Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/27/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712208258
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8712208258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci navrhovateľa: Ing. Y. B., bytom T., V. XX/X,
štátne občianstvo Slovenská republika, práv. zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan,
s.r.o., so sídlom Poprad, Hviezdoslavova 2, IČO: 36858935, konajúcou JUDr. Marcelom Mašanom,
advokátom a konateľom spoločnosti, proti odporcovi: Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti
SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 21C/23/2013 - 358 zo dňa 7.11.2013, zhodou hlasov členov
senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j. vo výroku ktorým bol návrh v
prevyšujúcej časti zamietnutý, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že :

„Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi škodu vo výške 2.094,74 eur s 9 % úrokom z
omeškania od 14.7.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .“

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 8.6.2012 domáhal,
aby zaviazal odporcu zaplatiť mu škodu vo výške 4.378,11 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,-
eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 15.7.2011 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil náhradu

trov konania.

Návrh odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ Poprad zo dňa 15.3.2004 bolo začaté
trestné stíhanie navrhovateľa pre trestný čin skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom. Proti
uzneseniu policajného orgánu podal sťažnosť, ktorá bola prokuratúrou zamietnutá. Po podaní obžaloby
Okresnou prokuratúrou v Starej Ľubovni Okresný súd Košice uznesením zo dňa 9.4.2009 vrátil vecprokurátorovi na došetrenie. Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Košice - okolie uznesením
zo dňa 24.1.2011 trestné stíhanie voči navrhovateľovi zastavil s tým, že skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V uvedenom trestnom konaní si navrhovateľ zabezpečil

obhajobu prostredníctvom advokátskej kancelárie JUDr. Marcela Mašana. Advokátovi zaplatil za
poskytnutieprávnychslužiebsumu4.378,11eurvyúčtovanúpodľaadvokátskejtarify.Rovnakosiuplatnil
nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktorá predstavovala 10
rokov. Trestné stíhanie znížilo v okruhu známych jeho vážnosť a teda pri rozrátaní tejto sumy na dĺžku
konania je takáto náhrada nemajetkovej ujmy primeraná. Pracoval v spoločnosti LS, a.s. ako technicko-

výrobný riaditeľ. V dôsledku trestného konania sa daná spoločnosť dostala do konkurzu, pretože
začatím trestného stíhania proti nemu spoločnosť stratila dôveryhodnosť u obchodných partnerov, pre
ďalšie podnikateľské subjekty, v dôsledku prudko čoho poklesli aj zákazky. Trestné stíhanie sťažilo
následne jeho zárobkové možnosti pre zabezpečenie si prostriedkov na obživu. Stíhanie znížilo jeho
vážnosť aj u bývalých spolupracovníkov a partnerov a poškodilo jeho dobré meno. Tento stav trval
viac ako 7 rokov. Listom zo dňa 14.7.2011 požiadal odporcu o prerokovanie nároku, pričom si uplatnil

škodu aj nemajetkovú ujmu. Listom zo dňa 9.2.2012 mu odporca oznámil, že žiadosť vyhodnotil ako
neopodstatnenú. Preto uplatňuje nárok na súde.

Po námietke miestnej nepríslušnosti uplatnenej odporcom Krajský súd Košice uznesením č.k. 11 NcC
95/2012 zo dňa 28.11. 2012 na konanie určil miestne príslušným Okresný súd Poprad. Z vykonaného
dokazovaniasúdzistil,že uznesenímvyšetrovateľaPZPoprad,pracoviskoLevoča ČVS:OÚJP-194/30-

PP-2003 zo dňa 15.3.2004 bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin skrátenia
dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods.1, 4 Trestného zákona za tých
skutkových okolností, ktoré navrhovateľ špecifikoval v písomnom podaní vo veci samej. Pre daný
skutok podala Okresná prokuratúra v Starej Ľubovni dňa 11.8.2005 pod č. Pv 681/04 Okresnému
súdu Spišská Nová Ves na navrhovateľa obžalobu. Po postúpení veci Okresný súd Košice - okolie

po vykonanom dokazovaní uznesením zo dňa 9.4.2009 vrátil vec prokurátorovi na došetrenie. Podľa
odôvodnenia uznesenia obžaloba bola podaná predčasne, pretože podľa doterajších zistení malo
skutočne dôjsť k realizácii objednaných prác a s týmto zámerom aj zmluvy boli podpísané. Vo veci má
byť vykonané ďalšie dokazovanie, ktoré sa má zamerať na objem, rozsah a formu skutočne vykonaných
prác, ktoré boli vykonané pre firmu Levočské strojárne, a.s.. Ďalej bude potrebné preskúmať, či objem

prác a úhrada za vykonané práce skutočne zodpovedala rozsahu pôvodne dojednaných prác a z
týchto zistení vypracovať znalecké posudky zamerané na daňové povinnosti. Až na základe zistenia
konkrétnych prác, konkrétnych pracovníkov a osôb, ktoré ich vykonali bude možné posúdiť naplnenie
objektívnej a subjektívnej stránky trestných činov. Uznesením zo dňa 24.1.2011 sp. zn. 2Pv 826/2006,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.2.2011, prokurátor Okresnej prokuratúry Košice - Okolie trestné

