Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/882/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812214822
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812214822.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa R. T. D., s.r.o so sídlom J., G. č. 5, W.
XXXXXXXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou P. T., s.r.o. so sídlom J., G. č. 5, W. XX XXX XXX,
proti odporkyni E. E., bytom E. J., B. XXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne
X. zastúpeného JUDr. S., o zaplatenie 7024,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti

rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. augusta 2013, č.k. 5C/22/2013-92 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia vo výške 245,15 eur na účet JUDr. S. Q., advokáta,
č.ú: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporkyni
domáhal zaplatenia istiny 7024,49 eur s príslušenstvom. O náhrade trov konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Zároveň uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 759,88 eur, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že dňa 28.04.2008 uzavrela odporkyňa s právnym
predchodcom navrhovateľa spoločnosťou GE C., a.s. X. o úvere a ďalších úverových produktoch,

predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru odporkyni vo výške 150.000,- Sk. Odporkyňa sa zaviazala
dlžnúsumuuhradiťv72mesačnýchsplátkachpo3.211,-Skvždyk28.dňuvmesiacipočnúc28.05.2008.
Celkom sa odporkyňa zaviazala uhradiť sumu 231.192,- Sk. RPMN na úver bola dohodnutá vo výške
16,63%. Odporkyňa uhradila dňa 28.5.2008 sumu 106,59 eur, t.j. 3.211,- Sk, dňa 06.11.2008 sumu
2.000,- Sk, t.j. 66,39 eur a dňa 31.12.2008 sumu 49,79 eur, t.j. 1.500,- Sk. Z uvedených splátok bola
na istinu započítaná suma celkom 32.96 eur (993,- Sk), zvyšok bol započítaný na úrok a to podľa bodu

5.8 Všeobecných podmienok. Ďalšie splátky odporkyňa už neuhradila. Listom zo dňa 05.11.2008 jej
právny predchodca navrhovateľa oznámil, že z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok bola zmluva
k uvedenému dňu ukončená. Súčasne bola odporkyňa vyzvaná na zaplatenie sumy celkom 226.863,-
Sk, t.j. 7.530,47 eur. Dňa 23.09.2009 došlo medzi GE Money, a.s. a navrhovateľom k uzatvoreniu
zmluvy o postúpení pohľadávok. Z oznámenia právneho predchodcu navrhovateľa zaslaného odporkyni
(zo dňa 23.09.2009) vyplýva, že na základe tejto zmluvy došlo aj k postúpeniu pohľadávky voči

odporkyni na navrhovateľa. Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo 24.02.2011
vyplýva, že túto dohodu podpísal zástupca navrhovateľa a odporkyňa. V bode 2. pod názvom Uznanie
záväzku osoba dlžníka vyhlasuje, že uznáva čo do právneho dôvodu a výšky dlh voči pôvodnému
veriteľovi GE Money, a.s. zo zmluvy zo dňa 29.04.2008 v sume 4.866,13 eur a náklady na inkasnékonanie v sume 150,- eur. Forma splatenia úveru v dohode bola dohodnutá v splátkach po 20,- eur
mesačne k 25. dňu v mesiaci a dátum 1. splátky bol dohodnutý dňa 25.03.2011. Súd prvého stupňa
právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou o úvere, i keď ide o zmluvu uzavretú podľa

ustanovení Obchodného zákonníka, považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd vzhľadom na právnu úpravu zákona č. 258/2001 Z.z. uviedol, že
predmetnú zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom možno podriadiť
režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy.
Zároveň je potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho

práva a je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis (uvedený záver podporujú aj odkazy k textu
zákona, aj keď nie presne v naznačených súvislostiach). Uvedené znamená, že pokiaľ určité otázky
nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch podľa prvej hlavy ôsmej časti
Občianskeho zákonníka. Rovnako na spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 až 60 Občianskeho zákonníka
je potrebné vzhľadom na ich systematické zaradenie do Občianskeho zákonníka aplikovať všeobecné

ustanovenia o občianskoprávnych vzťahoch. Vyplýva to i zo znenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
veta druhá, podľa ktorej možno vyvodiť, že spotrebiteľ si zmluvou nemôže zhoršiť postavenie, ktoré
by inak mal pri aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka ako celku. Súd teda dospel k záveru,
že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka (nie Obchodného zákonníka). Nakoniec v zmysle § 54 ods. 1

Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od
ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (od akýchkoľvek, t.j. aj od všeobecných
ustanovení, a teda i ustanovení o premlčaní). V predmetnej veci vzniesol vedľajší účastník námietku
premlčania uplatnenéhonárokuaodporkyňavkonanísaktejtonámietkepripojila.Súdsapretozaoberal
najskôr otázkou, či nárok navrhovateľa je premlčaný alebo nie. Podľa vyjadrenia navrhovateľa došlo k

zosplatneniu celej dlžnej sumy ku dňu 05.11.2008. Keďže splatnosť dlžnej sumy nastala 05.11.2008,
navrhovateľoviuplynulatrojročnápremlčaciadoba najneskôr05.11.2011.Návrhvovecisamejpodaldňa
20.8.2012, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, preto súd považoval jeho návrh za premlčaný.
Keďže došlo k premlčaniu istiny, dochádza k premlčaniu aj jej príslušenstva, t.j. zmluvných úrokov, ktoré
boli splatné spolu so splátkou istiny, ako i úrokov z omeškania a poplatkov. Pokiaľ navrhovateľ predložil

do spisu Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku podpísanú odporkyňou, podľa
názoru súdu týmto nedošlo k účinnému uznaniu záväzku s následkami predĺženia premlčacej lehoty
na dobu 10 rokov. Uvedenú dohodu súd považuje za absolútne neplatný právny úkon predovšetkým
pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o samotný obsah dohody,
súd poukazuje na to, že v časti uznania záväzku je vypísaná len suma istiny, príslušenstvo k istine

vôbec nie je uvedené, teda ani uznané a dátum uzavretia zmluvy uvedený v dohode, nie je totožný s
dátumomuzavretiazmluvyoúvere.Dohodajeakoformulárvopredpripravenánavrhovateľom,obsahuje
vopred pripravené vyhlásenie odporkyne ako dlžníka o uznaní záväzku, ktoré uznanie je jednostranným
právnym úkonom a má vždy iniciatívne vychádzať z vôle dlžníka a nie veriteľa. Rovnako je zrejmé, že
bola uzavretá a podpísaná len a len z iniciatívy navrhovateľa /prostredníctvom zástupcu p. K./, ktorý

takýmto spôsobom oslovuje viacerých spotrebiteľov /súd má túto skutočnosť preukázanú z veľkého
množstva iných súdnych konaní v obdobných veciach/ pod zámienkou uzavretia dohody o splátkach,
pričom odporkyňa ako spotrebiteľ nebola zrejme vôbec informovaná o tom, že podpisuje aj jednostranné
vyhlásenie o uznaní záväzku a rovnako vyhlásenie o vedomosti, že dlh je premlčaný. Z výpovede
odporkyne je zrejmé, že o týchto skutočnostiach nemala vedomosť, a týmto pojmom ani nerozumie. Z

jej výpovede vyplynulo, že pokiaľ by vedela o premlčaní dlhu, nemala by záujem podpisovať dohodu o
jeho splácaní. Odporkyňa si nepamätala na to, že dohodu o uznaní záväzku s navrhovateľom uzatvorila
a ani na okolnosti, za ktorých k podpisu dohody došlo. Súdu je z jeho činnosti známe, že dohoda o
uznaní záväzku bola v obdobných prípadoch uzatváraná len ako dohoda o splátkach, dlžník nikdy nebol
upovedomený o tom, že ide aj o uznanie záväzku a o následkoch takéhoto úkonu. Len ťažko potom

možno uvažovať o uznaní dlhu čo do právneho dôvodu a výšky v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka,
pokiaľ bolo účelom návštevy dojednanie splátok, pričom v časti 3.dohody je vopred predtlačené
vyhlásenie dlžníka o jeho vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Takto vopred pripravenú
formuláciu používa navrhovateľ rovnako vo všetkých prípadoch, teda i premlčaných a i nepremlčaných
dlhoch. V danom prípade k podpisu dohody došlo v čase, keď dlh odporkyne premlčaný ešte nebol,

napriek tomu sa v dohode uvádza, že dlžník má vedomosť o premlčaní dlhu. Vychádzajúc zo skutkových
okolností, za akých navrhovateľ dával podpisovať odporkyni uvedenú listinu, keď táto nemala žiadnu
vedomosť o tom, že podpisuje aj uznanie záväzku, resp. či tento je alebo nie je premlčaný a navrhovateľ
mal vopred pripravené znenie vyhlásenia odporkyne o uznaní záväzku, hodnotí súd takéto konanie akokonanievrozporesdobrýmimravmivzmysle§ 4ods.8zákonač. 250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,
pretože navrhovateľ využitím mylných informácii dosiahol uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej
doby i keď odporkyňa nemala vôbec vedomosť a ani vôľu takéto vyhlásenie učiniť. Je evidentné,

