Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/25/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309209460
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8309209460.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobkyne: U. Č., E.. G., O.. XX.X.XXXX, V. G.
XXX, XXX XX U., zastúpenej JUDr. Marta Maruniaková, advokátka so sídlom Sov. hrdinov 200/33, 08 01
Svidník, IČO: 35514906, proti žalovaným: 1/ X. G., O., zastúpenému Slovenským pozemkovým fondom,
Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 2/ R. V., E.. G., V. G. XXX/X, XXX XX U., 3/ C. G., O..
XX.X.XXXX, V. G. X, XXX XX V., 4/ L. G., O., zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, Búdková
36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 5/ W. G., O., zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom,
Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 6/ I. G., O., zastúpenému Slovenským pozemkovým

fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 7/ R. G., O., zastúpenému Slovenským
pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 8/ C. G., O., zastúpenému
Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 9/ L. M., E.. V.,
O., zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345,
10/ L. V., O., zastúpenému Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17
335 345, 11/ U. T., O., zastúpenému Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava,
IČO: 17 335 345, 12/ U. G., O., zastúpenému Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15

Bratislava, IČO: 17 335 345, 13/ X. M., E.. B., O.. XX.X.XXXX, V. M. XXX/XX, XXX XX V. O. N., 14/ P. G.,
O., zastúpenému Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345,
15/ L. Č., O., zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335
345, 16/ L.Á. G., O., zastúpenému Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava,
IČO: 17 335 345, 17/ L. G., O., zastúpenému Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15
Bratislava, IČO: 17 335 345, 18/ O. V., O., zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36,
817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 19/ L. V., O., zastúpenému Slovenským pozemkovým fondom,

Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 20/ R. V., O., zastúpenej Slovenským pozemkovým
fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 21/ U.E. G., E.. Z., O., zastúpenej Slovenským
pozemkovým fondom, Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 22/ X. V., O.. X.X.XXXX, Y.
XXX/XX, XXX XX F., 23/ C. Č., O.. XX.X.XXXX, XXX XX Č. XX, 24/ W. G., E.. B., O.. XX.X.XXXX, V. U.
O. XXXX/XX, XXX XX P., 25/ O. Č., E. M., O.. XX.X.XXXX, V. XXX/XX, XXX XX M., 26/ U.. T. G., O..
XX.XX.XXXX, V. M. XX, XXX XX B., 27/ U.. K. L., E.. G., O.. XX.XX.XXXX, V. F. XXXX, XXX XX F., 28/
C.. P. B. F.., O.. X.XX.XXXX, V. U. XXXX/X, XXX XX P., 29/ P. B. U.., O.. XX.X.XXXX, V. XXX XX I. XXX,

30/ O. M., E.. G., O.. XX.X.XXXX, V. U. X, XXX XX U., 31/ U. W., E.. G., O.. XX.X.XXXX, V. P. XX, XXX
XX B., 32/ B. G., V. G. XXX/X, XXX XX U., 33/ C.. P. G., V. G. XXX/X, XXX XX U., 34/ Z. M., V. Y. X, XXX
XX B., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Humenné č.k. 15C/129/2019-403 zo dňa 2.10.2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Všetci žalovaní majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné vo veci vedenej pod sp. zn. 15C/129/2009 žalobu
žalobkyne zamietol a žalovaným vo vzťahu k žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa podala dňa 14.9.2009 na súd žalobu o určenie
vlastníckeho práva k pozemkom, ktorou žiadala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou pozemku,
parcela registra „. M. Č.. XX, v kultúre zastavané plochy a nádvoria o výmere 1656 m2, zapísaná na LV
č. XXXX, pre katastrálne územie U., vedenom Okresným úradom U., katastrálny odbor.

3. V žalobe uviedla, že sporná parcela sa nachádza v intraviláne obce, v teréne je ohraničená a je
na nej postavený rodinný dom, ktorý postavili jej rodičia krátko po II. svetovej vojne. Pokiaľ vie, tak jej
rodičia nemali nikdy pochybnosť o tom, že by predmetná parcela nebola ich vlastníctvom. S ostatnými
spoluvlastníkmi sa vyporiadali zámenami. Keďže spomedzi jej súrodencov iba ona ostala bývať s
rodičmi, dom a pozemok jej darovali. Teda jej rodičia a po nich ona sporné pozemky nerušene užívali od

roku 1947. Nakoľko do dňa dedičského konania po jej rodičoch nebol skutočný a právny stav daný do
súladu, podiely po jej rodičoch dedili aj ďalší jej súrodenci a ich deti. Jej právny záujem spočíva v tom,
že chce dať do súladu skutočný stav so stavom právnym.

4. Rozsudkom sp. zn. 15C/129/2009-202 zo dňa 18.3.2011 súd prvej inštancie žalobu zamietol, zastavil

konanie voči pôvodne žalovanému v 32/ rade a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

5. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 14Co/42/2014-294 zo dňa 18.11.2014 zrušil rozsudok
prvoinštančnéhosúduvspojenísopravnýmuznesenímzodňa31.5.2011auznesenímzodňa29.6.2012

v tej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba proti žalovaným R. G., E.. G., O.. XX.X.XXXX, K. X.X.XXXX
a MÁ. B., E.. G., O.. XX.X.XXXX, K. XX.X.XXXX, a konanie proti týmto žalovaným zastavil. Vo
zvyšujúcej časti rozsudok v spojení s opravnými uzneseniami zrušil, a v tomto rozsahu zrušenia vrátil
vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.

6. Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 18.11.2014 sp. zn. 14Co/42/2014-294 uviedol, že po vrátení
veci bude úlohou súdu prvej inštancie ešte pre opätovným prejednaním veci ustáliť okruh účastníkov
na žalovanej strane najmä s ohľadom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nemôže ex offo bez
ďalšieho konať s právnymi nástupcami účastníkov vo vzťahu, ku ktorým bolo konanie zastavené z
dôvodu ich úmrtia ešte pred podaním žalobného návrhu, ale len po prípadnom ich pripustení do konania

na žalovanej strane po podanom návrhu žalobkyne (pri postupe podľa § 92 ods.1 O.s.p.).