stíhanienavrhovateľaakoobvinenéhozoskutkov,ktorémubolikladenézavinu,zastavilstým,žeskutok
nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Podľa odôvodnenia rozhodnutia sa nepodarilo
preukázať podvodné konanie alebo iné podvodné machinácie znamenajúce skrátenie dane. Listom zo
dňa 29.6.2011 si advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o. voči navrhovateľovi v súvislosti s
obhajobou navrhovateľa v trestnej veci OÚJP 194/30-PP-2003 vyúčtovala trovy obhajoby v celkovej

výške 4.378,11 eur s tým, že po zohľadnení vyplatenej zálohy vo výške 75.000,- Sk (2.489,54 eur) k
úhrade zostáva 1.888,57 eur. Trovy vyčíslil advokát podľa ust. § 15 a nasl. vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a §
12 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za v ňom špecifikované úkony právnej služby (citované v dôvodoch
prvostupňového rozhodnutia). Dňa 4.4.2006 advokátska kancelária JUDr. Mašana vyhotovila príjmový
pokladničný doklad č. 18 o prijatí sumy 10.000,- Sk z titulu právnej pomoci klientovi. Dňa 13.1.2006

od navrhovateľa kancelária z rovnakého titulu prijala sumu 15.000,- Sk, dňa 5.4.2004 z titulu obhajoby
50.000,- Sk a dňa 29.6.2011 vo výške 1.888,57 eur. Aj podľa výpisu z peňažného denníka podnikateľa
advokátskej kancelárie JUDr. Marcela Mašana, dňa 5.4.2004 bola zaúčtovaná suma 50.000,- Sk z titulu
poskytnutej právnej pomoci dňa 4.4.2006, príjem v hotovosti 10.000,- Sk rovnako z titulu poskytnutej
právnej pomoci a dňa 29.6.2011 príjem vo výške 1.888,57 eur. Listom zo dňa 14.7.2011 právny zástupca

navrhovateľa požiadal odporcu o prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti s trestným konaním
vedeným proti jeho osobe a vyplatením čiastky 4.378,11 eur za poskytnutie právnych služieb. Zároveň si
uplatnilnemajetkovúujmuvzhľadomkdĺžkekonaniatrvajúcej10rokovvsume5.000,-eur.Listomzodňa
9.2.2012 odporca právnemu zástupcovi navrhovateľa oznámil, že jeho žiadosť pokladá za nedôvodnú.

Podľa v dôvodoch rozhodnutia citovaných ustanovení právnych predpisov a s odkazom na judikatúru

(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, rozsudok NS ČR sp. zn. 1Cz 6/90, rozsudokNS SR sp. zn. 1Cdo 53/1993, rozsudok NS ČR 30Cdo 57/2005, uznesenie ÚS ČR II.ÚS 299/03,
Nález ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 1586/09) prvostupňový súd uznal čiastočne dôvodným návrh navrhovateľa
na náhradu škody. Tento nárok posúdil podľa § 1-4 zákona 58/69 Z.z. , pretože uznesenie

o trestnom stíhaní navrhovateľa bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.. Vo veci nebolo
spochybnené, že voči navrhovateľovi bolo vedené trestné stíhanie, bol policajným orgánom obvinený
z trestného činu skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods.1, 4 Tr.
zákona a trestné konanie voči jeho osobe neskončilo právoplatným odsúdením, pretože bolo následne
prokurátorom zastavené. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti /zákonnosti/ vedenia trestného

stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Navrhovateľ má preto nárok na odčinenie majetkovej
ujmy /škody/ spôsobenej mu nesprávnym zásahom štátu uhradením nákladov trov obhajoby smerujúcej
kodstráneniunežiaducichprávnychdôsledkovnaobvineného.Preposúdeniedôvodnostinávrhunebolo
podstatným, či navrhovateľ ako obvinený v trestnom konaní bol povinný si zvoliť obhajcu vzhľadom k
právnej kvalifikácii trestného činu, pre ktorý bol obvinený, alebo si obhajcu zvolil sám na obranu svojich
práv. Zvolením obhajcu navrhovateľ iba uplatnil svoje ústavné právo. Súd sa preto zameral na to, či je

daná príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím, teda či jednotlivé úkony
obhajcu v trestnom konaní boli vynaložené účelne na ochranu obvineného, či zo strany obhajcu boli
jednotlivé úkony právnej služby správne vyúčtované, a v druhom rade, či jednotlivé úkony právnej
služby odôvodňovali zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny podľa príslušných ustanovení vyhlášky
č. 163/2002 Z.z. do 31.12. 2004 a vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej v čase vyúčtovaných úkonov z rokov

