Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. september 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/346/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3716202317
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3716202317.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr.

Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu JUDr. F. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XXX/XX, C. C., právne zastúpeného JUDr. Q. B., advokátom, P. kancelária B. XX/XX,
W. A., proti žalovanému B. republika - X. W., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29. mája 2017, č.k.
5C/38/2016-196, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3.149,14 eur s prísl. titulom náhrady škody (výrok I.) a 35.000 eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy (výrok II.), vo zvyšku návrh zamietol (výrok III.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci domáhal zaplatenia náhrady skutočnej
škody 3.149,14 eur, ktorá predstavovala náklady právneho zastúpenia v trestnom konaní, a ktorou
žalobou sa súčasne žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy 100.000 eur. Súd prvej inštancie vec

právne posúdil podľa ním uvedených ustanovení §§ 3, 4, 5, 6, 15, 17 a 18 zák. č. 514/2003 Z.z. K
dôvodom napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je zodpovedný za škodu
spôsobenú žalobcovi pri výkone verejnej moci, a to nezákonným rozhodnutím, za ktoré je potrebné
považovať uznesenie o vznesení obvinenia, pretože žalobca bol v súdnom konaní sp.zn. PK-XT/X/
XXXX oslobodený spod obžaloby v celom rozsahu z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok,
pre ktorý bol žalobca stíhaný. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobcovi vznikla v súvislosti s
trestným stíhaním škoda 3.149,14 € vo forme vynaložených nákladov na právne zastupovanie v zmysle

vyhlášky MS SR č. XXX/XXXX Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Ohľadom nemajetkovej ujmy uviedol súd východiská rozhodovania o tomto nároku a pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy považoval súd prvej inštancie za podstatné, v akom rozsahu bola znížená
česť, dôstojnosť, dobrá povesť a postavenie poškodenej osoby v prostredí, v ktorom žije, pracuje. U
žalobcu došlo podľa súdu prvej inštancie k výraznému a obzvlášť závažnému zásahu do jeho dôstojnosti
a spoločenskej vážnosti, a preto považoval nárok na priznanie nemajetkovej ujmy za dôvodný v rozsahu
35.000 eur. V tomto smere vychádzal zo zistení, že žalobca pred začatím trestného stíhania pôsobil

ako dlhoročný skúsený prokurátor, ktorý požíval dobrú povesť nielen medzi kolegami prokurátormi, ale
aj v rámci celej právnickej obce a tiež v spoločnosti, v obci, v ktorej žil. Práve vydanie nezákonného
rozhodnutia zmenilo podľa súdu prvej inštancie pohľad spoločnosti na neho, čo bolo preukázané
výpoveďami svedkov, o jeho trestnom stíhaní sa rozprávalo na pracovisku, v rámci právnickej obce,medzi priateľmi a blízkymi osobami nielen žalobcu, ale aj iných osôb, čo opätovne potvrdili svedkovia.
Tým skôr, že trestné stíhanie bolo vo veľkej miere medializované, v médiách sa objavovali články s
uvedením mena, začiatočného písmena priezviska a funkčného zaradenia žalobcu, mnohé poukazovali

na žalobcu ako na úplatnú osobu bez rešpektovania základnej zásady, a to zásady prezumpcie neviny.
Naviac v relácii K. N. sa objavila i tvár žalobcu. Trestné stíhanie tiež zasiahlo do jeho osobného a
rodinného života, žalobca sa stránil spoločnosti, priateľov, prestal sa venovať aktivitám, ktoré bežne
vykonával, z lekárskej správy mal súd tiež preukázané, že trestné stíhanie a väzba ako nepochybne
stresujúce faktory sa podpísali pod zhoršenie jeho zdravotného stavu, keďže je dlhodobo liečený na

srdce, ale aj pod zhoršenie zdravotného stavu jeho matky. Súd prvej inštancie v danom prípade vzal do
úvahy tiež dĺžku trestného konania (3,5 roka), počas ktorého trval stav neistoty u žalobcu a počas ktorej
doby bol žalobca vystavený negatívnemu záujmu osôb z jeho okolia, ktoré ho vnímali cez pochybnosti
o jeho čestnosti. Rovnako vzal súd prvej inštancie do úvahy obdobné rozhodnutia súdov týkajúce sa
zásahu do osobnostných práv osôb z právnickej obce, pričom ale u žalobcu súd videl výraznejší zásah
do jeho práv práve v tom, že bol vzatý do väzby, ktorá skutočnosť bola pre neho dehonestujúca, zdravie

