Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/87/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716202069
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7716202069.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobkyne: R. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX,
zastúpená JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom, so sídlom kpt. Nálepku 8, Michalovce, proti žalovaným:
1/ C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom H.7, zastúpený JUDr. Michalom Kolesárom, advokátom, so sídlom
Špitálska 5, Michalovce a 2/ PEMAGRO, s.r.o., so sídlom Pri Mlyne 1, Michalovce, IČO: 46 970 266,
o zaplatenie 1.020,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného
súdu Košice Michalovce z 18. februára 2019, č. k. 19C/43/2016-246

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v časti vyhovujúceho výroku, v ktorej bola uložená povinnosť žalovanému v

1. rade zaplatiť žalobkyni sumu 1.020,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne od 13.2.2016
do zaplatenia a v časti výroku o trovách konania, v ktorej bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v 1. rade.

Žalovaný v 1. rade je povinný nahradiť žalobkyni 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 1.020,- Eur
s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 13.2.2016 do zaplatenia a priznal žalobkyni nárok

na plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie tým v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa
žalobkyňa domáhala náhrady škody, spôsobenej jej podľa skutkového vymedzenia žaloby tým, že dňa
14.2.2014 žalovaní osobnými motorovými vozidlami Subaru Legacy, EČ: MI635AI a Volvo XC90, EČ:
MI262BX zamedzili výjazdu nákladného motorového vozidla Scania, EČ: BJ328BT z areálu bývalého
poľnohospodárskeho družstva v obci Vojnatina, v čase, keď týmto motorovým vozidlom bola pre
žalobkyňu uskutočňovaná preprava tovaru do stavby v jej vlastníctve, situovanej v tomto areáli, pričom
k odstráneniu osobných motorových vozidiel brániacich výjazdu nákladného motorového vozidla došlo

až dňa 17.2.2014. Obchodná spoločnosť JJ Logistic s.r.o., ktorá nákladným motorovým vozidlom
vykonávala prepravu, faktúrou č. 20140215 vyúčtovala žalobkyni prestoj za obdobie od 14.2.2014 do
17.2. 2014 v žalovanej výške istiny pohľadávky, ktorý žalobkyňa zaplatila. Tým podľa tvrdenia žalobkyne
jej vznikla škoda, za ktorú zodpovedajú žalovaní, keďže ju svojím protiprávnym konaním spôsobili.

2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z nespornosti tvrdení žalobkyne o
okolnostiach, za ktorých mala škoda vzniknúť a síce, že skutočne došlo k situácii keď osobné motorové

vozidlá Subaru Legacy a Volvo XC90 vytvorili prekážku, pre ktorú v dňoch 14.2.2014 až 17.2.2014
nákladné motorové vozidlo Scania nemohlo opustiť areál bývalého poľnohospodárskeho družstva vo
Vojnatine (ďalej tiež len „areál“). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že nákladným motorovým
vozidlom Scania bola vykonávaná preprava tovaru pre žalobkyňu, ktorá vlastnila stavbu nachádzajúcusa v areáli, a že z tohto titulu zaplatila prepravcovi ním vyúčtovaný prestoj v sume 1.020,- Eur. Vo
vzťahu k obrane žalovaných, vystavanej na tvrdení, že vlastníkom cesty vo vnútri areálu bol žalovaný v
2. rade a že nákladné motorové vozidlo Scania po nej premávalo proti jeho vôli, a preto neoprávnene

súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že posudzované cestné teleso sa nachádza na pozemkoch registra
„C“ parc. č. 381, 380/15, 380/16 a 369 a 400/1 v katastrálnom území Vojnatina, predstavujúcich
súčasť viacerých parciel registra „E“, evidovaných na mape určeného operátu, ktoré sú vo vlastníctve
tretích osôb - pokiaľ však ide o pozemok, na ktorom bola situovaná vstupná brána do areálu (parc.
reg. „E“ č. 255/20), vo vlastníctve p. Pavla Fileka. Podľa zistenia súdu prvej inštancie, hoc areál v

minulosti „nepochybne“ („pravdepodobne“) bol oplotený a uzavretý, v súčasnosti tak tomu nie je. V tomto
skutkovom náleze súd prvej inštancie vyšiel z fotografii, zachytávajúcich existujúci stav, z ktorých podľa
jeho nálezu vyplýva, že areál nie je súvisle oplotený. Súd prvej inštancie napokon mal za preukázané
tiež tvrdenie žalobkyne, že za prestoj spôsobený zamedzením výjazdu nákladného motorového vozidla
Scania z areálu, zaplatila prepravcovi - spoločnosti JJ Logistic s.r.o., ňou vyúčtovanú cenu 1.020,- Eur.

3. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 420 ods. 1, § 438 ods. 1, § 123
a § 124 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 2 ods.
1 a ods. 2 písm. r) a § 43 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z., o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 3d ods. 4 a 6 a § 22 ods. 1 a 3 zák.
č. 135/1961 Zb., o pozemných komunikáciách (cestný zákon), v znení neskorších zmien a doplnkov

a na ich základe dospel k záveru, že žalovaní za škodu vzniknutú žalobkyni zodpovedajú, nakoľko ju
spoločne spôsobili protiprávnym vytvorením prekážky na ceste dňa 14.2.2014, znemožňujúcej výjazd z
areálu a protiprávnym udržiavaním tohto stavu až do dňa 17.2.2014. Súd prvej inštancie v tomto svojom
závere implicitne odmietol obranu žalovaných, spočívajúcu na tvrdení, že osobné motorové vozidlá
vytvorili prekážku pre výjazd z areálu v dôsledku toho, že sa stali nepojazdnými pre poruchu. Súd prvej

inštancie v tejto spojitosti v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že jednak žalovaní toto
svoje tvrdenie nepreukázali a jednak, že ani prípadná porucha na motorových vozidlách by ich nezbavila
povinnosti bezodkladne odstrániť prekážku cestnej premávky, vyplývajúcej z ust. § 43 ods. 1 zák. č.
8/2009 Z. z. Podľa úvahy súdu prvej inštancie, odstránenie prekážky v cestnej premávke po troch dňoch,
ani pri najmiernejšom výklade nemôže byť považované za bezodkladné tak, ako to vyžaduje zákon.

Vyjadril zároveň presvedčenie, že nepojazdné vozidlá je možné odtiahnuť, odtlačiť mimo cestu alebo
na odstránenie využiť profesionálne odťahové služby. Žalovaní však takéto opatrenie nevykonali a ich
postoj k vzniknutej situácii o úmysle pohotovo odstrániť prekážku nenasvedčuje. Podľa záveru súdu
prvej inštancie povinnosť odstrániť prekážku zaťažovala žalovaných bez ohľadu na to, či žalovaný v 2.
rade bol alebo nie vlastníkom cestného telesa. Ako vlastníkovi komunikácie by totiž podľa jeho úvahy

takáto povinnosť vyplývala z právneho predpisu tiež ( z ust. §43 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. a z ust. § 3d
ods. 6 zák. č. 135/1961 Zb.). Pokiaľ ide o otázku povahy cesty z hľadiska jej prístupnosti verejnosti, súd
prvej inštancie uzavrel, že nakoľko areál nie je súvisle oplotený, hoc sa aj na vstupe nachádza brána,
nie je podľa jeho názoru splnená podmienka „uzavretosti“ pre posúdenie spornej účelovej komunikácie
ako neverejnej v zmysle ust. § 22 ods. 3 veta druhá zák. č. 135/1961 Z. z. Nakoľko podľa skutkového

záveru prvoinštančného súdu účelová komunikácia nebola za neverejnú vyhlásená ani obcou postupom
predpokladanýmvust.§22ods.3poslednávetauvedenéhozákona,jepotrebnéjupovažovaťzpohľadu
tejto právnej úpravy za verejnú. Vzhľadom na tento charakter cesty, oprávňujúci žalobkyňu využívať ju
na prístup k svojej stavbe v areáli, súd prvej inštancie považoval za nadbytočné vysporiadať so spornou
otázkou vlastníckeho práva k cestnému telesu. Skonštatoval zároveň, že aj pokiaľ by aj mala cestná

komunikácia status účelovej komunikácie v uzavretom areáli, bezpochyby verejný charakter mala časť
komunikácie pred bránou areálu a podľa jeho názoru ani prípadná neverejná povaha cesty vo vnútri
areálu, nemohla vylúčiť žalobkyňu z jej užívania na prístup k stavbe, situovanej v tomto areáli. Žalovaní
preto, podľa názoru súdu prvej inštancie, ani ak by aj šlo o uzavretý areál, nemali právo odmietnuť
vstup vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorá sa v areáli nachádza, už vôbec nie, ak sa účelová komunikácia

