Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/73/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714217121
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5714217121.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny
Beniačovej a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobcu: Z.
R., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. č. XXX, XXX XX O. H., Česká republika, zastúpený splnomocneným
zástupcom Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom so sídlom H. X, XXX XX L., proti žalovaným: 1/ H.
L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX, 2/ Ing. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX.,

žalovaní v rade 1/ a 2/ zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom
so sídlom F. X, XXX XX H., v konaní o určenie vlastníckeho práva a vzájomnej žalobe o zrušenie
podielovéhospoluvlastníctva,oodvolanížalovanýchvrade1/a2/protirozsudkuOkresnéhosúduMartin
č.k. 5C/339/2014-504 zo dňa 19.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľností, zapísaných
na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom Martin, katastrálnym odborom k. ú. Y., a to
pozemku parcela registra „C“ č. 142/1 o výmere 132 m2 - zastavané plochy a nádvoria a humna ako
stavby bez súpisného čísla, postavenej na časti pozemku parc. č. 142/1 je žalobca (výrok I.). Vzájomnú
žalobu žalovaných v rade 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaných“) o zrušenie podielového spoluvlastníctva k
označeným nehnuteľnostiam zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok

na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100% (výrok III.) a Slovenskej republike priznal
voči žalovaným nárok na náhradu nákladov spojených s vypracovaním znaleckého posudku (výrok IV.) s
tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej (výrok V.).

2. Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou doručenou na súd 29.12.2014

domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom vyššie označených nehnuteľností, ktoré sú podľa stavu
zapísaného v katastri nehnuteľností (LV č. XXX v k. ú.) vedené v spoluvlastníctve strán sporu, žalobca v
spoluvlastníckom podiele 1 a žalovaní v rade 1/ a 2/ každý v spoluvlastníckom podiele 1/4. Žalobca tvrdil,
že takto zapísané vlastnícke právo žalovaným na LV č. XXX v k. ú. Y. nesvedčí. Svoje výlučné vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam odvodil z predložených listinných dôkazov - preukazujúcich genézu
nadobudnutia sporných nehnuteľností jeho právnymi predchodcami. V prípade, že by tieto nepostačovali

na ním požadované určenie, uplatňoval si výlučné vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
titulom vydržania, s poukazom na splnenie všetkých zákonných podmienok - oprávnenosť držby,
dobromyseľnosť držiteľa, nepretržitosť držby po zákonom stanovenú dobu (vrátane držby jeho právnymi
predchodcami od roku 1982). Tvrdil, že humno ako stavba bez súpisného čísla je v skutočnosti
postavené na časti pozemku - parc. registra „C“ č. 139 a súčasne na časti pozemku - parcela registra
„C“ č. 142/1 k. ú. Y.. Žalovaní sú spoluvlastníkmi tej časti humna, ktorá je postavená na pozemku

parc. č. 139 zapísanej na LV č. XXX k. ú. Y.. Tomuto stavu zodpovedala aj skutočnosť, že až do
18.12.2013 (kedy osobitnou zmluvou umožnil bezplatné užívanie týchto nehnuteľností tretím osobám, očomžalovanýchinformoval)žalobcafyzickyavdobrejviereužívaltitulomsvojhovýlučnéhovlastníckeho
práva celý pozemok parc. č. 142/1 ako aj celú časť humna na ňom postavenú, ktorá bola od časti humna
užívanej žalovanými oddelená priečkou, ktorú žalovaní bez akéhokoľvek jeho súhlasu odstránili v roku

2014. Žalovaní v rade 1/ a 2/ minimálne do 13.11.2013 užívali len časť humna postavenú na pozemku
parc. č. 139 vrátane pozemku, na ktorom bola táto časť umiestnená (parcela č. 139). K sporom o
obsahu vlastníckeho práva medzi stranami sporu došlo až v dôsledku uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa
13.11.2013 medzi žalobcom a tretími osobami, predmetom ktorej bol predaj sporných nehnuteľností.

