Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. november 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/150/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208797
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3113208797.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcov: 1/ P. T., narodený dňa
XX.XX.XXXX, bytom O. XX, 2/ Z. T., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom O. XX, 3/ U. Y., narodená
dňa XX.XX.XXXX, bytom O. 213, 4/ R. X., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom V. nad V., D. XX, všetci
žalobcovia zastúpení R. kancelária L.. L. M., s.r.o., so sídlom v Z., ul. G. XXXX/X, proti žalovaným: 1/ L.
P., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom V. nad V., R. B. XXXX/XX, 2/ L. P., narodený dňa XX.XX.XXXX,
trvale bytom V. nad V., ul. 5. apríla XXXX/X, 3/ Y. Z., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom V., X. XXXX/
XX, 4/ L. M., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom V., K. XXXX/XX, 5/ U. Z., narodená dňa XX.XX.XXXX,

bytom V., U. XX, 6/ X. V., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom Y. nad X., N. I XX/XX, 7/ D. Z., narodený
dňa XX.XX.XXXX, bytom P. V., P. XXX/XX, 8/ F. P., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom F. republika O.,
O. XXa, XXXXX T., 9/ E. U., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom I. republika, K. u V., B. XXX, XX/ Z.
Z., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom I. republika, M., G. XXX, XX/ L. P., narodená dňa XX.XX.XXXX,
bytom I. republika, K., V. XXXX, XX/ R. F., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom I. republika, V., U F. XX,
XX/ U. Z., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom Z., X. 9, XX/ F. Z., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom
Z., X. 9, XX/ D. Z., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom Z., X. 9, XX/ U. B., narodený dňa XX.XX.XXXX,

Z., X. 9, XX/ R. F., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, XX/ L. Z., narodená dňa XX.XX.XXXX,
bytom O. XXX, XX/ R. M., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom I. republika, N., Na G. XXXX, XX/ C. V.,
narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom I. republika, N., B. XXXX, XX/ X. U., narodená dňa XX.XX.XXXX,
bytom Y. X., K. XXX/XX, XX/ L. P., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom V. nad V., G. XXXX/XX, XX/ R.
K., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom O. XX, zastúpená žalovanou v XX. rade, XX/ M. M., narodený
dňa XX.XX.XXXX, bytom Z., P. 9, XX/ L. Z., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom X., Z. M. XX, XX/ F.
I., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom V. nad V., N. XXXX/XX, XX/ L. Z., narodený dňa XX.XX.XXXX,

bytom V. nad V., R. B. XXXX/XX, XX/ R. Z., narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom Y. nad X., N. II XX/XX,
XX/ X. F., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom Z. Z., O. 4, XX/ U. K., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom
O. XX, XX/ X. E., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom Z., K. X. XXXX/X, XX/ U. U., bytom Z., T. X. XXXX/
X, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
17C/126/2013-244, zo dňa 3. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní m a j ú proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.), žalovaným priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa
podanou žalobou domáhali určenia, že žalobcovia 1/, 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemkov
registra „C“, zapísaných na G. výmere 102 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XX o výmere 85m2 - záhrady, parc. č. XX o výmere 68 m2 - zastavané plochy a nádvoria, a pozemku registra „E“,
zapísanom na LV č. XXX, k.ú. E. O. ako parc. č. XX o výmere 291 m2 - orná pôda. Podanú žalobu
odôvodnili tým, že žalobcovia 1/, 2/ sú manželia od roku XXXX a začali spoločne bývať v rodičovskom

dome žalobkyne 2/ spolu s jej otcom C. Z. a matkou E. Z.. Otec užíval aj viacero pozemkov v okolí
rodinného domu, avšak vlastnícke vzťahy k nim neboli usporiadané, preto v roku XXXX podal na
Okresný súd Trenčín návrh na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, ktoré užíval, a ktoré
považoval za vlastné, ktorému návrhu súd vyhovel a určil ho za vlastníka viacerých parciel. Následne
v tom istom roku previedol kúpnou zmluvou nehnuteľnosti, t. j. dom a pozemky žalobcov 1/, 2/. Z

nezistených dôvodov neboli predmetom usporiadania vlastníckych vzťahov a následného prevodu
na žalobcov aj pozemky parc. č. XX, XX, XX a XX. Tieto pozemky však C. Z. a potom žalobcovia
užívali dobromyseľne a nerušene ako vlastné na základe ich kúpy od otca a neuvedomili si, že neboli
predmetom kúpnej zmluvy a predchádzajúceho súdneho sporu. V súčasnosti je vzhľadom na značný
okruh spoluvlastníkov prakticky nemožné usporiadať vlastnícke právo zmluvne a jediné riešenie je
rozhodnutiesúdu.Okruhžalovanýchvyvodilizlistovvlastníctvač.XXXaXXXazprávnehonástupníctva

žalovaných po ich právnych predchodcoch, aktuálne zapísaných na týchto listoch vlastníctva. Ako
dôkazy v žalobe označili uvedené LV, spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 10C/684/1982, kópie
dedičských rozhodnutí ŠN Trenčín D XXX/XX, 3D XXX/XX a 4D XXXX/XX a potvrdenie Obecného úradu
O. z 22.03.2013.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba žalobcov je tzv. určovacou žalobou a bola podaná na
súd v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ktorý stratil svoju platnosť a
účinnosť dňom 01.07.2016, kedy nadobudol platnosť a účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa
oboch uvedených procesných predpisov je možné domáhať sa určenia, že tu právo je, ak je na tom
naliehavý právny záujem. Súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodnutie o určení vlastníckeho práva

je podkladom pre vykonanie zmeny v zápise v katastri nehnuteľností, žaloba o určenie vlastníckeho
práva je tak spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahov
medzi účastníkmi a umožňuje dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným
v katastri nehnuteľností. Zdôraznil, že žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu musí smerovať proti
všetkým, ktorí sú ako vlastníci, resp. spoluvlastníci nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľností. Súd

prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia 1/, 2/ majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
pretože rozsudok vyhovujúci ich žalobe by bol podkladom pre zápis ich tvrdeného spoluvlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností.