7. Ďalej bude úlohou súdu prvej inštancie u tých účastníkov, ktorí zomreli počas konania dôsledne zistiť
právnych nástupcov, a to nielen pokiaľ sa týka dedičov Z. B. (pôvodne žalovanej v 26/ rade), ale aj
tak, ako to vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu 14Co/50/2011-231 zo 4.4.2012 v tejto veci u tých

účastníkov, u ktorých z predložených listov vlastníctva nevyplýva, že by malo ísť o neznámeho vlastníka
(a zomreli prípadne po začatí konania).

8. Po ustálení okruhu účastníkov konania, u ktorého sa dôvodne očakáva procesná iniciatíva žalobkyne,
sa možno venovať ďalším podmienkam pre rozhodnutie o podanej žalobe.

9. Súd druhej inštancie v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že pre vec samú je aj pri aplikácii
ust. § 115, § 116, § 145 zák. č. 141/1950 Zb. potrebné pre úspech žaloby zdôrazniť, aj v zmysle
konštantnej judikatúry (napr. Zb. rozk.č.45, zošit 9 - 10/1986) potreba objasnenia skutočností, od ktorých
žalobkyňa odvádza dobromyseľnosť držiteľa pozemku. Ak žalobkyňa preukáže skutočnosti svedčiace

o poctivosti nadobudnutia pozemku už v r. 1953, zakladajúce dobromyseľnosť (bona fidae) držiteľa
veci, i nasledujúcu oprávnenú 10-ročnú držbu (musí byť so zreteľom k všetkým okolnostiam v dobrej
viere, že mu vec patrí, pričom v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba bola oprávnená), potom
pri účinkoch nadobudnutia vlastníctva vydržaním v r. 1963, by boli obrany o prejednaní vlastníctva v
dedičských konaniach neskôr na prvý pohľad už len právneho významu. Každopádne však žalobkyňa

z pohľadu „dobromyseľnosti musí vysvetliť, z akého dôvodu v dedičských konaniach, ktorých sazúčastnila neuplatnila námietku proti prejednaniu spoluvlastníckych podielov v nehnuteľnosti, ak už
podľa tvrdeného vydržania bola výlučnou vlastníčkou ona.

10. Uznesením sp. zn. 15C/129/2009-317 zo dňa 5.10.2015 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania
na strane žalovaných vstúpili P. G., V. G. XXX/X, U., R. V., E.. G., V. G. XXX/X, U. a X. M., E. B., O..
XX.X.XXXX, V. M. XXX/XX, V. O. N..

11. Podaním zo dňa 16.1.2017 žalobkyňa navrhla, aby súd prvej inštancie pripustil zmenu účastníkov

konania podľa § 80 ods. 1 CSP na strane žalovaných. Dňa 1.1.2017 zomrel účastník súdneho konania
P. G., V. G. XXX/X, U. označený ako žalovaný v 2/ rade. S touto skutočnosťou sa spája prechod práv a
povinností, o ktorých sa koná, preto žalobkyňa navrhla, aby do konania na jeho miesto vstúpili do úvahy
prichádzajúci dedičia: B. G., Z. V. G. XXX/X, U. - manželka, C.. P. G., Z. V. G. XXX/X, U. - syn a Z. M.,
V. Y. X, B. - dcéra. Uznesením sp. zn. 15C/129/2009-375 zo dňa 20.2.2017 súd prvej inštancie pripustil
zmenu strany sporu na strane žalovaných tak, že pokračuje v konaní s dedičmi strany sporu na strane

žalovaného v 2/ rade po nebohom P. G., O.. XX.X.XXXX, K.. X.X.XXXX, O. V. G. XXX/X, U., a to B. G.,
V. G. XXX/X, U., C.. P. G., O.. XX.X.XXXX, V. G. XXX/X, U., Z. M., O.. XX.X.XXXX, V. Y.Á. X, B..

12. Žalovaní v 1/, 5/ až 13/, 15/ až 22/ rade boli v konaní zastúpení Slovenským pozemkovým fondom,
ktorý uviedol, že to, či žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k predmetnému pozemku ponecháva

na rozhodnutie súdu, a to z dôvodu, že ako štát zastupuje len neznámych vlastníkov. Keďže sa však
väčšina známych žalovaných stotožnila s tvrdením žalobkyne, aj oni sa prikláňajú na stranu žalobkyne
a stotožňujú sa s nimi.

13. Žalovaná X. M.Ľ. zastúpená na pojednávaní konanom dňa 31.8.2017 manželom I. M. uviedla, že sa

svojho podielu na predmetnom pozemku vzdáva a nežiada ani finančnú protihodnotu.

14. Žalovaný U.. T. G. prítomný na pojednávaní konanom dňa 31.8.2017 uviedol, že si nenárokuje žiadny
podiel na predmetnom pozemku ani finančné odškodnenie.

15. Žalovaná U.. K. L. žiadala žalobu zamietnuť, pretože si nárokuje svoj podiel na tomto pozemku.

16. Žalovaní B. G. a C.. P. G. zastúpení Z. M., ako aj samotná Z. M. žiadali žalobe vyhovieť. So žalobou
súhlasil a žiadali jej vyhovieť aj C. G., C. Č., O. M., U. W. a Z. B. E.. G.. Ostatní žalovaní sa vo veci
nevyjadrili.