3. Žalovaní poukazovali na nezrozumiteľnosť žalobného petitu vychádzajúc zo skutkových tvrdení
žalobcu uvedených v žalobe, z ktorých vyplýva, že predmetom konania má byť časť humna -
tá, ktorá je postavená na parc. č. 142/1, oproti v petite žaloby uvádzanému humnu - stavbe
postavenej na časti pozemku parc. č. 142/1, ku ktorému sa žalobca domáhal určenia výlučného
vlastníctva. Z listín predložených žalobcom niet žiadnej zmienky o tom, že by žalobca, resp. jeho
právnipredchodcoviapredmetnénehnuteľnostinadobudlidovýlučnéhovlastníctvaavôbecneprichádza

do úvahy nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam titulom ich vydržania v dobrej viere, nakoľko
u nich je nadobudnutie vlastníctva podmienené účinným vkladom práva do katastra nehnuteľnosti
na základe zmluvy, ktorej sú predmetom. Spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam nadobudol
žalobca dedením a žalovaní spoluvlastnícky podiel k týmto nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy
zo dňa 15.07.2001 (a žalobca v rade 2/ následne darovacou zmluvou). Preto zastávali názor, že sporné

nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve strán sporu, dokonca tvrdili, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom v 1/2 vo vzťahu len k polovici humna (teda je spoluvlastníkom 1/4 humna a 3/4
humna patria do podielového spoluvlastníctva žalovaným), pričom žalobca tvrdil, že je podielovým
spoluvlastníkom v 1/2 humna, vo vzťahu k celému humnu ako takému. Žalovaní si svoje práva uplatnili
vzájomnou žalobou, ktorou žiadali zrušiť podielové spoluvlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam podľa

predloženého rozdeľovacieho geometrického plánu.

4. Pri formulovaní skutkových záverov súd vychádzal predovšetkým z notárskej zápisnice N 69/82, NZ
81/82 zo dňa 24.03.1982, registrovanej Štátnym notárstvom v Martine pod RI 173/82 zo dňa 02.06.1982,
ktorej obsahom bola rozdeľovacia zmluva podielových spoluvlastníkov o zrušení ich spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX k. ú. Y., medzi inými aj parc. č. 139 a 142/1. Tieto boli
rozdelené tak, že od právnej účinnosti registrácie zmluvy ich výlučne vlastnili označení vlastníci v zmysle
ich rozdelenia; vo vzťahu k parcele č. 142/1 to boli vlastníci: H. E. v ideálnej 1/2 a O. E., rod. E. v ideálnej
1/2. Účastníci zmluvy ďalej ustálili, že predmetom zrušenia a rozdelenia spoluvlastníctva je aj parc. č.
142/1 a na nej účastníkmi H. E. a O. E. postavené humno. Dňa 14.07.1982 bola medzi O. E., H. E. a

rodičmi žalobcu (Z. R. a H. R.) uzavretá kúpna zmluva a na jej základe došlo k prevodu nehnuteľností, a
to pozemku parc. č. 143 o výmere 463 m2, pozemku parc. č. 142/2 o výmere 42 m2 a ideálnej polovice
humna a touto nehnuteľnosťou zastavanej plochy, a to pozemku parc. č. 142/1.

5. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že O. E. a H. E. na základe rozdeľovacej zmluvy nadobudli

spoluvlastníctvo k parc. č. 142/1 a na nej postavenému humnu (každý z nich bol spoluvlastníkom v 1)
a následne obidvaja previedli ideálnu polovicu humna a parc. č. 142/1 (okrem ďalších nehnuteľností)
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.07.1982 na rodičov žalobcu. Po smrti matky žalobcu H. R. na
základe osvedčenia o dedičstve D 128/00, Dnot 73/00 zo dňa 28.02.2000 nadobudol žalobca Z. R.
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Ako nespornú skutočnosť súd vyhodnotil, že časť

humna bola zapísaná na parc. č. 142/1 a časť humna sa nachádzala aj na parc. č. 139. Zásadným
dôkazom, na ktorý súd prihliadol bol znalecký posudok, ktorý zistil reálny stav nehnuteľnosti vo vzťahu
aj k zápisu do katastra nehnuteľností. Vychádzajúc zo znaleckého posudku a predložených listinných
dokladov mal súd za to, že humno ako objekt existovalo v nezmenenej podobe, bolo predmetom
prevodu vlastníckeho práva, pričom bolo zapísané len na parc. č. 142/1, avšak tento zápis nezodpovedal