3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že na LV č. XXX v k. ú. E. O. nie je zapísaný ako

podielový spoluvlastník pozemku parc. č. XX žiaden zo žalovaných. Ako vlastníci, resp. spoluvlastníci,
sú na ňom zapísaní M. M. a D. M. na základe E. a ako správca je zapísaný Slovenský pozemkový
fond. Tieto osoby však v konaní nevystupujú ako sporové strany. Žaloba je tak ohľadne tohto pozemku
podaná proti niekomu, kto nie je spoluvlastníkom ani výlučným vlastníkom tohto pozemku. Z tejto
skutočnosti vyplýva, že žalovaní nie sú oprávnení ani uznať spoluvlastnícke právo žalobcov 1/, 2/ k

tomuto pozemku, ich uznávacie prejavy sú právne irelevantné (sú urobené nevlastníkom). Žaloba o
určenie vlastníckeho práva musí smerovať proti tomu, kto je zapísaný ako vlastník, resp. podielový
spoluvlastník veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/173/2006). Žalobe v tejto časti
nie je možné z tohto dôvodu vyhovieť. Súd nemôže ako predbežnú právnu otázku posúdiť okruh
dedičovpoosobách,ktorésúaktuálnezapísanéakopodielovíspoluvlastnícipredmetnýchnehnuteľností

(pozemkov), túto otázku nie je možné vyriešiť v tomto sporovom konaní, ale iba v dedičskom konaní.
Je nevyhnutné, aby okruh dedičov bol zistený a ustálený v dedičskom konaní podľa ustanovení druhej
hlavy Civilného mimosporového poriadku, resp. ustanovení § 175a až § 175z Občianskeho súdneho
poriadku a dedičstvo doteraz neprejednané (predmetné spoluvlastnícke podiely k pozemkom) bolo
prípadne potvrdené v dedičskom konaní, resp. dodatočnom konaní o dedičstve. Súd prvej inštancie

v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/4/2013 z 31.03.2014, v
ktorom sa najvyšší súd opätovne vyslovil, že i keď sa dedičstvo nadobúda smrťou, nie sú tým bez
ďalšieho určené konkrétne veci ani podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Právna
úprava dedenia vychádza z uplatnenia úradnej ingerencie pri nadobúdaní dedičstva. Riešenie právnych
vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu; vykonaním jednotlivých

úkonov v konaní o dedičstve súd poveruje notára ako súdneho komisára. Kým sa konanie o dedičstve
právoplatne neskončí takým spôsobom, že sa potvrdí nadobudnutie veci z dedičstva viacerým dedičom
do podielového spoluvlastníctva, zostáva otvorená otázka, či ku vzniku spoluvlastníctva k tejto veci
vôbec dôjde. V konaní o dedičstve môže dôjsť aj k vyporiadaniu, podľa ktorého nadobudne vec (resp. jejcelý spoluvlastnícky podiel patriaci poručiteľovi) iba jeden z dedičov. Vyporiadanie má spätnú účinnosť
a jeho účinky nastávajú už ku dňu smrti poručiteľa. Za situácie, že sa žalobcovia domáhajú určenia
bezpodielového spoluvlastníctva pozemkov, pričom ich podielovými spoluvlastníkmi sú nežijúce osoby,

majú možnosť podať podnet podľa § 211 Civilného mimosporového poriadku na začatie dodatočného
konania o dedičstve, resp. do 30.06.2016 mali takúto možnosť podľa § 175x Občianskeho súdneho
poriadku. Z rozhodovacej činnosti súdu je mu známe, že takéto podnety sú všeobecne
prípustné a dodatočné konanie o dedičstve na základe takéhoto podnetu je bežne začaté. Súd v
kontradiktórnom konaní nemôže nahrádzať nedôvodnú pasivitu žalobcov, aby mohol žalobu prejednať a

následne jej prípadne vyhovieť, nakoľko by tak došlo k porušeniu nestrannosti súdu, ktorý nemôže konať
na prospech iba jednej strany. Až po tzv. „prededení“ tohto majetku a zapísaní dedičov ako podielových
spoluvlastníkov predmetných pozemkov v katastri nehnuteľností, je možné domáhať sa proti ním určenia
vlastníckeho práva. Nakoniec nemusí dôjsť ani k žiadnemu sporu, nakoľko potvrdení dedičia sa môžu
so žalobcami 1/, 2/ dohodnúť na prevode zdedených spoluvlastníckych podielov, ako tomu nasvedčujú
písomné vyjadrenia časti žalovaných k žalobe. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe v tejto časti

(teda ohľadne pozemku parc. č. 83) nevyhovel, pretože je procesne neprípustná.

