Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/236/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105217143
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1105217143.4

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: R.. W. W., Z. I.Á.. Y.. M. XX, Z., zastúpenej
Ing. Ivanom Matušíkom, Láb 125, P.O.BOX 70, proti odporcovi: H-PROBYT, spol. s.r.o., IČO: 35
722 924, so sídlom Povraznícka 4, Bratislava, zastúpenému JUDr. Alenou Bábikovou, advokátkou
so sídlom Michalská 2, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy o správe nehnuteľností, na
odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. marca 2014, č. k.

11C/69/2005-221 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania.

Navrhovateľka podaný návrh na prerušenie konania odôvodnila tým, že podľa jej názoru je ust. § 119

ods. 3 O.s.p., resp. jeho časť protiústavná. Poukázala pritom na ustálený názor v judikatúre Európskeho
súdu pre ľudské práva týkajúceho sa rovnosti zbraní v súdnom spore. Podľa navrhovateľky je pod tento
pojem možné subsumovať aj pocit komfortu sporovej strany počas konania alebo pojednávania. Existuje
množstvo medicínskych diagnóz, ktoré hoc nie sú život ohrozujúce, znemožnia riadne chápanie deja
okolo pacienta. Bolesť znižuje možnosť vnímania iných podnetov a už vôbec neumožňuje reagovať
priamo na aktuálne potreby v súdnom konaní. Teda podľa názoru navrhovateľky súdne pojednávanie,

na ktorom je jedna strana v psychickej pohode a druhá trpí ochorením, ktoré znižuje jej možnosť riadne
vnímať prednesené tvrdenia nie je v súlade s premisou rovnosti zbraní. Ochorenie pritom nemusí stranu
ohrozovať na živote. Podľa navrhovateľky musí byť na zvážení lekára, či pacient je aktuálne v takom
stave, aby bol schopný vnímať súdne konanie a nemôže byť prekážkou účasti na súdnom konaní len a
výlučne stav, kedy pacient existuje. Podľa navrhovateľky, pokiaľ lekár vystavil pacientovi PN je zrejmé,
že táto má reálny základ, a preto nie je možné spravodlivo požadovať účasť pacienta na pojednávaní.

Navrhovateľka vo svojom návrhu poukázala aj na ust. § 47 a 48 O.s.p., ktoré sú podľa nej rovnako
protiústavné.Súdpodľatýchtoustanovenínijakýmspôsobomneskúma,čisaadresátvmiestedoručenia
zdržuje alebo či je schopný zásielku prevziať. Poukázala tiež na skutočnosť, že súd nijakým spôsobom
neskúma, či adresátovi skutočne bolo doručené oznámenie o uložení zásielky a taktiež, že oznámenie
o uložení zásielky a potvrdenie o tom nedáva štátny orgán, ale obchodná spoločnosť, ktorá môže byť v

súdnom konaní maximálne v pozícii svedka. Podľa navrhovateľky neexistuje legálny dôvod sa a priori
domnievať, že subjekt súkromného práva tvrdí pravdu, ak tvrdí, že zásielka súdu bola doručená alebo
oznámenie o uložení zásielky bolo účastníkovi konania doručené. Pre rozpor ust. § 47, 48 a 119 ods. 3
O.s.p. s Ústavou SR žiadala konanie prerušiť a obrátiť sa na Ústavný súd SR.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že jeho úlohou je v zmysle ust. § 1

O.s.p. zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnený záujmov účastníkov konania. Tento základný
a ústavne vymedzený cieľ (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) dosahuje využívajúc vo svojom postupe rôzneprocesné prostriedky, medzi ktoré patrí aj prerušene konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ktoré
ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie, ak súd pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa veci týka, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a kedy podá ústavnému súdu návrh na zaujatie
stanoviska. Predpokladom pre takéto rozhodnutie o prerušení konania a podaní návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom je záver konajúceho súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorý sa prejednávanej veci týka s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je SR viazaná. Otázku súladu, resp. nesúladu rieši súd samostatne pred rozhodnutím vo veci bez

ohľadu na návrh účastníka konania. Predmetný predpis musí byť všeobecne záväzný, týkajúci sa
prejednávanej veci a platný a účinný. Prerušenie konania preto závisí výslovne od záveru konajúceho
súdu prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Potreba tohto postupu nie je daná v prípade, že
o ústavnosti má pochybnosti účastník konania, nie však prejednávajúci súd. Vzhľadom na uvedené súd
prvého stupňa skonštatoval, že podľa jeho názoru ani jedno z namietaných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevykazuje rozpor s Ústavou SR, a preto jej návrh na prerušenie konania zamietol.

Proti uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť, konanie vedené pod sp. zn. 11C/69/2005 prerušiť a následne
sa obrátiť na Ústavný súd SR s podnetom na vyslovenie nesúladu ust. § 47 ods. 2 a § 119 ods. 3

O.sp. s Ústavou SR. V odvolaní vyjadrila nesúhlas s konštatovaním súdu, že len tento sám je výlučne
legitimovaný rozhodnúť o tom, či sa má obrátiť na Ústavný súd SR vo veci súladu právnych predpisov s
Ústavou SR. Poukázala pritom na čl. 130 Ústavy SR, ust. § 18 zák. č. 39/1993 Z.z. a § 7, 8, § 109, § 236
a § 237 O.s.p., z ktorých vyplýva, že všeobecné súdy nie sú oprávnené preskúmavať súlad zákonov
s Ústavou SR. Pokiaľ účastník vzniesol takúto námietku, nie je v právomoci všeobecného súdu o tejto

námietke rozhodovať. V opačnom prípade by súd prekročil svoje právomoci. Súdu prvého stupňa preto
navrhovateľka vyčítala prekročenie jeho právomoci, keď posudzoval súlad ňou namietaných ustanovení
O.s.p. s Ústavou SR.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po
preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je celkom nedôvodné.

V prejednávanej veci sa navrhovateľka domáhala prerušenia konania z dôvodu nesúladu označených

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou SR a následné postúpenie návrhu ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. závisí výlučne od názoru súdu (nie účastníka konania) a súd v danom
prípade nedospel k záveru o nesúlade namietaných ustanovení s ústavou.

Odvolací súd sa absolútne stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý má oporu v
ustálenej rozhodovacej praxi podporenej tak rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, ako aj samotného
Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/47/96, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III.
ÚS 99/08 zo dňa 01. 04. 2008 a mnohé iné). Vzhľadom na konštantnú súdnu prax odvolací súd len
potvrdzuje, že samotné subjektívne presvedčenie či pochybnosti navrhovateľky o namietanom nesúlade

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou SR nie sú dostatočným dôvodom na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., a pokiaľ súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden
dôvod na predloženie veci Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, nedošlo z jeho strany k prekročeniu
jeho právomoci. K uzurpovaniu si právomocí a kompetencií Ústavného súdu SR by došlo zo strany
prvostupňového súdu len vtedy, pokiaľ by sa súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadroval

k samotným dôvodom súladnosti či nesúladnosti namietaných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu s Ústavou SR.

Okrem toho, že odvolací súd nezistil žiadne pochybenie v postupe súladu prvého stupňa pri rozhodovaní
o procesnom návrhu navrhovateľky, zhodne s ním zastáva aj názor, že niet žiadnych pochybností o

súlade navrhovateľkou označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou, a preto
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.