17. Žalovaná O. Č., E.. M. tiež ponechala rozhodnutie o vlastníctve tejto parcely na zváženie súdu
prvej inštancie pokiaľ dôjde k vyplateniu jej spoluvlastníckeho podielu, ktorý predstavuje 50,57 m2,
a to vo výške 834,41 eur, t. j. 16,50 eur za každý meter štvorcový. Ona nemá záujem na výlučnom
vlastníctve pozemku, avšak nie sú pravdivé tvrdenia žalobkyne, že táto nadobudla pozemok vydržaním

na základe dobromyseľnej a nerušenej držby. Žalobkyňa uvádza, že jej právni predchodcovia, a teda
aj jej ako žalovanej, splnili vydržaciu lehotu 32 rokov. Sama teda uznáva, že ich starí rodičia R. G. a X.
G., rodičia jej matky R. M., E.. G. a žalobkyne sú na základe tejto držby jej vlastníkmi. Nehnuteľnosť vo
vlastníctve starých rodičov, a to rodinný dom č. XXX, bola predmetom dedičských konaní, naposledy
13D/89/2009, kde sa jej matka R. M. stala podielovou spoluvlastníčkou tejto nehnuteľnosti, ako aj

podielovou spoluvlastníčkou pozemku, na ktorom rodinný dom stojí a ako podielová spoluvlastníčka
tento dom a nesporne aj k tomu prislúchajúcu parcelu užívala. Neskôr prešlo vlastnícke právo na ňu, a
teda aj užívacie právo. Už v čase dedičských konaní tieto prebehli bez komplikácií a žalobkyňa si vtedy
neuplatnila výlučné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

18. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že neexistuje dokument ani svedecká výpoveď o tom, že by
rodičia žalobkyni asi v roku 1953 darovali predmetný pozemok, veď pochádza zo siedmych súrodencov.
Podľa jej názoru, ak by starí rodičia niekomu zo svojich detí niečo darovali, bola by to ich dcéra C., ktorá
sa o nich starala až do smrti, ktorá v rodinnom dome s. č. XXX mala trvalý pobyt až do svojej smrti, a
ktorá platila všetky poplatky súvisiace s týmito nehnuteľnosťami až do roku 2008, kedy umrela. O tom

svedčí aj skutočnosť, že poplatky, resp. vyrubená daň za roky 2009 a 2010 nie je zaplatená. Ona je
toho názoru, že tieto skutočnosti vyvracajú dobromyseľnú a nerušenú držbu predmetných nehnuteľností
žalobkyňou. Jej matka R. M. užívala tento pozemok tak, ako C. G.Á. a ako aj žalobkyňa a žalobkyňa
nesplnila žiadnym spôsobom ani vydržaciu, ani žiadnu inú dobu.19. Následne aplikujúc ustanovenia § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prvej
inštancie uviedol, že žalobkyňa opiera nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od skutočnosti,

že túto mala vo svojej dobromyseľnej držbe najmenej od roku 1953, kedy jej ju mali darovať jej rodičia.

20. Podľa práva platného v tom čase, Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bolo možné nadobudnúť
vlastníckeprávoknehnuteľnostiamvpodstatenazákladerovnakýchpodmienokakovsúčasnomobdobí
podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka. Podmienkou vydržania bola oprávnená držba veci, uplynutie

stanoveného času, po ktorú mal oprávnený držiteľ nehnuteľnú vec nepretržite a spôsobilý predmet
vydržania. Vydržať vlastnícke právo k nehnuteľnej veci mohol len oprávnený držiteľ, teda ten, kto s
vecou nakladal ako so svojou a bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí.
Za oprávneného držiteľa mohol byť považovaný len ten, kto spĺňal zároveň tri podmienky, a to faktické
ovládanie veci, ďalej vôľa nakladať s touto vecou ako so svojou a dobrá viera, že mu vec patrí.

21. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania však nepochybne nevyplynulo, že by žalobkyňa
spĺňala prvú podmienku, a to faktické ovládanie veci, ale ani vôľa nakladať s touto vecou ako so svojou
a ani dobrá viera, že jej vec patrí.

22. Či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, sa vždy hodnotí objektívne. Jedná sa totiž o vnútornú kategóriu,

na existenciu ktorej možno usudzovať len z vonkajších prejavov. Všetky okolnosti, z ktorých by bolo
možné dobrú vieru vyvodiť, musí preukazovať držiteľ, a to aj v súdnom konaní.

23. Jednou z okolností, na základe ktorej by bolo možné vyvodiť dobrú vieru žalobkyne o tom, že
predmetný pozemok užívala v dobrej viere, že je aj vlastníčkou, by bolo preukázanie titulu, na základe

ktorého vstúpila do úžitku, a to najmä tvrdeného daru zo strany rodičov. Zo spisu je však zrejmé, že
žalobkyni sa to nepodarilo preukázať. Existenciu ústnej darovacej zmluvy (nie je potrebné písomne,
pretože v danom prípade by potom došlo k prevodu vlastníckeho práva na základe zmluvy a nie
vydržaním) sa žalobkyni nepodarilo preukázať.

24. V neprospech žalobkyne a jej tvrdenia o jej dobrej viere, že predmetný pozemok užívala v dobrej
viere, že je jeho vlastníčkou však hovoria i dedičské osvedčenia nachádzajúce sa v spise, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa bola spolu s ostatnými spoluvlastníkmi účastníčkou dedičských
konaní po ich právnych predchodcoch, jej rodičoch, a teda vedela, že nehnuteľnosť, ku ktorej sa v tomto
konaní domáha určenia vlastníckeho práva bola predmetom týchto konaní a teda nemôže tvrdiť, že sa

v dobrej viere cítila byť výlučnou vlastníčkou nehnuteľností.

25. Okrem týchto skutočností je zrejmé, že aj právni predchodcovia žalobkyne boli iba podielovými
spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, a keďže v občianskom práve platí zásada, že nie je možné
na iného previesť viac práv, ako sám vlastním, ani jej právni predchodcovia nemohli v prípade darovania

previesť na žalobkyňu vlastnícke právo k celej predmetnej nehnuteľnosti.