2005až2008.Úkonyprávnejslužbyspojenésúčasťouprivyšetrovacíchúkonoch,podávanieopravných
prostriedkov a účasť na hlavnom pojednávaní podľa názoru súdu predstavuje úkony, ktoré boli účelne
vynaložené v súvislosti s obhajobou navrhovateľa ako obvineného. Z trestného spisu súd však zistil, že
advokát sa nezúčastnil všetkých vyšetrovacích úkonov spojených s trestným stíhaním navrhovateľa a
niektoré úkony, za ktoré bola vyčíslená odmena, sa netýkali navrhovateľa ako obvineného. Takto súd

neuznal z úkonov vyúčtovaných a špecifikovaných advokátom v podaní zo dňa 29.6. 2011 vyúčtované
úkony právnej služby za deň 13.5.2004 - účasť na výsluchu svedka 2.176,- Sk, sťažnosť proti uzneseniu
zo dňa 4.11.2004 - 2.176,- Sk, ktorá sa týkala iného obvineného Ing. E., podnet na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia zo dňa 4.1.2005 1.500,80 Sk, ktorý sa týkal rovnako iného obvineného Ing. E..
Z tarifnej odmeny spočívajúcej v účasti na hlavnom pojednávaní dňa 17.1.2008 súd priznal iba jednu

štvrtinu, pretože uvedené hlavné pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci. Právny zástupca
mal nárok na výšku odmeny v rozsahu 100 % za úkony právnej služby príprava a prevzatie obhajoby
a účasti na výsluchu obvineného, v rozsahu 80 % za ďalšie právne úkony, ktoré sa týkajú spoločných
úkonov viacerých obvinených a v rozsahu dvojnásobku základnej sadzby tarifnej odmeny pri úkonoch
dňa 23.6.2004 a 24.6.2004, ktoré trvali celkom viac ako dve hodiny. Pri zohľadnení tarifnej výšky

odmeny advokáta vychádzajúc z hornej hranice trestu odňatia slobody stanoveného pre stíhaný trestný
čin za rok 2004 v rozsahu 1/5, 2005-1/8 a 2008-1/8 výpočtového základu, úkonov právnej služby
účasti na vyšetrovacích úkonoch, písomných podaní vo veci samej a účasti na hlavnom pojednávaní v
trestnom konaní súd ustálil ako odôvodnené z úkonov právnej služby vyúčtovaných a špecifikovaných
advokátom v podaní zo dňa 29.6. 2011 v roku 2004 úkony v počte 2x 2.720,- Sk, 14x 2.176,- Sk, 2x

4.352,- Sk /úkony presahujúce 2 hodiny/, v roku 2005 úkony v počte 2x1.500,80 Sk a v roku 2008 v počte
3x1.905,60 Sk , 1x476,40 Sk /1905.6 : 4/. K úkonom právnej služby prislúcha režijný paušál 18x136,-
Sk, 2x150,- Sk a 4x190,- Sk. Ako odôvodnené súd uznal ďalej cestovné náhrady spojené s účasťou
advokáta na vyšetrovacích úkonoch a hlavných pojednávaniach vo výške 192,37 eur zohliadniac výšku
uplatnených náhrad v podiele pre navrhovateľa ako jedného z viacerých zastúpených. V prevyšujúcej

časti čo do vyúčtovaných úkonov návrh zamietol.

Čo sa týka zvýšenia tarifnej odmeny vzhľadom k navrhovateľom uvádzaným skutočnostiam, že v danej
veci bolo potrebné použiť okrem trestného práva aj daňové právo, zákony o účtovníctve, jednalo sa o
viacerých obvinených, ktorá skutočnosť mala odôvodňovať zvýšenie tarifnej odmeny na dvojnásobok,
súd dospel k záveru, že nárok na zvýšenie tarifnej odmeny nie je daný. Vychádzajúc z judikatúry

súdov v trestnom konaní súd podrobil preskúmaniu každý úkon právnej služby, ktorý bol v trestnom
konaní vykonaný. Ako úkony mimoriadne ťažké je možné považovať úkony v trestnej veci, ktorá je
skutkovo a právne mimoriadne náročná a úkony by sa vymykali bežnej praxi. Zvýšenie sa nemusí týkať
všetkých úkonov, ale každý musí byť vyhodnotený z pohľadu jeho mimoriadnej obtiažnosti, časovej
náročnosti, vyžadujúceho si prípadne znalosť cudzieho práva alebo jazyka. Ako vyplýva z uznesenia o

trestnom stíhaní navrhovateľa, navrhovateľ bol obvinený z toho, že mal podpísať dodacie listy a schváliť
faktúry týkajúce sa dodávky prác pre iné firmy, ktoré v skutočnosti vykonané neboli, čím malo dôjsť kskráteniu dane a.i.. Jednalo sa teda voči jeho osobe o preukazovanie vystavenia fiktívnych dokumentov.
Zo zrušujúceho uznesenia Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 9.4.2009 je zrejmé, že dôvodom
podanej obžaloby bolo vystavovanie fiktívnych zmlúv o dielo, pričom takýto záver bol predčasný.

