Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/112/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117219138
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117219138.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu T. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
U. XXX, XXX XX G. nad Z., zastúpený D. K. P. P., so sídlom L. M. XX, XXX XX G., C.: XX XXX XXX, proti
žalovanému P. N. F., F.., so sídlom P. XX, XXX XX V., C.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 3.126,24
Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 7Csp/227/2017-264 zo
dňa 22. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.126,24 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania a žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, 12, § 53d, § 54 ods. 1 až 3,

§ 451 ods. 1, 2, § 455 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1,
2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok.

3. Uznesením č.k. 12Co/25/2018-211 zo dňa 07. februára 2019 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd
zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,

že vo veci nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením súdu prvej inštancie o potrebe začatia počítania behu
2-ročnej subjektívnej premlčacej doby od momentu úhrady poslednej splátky žalobcom a v tomto smere
poukázal odvolací súd na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.02.2018. O vzniku bezdôvodného obohatenia sa mal žalobca
dozvedieť pri prvej porade s právnym zástupcom, avšak súd verifikácii uvedeného taktiež nevenoval
žiadnu pozornosť. Rovnako uviedol, že zistenia rozhodujúce aj pre určenie správnej dĺžky objektívnej
premlčacej doby súd prvej inštancie v tomto spotrebiteľskom spore úplne odignoroval. Na základe

uvedeného bolo preto úlohou súdu prvej inštancie podrobiť zmluvy súdnej kontrole a na základe toho
ustáliť, či vzniklo a v akej výške bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného a tiež aplikovať správnu
objektívnu premlčaciu dobu, ako aj počiatok behu subjektívnej premlčacej doby.4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobný
návrh žalobcu je v celom rozsahu dôvodný. Súd bol v tomto prípade viazaný právnym názorom
vyplývajúcim z uznesenia Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co/25/2018-211 zo dňa 07.02.2019.

Doplnením dokazovania, súd zistil, že na prelome rokov 2016 a začiatkom roka 2017 dal žalobca
preskúmať predmetnú zmluvu občianskemu združeniu, kde ho predseda občianskeho združenia
informoval o skutočnosti, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti, že štyri úvery preplatil, a teda
mu vznikol nárok na bezdôvodné obohatenie. Všetko sa to stalo v roku 2017. Súd konštatoval, že
žaloba bola na súd podaná dňom 04.08.2018, teda má za to, že bola podaná v dvojročnej subjektívnej

premlčacej dobe. Súd ďalej poukázal na to, že zmluvy neobsahujú platnú Dohodu strán o výške RPMN
s poukazom na bod 5 a 6 údajov o požadovanom a schválenom revolvingovom úvere, keď údaje o
RPMN tam boli rôzne. Rovnako bol toho názoru, že úroková sadzba, ktorá je upravená v zmluvách
vo výške 80,99% je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené zmluvy tiež neobsahujú náležitosť podľa
§ 9 ods. 2 písm. f), a to termín konečnej splatnosti úveru ako aj celkovú výšku a menu poskytnutého
úveru. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním

dohodnutých splátok, inak by zákonodarca neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy aj počet
a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca konečnou splatnosťou nemyslel len
stanovenie počtu splátok, ale termín konečnej splatnosti úveru je potrebné podľa názoru súdu určiť
dátumovo. Uvedené spôsobuje dôsledok, že poskytnutý úver sa považuje za úver bez úrokov a bez
poplatkov. Z uvedeného záveru tak vyplýva, že žalobca úver č. XXXXXXXXXX preplatil o 1.135,08

Eur, úver č. XXXXXXXXXX preplatil o 351,36 Eur, úver č. XXXXXXXXXX preplatil o 937,02 Eur a úver
č. XXXXXXXXXX preplatil o sumu 702,78 Eur. Z dôvodu, že súd konštatoval, že uzatvorené zmluvy
o úvere, ktoré uzatvoril žalobca v pozícii dlžníka so žalovaným ako veriteľom neobsahujú obligatórne
náležitosti, platby ktoré preplatil titulom nad poskytnutú istinu súd vyhodnotil ako platby bez právneho
dôvodu, čím na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie v celkovej výške 3.126,24 Eur

