Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. február 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/106/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311200601
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2311200601.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci navrhovateľa: Mesto Galanta,
so sídlom Galanta, Mierové námestie 940/1, zastúpeného, advokátkou: JUDr. Eleonóra Zuzáková, so
sídlom Galanta, Mierové námestie 4, proti odporkyni: O. M., nar. XX.X.XXXX, bytom W., I. XXX/XX,
zastúpenej splnomocneným zástupcom: Mgr. Q. O., bytom W., I. XXX/X, o vypratanie bytu, na odvolanie
odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 21.10.2011, č.k.17C/5/2011-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 79,58 Eur
na trovách právneho zastúpenia, k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu vyhovel žalobe navrhovateľa a odporkyni
uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť a to byt č. X s príslušenstvom II. kategórie, nachádzajúci sa na
2. poschodí bytového domu so súpisným číslom XXX/XX na parcele registra „C“ č. 1698/2 vedeného
Katastrálnym úradom Trnava, Správa katastra Galanta, na LV č. XXXX, v k. ú. W. a to do 15 dní od
právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov
konania vo výške 99,50 Eur, k rukám jeho právnej zástupkyne, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 710 ods. 3, 4, § 711 ods.

1 písm. d) a ods. 5) Občianskeho zákonníka. Vecne súd rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi účastníkmi vznikol na základe nájomnej zmluvy
zo dňa 28.8.2001 nájomný vzťah, na základe ktorého odporkyňa bola povinná uhrádzať nájomné vždy
do 5. dňa v mesiaci pozadu. Zo zhodných výpovedí účastníkov bolo preukázané, že odporkyňa za
5 mesiacov marec až júl 2010 neuhradila nájomné a to ani čiastočne. K zaplateniu dlhu došlo až v
máji 2011. Navrhovateľ potom v súlade s ustanovením § 711 ods. 1 písm. d) OZ vypovedal predmetnú
nájomnú zmluvu. Výpoveď odporkyňa prevzala osobne dňa 22.8.2010, výpovedná lehota plynula od 1.

dňa nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede, teda od 1.9.2010 a uplynula dňa 1.12.2010, čím
nájom skončil. Odporkyňa mala právo v prekluzívnej lehote troch mesiacov od doručene výpovede, teda
do 22.11.2010 podať na príslušnom súde žalobu o určenie neplatnosti výpovede. Keďže tak neurobila,
výpoveď treba považať za platnú a odporkyňa je potom povinná byt vypratať a odovzdať navrhovateľovi.

Námietku odporkyne, že v čase doručenia výpovede sa nachádzala v hmotnej núdzi z objektívnych
dôvodov, prvostupňový súd s poukazom na § 710 ods. 4 OZ uzavrel, že k predĺženiu výpovednej
lehoty o tzv. ochrannú lehotu v trvaní 6 mesiacov v danom prípade nemohlo dôjsť, keďže odporkyňaskutočnosť, že sa mala v čase doručenia výpovede nachádzať v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov
navrhovateľovi, ale ani na pojednávaniach súdu, nepreukázala, ochranná lehota teda nezačala plynúť.
Súd tiež poukázal na to, že odporkyňa prišla o prácu v dôsledku podpísania dohody o skončení

pracovného pomeru, ani preto nie sú splnené podmienky § 711 ods. 5 OZ.

Pokiaľ zástupca odporkyne s poukazom na judikát NS SR, namietal, že výpovedná lehota vo výpovedi
musí byť presne určená, súd sa s jeho námietkou nestotožnil, keďže prenajímateľ nemôže predpokladať,
kedy nájomca prevezme výpoveď z nájmu bytu a teda odkedy začne plynúť výpovedná lehota. Vo
výpovedi, ktorá bola odporkyni doručená, je jasne a zrozumiteľne uvedené, kedy začne výpovedná

lehota plynúť, ako dlho trvá a že po jej uplynutí je potrebné byt vypratať a odovzdať navrhovateľovi.
Odhliadnuc od toho ale prvostupňový súd poukázal na to, že vzhľadom na to, že odporkyňa nepodala
návrh na vyslovenie neplatnosti predmetnej výpovede, výpoveď je platná.