nachádza jemu patriacich nehnuteľnostiach. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti akcentoval, že aj ak by
žalovanýv2.radeúčelovú komunikáciuskutočnevlastnil, nemôžetobyťnaťarchuostatnýmužívateľom
areálu. Vlastnícke právo síce oprávňuje vlastníka predmet svojho vlastníctva užívať a nakladať s ním,
toto právo však nie je neobmedzené. Jeho výkon musí rešpektovať medze dané právnym poriadkom
a nemôže byť zneužívané na úkor iného vlastníka (čl. 20 ods. 3 Ústavy SR). Súd prvej inštancie sa

v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal tiež s obranou žalovaných, spočívajúcou na tvrdení,
že nákladné motorové vozidlo Scania mohlo použiť na výjazd z areálu inú cestu. Súd prvej v tejto
spojitosti zistil, že sporná komunikácia predstavovala v rozhodnom čase jediný možný výjazd z areálu
a že pokiaľ žalovaní za jej alternatívu považovali prejazd cez parc. č. 382/3, k jeho zriadeniu došlo ažneskôr, pričom v rozhodnom čase sa na tejto parcele nachádzala neprejazdná priekopa. Napokon súd
prvej inštancie dal v odôvodnení napadnutého rozsudku odpoveď tiež na argument žalovaných, ktorým
poukázali na to, že vstupná brána do areálu bola uzavretá, a že k vstupu doň nákladným motorovým

vozidlom Scania došlo po násilnom otvorení manželom žalobkyne. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
poznamenal, že ani v prípade, ak by tvrdenia žalovaných o okolnostiach vstupu do areálu boli pravdivé,
nezbavuje to žalovaných zodpovednosti za škodu preto, že podľa jeho názoru žalovaní nemali právo
brániť žalobkyni vstúpiť do areálu za účelom prístupu k svojim nehnuteľnostiam a už vôbec nie výjazdu z
neho. Za omeškanie žalovaných s plnením náhrady škody súd prvej inštancie priznal žalobkyni úroky z

omeškania s použitím ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods.
1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
v znení neskorších zmien a doplnkov. Počiatok omeškania pritom súd prvej inštancie odvodil od právnej
skutočnosti výzvy žalovaných na splnenie peňažného záväzku.

4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tiež o trovách konania tak, že priznal žalobkyni

nárok na ich plnú náhradu. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným
procesným úspechom žalobkyne v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v 1. rade v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho
odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietne. Žalovaný v 1. rade v odvolaní poukázal na usmernenie

dané vo vzťahu k ďalšiemu konaniu Krajským súdom v Košiciach v zrušujúcom uznesení sp. zn.
1Co/226/2017 z 9. mája 2018 s akcentom na to, že pokiaľ ide o sporné vlastníctvo k cestnému telesu,
toto z jeho pohľadu nepopierateľne svedčí žalovanému v 2. rade, keďže z kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel
s bývalým poľnohospodárskym družstvom vyplýva, že predmetom prevodu boli aj spevnené plochy,
parkoviská a cesty. Odvolateľ v ďalšej časti odvolania polemizoval so záverom prvoinštančného súdu

o verejnej povahe účelovej komunikácie. Nesúhlasil s jeho zistením, že areál nie je celistvo oplotený
s argumentáciou, že táto nesprávnosť má pôvod v tom, že súd prvej inštancie vyšiel z fotografií, ktoré
predložila žalobkyňa a ktoré nezachytávali reálny stav. Na podporu tohto svojho tvrdenia žalovaný v
1. rade predložil iné fotografie, z ktorých podľa jeho presvedčenia vyplýva, že celý areál je oplotený.
Žalovaný v 1. rade v odvolaní zdôraznil, že žalobkyňa k prístupovej ceste nemá žiaden právny vzťah,