že úmyslom navrhovateľa bolo zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti
odporkyneakospotrebiteľa.Takétokonaniesúdpovažujezanekalúobchodnúpraktiku vzmysle§8ods.
4 citovaného zákona, pričom takéto konanie súd považuje aj za rozporné s dobrými mravmi v zmysle
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetný úkon je teda neplatný v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Takáto praktika podstatne zasahuje do práv spotrebiteľa, pričom navrhovateľ postupoval

v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Uvedené vyplýva i z toho, že formuláciu uznania dlhu
i v prípade ak je dlh premlčaný, je predtlačená na všetkých dohodách bez rozlíšenia, či v čase keď
sa dlh „uznáva“ je premlčaný alebo nie. Uznanie záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatné,
preto je dôvodne uplatnená námietka zákonnej trojročnej premlčacej doby. Tvrdenia navrhovateľa o
rozdielnych účinkoch uznania práva v zmysle § 110 ods. 1 druhá veta OZ a uznania dlhu podľa §
558 Občianskeho zákonníka, a to že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie

je viazané na vedomosť dlžníka, že uznáva premlčané právo, kým pri uznaní dlhu v zmysle § 558
Občianskeho zákonníka sa vyžaduje táto vedomosť, považuje súd vzhľadom na všetky zistené okolnosti
ohľadom uzatvorenia tejto dohody za účelové až špekulatívne. Z výpovede odporkyne sa bližšie
okolnosti uzatvorenia dohody o uznaní záväzku nepodarilo zistiť, súdu je však z jeho činnosti známe,
že v obdobných prípadoch zamestnanec navrhovateľa nepredkladal túto dohodu vôbec s úmyslom

dosiahnuť uznanie či už práva alebo dlhu, účelom jeho návštevy bolo dojednať splátky a docieliť podpis
dohody zo strany dlžníka. Osoba dlžníka pritom v tejto formulárovej dohode vyhlasuje, že má vedomosť
o premlčaní dlhu a jeho následkoch, čo teda odporuje horeuvedenému tvrdeniu navrhovateľa. Pokiaľ
navrhovateľ uvádzal, že námietku premlčania vzniesla neoprávnená osoba - vedľajší účastník, súd
prvého stupňa uviedol, že so vznesenou námietkou premlčania odporkyňa v konaní vyjadrila súhlas a

k tejto námietke sa pripojila. Právne svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 101 Obč.
zákonníka. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní boli úspešní
odporkyňa a zároveň vedľajší účastník na strane odporkyne, preto im vznikol nárok na náhradu trov
konania. Odporkyni však v konaní žiadne trovy nevznikli, preto súd rozhodol tak, že jej náhradu trov
konania nepriznal. Pokiaľ ide o vedľajšieho účastníka na strane odporcu, jeho aktívnym konaním bola

odporkyňa voči navrhovateľovi v konaní úspešná, preto jeho účasť v konaní ako vedľajšieho účastníka
bola účelná a opodstatnená. Z tohto dôvodu je navrhovateľ povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi,
ktorý má právo dať sa právne zastúpiť advokátom, trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia za tri úkony právnej pomoci á 237,34 eur - prevzatie a príprava zastúpenia vrátanie prvej
porady s klientom, vyjadrenie z 10.12.2012, účasť na pojednávaní dňa 12.08.2013 /§ 10 ods. 1 vyhlášky

č. 655/2004 Z.z. v platnom znení/, dvakrát paušál po 7,63 eur, 1 x paušál po 7,81 eur, náhrada za stratu
času za 8 polhodín po 13,01 eur, cestovné na trase B. - G. a späť v sume 69,44 eur. Náhrada za stratu
času a náhrada cestovného bola vedľajšiemu účastníkovi priznaná v podiele 1/7-ina vzhľadom k tomu,
že v uvedený deň sa vedľajší účastník zúčastnil na ďalších pojednávaniach pred tunajším súdom. Trovy
potom spolu predstavujú 759,88 eur. Pokiaľ vedľajší účastník uviedol, že ak súd nebude akceptovať

argumentáciu ohľadom účinkov dohody a uznania záväzku, navrhuje postupovať v zmysle § 109 ods.
1 písm. c/ O.s.p. a požiadať Súdny dvor Európskej Únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, súd
konštatoval, že v rámci vysvetlenia obsiahnutého vyššie nepovažuje uznanie záväzku za platný právny
úkon, otázku konania navrhovateľa vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, preto nepovažoval za
potrebné prerušiť konanie a požiadať súd o rozhodnutie o prejudicálnej otázke. Vzhľadom na formuláciu

návrhu na prerušenie konania, súd preto o tomto návrhu vedľajšieho účastníka nerozhodoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol ho zmeniť tak, že
odvolací súd jeho návrhu vyhovie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval.
Namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to,
že dňa 24.02.2011 odporca podpísal Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku,

