Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/648/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613202384
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5613202384.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej,
členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Ladislava Mejstríka v právnej veci navrhovateľa VOLKSWAGEN
Finančné služby Slovensko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 98, IČO: 31 341 438, zastúpeného
NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátskou kanceláriou s.r.o., so sídlom v Bratislave, Cintorínska
3/A, IČO: 35 874 465, proti odporcovi Ing. A. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom v D. M., Q. C. XX/

XX., zastúpenému JUDr. Milanom Vavrekom, advokátom so sídlom v D., S. XXX, v konaní o splnenie
povinnosti zaplatiť sumu 2 872,58 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 5C/39/2013-106 zo dňa 22. 4. 2014, takto

r o z h o d o l :

Späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 1 400,- eur n e p r i p ú š ť a .

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že odporca j e p o v i n n ý uhradiť navrhovateľovi
831,85 eur, do 3 dní.

Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi na trovách konania 191,63 eur a tieto uhradiť na

účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Vavreka, advokáta so sídlom v D., S. XXX, v lehote 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, uložil mu povinnosť
zaplatiť odporcovi na trovách konania 337,21 eur na účet jeho právneho zástupcu, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Za nesporné medzi účastníkmi považoval, že navrhovateľ poskytol odporcovi za účelom financovania
kúpy motorového vozidla úver, ktorý sa odporca zaviazal splácať v dohodnutých mesačných splátkach.
Nebolo sporné ani to, že odporca si nesplnil svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas, v

dôsledku čoho došlo k predčasnému zosplatneniu úveru. Žalovaná strana nerozporovala dlžnú čiastku
splatnú ku dňu stanovenia úveru splatným vo výške 920,16 eur, ani nesplatnenú časť istiny v sume 12
389,28 eur. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaná istina vo výške 2 872,58 eur je výsledkom vyčíslenia
vzájomných nárokov navrhovateľa a odporcu, vzniknutých z uzavretého vzájomného záväzkovo-
právneho vzťahu (zmluvy o Auto Kredite zo dňa 14. 12. 2009 AK a zmluvy o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva zo dňa 14. 12. 2009). Navrhovateľ vyčíslil nárok voči odporcovi sumou

18 063,08 eur a nárok odporcu voči navrhovateľovi v sume 15 190,50 eur. Po započítaní vzájomných
nárokov predstavuje pohľadávka navrhovateľa voči odporcovi 2 872,58 eur. Súd zameral pozornosť
na dôvodnosť nároku navrhovateľa voči odporcovi vyčísleného v celkovej sume18 063,08 eur, resp.jednotlivých položiek, z ktorých predmetná suma pozostáva. Neuznal navrhovateľom uplatnený nárok
na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1 607,74 eur s tým, že zo znenia VZP vyplýva, že klient
je povinný uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu v prípade, že veriteľ stanoví úver predčasne splatným.

V citovanom znení VZP absentuje dojednanie o tom, aká konkrétna povinnosť je zmluvnou pokutou
zabezpečovaná, čo robí dojednanie o zmluvnej pokute neplatným. Súd zdôraznil, že stanovenie úveru
predčasne splatným zo strany veriteľa nie je v žiadnom prípade porušením zmluvnej povinnosti, môže
byť len dôsledkom porušenia zmluvných povinností zo strany odporcu. Ďalej okresný súd ustálil, že
záväzok odporcu o VZP čl. VII. bod 5 uhradiť navrhovateľovi všetky náklady súvisiace so stanovením

úveru splatným, najmä na prehlásenie predmetu financovania, sprostredkovanie predaja predmetu
financovania, odťah, parkovné, atď. je všeobecný bez konkretizácie výšky nákladov, bez spôsobu
ich výpočtu alebo čo najpresnejšieho odhadu. Od odporcu, ktorý je v obzvlášť slabšom postavení
spotrebiteľa, nemožno požadovať poplatky, zvýšené náklady alebo akékoľvek ďalšie peňažné plnenia,
ktoré nie sú aspoň v minimálnej miere určitosti zmluvne vymedzené. V nadväznosti na uvedené preto
neuznal okresný súd záväzok odporcu uhradiť navrhovateľovi sumu 165,62 eur ako poplatok externej

agentúry za odobratie vozidla a sumu 231,68 eur, ktorú navrhovateľ zaplatil tretej osobe na základe
zmluvy medzi obchodnými spoločnosťami spojené s prepisom predmetu financovania. Za nedôvodný
považoval i nárok navrhovateľa na zaplatenie dane z pridanej hodnoty z ceny predmetu financovania vo
výške 2 531,75 eur s tým, že v tejto časti uplatneného nároku navrhovateľ neuviedol žiadne skutkové
tvrdenia, ktoré odôvodňujú jeho vznik, ako i rozsah. Pre úplnosť dodal, že nároky navrhovateľa na

zaplatenie sumy 920,16 eur a sumy 12 389,28 eur odporca nerozporoval. Za dôvodný uznal nárok
navrhovateľa na preplatenie vypracovaného znaleckého posudku 180,66 eur, čo znamená, že celkové
odôvodnené nároky navrhovateľa predstavujú 13 490,10 eur. Nakoľko však nárok odporcu vo výške 15
190,- eur prevyšuje nárok navrhovateľa, žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol postupom podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s prihliadnutím na úspech odporcu v

spore a účelnosť ním vynaložených trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že súd
mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keď 22. 4. 2014 prejednal a rozhodol
vec v jeho neprítomnosti, resp. jeho právneho zástupcu. Dňa 17. 4. 2014 bola súdu emailom a
následne i poštou doručená žiadosť o odročenie pojednávania. O tom, že súd žiadosti o odročenie

pojednávania nevyhovie, súd informoval právneho zástupcu navrhovateľa v deň pojednávania, približne
20 minút pred začatím samotného pojednávania. Právny zástupca navrhovateľa tak nemal ani len
teoreticky možnosť zúčastniť sa predmetného pojednávania. Za nie bez významu považoval, že až
do samotného pojednávania žiadna zo skutočností uvedená v návrhu navrhovateľa nebola sporná,
nakoľko ju odporca predtým nikdy nerozporoval a navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom umožnené

vyjadriť sa k súdom namietaným skutočnostiam (zmluvná pokuta, náklady súvisiace s odobratím vozidla,
suma DPH). Konajúci súd nijak nezohľadnil zmier uzatvorený medzi účastníkmi konania, a to ani
z pohľadu uznania dlhu odporcom podľa § 558 OZ. Nesúhlasil s argumentáciou okresného súdu,
že navrhovateľ nepreukázal platné dojednanie povinnosti odporcu uhradiť navrhovateľovi zmluvnú
pokutu, keď v čl. VII. ods. 5 zakotvil, že v prípadoch predčasného stanovenia úveru splatným je

veriteľ oprávnený požadovať od klienta zmluvnú pokutu. Predčasná splatnosť úveru je jasne definovaná
ako dôsledok podstatného porušenia zmluvy (čl. VII. ods. 3 VZP). Prípadom podstatného porušenia
zmluvy - Defaultu je aj omeškanie klienta s úhradou splátky alebo jej časti po dobu viac ako 10 dní,
pričom porušenie takejto povinnosti odporcom malo priamo za následok predčasnú splatnosť úveru a
s ňou súvisiaci nárok na úhradu zmluvnej pokuty. Pojmy čistá súčasná hodnota splátok a EURIBOR

sú podľa názoru navrhovateľa určité a zrozumiteľné pre každého priemerného spotrebiteľa. Samotný
pojem čistá súčasná hodnota splátok je riadne definovaný vo VZP, kde je určený spôsob jeho výpočtu.
Pojem EURIBOR je bežný bankový pojem, ktorý sa často využíva vo finančnom sektore. Nesúhlasil
ani s krátením jeho nároku o náklady vynaložené navrhovateľom na odobratie motorového vozidla a
s prehlásením vozidla, sprostredkovaním predaja vozidla za odťah a parkovné s tým, že si nárokoval

iba náklady za odobratie vozidla, jeho prevoz a odhlásenie na dopravnom inšpektoráte, náklady za
vyhotovenie znaleckého posudku. Žiaden zisk týmito nákladmi nedosiahol a ani nedosiahne. Za tieto
služby navrhovateľ riadne zaplatil už v roku 2011, išlo o reálne fakturované sumy za služby poskytnuté
zo strany tretích osôb. Naviac, okresný súd žiadnym spôsobom neurčil, prečo vyššie uvedené náklady
nemožno považovať za účelné. Žiadnym spôsobom nedefinoval, čo chápe pod pojmom „zisková zložka

tretej osoby“, čo je zisková a čo nezisková skutočná zložka nákladov, a teda neurčil, ako dospel kzisteniu, že v týchto nákladoch dominuje zisková zložka tretej osoby. Pokiaľ za nedôvodný posúdil
nárok navrhovateľa na uhradenie sumy DPH s tým, že navrhovateľ neuviedol žiadne skutkové tvrdenia,
ktoré by odôvodňovali vznik a rozsah tohto nároku, označil navrhovateľ takúto argumentáciu súdu

za zmätočnú, nakoľko nie je jasné, ako možno skutkovo vymedziť povinnosti navrhovateľa, ktoré mu
vyplývajú z daňových predpisov. Žalobu zobral späť v časti o zaplatenie 1 400,- eur s tým, že mu v tejto
časti odporca dlh uhradil, v nadväznosti na čo žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť, uložiť odporcovi
zaplatiť mu 1 472,58 eur spoločne s úrokom z omeškania z jednotlivých čiastok, prípadne rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal rozsudok okresného súdu ako správny
potvrdiť. Uviedol, že tento bol odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Naviac, navrhovateľ
prostredníctvom právneho zástupcu čiastočne vzal návrh späť vo výške 1 400,- eur aj napriek tomu, že
mal vedomosť, že sa bezdôvodne obohatil, čo časovo je preukázateľné zo spisu, ako aj korešpondencie
právnych zástupcov a ďalej zotrval až do odvolania zo dňa 11. 6. 2014 na žalovanej sume, čím sa podľa
názoru odporcu žalobný nárok stal nejasným, neurčitým a nezrozumiteľným. Navrhovateľ neodôvodnil

a bližšie neurčil žalovaný nárok, ako aj nevyhnutnosť a účelnosť nákladov súvisiacich s uplatneným
nárokom. Poukazoval, že odporca má postavenie spotrebiteľa v zmysle medzinárodných dohôd, čo
napokon konštatuje vo svojom odvolaní aj navrhovateľ. Všeobecné obchodné podmienky, na ktoré sa
odvoláva v predmetnom spore, sú neprijateľné a žiadal, aby odvolací súd z úradnej povinnosti podľa
ust. § 153 ods. 3, písm. a/, ods. 4 O.s.p. vyhlásil tieto podmienky za podmienky neprijateľné. V tejto

súvislosti poukazoval i na rozsudok KS Žilina sp. zn. 7Co/175/2011. Zároveň si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti
rozhodnutia.

Podľa § 208 O.s.p. ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V rámci odvolacieho konania navrhovateľ zobral návrh čiastočne späť v sume 1 400,- eur s poukazom

na ust. § 208 O.s.p..

Odporca v podanom odvolaní uviedol, že navrhovateľ zobral návrh v časti o zaplatenie 1 400,- eur späť
aj napriek tomu, že mal vedomosť, že sa bezdôvodne obohatil, čo vyplýva zo spisu, i korešpondencie
právnych zástupcov účastníkov. Ďalej uviedol, že k úhrade predmetnej čiastky došlo bez právneho
dôvodu a p. Peterková, ktorá platbu v tejto výške uhradila, žiadala platby vrátiť.

Z takto formulovaného vyjadrenia odporcu k čiastočnému späťvzatiu návrhu navrhovateľom odvolací
súd vyvodil, že odporca nesúhlasí s pripustením späťvzatia návrhu v tejto časti, a preto vzhľadom na
nesúhlas odporcu späťvzatie návrhu navrhovateľom v časti o zaplatenie 1 400,- eur nepripustil.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil

správny právny záver. Svoje rozhodnutie i náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, a to
i napriek tomu, že odvolací súd dospel k inému právnemu názoru ako okresný súd iba ohľadne
čiastkového nároku navrhovateľa v časti uplatnenia sumy dane z pridanej hodnoty (DPH) z ceny
predmetu financovania vo výške 2 531,75 eur. K tomuto nároku odvolací súd poznamenáva, že ide o
nárok, ktorý vyplýva priamo z daňových predpisov, najmä zo zákona o dani z pridanej hodnoty. Naviac i z

vykonanéhodokazovaniabolojednoznačnepreukázané,žefaktúrouč.11B00194navrhovateľvyúčtovalodberateľovi spoločnosti IMPA Dolný Kubín, s.r.o. za odpredaj predmetného motorového vozidla sumu
15 190,50 eur vrátane DPH s tým, že celková suma bez DPH činila 12 658,75 eur.

K námietke navrhovateľa uvedenej v podanom odvolaní o tom, že okresný súd prejednal a rozhodol

vec v jeho neprítomnosti v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., i odvolací súd dospel k záveru, že
okresný súd postupoval správne, keď na ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a žiadosť o odročenie
pojednávania doručenú navrhovateľom neprihliadal. Navrhovateľ odôvodňoval neúčasť na pojednávaní
tým, že odporca je dlhodobo v zahraničí, medzičasom uhradil časť dlžnej sumy vo výške 1 400,- eur,
že navrhovateľ má záujem ukončiť spor zmierom z dôvodu hospodárnosti konania a nezvyšovania

súdnych trov. Ani odvolací súd nepovažoval predmetné zdôvodnenie neúčasti na pojednávaní zo strany
navrhovateľa za dôležitý dôvod pre odročenie vytýčeného termínu pojednávania naviac za situácie, keď
okresný súd predtým uznesením zo dňa 13. 1. 2014 zmier uzavretý medzi navrhovateľom a odporcom
neschválil.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,

je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je
zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to, že
súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez jeho prítomnosti, odvolací súd zastal názor,

že postup okresného súdu bol správny, keď nepristúpil na tvrdenú konštrukciu navrhovateľa o tom, že
zaslal odporcovi návrh súdneho zmieru za situácie, keď už predchádzajúcim rozhodnutím okresný súd
zmier medzi účastníkmi neschválil. Ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ

v danom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu.
Odporca je v konaní zastúpený advokátom, a preto skutočnosť, že sa dlhodobo zdržiava v zahraničí, je
pre uskutočnenie pojednávania bez významu.

Kďalšímnámietkamuplatnenýmnavrhovateľomvpodanomodvolaníkrajskýsúdpovažovalzapotrebné
uviesť, že okresný súd správne vyhodnotil ako nedôvodný nárok navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej

pokuty vo výške 1 607,74 eur. Aj keby bolo možné zohľadniť námietku navrhovateľa o tom, že v čl.
VII. ods. 3 VZP je zmluvná pokuta z úveru jasne definovaná ako dôsledok „Defaultu“, čiže podstatného
porušenia zmluvy, za ktoré sa v zmysle čl. VII. ods. 2 VZP bod 1 považuje aj omeškanie klienta s úhradou
splátky alebo jej časti po dobu viac ako 10 dní, bolo potrebné súhlasiť s konštatáciou okresného súdu
o tom, že v zmluvnej pokute musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia s tým, že

zmluvný prejav nemôže vzbudzovať žiadne pochybnosti a musí spĺňať požiadavku platnosti právneho
úkonu v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ. Ani podľa názoru odvolacieho súdu pojmy čistá súčasná hodnota
splátok a EURIBOR nie sú určité a zrozumiteľné vo všeobecnosti a nielen pre každého priemerného
spotrebiteľa, a to i napriek tomu, že pojem EURIBOR je bežný bankový pojem, ktorý sa často využíva
vo finančnom sektore, zistiteľný napr. na internetovej stránke NBS.