Prvostupňovýsúdspoukazomnavyššieuvedenúargumentáciupotomnávrhuvcelomrozsahuvyhovel.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov
konania vo výške 99,50 Eur, ktorá spočíva zo zaplateného súdneho poplatku za návrh.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie
odporkyňa, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvého stupňa zrušil (podľa
obsahu zrejme zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol). V úvode zdôraznila, že neznalosť zákona
nikoho neospravedlňuje a ona podcenila vážnosť situácie a nevyužila možnosť podať si žalobu o určenie
neplatnosti výpovede z nájmu bytu, ani v písomnej podobe neoznámila prenajímateľovi, že je občanom

v hmotnej núdzi. Prenajímateľ však mal o tom vedomosť, keďže to viackrát pred jeho zamestnancami
ústne prehlásila. Podľa odvolateľky navrhovateľ účelovo doručil výpoveď z nájmu bytu v zmysle § 711
ods. 1 písm. d) OZ. Odporkyňa dlhovala na nájomnom z objektívnych dôvodov, nakoľko poberala iba
invalidný dôchodok vo výške 160,- Eur mesačne a v dôsledku krízy sa nemala možnosť ani brigádnicky
zamestnať. Poukázala na to, že v mesiaci máj 2001 v plnej miere uhradila správcovi bytu dlžné nájomné.

Poukázala tiež na konkludentné konanie, spočívajúce v tom, že navrhovateľ plnenie od odporkyne
naďalej prijímal a prijíma až do dnešného dňa a je potrebné skúmať, či nemožno hovoriť o obnovení
zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou. Odvolateľka ďalej poukázala na rozhodnutie
NS SR sp.zn. 1Cdo2/2007, v zmysle ktorého skutkové vymedzenie nemožno stotožniť s odkazom na
ustanovenie Občianskeho zákonníka, ale musí byť konkretizované a rozhodnutie sp.zn. 3Cdo127/1998,

v zmysle ktorého výpoveď musí obsahovať aj uvedenie lehoty, v ktorej nájom končí a ak sa tak nestane,
výpoveď bude podľa § 39 OZ neplatná. V ďalšom odvolateľka zdôraznila, že konanie navrhovateľa
sa prieči dobrým mravom, keďže bola občanom mesta v hmotnej núdzi. V danom prípade ide teda o
neplatný právny úkon s poukazom na § 39 OZ, keďže prenajímateľ pri doručení výpovede z nájmu bytu
neakceptoval, že sa jedná o občana v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, pričom mal vedomosť,

že odporkyňa poberá iba invalidný dôchodok a v byte žije sama. Ďalej je tiež potrebné skúmať platnosť
výpovede z nájmu bytu, či v skutočnosti obsahuje predpísané náležitosti.

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal. Prostredníctvom svojej právnej zástupkyne predložil písomné
vyjadrenie k doručenému odvolaniu odporkyne, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
prvého stupňa potvrdil a navrhovateľovi priznal tiež trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej

pomoci vo výške 79,58 Eur. Zdôraznil, že z vykonaných dôkazov nebolo preukázané, že došlo k zániku
dôvodu výpovede v zmysle § 711 ods. 5 OZ a teda že boli kumulatívne splnené dve zákonom
stanovené podmienky a to že nájomca do konca výpovednej lehoty preukázal prenajímateľovi, že ku
dňu doručenia výpovede bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov a zároveň že pred uplynutím
ochrannej lehoty buď zaplatil dlžné nájomné prenajímateľovi alebo medzi došlo k dohode o spôsobe

úhrady. Odporkyňa do podania písomného vyjadrenia k odvolaniu nepredložila dôkaz o tom, že bola v
hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov ku dňu doručenia výpovede. Preto úhrada časti dlhu v mesiaci
máj 2011, teda po uplynutí výpovednej lehoty je pre zánik dôvodu výpovede v zmysle § 711 ods. 5 OZ
irelevantná. Okrem toho v konaní nebolo preukázané, že došlo k podaniu návrhu na určenie neplatnosti
výpovede v zákonom stanovenej lehote, ani že výpoveď z nájmu je neplatným právnym úkonom a to ani

v zmysle § 39 OZ, ani že medzi účastníkmi konania existuje zmluvný vzťah.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné ( § 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods.1O.s.p.),adospelkzáveru,že odvolaniuodporkyneniejemožnépriznaťúspech,keďženapadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti, právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku a pretože v celom
rozsahu zdieľa jeho právny záver vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.,
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd
ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti

záverov prvostupňového súdu sa žiada dodať iba nasledovné:

Z hypotézy prvého stupňa aplikovaného ustanovenia § 710 ods. 4 OZ vyplýva, že k predĺženiu
výpovednej lehoty o ochrannú lehotu v trvaní 6 mesiacov môže dôjsť iba vtedy, ak nájomca preukáže
prenajímateľovi, že ku dňu doručenia bol v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov. Z kontextu citovaného
ustanovenia vyplýva, že k preukázaniu tejto skutočnosti prenajímateľovi zo strany nájomcu musí dôjsť

skôr, ako uplynie základná výpovedná lehota, teda do konca uplynutia výpovednej lehoty, lebo neskôr po
jej uplynutí a ukončení by už logicky nemohlo dôjsť k jej predĺženiu. Zákonodarca tiež výslovne vyžaduje,
aby zo strany nájomcu došlo k preukázaniu danej skutočnosti. V tomto slovnom spojení je nevyhnutné
slovo preukázať, chápať ako prejaviť ako dôkaz. Podľa znenia citovaného ustanovenia teda nestačí iba
to, že nájomca túto skutočnosť tvrdí, ale naviac ju musí nejakým dôkazom i preukázať.

V danom prípade odporkyňa nikdy v priebehu konania netvrdila, že by skutočnosť, že v čase doručenia
výpovede bola v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov navrhovateľovi hocakým spôsobom preukázala.
Tvrdila iba, že zamestnanci navrhovateľa vedeli o tom, že je invalidná dôchodkyňa a v byte žije sama.
Vedomosť zamestnancom navrhovateľa i keby tomu tak bolo, sama o sebe neznamená zo strany
odporkyne naplnenie hypotézy citovaného ustanovenia a teda že navrhovateľovi preukázala, že ku dňu

doručenia výpovede bola v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov. Vzhľadom na to v danom prípade
nemohlo dôjsť a ani nedošlo k predĺženiu výpovednej lehoty o ochrannú lehotu v trvaní 6 mesiacov.
Preto potom ak odporkyňa dlžné nájomné navrhovateľovi uhradila v máji 2011, (čo by inak bolo v
rámci predmetnej ochrannej lehoty, ak by začala plynúť), došlo tak k úhrade až po uplynutí výpovednej
lehoty. Preto táto úhrada dlhu nemohla mať, ani nemala žiaden vplyv na ukončenie predmetného

nájomného vzťahu. Napokon skutočnosť, že odporkyňa bola ku dňu doručenia výpovede v hmotnej
núdzi z objektívnych dôvodov, nepreukázala žiadnym dôkazom ani do rozhodnutia odvolacieho súdu.

Vdanomprípadenemohlodôjsťanikukonkludentnémuobnoveniuzmluvnéhonájomnéhovzťahumedzi
navrhovateľom a odporkyňou tak, ako sa to naznačuje v podanom odvolaní. Pokiaľ odporkyňa, ktorá
predmetný byt naďalej, hoci bez právneho dôvodu, užíva a požíva tiež služby spojené s užívaním bytu a

za toto užívanie hradí navrhovateľovi, resp. správcovi platby, plní si tak svoju povinnosť, keďže užívaním
bytu bez právneho dôvodu na jej strane vzniká bezdôvodné obohatenie, ktoré musí vydať tomu, na
úkor koho k bezdôvodnému obohateniu dochádza (§ 451 a § 456 OZ). Uvedenej povinnosti odporkyne
zodpovedá na druhej strane právo navrhovateľa toto bezdôvodné obohatenie od odporkyne prijímať.
Zo samotnej skutočnosti na jednej strane uhrádzania platieb za užívanie bytu odporkyňou a na druhej

strane prijímania týchto platieb zo strany navrhovateľa, bez ďalšieho i vzhľadom na okolnosti daného
prípadu, nie je možné vyvodiť, že by medzi účastníkmi došlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy o
nájme bytu, ktorá v zmysle zákona nemusí byť písomná (§ 685 a § 686 OZ). Právny úkon a prejav vôle
je síce možné v zmysle § 35 OZ urobiť i iným ako výslovným spôsobom, teda konkludentne, ale muselo
by ísť o spôsob nevzbudzujúci pochybnosti, čo chcel účastník prejaviť. Vzhľadom na to, zo samotnej

skutočnosti, že odporkyňa uhrádza za byt platby a navrhovateľ ich prijíma, nie je možné vyvodiť, žeby najmä navrhovateľ, ale ani odporkyňa chceli týmto úkonom prejaviť vôľu, uzavrieť medzi nimi novú
nájomnú zmluvu. Táto odvolacia námietka odporkyne preto neobstojí.