prostredníctvom ktorej uznal svoj záväzok voči pôvodnému veriteľovi GE C. a.s., vzniknutý zo zmluvy
o úvere č. 1116726182 vo výške istiny 4866,13 eur a príslušenstvo čo do dôvodu a výšky. Predmetná
dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka,
teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka
tento dlh zaplatiť. Poukázal na čl. 5 bod 5.3 Dohody, v ktorej je jednoznačne zrozumiteľne a jasne

uvedené: " Zmluvné strany vyhlasujú, že táto Dohoda bola uzatvorená vážne, zrozumiteľne a určite,
nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, pred podpisom si ju prečítali, porozumeli jejobsahu a na znak súhlasu ju podpísali“. Obsahom dohody je aj uznanie dlhu zo strany odporcu ako
právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý
nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy

uplynula, sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba, a to priamo
zo zákona. Poukázal na skutočnosť, že na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva
podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania
vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka
nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Obč. zák., čo potvrdzujú aj odlišné právne

dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených
s § 110 ods. 1 Obč. zák. viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu
plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby dochádza bez
ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie. Na rozdiel od uvedeného, úprava
obsiahnutá v ust. § 558 Obč. zák. spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní,
so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. To znamená ust. § 110 ods. 1 Obč.

zák. nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky (hoci aj vo vzťahu k premlčanému dlhu) s
nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a jeho následkoch. Podpísaním Dohody
došlo k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, teda právny účinok spojený s uznaním práva,
ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej
premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10- premlčacej doby, v tomto prípade nastal. Z uvedeného

dôvodu sa odporkyňa nemôže brániť námietkou premlčania. Z uvedeného dôvodu považoval úvahy
súdu o účelových a špekulatívnych tvrdeniach navrhovateľa ohľadom rozdielnych účinkoch uznania
práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák. a uznania dlhu podľa § 558 Obč. zák. za absurdné.
Obsah dohody nie je tak rozsiahly, aby sa s ním odporkyňa nemala možnosť oboznámiť a okrem toho
odporkyňa dohodu podpisovala vo svojom bydlisku, teda mala možnosť dohodu si v pokoji prečítať a

v prípade, ak mala záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím
podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasila. Takáto forma dohody
medzi veriteľom a dlžníkom nie je ničím neobvyklým a už vôbec ju nie je možné hodnotiť ako nekalú
obchodnú praktiku zo strany veriteľa. Z vykonaného dokazovania nie je vôbec zrejmé, ako dospel súd
k záveru, že dohoda o splátkach medzi veriteľom a dlžníkom v čase, keď pohľadávka veriteľa nebola

premlčaná, je nekalá obchodná praktika. Navrhovateľ mal možnosť sa v tomto čase domáhať zaplatenia
pohľadávky na súde, čím by sa pohľadávka odporkyne značne navýšila o trovy konania a pohľadávku
by odporkyňa musela pravdepodobne uhradiť naraz. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že odporkyňa
si svoje postavenie v čase podpisu dohody nijako nezhoršila. Mal za to, že aj ochrana spotrebiteľa má
svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti

spotrebiteľa. Uviedol, že posúdenie platnosti dohody a jej súladu s normami na ochranu spotrebiteľa
sa musí opierať o logickú a dôvodnú úvahu, nepostačuje konštatovanie, že si spotrebiteľ podpísaním
predmetnej dohody zhoršil svoje zmluvné postavenie, pretože tu ide o zákonný následok uznania dlhu.
Podpísaním predmetnej dohody nemohlo dôjsť k zhoršeniu zmluvného postavenia odporcu, ale práve
naopak, tým že si navrhovateľ hneď neuplatnil svoj nárok voči odporkyni v súdnom konaní, poskytol

odporkyni možnosť vyhnúť sa navýšeniu pohľadávky o prípadné trovy konania a trovy právneho
zastúpenia a možnosť zaplatiť pohľadávku postupne v dohodnutých splátkach. V súvislosti s úvahami o
prípadnom narušení rovnováhy vo vzájomných právach a povinnostiach navrhovateľa a odporkyne je
podľa jeho názoru potrebné zaoberať sa určitosťou a zrozumiteľnosťou textu dohody. Neplatnosť, resp.
neprijateľnosť predmetnej dohody však nemohla byť spôsobená samotnou nevedomosťou spotrebiteľa

o právnych následkoch uznania práva v zmysle § 110 ods. 1 Obč. zák. a uznania dlhu v zmysle § 558
Obč. zák. Spôsob vyhodnotenia predložených dôkazov súdom navrhovateľ považoval za zarážajúci,
kedy sú neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že odporca sa dohodol s veriteľom na splátkach, zároveň
uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi. Navrhovateľ považuje takéto vyhodnotenie listinných dôkazov
za bezbrehú a ničím neodôvodnenú ochranu odporcu ako spotrebiteľa a porušenie zásady rovnosti

účastníkov konania, ktorá vedie k tomu, že osoby, ktorým bol poskytnutý úver, tento nakoniec nebudú
musieť vrátiť. Takýmto postupom súdu budú veritelia nútení neposkytovať dlžníkom možnosť splácania
dlhu v splátkach, ale okamžite pohľadávky uplatniť na súde. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ
poukázal na rozhodnutie Krajského súd v Žiline sp. zn. 7Co/79/2013 zo dňa 27.03.2013, Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 25Co/323/2012 zo dňa 30.04.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/55/2013 zo

dňa 07.05.2013 a Krajského súd v Trnave sp. zn. 23Co/7/2013 zo dňa 27.02.2013. K trovám právneho
zastúpenia vedľajšieho účastníka uviedol, že vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie
schopný poskytnúť právnu pomoc v súdnom konaní, pričom združenie má možnosť podľa § 25 zák. č.
250/2007 Z.z. využívať aj podporu ministerstva. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súduv Bratislave sp. zn. 5Co/26/2012. Citoval z dôvodovej správy k zák. č. 384/2008 Z.z., z ktorej vyvodil,
že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa na tento účel zriadeným
subjektom, ktorý bude spôsobilý poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc. Poukázal na to, že

združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na ich stav a vôľu odporcu, pričom pred oznámením
o vstupe do konania nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Združenie opakuje procesné
podania nadbytočne, bez uvedenia nových skutočností, týkajúcich sa predmetu sporu. K obdobnému
záveru dospel i Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp. zn. 6Co 141/2012 a Krajský súd v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co 91/2012. V zmysle uvedeného zastával názor, že trovy vedľajšieho účastníka nie

sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva. Súd nepriznaním náhrady trov
konania vedľajšiemu účastníkov neporušil právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konaní podľa čl.
47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, čo vyvodil o. i. z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/03. Vo veci nie je podľa názoru navrhovateľa možné aplikovať ani § 137 O.s.p., pretože
združenie odporcu v konaní nezastupuje. Nevidel význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka
a zastával názor, že dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania.

Poukázal na iné rozhodnutia Krajských súdov v Bratislave, v Banskej Bystrici, v Košiciach, v Nitre, v
Žiline.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.

Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správny. Uplatnil si náhradu trov

odvolacieho konania, ktorú špecifikoval. Konštatoval, že spotrebiteľská právna úprava zahŕňa komplex
právnych noriem verejnoprávneho ako aj súkromnoprávneho charakteru. Na úrovni súkromnoprávnej
upravujú spotrebiteľské normy okruh všetkých súkromnoprávnych zmluvných vzťahov (vrátane
obchodnoprávnych, ktoré majú charakter absolútneho obchodu) uzatváraných medzi dodávateľmi a
spotrebiteľmi. Osobitný právny režim spotrebiteľských zmlúv, ktorý modifikuje klasickú zásadu zmluvnej

autonómie vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho účastníka zmluvného
vzťahu (spotrebiteľa), ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s predajcami a poskytovateľmi rôznych
plnení a služieb (dodávateľmi), ktorí stále častejšie na trhu vystupujú v monopolnom postavení resp.
konajú v rámci kartelových dohôd. V uvedenom rámci je potrebné pri správnej interpretácii a aplikácii
ustanovení spotrebiteľských zmlúv smerujúcich k ochrane spotrebiteľa vychádzať z teórie výhodnosti,

ktorá v každom konkrétnom prípade vždy odôvodňuje preferenčné použitie tých zákonných ustanovení,
ktoré sú na prospech spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že navrhovateľom predložená Dohoda o uzavretí
splátkového kalendára o uznaní záväzku je formulár, ktorý vopred pripravil dodávateľ pre spotrebiteľa,
pričom spotrebiteľ nemal žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jej obsah. Takto predformulovaná
Dohoda obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a to predĺženie premlčacej doby formou uznania

dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi
kategóriami. Ako neprijateľné sú obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo formulári Dohody absolútne
neplatné. Uzatvorenie Dohody je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní Dohody neboli dodržané princípy
dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie

premlčacej doby. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky predĺženia premlčacej doby formou uznania dlhu
odôvodnil vedľajší účastník tým, že predĺženie premlčacej doby umožňuje navrhovateľovi účelové
kapitalizovanie pohľadávky nárastom príslušenstva v dôsledku plynutia času a následnú kvantifikáciu
príslušenstva pohľadávky, ktorú už vo svojej žalobe označuje navrhovateľ ako súčasť uplatnenej
istiny, čo prináša možnosť podstatného zvýšenia trov takéhoto súdneho konania. Spôsobuje, že drvivá

väčšina priemerných spotrebiteľov už v čase uplatnenia pohľadávky na súde nedisponuje prvotnými
dokumentmi o uplatnenej pohľadávke a stráca tak teoreticky možnosť brániť sa napr. preukázaním
splnenia resp. čiastočného splnenia dlhu, resp. poukazovaním na neprijateľné zmluvné podmienky
a nekalé obchodné praktiky dodávateľa. Predĺženie premlčacej doby navrhovateľ odvodzuje od ust.
§ 558 Občianskeho zákonníka, čím chce získať výhodu právnej domnienky existencie dlhu v čase

uznania a uľahčiť si tak pozíciu v súdnom spore tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho
výšku v čase uznania. Navrhovateľ vo formulárových dohodách teda necháva dlžným spotrebiteľom
uznávať pohľadávky v rozsahu takej sumy, na ktorú nemá v celom rozsahu platný právny titul t. j.
suma dlhu (istiny) je vyššia ako skutočná pohľadávka podložená platným právnym titulom. Uzatvorením
Dohody chce navrhovateľ pre potreby súdneho konania navodiť dojem perfektnosti pôvodných zmlúv

a získať titul aj na vymáhanie súm, na ktoré nemá právny nárok, ktorých zaplatenie právnemupredchodcovi navrhovateľa resp. navrhovateľovi zakladá spotrebiteľovi nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Podľa názoru vedľajšieho účastníka pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie
akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými sa spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie,

ale naopak tieto sú poskytované a vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa. Návrh na uzatvorenie
formulára Dohody o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní záväzku nikdy nevychádza od
spotrebiteľa napriek tomu, že navrhovateľ sa snaží tvrdiť opak. Konanie žalovaného spotrebiteľa je
vždy iba reakciou na predchádzajúcu aktivitu zo strany inkasnej spoločnosti navrhovateľa, ktorá pod
zámienkou uzavretia splátkového kalendára so spotrebiteľom predkladá spotrebiteľovi dohodu o uznaní

a splácaní dlhu, ktorej významu a zamýšľaným právnym dôsledkom oslovené osoby nerozumejú.
Ochota prevažnej väčšiny dlžníkov podpisovať pracovníkom inkasných spoločností prakticky akékoľvek
predložené listiny, vyplýva primárne zo záujmu dlžníkov uhradiť si svoje záväzky, často aj napriek ich
objektívnej neschopnosti. Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach je kombináciou
jednostranných a dvojstranných právnych perfektnosti pôvodných zmlúv a získať titul aj na vymáhanie
súm, na ktoré nemá právny nárok, ktorých zaplatenie právnemu predchodcovi navrhovateľa resp.

navrhovateľovi zakladá spotrebiteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru
vedľajšieho účastníka pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a
služieb dodávateľa, ktorými sa spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú
poskytované a vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa. Návrh na uzatvorenie formulára Dohody
o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní záväzku nikdy nevychádza od spotrebiteľa napriek

tomu, že navrhovateľ sa snaží tvrdiť opak. Konanie žalovaného spotrebiteľa je vždy iba reakciou na
predchádzajúcu aktivitu zo strany inkasnej spoločnosti navrhovateľa, ktorá pod zámienkou uzavretia
splátkovéhokalendárasospotrebiteľompredkladáspotrebiteľovidohoduouznaníasplácanídlhu,ktorej
významu a zamýšľaným právnym dôsledkom oslovené osoby nerozumejú. Ochota prevažnej väčšiny
dlžníkov podpisovať pracovníkom inkasných spoločností prakticky akékoľvek predložené listiny, vyplýva

primárne zo záujmu dlžníkov uhradiť si svoje záväzky, často aj napriek ich objektívnej neschopnosti.
Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach je kombináciou jednostranných a
dvojstranných právnych úkonov upravujúcich právne vzťahy, ktoré vyplývajú zo spotrebiteľskej zmluvy.
Navrhovateľ má tendenciu prezentovať formulárovú Dohodu ako legitímny spôsob uznania dlhu a
predĺženia premlčacej doby poukazujúc na inštitúty klasickej civilistiky uznania práva dlžníkom podľa