reálnemu stavu, pretože jestvujúci objekt stavby humna sa nachádza aj na parc. č. 139. Humno na dve
polovice rozdeľuje pôvodná drevená priečka, a ňou rozdelené časti humna sú takmer totožné, na parc.
č. 139 vo výmere 75 m2, na parc. č. 142/1 vo výmere 74 m2. Poukazujúc na tvrdenie žalobcu o spôsobe
užívania humna, reálne teda došlo podľa názoru súdu k užívaniu humna tak, že polovicu humna užívali
právni predchodcovia žalobcu a žalobca a druhú časť, ktorá sa reálne nachádza na parc. č. 139 (vo

vlastníctvežalovaných)užívaližalovaníaichprávnipredchodcovia.Užívanietvrdenéžalobcomvobdobí
pred rokom 2013 žalovanými spochybnené nebolo, resp. neboli predložené také relevantné dôkazy,
ktoré by súdu mohli objasniť inú situáciu, ako bola popísaná žalobcom, na základe čoho dospel súd k
záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a žalobca je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľnosti. Pokiaľmenovaní H. E. a O. E. kúpnou zmluvou zo dňa 14.07.1982 odpredali rodičom žalobcu ideálnu polovicu
humna a touto nehnuteľnosťou zastavanú plochu parc. č. 142/1 bolo zrejmé, že len títo dvaja vlastníci
mohli odpredať polovicu humna, ktorá im zostala v spoluvlastníctve po predaji ideálnej polovice rodičom

žalobcu, preto podľa názoru súdu nebolo možné, aby polovicu humna a parc. č. 142/1 odpredali na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 15.06.2001 S. H., Z. E. a J. E.. V tomto prípade by mohlo ísť len o časť
humna, ktorá sa nachádzala na parc. č. 139 aj keď na tejto parcele v katastri nehnuteľností zapísaná
nebola. Súd dospel k záveru, že došlo k nesprávnemu zápisu pri prevode humna v tom zmysle, že
humno bolo zapísané len na parc. č. 142/1 a reálne sa nachádzalo aj na parc. č. 139, ktorá bola vo

vlastníctve žalovaných, resp. ich právnych predchodcov. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k tej časti
humna, ktorá sa nachádzala na parc. č. 142/1, nakoľko táto zodpovedala reálnej polovici humna, ktorú
prevádzali na rodičov žalobcu H. E. a O. E.. Rodičia žalobcu a následne žalobca takýmto spôsobom
humno užívali, teda vlastníctvo žalobcu vo vzťahu k časti humna, ktoré je na parc. č. 142/1 je nesporné.
Pozitívne rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu viedlo súd k zamietnutiu vzájomnej žaloby žalovaných o
zrušení podielového spoluvlastníctva k predmetu sporu.

4. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255 CSP a žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Slovenskej republike (ako strane sporu, čo
do trov konania), ktorá hradila náklady spojené so znaleckým dokazovaním, priznal voči žalovaným
nárok na ich náhradu. O výške náhrady týchto trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

5. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v rade 1/ a 2/ z dôvodov
v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhli ho v celom rozsahu pre nesprávnosť a nezákonnosť
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, nakoľko zmenu rozhodnutia vzhľadom na

podaný protinávrh nepovažovali za dobre možnú. V odôvodnení svojho opravného prostriedku uviedli,
že s tvrdeniami žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam titulom vydržania
sa nestotožnili, tieto popreli. V rámci vykonaného dokazovania z predložených listín nevyplynula žiadna
skutočnosť, na základe ktorej by sa žalobca, resp. jeho právny predchodcovia mohli domnievať, že sú
vlastníkmi sporných nehnuteľností v celosti a teda dobromyseľnými držiteľmi. Namietali, že súd spornú

a v konaní kľúčovú listinu spísanú formou notárskej zápisnice N222/82, NZ 249/82 zo dňa 14.07.1982
vyhodnotil nesprávne a v rozpore s jej skutočným textom. Predmetnou zmluvou bolo medzi účastníkmi
v jej čl. III ustálené, že predmetom prevodu okrem ďalšieho sú : „...v celosti a ideálna 1-ica humna a
touto nehnuteľnosťou zastavané plochy EN parc. č. 142/1.“ Z jej obsahu jednoznačne vyplynulo, že
predmetom prevodu bola ideálna 1-ica humna postaveného na parc. č. 142/1 a jedna 1-ica parc. č.

142/1 ako takej. Takto bol realizovaný aj zápis v evidencii nehnuteľností na základe registrácie zmluvy
Štátnym notárstvom v Martine dňom 02.06.1982 a skutočne prejavenej vôle účastníkov zmluvy. Zápis
nebol nikým spochybnený a predávajúci ako právni nástupcovia účastníkov zmluvy dňa 15.06.2001
previedli podielové spoluvlastníctvo, resp. spoluvlastnícky podiel 1-ice na žalovaných. Ďalej namietali,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých právnych skutočností má

byť žalobca vlastníkom predmetných nehnuteľností, a to humna postaveného na parc. č. 142/1 ako
aj samotnej parc. č. 142/1. V tomto smere je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné,
majúc za to, že konanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Autoritatívna
zmena súdu ohľadne zápisu vlastníctva z roku 1982 je neoprávneným zásahom súdu bez jemu na to
prislúchajúcich kompetencii. Pokiaľ súd odôvodňuje vlastníctvo z titulu vydržania, čo z odôvodnenia

nie je zrejmé, potom na vydržanie neboli naplnené predpoklady dané zákonom, a to hneď pokiaľ
ide o dobromyseľnosť žalobcu. Rozhodnutie je opäť nepreskúmateľné. Vzhľadom na znenie zmluvy
a evidenciu nehnuteľností absentuje titul, na základe ktorého by spornú nehnuteľnosť mohol žalobca
vydržať a byť tak aj dobromyseľný. Dobromyseľnosť je spochybnená okrem evidencie aj samotným
osvedčením o dedičstve žalobcu. V dôsledku uvedeného konštatoval nesprávne právne posúdenie veci

a nesprávnosť skutkových zistení. V rámci nepreskúmateľnosti rozhodnutia poukázal na nedostatok
dôvodov pre rozhodnutie skutkové a právne. Ďalej poukázal, že súd svoje úvahy, hodnotenie dôkazov
a právne zhodnotenie stavu veci neoprel o žiadne zákonné ustanovenie hmotného práva. Vzhľadom na
výsledky vykonaného dokazovania uviedli, že časť stavby označená ako humno bez súpisného čísla
postavená na parc. č. 142/1 bola predmetom prevodu podľa zmluvy N222/82 v 1-ici, rovnako ako aj

podiel k celej parcele č. 142/1. Podľa tejto zmluvy (bez akejkoľvek zmienky) sa prevod netýkal parc. č.
139 a teda ani časti stavby humna zastavanej plochy, ktorá nebola evidovaná na katastri nehnuteľnosti.
Od roku 2016 je humno postavené na parc. č. 139 evidované v katastri nehnuteľností. Žalovaní boli od
predchádzajúcich vlastníkov uzrozumení s tým, že nadobúdajú aj 1-icu humna postaveného na parc.č. 142/1 ako i 1/2-icu parcely parc. č. 142/1 za čo zaplatili. Humno postavené na parc. č. 139 bolo
užívané právnymi predchodcami žalovaných v celom rozsahu a humno postavené na parc. č. 142/1 v
polovici,podľaznázornenianagrafickejprílohe č.2znaleckéhoposudkupočasťpredelenúbodmiCaD.

Uvedenú skutočnosť podporuje aj fakt, že hranica parcely KNC č. 139 a parc. KNC 143 približne kopíruje
aj znalcom uvažované rozdelenie humna. Pri hodnotení realizovaných zmlúv odvolatelia vychádzali
z toho, že humno bez súpisného čísla postavené na parc. č. 142/1 bolo predmetom prevodov ako
samostatný subjekt. Humno postavené na parc. č. 139 v minulosti neevidované v katastri nehnuteľností
bolo predmetom samostatného právneho a skutkového uvažovania. Pokiaľ súd mal za to, že sa jedná o

humno ako celok a jednu stavbu ako tvrdí, čo malo byť podkladom pre úvahy súdu o polovici prevodov
humna, nie je odvolateľom zrejmá možnosť realizácie zápisu časti humna postavenej na parc. č. 142/1
bez reálneho rozdelenia a zakreslenia na dve samostatné bez seba existujúce časti spôsobilé zápisu
do výlučného vlastníctva žalobcu a privodiť tak zápis v katastri nehnuteľností. Za nesprávnu úvahu
súdu považoval úvahu o tzv. reálnom prevode polovice humna (bod 17. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia), pretože sa prevádza spoluvlastnícky podiel alebo samostatná vec ako predmet, ktorý je

