Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/66/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216204931
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216204931.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: V. B., nar. XX.X.XXXX, adresa W. Z., Y.
XX, o zaplatenie 2.820,07 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 15C/39/2016-88 zo dňa 24.4.2018 - v časti splatnosti uloženej povinnosti a v
zamietajúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e
a v napadnutej časti splatnosti uloženej povinnosti, ako i v závislom výroku o náhrade trov konania r u

š í a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:
„I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 3.023,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8 % ročne:
zo sumy 2.934,75 eur od 10.10.2013 do 18.10.2013,
zo sumy 2.876,05 eur od 19.10.2013 do 24.10.2013,
zo sumy 2.820,07 eur od 25.10.2013 do zaplatenia,
zo sumy 199,18 eur od 10.10.2013 do zaplatenia,

to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 30,- eur mesačne splatných vždy do 25. dňa mesiaca,
počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo i
len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
III. Žalobcovi sa priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške
tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením.“

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods.
1, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch... v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a § 3 Nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase omeškania.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ako vyplynul z vykonaného dokazovania, že:

„Žalobca a žalovaná dňa 19.12.2012 uzavreli úverovú zmluvu č. 0000000000026433,
ktorou bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 3.000,- eur s ročnou úrokovou sadzbou
17,9 %, s konečnou splatnosťou 27.12.2022 a s počtom a výškou splátok: 120 x 54,53 eur. V súlade
s bodom 4 zmluvy o úvere žalobca listom zo dňa 27.08.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, čímvznikla žalovanej povinnosť jednorázovo uhradiť banke celú zostávajúcu časť úveru vo výške 3.169,95
eur.Žalovanápozosplatneníúverudodňapodaniažalobyuskutočnilaúhradyspoluvovýške114,68eur,
pričom počas konania do rozhodnutia súdu už neuskutočnila žiadnu ďalšiu úhradu. Žalobca si v konaní

uplatňovalvočižalovanejnezaplatenúistinuúveruvovýške2.934,75eur,nezaplatenýriadnyúrokaúrok
z omeškania vyčíslené do predčasného zosplatnenia úveru vo výške 199,18 eur a 4,08 eur, riadny úrok
vo výške 17,90 % ročne a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny až do zaplatenia a
úrok z omeškania vo výške 8 % z riadneho úroku vzniknutého do času predčasného zosplatnenia úveru
až do zaplatenia. Predmetnú zmluvu o úvere žalovaná uzavrela ako spotrebiteľ, preto na daný právny

vzťah sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalej aj ust. § 52
a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). V zmysle ust. § 9 ods. 1, 2 a § 11
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) je
potrebné preskúmať, či v listinách tvoriacich zmluvu, sú obsiahnuté všetky zákonom určené náležitosti.“.

4. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že: „...v danom prípade žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu

o spotrebiteľskom úvere. Žalobca sa domáhal svojich nárokov z titulu zmluvy, ktorou boli žalovanej
poskytnuté peňažné prostriedky a táto sa zaviazala vrátiť ich v dohodnutých mesačných anuitných
splátkach spolu s príslušným úrokom. Pretože žalobca ako veriteľ poskytoval spotrebiteľský úver v rámci
svojho podnikania a žalovaná ho neprijímala na takéto účely, spĺňajú definíciu veriteľa a spotrebiteľa
v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a zmluva z 19.12.2012 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm.
d) cit. zákona a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom. Predložená zmluva bola uzatvorená
platne, má písomnú formu a všetky jej náležitosti sú na listinách, ktoré tvoria súčasť zmluvy. Žalovaná
nárok žalobcu nijako nesporovala po vecnej, ako ani po právnej stránke. Vyhodnotením vykonaného
dokazovania,atoajsohľadomnanáležitostiúverovejzmluvypodľa§9ods.2zákonač.129/2010Z.z.a

na žalobcom v jeho podaniach poskytnuté vysvetlenie k splneniu týchto náležitostí súd dospel k záveru,
že žaloba v časti o zaplatenie 3.023,33 eur spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania z nezaplatenej
istiny a riadneho úroku vzniknutého do času predčasného zosplatnenia úveru bola podaná dôvodne,
keď suma 3.023,33 eur je súčtom nezaplateného zostatku istiny úveru a jeho vyčísleného príslušenstva
(v zmysle bodu 4 odôvodnenia tohto rozsudku) vzniknutého do dňa predčasného zosplatnenia úveru.