o čom, podľa jeho názoru, svedčí tiež skutočnosť, že sa v inom konaní domáhala zriadenia vecného
bremena k nej. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal aj na to, že žalobkyňa žiadala vecným bremenom
zaťažiťpozemkypodcestouaniesamotnúcestu.Odvolateľvsúvisiacejargumentáciiprezentovalnázor,
že miestne a účelové komunikácie sú samostatnými vecami v právnom slova zmysle a netvoria súčasť
pozemku. Napokon žalovaný v 1. rade v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o naplnení

zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu tiež z hľadiska protiprávnosti konania
žalovaných. Odvolateľ v tomto smere zastával názor, že žalobkyňa v konaní nepreukázala porušenie
právnej povinnosti žalovanými. Podľa jeho argumentácie, protiprávne konal len manžel žalobkyne, ktorý
prestrihol visiaci zámok na vstupnej bráne a bez súhlasu vlastníka tak do areálu vpustil nákladné
motorové vozidlo Scania. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových

zistení na základe vykonaných dôkazov a právne vady napadnutého rozsudku a vytýkajúcimi tiež, že
súdom prvej inštancie zistený skutkový stav neobstojí z pohľadu ďalších prostriedkov procesnej obrany
alebo procesného útoku, žalovaný v 1. rade uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f), g)
a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p.
viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:

C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu v prvom rade odmietla názor odvolateľa o nepopierateľnosti
vlastníctva žalovaného v 2. rade k cestnému telesu a poukázala na to, že súd prvej inštancie túto otázku
ponechal otvorenú s vysvetlením, že pre rozhodnutie vo veci i tak nemá význam, vzhľadom na existenciu

iných dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Žalobkyňa v tejto súvislosti argumentovala, že z
vyjadrenia samotného likvidátora bývalého poľnohospodárskeho družstva vo Vojnatine vyplýva, že pri
predaji jeho majetku nevedel komu komunikácia patrí. To podľa názoru žalobkyne zakladá rozumnú
pochybnosť o vlastníckom práve žalovaného v 2. rade k ceste, ktoré odvolateľ odvíja výlučne odkúpnej zmluvy uzavretej s týmto družstvom. Aj pokiaľ by bol právny stav iný, nemohli podľa žalobkyne
žalovaní pri výkone vlastníckeho práva žalovaného v 2. rade prekročiť medzu, kedy už zasahovali
do jej majetkovej sféry. V tom sa žalobkyňa stotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný

v 2. rade by aj ako vlastník cesty zodpovedal za uplatnenú škodu, nakoľko výkon jeho vlastníckeho
práva bol zneužitím práva na jej ujmu a odporujúci tiež dobrám mravom. Takýto výkon práva podľa
žalobkyne nemôže požívať právnu ochranu. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila tiež
so záverom prvoinštančného súdu o verejnej povahe účelovej komunikácie, ktorý podľa jej názoru
zodpovedá zisteniu, že areál nie je súvisle oplotený. Pokiaľ túto skutkovú okolnosť žalovaný v 1. rade

mienil v odvolacom konaní spochybniť novými dôkazmi (fotografiami), žalobkyňa vo vyjadrení poukázala
na procesnú neprípustnosť prihliadania na ne v zmysle ust. § 366 C.s.p. Žalobkyňa vo vyjadrení k
odvolaniu potvrdila, že sa domáhala zriadenia vecného bremena k pozemkom, a teda nie k ceste,
poukázala však, v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovaného v 1. rade, že k zriadeniu vecného
bremena vo vzťahu ku komunikácii ani dôjsť nemohlo. Napokon žalobkyňa vo vyjadrení odmietla názor
žalovaného v 1. rade, že v konaní nevyšla najavo protiprávnosť konania žalovaných a poukázala v tejto

súvislosti na to, že súd prvej inštancie sa s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite
vysporiadal ( v bodoch 55 až 58). Nad rámec úvah súdu prvej inštancie v tomto smere žalobkyňa vo
vyjadrení prezentovala názor, že žalovaní porušili tiež všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415
Občianskeho zákonníka.