ohrozujúca a naviac sa tak stalo na základe rozhodnutia vydaného v čase, keď už bolo zrejmé, že trestné
stíhanie je vedené na základe nezákonného dôkazu. O trovách konania rozhodol súd prvej inšt. podľa
§ 255 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP, keď vyhovenie žalobe čo do priznania nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy bez ohľadu na priznanú výšku považoval za plný úspech žalobcu, pričom výška náhrady závisel
od úvahy súdu.

2. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť
a žalobu zamietnuť. Nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu škody
sa neviaže na správnosť, či nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní (OČTK) pri začatí
trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutia

dovolacieho súdu, ktoré uvedenú otázku posudzujú práve opačne, teda že vždy je rozhodujúca
správnosť a zákonnosť rozhodnutia, z ktorého sa vznik škody dovodzuje. Každé rozhodnutie o vznesení
obvinenia, ktoré nevyústi v odsudzujúci rozsudok nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie.
Podľa rozsudku NS SR 3Cdo 21/2007 nejde o zásah do práv na ochranu osobnosti fyzickej osoby,
ak je proti nej vznesené obvinenie ani v prípade, ak by neskoršie došlo k oslobodeniu spod obžaloby.

Žalovaný citoval tiež rozhodnutie NS SR 1Cdo 64/2008, podľa ktorého oslobodenie spod obžaloby
nemusí vždy znamenať nesprávnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia. Obdobne rozhodol aj Ústavný
súd SR v náleze II. ÚS 163/2013-50 keď uviedol, že Pokiaľ boli v čase vydania rozhodnutia o vznesení
obvinenia splnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie nemožno ho bez ďalšieho považovať
za protiprávne iba z dôvodu, že v čase vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku

konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Žalovaný citoval aj rozhodnutie Z. vo
veci R. vs. ČR zo dňa 20. 6. 2013, podľa ktorého skutočnosť že sťažovateľ bol oslobodený spod
obžaloby sama osebe neznamená že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku inak
vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou ( dôkaz nad
rozumnú pochybnosť ) sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť aby osoba mohla

byť trestne stíhaná ( dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu ). Preto môžu existovať prípady
dôvodného podozrenia, ktoré v súdnom konaní ne vyústia v odsúdenie. Žalovaný poukázal na to, že
v prípravnom konaní sa na pokračovaní trestného stíhania zhodla polícia, prokuratúra a aj príslušný
súd. Záver o nesprávnosti uznesenia o vznesení obvinenia založený len na neskoršom oslobodení
spod obžaloby je podľa žalovaného v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, trestným poriadkom ako

aj zákonom č. 514/2003 Z.z. V ďalšom obsahu odvolania sa žalovaný zaoberal pojmom nezákonné
rozhodnutie ako východiskom žalovaných nárokov a s odvolaním sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu
vo veci 4MCdo 20/2009 uviedol, že nezákonnosť rozhodnutia sa musí vždy posudzovať so zreteľom
na konkrétny prípad a nie je možné prejudikovať nezákonnosť každého rozhodnutia v trestnom konaní,
ktoré bolo ukončené inak ako odsudzujúcim rozsudkom. Záverom odvolania zdôraznil že zodpovednosť

štátu podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. Nie je založená na výsledku trestného konania. Pokiaľ by tomu
tak bolo, trestné stíhanie by mohlo byť začaté a obvinenie vznesené iba v prípadoch, v ktorých by už
hneď na začiatku trestného konania musela existovať stopercentná dôkazná istota, že osoba voči,
ktorej sa trestné stíhanie vedie bude právoplatne odsúdená. Takáto konštrukcia je zjavne absurdná. Z
uvedenýchdôvodovnemožnopodľažalovanéhožiadnymvýkladomzákonač.514/2003Z.z.prijaťzáver,