Hlavným dôvodom pre vrátenie veci prokurátorovi bolo došetrenie skutkových okolností, a to ujasnenie
rozsahu prác, ktoré boli skutočne vykonané. Nejednalo sa teda o úkony právnej služby poskytované
navrhovateľovi v trestnej veci, ktorá by bola vo vzťahu k jemu vznesenému obvineniu právne aj
skutkovo náročná. Časovú náročnosť súd nemohol posudzovať, pretože takáto skutočnosť tvrdená
nebola. To, že v danom prípade sa malo jednať o ekonomickú a hospodársku trestnú činnosť, ktorá si

vyžadovala znalosti radu právnych predpisov, bez ďalšieho nemožno označiť za trestnú vec mimoriadne
náročnú. Naviac na podstatnej časti vyšetrovacích úkonov sa zúčastnil advokátsky koncipient, ktorý
mal síce oprávnenie podľa zákona zastupovať advokáta, avšak všeobecne koncipient v rámci praxe
zastupuje advokáta iba pri jednoduchších úkonoch zodpovedajúcich rozsahu dosiahnutých vedomostí.
To však neznamená, že vo vzťahu k ďalším obvineným by vzhľadom k charakteru ich obvinenia nebolo
možné jednotlivé úkony právnej služby posúdiť ináč. Odporca sa ako osoba podľa zákona povinná

prerokovať nárok na náhradu škody nedostal do omeškania už dňom nasledujúcim po doručení tejto
žiadosti,pretožepodľaosobitnéhozákonadôvodnosťuplatnenéhonárokumalprávonajprvpreskúmaťv
zákonom stanovenej lehote. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ v danom prípade mohol uplatniť na
súde najskôr dňom nasledujúcim po uplynutí 6-tich mesiacov odo dňa doručenia žiadosti na predbežné
prerokovanie príslušnému orgánu. Pretože si svoju pohľadávku uplatnil bez predchádzajúcej výzvy

na plnenie u odporcu až podaním žaloby /za takúto výzvu súd nepovažoval žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku/, v súlade s ust. § 517 O.z. , § 3 NV č. 87/1995 Z.z., a ust. § 563 O.z. súd priznal
navrhovateľovi úrok z omeškania odo dňa 14.7.2012, kedy po doručení žaloby odporcovi súdom dňa
12.7.2012 sa tento dostal do omeškania. V časti uplatneného úroku už odo dňa 15.7. 2011 preto návrh
zamietol.

V časti uplatneného nároku z titulu ochrany osobnosti vo výške 5.000,- eur súd návrh navrhovateľa
zamietol ako nedôvodný. Priznanie nemajetkovej ujmy neupravuje zákon č. 58/69 Z.z., preto takúto
peňažnú náhradu podľa uvedeného zákona nebolo možné ani so zohľadnením argumentácie dĺžky
trestného konania posudzovať a priznať. I keď súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku uvedenou
v návrhu, z jeho obsahu a vyjadrení navrhovateľa v priebehu konania vyplýva, že navrhovateľ uplatnil

tento svoj nárok ako nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka a zároveň podľa článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý
je v zmysle článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republikyamáprednosťpredzákonom,akzabezpečujeväčšírozsahústavnýchprávaslobôd.Prednosť
medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo

na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to za predpokladu, že sú
splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného článku. Súd preto posudzoval nárok
navrhovateľa z hľadiska zásahu do jeho osobnostných práv. Ku vzniku občianskoprávnej sankcie
za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby musí byť ako predpoklad
zodpovednosti

splnená podmienka existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúci
buď v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej alebo morálnej integrite. Tento
zásah musí byť neoprávnený a musí byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom
a protiprávnosťou zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť sankcií
podľa daného ustanovenia. Zákon neobsahuje v ustanoveniach § 11-13 O.z. označenie subjektu,

ktorý neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti. Týmto subjektom teda môže byť fyzická
osoba ako aj právnická osoba, teda štát podľa ust § 21 O.z. V mene štátu v občianskoprávnych
vzťahoch vystupujú orgány štátu. Pasívne legitimovaná osoba špecifikovaná zákonom č. 58/1969
Zb. pre uplatnenie náhrady škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania nie je pasívne
legitimovanou osobou bez ďalšieho aj pre uplatnenie nároku na úhradu nemajetkovej ujmy tak, ako to

upravuje napr. zákon č. 514/2003 Z.z. a rovnako takúto osobu definovanú zákonom č. 58/1969 Zb. nie
je možné považovať za pasívne legitimovanú aj pre uplatnenie nároku na úhradu nemajetkovej ujmy
z titulu ochrany osobnosti. Súd nemal preukázané, aby konaním žalovaného, bez ohľadu na to, ktorý
orgán by mal za štát pred súdom konať /vzhľadom k uzneseniu o vznesení obvinenia
zrejme Ministerstvo vnútra SR/, došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Všeobecne, ak

je voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými v zákone vznesené obvinenie a ak úkonyorgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach zákona, aj keď navrhovateľ tvrdí, že sa v
trestnom konaní orgány činné dopustili prieťahov, nepredstavujú bez ďalšieho zásah do osobnostných
práv ani v prípade, ak neskôr dôjde k oslobodeniu danej osoby. Iba trestné stíhanie realizované v rozpore

so zákonom, prípadne ústavným poriadkom, realizácia neprípustných úkonov a.i. môže byť spôsobilé
vyvolať aj ujmu vo sfére osobnostných práv fyzickej osoby (uznesenie NS SR sp.zn. 5MCdo 7/2010).
Takúto skutočnosť súd v priebehu konania nezistil. Zodpovednosť odporcu nie je možné vyvodzovať
ani z porušenia ust. Čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože v
rámci trestného konania navrhovateľ nebol obmedzený na osobnej slobode. Preto v tejto časti návrh

navrhovateľa zamietol.