spôsobilý byť predmetom prevodu. Uvažovanie súdu je zmätočné, keď na jednom mieste píše o polovici
ako spoluvlastníckom podiele a na druhom mieste o polovici ako samostatnom predmete spôsobilom
byť predmetom prevodu a prechodu.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť

a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie riadne
zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. V
priebehu konania žalobca bez najmenších pochybností preukázal, že je výlučným vlastníkom sporných
nehnuteľností, naopak žalovaní nielenže nepreukázali svoje tvrdenia, ale ani nepredložili dôkazy, ktoré
by relevantne spochybnili tvrdenia žalobcu. Poukázal najmä na body 10. - 12., 15. - 17. odôvodnenia

napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd presvedčivo uviedol dôvody pre svoje vecne správne
rozhodnutie. Poukázal na závery plynúce zo znaleckého posudku č. 5/2016 zo dňa 13. 05.2016, ktoré
s fotodokumentáciou preukazujú, že ide o jedinú stavbu, ktorá bola pôvodne rozdelená drevenou
priečkou tak, že časť humna stojaca na parc. CKN č. 142/1 bola výlučne užívaná žalobcom a jeho
rodičmi ako právnymi predchodcami nepretržite a v dobrej viere od roku 1982 a časť humna postavená

na parc. CKN č. 139 bola užívaná žalovanými a ich právnymi predchodcami. V čase vypracovania
znaleckého posudku časť humna postavená na parc. CKN č. 139 nebola zapísaná na LV, takto sa
stalo až na základe žiadosti žalovaných v priebehu konania zo dňa 22.05.2016. Konanie žalovaných je
len ďalším potvrdením žalobcom tvrdeného skutkového stavu o umiestnení humna na dvoch rôznych
parcelách. Opätovne poukázal na rozdeľovaciu zmluvu a z nej plynúcu skutočnosť, že ostatní účastníci

rozdeľovacej zmluvy a ich právni nástupcovia nenadobudli žiadne vlastnícke práva k pozemku parc.
č. 142/1 a časti humna na tejto parcele postavenej (E. M., JUDr. O. E., Y. B. a E. E.) a ich právni
nástupcovia.ĎalejpoukázalnakúpnuzmluvuspísanúvoformenotárskejzápisniceN222/82,NZ249/82,
registrovanú Štátnym notárstvom v Martine vo februári 1983 pod č. RI 417/82. Na základe týchto listín
predmetomprevodupodľakúpnejzmluvyzodňa15.06.2001adarovacejzmluvyzodňa13.02.2006(ako

tituly pre nadobudnutie spoluvlastníckych podielov pre žalovaných) nemohli byť sporné nehnuteľnosti,
a teda predávajúci a ani darujúca v zmysle zásady nikto nemôže previesť na druhého viac práv ako
sám má, nemohli k týmto nadobudnúť vlastnícke právo. Súd v konaní nie je viazaný zápisom vlastníctva
v katastri nehnuteľností a existenciu vlastníctva môže posúdiť odlišne, a to vrátane posudzovania
predbežnej otázky (o platnosti právnych úkonov). S ohľadom na obsah odvolania žalovaných mal

za to, že v prospech žalobcu by prichádzalo do úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam aj vydržaním, nakoľko boli splnené všetky zákonné podmienky. Argumentácia žalobcu
o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním mala a má podporný charakter, a to predovšetkým k
zdôrazneniu oprávnenosti a dôvodov žaloby, kedy k zásahu do viac ako 30 rokov trvajúceho pokojného
stavu zodpovedajúceho žalovanými nevyvráteným tvrdeniam žalobcu došlo až v roku 2013, keď žalobca

mal v úmysle predmet svojho vlastníckeho práva previesť na tretiu osobu. Odvolacie dôvody majú
charakter tvrdení, úvah a polemiky s rozhodnutím súdu prvej inštancie bez toho, aby akýmkoľvek
relevantným spôsobom preukázali ich dôvodnosť.