že oslobodenie spod žaloby bez ďalšieho znamená nesprávnosť a nezákonnosť postupov a rozhodnutí
orgánov činných v trestnom konaní. V danej veci preto ani neexistuje nesprávny úradný postup ani
nezákonné rozhodnutie, ktoré by zakladali nárok na náhradu škody podľa uvedeného zákona.3. Odvolanie proti rozsudku podal aj žalobca, a to v zamietajúcej časti a žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur. Žalobca
namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého bolo

pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch potrebné zohľadniť osobu poškodeného a jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd prvej inštancie síce
správne zistil, že nezákonné rozhodnutie malo negatívny vplyv na osobu žalobcu a všetky oblasti jeho

života, no nesprávne priznal náhradu nemajetkovej ujmy iba vo výške 35.000 eur. Žalobca uviedol v
odvolaní skutočnosti o svojom profesijnom živote, okolnostiach trestného stíhania a zadržania ako aj
skutočnosti o dopade trestného stíhania na súkromný život žalobcu. Za daných okolností považoval
žalobca za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur tak ako ju uplatnil žalobou.
Poukázal na iné súdne rozhodnutie pri, ktorom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v obdobnej
výške ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. US 238/08-20 zo dňa 29. 7. 2008

považujúce obdobnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za primeranú. Žalobca osobitne poukázal na
to, že závažnosť zásahu do jeho osobnostných práv je zvýšená tým, že v trestnom konaní boli použité
nezákonne získané dôkazy a takéto vedomé porušenie zákona priamo zo strany OČTK by malo byť
náležite odškodnené. Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutej časti rozsudku, pretože súd
prvej inštancie zamietnutie náhrady nemajetkovej ujmy nad rámec sumy 35 000 euro neodôvodnil.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Zotrval na svojich stanoviskách prezentovaných v konaní
a poukázal na to, že aj v prípade priameho posudzovania zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia
je zjavné, že sa jednalo o nezákonné rozhodnutie už v čase jeho vydania, pretože v trestnej veci bolo
Najvyšším súdom SR konštatované nezákonné použitie zvukových záznamov.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 CSP.

6. Odvolací dôvod žalovaného sa týka aplikácie pojmu nezákonné rozhodnutie, ako základného
predpokladu náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, za
situácie, kedy takéto rozhodnutie nebolo zrušené, ale výsledkom trestného konania bolo oslobodenie
spod obžaloby.

7. Podľa § 6 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

8. Vo všeobecnosti nemožno poprieť správnosť názoru prezentovaného žalovaným, že súlad uznesenia
o vznesení obvinenia s právnym predpisom je potrebné posudzovať vo vzťahu ku skutkovému stavu
známemu v čase vznesenia obvinenia a vo vzťahu k procesnému postupu stanovenému v trestnom
konaní.Všeobecnenemožnopovažovaťuznesenieovzneseníobvineniazavydanévrozporesprávnym
predpisom vždy, keď trestné stíhanie nepovedie k odsúdeniu.

9. Pre účely zákona č. 514/2003 Z.z. však bolo nevyhnutné prijať výnimku z uvedeného všeobecného
pravidla a v prípade trestného stíhania, ktoré nekončí odsúdením, vytvoriť interpretačnú konštrukciu
pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorá umožní odškodnenie aj v uvedenom prípade. Trestným stíhaním
totiž štát v záujme riadneho výkonu verejnej moci vyvolá opodstatnenosť právneho zastúpenia

dotknutého subjektu, a teda aj výdavky s tým spojené ako typickú formu skutočnej škody vzniknutú
v trestnom konaní. Nie je potom daný žiaden dôvod, aby štát neznášal náklady takéhoto právneho
zastúpenia, ak sa vo výsledku preukáže, že voči dotknutému subjektu nebol daný výkon verejnej moci
potrebný. Vo svojej podstate sa jedná o elementárny princíp zodpovednosti za výsledok konania,
ktorý preto, že nemá svoju úpravu priamo v trestnoprávnych procesných predpisoch (de lege ferenda

vhodnú), je potrebné a de lege lata možné pretaviť do praktického života len prostredníctvom predpisov
o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci. Práve táto nepriliehavá forma potom vyvoláva
rozpory pri hľadaní nezákonnosti v inak spravidla riadnom výkone verejnej moci a potrebu viac či menej
zložitých interpretačných teórií. Principiálne však nemôžu ostať nenahradené opodstatnené nákladyosôb, ktoré týmto osobám vzniknú v súvislosti s výkonom verejnej moci voči nim, ak nie je dosiahnutý
výsledok, ku ktorému daný výkon verejnej moci smeruje.