So skutočnosťou, že v písomnom vyhotovení výpovede z nájmu bytu je riadne v súlade so zákonom

uvedená lehota, v ktorej má nájom končiť, sa prvostupňový súd vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení
preskúmavaného rozsudku a odvolací súd sa s jeho záverom plne stotožňuje.

Keďže odporkyňa nevyužila svoju zákonnú možnosť v zákonom stanovenej trojmesačnej prekluzívnej
lehote uplatniť na súde neplatnosť predmetnej výpovede, nastúpila nevyvrátiteľná právna domnienka,
že predmetná výpoveď je platná. Nie je preto už možné, ako sa toho domáha odvolateľka v podanom
odvolaní, skúmať platnosť výpovede z nájmu z hľadiska, či obsahuje zákonné náležitosti.

Okrem vyššie uvedeného odvolateľka namieta rozpor domáhania sa vypratania predmetného bytu zo
strany navrhovateľa s dobrými mravmi.

V zmysle § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Vyššie citované ustanovenie zakotvuje významné interpretačné pravidlo. Pojem dobré mravy Občiansky
zákonník ani iná norma Slovenskej republiky nedefinuje, vo všeobecnosti možno hovoriť o takých
pravidlách morálneho charakteru, ktoré sú všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa
uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate
súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú

proti uvedeným pravidlám potom možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

Ani odvolací súd v predmetnom uplatňovaní si zákonom podloženého legitímneho nároku navrhovateľa
na vypratanie predmetného bytu, nevidel žiaden rozpor s dobrými mravmi a to ani s prihliadnutím
na skutočnosť, že odporkyňa je invalidná dôchodkyňa a poberá nízky invalidný dôchodok, ani
s prihliadnutím na to, že odporkyňa dlžnú sumu po uplynutí výpovednej lehoty navrhovateľovi

uhradila. Žalobou uplatnený nárok navrhovateľa na vypratanie predmetného bytu odporkyňou, je
legitímnym nárokom, ktorý vznikol po splnení všetkých zákonom stanovených podmienok a potom ako
odporkyňa dlhodobo hrubo porušovala svoje základné povinnosti vyplývajúce z nájmu predmetného
bytu. Odhliadnuc od toho, i keby došlo zo strany súdu k zamietnutiu návrhu na vypratanie bytu, táto
skutočnosťsamaosebebyneobnovilanájomnývzťahmedziúčastníkmi(akbynedošlokuzavretiunovej

nájomnej zmluvy), odporkyňa by naďalej predmetný byt užívala bez právneho dôvodu a jej postavenie
by tak naďalej zostalo neisté. Pokiaľ finančná a majetková situácia neumožňuje odporkyni riadne a včas
uhrádzať nájomné a platby za plnenia spojené s užívaním predmetného bytu, bude i v záujme jej samej,
aby si zabezpečila iný byt s menšími nákladmi.

Napokon od skončenia výpovednej lehoty, odkedy uplynuli už cca 2 roky, mala na to dostatok času.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd potom vo výroku vecne správny rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Ivodvolacomkonaníplneúspešnémunavrhovateľovivzniklopodľa§142ods.1vspojenísustanovením
§ 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnej odporkyni.
Odvolacie trovy navrhovateľa spočívajú z výlučne z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej

služby advokáta - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 1/13 výpočtového základu, keďže hodnotu
veci v danom prípade nie je možné vyjadriť v peniazoch, v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky NS SR
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, čo v roku 2012
činilo 58,69 Eur; k tomu v zmysle § 15 písm. a) a § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky prislúcha i tzv. režijnýpaušál, ktorý v roku 2012 bol 7,63 Eur, a v zmysle § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky i DPH vo výške 20%.
Spolu odmena advokáta navrhovateľa za predmetný úkon právnej služby predstavuje sumu 79,58 Eur.

Odvolací súd zaviazal neúspešnú odporkyňu zaplatiť predmetné trovy odvolacieho konania k rukám

právnej zástupkyne navrhovateľa (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku
(§ 160 ods. 1 O.s.p.)

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.