4. Z rovnakého dôvodu súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov (v podstate sa vlastníckeho práva
domáhali iba žalobcovia 1/, 2/) v časti pozemkov parc. č. XX, XX a XX aj vo vzťahu k žalovaným 1/ až
21/, 25/ až 28/ a 31/, 32/. Žiaden z týchto žalovaných totiž nie je podielovým spoluvlastníkom týchto

pozemkov.Vovzťahukžalovaným22/,23/,24/,29/,30/,ktorísúzapísanýmipodielovýmispoluvlastníkmi
týchto pozemkov, ak by aj súd pripustil, že by mohol vyhovieť žalobe čiastočne (a to vo vzťahu k
spoluvlastníckym podielom týchto žalovaných), súd by zamietol žalobu z vecných dôvodov . Žalobcovia
1/, 2/ odôvodňujú žalobu, teda svoje bezpodielové spoluvlastníctvo k týmto pozemkov od vydržania
vlastníckeho práva. Vo všeobecnosti pre vydržanie platí, že je osobitným originálnym spôsobom

nadobudnutia vlastníckeho práva (na základe skutočnosti ustanovenej zákonom). Funkciou vydržania
je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi veci, ktorý ju dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej
vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej právnej úpravy daná „so zreteľom
na všetky okolnosti“. Vydržanie hojí najmä vady alebo nedostatky nadobúdacieho titulu. Posúdenie,
či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho

hľadiska účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom
na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú
vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O oprávnenú držbu ide vtedy, keď držiteľ
s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že vec
mu patrí, že neexistujú pochybnosti o tom, že vec mu nepatrí. V danom prípade prichádza do úvahy

skutkový omyl žalobcov z toho hľadiska, či žalobcovia mohli byť presvedčení, že (dobromyseľne) užívajú
vlastné pozemky. V tejto súvislosti vyvstáva otázka tzv. domnelého nadobúdacieho právneho titulu
(domnelá kúpna zmluva) - to je stav, keď sa držiteľ v rámci uzatvorenej kúpnej zmluvy ujal aj držby
parcely, ktorú síce nenadobudol, keďže právne nebola predmetom kúpnej zmluvy, ale so zreteľom na
všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že je vlastníkom i tejto parcely, keď mal za to, že ju kúpil,

že aj táto parcela bola predmetom uzatvorenej kúpnej zmluvy - tzv. ospravedlniteľný skutkový omyl.
Zákonné požiadavky na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci boli v Občianskom zákonníku
jasne a jednoznačne vymedzené v § 134 ods. 2 v znení do 31.12.1991 tak, že ak sa nehnuteľná vec
prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je
potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Podľa § 46

ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.04.1964 do súčasnosti, písomnú formu
musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, pričom prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine.
Žalobcovia tak nemohli byť objektívne v dobrej viere, že na základe kúpnej zmluvy od otca žalobkýň 2/
až 4/ nadobudli sporné pozemky, ak tieto z nezistených dôvodov neboli predmetom kúpy. Ani samotný
ich právny predchodca (C. Z.) sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva aj k sporným pozemkom, čo

žalobcoviasamitvrdili.Žalobcoviavžalobeuviedli,žespornépozemkyužívalidobromyseľneanerušene
na základe kúpy. Ako však sami uvádzajú, predmetom kúpy/predaja neboli z bližšie určených dôvodov
tieto pozemky. Žalobcovia následne neuviedli žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by sa dal ich omyl v
užívanícudzejveciakovlastnej,nazákladetejtokúpnejzmluvy,objektívneospravedlniť.Pretoabsentuje
objektívne ospravedlnenie pre ich omyl, že ich užívali na základe kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené

je pre rozhodnutie súdu irelevantné zisťovanie toho, či žalobcovia 1/, 2/ skutočne užívali sporné pozemky
po rozhodné časové obdobie (vydržaciu dobu). Nie je totiž daný základný predpoklad pre vydržanie
vlastníckeho práva, a to existencia dobromyseľnej držby veci. Žalobcovia neuniesli ani bremeno
tvrdenia rozhodujúcich skutkových tvrdení, pretože vôbec neuviedli, kedy presne (ktorým dňom) malititulom vydržania nadobudnúť vlastnícke, resp. spoluvlastnícke právo k pozemkom. Ich vyjadrenie bolo
vo všeobecnej rovine konkretizované na pojednávaní iba rokom 1992. Záverom súd prvej inštancie
uviedol, že žalobcovia 3/, 4/ podali žalobu, ale ničoho sa ňou pre seba nedomáhali. Z týchto dôvodov

žalobu i vo zvyšnej časti zamietol a zdôraznil. že nemôže vydať rozhodnutie o vlastníckom práve k
nehnuteľnosti, ktoré je nezapísateľné v katastri nehnuteľností a tým aj nevykonateľné. Tento záver
potvrdzuje aj úradný záznam na č. l. 127 spisu, ktorý zachytáva ústne vyjadrenie vedúcej právneho
oddelenia katastrálneho odboru Okresného úradu Trenčín. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §
80 písm. c/ O.s.p. účinného do 30.06.2016, § 137, § 211 ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP, § 134, § 46 ods. 1,

ods. 2 Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobcovia 1/ až 4/ a domáhali
sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobe o určenie
vlastníckeho práva v celom rozsahu vyhovie. Uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/, f/ CSP.
Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že žaloba o určenie vlastníckeho práva nemôže byť podaná

proti osobám, ktoré nie sú zapísané ako vlastníci na príslušných listoch vlastníctva s tým, že je potrebné
pred podaním žaloby navrhnúť vykonanie náhradného dedičského konania. Uviedli, že sa domáhajú
určenia vlastníckeho práva na základe vydržania v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka na základe
ich nerušenej a dobromyseľnej držby, ktorá začala plynúť najneskôr v roku 1982 a uplynula po 10-tich
rokoch v roku 1992. V roku 1992 už pôvodne zapísaní a zomrelí vlastníci predmetných pozemkov neboli

v skutočnosti ich vlastníkmi, boli v evidencii nehnuteľností na listoch vlastníctva zapísaní iba formálne a
došlo tak k rozporu medzi faktickým a právnym stavom, ktorý sa dá odstrániť iba určením vlastníckeho
práva v súdnom konaní. Osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva neprichádza do úvahy, keďže od
zomrelých naposledy zapísaných vlastníkov nie je možné získať ich súhlas, ktorá skutočnosť sa nedá
odstrániť,anisúdomnavrhovanýmináhradnýmidedičskýmikonaniami.Pokiaľbypodalinávrhnazačatie

náhradného dedičského konania, tento by musel byť zastavený pre nemajetnosť poručiteľa, nakoľko
tento v čase konania náhradného dedičského konania by už nebol vlastníkom, resp. spoluvlastníkom
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dedičského konania, takže by nebolo po ňom čo prejednať a dediť. Je
potrebné,abyvkonanívystupovaliakoúčastnícikonaniaprávninástupcoviazomrelýchvlistevlastníctva
zapísaných spoluvlastníkov, ktorí môžu byť týmto rozhodnutím dotknutí. Je jedno, na ktorej strane budú

vystupovať, čo znamená, že pokiaľ sa žalobkyne 3/, 4/ žalobou pre seba nič nedomáhali, táto skutočnosť
nie je dôvodom na zamietnutie žaloby proti žalobcom 1/, 2/. Z týchto dôvodov považovali rozsudok súdu
prvej inštancie za nesprávny pre nesprávne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Súd prvej
inštancie zamietol žalobu i z dôvodu, že nepreukázali existenciu dobromyseľnej držby veci a to najmä
ospravedlnenie ich omylu pri kúpe pozemkov, ktoré s predmetnými pozemkami tvoria ucelený domový

majetok. Uviedli, že v konaní preukázali dobromyseľnosť držby žalobcov 1/, 2/ pri vstupe držby v roku
1982,akoajpočascelejvydržacej10-ročnejdoby.Niktosožalovanýchnenamietalichskutkovétvrdenia,
časť žalovaných sa vyjadriť nevedela a ani sa nepovažovala za spoluvlastníkov predmetných pozemkov
a ďalšia časť žalovaných výslovne potvrdzovala a žiadala žalobe vyhovieť tak, aby boli predmetné
pozemky zapísané na žalobcov 1/, 2/, ktorú skutočnosť potvrdzovali i žalobkyne 3/, 4/. Dobromyseľnosť

bola jednoznačne preukázaná, vzhľadom na pripojené listinné dôkazy, najmä rozsudok Okresného
súdu Trenčíne sp. zn. 10C/684/02. Vlastníctvo ich právneho predchodcu C. Z. (otca žalobkyne 2/ a
svokra žalobcu 1/) bolo potvrdené rozsudkom súdu a tento previedol na nich vlastnícke právo k domu
a pozemkom, teda k domovému majetku ako ucelenému hospodárskemu komplexu, pričom oni nemali
dôvod pochybovať o správnosti a úplnosti tohto prevodu. O tom, že nie sú vlastníkmi niektorých častí

tohto domového majetku sa dozvedeli bezprostredne pred podaním žaloby a preto záver súdu prvej
inštancie, že nepreukázali dobromyseľnosť držby, považujú za nesprávne skutkové zistenie, ktoré je
odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 1/02 z 22.09.2002 riešiaci materiálnu ochranu zákonnosti v občianskom súdnom konaní a základné
právo na súdnu ochranu.

6. Žalovaná 11/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že žiadny pozemok
žalobcov 1/, 2/ nevlastní, nerozumie k čomu sa má vyjadrovať, rozsudok považuje za správny v celom
rozsahu.

7. Žalovaná 31/ a žalovaná 32/ vo svojích písomných vyjadreniach k podanému odvolaniu uviedli, že
sa vzdávajú vlastníckych práv k pozemkom, ktoré sú predmetom tohto konania a oznamujú, že sa v
budúcnostinebudúzúčastňovaťsúdnychpojednávanípredmetnýchvecí.Zichpohľaduniesúvlastníkmi
daných pozemkov a zanikol im nárok na uvedené pozemky.8.Žalovaná4/vosvojompísomnomvyjadreníkpodanémuodvolaniuuviedla,žesrozsudkomsúduprvej
inštancie súhlasí. Ako dedička po L. Z. nikdy nič nezdedila a preto si ani nerobí žiadne právne nároky.

9. Žalovaný 24/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu poukázal na bod 19 rozsudku
súdu prvej inštancie a vyjadril názor, že nespochybniteľné vlastníctvo spoluvlastníckych podielov na
pozemkoch registra „C“ zapísaných na LV č. XXX k. ú. E. O., parc. č. XX, XX a XX nemôže byť zmenené
žalobcami požadovaným určením vlastníckeho práva na základe vydržania podľa § 134 Občianskeho

zákonníka na základe nerušenej a dobromyseľnej držby. Uviedol, že sa nevzdáva svojho vlastníckeho
práva k uvedeným spoluvlastníckym podielom v prospech žalobcov a konštatuje, že ani žalobcovia,
ani ich právny zástupca doteraz nevyužili žiadnu možnosť na usporiadanie vlastníctva vo vzťahu k
jeho nespochybniteľnému vlastníctvu spoluvlastníckych podielov na uvedených pozemkov žiadnym
bežným občianskym inštitútom a mimosúdnym spôsobom zmluvne, ani inak s ním ako jednoznačne
identifikovateľným vlastníkom na uvedených pozemkoch.

10. Žalovaná 6/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že toto berie na vedomie,
iné vyjadrenie k veci poskytnúť nevie, nepozná účastníkov sporu, skutočnosti vedúce k sporu, ani si voči
stranám sporu neuplatňuje žiadne nároky plynúce z predmetu sporu.

11. Žalovaná 12/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že žiadny pozemok
žalobcov 1/, 2/ nevlastní, ide o záležitosť, ktorá sa jej v podstate netýka. Rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za správny a jej účasť v spore za uzavretú.

12. Žalovaná 20/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že sa zrieka podielu

svojejmatkyC.X.,ktorázomrelaXX.XX.XXXXvprospechžalobkyne2/.Vtejtovecinemieniničdoplniťa
nijako sa vyjadrovať, nakoľko bližšie nič nevie a všetky rozhodnutia za jej osobu ponecháva na žalobkyni
2/.

13. Žalovaná 10/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že žiadny pozemok

žalobcov 1/, 2/ nevlastní, je to záležitosť, ktorá sa jej v podstate netýka, rozsudok považuje za správny
a celú záležitosť z jej strany za uzavretú.

14. Žalovaný 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol žalobe v celom rozsahu
vyhovieť, nakoľko ako zákonný dedič po svojom otcovi sa dostal do pozície zainteresovanej osoby a

nemá záujem byť s touto vecou obťažovaný.

15. Žalovaná 14/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že k veci bola vypočutá
a nemá k veci viac čo dodať.

16. Žalovaný 5/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že súhlasí s rozhodnutím
v prospech žalobcov, navrhoval, aby nebol zaviazaný na náhradu trov konania.

17. Ďalšie písomné vyjadrenia k danej veci podané neboli.

18. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

19. Odvolací súd podrobne preskúmal odvolacie námietky, ktoré boli žalobcami v odvolaní vznesené a

v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vyhodnotil každý dôkaz
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, správne zistil skutkový stav danej vec a na vec aplikoval
správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky žalobcov uvedené v podanom odvolaní
nemohli preto privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané,

ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto
dôvodu si odvolací súd osvojil zistený skutkový stav súdom prvej inštancie, jeho právne posúdenie a v
podrobnostiach na odôvodnenie jeho rozsudku v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na zdôraznenie
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:20. Žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a tvrdili, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Odvolací dôvod uplatnený žalobcami spočíva v mylnej aplikácií (výkladu) právnej normy na zistený
skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať,
ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavania procesných
predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.

22. Za nesprávne právne posúdenie danej veci považovali žalobcovia záver súdu prvej inštancie, že
žaloba je podaná proti osobám, ktoré nie sú zapísané ako vlastníci, resp. spoluvlastníci na príslušných
listoch vlastníctva a dôvodí, že žalobcovia mali možnosť navrhnúť vykonanie náhradných dedičských
konaní po osobách, ktoré sú zapísané v liste vlastníctva a už v čase podania žaloby nežili a následne
mohli s dedičmi uzavrieť mimosúdnu dohodu alebo podať žalobu na súd. Žalobcovia uviedli, že sa

domáhajú vydržania vlastníckeho práva podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Prinajmenšom od roku
1992 pôvodne zapísaní a zomrelí spoluvlastníci predmetných pozemkov neboli ich vlastníkmi a boli na
listochvlastníkovzapísaníibaformálneadošlotakkrozporumedzifaktickýmaprávnymstavom,ktorýsa
dá odstrániť jedine určením vlastníckeho práva v súdnom konaní proti ich právnym nástupcom, nakoľko
osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva neprichádza do úvahy a neprichádza do úvahy ani postup

navrhovaný súdom prvej inštancie náhradnými dedičskými konaniami, ktoré by museli byť zastavené
pre nemajetnosť poručiteľov.

23. S týmto záverom odvolateľov sa odvolací súd nestotožňuje.

24. Podľa § 80 O.s.p. účinného do 30.06.2016 návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je
alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);
b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

25. Podľa § 91 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016, ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci
niekoľko, koná každý z nich sám za seba.

26. Podľa § 91 ods. 2 prvá veta O.s.p. účinného do 30.06.2016, ak však ide o také spoločné práva alebo

povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane,
platia úkony jedného z nich i pre ostatných.

27. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b)
nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami

vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

28. Podľa § 76 CSP samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o

samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a
povinnosti samostatne.

29. Podľa § 77 ods. 1 CSP nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také
spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca

alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.

