Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/41/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318207806
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1318207806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: K.. C.
Č., W.. XX.X.XXXX, F. H. Č.. XX, F., zastúpenej JUDr. Igorom Kováčikom, advokátom, so sídlom
Panenská č. 7, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom dopravy a
výstavbySlovenskejrepubliky,sosídlomNámestieslobodyč.6,Bratislava,onáhraduškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím vo výške 949 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 7.11.2019, č.k. 11C/101/2018-125, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

Žalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 949
eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. od 16.11.2018 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.) a s použitím § 255 ods.1, § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) rozhodol povinnosti žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania v
plnej výške (výrok II.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1, § 5 ods.1, § 6 ods.1, § 16 ods.4,
§ 18 ods.1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 514/2003 Z.z.“),
čl. 36 ods.3 Listiny základných práv a slobôd a vecne tým, že v konaní nebolo sporné, že obe,
žalobkyňou v žalobe označené rozhodnutia sú rozhodnutiami nezákonnými. Rozhodnutie Okresného
úradu Bratislava č. I.-F.-I.-XXXX/XXXX/GRJ zo dňa 10.1.2017 o vyvlastnení pozemkov vo vlastníctve
žalobkyne bolo na odvolanie žalobkyne zrušené rozhodnutím žalovaného č. XXXXX/XXXX/SV/XXXXX

zo dňa 15.5.2017 a rozhodnutie Okresného úradu Bratislava č. I.-F.-I.-XXXX/XXXX/GRJ zo dňa
2.8.2017 o zastavení vyvlastňovacieho konania z dôvodu späťvzatia návrhu na vyvlastnenie zo strany
navrhovateľa vyvlastnenia NDS bolo zrušené rozhodnutím žalovaného č. XXXXX/XXXX/SV/XXXXX
zo dňa 27.11.2017, tiež na základe podaného opravného prostriedku žalobkyne. V odôvodnení v
druhého v poradí označeného rozhodnutia sa okrem iného uvádza, že okresný úrad je povinný pri
novomprejednaníveciopätovnerozhodnúťozastaveníuvedenéhovyvlastňovaciehokonaniaazároveň
rozhodnúť o žiadosti o náhradu trov konania zo dňa 16.6.2017. Okresný úrad Bratislava listom zo dňa

4.8.2017 žalobkyni oznámil, že na základe udelených súhlasov so späťvzatím návrhov na vyvlastnenie
podanýchNDSbolokonaniezastavenéapodľaSprávnehoporiadkusazastaveniekonaniaibavyznačilo
v spise. O trovách úrad nerozhodoval, keď návrhu na náhradu trov konania, podľa neho, nebolo
možné vyhovieť. Žalobkyňa podala aj podnet na preskúmanie rozhodnutí mimo odvolacieho konania,pri rozhodovaní o ktorom nebolo rozhodnuté o náhrade trov konania. V konaní mal súd prvej inštancie
za preukázané, že žalobkyňa sa listom zo dňa 14.6.2018 obrátila na žalovaného so žiadosťou o
prerokovanie nároku na náhradu škody a žalovaný jej listom zo dňa 5.11.2018 oznámil, že nárok na

náhradu škody neuznáva.

3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa si uplatňuje nárok na náhradu
škody z dvoch samostatných rozhodnutí ( z dvoch konaní) , keď správne si mala uplatniť právo na
náhradu škody z každého konania samostatne. Konštatoval, že žalobkyňa odvodzuje náhradu škody