Právny vzťah medzi pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a touto
osobou nie je záväzkovým právnym vzťahom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch preto
nie je možné považovať za právo veriteľa na plnenie a navrhovateľ nemôže požadovať v prípade
úspechu v konaní úroky z omeškania s odkazom na ust. § 517 O.z. pred tým, ako by uplynula lehota na
plnenie stanovená právoplatným rozhodnutím. Nie je preto dôvodným ani uplatnenie úroku z omeškania

z istiny predstavujúcej nemajetkovú ujmu.

Náhradu trov konania prvostupňový súd účastníkom nepriznal s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 2
O.s.p., pretože každý z účastníkov bol úspešný iba v časti.

Proti tomuto rozsudku, proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, i proti výroku
o náhrade trov konania podal včas odvolanie žalobca. Nesúhlasí so zamietnutím žaloby v časti,

ktorá sa týka nepriznaných trov obhajoby v trestnom konaní, ani so zamietnutím žaloby v časti
uplatňujúcej náhradu nemajetkovej ujmy. Podané odvolanie odôvodňuje tým, že občianskoprávny súd
nie je oprávnený preskúmavať trestné konanie, a teda nie je oprávnený ani posudzovať otázku zvýšenia
tarifnej odmeny. Toto je výlučne

v kompetencii trestného súdu, keďže občianskoprávny súd nemá žiadne skúsenosti, ani odborné

vedomosti, ktoré sú potrebné aj pre posúdenie otázky primeranosti zvýšenia odmeny advokáta. Súd
v predmetnej veci posudzoval aj charakter a otázku trestného konania, pričom si zjavne neuvedomil
tú skutočnosť, že náročnosť trestnej veci nespočívala v počte úkonov a dĺžke konania, ale v tom, že
v rámci prípravného konania vyšetrovateľ odmietol vykonať dôkazy navrhované obžalovanými, a teda
celé dokazovanie zo strany obhajoby sa vykonávalo na súde, pričom v rámci súdnych pojednávaní

boli vykonávané dôkazy navrhnuté a pripravené obhajobou. Práve vykonávanie týchto dôkazov bolo
dôvodom pre vrátenie veci z hlavného pojednávania do prípravného konania. Súd vtedy konštatoval,
že potrebný rozsah dokazovania v smere naznačenom obhajobou presahoval možnosti súdu, a preto
bolo dôvodné vrátiť vec až do prípravného konania. Aj z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2Co/363/2011 z 12.6.2013 vyplýva, že občianskoprávny súd nie je príslušný a spôsobilý na

skúmanie oprávnenosti či neoprávnenosti zásahu urobeného orgánmi činnými v trestnom konaní,
pretože zákonnosť či nezákonnosť takého konania môže preskúmavať len prokurátor na základe
podnetu podľa ust. § 31 zák. č. 153/2001 Z.z. alebo v súlade s ust. § 167 zák. č. 153/1961 Zb.. Tieto
závery sa podľa žalobcu vzťahujú aj na preskúmanie otázky dôvodnosti uplatnenia zvýšenej tarifnej
odmeny advokáta v trestnom konaní. Ak v predmetnej veci prvostupňový súd rozhodol o nepriznaní

uplatneného nároku v plnej výške, ale priznal tento nárok len vo výške základnej tarifnej odmeny,
považuje žalobca toto rozhodnutie za nezákonné a navrhuje preto v tejto časti, ktorou bol žalobný návrh
zamietnutý, rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie.

Za nesprávne považuje aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie Ministerstva spravodlivosti SR. Škodu

spôsobil štát - SR, preto pri posudzovaní otázky pasívnej legitimácie nemožno pri uplatňovaní tohto
nároku oddeľovať ustanovenia zák. č. 58/1969 Zb. upravujúce zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím štátneho orgánu. Aj keď ide o nemajetkovú ujmu, pôvodcom vzniku škody je konanie
štátneho orgánu, a teda posúdenie pasívnej legitimácie je potrebné realizovať aj podľa zák. č. 514/2003
Z.z., ktorý odkazuje na zák. č. 58/1969 Zb.. Nemajetková ujma je v podstate taktiež škodou, len škodou

