Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. júl 2012

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 1Er/1883/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6906213776
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zoltán Boros
ECLI: ECLI:SK:OSRS:2012:6906213776.3

Uznesenie

Okresný súd Rimavská Sobota v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martin Máčaj, advokát, Pribinova 25, Bratislava proti povinnému
G.J.,Y..XX.X.XXXX,J.XX,Š.W.C.vedenejsúdnymexekútoromJUDr.RudolfomKrutým,Exekútorský
úrad Bratislava, Záhradnícka 60 o vymoženie 199,16 eura s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Súd vyhlasuje exekúciu za n e p r í p u s t n ú a z a s t a v u j e ju.

O trovách exekúcie r o z h o d n e po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený dňa 27. 9. 2006 podal návrh na vykonanie exekúcie, ktorým žiadal vymôcť sumu 199,16
eura s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. sp. zn. SR 1779/06 zo dňa 30. 5. 2006. Súdny exekútor bol
dňa 28 11. 2006 poverený vykonaním exekúcie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom

znení (ďalej len „Exekučný poriadok“) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.

Podľa § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnkov
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný súd je oprávnený aj povinný v každom štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodnutie
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a
či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a

presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať
chyby a nedostatky exekučného titulu. Má však povinnosť skúmať exekučný titul z hľadiska, či nejde o

rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (obdobne
aj vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 122/2011) k exekúcii vedenej na základe rozhodcovského rozsudku
vyjadril nasledovne: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd

akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom

súde, je tu irelevantná.“

Vo vyššie citovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR svoj záver o nulite rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu vyvodil z toho, že pri uzatváraní rozhodcovskej doložky nebol dodržaný kontraktačný
mechanizmus, t.j. nebolo preukázané doručenie prejavu vôle prijať návrh rozhodcovskej zmluvy druhej
zmluvnej strane. Rovnaký záver však platí aj v prípade, ak zákonom predpísaná forma uzavretia

rozhodcovskej zmluvy síce je dodržaná, avšak rozhodcovská zmluva sa považuje za absolútne neplatnú
zinýchdôvodov.Absolútnuneplatnosťprávnehoúkonusúdskúmaexoffoatátospôsobuje,ženaprávny
úkon sa hľadí tak, ako keby nikdy nebol uzavretý. K právnym následkom neplatnosti rozhodcovskej
doložky z pohľadu exekučného konania Najvyšší súd SR v uznesení z 21. 3. 2012, sp. zn. 6 Cdo
1/2012 uviedol nasledovné: „Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný

titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.“

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 60/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.2007

spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy

spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Súd zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú
za podmienok bližšie určených v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. Bez ohľadu na to zmluvu tiež treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa. Rovnaký záverplatí aj pri skúmaní postavenia zmluvných strán pri uzatvorení zmluvy. Z obsahu uzavretej zmluvy totiž
nevyplýva, že by povinný ako dlžník do zmluvného vzťahu s oprávneným vstupoval v rámci predmetu
svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti, preto ho treba považovať za spotrebiteľa (§ 52

ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdu je naopak z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v
obdobných prípadoch vystupuje opätovne, preto je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako dodávateľ v
rámci svojej obchodnej činnosti (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Právna úprava spotrebiteľského práva sa vyznačuje vysokou mierou kogentnosti, pričom jej základným
cieľom je poskytnúť ochranu spotrebiteľovi, ktorý sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu a s ňou spojenú

slabšiu vyjednávaciu pozíciu ocitáva v nevýhode oproti hospodársky silnejšiemu a skúsenejšiemu
podnikateľovi. Je úlohou štátu, aby sa pokúsil toto nerovnovážne postavenie zmluvných strán vyrovnať
a dosiahnuť, aby obsah vzájomných práv a povinností zmluvných strán bol v súlade s tým, čo sa
všeobecne akceptuje ako spravodlivé a vyvážené. Vnútroštátny súd má povinnosť posudzovať ex offo
nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom (bod 38 rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 Elisa María

Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL). Exekučný súd má navyše povinnosť preskúmať nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom a
pokiaľ mu to právne predpisy dovoľujú, súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný (rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 zo dňa 6.
októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira).