z jedného konania ( konanie o návrhu NDS na vyvlastnenie pozemkov vo vlastníctve žalobkyne), v
ktorom boli vydané obe nezákonné rozhodnutia , a to bez ohľadu na to, že konanie bolo zastavené z
dôvodu späťvzatia návrhu. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaného o nesplnení predpokladov
na uplatnenie nároku, nakoľko žalobkyňa si uplatnila v tomto spore inú sumu ako uviedla v návrhu
na predbežné prerokovanie poukazujúc na to, že žalobkyňa sa listom zo dňa 14.6.2018 obrátila na
žalovaného so žiadosťou o predbežné prorokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím,vktorom citovalaoberozhodnutiaaktorousadomáhala zaplateniaškodyspoluvovýške1
310,58 eur. Žalovaný v odpovedi konštatoval, že v danom prípade bola splnená jedna z požiadaviek pre
uplatnenie náhrady škody, nakoľko obe rozhodnutia boli zrušené pre rozpor so zákonom a namietal iba
neexistenciu príčinnej súvislosti medzi rozhodnutiami a vznikom škody. Súd prvej inštancie zdôraznil, že
je na žalobkyni, či sa v súdnom konaní bude domáhať rovnakej výšky škody akú požadovala v návrhu na

predbežné prerokovanie, alebo si uplatní menšiu výšku a je v jej plnej dispozícii, v akom rozsahu si bude
vzniknutú škodu od zodpovednostného subjektu v súdnom konaní vymáhať. Na základe uvedeného
považoval podmienku prerokovania nároku na náhradu škody súd za splnenú.

4. Súd prvej inštancie pri následnom skúmaní splnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím
zdôraznil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie
je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že
škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, tzv. zodpovednosť za výsledok. Žalobkyňa si

v danom konaní v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami uplatnila náhradu škody pozostávajúcu z
odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času za vypracovanie znaleckého posudku
Ing. Kevickým v celkovej sume 355 eur a z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 594 eur (66 eur
x 9 úkonov právnej služby) v celkovej výške 949 eur. Pri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti
so vznikom uplatnenej škody zohľadnil, že v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba

vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím
a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých
konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a

následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). O vzťah
príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t. j. vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak je preukázané, že
ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. Vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že medzi vydanými nezákonnými rozhodnutiami a uplatnenou škodou existuje príčinná

súvislosť. Mal za nepochybné, že ak by nebolo začalo konanie o vyvlastnení, žalobkyňa by nemala
potrebu sa v ňom brániť, nenastala by situácia, že by potrebovala právne poradenstvo pri uplatňovaní
svojich práv a nebolo by potrebné ani dokazovanie preukazujúce hodnotu predmetných nehnuteľností.
Žalobkynikonanieovyvlastneníavydanénezákonnérozhodnutiavrámcitohtokonaniavyvolalopotrebu
obstarania právnych služieb a s tým súvisiace náklady. Výsledkom tohto posúdenia bol záver súdu prvej

inštancie o preukázaní príčinnej súvislosti medzi vydanými nezákonnými rozhodnutiami a vzniknutou
škodou.Pokiaľideovýškuškody,tátonebolavkonaní sporná, keďžežalobkyňajupreukázalalistinnými
dôkazmi už pri podaní žaloby a žalovaný ju v priebehu sporu žiadnym spôsobom nerozporoval. Súd prvej
inštancie považoval za preukázané, že žalobkyni tieto výdavky skutočne vznikli, náklady konania neboli
vysporiadané v predmetnom správnom konaní a žalobkyni nebola náhrada trov správneho konania

priznaná. Náklady vynaložené žalobkyňou zároveň považoval za účelne vynaložené, a preto dôvodne
v spore uplatnené a žalovaného zaviazal k zaplateniu vyčíslenej škody vo výške 949 eur.5. O príslušenstve pohľadávky, t.j. úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník„) a § 3 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a

žalobkyni ich priznal odo dňa oznámenia o neuspokojení nároku na náhradu škody, t.j. od 16.11.2018
do zaplatenia v zákonnej výške 5 % p.a..