7. V odvolacej replike žalovaní opakovane poukázali, že v zmysle výpisu z katastra nehnuteľností sú

podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností, pričom zápis do katastra bol vykonaný na základe
riadnych a platných zmlúv. Spor medzi stranami sporu je v tom, či humno postavené na parc. č. 142/1
a táto parcela je v podielovom spoluvlastníctve strán sporu. Zápis humna situovaného na parc. č. 139
vo vlastníctve žalovaných na LV č. XXX je len potvrdením tvrdenia o ich vlastníctve. Žalobca nepredložilžiadnyprávnerelevantnýdôkazminimálneodobromyseľnostijehodržbykcelejparc.č.142/1akcelému
humnu na nej postavenému. Predmetné nehnuteľnosti užíval výhradne ako podielový spoluvlastník k
čomu bol aj oprávnený. Nie je pravda, že by si žalovaní nikdy nenárokovali užívanie humna postaveného

na parc. č. 142/1. Opakovane žiadali o posun pozbíjanej drevenej prekážky znemožňujúcej užívanie
predmetného humna. Stotožnili sa so skutkovými závermi súdu, že na základe rozdeľovacej zmluvy, čo
vyplýva aj zo zápisu vlastníctva je zrejmé, že H. E. sa stal vlastníkom parcely č. 142/1 v ideálnej 1-ici a O.
E. taktiež v ideálnej 1-ici, pričom rozdelenie sa týka aj humna nimi postaveného na predmetnej parcele.
Sporné sú skutkové zistenia súdu prvej inštancie vyplývajúce z následne uzatvorenej kúpnej zmluvy

medzi právnymi predchodcami žalobcu ako kupujúcich a H. E. a O. E. ako predávajúcich. Predmetom
tejto kúpnej zmluvy bola ideálna 1/2 sporných nehnuteľností, čomu zodpovedajú aj zápisy vlastníctva.
Druhý zostávajúci spoluvlastnícky podiel ideálnej polovice sporných nehnuteľností zostal vo vlastníctve
právnych predchodcov žalovaných, ktorí tieto podiely zdedili a následne predali žalovaným. Uvedené
tvrdenie podporuje aj to, že žalobca zdedil v zmysle osvedčenia o dedičstve po neb. matke H. R. práve
uvedený spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam. Uvedené vyvracia skutkové zistenia súdu

prvej inštancie, ktoré sú v zrejmom rozpore s vykonaným dokazovaním, najmä v bode 11. odôvodnenia,
kde konštatuje, že H. E. a O. E. previedli celé vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na rodičov žalobcu,
čo je v rozpore s predmetnou zmluvou zo dňa 14.07.1982 ako aj so samotným zápisom vlastníctva a
následných prevodov a prechodov. V dôsledku uvedeného sú zápisy na katastri nehnuteľností správne
a platné. Ich hodnovernosť nebola nikým a ničím spochybnená, ba práve naopak vykonané dokazovanie

tieto zápisy len potvrdilo. V zmysle uvedeného žalovaní zotrvali na svojej odvolacej argumentácii a na
odvolacom návrhu.

8. V odvolacej duplike žalobca zotrval na vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko
obsahom vyjadrenia žalovaných neboli také skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť

skutkových tvrdení a právnych záverov žalobcu a súdu prvej inštancie a v ďalšom odkázali na doterajšie
prednesy a písomné vyjadrenia.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia

§ 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie vo veci samej (výrok I, II.), ako aj v závislom výroku o
trovách konania (výrok III, IV. a V.), v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam, keď odvolávajúc sa na predložené listiny sa považoval za výlučného vlastníka
sporných nehnuteľností a podporne tvrdil, že sporné nehnuteľnosti vydržal.

11. Súd prvej inštancie uzavrel, že v dôsledku nesprávneho zápisu pri prevode humna (humno bolo
zapísané len na parcele č. 142/1 a reálne sa nachádzalo aj na parcele 139 vo vlastníctve žalovaných

resp. ich právnych predchodcov) je zrejmé, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k tej časti humna,
ktorá sa nachádza na parcele č. 142/1, nakoľko táto zodpovedá reálnej polovici humna, ktorú previedli
právni predchodcovia na rodičov žalobcu. V tejto súvislosti zároveň poukázal, že rodičia žalobcu a
následne žalobca takýmto spôsobom humno užívali.