30. Bez ohľadu na zmenu procesnej právnej úpravy, pri žalobe o určenie, či tu právo (vrátane
vlastníckeho práva) je alebo nie je, predpokladom úspešnosti žaloby po procesnej stránke je, že
strany (predtým účastníci konania) majú vecnú legitimáciu, a že na takomto určení je naliehavý právny

záujem. Vecná legitimácia v konaní (aktívna alebo pasívna) predstavuje hmotnoprávny vzťah strany
(účastníka konania) k prejednávanej veci a má ju ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o
ktorom sa v konaní rozhoduje. Pokiaľ je strán (účastníkov) viac, Občiansky súdny poriadok v § 91 a
Civilný sporový poriadok v § 76 a § 77 rozlišujú dva druhy procesného spoločenstva, a to samostatnéspoločenstvo a nerozlučné spoločenstvo (§ 78 CSP uvádza ešte nútené spoločenstvo, ide však v
podstate o osobitnú formu nerozlučného spoločenstva). O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde sa
rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný, teda tam, kde podľa

hmotného práva je právo alebo povinnosť, o ktoré v konaní ide, nedeliteľnej povahy. V
takýchto prípadoch treba vydať ohľadom všetkých spoločníkov jediný rozsudok. Takým prípadom je
aj žaloba o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti (resp.
že žalobcovia sú spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele spolu 1/1). Pri
takto formulovanom petite sú pasívne legitimované všetky osoby, ktoré sú ako spoluvlastníci zapísané

v katastri nehnuteľností v čase rozhodovania súdu, prípadne ich právni nástupcovia, ak zapísané osoby
už nežijú. Nesprávny, resp. neúplný okruh strán (účastníkov konania) má za následok nedostatok vecnej
legitimácie, pre ktorú nie je možné žalobe vyhovieť. Nikto, kto je zapísaný v katastri nehnuteľností ako
vlastník, resp. spoluvlastník nehnuteľnosti, nemôže byť zbavený vlastníckeho práva v súdnom konaní,
ktorého nie je účastníkom (stranou).

31. Okrem toho žaloba o určenie, či tu právo (v danom prípade vlastnícke právo) je, alebo nie je,
tak za účinnosti O.s.p. (§ 80 písm. c/), ako aj v súčasnosti (§ 137 písm. d/ CSP) môže byť úspešná
len vtedy, ak žalobca preukáže naliehavý právny záujem na takomto určení. Naliehavosť právneho
záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaný popiera existenciu (neexistenciu) práva, resp.
právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je

sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie
práva, či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom. Naliehavý
právny záujem sa súčasne viaže k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným
nástrojom ochrany práva. O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné však uvažovať
iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom

vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/1/2010). Konkrétne, ak sa žalobca domáha
určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako
vlastník niekto iný, má vo vzťahu k osobe, resp. osobám zapísaným v katastri nehnuteľností naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, pokiaľ takéto určovacie rozhodnutie je spôsobilým prostriedkom

pre docielenie zapísania žalobcu ako vlastníka do katastra nehnuteľností namiesto tam zapísaných
žalovaných osôb. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností
(výpis z listu vlastníctva preukazuje vlastnícke právo) a na jeho právne účinky je odôvodnený záver,
že právne postavenie žalobcu, ktorý nie je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, je
neisté a bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené. Pokiaľ však žalobca žiada určiť,

že je vlastníkom nehnuteľnosti v celku (nielen spoluvlastníckeho podielu niektorej z osôb, ktoré sú ako
spoluvlastníci zapísané v katastri nehnuteľností), žaloba o určenie vlastníckeho práva
musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci tejto nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností.
Keďže v zmysle § 228 ods. 1 CSP je rozsudok (vrátane rozsudku o určení vlastníckeho práva) záväzný
len pre strany a ich právnych nástupcov (podobne podľa predchádzajúcej právnej úpravy - § 159 ods. 2

O.s.p. rozsudok je záväzný len pre účastníkov konania a pre orgány verejnej správy), môže byť takýto
rozsudok podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, len ak
účastníkmi konania boli všetky osoby aktuálne (v čase rozhodovania) zapísané v katastri nehnuteľností
ako vlastníci. Ak by žaloba smerovala len proti niektorým z nich, bol by síce výrok rozsudku záväzný
pre orgán, ktorý kataster vedie (§ 159 ods. 2 O.s.p.), avšak nebol by záväzný pre tie osoby, ktoré sú

zapísané v katastri nehnuteľností ako spoluvlastníci a neboli žalované, čoho dôsledkom by bolo, že
orgán, ktorý kataster vedie, by údaj o spoluvlastníctve (spoluvlastníckych podieloch) osôb, ktoré neboli
žalované, nemohol z katastra nehnuteľností vymazať, pričom zapísaním žalobcov ako vlastníkov v 1/1
v súlade s rozsudkom by vznikol duplicitný zápis vlastníckych práv. Tým by sa neodstránila
neistota o skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi a nedosiahla by sa zhoda medzi

skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Z toho možno vyvodiť záver,
že ak žalobca žiada určiť, že je vlastníkom nehnuteľnosti v celku, avšak žaloba nesmeruje proti všetkým
osobám, ktoré sú v čase rozhodovania zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníci (spoluvlastníci)
predmetnej nehnuteľnosti, naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný.

32. Z uvedeného vyplýva, že pri žalobe o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musia byť žalované
všetky osoby, ktoré sú v čase rozhodovania súdu zapísané ako spoluvlastníci v katastri nehnuteľností
(s výnimkou, ak sú predmetom konania len spoluvlastnícke podiely niektorých z nich). Naliehavý právny
záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesnýmnástrojom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého určenie
z dôvodu potreby ochrany žalobcu (dopadu na jeho majetkovú sféru) ide, vystihuje v spore otázku
aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

5MCdo/1/2010). Aj keď právna teória a prax nie sú jednotné v tom, či nesplnenie tejto podmienky, teda
neoznačenievšetkýchosôbzapísanýchvkatastrinehnuteľností akožalovanýchpredstavujenedostatok
pasívnej vecnej legitimácie alebo nedostatok naliehavého právneho záujmu (prípadne oboje), jednota
teórie a praxe panuje v tom, že dôsledkom nesplnenia tejto podmienky musí byť zamietnutie žaloby.