Predmetný úver bol pre omeškanie s platením mesačných splátok v súlade s úverovou zmluvou (bod
4 zmluvy v spojení s VOP) a zákonnou úpravou (§ 53 ods. 8 a § 565 OZ) predčasne zosplatnený
ku dňu 27.08.2013, čím vznikla žalovanej povinnosť jednorazovo uhradiť banke celú zostávajúcu časť
úveru. Žalovaná po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby uskutočnila úhrady spolu vo výške 114,68
eur, pričom počas konania do rozhodnutia súdu už neuskutočnila žiadnu ďalšiu úhradu. Na základe

uvedeného súd žalobe v časti sumy 3.023,33 eur s prislúchajúcim príslušenstvom tak ako je uvedené
vo výroku I (zohľadňujúc platby vykonané pred podaním žaloby) ako dôvodnej vyhovel. Súd zároveň
zaviazal žalovanú aj k zaplateniu úrokov z omeškania z nezaplatenej istiny úveru a z nezaplateného
riadneho úroku vzniknutého do predčasného zosplatnenia úveru, a to vo výške 8 % ročne v zmysle
citovaných ustanovení odo dňa 10.10.2013, t.j. odo dňa požadovaného žalobcom v žalobnom návrhu

po zosplatnení úveru, keďže sa žalovaná s plnením týchto svojich záväzkov dostala do omeškania, a
to až do zaplatenia. Vzhľadom na to súd žalobe v časti uvedenej vo výroku I vyhovel, pričom z dôvodu
nepriaznivej finančnej situácie žalovanej, ktorá bola na pojednávaní dostatočne osvedčená (dôvody
uvedené v odseku 3 odôvodnenia rozsudku, ktoré potvrdzuje aj lustrácia súdu v SP č.l. 81-82 svedčiaca
o dlhodobých nepriaznivých zárobkových pomeroch žalovanej), súd žalovanej povolil podľa § 232 C.s.p.

splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po 30,- eur až do zaplatenia, a to tak ako vyplýva z výroku I
tohto rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky (výrok
I). Pri určení mesačnej sumy splátok a z toho vyplývajúcej celkovej doby splácania úveru (v prípade
ak budú splátky riadne a včas zaplatené) súd prihliadol aj na to, že v zmluve bola medzi stranami
dohodnutá splatnosť do 10 rokov od uzavretia zmluvy, v dôsledku čoho súd nepovažoval za neprimerané

ani dodatočné splácanie dlhu v dlhšej lehote tak, ako to vyplýva z výroku I tohto rozsudku. Táto lehota
pritom plne zohľadňuje dlhodobú nepriaznivú situáciu žalovanej.“.

5. V časti zmluvného úroku: „Pokiaľ ide o uplatnený riadny úrok vo výške 17,90 % ročne z nezaplatenej
istiny od 10.10.2013 zohľadňujúci platby žalovanej pred podaním žaloby, súd tento nárok žalobcovi

nepriznal, nakoľko podľa názoru súdu z ust. § 502 a § 503 Obchodného zákonníka vyplýva, že dlžník
je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Veriteľovi teda patria dohodnuté
zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, a to aj v prípade jeho predčasnéhozosplatnenia, pričom následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania
(R 59/1998). Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo
k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by

spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi (uznesenie Ústavného súdu SR č.k.
IV. ÚS 476/2012-14). V podstate ide o to, že pri zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru a má právo
získať okamžite celú sumu požičaných peňazí, a teda na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru a práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku

veriteľa na riadne úroky za požičanie peňažných prostriedkov aj po zosplatnení úveru. V opačnom
prípade by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval
ako keby ku zmene záväzku nedošlo, pričom spotrebiteľovi by už neboli garantované práva, ktoré mu
v súvislosti s dohodnutým splácaním úveru vyplývali zo zmluvy pred vyvolanou zmenou. Ba čo viac
veriteľ by mohol úroky inkasovať aj v oveľa väčšom rozsahu a v kratšej dobe, než na základe pôvodného
splátkového kalendára, nakoľko by už nebol ohraničený postupnosťou splácania úrokov z istiny a ani