7. Nakoľko žalovaný v 2. rade proti napadnutému rozsudku odvolanie nepodal, stala sa vzhľadom na
kumuláciu subjektov na strane žalovaných pre posúdenie rozsahu rezolutívneho účinku odvolania len
žalovaného v 1. rade a jeho prípadného dopadu na právny osud rozhodnutia tiež voči žalovanému v
2. rade, z pohľadu úpravy ust. § 367 C.s.p. rozhodujúcou povaha ich procesného spoločenstva. Platí
totiž, že pri samostatnom procesnom spoločenstve sa konkrétny výrok rozhodnutia týka samostatného

práva alebo povinnosti jednotlivého subjektu a preto odvolanie konkrétnej strany sporu voči „svojmu“
výroku vyvoláva účinky len vo vzťahu k tomuto výroku a nedotýka sa právoplatnosti ostatných výrokov
(por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 1246). K otázke charakteru
spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi Najvyšší súd SR zaujal výstižné stanovisko

napríklad tiež v rozhodnutí 4 Cdo 203/2005 v ktorom uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne
samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní. Vysvetlil pritom, že právny základ záväzku
každého z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle.
Samotná povaha solidarity sa vyznačuje mnohosťou právnych vzťahov spätých iba totožnosťou plnenia
či predmetu plnenia. Solidárny záväzok sa ale nemusí vyznačovať totožným obsahom, rôznosť práv a

povinností k tomu istému plneniu je tu prípustná. Ak teda ide o samostatné záväzky, ktoré nemusia byť
ani obsahovo totožné, potom už táto skutočnosť vylučuje, že by mohlo ísť medzi solidárnymi dlžníkmi o
také spoločné práva, aby sa rozsudok musel vzťahovať na všetkých. Rozsudok sa nemusí vzťahovať na
všetkých žalovaných solidárnych dlžníkov a o nerozlučné spoločenstvo medzi nimi nepôjde tiež preto,
že veriteľ si môže zvoliť, či bude o celé plnenie žalovať všetkých alebo len niektorých spoludlžníkov. Už

z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa
(pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Stotožniac sa s
týmto spôsobom právneho posúdenia povahy procesného spoločenstva solidárne zaviazaných dlžníkov,
odvolací súd (i napriek prezentovaniu odlišného nazerania na túto otázku v zrušujúcom uznesení)
uzavrel, že samostatná povaha procesného spoločenstva žalovaných vylučovala presah rezolutívneho

účinku odvolania žalovaného v 1. rade aj na časť rozhodnutia, ktorá sa týkala len žalovaného v 2. rade.
Preto podľa jeho záveru rozsudok súdu prvej inštancie v časti zaväzujúcej na plnenie a na náhradu trov
konania žalovaného v 2. rade nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a
tak nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

8. Vo vzťahu k ostatnej časti napadnutého rozsudku (zaväzujúcemu výroku a výroku o trovách konania
medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.)
prejednal odvolanie žalovaného v 1. rade ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359
až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska

odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) C.s.p. a s
prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je v tejto časti vecne správny. Tento rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.5.2020 po predchádzajúcom oznámení miestaa času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní
lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

9. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie
vysporiadal s celým radom skutkových a právnych otázok. Niektoré z nich pritom považoval vo svojej
myšlienkovej konštrukcii za nosné, iné zase zodpovedal len v hypotetickej rovine, so zrejmým zámerom
podporiť aj odlišnou skutkovou či právnou alternatívou konečné riešenie, ku ktorému dospel. Z toho je
evidentné, že pre rozhodnutie súdu prvej inštancie neboli všetky ním riešené skutkové a práve otázky

podstatné, a preto sa i odvolací súd v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré
majú z jeho pohľadu pre vec kľúčový význam. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na
to, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania takýchto nepodstatných
otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V inom rozhodnutí ( II. ÚS 200/09) ústavný
súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či
pripomienkuúčastníkakonania,ktorýjunastolil.Jevšaknevyhnutné,abyspravodlivésúdnerozhodnutie
reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú
odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť tiež

výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého
„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“