sui generis, ktorá v rámci slovenskej právnej úpravy je upravená osobitne a špecificky nad rámecvšeobecných ustanovení o škode. Vo svojej podstate ide o špecifický druh škody, a preto za štát podľa
žalobcu je povinné konať MS SR. Ani pri predbežnom prerokovaní nároku na MS SR tento ústredný
orgán štátnej správy nepostúpil nárok na nemajetkovú ujmu na vybavenie Generálnej prokuratúre SR

alebo Ministerstvu vnútra SR. Preto založil svoju vecnú legitimáciu na uplatnenie tohto nároku. Ak súd
v tomto smere zastával iný právny názor, bol povinný účastníkov konania na túto okolnosť upozorniť,
pretože škodcom je Slovenská republika, ktorá je označená správne a jednoznačne, a označenie iného
orgánu, ktorý koná za SR, nie je nedostatkom pasívnej legitimácie na strane odporcu. Len pre označenie
odporcu spojeného s príslušným orgánom štátnej správy vo vzťahu k nemajetkovej ujme nemohol

súd žalobu zamietnuť. Rozsudok vo vzťahu k dôvodom nepriznania nemajetkovej ujmy sa javí aj ako
nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Súd sa obmedzil len na otázku pasívnej legitimácie
odporcu a zaoberal sa otázku aplikácie čl. 5 Dohovoru, ktorý však nie je jediným právnym dôvodom pre
priznanie alebo nepriznanie nemajetkovej ujmy. Prioritne treba na tento uplatnený nárok aplikovať ust. §
11 a § 13 Obč. zák., čo však súd prvého stupňa nevykonal, a preto je tento rozsudok aj nepreskúmateľný
a pri aplikácii ust. § 157 ods. 2

O.s.p. aj nezákonný. Navrhuje preto rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti zrušiť a vrátiť mu
vec na nové konanie. Odvolateľ namieta aj výrok o náhrade trov konania. Zdôrazňuje, že predmetom
konania v danej veci boli dva samostatné nároky, a to nárok na náhradu škody za obhajobu v trestnom
konaní a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Preto aj nárok na náhradu trov konania je potrebné
posudzovať z tohto hľadiska ako dva oddelené nároky. V prvom prípade mal žalobca úspech v rozsahu

93 %, a preto mu za to patrí v celom rozsahu náhrada trov za túto časť nároku podľa § 142 ods. 3 O.s.p..
Neúspech žalobcu v tejto samostatnej časti nároku bol v pomerne nepatrnej časti a v celom rozsahu
závisel od úvahy súdu.

Napriek už vyššie uvedeným odvolacím návrhom na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v
napadnutej časti žalobca formuluje odvolací návrh aj alternatívne tak, že žiada zmeniť rozsudok

súdu prvého stupňa a priznať mu v celom rozsahu uplatňovaný nárok na náhradu škody i nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy a priznať mu aj náhradu trov konania. Zároveň si uplatňuje aj náhradu trov
odvolacieho konania.

Odporca vo veci odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal podané odvolanie bez nariadenia

pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie napadnutých výrokov
rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najskôr sa žiada uviesť, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým odporcovi bola uložená

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi škodu vo výške 2.094,74 eur s 9 % úrokom z omeškania od 14.7.2012
do zaplatenia, nebol napadnutý odvolaním. V tomto výroku teda rozhodnutie súdu prvého stupňa
nadobudlo právoplatnosť a nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu v tomto výroku
rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať (§ 159 ods. 1, 2, § 206 ods. 2 O.s.p.). Preskúmaním
obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal proti odporcovi, aby ho

súd zaviazal zaplatiť mu sumu 4.378,11 eur titulom náhrady škody za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 15.7.2001 do zaplatenia a zároveň aj náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur.

Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák.

č. 58/1969 Zb. a posudzuje sa ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
(pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23.2.1990 sp. zn. 1Cz 6/90, publikovaný v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. R 35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.6.1993 sp. zn. 1Cdo
53/93, publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk SR pod č. R 70/1994 alebo Nález ÚS SR
z 24.3.2011 č.k. II.ÚS 25/2011 - 33).Aplikáciauvedenéhozák.č.58/1969Zb.jeodôvodnenátým,žerozhodujúcimmomentompreposúdenie
právneho režimu navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu

škody je dátum uznesenia o vznesení obvinenia voči nemu. Ak k tomu došlo za účinnosti zák. č. 58/1969

Zb., odvolací súd je toho názoru, že prvostupňový súd správne v prejednávanej veci postupoval podľa
tohto právneho predpisu.