dohodnutým celkovým rozsahom úrokov z úveru a dlžník by musel platiť úroky vo výške 17,90 % z
celej dlžnej istiny bez akéhokoľvek časového a objemového limitu až do úplného zaplatenia tejto istiny
(žalobca totiž žiadané úroky nelimitoval ani pôvodne dohodnutou celkovou sumou úrokov vypočítanou
podľa pôvodného splátkového kalendára, na ktoré úroky by mal žalobca nárok pri riadnom splácaní
úveru počas doby trvania zmluvného vzťahu). Na uvedenom pritom nič nemení ani prípadná dohoda

zmluvných strán v danom smere, resp. úprava v zmluve alebo v jej súčastiach, nakoľko táto je pre
obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Súd preto tento nárok
žalobcovi nepriznal. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu vo zvyšnej časti (v časti prevyšujúcej nárok
priznaný vo výroku I ) zamietol (výrok II).“.

6. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a § 255
ods. 1 CSP, pričom dospel k záveru, že žalobca má právo na náhradu trov konania proti žalovanej v
rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v tejto sporovej veci úspešný na 100 % (v časti istiny rozhodujúcej
pre určenie celkového úspechu strany v spore). O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

7. Proti tomuto rozsudku výslovne proti výroku, ktorým súd žalobu v časti úroku zamietol a žalovanej
povolil uhradiť dlh v splátkach, podal žalobca odvolanie s tým, že rozhodnutie v napadnutom rozsahu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

8. K zmluvnému úroku po predčasnom zosplatnení vyslovil názor, že nárok na zaplatenie úroku trvá od
poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal
pritom na ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ako aj komentár, z ktorého zdôraznil,
že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Vzhľadom na dispozitívnosť ust. § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas

ktorej má dlžník platiť úroky v zmluve o úvere, dojednať odchýlne... Pri omeškaní s vrátením peňažných
prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Podľa odvolateľa
z ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím
skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá podľa neho oporu v právnych

predpisoch. Následne odvolateľ poukázal na početné rozhodnutia Krajských súdov SR, z ktorých v
citovaných statiach zvýraznil závery podporujúce jeho uvedený názor. V rozsudku Krajského súdu Žilina
č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 zdôraznil, že úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv
omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka a
samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.

k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017 zdôraznil, že na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa §
502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe
ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úrok z úveru je v
podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť
platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi,

pokiaľ si strany v zmluve o úvere nedohodli niečo iné. Osobitne zvýraznil vyjadrenie odvolacieho súdu,
ktorému nie je zrejmé, ako sa mohol dostať žalobca do výhodnejšieho postavenia tým, že úver zosplatnil
a de iure zosplatnením od zmluvy o úvere odstúpil, keď nielenže nemal k dispozícii finančné prostriedky,
ktoré poskytol žalovanému, ale nemal za ich používanie žalovaným zaplatenú ani odplatu, resp. odmenurovnajúcu sa úroku z úveru a navyše ani finančné prostriedky, ktoré mu mal žalovaný priebežne vracať.
V tejto veci zvýraznil tiež, že odvolací súd vyslovil názor, že rozhodnutie NS SR R 59/98 je možné na
prejednávanú vec aplikovať, avšak s takým výkladom, že pokiaľ žalobca ako veriteľ odstúpil od zmluvy

o úvere tým, že vyhlásil jej predčasnú splatnosť preto, že dlžník nesplácal úver riadne a včas, a teda od
zmluvy odstúpil, má právo na účtovanie úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania označovaných ako
tzv. sankčné úroky v zákonnej alebo v dohodnutej výške, s poukazom na § 369 Obchodného zákonníka
až do splatenia celej poskytnutej sumy, vrátane úrokov z úveru, pretože tieto sú súčasťou peňažného
záväzku dlžníka. S poukazom na rozhodnutie R 59/1998 nie je preto možné dospieť k názoru, že NS