12. Za zásadný nedostatok v rozhodovaní súdu prvej inštancie o žalobcom uplatnenom nároku
považoval odvolací súd tú skutočnosť, že si konajúci súd primárne na základe predložených listín a
vykonaných zápisov vlastníckeho práva neustálil, či humno - stavba bez popisného čísla nachádzajúca
sa na pozemku parc. č. 142/1 je samostatnou vecou, spôsobilou byť predmetom prevodu (a teda
následných prevodov a prechodov vlastníckeho práva), alebo je len časťou veci (humna, reálne

stojaceho na parcele č. 139 a parc. č. 142/1). O tejto skutočnosti absentuje jednoznačný záver.

13. Z bodu 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd mal za nespornú skutočnosť, že
v katastri bolo humno zapísané na parc. č. 142/1, strany sporu sa však v konaní stotožnili, že časť
humna je aj na parc. č. 139. Žalobca žiadal a súd nakoniec aj určil výlučné vlastnícke právo žalobcu

len k časti humna nachádzajúceho sa na parc. č. 142/1. Súčasne však nevysvetlil, z akých dôvodov
určil vlastnícke právo len k časti veci - humnu nachádzajúcemu sa na dvoch pozemkoch. Ani žalobca
ani súd v konaní neodstránil nejasnosť, čo má byť vlastne predmetom určenia vlastníckeho práva, lebo
ak vychádzali z premisy jedného humna, jednej veci na dvoch parcelách, tak žalobca nemohol žiadaťo určenie vylučného vlastníctva k humnu na parc. č. 142/1. To by mohol za predpokladu, ak by tvrdil,
že humno na parc. č. 142/1 je samostatná vec. Túto skutočnosť si mal ujasniť predovšetkým súd, či
ide o jednu vec na dvoch parcelách alebo o dve samostatné veci. Uvedené spôsobuje nejasnosť a

zmätočnosť celého rozhodnutia ale aj konania.

14. Tento nedostatok je markantný predovšetkým v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je zmätočné,
nedostatočné a tým nepreskúmateľné.

15. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

18. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je
povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Účelom odôvodnenia

rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery,
ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach,
potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v
odvolacom konaní. Ak rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 CSP

je nepreskúmateľné

19. V napadnutom rozhodnutí absentuje právne posúdenie veci súdom. Nie je zrejmé akú právnu
normu súd aplikoval (ani odkazom na príslušné paragrafové znenie) na relevantné skutkové zistenia
a už vôbec nie sú k dispozícii vysvetlenia, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu súdom

uvažovanej právnej normy. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neposkytol stranám sporu dostatočne
jasné a zrozumiteľné vysvetlenie svojho myšlienkového postupu vedúceho ho k aplikácii na vec sa
vzťahujúcej právnej normy. Nie je zrejmé, aký právny dôvod svedčí žalobcovi ako určenému vlastníkovi
sporných nehnuteľností. Nedostatočnosť odôvodnenia videl odvolací súd aj v tom, že konajúci súd za
základsvojhorozhodnutiaprevzalargumentáciužalobcuavôbecsanevysporiadalsprocesnouobranou

žalovaných. V tomto smere je teda rozhodnutie poznačené jednostranným vyhodnotením argumentácie
žalobcu.

20. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaných ako dôvodné. Vyššie
vytýkané nedostatky vzhľadom na ich rozsah a závažnosť boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie v celom rozsahu. Spôsob rozhodnutia vo veci samej bol určujúci aj pre závislý výrok o
trovách konania, ktorý nasledoval osud rozhodnutia vo veci samej.21. V ďalšom konaní súd prvej inštancie v zmysle prezentovaných úvah odvolacieho súdu a vytýkaných
nedostatkov predovšetkým ustáli predmet sporu opätovne vykoná dokazovanie z listín predložených
žalobcom a na základe vyvodených skutkových záverov následne vec právne posúdi, pričom v

odôvodnení svojho rozhodnutia sa zodpovedajúcim spôsobom vysporiada s argumentáciou strán sporu
vrátane žalovanými uplatnenej procesnej obrany. Súčasne rozhodne aj o trovách konania vrátane trov
tohto odvolacieho konania (§396 ods. 3 CSP).

22. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).