(1.135,08 + 351,36 + 937,02 + 702,78 Eur). Toto bezdôvodné obohatenie tak súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi. K námietke res iudicata vznesenej žalovaným uviedol, že má za to, že v tomto
prípade sa nejedná o uvedenú prekážku, pretože vzhľadom na výpoveď žalobcu má za to, že táto
nebola žalobcom individuálne vyjednaná, preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo
zákona neplatnou zmluvnou podmienkou a preto je toho názoru, že rozhodnutie rozhodcovského súdu

má tak nulitný právny charakter. Takto neplatne uzatvorená rozhodcovská zmluva nemôže podľa názoru
súdu založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydané rozhodcovské rozsudky nepredstavujú
prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca bol v tomto spore v celom rozsahu úspešný, keď súd jeho

žalobe v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu vyhovel. Náhradu trov konania si
však nežiadal priznať, z toho dôvodu súd vyslovil, že keďže žalovaný bol neúspešný, že žalovaný nemá
nárok na náhradu trov konania a žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie

právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil právne súvislosti
a dôsledky rozhodcovského rozsudku pre konanie o zaplatenie, pretože nesprávne posúdil otázku
platnosti rozhodcovskej zmluvy, a teda existenciu právoplatného rozhodnutia, z ktorého povinnosť
nebola splnená, a teda žiadne bezdôvodné obohatenie vzniknúť nemohlo. Uviedol, že z odôvodnenia

rozsudku nevyplýva žiadny záver, podľa ktorého by vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
rozhodcovská zmluva je neplatnou. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku
premlčania, pretože z odôvodnenia vyplýva, že námietku posudzoval len pokiaľ ide o subjektívnu
premlčaciu dobu, ale neposudzoval námietku premlčania z dôvodu plynutia objektívnej premlčacej doby.
Vyhodnotenie a posúdenie námietky premlčania v napádanom rozsudku tak považoval za predčasné,

nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Ďalšou odvolacou námietkou bolo nesprávne vyhodnotenie otázky
vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom uviedol, že náležitosť - konečnú splatnosť úveru únijné právo
nepozná, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z. z., a táto náležitosť
bola vylúčená. Ak teda bolo uvádzanie konečnej splatnosti úveru zo zákonnej úpravy vypustené, potom
pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný

výklad zákona, čo znamená, že s týmto údajom nemôže byť spájaný následok bezúročnosti. Tvrdil,
že po právnej stránke sa súd nesprávne vysporiadal s relevantnými skutočnosťami a požiadavka
uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa
dátumu splatnosti splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní. Poukázal nato, že zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim
z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú
súčasť. Taktiež namietal, že záver o neuvedení meny úveru, či celkovej výške úveru súd bližšie v

rozsudku neodôvodnil. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napádaný rozsudok a žalobu zamietol. Zároveň
si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní a náhradu iných trov konania
za súdny poplatok platený na základe podaného odvolania.

7. K odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že počas konania, ale aj v konaniach prebiehajúcich na súdoch

SR žalovaný minimálne od r. 2008 konal a koná s jediným úmyslom, a to získať čo najväčší zisk.
Poukázal na to, že v čase uzatvorenia zmlúv sa mal riadiť najmä podľa smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Občianskeho zákonníka, zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z.. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe
uviedol, že Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. zastupuje žalovaného už min. od roku
2008 a riešila vzniknuté spory cestou rozhodcovských súdov a exekúcií, ktoré následne boli rušené a

exekúcie zastavené. Z uvedeného dôvodu tvrdenie žalovaného a jeho právneho zástupcu, že nevedel
o úmyselnom obohatení neobstojí, a to už len z dôvodu, že na základe týchto rozhodnutí bol o vadnosti
úverových zmlúv upovedomený a tiež sa svojich práv domáhal na Ústavnom súde, kde neuspel. Ďalej
poukázal na Občiansky zákonník, ktorý v znení účinnom do 31.12.2007 len demonštratívne menoval
niektoré neprijateľné podmienky a na základe rozhodnutí súdov na rôznych úrovniach je rozhodnuté v

neprospech žalovaného, čo znamená, že vedel o tom, že jeho úverové zmluvy sú vadné v neprospech
spotrebiteľa, aj tak naďalej konal s úmyslom získať pre seba čo najväčší prospech - zisk. V tejto
súvislosti poukázal aj na rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej
dobe uviedol, že žalovaný prijímal plnenie nad istinu napriek tomu, že jeho zmluvy sú vadné, konal
úmyselne a teda je namieste aplikovať na právo na vydanie bezdôvodného obohatenia dlhšiu 10 ročnú