SR jednoznačne vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov iba do splatnosti
dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval ani okresný súd a ani NS SR. Navyše, rozhodnutie NS
SR vychádzalo z právneho stavu v čase, keď výška úrokov z omeškania nebola zákonom limitovaná.
Odvolateľ tiež zdôraznil, že či už oznámenie žalobcu, že sa celý úver stal splatný alebo odstúpenie od
zmluvy,nevylučujú,abyboldlžníkpriomeškanísvrátenímúverupovinnýplatiťakoúrokyzúveruajúroky
z omeškania. V ďalšom odvolateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co/193/2017-88

zo dňa 7.12.2017, z ktorého zdôraznil, že Obchodný zákonník ani zák. č. 129/2010 Z. z. nevylučujú
dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do splatenia úveru,
pričom poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005, podľa ktorého nie je možné vylúčiť,
aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom
skutočneužívaná(dojejfaktickéhovráteniaveriteľovi),tedaajzadobu,počasktorejjedlžníkvomeškaní

so splnením záväzku. Využitie práva veriteľa na zosplatnenie mení len splatnosť úveru, t.j. peňazí, nie
ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo osebe veriteľovi privodiť zhoršenie (a dlžníkovi len preto,
že je spotrebiteľom zlepšenie) jeho práv. Odkázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k.
7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, podľa ktorého záverov zmluvné úroky sú odplatou za poskytnutie
peňažnýchprostriedkovnazákladeúverovejzmluvy,predstavujúcenuúveruadlžníkjepovinnýichplatiť

od okamihu reálneho poskytnutia peňazí až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v
omeškaní. Z rozsudku NS ČR sp. zn. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014 zdôraznil, že zákonné úroky z
omeškania nenahradzujú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Odvolateľ poukázal
tiež na to, že návrh zákona (neskôr prijatý pod č. 106/2014 Z. z.) z roku 2013, ktorým sa mal meniť a
dopĺňať Občiansky zákonník, obsahoval pod č. 1 ustanovenie, ktorým sa navrhovalo doplnenie § 59 ods.

9 Občianskeho zákonníka v znení „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565.“ Táto navrhovaná zmena ale nebola nikdy legislatívne prijatá
a neexistuje žiadne ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu.
Pokiaľ súd prvej inštancie odkazuje na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, vyslovil názor, že zo
znenia petitu, ako aj z povahy preskúmavacej právomoci ÚS SR je zrejmé, že ÚS sa v danom prípade

nielenže nevyjadril k meritu odvolania, t.j. k úrokom po zosplatnení, ale tak ani nemohol učiniť.

9. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri priznaní možnosti plnenia dlhu
v splátkach postupoval v rozpore so zákonom s tým, že výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si
zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou Civilným

sporovým poriadkom, keď navyše splatenie istiny bude trvať 8,4 roka, čo je neprimerane dlho, čo
nepoškodí len jeho, ale i žalovanú, ktorej budú zatiaľ narastať úroky z omeškania. V tejto súvislosti
žalobca opätovne odkázal na viaceré rozhodnutia Krajských súdov SR, konkrétne Krajského súdu
v Trnave č. k. 24Co/322/2016-85 zo dňa 1.3.2017, podľa záverov ktorého žalobca má nepochybne
právo, aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej lehote a toto právo žalobcu nemôže byť

porušené len preto, že žalovaný berie na seba záväzky až v takej výške, že zjavne nie je schopný
ich plniť, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/33/2017-62 zo dňa 22.2.2017, z ktorého
zdôraznil, že bolo by v príkrom rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu, aby sa dlh splácal v menších
mesačných splátkach, ako bolo dohodnuté v zmluve a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
k.12Co/145/2017-85zodňa31.7.2017,vzmyslezáverovktoréhosúdmusíexoffoprihliadnuťnaosobné

a majetkové pomery strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu
o plnenie, dobu, po ktorú by týmto spôsobom došlo k zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala
neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa a aby svojou dĺžkou nepoprela samotný účel súdneho
konania, pričom rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené.

10. V závere odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú
uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov
konania aj odvolacieho vo výške zaplatených súdnych poplatkov.11. Žalovaná odvolanie nepodala a k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie

dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu v časti zamietnutia žaloby v úroku nie
je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie tejto časti rozsudku
(§ 187 CSP), avšak v časti splatnosti priznanej pohľadávky bolo nevyhnutným rozsudok súdu prvej
inštancie aj v spojení so závislým výrokom o náhrade trov prvoinštančného konania zrušiť a vec mu

v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) v spojení s §
391 ods. 1 CSP).

13. Keďže rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti prvej výrokovej vety s výnimkou
splatnosti uloženej povinnosti, nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán, nadobudol právoplatnosť

a nepodliehal tak prieskumu odvolacieho súdu. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bola tá časť
rozsudku, ktorou súd povolil žalovanej splniť uloženú povinnosť v splátkach po 30,- Eur pod hrozbou
straty výhody splátok a druhá výroková veta, ktorou súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol v časti úroku z
úveru za čas po jeho splatnosti, ku ktorej došlo zosplatnením k 9.10.2013, a to vychádzajúc z dôvodov
uplatnených žalobcom v podanom odvolaní popísaných vyššie.