10. S istým zjednodušením možno konštatovať, že nosným pilierom obrany žalovaných v spore bolo
tvrdenie, že cestné teleso v areáli vlastnícky patrí žalovanému v 2. rade. Na tomto vzťahu k spornej
komunikácii žalovaní vystavali svoju argumentáciu, jednak že žalobkyňa vstúpila do areálu a pohybovala
sa po ňom neoprávnene, keďže na to použila cestu proti vôli žalovaného v 2. rade a jednak, že
umiestnením (prípadne ponechaním) vozidiel na tejto komunikácii žalovaní len vykonali, prípadne bránili

právo, ktoré žalovanému v 2. rade vyplýva z vlastníctva cesty. To podľa ich presvedčenia vylučovalo
protiprávnosť ich konania. Súd prvej inštancie bagatelizoval otázku vlastníckeho práva k spornej ceste
vo svojej podstate v dvoch súvislostiach. Jednak sa tak stalo na podklade záveru o verejnej povahe
účelovej komunikácie, opierajúceho sa o zistenie, že areál nebol celistvo oplotený, ktorá zakladá právny
dôvod jej všeobecného užívania bez ohľadu na to, kto ju vlastní. Zároveň súd prvej inštancie usudzoval,

že ani prípadné vlastníctvo cesty nemohlo žalovaných oprávňovať zabrániť žalobkyni vstúpiť do areálu,
v ktorom sa nachádzala jej nehnuteľnosť a rovnako tiež ani vyjsť z tohto areálu. Odvolací súd sa týmito
závermi súdu prvej inštancie stotožňuje len potiaľ, že i podľa jeho názoru, bez ohľadu na to aký právny
vzťah k cestnej komunikácii mali žalovaní a bez ohľadu na to, či žalobkyňa mohla alebo nie cestu použiť
na prepravu tovaru do vlastnej nehnuteľnosti, žalovaní rozhodne neboli oprávnení zamedziť výjazd z

areálu prepravcovi, nakoľko si to celkom zrejme bezprostredne nevyžiadala ochrana ich prípadného
vlastníctva, naopak, ich konanie bolo v okolnostiach prípadu neprimerané a celkom zrejme vedené
zámerom škodiť inému. Len na doplnenie úvah súdu prvej inštancie v kontexte odvolacej argumentácie
žalovaného v 1. rade, odvolací súd dodáva, že konanie je pre rozpor s objektívnym právom protiprávne
nie len v prípade, ak sa ním porušuje príkaz alebo zákaz stanovený právnou normou (úkon contra

legem), ale aj vtedy, ak sa ním obchádza účel alebo zmysel právnej normy (úkon in fraudem legis), ďalej
v prípade, ak je v rozpore s dobrými mravmi a napokon aj, ako správne v odvolacom konaní dôvodila
žalobkyňa, tiež vtedy, ak sa ním porušuje generálna prevenčná povinnosť stanovená v ustanovení § 415
Občianskeho zákonníka, a teda ak subjekt v konkrétnom prípade nezachováva taký stupeň pozornosti,
ktorý je možné po ňom za konkrétnych okolností prípadu rozumne požadovať, aby nevznikla škoda na

chránených právnych statkoch. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, žalovaní svojím konaním naplnili
parametre protiprávnosti v každom z uvedených smerov. Ako správne uzavrel súd prvej inštancie,
žalovaní porušili právnu povinnosť nevytvárať prekážku v premávke a bezodkladne ju odstrániť, pokiaľ
už vznikla. Treba ale zdôrazniť, že žalovaní predovšetkým porušili fundamentálnu právnu povinnosť
nikomu neškodiť, v ktorej je subsumovaná tiež požiadavka nezasahovať do práv ostatných. Výstižne

túto právnu povinnosť zadefinoval napríklad tiež Ústavný súd SR vo svojom náleze Pl. ÚS. 19/09 z
11. novembra 2009, v ktorom uviedol, že „Ak subjekt k nejakej veci nemá žiadne právo, má povinnosť
nechať ju na pokoji (neminem leadere)“. Vo svetle tejto zásady žalovaní porušili právnu povinnosť
nezasahovať do vlastníctva k nákladnému motorovému vozidlu Scania, tým, že v čase od 14.2.2014do 17.2.2014 svojím konaním (opomenutím) znemožnili spoločnosti JJ Logistic s.r.o. užívať ho a cez to
žalobkyni odňali možnosť efektívnej dispozície s objednanou prepravnou službou. Je potrebné v tejto
súvislosti mať na zreteli, že aj ochrana vlastníckeho práva, ktorej sa vo svojej argumentácii žalovaní

dovolávali, má svoje medze. Pokiaľ totiž nespĺňa kritériá bezprostrednosti a primeranosti, hoc aj má
zákonný podklad, rozhodne nesmeruje k právom predvídanému výsledku, ale k nežiaducemu stavu, čím
dochádza k obchádzaniu zákona. Zároveň výkon práva založeného zákonom z iných dôvodov, než je
dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca
motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva) podľa záverov

