Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/143/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211210333
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2211210333.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr.MagdalénaKrajčovičováaJUDr.MartinHolič,vprávnejvecinavrhovateľa:IntrumJustitiaSlovakia
s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Šoltés,
so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, proti odporkyni: Y. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.. Á. B. č. X, P. W.,
o zaplatenie 125,69 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda zo dňa 11.12.2012 č.k. 9C/144/2011-52 - v časti úrokov z omeškania a náhrady trov
konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti úrokov z omeškania

p o t v r d z u j e .

V časti o náhrade trov konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporkyňa
j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 48,89 Eur, z toho trovy
právneho zastúpenia vo výške 38,01 Eur a iné trovy konania vo výške 10,88 Eur, do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokáta navrhovateľa.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
125,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne z dlžnej sumy 125,69 Eur od 30.06.2007
do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania.

Rozsudok odôvodnil použitím ust. § 708, § 710, § 714 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 517
ods.2Občianskehozákonníkavspojenísnariadenímvládyč.87/1995Z.z.,vecnetým,žezvykonaného
dokazovania vyvodil záver, že medzi účastníkmi konania resp. medzi postupcom a odporkyňou bola
uzatvorená zmluva o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2002. Došlo k nepovolenému
prečerpaniu peňažných prostriedkov vo výške 125,69 Eur, následne bola odporkyňa vyzvaná, aby
najneskôr do mesiaca od vzniku nepovoleného prečerpania svoj dlh vyrovnala, čo neurobila. Súd
nárok navrhovateľa čo do istiny a čo do časti príslušenstva uznal za opodstatnený s tým, že úroky

z omeškania určil v zmysle nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ako dvojnásobok diskontnej sadzby
určenej Národnou bankou SR platnej k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 30.06.2007výška úrokovej sadzby bola určená na 4,25%, dvojnásobok je 8,5%. Preto súd vo zvyšku, čo do 5,5%
ročne, úrok z omeškania zamietol. Medzi postupcom a odporkyňou nevznikol osobný záväzkový vzťah
ale jednoznačne sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ, nakoľko zmluvnými stranami

sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Keďže sa jedná medzi účastníkmi o
spotrebiteľskú zmluvu, je treba ich vzťah upraviť Občianskym zákonníkom, teda je na mieste ust. §
517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. ohľadne stanovenia a určenia výšky
úrokov z omeškania. Súd mal ďalej preukázané, že dodávateľom v tomto prípade je právny predchodca

navrhovateľa TATRA BANKA a.s.,, teda osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odporkyňa je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, v jej prípade išlo o fyzickú osobu, ktorá finančné prostriedky, ktoré jej boli
poskytnuté, použila na vlastné osobné potreby, čím sa dostala aj do nepovoleného prečerpania týchto
peňažných prostriedkov a ktorá svoj dlh v plnom rozsahu uznala. Súd o náhrade trov konania rozhodol

podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku výslovne len v časti úroku z omeškania a trov konania, podal prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
zmeniť tak, že zaviaže odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 5,50% p.a. z
dlžnej sumy 125,69 Eur od 30.6.2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania a trovy právneho

zastúpenia. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p.).Vdanomprípadesanejednaloospotrebiteľskúzmluvu,apretoaniúrokyzomeškanianemalibyť
posúdené podľa ustanovení Obč. zákonníka. Medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou
bola dňa 19.09.2002 uzatvorená zmluva o bežnom účte s možnosťou povoleného prečerpania podľa
§ 708 a nasl. Obch. zákonníka, ide o absolútny obchod podliehajúci režimu Obch. zákonníka, na

ktorý sa nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a na ktorý nie je dôvod použiť
ustanovenia Obč. zákonníka. Právna úprava úrokov z omeškania v Obch. zákonníku má komplexnú
povahu, preto sa nebudú aplikovať ustanovenia Obč. zákonníka. Ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce
sa spotrebiteľských zmlúv nadobudli platnosť a účinnosť až po 01.01.2008, s poukazom na § 879j
Obč. zákonníka sú pre posudzovanie zmluvy o bežnom účte uzavretej dňa 19.09.2002 bezpredmetné.