A. K ÚROKU Z ÚVERU ZA ČAS PO JEHO ZOSPLATNENÍ

14. Žalobca si podanou žalobou voči žalovanej okrem priznaných súm s príslušenstvom uplatňoval aj
úrok z úveru vo výške 17,90% ročne z nezaplatenej istiny do zaplatenia, v ktorej časti súd prvej inštancie

žalobu ako nedôvodnú zamietol s odôvodnením v ods. 8 preskúmavaného rozsudku, ktorého obsah je
zhrnutý v ods. 5 tohto rozsudku. Súd prvej inštancie v zamietajúcej časti s odkazom na uznesenie ÚS
SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012 zo dňa 18.9.2012 argumentoval v podstate tým, že veriteľovi patria úroky z
úveru len do splatnosti dlhu a po predčasnom mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru

a za obdobie po zosplatnení dlhu do splatenia úveru úroky z omeškania.

15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o vec
samú a preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a
pretože v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje

s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej zamietajúcej časti, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku v zamietajúcej časti, konkrétne v odseku 8. Odvolací súd ani s prihliadnutím
na odvolacie argumenty uplatnené žalobcom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych
záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

16. Odvolací súd si je vedomý, že súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho
predčasnom zosplatnení nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom v odvolaní poukázané rozhodnutia
krajských súdov, avšak v tejto otázke sa odvolací súd prikláňa k názoru, že veriteľovi patria úroky z
úveru len na čas do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba

úroky z omeškania. Odvolací súd sa pritom obdobne ako prvoinštančný, opiera o judikatúru vyšších
súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v
rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4 Cdo 143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského
súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavnýsúd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k
tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

17. Nie je teda podložené tvrdenie odvolateľa, že v predmetnom rozhodnutí ústavný súd sa k meritu
odvolania nevyjadril. Aj odvolací súd zastáva názor, že ak spotrebiteľ po zosplatnení už nemá právny titul
peňažnéprostriedkyveriteľaužívať,nietdôvodu,abyveriteľinkasovalúrokynáležiacemuprioprávnenej
držbe finančných prostriedkov spotrebiteľom, náležia mu ale úroky z omeškania.

18. S poukazom na uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

zamietajúcej časti s použitím § 381 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

B. K UMOžNENIU Žalovanej splniť povinnosť v splátkach

19. Rozhodnutie umožniť žalovanej uhradiť žalobcovi priznanú pohľadávku v splátkach po 30,- Eur

mesačne, súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na § 232 CSP v časti odseku 7. preskúmavaného
rozsudku, ktorého obsah je uvedený vyššie. Prvoinštančný súd pritom vychádzal z pomerov žalovanej
takakoichprezentovalavrámcisvojejvýpovedestým,žesmanželomsarozišli,samaúverďalejsplácať
nevládala, keďže nemala robotu, starala sa o dve maloleté deti vo veku 11 a 4 s tým, že otec týchto detí
jej neplatí výživné, ktoré mu uložil súd a taktiež nezaplatil ani zameškané výživné. Nedávno si síce našla

prácu, avšak je to práca vždy iba na zastupovanie chýbajúceho zamestnanca. Jej celkový mesačný
príjem je 150,- Eur čo pozostáva výlučne z náhradného výživného, ktoré za otca platí na jej dve maloleté
deti Sociálna poisťovňa. V Bratislave má príjem z uvedeného zamestnania 20,- Eur na deň. Býva spolu
s rodičmi, ktorí sú na invalidnom dôchodku. Súd na základe osvedčiaca si dlhodobých nepriaznivých
zárobkových pomeroch žalovanej lustráciou v Sociálnej poisťovni dospel k záveru, že splátky vo výške