26. Vzhľadom k vyššie uvedenému a k tomu, že sa žalobkyni v konaní nepodarilo preukázať splnenie
všetkých predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, súd prvej inštancie jej žalobu
na určenie výlučného vlastníctva k nehnuteľnosti zamietol.

27. V danej právnej veci boli žalovaní v celom rozsahu úspešní, preto im súd prvej inštancie priznal plnú
náhradu trov konania s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

28. Proti tomuto rozsudku ako celku podala žalobkyňa včas odvolanie, keď v rámci petitu odvolacieho
návrhu žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel alebo aby vec
zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

29. Svoje odvolanie odôvodnila ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, keď poukázala na to,

že žiaden z účastníkov konania nepoprel tvrdenia žalobkyne, že právni predchodcovia žalobkyne boli
výlučnými vlastníkmi spornej parcely, pretože žalobkyňa predložila aj listinné dôkazy preukazujúce, že
v minulosti došlo k zámenám pozemkov. Okrem toho na pozemku bol postavený rodinný dom, čo tiež
nasvedčuje tomu, že v minulosti došlo k ústnym dohodám medzi spoluvlastníkmi a právni predchodcoviažalobkyne boli výlučnými vlastníkmi parcely, ktorá je predmetom sporu. Dokonca žalovaná v 2/ rade
uviedla, že rodičia žalobkyne boli výlučnými vlastníkmi parcely W. Č.. XX. Súd sa nijako s týmito
dôkazmi nevysporiadal a napriek týmto dôkazom urobil záver, že právni predchodcovia žalobkyne boli

iba podielovými spoluvlastníkmi, a preto nemohli na žalobkyňu previesť viac práv ako sami mali. Zároveň
podľa odvolateľky súd prvej inštancie nevzal do úvahy výpoveď svedkyne U.Á. M., ktorá uviedla, že vie
z počutia od rodičov žalobkyne o tom, že rodičia darovali sporný pozemok žalobkyni s tým, že C. G.,
sestra žalobkyne, pozemok pritom neužívala, ani sa o neho nestarala, bývala u V. Y., D. E. O.. Žalovaná v
26/ rade uviedla, že svedkovia, ktorých uviedla v čestnom vyhlásení v blízkosti domu rodičov žalobkyne

nebývali a nič o tom nemohli vedieť. Podľa žalobkyne súd pri hodnotení dôkazov vôbec nebral do úvahy,
že vyjadrenia väčšiny známych žalovaných sa stotožnili so žalobou a na stranu žalobkyne sa priklonil aj
Slovenský pozemkový fond. Súd zrejme vychádzal iba zo spochybnení jednej žalovanej O. Č., ktorá sa
neskôr snažila čestnými vyhláseniami svedkov preukázať, že pozemok užívala jej matka M..

30. Pokiaľ sa týka tvrdenia súdu, že dobromyseľnosť žalobkyne počas doby držby bola prerušená

dedičským konaním, žalobkyňa poukazuje na to, že nadobudla na základe vydržania vlastnícke právo
už v roku 1963 a dedičské konanie bolo až v roku 2009. Dobromyseľnosť teda podľa žalobkyne bola
aj pri vstupe do držby aj počas držby. Vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 19.12.2016 uviedla, že k
zdedeniu spoluvlastníckych podielov došlo z dôvodu, že žalobkyňa žila v tom, že celá parcela č. XX je jej
vlastníctvom a po zistení, že na rodičov sú zapísané iba podiely, nesprávne svoj majetok identifikovala.

Po zistení, že predmetom dedenia bola aj parcela W. Č.. XX, nemala už inú možnosť iba domáhať sa
svojho práva touto žalobou.

31. Zákonný zástupca väčšiny žalovaných Slovenský pozemkový fond považoval rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny, pretože dlhodobé nerušené užívanie sporného pozemku žalobkyńou,

ani jeho predchodkyňou bez preukázania oprávnenosti držby nemôže zakladať splnenie podmienok
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Podľa názoru Slovenského pozemkového fondu
žalobkyňa nepreukázala skutočnosti, že by mala mať spornú parcelu v oprávnenej držbe, na základe
akého titulu by mala do oprávnenej držby sporného pozemku vstúpiť. Preto žalobkyňa podľa SPF
nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej sporný pozemok patrí, ak by aj túto nehnuteľnosť nerušene

a dlhodobo užívala, teda nebola držiteľkou oprávnenou. Tým podľa Slovenského pozemkového fondu
nebola splnená jedna zo zákonom stanovených podmienok, ktoré sú nevyhnutné pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním, ktorý je právnym titulom vstupu do oprávnenej držby, takej, ktorá privodí
vydržanie. Právny titul musí byť jednoznačne preukázaný, nemôže byť pochybný. O pochybnostiach,
či je držba oprávnená platí, že je oprávnená, to sa však nevzťahuje na právny titul vstupu do držby. V

tomto prípade nebola splnená a preukázaná táto podmienka.

32. Podľa Slovenského pozemkového fondu prvoinštančný súd v priebehu konania zistil skutkový
stav veci a na základe tohto správne vec právne posúdil a žalobu zamietol z dôvodov uvedených v
odôvodnení rozsudku. Najvyšší súd už v obdobných veciach zaujal zjednocujúci právny názor týkajúci

sa toho, že dlhodobá držba nehnuteľnosti držiteľom a ich právnych predchodcov, aby bola preukázaná
skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje
(rozhodnutie sp.zn. 2Cdo 217/2007, 5Cdo 49/2010, 3Cdo 12/2010), čo potvrdil aj vo svojom rozhodnutí
sp.zn. 3Cdo 28/2017 zo dňa 6.3.2017.

33. S poukazom na uvedené navrhol zástupca väčšiny žalovaných, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu potvrdil.

34. Žalovaná v 25/ rade poprela tvrdenie žalobkyne, že táto nadobudla svoje vlastníctvo na základe
vydržania už v roku 1963, keď žalobkyňa nepredložila súdu písomný dôkaz - zmluvu o vydržaní

podpísanú jej rodičmi, a taktiež súrodencami. Ak by sa tak stalo ako tvrdí žalobkyňa, nekonali by sa
podľa žalovanej v 25/ rade dedičské konania v rokoch 2008 a 2009 po jej rodičoch, ktorí zomreli bez
zanechania závetu alebo listiny o vydedení ostatných súrodencov. Podotkla, že za celú dobu trvania
sporu žalobkyňa nepredložila súdu ani jeden pravdivý dôkaz, pričom klame, že sa starala o rodičov a
majetok. Obsahom spisu sú dôkazy, že vlastná sestra žalobkyne C. G.Á. bola daňovou poplatníčkou

za dom č. XXX na ulici Y. B., za pozemok parcely W. Č.. XX, na ktorej je postavený dom, aj dôkazy,
že C. G. tam mala trvalý pobyt až do roku 2008. Zároveň žalovaná v 25/ rade predložila súdu čestné
vyhlásenie susedov, ktorí bývali v blízkosti starých rodičov a ešte stále bývajú, poznali žalobkyňu a jej
súrodencov a čestne prehlasujú, že o rodičov žalobkyne sa starala len jej sestra C. G. bez pomocižalobkyne. Na spornej parcele je postavený rodinný dom, ktorý patril všetkým súrodencom žalobkyne -
boli spolupodieloví vlastníci, tak aj sporná parcela W. Č.. XX je vlastníctvom žalobkyne a jej súrodencov.
Podľa dedičského konania je žalobkyňa len podielovou spoluvlastníčkou.

35. Žalovaná v 25/ rade bola toho názoru, že žalobkyňa si v konaní nesplnila povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť a nepreukázala tak dôvodnosť a opodstatnenosť uplatneného nároku, a preto
žiadala, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov
konania.

36. Žalovaná v 25/ rade doplnila svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne podaním doručeným súdu
prvej inštancie dňa 30.8.2018, keď poukázala na to, že svoje tvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva
a ústnom darovaní spornej parcely svojou matkou nemohla žalobkyňa preukázať z dôvodu, že dňa
10.5.1973 bolo vydané rozhodnutie štátnym notárom G. Š. X. B., kde sa prejednávalo dedičstvo po
poručiteľovi X. G., O.. X.X.XXXX, K.. XX.X.XXXX s tým, že k dedeniu zo zákona bola povolaná

manželka R. G. - matka žalobkyne a jej deti. Z tohto dôvodu vyplýva, že žalobkyňa nemohla dostať
darom spornú parcelu od svojej matky ako tvrdí a súd zavádza nepravdivými tvrdeniam a nepravdivými
výpoveďami svojich známych. Podľa dedičského konania je evidentné, že žalobkyňa je len podielovou
spoluvlastníčkou pozemku W. Č.. XX, na ktorom je postavený rodinný dom č. XXX, ktorého bola tiež
podielovou spoluvlastníčkou.

37. Žalovaný v 23/ rade C. Č. uviedol, že sa nevyjadruje, nakoľko o tejto veci nemá žiadnu vedomosť.

38. Žalovaná v 27/ rade U.. K. L. vo svojom vyjadrení k odvolaniu zotrvala na svojich predchádzajúcich
výpovediach, ktoré uviedla na pojednávaní pred okresným súdom.

39. Uznesením č.k. 15C/129/2010-486 zo dňa 18.12.2018, t.j. po rozhodnutí súdu prvej inštancie,
okresný súd zastavil konanie voči žalovanej v 22/ rade U. T. a zároveň vyslovil, že pokračuje v konaní s
dedičom strany sporu na strane žalovaného v 23/ nebohom X. V., K.. XX.XX.XXXX, a to X. V. s tým, že
súd prvej inštancie zistil, že žalovaná v 23/ rade U. T. zomrela bez právneho nástupcu a po žalovanom v

24/ rade X. V. je právnym nástupcom X. V., preto s poukazom na ustanovenie § 161 ods. 1, 2 CSP a § 62
CSP súd voči žalovanej v 22/ rade konanie zastavil a rozhodol, že po žalovanom v 23/ rade pokračuje
s jeho právnou nástupkyňou.

40. Žalovaný v 26/ rade U.. T. G. uviedol, že sa k sporu nebude vyjadrovať, nakoľko ho považuje za

uzavretú záležitosť.

41. Žalovaný v 29/ rade uviedol, že nemá o tomto spore žiadnu vedomosť a vzdáva sa všetkých nárokov.

42. Žalovaná v 13/ rade X. M. rovnako vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že tento spor je pre ňu

uzavretá záležitosť a vzdáva sa všetkých nárokov.

43. Zákonný zástupca žalovaných v 1/, 4/ až 12/ rade, 11/, 12/, 14/ až 21/ rade - Slovenský pozemkový
fond vo svojom vyjadrení k vyjadreniu pôvodne žalovanej v 26/ rade - po rozhodnutí súdu prvej inštancie
v rámci odvolacieho konania žalovanej v 25/ rade uviedol, že táto jednoznačne uviedla, z akých dôvodov

považuje nárok žalobkyne za nedôvodný, k tomu predložila listinné vyhlásenia svedkov, ktorí potvrdili
neopodstatnenosť nároku žalobkyne. Žalobkyňa na základe vyjadrenia nemohla vstúpiť do oprávnenej
držbyspornýchpozemkov,pretožetietonenadobudlavcelkuanazákladežiadnehotitulu,ktorýprevstup
do oprávnenej držby chýba, tieto ani neužívala. Táto žalovaná, rovnako tak ako aj zákonný zástupca
neznámych vlastníkov považujú rozsudok za vecne správny s tým, že žalovaný v 27/ a 30/ rade (teraz

26/ a 29/ rade - pozn. odvolacieho súdu) vo svojich písomných podaniach doručených zákonnému
zástupcovi žalovaných neznámych vlastníkov sa k dôvodom odvolania žalobkyne nevyjadrili, ani k
skutkovým zisteniam v prejednávanej veci.

