Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/242/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612208335
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2612208335.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova
11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený: Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., Žabotova 2/
B, Bratislava, proti odporcovi: P. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX, t.č. na neznámom mieste,
zastúpený opatrovníčkou: M. K., zamestnankyňa Okresného súdu Senica, o zaplatenie 147,11 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 30.01.2013,

č.k. 6C/240/2012-38, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Senica č.k.
7Ro/233/2012-23 zo dňa 10.09.2012, návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 708 ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka, § 457 Občianskeho zákonníka odôvodnil v podstate tým, že medzi účastníkmi bola platne
uzatvorená zmluva o bežnom účte. Odporca porušil povinnosť mať kladný zostatok na účte, vznikol
mu nepovolený debetný zostatok, ktorý v stanovenej lehote nevyrovnal. Tým vzniklo navrhovateľovi
právo na odstúpenie od zmluvy a na zaplatenie nepovoleného debetu zvýšeného o sankčný úrok z
omeškania vo výške 20% ročne. Dlžná suma predstavovala nepovolený debet vo výške 43,83 Eur,
zmluvnú pokutu 40,- Eur, úroky 0,45 Eur a poplatok 3,65 Eur. Opatrovníčka odporcu vzniesla námietku

premlčania, navrhovateľ odstúpil od zmluvy dňa 18.08.2009, návrh bol podaný na súde dňa 21.08.2012,
s poukazom na § 457 Obč. zákonníka ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzhľadom
na všeobecnú dvojročnú premlčaciu lehotu je návrh navrhovateľa premlčaný. Pohľadávka navrhovateľa
nebola preukázaná čo do jej výšky. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a plne
úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil a zo
spisu mu trovy konania nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 29,29 Eur s DPH. Ako odvolací dôvod
uviedol,ženapadnutérozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Medziúčastníkmi
bola uzatvorená zmluva o bežnom účte podľa § 708 a nasl. ObchZ, ide o absolútny obchodný záväzkový
vzťah spravujúci sa ustanoveniami ObchZ, ktorý obsahuje komplexnú úpravu odstúpenia od zmluvy,

preto sa nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka (OZ). Obchodný zákonník (ObchZ) hovorí o
zániku zmluvy ex nunc, zmluva zaniká doručením odstúpenia od zmluvy druhej strane, poukazujúc aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1M Obdo V 2/2007. Plnenie poskytnuté pred zrušením
zmluvy nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť
právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ. Navrhovateľ namieta, že na všetky
nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv majú byť aplikované výlučne ustanovenia OZ, čo vyplýva

aj z logického výkladu § 369 ods. 1 ObchZ. Navrhovateľ preto namieta tvrdenie súdu, že odstúpenie odzmluvy a účinky s tým spojené sa riadia ustanoveniami OZ. Odporca v priebehu konania nenamietal,
že mu nebola poskytovaná služba zriadenia rastového osobného účtu. Navrhovateľ poukázal na inštitút
všeobecných obchodných podmienok v zmysle ust. § 273 ObchZ a na ustanovenia konkrétnych

všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) platných v danom prípade, keď odporca porušil
zmluvu a VOP tým, že jeho účet dosiahol nepovolený debetný zostatok, v dôsledku čoho navrhovateľ
odstúpil od zmluvy, navrhovateľ vyrovnal nevyrovnanú výšku debetného zostatku, čo je vyjadrené aj vo
výpise z účtu. K tomu prislúcha aj príslušný sankčný úrok z omeškania vo výške 20%. Zo strany súdu
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne

posúdil, svoje rozhodnutie pritom ani dostatočne neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1
O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2

písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že ich zmluvný vzťah vznikol uzatvorením zmluvy o bežnom účte podľa

§ 708 a nasl. ObchZ, ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah spravujúci sa ustanoveniami ObchZ,
keď v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona (tretia časť: obchodné
záväzkové vzťahy) sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov okrem iných i záväzkové vzťahy zo
zmluvy o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Medzi účastníkmi tiež nebolo sporné, že sa zároveň jedná o
vzťah spotrebiteľský, hoci súd prvého stupňa sa touto otázkou vôbec nezaoberal.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Dňa 01.07.2007
nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení
účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté

podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo
účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.11.2008.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení
v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol

individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je

osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v
čase uzavretia predmetnej zmluvy, zmluva o bežnom účte, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,
pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,

že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z., keďže
ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 3 zákona č. 250/2007 Z.z..

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy.Vzhľadomnato,žepovinnýpriuzatváraníaplnenípredmetnejzmluvynekonalvrámcipredmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.

Vzhľadomnato,žesúdprvéhostupňanávrhnavrhovateľavcelomrozsahuzamietolzdôvoduodporcom
vznesenej námietky premlčania, je potrebné posúdiť, či došlo k premlčaniu práva v zmysle § 100 ods.
1 a § 107 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka.

Ako bolo uvedené vyššie, zmluva o bežnom účte uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola
napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.

Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva
spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená
podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona,
vyhovujúca vyššie uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov

konania tak ako je tomu v danom prípade, má spravovať Obchodným zákonníkom, keď charakter
spotrebiteľskej zmluvy má tzv. absolútna obchodná zmluva o bežnom účte podľa Obchodného
zákonníka.

