Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. december 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/169/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607201709
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4607201709.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom doc. JUDr. Branislavom
Fridrichom, PhD., proti povinnému: Y. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., S. XXX/XX, o vymoženie 916,16
Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8Er/112/2007 a súdnym

exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 5603/2010,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 8Er/112/2007 - 31 zo dňa 26.
apríla 2012, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
poukazom na ustanovenia § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov,§45ods.1,2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívzneníneskoršíchpredpisov
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, 3, § 52, § 53 ods. 1 až 4, § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, čl.

3 ods. 1, 2, smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a prílohou smernice 93/13/EHS bod 1 písm. e) a q). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 5352/06 to dňa 02.11.2006 vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., so sídlom v Bratislava. Uvedeným
rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 916,15 Eur
(27.600,-Sk)spolus0,25%úrokomzomeškaniadennezosumy908,19Eur(27.360,-Sk)od23.05.2006

do zaplatenia a trovy predchádzajúceho konania vo výške 223,79 Eur (6.742,- Sk). Rozhodcovský
rozsudok bol vydaný na základe plnenia zo zmluvy o úvere č. 3600299 uzatvorenej medzi oprávneným
ako dodávateľom a povinným dňa 24.03.2006, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver
v sume 464,71 Eur (14.000,- Sk), zvýšený o poplatok v sume 443,47 Eur (13.360,- Sk), t.j. s celkovou
výškouúverusdohodnutýmnavýšenímvsume908,19Eur(27.360,-Sk).Poskytnutúpôžičkusapovinný
zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 75,68 Eur (2.280,- Sk) mesačne, pričom splatnosť prvej

splátky bola dňa 18.04.2006. Ďalej uviedol, že preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi
ako aj všeobecné podmienky a zistil, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý
sa musí použiť spotrebiteľské právo. Mal za to, že oprávnený je podnikateľom, pričom medzi predmety
jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Oprávnený teda pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mal
preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa. Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy

o úvere, je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetusvojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Keďže povinný ako dlžník pri uzatváraní a
plnení zmluvy konal ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a úver jej nebol poskytnutý na účel zamestnania, povolania alebo podnikania,

mala postavenie spotrebiteľa. Mal teda za to, že medzi účastníkmi konania ide o spotrebiteľský vzťah a
preto je potrebné na daný vzťah aplikovať spotrebiteľské právo, ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie a
v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod. Ďalej mal za to, že
zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentuje údaj

o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), a preto mal byť povinnému poskytnutý bezúročný úver
a bez poplatkov. Súčasťou sumy, ktorú bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom zaplatiť je
však aj príslušný poplatok. Z uvedeného dôvodu rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie
právom nedovolené. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových
podmienkach, ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, znemožňuje voľbu
povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak oprávnený (dodávateľ) ešte

pred povinným podal žalobu na rozhodcovskom súde. Obsah rozhodcovskej doložky bol oprávneným
vopred pripravený, povinný si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými podmienkami nemal na výber ako ju akceptovať - mohol zmluvu len ako celok odmietnuť
alebo sa podrobiť všetkým podmienkam. Ďalej mal za to, že len veľmi ťažko možno pritom predpokladať,
že si povinný (dlžník) bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie dojednanie rozhodcovskej

doložky. Dokonca vzhľadom na spôsob, akým sú úverové zmluvné podmienky oprávneného písané
(drobným len veľmi ťažko čitateľným písmom bez odsekov), je odôvodnená obava, že povinný ani
nemal možnosť si ich vôbec riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda pochopiť ich
význam a následky. Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu
miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd,

v ktorého obvode je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo však neplatí v prípade rozhodcovského
konania. Súd prvého stupňa vzhľadom na uvedené posúdil rozhodcovskú doložku ako neprimeranú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvého stupňa zistil, že zmluva obsahuje aj ďalšiu neprijateľnú
podmienku, ktorú považoval za neplatnú t.j. dohoda o úroku z omeškania vo výške 0,25% denne
(91,25% ročne) z dlžnej sumy. Táto sankcia nebola dohodnutá v úverovej zmluve, ale je súčasťou

všeobecných podmienok, ktoré sú na predtlačenom tlačive a sú všeobecne koncipované pre veľký
počet dlžníkov (spotrebiteľov) a teda nie sú individuálne dojednané, teda je nepochybné, že povinný
ich nemal možnosť zmeniť. Nakoľko súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je
podkladomprevykonanieexekúcie,vychádzazneprijateľnejpodmienkyspotrebiteľskejzmluvy,naktorú
je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka

ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe nej rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovský rozsudok nemôže
byť podkladom pre vykonanie exekúcie, preto súd exekúciu zastavil, pričom postupoval aj v súlade sa
záveromvyplývajúcimználezuÚstavnéhosúduSRč.III.ÚS322/2010-37zodňa13.04.2011.Otrovách
exekúcie súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal

za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do takej
situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už exekučný súd preskúmal súlad exekučného

titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40
ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením §
40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom

na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpores ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.
Zdôraznil, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci
obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Ďalej uviedol, že ak
ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto
lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských

súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia
vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Namietal aj tú skutočnosť, že všeobecný
súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Tomuto záveru zodpovedá i platný
systémvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovupravujúcichrozhodcovskékonanie,ktorýjevýrazom
vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení

rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mal za to, že exekučný súd musí s rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil
zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný postup, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul
vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol,
že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku uvedenou v argumentácii oprávneného žiadal, aby všeobecný súd postupom

podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že exekučný súd
môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného

konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ustanovenie
§ 45 ods. 1 ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu
limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu
umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o
zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal aj tú skutočnosť, že exekučný súd konal pri revízii

rozsudkumimorámeczverenejprávomociataktiežporušilprincíplegality,akoajzásaduzačatiakonania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho
iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na

skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa
práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený
exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných
strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal, že žalobca nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu

o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku
vo vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to, že exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia §
45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom

je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa
názoru oprávneného rozhodcovská doložka je platná. Záver súdu prvého stupňa, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu je absolútne nesprávny a v rozpore so zisteniami súdu. Ako vyplýva z uzavretej zmluvy o
úvere, povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti t.j. oprávnený poskytol
povinnému podľa zmluvy o úvere finančné prostriedky na účel podnikania, a preto sa na povinného

nemôže vzťahovať ochrana, ktorú právny poriadok poskytuje spotrebiteľovi. Nie je možné sa stotožniť
ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by samo o
sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie
nerovnováhu kvalifikovanú ako značnú. Taktiež sa nestotožnil ani s právnym posúdením zmluvy o úvereako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenia
súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda

i s 0,25 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov
z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s

ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť,
že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto
prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania
oprávnený poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k.
1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa Najvyšší súd
SRzaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že

nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri
uzatvorenízmluvyoúverevpozíciidlžníkamalmožnosťzvážiť,čiuzatvorízmluvuoúverezapodmienok
tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel
si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou

a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň
poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za
zaslanieupomienokuviedol,ževzmyslebodu4VPPÚ,ktorésúneoddeliteľnousúčasťouzmluvyoúvere
sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných

podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.
Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V závere konštatoval,
že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu
ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,

ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť.

Oprávnený dňa 09.08.2012 doručil súdu prvého stupňa podanie označené ako návrh na prerušenie

konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu, ktorým navrhol, aby odvolací súd prerušil predmetné
exekučné konanie a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky v tomto znení:

1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohysmerniceRady93/13/EHSz5.Apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory,ktorévzniknúzozmluvy(vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenie)budúriešenéa)pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čovšak neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods.

1 OSP.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej právnej
veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto

sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia podľa § 219 ods.2 OSP.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že jednou z neprijateľných
podmienokajsamotnározhodcovskádoložka.Akákoľvekrozhodcovskádoložkabezohľadunajejformu
a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní
ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola
spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať

žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa
upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy
ochrany spotrebiteľa.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že aj keď v čase uzavretia
zmluvy medzi neprijateľnými podmienkami v Občianskom zákonníku nebolo zahrnuté také ustanovenie,

ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, nakoľko uvedené ustanovenie bolo doplnené až zákonom č.
568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008, bolo potrebné uzatvoriť rozhodcovskú doložku tak, aby bola
vsúladesustanovením§53ods.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhospotrebiteľskézmluvynesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý
v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava. Ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde rozhodcovské konanie bude vedené podľa

vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným
súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.Zuvedenéhotedavyplýva,ževýberjednejzalternatívriešeniasporovpodľatejtorozhodcovskejdoložky
spočíva výlučne na žalobcovi.

Uvedené dojednania vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie

pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská
doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by odporca mal
danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné
konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

Odvolací súd zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade
spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky

automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo i v tomto
prípade.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej
doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a preto je na
danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní v

spojení s § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2 Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť
vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodenie rozhodnutia

súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie

exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným
vyššie uvedených prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, je potrebný ako nedôvodný
zamietnuť. Odvolací súd mal za to, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že
exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanový osobitný zákon. Keďže v danom prípade
takýto osobitný predpis neexistuje a Exekučný poriadok výslovne vylučuje prerušenie exekučného

konania odvolací súd návrh oprávneného ako nedôvodný zamietol. Výnimka z uvedeného pravidla
neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá v z.č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.

Záverom odvolací súd dodáva, že skutočnosti, ktoré uvádza oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie
konaniaboliužriešenéajjudikatúrouNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky atotak,žesúdnaexekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,
musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. a taktiež v rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 285/2010 - 12 zo dňa 30.08.2010. Vzhľadom k týmto dôvodom
odvolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní
sa nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože táto

otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná. Odvolací súd aj z týchto
dôvodov návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.