44. Žalovaná v 25/ rade vo svojom ďalšom následnom vyjadrení zotrvala na svojich predchádzajúcich

vyjadreniach, rovnako tak aj žalovaní v 27/ a 29/ rade, ktorí s týmto sporom nechceli mať nič spoločné.45. Žalovaná v 30/ rade - O. M. vo svojom vyjadrení k odvolaniu, ako aj k vyjadreniam ostatných strán
sporu v rámci odvolacieho konania uviedla, že s týmto sporom nechce mať nič spoločné a vzdáva sa
všetkých nárokov.

46. Žalobkyňa sa k vyjadreniam zástupcu neznámych vlastníkov - Slovenského pozemkového fondu,
ako aj žalovanej v 25/ rade nevyjadrila.

47. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 v spojení

s ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce a v zmysle zásad vyplývajúcich
z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania s nariadeným termínom verejného
vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj na internetovej stránke súdu
(§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

48. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávnom právnom posúdení veci bolo zistiť, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym
právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho

ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

49. Oboznámením sa s obsahom spisu i jeho odôvodnením a zistenými skutkovými okolnosťami v danej
veci, ako aj právnym posúdením súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

50. K odvolaniu žalobkyne uvádza, že uplatnené námietky týkajúce sa nesprávnych skutkových zistení,
vrátane nesprávneho právneho posúdenia nepovažoval za opodstatnené. Súd prvej inštancie náležite
zisťoval skutkový stav veci nevyhnutný pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby.

51. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží
oprávnene(§145)anepretržitetriroky;akideonehnuteľnúvec,jepotrebnávydržaciadobadesaťročná.

52. Podľa § 25 zákona č. 141/1950 Zb. súčasťou pozemku je všetko, čo na ňom vzíde. Stavby nie sú

súčasťou pozemku.

53. Podľa § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OZ“), vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky a nakladať s ním.

54. Podľa § 132 ods. 1 OZ, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

55. Podľa § 134 ods. 1, 3 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe

po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa
odseku 1 sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

56. Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva
právo pre seba.

57. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

58. Podľa § 854 OZ (k úpravám účinným od 1.4.1964, kedy nadobudol účinnosť Občiansky zákonník),

pokiaľ nie je ďalej uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté
pred 1.4.1964; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.4.1964 sa však
posudzujú podľa doterajších predpisov.59. Podľa § 865 ods. 1, 3 OZ k úpravám účinným od 1.4.1983, kedy nadobudla účinnosť novela
Občianskeho zákonníka - zákon č. 131/1982 Zb., pokiaľ nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami
tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v čase od 1.4.1964 do 1.4.1983. Do času uvedeného v

ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa započítava aj čas, po ktorý občan alebo jeho
právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo
zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1.4.1983; tento čas sa však neskončí skôr, než
uplynutím jedného roka od tohto dňa.

60. Podľa § 868 OZ k úpravám účinným od 1.1.1992, kedy nadobudla účinnosť novela Občianskeho
zákonníka (zákon č. 509/1991 Zb.), pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto
zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1.1.1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

61. Podľa § 872 ods. 6 OZ (k úpravám účinným od 1.1.1992), ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k

pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo
na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý
jej právny predchodca mal pozemok v nepretržitej držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

62. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájme

poľnohospodárskej a lesnej pôdy na prevod nehnuteľností a na prenájom poľnohospodárskej alebo
lesnejpôdyjepotrebnéprivolenieokresnéhonárodnéhovýboru.Akoprevodnehnuteľnostísaposudzuje
i jej rozdelenie. Ak je prevod alebo prenájom v rozpore so všeobecným záujmom, okresný národný výbor
privolenie odoprie.

63. Podľa § 2 zákona č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájme poľnohospodárskej a
lesnej pôdy na privolenie podľa § 1 nie je potrebné:
1. ak sa prevádza nehnuteľnosť do štátneho socialistického vlastníctva,
2. ak najíma poľnohospodársku alebo lesnú pôdu orgán štátnej správy alebo socialistická právnická
osoba alebo

3. ak sa prevádza alebo ak sa prenajíma národný majetok.

64. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovaným určenia,
že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti - pozemku parcely registra W. Č.. XX o výmere 1.656 m2,
nachádzajúcej sa v k.ú. U.. Nakoľko sa žalobkyni nepodarilo v konaní preukázať žiaden titul, o ktorý by

bolo možné odvodiť jej dobromyseľnosť o tom, že jej predmetná parcela patrí, súd prvej inštancie žalobu
zamietol. Odvolacie námietky žalobkyne tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie spočívali v nesprávnych
skutkových záveroch súdu prvej inštancie, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.

65. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené bez

opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej
inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcimz§191CSP.Prirozhodovanísúdprvejinštanciepoužilsprávnyprávnypredpis,správneho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie a z týchto dôvodov si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého
rozhodnutia a poukazuje na nich v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam dodáva.

66. Vydržanie vo všeobecnosti je osobitný spôsob nadobudnutia vecných práv. V prípade splnenia
zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie
štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené
zároveň zákonné predpoklady, ktoré správne uviedol aj súd prvej inštancie, a to:
1. oprávnenosť držby,

2. nepretržitosť plynutia vydržacej doby,
3. spôsobilý predmet vydržania.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí, pričom toto posúdenie nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnychpráv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, ktoré možno
od držiteľa pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho
prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že mu vec alebo právo patrí.

Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod. Stačí, ak tu bol domnelý
právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký
právny titul svedčí.