právnej praxe nepožíva ochranu pre rozpor s dobrými mravmi. Napokon žalovaní svojim správaním
neučinili zadosť ani všeobecnej prevenčnej povinnosti upravenej v ust. § 415 Občianskeho zákonníka.
Vo všeobecnosti možno povedať, že podľa príkazu vyplývajúceho z tejto normy, je každý povinný
zachovávať vždy taký stupeň starostlivosti, ostražitosti a pozornosti, ktorý je po ňom, vzhľadom na
konkrétnu časovú a miestnu situáciu, možné rozumne požadovať a ktorý je, objektívne vzaté, spôsobilý
škode zabrániť alebo ju aspoň, či už z hľadiska vzniku alebo rozsahu, eliminovať.

11. Už len z týchto dôvodov je potrebné považovať úvahu súdu prvej inštancie, že žalovaní
v okolnostiach prípadu konali protiprávne, a od nej sa odvíjajúci záver o ich zodpovednosti za
škodu, za správnu. V záujme presvedčivosti už tak vecne správneho rozsudku, považuje odvolací
súd za potrebné argumentačne sa vysporiadať tiež s odvolateľom ťažiskovo diskutovanou otázkou

vlastníctva cestnej komunikácie. Jej prejudiciálne vyriešenie sa vzhľadom na povahu skúmanej entity,
všeobecné teoreticko-právne východiská pri posudzovaní vzťahu medzi stvárnením zemského povrchu
a pozemkom a s prihliadnutím tiež na konkrétne otázky nastolené v spore stranami, v danom prípade
nemohlo zaobísť bez vyjasnenia si dvoch základných momentov. Tým prvým bol status cestnej
komunikácie, ktorá na to, aby bola samostatným, od vlastníctva pozemku oddeleným predmetom

občianskoprávnych vzťahov, musela vykazovať isté kvalitatívne parametre a až tým druhým bolo
vlastnícke právo k nej. Východiskovým predpokladom existencie vlastníckeho práva žalovaného v 2.
rade k prístupovej ceste, situovanej na pozemkoch, ktoré sú nesporne vo vlastníctve tretích osôb, bolo,
aby táto substancia vôbec predstavovala spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov, a teda aby
bola vecou v právnom slova zmysle, nie len súčasťou pozemku, na ktorom sa nachádza. Občiansky

zákonník pojem veci nedefinuje; vo všeobecnosti však možno vec charakterizovať ako samostatný
(nie je súčasťou inej veci) v priestore vymedziteľný (od inej veci oddeliteľný) kus vonkajšieho sveta.
Atribúty samostatnosti, podľa dá sa povedať konštantnej judikatúry, nespĺňa spracovanie zemského
povrchu (pozemku) len navrstvením prírodných stavebných materiálov - najčastejšie štrku, makadamu,
asfaltovej živice (typicky v prípade parkovísk) alebo antuky (typicky v prípade tenisových ihrísk),

dokonca ani použitie betónu, v prípade stavieb (v právnom slova zmysle) obvykle použitého ako pevný
základ na spojenie s pozemkom (por. rozsudok NSS ČR sp. zn. 5Afs 24/2008 zo dňa 25.10.2008).
Účelom takéhoto spracovania zemského povrchu je totiž kvalitatívne zlepšenie využitia existujúcej
funkcie pozemku nie vytvorenie novej veci, funkčne od pozemku oddelenej a z hľadiska hospodárskeho
významu s pozemkom porovnateľnej. Nevyhnutne preto, v prípade oddelenia takéhoto spracovania

zemského povrchu, dochádza k znehodnoteniu pozemku, ktorým je potrebné rozumieť nielen stratu
jej hodnoty, ale tiež znehodnotenie estetické, či funkčné, keďže nepochybne v porovnaní so stavom
pred oddelením už pozemok buď pôvodnému účelu alebo slúžiť ešte mohol, avšak menej kvalitne,
alebo slúžiť nemohol vôbec. Právna prax (napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 20 Cdo 761/2006 zo dňa
22.6.2006) i právna teória (napr. Jehlička, O., Švestka, J., Škárová, M. a kol. Občanský zákonník,