33. V danej veci bez akýchkoľvek pochybností žalobcovia žalobu nepodali voči všetkým osobám, ktoré
sú zapísané ako vlastníci nehnuteľností na liste vlastníctva. Vzhľadom na uvedené v predchádzajúcich
bodoch tohto odôvodnenia je nesporné, že žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcov musí smerovať
proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností, nakoľko v zmysle §
228 ods. 1 CSP (predtým § 159 ods. 2 O.s.p. do 30.06.2016) rozsudok o určení vlastníckeho práva je
záväzný len pre strany sporu (účastníkov konania) a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán

po právoplatnosti rozsudku, ak nie je stanovené inak. Rozsudok o určení vlastníckeho práva môže byť
podkladom pre vykonanie a zmeny v zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností len ak stranami
sporu (účastníkmi konania) boli všetky osoby aktuálne (v čase rozhodovania) zapísané v katastri
nehnuteľností ako vlastníci (viď i číslo listu 127), nakoľko inak by takýto rozsudok bol nevykonateľný. Ak
by žaloba nesmerovala proti všetkými týmto osobám (popierajúcim vlastnícke právo žalobcu), naliehavý

právny záujme na požadovanom určení by daný nebol.

34. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať i na znenie ust. § 70 ods. 1 zák.
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, z ktorého vyplýva, že údaje katastra sú hodnoverné, ak
sa nepreukáže opak. Údaje katastra sú zapisované zákonom ustanoveným postupom, len na základe

relevantných a hodnoverných podkladov a ten kto ich používa v dobrej viere (ak mu nie je známe niečo
iné).

35. Pokiaľ žalobcovia dôvodili, že osoby uvedené v katastri nehnuteľností nežijú a nežili už pred podaním
žaloby a preto sa domáhali určenia vlastníckeho práva vo vzťahu k ich právnym nástupcom, odvolací

súd len konštatuje, že právne nástupníctvo nebolo v tomto konaní osvedčené. Už v čase tvrdenej smrti
osôb zapísaných na predmetných listoch vlastníctva platilo v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka, že
dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. I keď sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa, nie sú tým
bez ďalšieho určené konkrétne veci ani podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Právna
úprava dedenia vychádza z uplatnenia úradnej ingerencie pri nadobúdaní dedičstva. Riešenie právnych

vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa patrí do právomoci súdu. Vykonaním jednotlivých
úkonov v konaní o dedičstve súd poveruje notára ako súdneho komisára (§ 38 O.s.p. účinného do
30.06.2016, § 161 CMP). Kým sa konanie o dedičstve právoplatne neskončí takým spôsobom, že
sa potvrdí nadobudnutie veci z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva
otvorená otázka, či ku vzniku vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k tejto veci vôbec dôjde. V konaní o

dedičstvemôžedôjsťajvyporiadaniu,podľaktoréhonadobudnevec(resp.jejcelýspoluvlastníckypodiel
patriaci poručiteľovi) iba jeden z dedičov. Vyporiadanie má spätnú účinnosť a jeho účinky nastávajú
už ku dňu smrti poručiteľa. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v
dôsledku dedenia konkrétny dedič nadobúda vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa žalobca
domáhať určenia vlastnícke práva proti subjektu, o ktorom len predpokladá, že je v súvislosti so spornou

nehnuteľnosťou právnym nástupcom zomrelej osoby vedenej v katastri nehnuteľností ako vlastník resp.
spoluvlastník nehnuteľnosti

36. K námietke žalobcov, v zmysle ktorej sa domáhali určenia vlastníckeho práva voči tvrdeným právnym
nástupcomzomrelýchosôbzapísanýchvkatastrinehnuteľností,odvolacísúddodáva,žeprincípúradnej

ingerencie do nadobúdania dedičstva, ktorá je v zmysle ust. § 175a až 175zd O.s.p. účinného
do 30.06.2016 zverená súdu, akcentovali aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 3Cdo
332/2007, 4Cdo 267/2009, sp. zn. 3MCdo/4/2013). Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená
na názore, že ak nebol zachovaný postup upravený citovanými zákonnými ustanoveniami, nemožno ho
obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha, že je vlastníkom, spoluvlastníkom

veci patriacej do dedičstva. Odvolací súd zastáva názor , že rovnaký postup je nutné uplatniť i v
danej veci, v ktorej sa žalobcovia domáhajú proti tvrdeným právnym nástupcom zomrelých vlastníkov,
resp. spoluvlastníkov sporných nehnuteľností určenia vlastníckeho práva bez toho, aby bolo súdom o
dedičskom práve, tej ktorej osoby rozhodnuté.37. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcov, že náhradné dedičské konania po zomrelých
v katastri nehnuteľností vedených vlastníkoch (spoluvlastníkoch) sporných nehnuteľností by museli byť

zastavené z dôvodu, že títo sú nemajetní, nakoľko predmetné nehnuteľnosti boli už vydržané žalobcami.
Vlastnícke právo dedič nadobúda síce až na základe právoplatného rozhodnutia o dedičstve, ale vždy ku
dňu smrti poručiteľa (napr. U. Z. podľa tvrdení žalobcov zomrel v roku XXXX, u ostatných osôb dátumy
ich úmrtí vôbec neuviedli). Naviac v dedičskom konaní sa súd otázkou vydržania vlastníckeho práva,
ktorá spadá do sporového konania, vôbec zaoberať nemôže.

38. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že názor žalobcov, že v danej veci je nutné žalovať
priamo právnych nástupcov osôb uvedených v katastri nehnuteľností (zomrelých) nie je správny.

39. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na nález Ústavného súdu SR IV. ÚS/1/02, odvolací súd môže len
konštatovať, že uvedené rozhodnutie na danú vec nedopadá, nakoľko názor súdu prvej inštancie, ktorý

je totožný s názorom odvolacieho súdu, je súladný so zákonom, vychádza z ustálenej rozhodovacej
činnosti najvyšších súdnych autorít a nemožno preto tvrdiť, že sa jedná v tomto prípade o prílišný
formalizmus. Naviac v danej veci sa nejedná o procesný postup súdu podľa § 43 ods. 2 O.s.p. účinného
do 30.06.2016, ale o meritórne rozhodnutie. Uvedené rozhodnutie na danú vec nie je možné aplikovať.

40. Odvolací súd konštatuje, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP daný nebol.

41. Žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP a tvrdili , že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

42. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s

osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové
zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia
dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP. Podľa citovaného zákonného
ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane

toho,čouviedlistranysporu.Nesprávnehodnoteniedôkazovbybolomožnévytknúťsúduprvejinštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným
ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení

dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je
možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými
závermi.

43. Žalobcovia namietali nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a tvrdili, že minimálne od

roku 1982 dobromyseľne vstúpili do držby predmetných pozemkov, počas celej vydržacej doby ich
dobromyseľnosť trvala a tieto vydržali v roku 1992.

44. Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Tento
obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ust. § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je

vlastník v medziach zákona oprávnený vec držať (ius possidendi), užívať (ius utendi), požívať jej plody a
úžitky (ius fruendi) a má právo s vecou nakladať (ius disponendi). Právo vec držať, nazývané tiež právom
držby, znamená právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré
je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych oprávnení.

45. Vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených
podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu.
K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň zákonné
predpoklady, a to a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosťvydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej
doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j., či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých
vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,

stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.

46.Priposudzovaníoprávnenostidržbytrebavychádzaťzozásady,žejejpredpokladomjepresvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné
presvedčenie, ktoré sa prejavuje navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za

vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť,
ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže
byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

47. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný
právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do
príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takého nadobúdacieho titulu (aj putatívneho),
ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.

48. Súd prvej inštancie pri právnom posudzovaní danej veci tieto skutočnosti a zásady správne
vyhodnotil.

49. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie v otázke dobromyseľnosti
držby žalobcov. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam

veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto
titulom ( právnym dôvodom ) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného
vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. Samotné užívanie
sporných nehnuteľností žalobcami , prípadne aj ich právnym predchodcom bez súvisiaceho právneho
úkonu medzi žalobcami a ich právnym predchodcom, resp. ich právnym predchodcom a tretími osobami

vo vzťahu k sporným pozemkom nie je ani domnelým právnym úkonom, od ktorého by mohli žalobcovia
odvodzovať oprávnenú držbu nehnuteľností.

50.Občianskyzákonníkvzneníplatnomvčasetvrdenéhovstupužalobcovdodržbypozemku(rok1982)
nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia

vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb.
účinnou od 01.04.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo vymedzené
na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať
vlastníckeprávonajmäkpozemkom.NovelouObčianskehozákonníkavykonanouzákonomč.509/1991
Zb. účinnou od 01.01.1992 boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho

práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred
01.01.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak
teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 01.01.1992 podmienku
nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke

právo k pozemku vydržaním.

51. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že oprávneným držiteľom nehnuteľností, ktorý je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za
účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností,

ktorá nebola uzavretá v písomnej forme (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 361/2012).

52. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že boli v omyle, že im sporné pozemky patria na základe kúpnej zmluvy
uzavretej s ich právnym predchodcom, odvolací súd udáva, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam,kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný
je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval z obvyklou mierou opatrnosti, ktorú
možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen

skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných
právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych
skutočností. Pre účely prejednávanej veci je treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z
neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je
právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia

zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa
oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle vykonať.

53. Žalobcovia v danej veci svoju dobrú vieru odvodzovali jednak z rozhodnutia súdu vo veci
určenia vlastníckeho práva ich právneho predchodcu (konanie pod sp. zn. na Okresnom súde Trenčín
10C/684/1982) a kúpnej zmluvy uzavretej s ich právnym predchodcom na predmetné nehnuteľnosti

( skutkový omyl). Odvolací súd môže len konštatovať, že ani jedna z parciel, ku ktorej sa domáhajú
určenia vlastníckeho práva, nebola súčasťou rozhodnutia súdu, ani následnej kúpnej zmluvy, ktorú
skutočnosť žalobcovia nespochybnili. Nemôže sa preto jednať ani o ospravedlniteľný skutkový omyl.

54. Odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. l písm. f) CSP daný nebol.

55.Ztýchtodôvodovodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie,vrátanerozhodnutiaotrováchkonania,
ktoré odvolateľmi nebolo vecne spochybnené, ako vecne správny potvrdil.

56. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262

ods. 1 CSP tak, že žalovaní, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, majú proti žalobcom 1/ - 4/ nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

57. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0:

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).