§ 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka resp. poukazujúc na uznanie dlhu podľa § 558
Občianskeho zákonníka. Predĺženie premlčacej doby so spotrebiteľmi navrhovateľ nesporne dojednáva
podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, čo zodpovedá obsahu dojednania podľa formulára „Dohody“.
Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka a uznanie dlhu podľa § 558
Občianskeho zákonníka sú však dva odlišné právne inštitúty, ktoré sú síce navonok podobné avšak

svojím obsahom nie sú totožné. Poukázal na to, že navrhovateľ pri uzatváraní formulárovej dohody
zjavne ignoruje a porušuje predpisy spotrebiteľského práva a pokiaľ sa aj pokúša za každú cenu dať
svojmu protiprávnemu konaniu pláštik vo forme uznania práva resp. dohody o uznaní dlhu, je to iba
snaha o zahmlievanie skutočnej podstaty, pretože pod týmto pláštikom sa nachádzajú neprijateľné
zmluvnépodmienkyanekaléobchodnépraktiky.Preukázateľnákumulácianekalýchobchodnýchpraktík

zo strany navrhovateľa (§ 7 Zákona o ochrane spotrebiteľa, § 8 ods. 1, 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa,
§ 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), súčasne s neurčitosťou
Dohody je podľa vedľajšieho účastníka dôvodom na posúdenie uznania ako neplatného právneho úkonu
(§ 39 Občianskeho zákonníka, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho sa navrhovateľ
v predmetnej veci nemôže dovolávať platnosti predloženej formulárovej Dohody a teda ani právnych

účinkov s tým spojených a to ani s poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť
zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalovaného spotrebiteľa, pretože
vychádzajúczpovahyspotrebiteľskýchprávnychvzťahovrealitepraktickéhoživotaodporujepožiadavka
na podrobnú znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. K argumentácii navrhovateľa týkajúcej
sa dôvodnosti priznanej náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi uviedol, že súd pri priznaní

náhrady trov vedľajšiemu účastníkovi postupoval v súlade s legislatívou Európskej únie, judikatúrou
Súdneho dvora EÚ, v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou a slovenskou
právnou teóriou. O dôvodnosti priznania náhrady trov odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi svedčí
aj novelizované znenie ust. § 137 OSP, ktoré bolo s účinnosťou od 01. 01. 2012 doplnené zákonom
č. 332/2011 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. V zmysle citovanej

novely § 137 OSP trovami konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov vrátane
súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára
za vykonané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotovévýdavky,tlmočnéaodmenazazastupovanieakjezástupcomadvokát.Podľadôvodovejsprávykzákonu
č. 332/2011 Z. z. navrhovaná právna úprava má dopadať aj na ďalšie právnické osoby, ktoré sú v súlade
s právnymi aktmi Európskej únie aktívne legitimované na kolektívnu ochranu zákonom chránených

záujmovnapr.vosféreochranypreddiskrimináciou,alebovosférekolektívnejochranyprávspotrebiteľa.
V týchto prípadoch budú osobitnými predpismi napr. zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Účelnosť trov vynaložených
na právnu pomoc možno vo všeobecnosti odvodiť z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný rozmer práva

účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore vyplýva z nálezov Ústavného súdu SR II
ÚS31/04,IIÚS56/05,IV.ÚS147/08,IIÚS122/09.Vsúvislostistrovamivedľajšiehoúčastníkapoukázali
na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, Žiline, Banskej Bystrici, Košiciach a v Prešove, ktorými chcel
podporiť svoj názor týkajúci sa trov odporkyne a vedľajšieho účastníka.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa

nie je dôvodné.

Navrhovateľ ako odvolací dôvod namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci
a nesprávne právne posúdenie.

Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené
a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo veci samej. Z

daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia vo veci samej, v celom rozsahu na
ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva:

Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že uzavretý zmluvný vzťah medzi
právnym predchodcom navrhovateľa GE C. a.s. so sídlom Bratislava a odporkyňou na základe
zmluvy o úvere a ďalších úverových produktov zo dňa 28.04.2008, na základe ktorej bol odporkyni

poskytnutý úver vo výške 150.000 Sk je potrebné posudzovať v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zákonníka
ako spotrebiteľský vzťah. Všeobecná premlčacia doba je podľa ust. § 101 Obč. zákonníka trojročná.
Aj odvolací súd je toho názoru, že nárok navrhovateľa je v celom rozsahu premlčaný v zmysle §
101 Občianskeho zákonníka. Z obsahu spisu vyplýva, na základe neplnených zmluvných podmienok
odporkyňou navrhovateľ vyhlásil ku dňu 05.11.2008 predčasnú splatnosť úveru, čím sa všetky splátky,