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný odôvodňujúc ho dôvodmi podľa § 365
ods.1 písm. b/, h/ C.s.p., t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
názoru odvolateľa sa súd prvej inštancie vôbec alebo nedostatočne vysporiadal s námietkami
žalovaného produkovanými v priebehu konania. Najpodstatnejšou námietkou , a to odlišnou úpravou
úhrady trov konania v správnom konaní a v súdnom konaní, kedy úhrada trov konania v správnom
konaní je založená na princípe solidarity (§ 31 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), a nie

na princípe úspešnosti, sa súd v celom rozsudku nezaoberal, na základe čoho nie je možné považovať
odôvodnenie rozsudku za dostatočné (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 MCdo 6/2013, 2 MCdo
24/2012, 7 Cdo 69/2013, 2 Cdo 11/2010, 4 Cdo 89/2007). Súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil tým, že dospel k záveru o splnení podmienok na uplatnenie náhrady škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. V danom prípade bolo príčinou vzniku tvrdenej škody dobrovoľné rozhodnutie žalobkyne

predkladať dôkazy a dať sa právne zastúpiť, pričom zákon jednoznačne ustanovuje, že tieto náklady je
povinná znášať sama ( princíp solidarity trov konania v správnom konaní). Poukazujúc na právoplatné
rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté o trovách správneho konania uviedol, že je v rozpore s princípom
právnej istoty, aby trovy konania nepriznané žalobkyni v správnom konaní , boli priznané v inom konaní.

7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu konštatovala, že súd prvej inštancie postupoval
počas celého sporu správnym procesným postupom, žalovanému umožnil uskutočniť všetky jemu
patriaceprocesnépráva avsporenedošlokužiadnemuporušeniuprávanaspravodlivýproces,nakoľko
súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku v plnom rozsahu vysporiadal so všetkými námietkami
žalovaného, svoj postup riadne odôvodnil a oprel o vykonané dokazovanie. Správne ustálil existenciu

dvoch nezákonných rozhodnutí ( keď táto skutočnosť nebola sporná), zaoberal a vysporiadal sa s
námietkou, že žalobkyňa si uplatňuje nárok na náhradu škody z dvoch samostatných rozhodnutí z
dvoch konaní v inej sume, ako uviedla v návrhu na predbežné prerokovanie, zaoberal sa posúdením
existencie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a vykonaným dokazovaním dospel

k záveru, že medzi vydanými nezákonnými rozhodnutiami a uplatnenou škodou v uplatnenej výške
(ktorá nebola v konaní sporná ) existuje príčinná súvislosť. Odôvodnenie rozsudku je vyčerpávajúce,
riadne a presvedčivé a súčasne dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS115/03, uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/238/2008). Rozsudok vychádza z

jednoznačne správneho právneho posúdenia veci a má plnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Tvrdenie
žalovaného, že jediným dôvodom vzniku škody na strane žalobkyne bolo jej dobrovoľné rozhodnutie
predkladať dôkazy a dať sa právne zastúpiť je právne irelevantné a v právnom štáte nemôže mať miesto,
je ústavne neudržateľné a v rozpore s princípom dobrej verejnej správy v duchu európskeho štandardu
všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy. Rozsudok je výsledkom

správneho právneho posúdenia veci prostredníctvom správnej aplikácie a súčasne aj výkladu správnej
právnej normy, t.j. príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu na zistený skutkový stav.
Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne
potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380
ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania
podaného žalovaným.

9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).10. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v celom
rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi vzťahujúcimi sa k odvolaním napadnutému
prisudzujúcemu výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým v súvislosti s preukázanými zákonnými

podmienkami pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. priznal žalobkyni
nárok na náhradu škody 949 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. od 16.11.2018
do zaplatenia a v ktorom dostatočne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky
majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s
podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.)

vzťahujúcimi sa k prijatému výroku vo veci samej, ktoré odvolateľ zopakoval v podanom odvolaní. Z
uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V záujme dôsledného vyporiadania sa s
uplatnenými odvolacími dôvodmi udáva nasledovné.

11. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným odvolací súd konštatuje, že rozsah

prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

12. Za nedôvodný posúdil odvolací súd odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p. vymedzený
odvolateľom v odvolaní , t.j. že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil
uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Zdôrazňuje, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava “) a s porušením práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do
Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa
práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Obsah
práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i
zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo
inéhoorgánu,ktoréjevrozporesozákonom,jeporušenímÚstavouzaručenéhoprávanasúdnuochranu
alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých
rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia

predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo
90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a

záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý
súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej
veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada,

ktorá by znemožnila žalovanému realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť jeho
aktívnej účasti na konaní.

13. Pokaľ žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie, nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu

SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo
odňatie možnosti účastníka konať pred súdom . Správnosť takého nazerania na právne dôsledky
nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce
stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť oskutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“.

14. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za podstatné v súvislosti s vyporiadavaním sa
s odvolacími námietkami žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, v ktorom podľa
názoru odvolateľa absentuje riadne odôvodnenie zodpovedajúce ust. § 220 ods.2 C.s.p.. Zdôrazňuje,
že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých

svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca a nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne
v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu
SR zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5
M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový

stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu ,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa

rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie vo vzťahu
k nároku uplatnenému v žalobe jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za medzi stranami nesporné, resp. preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne

posúdil, uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietke odvolateľa nie je možné v tomto smere priznať
úspech. S poukazom na predmet daného konania , v priebehu ktorého súd prvej inštancie posudzoval
výlučne splnenie zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa
ust. zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobenej žalobkyni pri výkone verejnej moci (t.j. existenciu nezákonných
rozhodnutíoznačenýchvžalobe,vznikškodyapríčinnúsúvislosťmedzitvrdenouškodouanezákonnými

rozhodnutiami), nemala námietka žalovaného „ o odlišnej úprave úhrady trov konania v správnom
konaní založenej na princípe solidarity a v súdnom konaní„ podstatný vplyv na skutkové a ani na
právne posúdenie veci. Pokiaľ z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie správne túto
námietku žalovaného neposúdil ako podstatnú pre skutkové a právne posúdenie veci (tým, že sa ňou
nezaoberal) , nemohla mu vzniknúť ani povinnosť sa s takouto argumentáciou žalovaného osobitne v

písomnom odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.

15. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom
konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a

aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

16. K námietke žalovaného o tom, že príčinou vzniku tvrdenej škody bolo dobrovoľné rozhodnutie
žalobkyne v správnom konaní predkladať dôkazy a dať sa právne zastúpiť, pričom zákon jednoznačne
ustanovuje, že tieto náklady je povinná znášať sama (princíp solidarity trov konania v správnom konaní)

odvolací súd neprihliadol a v plnej miere odkazuje na názor súdu prvej inštancie o existencii príčinnej
súvislosti medzi vydanými nezákonnými rozhodnutiami a uplatnenou škodou. Zhoduje sa s ním v tom,
že ak by nebolo začalo konanie o vyvlastnení, žalobkyňa by nemala potrebu sa v ňom brániť, nenastala
by situácia, že by potrebovala právne poradenstvo pri uplatňovaní svojich práv a nebolo by potrebné anidokazovaniepreukazujúcehodnotupredmetnýchnehnuteľností.Postojžalovanéhokexistenciipríčinnej
súvislostimedzitvrdenouškodouanezákonnýmirozhodnutiamibyznamenal,žepokiaľbysapoškodený
v priebehu konania riadiacom sa ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní účinne

bránil ním zvolenými prípustnými právnymi prostriedkami (vrátane vypracovania znaleckého posudku
predkladaného v správnom konaní a zvolenia si právneho zastúpenia na ochranu jeho práv v správnom
konaní ) v dôsledku ktorých mu vznikli náklady, štát by nikdy nemohol zodpovedať za žiadnu škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom podľa ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak ich podkladom bolo nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný

postup orgánov verejnej moci v konaniach podľa zákona o správnom konaní. Uvedená odvolacia
argumentácia žalovaného je preto nedôvodná a je v priamom rozpore s ust. § 18 ods.1,3 zákona
č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie

zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu, keď súčasťou trov konania sú aj trovy
právneho zastúpenia (s výnimkou predbežného prerokovania nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom), ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie určenej ako
tarifná odmena advokáta.

17. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje nedôvodnosť odvolania žalovaného podaného z
dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b/, h/ C.s.p. a rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane výroku o
trovách konania (nenapadnutého odvolacími dôvodmi) podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne
správne potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).