30,- Eur mesačne, ako ich navrhla žalovaná, sú primerané. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že súd
pri posudzovaní pomerov žalovanej vychádzal výlučne len z jej výpovede na pojednávaní, a pokiaľ
argumentoval ich osvedčením z lustrácie zo Sociálnej poisťovne, z tejto vyplýva jedine to zistenie,
že žalovaná je osoba starajúca sa o dieťa do 6 rokov, v období od 8.3.2017 do 31.5.2017 pacovala
na dohodu o pracovnej činnosti u zamestnávateľa Radoslava Šárkoziho, s vymeriavacím základom v

mesiacoch marec až máj 2017 40, 20 a 10,- Eur, keď od 1.3.2018 sa stala jeho zamestnancom, čo
určite nie je možné považovať za osvedčenie žalovanou tvrdených osobných a zárobkových pomerov
pre umožnenie jej splniť povinnosť v splátkach. Samotná žalovaná pritom na preukázanie svojich tvrdení
nepredložila žiadne dôkazy a súd ju na predloženie dôkazov ani nevyzval.

20. V zmysle § 232 ods. 2 a 4 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak (ods. 2). Lehota na plnenie je 3 dni a
plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (ods. 3). Ak
súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa plnenia a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť
týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť,

že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (ods. 4).

21. Vyššie citované procesné ustanovenia umožňujú súdu, aby v určitých odôvodnených prípadoch určil
dlhšiu paričnú lehotu ako je 3 dni, pričom pri širšom výklade citovaných ustanovení v ich vzájomnom
kontexte je nutné dospieť k záveru, že súd môže umožniť uhradenie dlhu aj v splátkach, ktorých rozsah

a podmienky zročnosti musí v rozhodnutí určiť. Na základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o
určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach,
nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery
sporových strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie
záväzku žalovaným, dobu, po ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu

prisúdenej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo
zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti) ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej
sumy v splátkach neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa, pričom súd môže určiť,
že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia; súd teda musí lehotuna plnenie určiť tak, aby jej dĺžka nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku
viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami; záver súdu o splnení podmienok na
určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku musí byť vždy náležite

odôvodnený.

22. V danom prípade ale súd prvej inštancie vychádzal iba z čiastkových a neúplných tvrdení žalovanej,
ktoré naviac neboli podložené žiadnym dôkazom a zistenia súdu o zárobkových pomeroch boli
nedostatočné (skoro žiadne), navyše časovo nekorešpondujúce s obdobím pred vydaním napadnutého

rozsudku, pretože nebol preukázaný príjem žalovanej u zamestnávateľa, u ktorého je podľa výpisu zo
Sociálnej poisťovne zamestnaná od 1.3.2018. V tejto veci, keďže ide o spotrebiteľský spor, pritom v
zmysle § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Pokiaľ je predmetom
konania plnenie pôvodne dojednané v splátkach, v záujme zachovania spravodlivosti je tiež nevyhnutné
prihliadnuť tiež na výšku pôvodne stranami dojednaných splátok, pričom výška splátok dlhu umožnená

súdom by zásadne nemala byť nižšia, výhoda poskytnutá žalovanej strane v podobe umožnenia uhradiť
dlh v splátkach, nesmie byť neprimeraná nevýhodnosti postavenia žalobcu, nesmie porušovať rovnosť
účastníkov občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak súd rozhodne o
povolení splátok uloženej povinnosti bez náležitého zistenia rozhodných pomerov na strane žalovaného,
rozhodnutie je nepresvedčivé a nesie prvky arbitrárnosti.

23. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

25. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby

určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

26. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie

považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

27. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

28. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti
uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež

s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

29. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

30.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

31. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením časti rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám
realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu
právanaspravodlivýproces,pričomspoukazomnamieruzlyhaniasúduprvejinštancie,keďrozhodnutie
v relevantných záveroch vo vzťahu k splatnosti riadne a dostatočne neodôvodnil ani nepodložil dôkazmi,

nie je dobre možné tento nedostatok napraviť až v konaní pred odvolacím súdom.

32. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu splatnosti dlhu, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP včítane závislého výroku o náhrade
trov konania, § 379 písm. a) CSP zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

33. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vyhodnotiť požiadavku žalovanej
na umožnenie jej uhradiť uloženú povinnosť v splátkach v zmysle § 232 ods. 2 a 4 CSP, za
tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP zabezpečiť potrebné dôkazy, následne komplexne zohľadniť

všetkyokolnostinielennastranežalovanejapotomopätovnerozhodnúťosplatnostiuloženejpovinnosti,
pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov nielen prvoinštančného, ale aj tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

34. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).