objektívnu premlčaciu dobu. Ďalej poukázal na pojem úmysel a jeho rozlišovanie z hľadiska právnej
teórie. Vedomosť žalovaného o tom, že sa môže bezdôvodne obohatiť preukázal dvoma tvrdeniami, a
to tým, že žalovaný je súčasťou viacerých súdnych sporov, ktoré prehral so spotrebiteľom z dôvodu,
že jeho zmluvy sú vadné a tým, že v zásade platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že publikáciou
právneho predpisu v zbierke zákonov sa s týmto predpisom musel oboznámiť. Ďalšou skutočnosťou na

ktorú poukázal je vôľa veriteľa získať bezdôvodné obohatenie a veriteľ musel vedieť, že na tieto úroky a
poplatky nemá nárok a keďže vedel, že sa bezdôvodne obohatí, neobstojí jeho argumentácia, že chcel
získať úroky a poplatky, na ktoré mal nárok. Uvedené argumenty v otázke vedomia a vôle tak potvrdzujú,
že žalovaný, ktorý prijímal plnenie nad istinu, napriek tomu, že jeho zmluvy sú vadné, konal úmyselne a
teda je na mieste aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ďalej mal za to, že žalovaný úmyselne

vo svojich zmluvách uvádza nižšie hodnoty RPMN, nakoľko neinformovaný spotrebiteľ bez príslušného
vzdelania ich výšku nevie posúdiť a výhodnosť poskytovaných úverov posudzujú práve podľa takýchto
údajov a tieto údaje RPMN s v zmluvách v bodoch 5 a 6 uvedené odlišne, čo znamená, že tento údaj
je uvedený nesprávne, preto poskytnuté úvery sú bezúročné a bez poplatkov a on bol povinný vrátiť len
žalovaným poskytnuté istiny úverov. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie.

8. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu vyjadril tak, že jeho podanie nereflektuje obsah podaného
odvolania a jednotlivé odvolacie dôvody, naopak predstavuje prezentáciu určitých záverov nemajúcich
oporu ani v priebehu súdneho konania, ani v napádanom rozsudku a nevzťahujúcich sa k podanému
odvolaniu. Uviedol, že na podanom odvolaní trvá a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie a žalobu zamietol.

9. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalovaného vyjadril tak, že rozhodnutím Okresného súdu v
konaní pod sp. zn. 82Er/310/2016 a aj Krajským súdom v Prešove v konaní sp. zn. 25CoE/45/2018
bolo rozhodnuté o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. V tomto prípade súhlasil s vyjadrením právneho

zástupcu žalovaného, že z tohto rozhodcovského rozsudku nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie,
vznikli pre žalobcu iné problémy. Neplatný rozsudok rozhodcovského súdu mal len za následok, že
žalobca vyhľadal svojho právneho zástupcu a boli mu vysvetlené všetky podrobnosti jeho úverových
zmlúv, a čo všetko v zmluvách je v jeho neprospech. Ďalej opätovne poukázal a zopakoval dôvody
aplikovania 10 ročnej premlčacej doby na predmetný prípad a tieto tvrdenia podoprel aj odkazom na

rozhodnutia krajských a okresných súdov v obdobných veciach. Zdôraznil, že v konaní dostatočne
poukázal na to, že konečná splatnosť úveru a celková výška a mena poskytnutého úveru, ale aj výška
úrokovej sadzby RPMN a finančné prostriedky, ktoré boli zaplatené nad istinu poskytnutého úveru tvoria
bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v rozsahu sumy 3.126,24 Eur tak nazáklade predmetných zmlúv došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a naďalej tak má
za to, že jeho nárok je oprávnený. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

10. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobcu ďalej nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti,
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím
na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo

na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na
zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o
procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa
k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle,
právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného
odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv
strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví
ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania,

t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež
nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon
normujeakosamostatnéodvolaciedôvody.Vpredmetnomprípademožnokonštatovať,ževodôvodnení
napadnutého rozhodnutia niet žiadnej zmienky súdu prvej inštancie k objektívnej premlčacej dobe, čo
indikuje v tejto časti jeho nepreskúmateľnosť, avšak k zhojeniu tejto vady došlo rozhodnutím odvolacieho

súdu.

15. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na

základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia

dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony aobsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd má za
to, že nedošlo k naplneniu ani tejto odvolacej námietky.

16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka naplnená nebola.

17. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti
o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože
uzatvorené zmluvy sú štandardnými formulárovými spotrebiteľskými zmluvami, kde žalovaný vystupoval
v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľských zmlúv nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto
sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo
jej zmeny, pričom aj predmetné zmluvy túto charakteristiku spĺňajú.

19. K námietke žalovaného týkajúcej sa rozhodcovského rozsudku, ktorý mal založiť prekážku res
iudicata, t. j. právoplatne rozhodnutej veci, odvolací súd poukazuje na to, že už v minulosti v právnej
veci žalovaného (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 8Co/438/2015 zo dňa 30.11.2015;
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/3009/2014) súdy konštatovali, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok na plnenie, teda rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci (porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá
prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k.
10CoE/308/2011-39). Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej
republiky tento záver neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s
dopadom na výsledok súdneho sporu (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

I. ÚS 25/2014 zo dňa 22.01.2014). Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej republiky
v uznesení sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky
paaktu.“ Obdobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa
16.01.2013 cit.: „V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé,
ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné

dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to
právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak
nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.“

20. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal,

že so žalobcom uzavrel platnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá by tak zakladala právomoc rozhodcovského
súdu na rozhodovanie prípadných sporov medzi žalobcom a žalovaným. Z uvedeného dôvodu
rozhodcovský súd konal bez toho, aby mal právomoc, čo spôsobuje, že vydaný rozhodcovský rozsudok
trpí nespôsobilosťou založiť prekážku res iudicata. Z uvedeného dôvodu bol potom záver súdu prvejinštancie vo vzťahu k vydanému rozhodcovskému rozsudku správny a žalovaný v odvolacom konaní
neuviedol také relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé tento záver súdu prvej inštancie spôsobilé
zmeniť.

21. K námietke premlčania odvolací súd uvádza, že oprávnený sa môže domáhať svojho práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia len v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej
doby.Vprípade,akdôjdekuplynutiujednejznich,oprávnenýnemámožnosťdomáhaťsasvojhoprávaz
bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo k jeho premlčaniu. Subjektívna premlčacia doba je upravená

v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

22. K subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom

obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala
poznať právo. Právny poriadok slova „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, na účely
začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

23. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie“ sa otiera rozdiel medzi

objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo
menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň
ich mysle (OGH 3Ob592/77 - „Na slabomysleľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší
stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“).

24. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj
keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia.

25. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie odkedy plnila, resp.

jejplnenieboloposkytnuté.Akovyplývazpočetnýchrozhodnutísúdov,prezačiatokplynutiasubjektívnej
doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie
zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že
došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach

bezdôvodného obohatenia.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca dal začiatkom roka 2017 preskúmať uzatvorené zmluvy
občianskemu združeniu, ktoré sa venuje ochrane spotrebiteľov, a teda až od tohto momentu možno
začať počítať plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá by žalobcovi uplynula začiatkom roka 2019.

Vzhľadom na to, že žaloba bola na súd prvej inštancie podaná ešte v roku 2017, súd prvej inštancie
správne uzavrel, že žaloba bola podaná v rámci 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby.

27. K objektívnej premlčacej dobe odvolací súd uvádza, že v uznesení č.k. 12Co/25/2018-211 zo dňa
07. februára 2019 bola súdu prvej inštancie okrem iného uložená povinnosť aplikovať na predmetný

prípad aj správnu objektívnu premlčaciu dobu, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva,
ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s objektívnou premlčacou dobou a akú dĺžku premlčacej doby a
prečo aplikoval na predmetný prípad.

28. K objektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník tak v §

107 ods. 2 rozlišuje dve rôzne dĺžky lehôt vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, pričom to, ktorá
z nich bude aplikovaná na ten-ktorý prípad bude závisieť od toho, akým spôsobom bolo získané
bezdôvodné obohatenie. Občiansky zákonník síce v uvedenom ustanovení hovorí o bezdôvodnom
obohatení získanom úmyselne, avšak v uvedenom a ani v inom ďalšom ustanovení nevymedzuje
podstatu úmyselného konania. Z uvedeného dôvodu preto treba z hľadiska právnej teórie vychádzať

z právnej úpravy úmyselného zavinenia podľa definície úmyselného zavinenia upravenom v Trestnom
zákone. O priamy úmysel tak ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že
svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide
vtedy,akten,ktosanaúkorinéhoobohatil,vedel,žesvojímkonanímobohatenie,ktorémunepatrí,môžezískať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim
znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím
konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria.

29. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd
poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19
zodňa07.10.2019,kdeEurópskakomisiauviedla,žečl.6ods.1ačl.7ods.1SmerniceRady93/13/EHS
z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity

vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje
svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa
z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť
dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené má odvolací za
to, že ani v tomto ohľade nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že je potrebné preukázanie jeho
úmyslu bezdôvodne sa obohatiť.

30. S vyššie uvedenými závermi písomných pripomienok Európskej komisie ako aj s tvrdením žalobcu
sa odvolací súd stotožňuje a taktiež má za to, že na uvedený prípad je potrebné aplikovať 10-
ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Je potrebné uviesť, že žalovaný minimálne vedel, že nedodržanie
zákonných podmienok pri uzatváraní zmlúv môže mať za následok nepriznanie určitých súm, a pre

prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy
úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného
obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech.
Odvolací súd poukazuje na to, že 10-ročná premlčacia doba začala v predmetnom prípade plynúť od
vznikubezdôvodnýchobohatení,pričomvzhľadomnato,žeúverovézmluvyboliuzatvorené30.05.2012,

18.06.2012 a dve 20.09.2012, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného nemohlo vzniknúť pred
týmto dňom, pričom žaloba bola na súd podaná dňa 04.08.2017, z čoho jednoznačne vyplýva, že žaloba
bola zo strany žalobcu podaná aj v rámci plynutia zákonnej 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z
uvedených dôvodov neboli námietky žalovaného ani v časti premlčania dôvodné.

31. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje a aj v čase uzatvorenia zmlúv presne
definoval, aké náležitosti, okrem všeobecných, musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Z uvedeného
ustanovenia je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej
včaseuzatvoreniazmluvymedzistranamisporubolookreminéhouvedenietermínukonečnejsplatnosti.

32. K námietke žalovaného, že zmluva obsahuje termín končenej splatnosti, odvolací súd uvádza,
že tento termín musí byť v zmluve uzatváranej so spotrebiteľom vyjadrený výslovne (deň, mesiac,
rok) a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí, napr. z počtu splátok úveru. Počet
a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s
chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou

úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou
uvedenou v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno
stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto pri písmene f) citovaného zákona iný výklad než ten,
že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo neprichádza do úvahy. Rovnako nemožno
prisvedčiť ani tvrdeniu žalovaného, že tento údaj je možné zistiť z čl. 4 bod 4.5 zmluvných dojednaní,

pretože jednak nie je ani v tomto ustanovení zmluvných podmienok vyjadrený v požadovanej forme (deň,
mesiac, rok), a jednak ide o podmienky, ktoré majú slúžiť k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej
zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, a teda nesmú slúžiť k tomu,
aby do nich často v neprehľadnej, zložitej formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že ujdú jeho pozornosti, resp.

obligatórne náležitosti spotrebiteľských zmlúv, ktoré majú byť obsiahnuté v samotnej spotrebiteľskej
zmluve. Keďže zmluvy túto náležitosť neobsahujú, poskytnuté úvery sa v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm.
b) zákona č. 129/2010 Z. z. považujú za bezúročné a bez poplatkov, ako správne uzavrel súd prvej
inštancie.

33. Odvolací súd dodáva, že vzhľadom na vyššie potvrdenú už vyslovenú bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru z dôvodu neuvedenia dátumu konečnej splatnosti v uzatvorených zmluvách
uvedené v konečnom dôsledku stačí na konštatovanie záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovostiposkytnutých úverov, a preto nebolo potrebné zaoberať sa ani inými dôvodmi prípadnej bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

34. Na základe vyššie uvedeného bol tak žalobca povinný vrátiť žalovanému len istiny úverov, ktoré
mu boli skutočne poskytnuté, teda nie istiny, ktoré boli v zmluvách uvedené ako výšky úverov, pretože
z obsahu spisu vyplynulo, že tieto boli už pri pripísaní úverových súm ponížené o ďalšie poplatky
a žalobca tak v konečnom dôsledku neobdŕžal v skutočnosti úvery v takých výškach, na aké boli
uzatvorené úverové zmluvy podpísané. Súd prvej inštancie tak správne zaviazal žalovaného na vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 3.126,24 Eur, ako súhrn všetkých platieb žalobcu prijatých nad
rámec skutočne poskytnutých istín úverov.

35. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny
súvisiaci výrok o trovách konania.

36. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej
inštancie rozsudok ako vecne správny potvrdil.

37. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešným bol žalobca, ktorý
sa síce v odvolacom konaní vyjadroval, no jeho vyjadrenia vôbec nereflektovali na obsah odvolania,

resp. na následne vyjadrenie žalovaného. Žalobca si navyše vo svojich podaniach ani náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil, preto stranám nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).