Komentář, vydanie C.H.Beck, 2004, 9. vydanie str. 405) výsledok stavebnej činnosti - spracovania a
stvárnenia pozemku nepovažujú za samostatnú vec v právnom slova zmysle tiež preto, že takúto úpravu
pozemku nemožno zároveň považovať za stavbu a zároveň za pozemok. V medzných prípadoch je pri
posudzovaní povahy veci potrebné zohľadniť tiež, či s prihliadnutím na všetky okolnosti, predovšetkým
na to, či podľa zvyklostí v právnom styku, je účelné, aby stavba ako samostatná vec bola samostatným

predmetom právnych vzťahov a významným hľadiskom je tiež možnosť exaktného vymedzenia, kde
končí pozemok a kde končí stavba (por. rozsudok NS SR sp. zn. 22 Cdo 165/2004 zo dňa 17.1.2005).
Výstižný záver v tejto otázke formuloval tiež Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 126/2010 z 18.
marca 2010 v ktorom uviedol, že „ V občianskom práve je pojem stavby spojený s pojmom nehnuteľnosť.
Existuje viacero objektov, ktoré nie sú stavbami v zmysle občianskeho práva, pretože vzhľadom na

svoj charakter nemôžu byť súčasne stavbou a pozemkom. Takými sú napr. podľa ustálenej judikatúry
komunikácie, ktoré predstavujú určité stvárnenie, resp. spracovanie povrchu zeme v dôsledku stavebnej
činnosti...“ (obdobne tiež uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 274/09 z 8. septembra 2009).12. Odvolací súd nepovažuje za potrebné obšírnejšie vysvetľovať, že dôkazné bremeno k spornej
skutočnosti vlastníctva cestného telesa, keďže na nej žalovaní vystavali svoju obranu v spore a jej
preukázanie malo byť na prospech len ich procesnej strany, v konaní zaťažovalo žalovaných. Tí však

ani len netvrdili, aby cestné teleso malo povahu stavby v technickom slova zmysle, a preto nezadali čo i
len indíciu pre uvažovanie, že by sa snáď mohlo jednať o stavbu v občianskoprávnom ponímaní a skrz
toho o samostatnú vec. Práve naopak, aj v odvolaní prezentovali spornú komunikáciu ako (len) výsledok
spracovania a stvárnenia pozemku bez tvrdenia akýchkoľvek technických prvkov, umožňujúcich posúdiť
ju ako stavbu. Ani fotografie, ktoré v konaní predložila žalobkyňa nesvedčia o stavebno-technickej

podstate cesty; naopak, javí sa z nich skôr, že na jej zriadenie neboli použité prírodné ani stavebné
materiály vôbec (pozn. odv. súdu.: čo by aj tak samo o sebe z komunikácie nečinilo samostatnú vec)
a že k jej vytvoreniu došlo len spevnením opakovaným prejazdom vozidiel po zemskom povrchu.
Na dotvorenie predstavy o rozmanitosti stvárnenia pozemku, ktorý platná právna úprava považuje za
účelovú komunikáciu, odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. § 22 ods. 1 vyhl. bývalého Federálneho
ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách, v zmysle

ktorého sa za účelové komunikácie považujú tiež aj poľné a lesné cesty. Nakoľko žalovaní nepreukázali,
že cesta je spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov; samostatnou, od pozemku oddelenou
vecou a nie len jeho súčasťou, bolo už nadbytočné zaoberať sa otázkou, či bola alebo nie zahrnutá do
kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný v 2. rade nadobudol nehnuteľnosti v areáli. Za tohto stavu
neprichádzala do úvahy vlastnícka ochrana žalovaných, ktorá i tak, ako už bolo vysvetlené vyššie, vo

svetle všetkého čo v konaní vyšlo najavo, nemohla zodpovednosť za škodu žalovaných vylúčiť.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vecne správny rozsudok
súdu prvej inštancie ako v napadnutom vyhovujúcom výroku (v časti týkajúcej sa odvolateľa) , tak aj v
závislom výroku o trovách konania (v časti týkajúcej sa odvolateľa), majúcom správny základ v plnom

procesnom úspechu žalobkyne v spore.

14. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

15. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

16. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnej žalobkyni proti žalovanému v 1. rade nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)