Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218286
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812218286.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Emílie Zimovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09.
októbra 2013, č.k. 15C/162/2012 - 45, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu
387,24 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že dňa 15.10.2009 podal navrhovateľ ako oprávnený žiadosť o zmenu
exekútora, pričom výzvou zo dňa 21.10.2009 exekučný súd vyzval povereného súdneho exekútora o
vyjadrenie k tejto zmene a zaslanie exekučného spisu. Súdny exekútor dňa 11.12.2009 predložil súdu
spis s vyčíslením trov exekúcie. Oprávnený požiadal dňa 24.05.2010 o informáciu o stave konania a

exekučný súd uznesením zo dňa 27.05.2010 rozhodol o zmene exekútora a poveril vykonaním exekúcie
navrhovaného súdneho exekútora, ktorému zároveň postúpil exekučný spis. Predmetné uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 02.06.2010 a exekučné konanie doposiaľ ukončené nie je.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 7, 8 Exekučného
poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2005, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, §
4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ako aj ust.
§ 109 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) O.s.p..

V prvom rade preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh
nie je dôvodný. Mal za to, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu
prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len
rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a

nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacímsúdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto
konštatoval, že podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd SR proti rozhodnutiu, ktorým sudca
nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania,

pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa
nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Dospel k záveru, že
samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez
ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.

Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo
rozhodnuténadriadenýmsúdom,pričomotútosituáciunejdeapretonávrhnavrhovateľaakonedôvodný
zamietol.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval
návrh navrhovateľa za nedôvodný. Uviedol, že je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil
prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

do konaní v žalobách týkajúcich sa exekučných konaní Ex 41/2007, Ex 7446/2011, Ex 11017/2008,
Ex 7446/2011, nakoľko si zadovážil všetky uvedené exekučné spisy, pričom ani v jednom súdnom
spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného konania, sa takáto príloha nenachádza. Za tohto stavu,
keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca potvrdil, že
navrhovateľ takéto žiadosti podal, uzavrel, že žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli

podané v deň 23.04.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s
ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia všetkých žiadostí, považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Ďalej
uviedol, že navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednostného
právneho vzťahu. Za preukázané považoval, že súd o zmene exekútora rozhodol uznesením zo dňa

27.05.2010 a exekučné konanie ukončené nie je, ako aj to, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom
konaní nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní. V danej súvislosti pripomenul, že otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných

kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje
podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012, zastával názor, že v zmysle ust. § 9 ods. 1 citovaného

zákona je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť
určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných
prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených záverov, pretože i samotná súdna
prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto
konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti

o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia ÚS
SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Trval teda na tom, že i keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je

skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a s tým vzniknutej majetkovej škody alebo nemajetkovej
ujmy, považoval za správne poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným
súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate
skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti
prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto poukázal napríklad na

rozhodnutie ÚS SR napr. vo veci I.ÚS 16/02. V tejto súvislosti doplnil, že hoci súd v exekučnom konaní
urobíúkonpozákonomstanovenejlehote,nemožnobezzohľadneniaďalšíchokolnostívecikonštatovať,
že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Aj keby bol takýto nesprávny úradný postup exekučného
súdu daný, navrhovateľ podľa jeho názoru vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom. Za potrebné považoval uviesť, že v niektorých

exekučných konaniach bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na
výzvy súdu v danej lehote nereagoval. Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnilsvoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu
ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a podobne. Označil za zrejmé,

že navrhovateľ okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné kroky smerujúce k urýchlenému
rozhodnutiu vo veci, pričom v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy
v konaní. Tvrdenie, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda, navrhovateľ ničím nepreukázal.
Vychádzal z toho, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v informačnom systéme,
náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené v dôsledku prípadného

oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o informáciu o stave konania, podanie
sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako hromadné žiadosti o informáciu o stave konania
a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo podľa jeho názoru vyvolať u
navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdil. Preto tvrdenie navrhovateľa o možnej škode
považoval za hypotetické, účelové a ničím nepodložené. Skutkové tvrdenia navrhovateľa, že o zmene
súdneho exekútora bolo rozhodnuté po 231 dňoch, označil za nepravdivé. V danej súvislosti dôvodil,

že i napriek tomu, že v danej veci exekučný súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej
lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi
spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. K tomu uviedol, že pre objektívne dôvody súd nemohol
dodržať zákonnú lehotu, pretože pre rozhodnutie vo veci potreboval súčinnosť pôvodného súdneho
exekútora. Zdôraznil, že exekučný súd je povinný spolu s uznesením o zmene exekútora postúpiť

aj exekučný spis, pričom súd musí pri priznávaní trov exekútora podrobne preskúmať uplatnené
trovy pôvodného súdneho exekútora. Okrem toho navrhovateľovi podľa jeho názoru nič nebránilo
využiť účinný prostriedok nápravy, a to podať sťažnosť predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práv
v exekučnom, alebo obrátiť sa na ÚS SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom navrhovateľ nevyužil ani jednu z

týchtomožností.Keďženavrhovateľnepreukázalsplnenieprvéhopredpokladuzodpovednéhoprávneho
vzťahu,atoexistenciunesprávnehoúradnéhopostupu,otázkouuplatnenejškodysanezaoberal.Okrem
uvedeného nepovažoval za preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v
zákonnej lehote by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda naplneniu účelu
exekučného konania, keďže zmenu osoby súdneho exekútora považoval len za čiastkový procesný

úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou
podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nebolo možné konštatovať. Označil
zazrejmé,žedôvodomnevymoženiapohľadávkyoprávnenéhojezrejmánemajetnosťpovinného,keďže
exekúcia trvá už 6 rokov a ukončená nie je. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora
v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Samotné spísanie žiadosti

o informáciu považoval za bežný postup účastníka exekučného konania, pričom tvrdenia navrhovateľa,
že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- Eur a nemajetková ujma v sume 387,24 Eur považoval
za ničím nepodložené. Bol si vedomý toho, že k rozhodnutiu o zmene exekútora došlo až po siedmych
mesiacoch od doručenia žiadosti, avšak len v tejto samotnej skutočnosti nebolo podľa jeho názoru
možné vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok na náhradu tvrdenej škody. O náhrade

trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a nakoľko odporcovi ako
úspešnému účastníkovi v konaní žiadne trovy nevznikli, náhrada trov mu priznaná nebola.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať zanestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,

avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho
práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov

pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., a to z nasledujúcich
dôvodov:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 7 mesiacov a
upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 231 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá

na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje,dňa15.10.2009podalnavrhovateľakooprávnenýžiadosťozmenuexekútora,pričomvýzvou
zo dňa 21.10.2009 exekučný súd vyzval povereného súdneho exekútora o vyjadrenie k tejto zmene
a zaslanie exekučného spisu. Súdny exekútor dňa 11.12.2009 predložil súdu spis s vyčíslením trov

exekúcie. Oprávnený požiadal dňa 24.05.2010 o informáciu o stave konania a exekučný súd uznesením
zo dňa 27.05.2010 rozhodol o zmene exekútora a poveril vykonaním exekúcie navrhovaného súdneho
exekútora, ktorému zároveň postúpil exekučný spis. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 02.06.2010 a exekučné konanie doposiaľ ukončené nie je.

Na základe posúdenia skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci odvolací súd na rozdiel od

súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v tom zmysle, že
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej zákonnej
lehote, keď bolo vydané v lehote 7 mesiacov a 13 dní od doručenia návrhu, resp. 5 mesiacov
a 17 dní od zabezpečenia všetkých podkladov potrených na rozhodnutie. V danej súvislosti bola

zohľadnená skutočnosť, že exekučný súd objektívne nemohol o tomto návrhu rozhodnúť v zákonom
stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu, keďže v záujme uvedeného bola nevyhnutná aj súčinnosť
súdneho exekútora, ktorý na súdnu výzvu nereagoval v súdom stanovenej lehote, ale až mesiac a
pol po jej doručení. Napriek uvedenému odvolací súd jeho rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora považuje za oneskorené. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného
postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere navrhovateľ podľa názoru odvolacieho súdu dôkazné bremeno neuniesol a nemôže

zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku výšky škody tvrdením, že takúto škodu
nemôže vyčísliť, preukázať, prípadne, že sa jedná o ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva,
dôverných informácii a zároveň sa svojej dôkaznej povinnosti nemôže ani zbaviť tým, že ponechá
určenie výšky škody na zvážení súdu. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby
nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody.

Neobstoja tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať v nákladoch
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na udržiavanie
správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné bremeno
neuniesol.

Rovnako navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom preukázania náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere,
aby preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mumohla byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Preto bol v konečnom dôsledku
správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh ako nedôvodný zamietol.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov

v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
za stavu, kedy exekučný súd pred vydaním rozhodnutia vyzval súdneho exekútora na predloženie

exekučného spisu a tento reagoval na súdnu výzvu až mesiac a pol po jej doručení, v lehote 7 mesiacov
a 13 dní od doručenia žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno považovať za
prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na
strane navrhovateľa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka

zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudkyne,
ktorej bola vec pôvodne pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 30.10.2012 pod sp.zn. 4NcC/600/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza JUDr. Eva Kiššová je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Zároveň rozhodol o tom, že sudcovia Okresného súdu Prievidza JUDr. Klaudia Šišková, JUDr. Ľubica
Chmelanová, JUDr. Beáta Gešvantnerová, JUDr. Danka Lauková, JUDr. Valéria Píšová, JUDr. Ľudmila
Škvaridlová, JUDr. Katarína Zajacová, JUDr. Róbert Matulák, JUDr. Oľga Balážová, JUDr. Jarmila
Schromová, JUDr. Róbert Šorl, PhD., JUDr. Pavol Bielik, JUDr. Noema Turanovičová, Mgr. Vojtech
ChmelanaJUDr.MiriamKohútovániesúvylúčenízprejednávaniaarozhodovaniavecivedenejnatomto

súde pod sp. zn. 15C/162/2012, nakoľko nezistil dôvody na ich vylúčenie. V nadväznosti na uvedené
bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni súdu prvého stupňa JUDr. Miriam Kohútovej.
Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak
akobolouvedenéužvpredchádzajúcomrozhodnutí,žedôvodomnavylúčeniesudcuniejebezďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľaaodporcuajehoprávnehozástupcupostupujúcpodľaust.§101ods.2O.s.p.stým,žesúd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa
riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania za situácie, keď tento

ospravedlnil svoju neúčasť menej ako 24 hod. pred samotným pojednávaním a taktiež správne zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahupoukazujenavecnesprávneodôvodneniesúduprvéhostupňanastrane5ods.1napadnutéhorozsudku
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k

podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 23.07.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 09.10.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 12.09.2013, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .