Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/533/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214338
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214338.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne
Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/204/2012-86 zo dňa 16. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 9C/204/2012-86 zo dňa 16. 04. 2014 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).

V odôvodnení súd konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal voči odporcovi
náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vo výške 1.743,52 eur a nemajetkovej ujmy vo výške
348,70 eur, ktoré mu mali vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin. Nesprávny
úradný postup, spočívajúci v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov, a vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
bol podľa navrhovateľa príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy na jeho strane.

Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/6523/2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 09. 11. 2010
spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým na Exekútorskom úrade so sídlom A. XX, F.,
návrh na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na vymoženie pohľadávky, priznanej rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a. s., IČO: 35 922 761, so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, zo dňa 06. 09. 2010, sp. zn.
SR 07326/10. Žiadosťou, doručenou súdu dňa 22. 12. 2010, súdny exekútor požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením č. k. 17Er/6523/2010-11 zo dňa 04. 01. 2011 súd túto
žiadosť zamietol a následne uznesením č. k. 17Er/6523/2010-14 zo dňa 06. 04. 2011 exekúciu zastavil.

Nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“), účinného od 01. 01. 2011 do 31. 12. 2013 (§ 3 ods. 1, § 4 ods.
1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3,
ods. 5, § 17 ods. 5 a § 19 ods. 1, 3), teda v čase, kedy malo podľa tvrdení navrhovateľa v návrhu na
začatie konania dôjsť k vzniku škody.

Navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania konštatoval, že mu mala vzniknúť škoda,
predstavujúca istinu s príslušenstvom, ktorá mu bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, ktorý v
exekučnom konaní nebol akceptovaný ako exekučný titul, keď súd vykonal opätovné posúdenie práva
navrhovateľa na zaplatenie tejto istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a vyvolal
stav, ktorým založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným
a dlžníkom ako povinným, a súčasne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty, resp. po veľmi dlhej dobe. Takéto tvrdenia navrhovateľa
v konaní preukázané neboli.

Z exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že po tom, čo dňa 22. 12. 2010 bola Okresnému súdu
Martin doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd dňa
04. 01. 2011 vydal rozhodnutie, ktorým túto žiadosť zamietol. V takomto konaní súdu nie je možné
vidieť zbytočné prieťahy. Súčasne však podľa presvedčenia súdu škoda, ak vôbec navrhovateľovi
vznikla, nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s postupom súdu, ktorý predchádzal rozhodnutiu
o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia. Navrhovateľ neprodukoval dôkaz, že by k
zrušeniu predmetného rozhodnutia došlo na základe opravného prostriedku a ak navrhovateľ chcel v
konaní predložiť znalecký posudok, ktorým by reagoval na daný postup súdu (ktorý žiadosť súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol) z pohľadu medzinárodného práva,
najmä európskeho práva, a smernice Rady 93/13 EHS, mal tak urobiť v exekučnom konaní v rámci
odvolacieho konania a nie v tomto konaní. Ak navrhovateľ bol nespokojný s rozhodnutím súdu o žiadosti
exekútora na vydanie poverenia vo veci, kde vystupoval ako oprávnený, mal sa snažiť o dosiahnutie
zrušenia takéhoto, pre neho nevýhodného rozhodnutia všetkými dostupnými právnymi prostriedkami.
Voči predmetnému uzneseniu bolo totiž prípustné odvolanie, o čom bol navrhovateľ riadne poučený v
predmetnom uznesení.

Nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia ani nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma,
a teda neboli splnené predpoklady vyžadované zákonom č. 514/2003 Z. z. pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom, súd návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., pričom odporcovi ako úspešnému
účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne
trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.

Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.

V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).

Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)) po
zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku
nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3

O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods.
1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa v návrhu
na začatie konania, súd navrhovateľa vyzval, aby oznámil, či v konaní uplatňuje námietku zaujatosti
voči konajúcej sudkyni, odpoveď navrhovateľa, ktorý je kvalifikovane zastúpený advokátom, sa v spise
nenachádza. Okresný súd následne uznesením zo dňa 05. 08. 2013 uložil navrhovateľovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti. Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v
odvolaní voči tomuto uzneseniu uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č.
l. 44 spisu). Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa a vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá uviedla, že
sa vo veci necíti byť zaujatá, či už pre pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom, alebo pre pomer k
samotnej veci, nadriadený súd, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O. s. p.
o vylúčení zákonnej sudkyne nerozhodoval a vec bez rozhodnutia vrátil okresnému súdu.

Námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, sa však môže účastník brániť aj v rámci odvolacích
námietok, ako to urobil navrhovateľ v tomto prípade. Ak nie je vydané rozhodnutie nadriadeného súdu
o tom, či sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže pri
skúmaní tohto dôvodu posúdiť otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by v prípade, ak by dospel k
záveru, že sudca bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci, bolo dôvodom pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).

K námietke nestranného a nezaujatého sudcu odvolací súd uvádza, že ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom Okresného
súdu Martin, na ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu, nevidí dôvod pre jej vylúčenie z
prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V zmysle ustálenej
judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť
vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z
31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom prípade takýto súd účastníkom konania nie je, vec
sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad
spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť
dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo
služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k
štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná
prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)
sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci
zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že
predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom

tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
nezakladá pomer k veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej
súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je
dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje
aj aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.
05. 2010; 6Cdo/201/2013 z 19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I.
ÚS 88/2013 z 06. 02. 2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné
uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 16. 04. 2014 (neobstojí preto námietka
navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania), kedy bolo
pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 80 spisu). Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie na dané pojednávanie dňa 13. 03. 2014 (č. l. 75 p. v. spisu).
Z obsahu spisu nevyplýva, že by navrhovateľ požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu
tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.). Navrhovateľ
podaním zo dňa 10. 04. 2014 požiadal o zrušenie pojednávania do právoplatného rozhodnutia o
otázke nestrannosti a zákonného sudcu, s ktorou žiadosťou sa prvostupňový súd riadne a náležite
vysporiadal v rámci odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. V
danom prípade nebol dôvod pre zrušenie pojednávania z navrhovateľom uvádzaného dôvodu, keď
navrhovateľ v konaní námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni nepodal (ako je to zrejmé z jeho
vyjadrení), keď zákonná sudkyňa aj v odôvodnení rozsudku uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá. S
poukazom na uvedené vyjadrenie zákonnej sudkyne, ako aj vyššie uvedené konštatovanie odvolacieho
súdu vo vzťahu k námietke nestrannosti sudcu, potom neobstojí námietka navrhovateľa, že sudcu,
ktorému bola predmetná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bolo potrebné z konania vylúčiť, čím
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Aj odvolací súd preto konštatuje, že boli splnené všetky
predpoklady v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. na prejednanie veci v neprítomnosti navrhovateľa a jeho
splnomocneného zástupcu. Pokiaľ teda okresný súd vec na pojednávaní dňa 16. 04. 2014 prejednal a
o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám
zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa,
že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam
veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili
možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.,
ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k
prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez
prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie,
okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom, prečítaním listín z príslušného
exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/6523/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že
aj keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2
O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.
s. p.). Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že vyjadrenie odporcu v tejto konkrétnej veci nebolo
súdu doručené. Dňa 04. 07. 2013 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu vo veci sp. zn. 9C/189/2012
(č. l. 23) s tým, že ide o vyjadrenie k žalobným návrhom zo dňa 17. 09. 2012 a 21. 09. 2012, teda
hromadné vyjadrenie vo viacerých obdobných veciach tých istých účastníkov konania. Vzhľadom na

uvedené má súd zato, že nebolo potrebné vyjadrenie odporcu doručovať v každej veci osobitne. V
prípade dostavenia sa na pojednávanie by zároveň navrhovateľ bol v rámci pojednávania oboznámený
aj s predmetným vyjadrením odporcu, ktoré je totožné ako v mnohých ďalších obdobných veciach týchto
účastníkov, založených na obdobnom skutkovom základe (ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia
odporcu). Vzhľadom na uvedené skutočnosti má súd za to, že námietka navrhovateľa o neznalosti
vyjadrenia odporcu a nemožnosti reagovať naň nie je dôvodná.

Pokiaľ odporca v odvolaní vytýkal, že okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b
O. s. p., odvolací súd zároveň poukazuje na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle §
153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav
tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj vzhľadom na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 04.
2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva navrhovateľom tvrdená skutočnosť.
Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, lebo
navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa
v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s poukazom na
ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pričom odvolací súd sa s ním uvádzanými dôvodmi stotožnil. Okresný súd
sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd
sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, však v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú, odvolací súd poukazuje
na to, že v predmetnej veci bolo exekučným súdom o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia
rozhodnuté do 15 dní od doručenia žiadosti, ako je to zrejmé aj z napadnutého rozsudku okresného
súdu. V tejto súvislosti odvolací súd len dodáva, že v danom prípade neplatila navrhovateľom uvádzaná
lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia, nakoľko exekučný titul predstavoval
rozhodcovský rozsudok, pričom v rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č.
233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len "Exekučného poriadku") v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06.
2010 do 31. 05. 2011. V zmysle citovaného ustanovenia zákonom stanovená lehota 15 dní na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie neplatí v
prípade, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným
titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií, a to vrátane rozhodcovských rozsudkov (ako
to vyplýva z obsahu dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01. 06.
2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku taktiež vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie
upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný súd SR
výslovne konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon

túto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.
06. 2010).".

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup či nezákonné rozhodnutie), ako to
správne konštatoval okresný súd, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. vznikom škody a
príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd v závere uvádza, že nie všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní navrhovateľa sa dotýkajú výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ v odvolaní poukazuje mimo iného na rozhodnutia a skutočnosti, ktoré v súdenej veci vôbec
nenastali (napr. podanie návrhu na prerušenie konania s predložením ústavnej sťažnosti, zamietnutie
návrhu na prerušenie konania či rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania). Odvolaciemu súdu
je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podáva rovnaké odvolanie vo viacerých
obdobných veciach bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov, v dôsledku čoho
nie všetky odvolania korešpondujú so skutočným stavom v tej - ktorej veci.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.