10. Uvedenou problematikou pojmu nezákonné rozhodnutie v zmysle z.č. 514/2003 Z.z. sa zaoberal aj
NS SR v rozhodnutí 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.8.2010, v ktorom uviedol: „Základným predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6
ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým
bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu

tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického
výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami
možno dospieť k záveru, že pokiaľ ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené
vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie
(teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu

do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo
zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v
zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene)

tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za
ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania
sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného
činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení

obvinenia. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1. júla 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom

dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že
trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č.

35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.“

11. Z dôvodov prezentovaných v ods. 9 odôvodnenia sa odvolací súd stotožňuje s vyššie citovanými
závermi NS SR a uvedenej prejudikatúry. Z dôvodu tam uvádzaného ústavnoprávneho hľadiska ich
preferuje pred závermi rozhodnutí prezentovaných žalovaným.

12. Vzhľadom na uvedené bolo posúdenie uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného

rozhodnutia podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zo strany súdu prvej inštancie správne a odvolací dôvod
uplatnený žalovaným založený na opačnom názore nebol opodstatnený. Pretože žalovaný iný odvolací
dôvod neuplatnil, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) žalovaným napadnuté
(vyhovujúce) rozhodnutie potvrdil. V rámci odvolacieho prieskumu výrokov napadnutých žalovaným sa
odvolací súd z dôvodu viazanosti odvolacími dôvodmi nezoberal ani priznanou výškou škody a ani

priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy, i keď ohľadom tohto nároku zastáva názor prezentovaný
ďalej v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní žalobcu.13. Čo sa týka odvolania žalobcu do zamietavej časti rozhodnutia, teda do zvyšku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, tu je situácia práve opačná ako v prípade majetkovej škody spočívajúcej spravidla
v trovách právneho zastúpenia. Tak ako je na strane štátu v zásade daná povinnosť „náhrady trov“

trestného konania nekončiaceho odsúdením, tak je náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku
vedenia trestného konania výnimočná, ako to stanoví ust. § 17 ods. 1 a 2 Zák. č. 514/2003 Z.z. V záujme
fungovania spoločnosti je trestné stíhanie vedené v medziach zákona nevyhnutnou súčasťou výkonu
verejných právomocí a od každého jednotlivca je dôvodné vyžadovať, aby sa mu v prípade odôvodnenej
potreby podrobil. Trestné stíhanie predstavuje pre človeka v prevažnej väčšine neľahkú životnú situáciu.

Nemôže však len z toho dôvodu zakladať v prípade neodsúdenia nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pretože by sa nejednalo o výnimočný prípad, ale pravidlo dané povahou veci. Samotná miera
vnímania negatívneho dopadu trestného stíhania všeobecne je vecou individuálnou, a na toto vnímanie
nemá štát, ako zodpovedný subjekt, žiaden vplyv. Subjektívne rozdiely vo vnímaní vlastného trestného
stíhania preto nezakladajú výnimočnosť odôvodňujúcu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako
bolo uvedené, trestné stíhanie začaté a vedené v súlade so zákonom, a to i keď nevedie k odsúdeniu,

je povinný strpieť každý. Nemožno preto v prípade, že neskončí odsúdením priznať nemajetkovú ujmu
v peniazoch len pre rozdiel v subjektívnom prežívaní trestného stíhania.