Odporca nenamietal podaným opravným prostriedkom jeho zodpovednosť titulom nároku na náhradu
škody. Odvolací súd preto v rámci tohto odvolacieho konania zodpovednosť za škodu v zmysle
označeného zákona ani osobitne z pohľadu základu nároku nepreskúmaval. Pri viazanosti rozsahom
a dôvodmi podaného odvolania bolo povinnosťou odvolacieho súdu sa zaoberať odvolacou námietkou,

týkajúcou sa výšky prisúdenej náhrady škody. Pojem škody zák. č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje a ani
neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej
úpravy (§ 442 Obč. zák.) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového
plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. sa uhrádza skutočná škoda, a to,

čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Rešpektujúc názory z judikatúry (R 55/1971), skutočnou škodou sa
rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové
hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu. Navrhovateľ
sa v danej veci domáha náhrady skutočnej škody, ktorá podľa jeho názoru vznikla tým, že musel zaplatiť
odmenu i náhradu výdavkov obhajcovi, ktorého si zvolil v trestnom konaní.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením aj toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ, konštatuje, že prvostupňový
súd v dostatočnom rozsahu pre účel rozhodnutia o tejto časti žalobného návrhu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., a
dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací

súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu s právnou citáciou dotknutých právnych noriem a súvisiacej judikatúry, obsiahnutých
v dôvodoch napadnutého rozsudku. V nadväznosti na odvolacie dôvody, uplatnené navrhovateľom v
tejto časti žalobného návrhu, odvolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní náhrady ujmy i jej výšky
vzniknutej navrhovateľovi v súvislosti s trestným konaním nejde zo strany súdu v občianskoprávnom

konaní o prieskum trestného konania, dôvodnosti procesných úkonov realizovaných orgánmi činnými
v trestnom konaní, ani o prieskum konečných záverov prijatých voči navrhovateľovi. Odvolací súd
je toho názoru, že prvostupňový súd správne zdôraznil, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) vedenia trestného konania je neskorší výsledok trestného konania. Toto však nevylučuje
civilnoprávny súd z oprávnenia preskúmavať otázku dôvodnosti uplatnenia zvýšenej tarifnej odmeny

advokáta v trestnom konaní. Vzťah advokáta a klienta aj pri obhajobe v trestnom konaní je totiž založený
na normách súkromného práva. Vzťah medzi advokátom a jeho klientom je základným a spravidla
zmluvným vzťahom na poskytovanie právnych služieb (§ 724 a nasl. Obč. zák., § 1 ods. 2 zák. č.
586/2003 Z.z.). Ak sa v súvislosti s takouto právnou službou uplatňuje náhrada ujmy spojenej so
zaplatením odmeny a náhrady výdavkov, je pri aplikácii zák. č. 58/1969 Zb. i ust. § 442 ods. 1 Obč. zák.

správne posudzovanie a hodnotenie vzniknutej skutočnej škody aj postupom, ako to urobil prvostupňový
súd v predmetnej veci. Úvaha súdu prvého stupňa smerujúca k záveru, že nešlo o mimoriadne náročné
úkony právnej služby, má

oporu v obsahu realizovaných úkonov v trestnom konaní a závery súdu prvého stupňa aj s odkazom na
to, že sa viacerých úkonov zúčastňoval advokátsky koncipient, majú oporu vo výsledkoch vykonaného

dokazovania i v správnom právnom posúdení. Ako je už uvedené vyššie, odvolateľ nespochybňuje
skutkové závery súdu prvého stupňa, podľa ktorých obhajcovi navrhovateľa nepatrí odmena a náhrada
výdavkov za účtované úkony zo dňa 13.5.2004, 4.11.2004, 4.5.2005, pretože týchto sa nezúčastnil,
resp. sa netýkajú navrhovateľa, ale obvineného Ing. E.. Odvolateľ nerozporuje ani to, že pri úkone zo
dňa 17.1.2008 mu patrí iba štvrtinová odmena. Pri absencii takýchto odvolacích dôvodov aj samotný

odvolateľ uznáva, že mu náhrada týchto výdavkov uvedených vo vyúčtovaní odmeny nepatrí. Okrem
toho z vyúčtovania odmeny (č.l. 19a - 20 spisu) vyplýva i to, že zvýšenie tarifnej odmeny na dvojnásobok
(s odkazom na ust. § 17 ods. 3 vyhl. č. 163/2002 Z.z. a ust. § 14f ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.)advokát uplatnil na všetky realizované (ako je uvedené vyššie, i na ním nerealizované) úkony právnej
služby. Nešlo z jeho strany o uplatnené zvýšenie tarifnej odmeny len za úkony pred súdom, ktoré
osobitne dáva do pozornosti v podanom odvolaní pre účely posúdenia mimoriadnej náročnosti kauzy v

nadväznosti na to, že v prípravnom konaní vyšetrovateľ tieto úkony odmietol realizovať. Prvostupňový
súd aj podľa názoru odvolacieho súdu správne dospel k záveru, že realizované úkony právnej služby nie
sú vymykajúce sa z bežnej advokátskej praxe. Treba súhlasiť so súdom prvého stupňa i v tom, že je vždy
na uvážení súdu rozhodujúcom o priznaní nárokov súvisiacich s odmenou obhajcu to, či prerokovaná
trestná vec je skutkovo i právne mimoriadne náročná aj z pohľadu povahy trestnej činnosti.

Ztýchtodôvodovjerozhodnutiesúduprvéhostupňavtejčasti,ktoroubolzamietnutýnávrhnavrhovateľa
v prevyšujúcej časti, týkajúci sa uplatňovaného nároku na náhradu škody, správny.

V tejto súvislosti je treba zdôrazniť aj to, že nie je podaným odvolaním výslovne uplatnený odvolací
dôvod aj na časť týkajúcu sa zamietnutého nároku na príslušenstvo priznanej náhrady škody (úroky
z omeškania). Pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania sa nebolo treba teda zaoberať aj tým, z
akého dôvodu prvostupňový súd nepriznal úroky z omeškania z prisúdenej istiny už od dátumu, ako to

navrhovateľ žiadal v podanom návrhu.

Odvolací súd z preskúmaného rozsudku i prislúchajúceho spisového materiálu dospel k záveru, že
prvostupňový súd aj pre účely rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal podľa procesnej iniciatívy strán dokazovanie, ktoré aj
vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., a dospel pre účely rozhodnutia o tejto časti žalobného návrhu ku

skutkovým i právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd tiež v plnom rozsahu stotožňuje. V nadväznosti
na uplatnené odvolacie námietky považuje za potrebné dodať, že:

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti
fyzickej osoby podľa § 13 Obč. zák. musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka
existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení

alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby, jej fyzickej a morálnej integrity, tento zásah musí byť
neoprávnený (protiprávny), musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a
neoprávnenosťou (protiprávnosťou)

takého zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť nástupu
sankcie podľa ust. § 13 Obč. zák.. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 13

Obč. zák. tak prichádza do úvahy len u tých zásahov do osobnosti takej osoby, chránenej všeobecným
osobnostným právom, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). O neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby však nejde, okrem iného, aj v prípadoch, keď je zásah dovolený (resp. jeho
možnosť je predpokladaná) zákonom. Do tejto skupiny patria aj prípady, kedy je do osobnosti fyzickej
osoby zasahované napríklad v rámci trestného konania (napríklad podľa § 160 Tr. por. v spojení s ust.

§ 32 Tr. por. účinného v čase začatia trestného konania proti navrhovateľovi). V týchto - pokiaľ nie sú
prekročené zákonom stanovené medze - ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých
fyzických osôb, do ktorých osobnosti je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne
vyšší osobitný verejný záujem. Takýto zásah podmienený výkonom iného subjektívneho práva alebo
zákonom stanovenej povinnosti zostáva povoleným za predpokladu, že sa stal v medziach určených

zákonom primeraným spôsobom. O taký prípad by nešlo vtedy, ak by sa konajúci orgán činný v trestnom
konaní dopustil excesu pri výkone jeho oprávnení napríklad pri neprípustných neprocesných úkonoch
orgánov v trestnom konaní vo vzťahu k obvinenému či obžalovanému. O takýto exces však nejde v
prípadoch prieťahov v trestnom konaní. Navrhovateľ ani v konaní netvrdil, žeby orgány činné v trestnom
konaní vybočili z ich medzí stanovených zákonom, hoci sa dopustili prieťahov. V tejto súvislosti je treba

zdôrazniť tú skutočnosť, na ktorú poukazuje samotný odvolateľ, keď zdôrazňuje, že v právomoci súdu v
občianskom súdnom konaní nie je preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní v medziach
tohto konania, lebo takúto možnosť rieši najmä inštitút trestného práva procesného. Každopádne však
odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v predmetnej veci, takže nedošlo k naplneniu
predpokladov pre priznanie morálneho či majetkového zadosťučinenia, a to ani pri aplikácii § 13 Obč.

zák., ktorého sa odvolateľ domáha v podanom odvolaní. Okrem judikatúry, na ktorú v tomto smereodkázal prvostupňový súd, možno do pozornosti dať aj rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2442/2004 z
3.10.2005, 30Cdo/57/2005 z 31.10.2005, uznesenie ÚS ČR II. ÚS 299/03.

Nemožno za dôvodnú uznať ani námietku uplatnenú odvolateľom, týkajúcu sa náhrady trov konania.

Aj pri posudzovaní dvoch samostatne uplatniteľných nárokov z pohľadu procesného výsledku
rozhodovania o týchto nárokoch nemožno dospieť k záveru o 93 % úspechu navrhovateľa vo vzťahu
k žalobe o náhradu škody. Navrhovateľ uplatňoval celkom sumu 4.378,11 eur a bolo mu prisúdených
2.094,74 eur. V tejto časti podaného návrhu tak mal úspech v percentuálnom vyjadrení 47,84 %. Vo
vzťahu k tejto časti podanej žaloby potom je plne opodstatnený záver pre aplikáciu ust. § 142 ods. 2

O.s.p..

Druhú časť podaného návrhu prvostupňový súd zamietol v celom rozsahu. Vo vzťahu k nemu mal teda
nárok na náhradu trov konania odporca. Tento si však takýto nárok v konaní neuplatnil.

Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutom výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý, ako aj vo výroku o náhrade trov
konania, potvrdil.

V odvolacom konaní bol navrhovateľ neúspešný. Odporca, úspešný v odvolacom konaní, návrh na
priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal. Pri aplikácii ust. § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151
ods. 1 O.s.p. odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.