Dotknutá zmluva nebola spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 v tom čase platného Obč.
zákonníka,načomničnemeníaniust.§23azákonač.634/1992Zb.oochranespotrebiteľa.Vymedzenie
spotrebiteľskej zmluvy ako akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom bez
ohľadu na právnu formu bolo uskutočnené až novelou OZ zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou
od 01.01.2008. Vychádzajúc z ust. § 879j Obč. zákonníka a princípu ochrany a zachovania právnej

istoty, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté z úverovej zmluvy pred 01.01.2008, bez ohľadu na
to, či jednou zo zmluvných strán spotrebiteľ, posudzovať podľa § 52 a nasl. OZ, tento názor potvrdil vo
svojom rozhodnutí sp.zn. 9CoE/18/2010 aj Krajský súd v Prešove. Vzhľadom na tieto argumenty sa na
úpravu úrokov z omeškania zo zmluvy o bežnom účte, z ktorej nárok vznikol pred 01.01.2008, aplikuje
úprava Obch. zákonníka, tento názor potvrdil vo svojom rozhodnutí sp.zn. 4Co/188/2011 aj Krajský súd

v Bratislave. Vzhľadom na to, že nebol daný dôvod na zamietnutie žaloby v časti úrokov z omeškania,
nebol ani dôvod na postup súdu v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. v časti nepriznania náhrady trov konania
navrhovateľa. Navrhovateľ ako úspešný účastník konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. si uplatnil náhradu
trov prvostupňového a aj odvolacieho konania v celkovej výške 86,91 Eur.

Odporkyňa odvolanie proti rozsudku nepodala a nepodala ani písomné vyjadrenie k doručenému

odvolaniu navrhovateľa.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody

(§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné plne priznať úspech, keďženapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti úrokov z omeškania vecne správny,
nesprávne je len rozhodnutie o náhrade trov konania.

Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 206 ods. 3 O.s.p.), prvostupňový súd zaviazal

odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 125,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,50% ročne z dlžnej sumy 125,69 Eur od 30.06.2007 do zaplatenia. Predmetom odvolacieho prieskumu
tak zostali úroky z omeškania vo výške 5,50% ročne z dlžnej sumy 125,69 Eur od 30.06.2007 do
zaplatenia a trovy konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci posúdenia
napadnutej časti úrokov z omeškania, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Z obsahu spisu a z právoplatnej časti rozsudku je zrejmé, že odporkyňa neuhradila navrhovateľovi
istinu vo výške 125,69 Eur, pričom do omeškania sa dostala dňom 30.06.2007. Tatra banka a.s. ako
právny predchodca navrhovateľa uzavrela s odporkyňou dňa 19.09.2002 zmluvu o bežnom účte fyzickej

osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu. Z výpisu z bankovej knihy
vyplýva, že banka poskytla odporkyni povolené prečerpanie do výšky 10.000,- Sk dňa 17.12.2004.
Podľa obsahu spisu odporkyňa na základe povoleného prečerpania prečerpala finančné prostriedky na
svojom účte, čím jej vznikol dlh voči Tatra banke a.s. V zmysle § 710 Obchodného zákonníka v takom
prípade sa práva a povinnosti strán zmluvy o bežnom účte spravujú zmluvou o úvere podľa § 497 a

nasl. Obchodného zákonníka. Za dátum vzniku takejto zmluvy o úvere je potrebné považovať dátum
poskytnutia povoleného prečerpania, t.j. dátum, od ktorého mala odporkyňa možnosť čerpať poskytnuté
prostriedky, v danom prípade 17.12.2004.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a

účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia zmluvy o bežnom účte, zakotvilo tzv.
typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods.
2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.

podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s
požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 2 ods.
1 písm. a) cit. zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby

pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti.
Predávajúcim podnikateľom podľa písm. b) je podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo
poskytuje služby.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretie predmetnej zmluvy o úvere, citovaný
zákon v § 23a definoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znenív období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol

individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je

osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Je pravdou, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007,
teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v

znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho

zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Keďže právny predchodca oprávneného Tatra banka, a.s. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy

konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej
zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že odporkyňa pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v
zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa. Bez ohľadu

na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s
poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej
špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má
prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi
účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Napriek tomu, že v prípade zmluvy o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, ako aj v
prípade zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka ide o tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), jedná sa, ako už bolo uvedené vyššie, o spotrebiteľskú zmluvu
podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
čím je založený občianskoprávny charakter daného zmluvného vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že normy

obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy zmluvy o bežnom účte, zmluvy o úvere, či úrokov z
omeškania) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej prednosť, teda
úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
Medzi troma zákonmi prichádzajúcimi do úvahy (1. Zákon o ochrane spotrebiteľa, 2. Občiansky zákonník
a 3. Obchodný zákonník) tak v prípadoch naznačených vyššie panuje ten pomer, že primárne sa

použije predpis špeciálny (Zákon o ochrane spotrebiteľa) a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak
nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe
Občianskyzákonníknielenakodoplnkováprávnaúprava,aleajakokorektívpreprípadnéďalšiepoužitie
noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde
nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu).Odvolací súd v tejto súvislosti iba podporne poukazuje aj na ustanovenie § 369 ods. 1Obchodného
zákonníka vzneníúčinnomažod15.01.2009,tedapovznikudanýchprávnychúkonov,podľaktoréhoak
je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej

sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný
platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej
zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej
podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,

poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Dlžník, ktorý nesplní svoj dlh riadne a včas, je v zmysle ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len "Nariadenie vlády").
Podľa znenia § 3 ods. 1 Nariadenia vlády účinného ku dňu 30.06.2007 výška úrokov z omeškania je
dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Zmluvne dojednaná a ani zákonná výška úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve s poukazom na
vyššie uvedené nemôže byť vyššia, než výška úrokov podľa Občianskeho zákonníka. Výška úrokov
z omeškania je upravená v § 517 Občianskeho zákonníka a v nadväznom súdom prvého stupňa
aplikovanom Nariadení vlády SR č. 87/1995 Z.z. v rozhodnom období vo výške dvojnásobku diskontnej
sadzby NBS k prvému dňu omeškania, ktorá v danom prípade činila 8,5% ročne.

Súdy opakovane judikovali, že z povahy ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že v občianskoprávnych vzťahoch je kogentne stanovená
horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (napríklad uznesenie NS SR z
27.10.1998 sp. zn. 1Cdo 58/1998). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ účastníci v zmluve dohodli
úrokvyššíakohornáhranicakogentneupravenávzmysle§517ods.2Občianskehozákonníkavspojení

s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., spôsobilo to absolútnu neplatnosť tohto dojednania pre rozpor
so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v časti, ktorou dojednanie presahovalo kogentne
stanovenú hornú hranicu úroku z omeškania.

Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď navrhovateľovi priznal právo na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 8,5% ročne z dlžnej sumy 125,69 Eur od 30.06.2007 do zaplatenia a v prevyšujúcej

časti úrokov z omeškania návrh ako nedôvodný zamietol. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa, v napadnutej časti zamietajúcej zvyšok úrokov z omeškania ako vo
výroku vecne správny, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Súd prvého stupňa ale rozhodol nesprávne o náhrade trov konania, keď nebol daný dôvod na
nepriznanie časti navrhovateľom požadovaných trov. Navrhovateľ si žalobou uplatnil sumu 125,69 Eur s
úrokomzomeškaniavovýške14%ročneod30.6.2007dozaplatenia,čoprivyčísleníúrokuzomeškania
ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa 11.12.2012 predstavuje spolu 221,72 Eur (istina 125,69 + úrok
z omeškania 96,03), priznaných mu bolo 125,69 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od

30.6.2007 do zaplatenia, čo pri vyčíslení úroku z omeškania ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa
11.12.2012 predstavuje spolu 183,99 Eur (istina 125,69 + úrok z omeškania 58,30), miera úspechu
navrhovateľa je vo výške 82,98 % a miera úspechu odporkyne je vo výške 17,02 %, navrhovateľ malteda čistý úspech vo rozsahu 65,96 %. Takýto čiastočný úspech navrhovateľa vo veci zakladá nárok na
pomerné rozdelenie náhrady trov konania v zmysle cit. § 142 ods. 2 O.s.p.. Trovy konania predstavujú
74,12 Eur, z toho iné trovy konania vo výške 16,50 Eur za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho

zastúpenia v celkovej výške 57,62 Eur, ako odmena za 2 úkony po 16,60 Eur - prevzatie a príprava
zastúpenia, žalobný návrh vo výške spolu vo výške 33,20 Eur + 2 x 7,41 Eur režijný paušál + 20% DPH
vo výške 9,60 Eur, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z.z. Navrhovateľovi potom vzniklo právo na pomernú časť náhrady trov konania vo výške
65,96%, t.j. v celkovej výške 48,89 Eur, z toho iné trovy konania vo výške 10,88 Eur za zaplatený súdny

poplatok a trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 38,01 Eur.

Odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania
navrhovateľovi s použitím § 220 O.s.p. zmenil tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi
náhradu trov konania vo výške 48,89 Eur, z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 38,01 Eur a iné
trovy konania vo výške 10,88 Eur (§ 151 ods. 8 O.s.p.), do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
(§ 160 ods. 1 O.s.p.), k rukám advokáta navrhovateľa (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

V odvolacom konaní mal navrhovateľ čiastočný úspech (v časti náhrady trov prvostupňového konania)
a čiastočný neúspech (v napadnutej časti úrokov z omeškania), preto bolo dôvodné o náhrade trov
odvolacieho konania rozhodnúť v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak,
že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.