Podľa§53ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007spotrebiteľskézmluvynesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

V § 53 odseku 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007 sa nachádza demonštratívny
výpočet zmluvných podmienok, ktoré sa bez ďalšieho považujú za neprijateľné a s ohľadom na

právny následok vyjadrený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka aj za neplatné. Tento výpočet
nemožno považovať za uzavretý, čo znamená, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku možno považovať
aj iné dojednanie tvoriace súčasť uzavretej zmluvy, pokiaľ spĺňa materiálne hľadisko, t.j. vznik
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené
ustanovenia zákona je pritom potrebné vykladať a aplikovať tak, aby boli konformné so znením a účelom

komunitárneho práva uplatňovaného v oblasti ochrany spotrebiteľa.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica“) na účely tejto smernice „nekalé podmienky“
znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za

nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3 smernice príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
môžu byť považované za nekalé.

Podľa čl. 6 ods. 1. smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách

uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa bodu 1 písm. q) prílohy smernice za nekalú podmienku možno považovať dojednanie, ktorej
zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať

žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil sporyneupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom
alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,
malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Stályrozhodcovskýsúdsvojuprávomocrozhodnúťonávrhuoprávnenéhovyvodilzustanoveniabodu17
Rozhodcovská doložka tvoriacej súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého
všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. V tomto prípade rozhodcovské konanie

mábyťvedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovskéhosúdu atojednýmrozhodcomustanoveným
podľavnútornýchpravidielrozhodcovskéhosúdu.Súddodáva,ževyššieopísanýmechanizmusriešenia
sporov medzi zmluvnými stranami bol v uvedenom článku všeobecných podmienok určený len za jednu
z alternatív, podľa ktorých možno postupovať. Podľa písm. b) daného článku spory mohli byť riešené aj
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že pokiaľ

ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto
zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená

právomoc rozhodcovského súdu.

Rozhodcovská doložka bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Rozhodcovská doložka v takom znení, ako to bolo uvedené vyššie, podľa svojho obsahu netvorí
výhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie o všetkých sporoch medzi zmluvnými stranami
paušálne zverovala výlučne rozhodcovskému súdu. Ide o rozhodcovskú doložku alternatívnu, ktorá
zásadne pripúšťala podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu doložku nemožno považovať

za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd. Z pohľadu ochrany spotrebiteľa by
malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konania vyplýva z výlučnej
rozhodcovskej doložky, prípadne z faktického konania dodávateľa. Spotrebiteľ by mal byť chránený
pred obomi (porovnaj s názorom K. Csacha: „Štandardné zmluvy“, Vydavatelství a nakladatelství

Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, str. 214). Rovnaký právny záver vyplýva z uznesenia Krajského súdu
v Prešove zo dňa 5. mája 2010, č. k. 3 CoE 29/2010, dostupného na webovej stránke , s ktorým, pokiaľ ide o záver o
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, exekučný súd súhlasí. Vo svojich dôsledkoch rozhodcovská
doložka bola spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa

na prístup k súdu. Rozhodcovská doložka v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ rozhodcovský súd svoju
právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej
zmluvy,nanáslednevydanýrozhodcovskýrozsudoksahľadíakonapaakt,ktorýnemôžetvoriťspôsobilý

exekučný titul v exekučnom konaní. Keďže exekučný súd skonštatoval, že v prebiehajúcej exekúcii
absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a nadväzne ju aj zastavil podľa§
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia s poukazom na § 251 ods. 4 O.
s. p. v spojení s § 151 ods. 3 O. s. p., keďže v súčasnosti nemá k dispozícii vyčíslenie trov exekúcie.

Rozhodovanie o trovách exekúcie osobitným uznesením je prípustné aj v zmysle uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 6/2010, dostupného na webovej stránke tohto súdu.Poučenie:

Protitomutouzneseniumožnopodaťodvolanievlehote15dníododňajehodoručeniacestoutunajšieho
súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden

rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).