Z ust. § 544 ods. 2 OZ jednoznačne vyplýva, že zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne
a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Znamená to, že
zmluvná pokuta je výsledkom dohody účastníkov, ktorá musí byť uzatvorená písomne pod sankciou
neplatnosti, čo znamená, že dojednanie o zmluvnej pokute musí byť obsiahnuté priamo v zmluve a
podpísané oboma účastníkmi a nemôže byť obsahom všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú

jednostranným úkonom zo strany podnikateľa ako poskytovateľa určitej služby, ktorý ich naformuloval
vopred, najčastejšie na vopred vytlačených formulároch s tým, že adresát, ktorý má o uzavretie zmluvy
záujem, musí tieto všeobecné zmluvné podmienky prijať an block bez toho, aby mal možnosť do nich
akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť. Naviac nie je možné jednoznačne určiť, čo sa rozumie výrazom
čistá súčasná hodnota súčtu splátok. Nie je zrozumiteľným a určitým spôsobom vymedzený ani pojem

EURIBOR, a to i napriek tomu, že je dostupný na internetovej stránke NBS. Veličiny dosádzané dovzorca navrhovateľa uvedeného čl. VII. bod 5 nemá priemerný spotrebiteľ šancu prekontrolovať, a to i
napriek tomu, že je síce daný spôsob výpočtu zmluvnej pokuty, avšak jeho jednotlivé položky, a to či už
ohľadne úrokovej miery, prípadne jednoročného EURIBORU poníženého maximálne o hodnotu marže

uvedenej v sadzobníku poplatkov veriteľa nesplatnej istiny, neamortizovanej časti dotácie zmluvy, sú
absolútne nejasné a ako veličiny neznáme, závislé vyslovene na vôli veriteľa, akým spôsobom a v akej
výške ich doplní.

Odvolací súd sa tiež stotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ navrhovateľovi nepriznal náklady za
prepis motorového vozidla a za odobratie motorového vozidla. Z výsledkov vykonaného dokazovania

bolo jednoznačne preukázané, že odporca sám odovzdal motorové vozidlo v IMPA Liptovský Mikuláš,
teda spoločnosti, od ktorej motorové vozidlo i odkúpil. I podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ
nepreukázal, aké skutočné náklady spoločnosť LUBRA, s.r.o. za odobratie motorového vozidla
vynaložila, nakoľko toto bolo odstavené priamo u predajcu motorového vozidla a taktiež navrhovateľ
nepredložil žiadne doklady o tom, aké výdavky boli spojené s prepisom motorového vozidla. Ani odvolací
súd za dostatočné nepovažuje jednotlivé faktúry, ktoré mal poskytovateľom služieb navrhovateľ v

tejto súvislosti uhradiť, ale bolo potrebné predložiť jednotlivé doklady, preukazujúce skutočnú výšku
vynaložených nákladov, ktoré boli predmetnými faktúrami pokryté.

V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného
súdu, mimo uplatneného nároku pozostávajúceho z dane z pridanej hodnoty vo výške 2 531,75 eur,
odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a navrhovateľovi priznal sumu 831,85 eur s tým, že

uznané nároky navrhovateľa boli vo výške 16 021,85 eur, t.j. 920,16 eur + 12 389,28 eur + 180,66 eur
+ 2 531,75 eur - DPH. Ak nárok odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi predstavoval sumu 15 190,- eur,
to znamená, že rozdiel súm 16 021,85 eur a 15 190,- eur predstavuje 831,85 eur, ktoré má odporca v
prospech navrhovateľa v zmysle predmetného rozhodnutia uhradiť.

Navrhovateľ si v konaní uplatňoval finančnú čiastku 2 872,58 eur, odvolací súd uznal za dôvodný nárok

navrhovateľa vo výške 831,85 eur, v nadväznosti na čo v zmysle ust. § 142 ods. 2 O.s.p. bolo potrebné
o trovách konania rozhodnúť podľa pomeru úspechu a neúspechu účastníkov v spore. Úspech odporcu
predstavuje 28,9958 %, po zaokrúhlení 29 %, neúspech navrhovateľa 71 % a čistý úspech odporcu
42 %. V prvostupňovom konaní boli uplatnené trovy právneho zastúpenia zo strany odporcu vo výške
337,21 eur, v odvolacom konaní vo výške 119,06 eur, celkovo 456,27 eur. Z predmetnej sumy odporcovi

patrí 42 %, teda 191,63 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.