14. Čo sa týka prístupu spoločnosti k obvinenému, má mimoriadny význam v tomto smere prezumpcia
neviny a najmä jej náležité vnímanie. Významne obmedzuje negatívny dopad samotného trestného

stíhania na povesť a vnímanie stíhanej osoby jej okolím. Ak je napriek tomu obvinený vnímaný okolím
negatívne len pre prebiehajúce trestné stíhanie, je to významnou mierou chybou tohto okolia, ktorému
nie je princíp prezumpcie neviny dostatočne vlastný. Uvedomenie si tejto skutočnosti je dôvodné
vyžadovať od každého kto je podrobený trestnému stíhaniu a aj v prípade negatívnych prejavov okolia
nie je možné im pre ich pomýlenosť pripisovať relevanciu z hľadiska nárokov podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

Pokiaľ boli v prípade žalobcu zverejňované informácie, ktoré by porušovali princíp prezumpcie neviny,
alebo boli inak spôsobilé zasiahnuť do jeho práv na ochranu osobnosti, nemôže byť zodpovednosť za
takéto porušenie práv posudzovaná podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale výlučne vo vzťahu k tomu, kto takéto
informácie zverejnil.

15. Výnimočnosť prípadu odôvodňujúca priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch preto môže
spočívať iba v okolnostiach trestného stíhania a nie v postojoch okolia ku stíhanému. Za neadekvátnosť
postojov okolia skutočne štát pri výkone verejnej moci zodpovedať nemôže. Výnimočnosť prípadu
odôvodňujúca priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôže byť tiež daná tým, že trestné
stíhanie je z povahy veci pre stíhaného a jeho blízkych zložitou životnou situáciou. Až v prípade, že

sú v pochybeniach pri výkone verejnej moci dané tak výnimočné dôvody, ktoré by zakladali nárok na
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, možno o jej výške uvažovať s prihliadnutím na kritériá
uvedené v ust. § 17 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z.

16. V danom prípade možno za okolnosti trestného stíhania odôvodňujúce úvahu o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch považovať začatie trestného stíhania na základe nezákonne
obstaraných dôkazov a dĺžku trestného stíhania, ako vyplývajú zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie. Pri úvahe o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje odvolací
súd za najvýznamnejšie vodítko rozhodovaciu prax ESĽP. Vnútroštátna rozhodovacia prax totiž v
minulosti občas prekročila primeranú mieru, čo tiež malo za následok zavedenie stropu sumy náhrady

nemajetkovej ujmy v ust. § 17 ods. 4 z.č. 514/2003 jeho novelou č. 412/2012 Z.z.

17. Práve žalobcom požadovanú sumu 100.000 eur priznal ESĽP ako doposiaľ najvyššiu sumu
náhrady v prípade S. v rozhodnutí zo dňa 24.7.2014 o sťažnosti XXXX/XX. Skutkovými okolnosťami,
z ktorých priznanie náhrady v uvedenej výške vychádzalo, bolo umožnenie takých vyšetrovacích

praktík na území W., ktoré v sebe zahŕňali mučenie formou fyzického a psychického násilia, najmä
spánkovou depriváciou, hladovaním, metódou waterboarding, ponižovaním, bitím a izoláciou. V danom
prípade sa teda jednalo o zjavne závažnejšiu nemajetkovú ujmu než na strane žalobcu, preto ním
požadovaná suma náhrady 100.000 eur nebola v tomto rozsahu zjavne dôvodná. Porovnateľná suma
ako napadnutým rozhodnutím priznaných 35.000 eur bola zo strany ESĽP ako náhrada priznaná v

prípade O. proti B. republike v rozhodnutí zo dňa 2.6.2015 o sťažnosti XXXXX/XX, a to vo výške 26.000
eur principiálne za 11 rokov trvajúcu arbitrárnu väzbu. Aj tento zásah do nemajetkovej sféry fyzickej
osoby považuje odvolací súd za závažnejší ako žalobcom tvrdené trestné stíhanie začaté na základe
neprípustných dôkazov a trvajúce 3,5 roka. Vzhľadom na uvedené nebol dôvodný nárok žalobcu napriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume vyššej ako súdom prvej inštancie priznaných 35.000 eur
a odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie aj v jeho zamietajúcej časti potvrdil ako vo výroku vecne
správne. Prípadné nedostatky odôvodnenia tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie zhojil odvolací

súd postupom podľa § 387 ods. 3 CSP.

18. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2
CSP. V odvolacom konaní nebola úspešná ani jedna zo strán sporu, preto žiadna zo strán sporu nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425
CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.