67.Priposudzovaníoprávnenostidržbytrebavychádzaťzozásady,žejejpredpokladomjepresvedčenie

nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec alebo právo prisvojuje. Ide o psychický stav, o
jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne
považuje za vlastníka veci, resp. za oprávneného z vecného bremena. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec alebo právo nadobudol, či mu svedčí
nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre
vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby

práva (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 260/2008). Z hľadiska dobromyseľnosti
držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním, je právne relevantnou len tá skutočnosť,
ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého nadobudnutia vlastníckeho práva.

68. Podľa žalobkyne mali jej právni predchodcovia - rodičia spornú nehnuteľnosť užívať od roku 1947

(neskôr uvádzala od roku 1919) s tým, že jej právni predchodcovia splnili vydržaciu dobu 32 rokov podľa
Obyčajového práva, platného do 31.12.1950 na území Slovenska. Následne tento pozemok mali rodičia
žalobkyni ústne darovať v roku 1953 s tým, že táto mala platiť dane a byť dobromyseľná, že jej tento
pozemok patrí ako výlučnej vlastníčke.

69. K vyššie uvedenému odvolací súd uvádza, že v čase, keď mala byť uzatvorená vyššie uvedená
darovacia zmluva (rok 1953) platil jednak zákon č. 141/1950 Zb. a rovnako tiež zákon č. 65/1951 Zb. o
prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej lesnej pôdy, ktorým sa subjekty vstupujúce
do právnych vzťahov boli povinné riadiť. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 65/1951 Zb. následne
jednoznačne nepochybne vyplýva, že na prevod nehnuteľností a na prenájom poľnohospodárskej

alebo lesnej pôdy je potrebné privolenie okresného národného výboru. Len na základe darovacej
zmluvy bez ďalšieho potom právni predchodcovia žalobkyne nemohli túto nehnuteľnosť na žalobkyňu
previesť a táto nemohla teda vstúpiť do oprávnenej držby. Rozhodujúcim je skutočnosť, že aj keby k
takémuto ústnemu darovaniu došlo, tak právni predchodcovia žalobkyne - jej rodičia nekonali v rámci
vymedzenom ospravedlniteľným právnym omylom a so zreteľom na skutkové okolnosti, za ktorých by

vstúpila žalobkyňa do užívania predmetnej nehnuteľnosti, nemohla byť objektívne v dobrej viere, že
proces nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti bol úspešne v jej prospech zavŕšený.

70. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých
objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu

vec patrí. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a
zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Naviac takáto ústna darovacia
zmluva ani nemohla byť, nakoľko to ani vtedy právne predpisy nepripúšťali, darovanie na základe
ústnej darovacej zmluvy, spôsobilým predmetom na zápis do pozemkovej knihy, keď takýto zápis pre
nadobudnutie vlastníckeho práva sa v zmysle vtedy platných predpisov vyžadoval (§ 112 zákona č.

141/1950 Zb.). Na základe uvedeného preto aj odvolací súd dospel k záveru zhodnom so súdom prvej
inštancie, že právni predchodcovia žalobkyne a následne aj žalobkyňa neboli oprávnenými držiteľmi
spornej nehnuteľnosti, ale len detentormi, pričom detencia počas akokoľvek dlhej doby nemôže viesť
k vydržaniu vlastníckeho práva. Na tom nemôže nič zmeniť len subjektívne opačné presvedčenie
žalobkyne,anito,ženatomtospornompozemkusanachádzaldom,ktorýbolvovýlučnomvlastníctvejej

právnych predchodcov, keď na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (Všeobecného občianskeho
zákonníka z roku 1811, ktorý v tejto časti platil aj na území Slovenska), ktorá vychádza zo zásady
„superficies solo cedit“ a podľa ktorej sa trvalá stavba považovala za súčasť pozemku zákon č. 141/1950
Zb. stanovil v § 25 vete druhej, že stavby nie sú súčasťou pozemku. Od 1.1.1951 stavby i trvalého
charakteru (t.j. veci nehnuteľné, porovnaj § 26 uvedeného Občianskeho zákonníka) už neboli súčasťou

pozemku. Ak bola novobudovaná stavba postavená na cudzom pozemku, neprirastala vlastníkovi
pozemku, ale od začiatku bola v majetku toho, kto ju postavil, a to bez ohľadu, či bola postavená
na cudzom pozemku na základe práva alebo nie. Aj z uvedeného vyplýva, že aj keď bol rodinný
dom vo výlučnom vlastníctve právnych predchodcov žalobkyne, nemožno z tohto vyvodiť existenciuvlastníckeho práva pozemku na ktorom stál týchto právnych predchodcov žalobkyne a ani oprávnenosť
držby žalobkyne samotnej.

71. Žalobkyňa predložila výlučne čestné vyhlásenia, z ktorých mali vyplývať skutočnosti, že v minulosti
došlo k ústnym dohodám medzi spoluvlastníkmi a právnymi predchodcami žalobkyne tak, ako na
to poukázala aj v podanom odvolaní, keď odvolací súd k týmto odvolacím námietkam okrem vyššie
uvedenej zákonnej povinnosti súhlasu uvádza, že pôvodne žalovaná v 26/ rade (teraz po pripustení
zmeny okruhu účastníkov v rámci odvolacieho konania súdom prvej inštancie), žalovaná v 25/ rade O.

Č. predložila rovnako čestné vyhlásenia vyvracajúce tieto tvrdenia žalobkyne. Rovnako tak žalobkyňa
nepreukázala platenie príslušných daní z nehnuteľností vzťahujúcich sa k tomu pozemku, ale naopak
tak, ako to vyplýva zo spisového materiálu, bola to ďalšia sestra žalobkyne C. G., ktorá bola daňovou
poplatníčkou za dom č. XXX nachádzajúcim sa na tejto spornej nehnuteľnosti a dokonca tam mala
táto sestra žalobkyne do svojej smrti v roku 2008 hlásený trvalý pobyt. Naviac je viac ako nelogické,
aby právni predchodcovia žalobkyne darovali žalobkyni do výlučného vlastníctva parcelu, na ktorej

tento rodinný dom stojí, pričom súčasťou tohto darovania by nebol rodinný dom, ktorý po smrti rodičov
nadobudli žalobkyňa a jej súrodenci do podielového spoluvlastníctva.

72. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nepreukázala žiaden titul, od ktorého by bolo možné odvodiť jej
dobromyseľnosť v tom, že jej predmetná parcela patrí, keď naviac omyl vychádzajúci z neznalosti

jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka, platného v dobe, kedy sa mala
žalobkyňa ujať držby a rovnako tiež zákona č. 65/1951 Zb., podľa ktorého na prevod nehnuteľnosti bolo
potrebné privolenie okresného národného výboru, a teda tento omyl v čase, keď sa mala žalobkyňa ujať
svojej údajnej držby z titulu darovania nie je ospravedlniteľný (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
22Cdo 490/2001 z 10.10.2002). Nemožno preto žalobkyňu považovať za dobromyseľnú držiteľku, keď

naviacajprávnipredchodcoviažalobkyneboliibapodielovýmispoluvlastníkmipredmetnejnehnuteľnosti
s tým, že žalobkyňou tvrdené údajné vyporiadanie s ostatnými spoluvlastníkmi nebolo v konaní nijako
preukázané, možno prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie v tom, že žalobkyni sa nepodarilo v konaní
preukázať splnenie všetkých predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

73. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že pri riešení právnej otázky splnenia podmienok
vydržania sporného pozemku sú pritom bezprostredne významné tie okolnosti týkajúcej sa jej právnych
predchodcov (teda to, či a ako a kedy vstúpili na základe čoho do ich užívania), ale okolnosti týkajúce sa
priamo osoby žalobkyne, nakoľko, keď táto nepredložila súdu v písomnej forme darovaciu zmluvu, ani
iný titul, ktorý bol vkladuschopný a svoje vlastnícke právo odvádzala od vydržania týchto nehnuteľností.

To však neznamená, že relevantné okolnosti na strane právnych predchodcov žalobkyne nemajú vplyv
na jej samotný postoj k veci, keď ani vydržanie týchto právnych predchodcov žalobkyne nebolo v konaní
nijako preukázané.

74. Čo sa týka žalobkyne samotnej, tak táto odvodzovala v konaní svoju dobromyseľnosť nielen

od tvrdenej dobromyseľnosti svojich rodičov ako právnych predchodcov (ktorá nebola v konaní
preukázaná), ale aj od údajnej starostlivosti o týchto rodičov, kde naopak bolo preukázané, že o
týchto rodičov sa starala sestra žalobkyne, ktorá tam spolu s nimi bývala a nie žalobkyňa, ktorá
mala iné bydlisko a rovnako v tom, že príslušné daňové povinnosti vyplývajúce z rodinného domu
nachádzajúceho sa na tomto pozemku neplnila žalobkyňa tak, ako to uvádzala vo svojej výpovedi, resp.

v písomných podaniach, ale táto jej sestra.

75. Súdna prax judikovala, že posúdenie otázky, či je držiteľ aj so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa, v tomto prípade žalobkyne. Dobromyseľnosť držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam,

za ktorých vôbec mohlo vzniknúť vecné právo, teda aj k právnemu titulu, ktorý by mohol mať za
následok vznik práva. Aj keď to bolo žalobkyni uložené v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu zo dňa
18.11.2014, mala žalobkyňa vysvetliť, z akého dôvodu v dedičských konaniach, v ktorých sa zúčastnila,
neuplatnila námietku proti prevedeniu spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
tohto konania a ak už podľa jej vyjadrenia v tom čase mala byť vlastníčkou tejto nehnuteľnosti, čo však

žalobkyňa ani po tomto zrušujúcom uznesení nijako nepreukázala. Keďže dobrá viera oprávneného
držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe
ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo, resp. na základe ktorého nemožno vyvodiť dobromyseľnosť
žalobkyne, keďže dobrá viera zaniká v okamihu, resp. ani nevzniká, keď sa držiteľ oboznámil soskutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí. Žalobkyňa
nemohla byť vzhľadom k objektívnym skutočnostiam dobromyseľná v držbe predmetného pozemku. K
dedičskému rozhodnutiu predloženému žalovanou v 26/ rade (teraz 25) vzhľadom na vyššie okolnosti,

ako aj na to, že sa jedná o novotu v odvolacom konaní, odvolací súd neprihliadol. Vzhľadom na
vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledku vykonaného dokazovania vyvodil
správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd nepovažoval
námietky žalobkyne za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako
vecne správny potvrdil. Zároveň podľa § 387 ods. 2 CSP vo zvyšku poukazuje na vecné, správne a

vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie. Záverom snáď k argumentácii žalobkyne v konaní,
ako aj v podanom odvolaní sa žiada dodať, že pokiaľ jej právni predchodcovia mali splniť vydržaciu dobu,
a teda nadobudnúť vlastnícke právo, mal byť predmetný pozemok predmetného dedičského konania
vcelku práve po týchto právnych predchodcoch žalobkyne - rodičov. Rovnako ani žalobný návrh, ktorým
žalobkyňa žiada určiť, že celá sporná nehnuteľnosť je jej výlučným vlastníctvom, podľa odvolacieho
súdu neobstojí, keď tak, ako vyplýva z dedičských rozhodnutí, žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou

spornej nehnuteľnosti, a preto sa môže domáhať výlučne určenia vlastníctva ostatných podielov, ku
ktorým jej nesvedčí vlastnícke právo a nie určenia svojho vlastníckeho práva k pozemku ako celku, t.j.
aj k tým podielom k tejto nehnuteľnosti, ktoré jej už patria a sú riadne evidované v príslušnej evidencii
nehnuteľností.

76. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal úspešným žalovaným nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti žalobkyni. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

77. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).