Podstatnou právnou otázkou je, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, vyplýva
výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah, keď súd prvého stupňa sa zrejme týmto

riadil a otázku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Podľa odvolacieho súdu však takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex
specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych
predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade

s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní odstúpenia od
zmluvy, premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne
v oboch kódexoch a pod.). Úpravu zmluvného typu v §§ 708 a nasl. ObZ je teda potrebné doplniť o
derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia spotrebiteľského práva. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2
ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné vzmysle OZ a zákona o ochrane spotrebiteľa okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).

Pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa je veľmi dôležité posúdiť,

akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, t.j. či ide o zmluvu občianskoprávneho charakteru alebo
obchodnoprávneho charakteru. Uvedené má zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Iba v
jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami, je úprava jednotná a spoločná
bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Pokiaľ pôjde o ostatné právne prostriedky, bude práve dôležité
posúdiť, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu, pretože v mnohých prípadoch

bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch (napr. úprava o odstúpení od zmluvy,
premlčaní, výška úrokov z omeškania a podobne).

Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je aj
absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka.
Aj pre takúto zmluvu totiž po 01.04.2004 platia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
uvedené v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak
dispozitívnych noriem uvedených v Obč. zákonníku, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od

nich odklon v neprospech spotrebiteľa. Predmetné ustanovenie nestanovuje aplikáciu Obč. zákonníka
na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 a nasl. Pre
danú vec podstatné ustanovenia o premlčaní nie sú ustanoveniami dispozitívnymi, ale kogentnými,
dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych spotrebiteľských vzťahoch nemajúcich formu absolútneho
obchodu nemôže byť predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bola bez ďalšieho, teda aj bez potreby

skúmania prijateľnosti neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy.

Premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje
výlučne Obchodným zákonníkom, konkrétne ustanovením § 397 Obch. zákonníka, podľa ktorého ak
zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Predchádzajúci záver odvolacieho súdu o aplikácii Obchodného zákonníka neodporuje ani rozhodnutiu

NS SR, sp. zn. 5MCdo/20/2009, ktorý zaujal záver, že pri zmluve o pripojení uzavretej podľa zákona č.
195/2000 Z.z., resp. zák. č. 610/2003 Z.z. so spotrebiteľom je premlčacia lehota 3 roky, nakoľko tento
záver sa týkal zmluvnej podmienky o voľbe práva - Obchodného zákonníka, ktorá bola vyhodnotená
ako neprijateľná (a teda bola neprijateľná aj dohoda o použití ustanovení o premlčaní obsiahnutých v
Obchodnom zákonníku), nešlo teda o obligatórne použitie Obch. zákonníka ako je tomu v prejednávanej

veci.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa vznesenú námietku premlčania posúdil nesprávne,
keď vychádzal z ust. § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a aplikoval subjektívnu 2-
ročnú premlčaciu lehotu. V danom prípade ide o zmluvný vzťah založený zmluvou o bežnom účte, ktorá
má charakter tzv. absolútneho obchodu a teda sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. V otázke

premlčania je preto potrebné aplikovať ust. § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je všeobecná
premlčacia doba štyri roky. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sa jedná o vzťah spotrebiteľský.

Uplatnená pohľadávka navrhovateľa voči odporcovi mohla byť splatná najskôr dňa 18.08.2009, kedy
došlo k odstúpeniu od zmluvy. Navrhovateľ podal návrh na súd dňa 21.08.2012, teda pred uplynutím
všeobecnej 4-ročnej premlčacej doby. Odporcom vznesená námietka premlčania preto nebola podaná

dôvodne.S poukazom na vyššie uvedené potom prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keďže na vec
opomenul aplikovať ust. cit. § 397 Obchodného zákonníka, ktoré sa na danú vec vzťahuje a je pre právne
posúdenievecipodstatné.Votázkeodstúpeniaodzmluvysúdprvéhostupňanavecnesprávneaplikoval

ust. § 457 Občianskeho zákonníka, keď v danom prípade je potrebné otázku odstúpenia od zmluvy a
jeho právne následky potrebné posúdiť podľa ustanovení § 344 a nasl. Obchodného zákonníka.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa § 1 O.s.p. občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postaveniavyplývajú(viďnálezyÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyII.ÚS14/2001 a II.ÚS132/2002).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a
slobôd(čl.36ods.1)aDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(čl.6ods.1)zabezpečujú
a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., §
115O.s.p.apod.).Obsahomprávanasúdnuochranuvrámcispravodlivéhoprocesujeiprávoúčastníka,

aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd
prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo
namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom
odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré

z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel
k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd
mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu

ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého
stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov,
čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR,
sp. zn. 2 Cdo 276/2007).

V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane závislého výroku o

náhrade trov konania, s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď prvostupňový súd vec nesprávne
právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne
v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude posúdiť dôvodnosť žalobného návrhu v

kontexte noriem spotrebiteľského práva, ktoré súd prvého stupňa na danú vec vôbec neaplikoval,
zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť
dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi
účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s
ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.