ktoré boli splatné po 05.11.2008 stali splatnými. Nasledujúcim dňom t. j. 06.11.2008 potom začala
plynúť navrhovateľovi premlčacia dobu na uplatnenie peňažného nároku voči odporkyni v zmysle § 101
Občianskeho zákonníka a uplynula dom 06.11.2011. Navrhovateľ uplatnil svoj nárok voči odporkyni
žalobou na súde dňa 20.08.2012. Nárok navrhovateľa je preto v celom rozsahu premlčaný. Námietku
premlčania vzniesol nielen vedľajší účastník ale aj odporkyňa. V konečnom dôsledku však bol povinný

odvolací súd k premlčaniu prihliadnuť aj z úradnej povinnosti, vzhľadom na novelu zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa vykonanú zák. č. 102/2014 z. Z. s účinnosťou od 01.05.2014 v čl. VIII.,
podľa ktorej v zmysle § 5b orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez
návrh na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátanie
jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo

priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä súdom /ex offo/ skúmať, či v
súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom k tomu, že táto novela zákona
o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné ustanovenia, má súd povinnosť prihliadnuť k premlčaniu ex offo
pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv v čase svojho rozhodovania.

K dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súdna prax už zaujala stanovisko, že pri
uzatváraní týchto dohôd zo strany navrhovateľa došlo k nekalej obchodnej praktike. Je nepochybné, že
právny vzťah medzi účastníkmi je vzťah so spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné aj na tento právny
úkon aplikovať ustanovenia, ktoré spravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Súdna prax vychádza
zo stanoviska, že dohoda o splátkach je typicky formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa

na podpis spotrebiteľovi predkladá zdanlivo výhodný formulár o splátkach. Aj v danom prípade dohoduo uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku predloženú navrhovateľom, treba považovať za
formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok navrhovateľa vo forme povolenia splátok
dlhu /hoci v danom prípade sa v dohode ani výška splátok neuvádza/, avšak jeho cieľom je dosiahnutie

uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s
rozhodcovskou doložkou. V danom prípade dokonca malo dôjsť k podpísanie tejto dohody na verejnom
priestranstve. Z textu dohody je zrejmé, že ide o formulár, ktorý navrhovateľ používa vo vzťahu k
neurčitému počtu dlžníkov. Možno konštatovať, že ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z
dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný

predovšetkým veriteľom a nie dlžníkom a keďže ide o predformulované tlačivo, dlžník pri uzatváraní
dohody o splátkach nemôže jeho obsah ovplyvniť. Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
dlhu, v ktorej je uvedené, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, je považovaná za
rozpornú s dobrými mravmi. Text dohody je podpísaný na dopredu navrhovateľom pripravený formulár,
vytlačený drobným písmom, ktorého obsah nemôže spotrebiteľ ovplyvniť. Zároveň je vždy potrebné
prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých takýto úkon vznikol. Dohoda týkajúca sa uznania dlhu nebola

iniciovaná odporkyňou, ako spotrebiteľom, ktorá jej uzavretím nič nezískala, ale naopak zhoršila jej
postavenie. Vychádzajúc zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je umiestnenie
textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 dohody obsahovo označené ako „forma splatenia
záväzku“ zavádzajúce, a preto napĺňa kritériá nekalej obchodnej praktiky. Taktiež je potrebné zdôrazniť,
že predložené uznanie dlhu zo strany navrhovateľa je aj neurčitým právnym úkonom, keď z neho nie

je zrejmá celková výška uznaného dlhu, keďže nie je špecifikovaná výška príslušenstva pohľadávky.
Jedná sa o neurčitý právny úkon, ktorý je v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neplatný. V konečnom dôsledku súd prvého stupňa rozhodol správne i o náhrade trov konania, pričom
odporkyňa i vedľajší účastník boli v konaní plne úspešní, preto o náhrade trov konania odporkyne a o
náhrade trov vedľajšieho účastníka rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Preto im vznikol nárok na

náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, pričom súd prvého stupňa pri určení
výšky trov postupoval podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. a preto sa v tejto časti odvolací súd stotožňuje s
odôvodením súdu prvého stupňa tak, ako to predpokladá ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa
teda v danom prípade nestotožnil s námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, že trovy konania
vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu navrhovateľ a odporkyňa bolo rozhodnuté podľa § 224
ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej odporkyni táto náhrada trov nebola priznaná,
nakoľko si ju neuplatnila.

Vo vzťahu navrhovateľ a vedľajší účastník odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania
podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal
náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k
odvolaniu zo dňa 18.10.2013 vychádzajúc z hodnoty veci 7024,49 eur á 237,34 eur + 1x režijný paušál
7,81 eur, spolu 245,15 eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .