Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/224/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244380
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1111244380.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobkyne: X. Z., I. X.
XX.XX.XXXX, Z.: Q. XX, Z., zastúpená spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, so sídlom:
Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanej:
Slovenská republika v jej mene Národná banka Slovenska, so sídlom: Imricha Karvaša č. 1, Bratislava,
o náhradu škody vo výške 26.999,68 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 18. mája 2017, č. k. 7C/178/2011 - 588, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. mája 2017, č.k. 7C/178/2011 - 588 v

napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 18.05.2017, č.k. 7C/178/2011 - 588, zamietol žalobu,
ktorousažalobkyňadomáhalazaplateniaistiny26.999,68€spolusúrokomzomeškaniavovýške9,25%
ročne, z uplatnenej istiny od 19.04.2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003

Z. z.).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V rámci odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že na
základe zisteného skutkového stavu žalovaná, ako aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh v
súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu.

Úrad pre finančný trh schválil pre Družstvo dňa 21.03.2002 Prospekt investície, podľa § 127 ods. 2
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať
majetkové hodnoty, s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov. Za pravdivosť údajov
v Prospekte investície zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č.
566/2001 Z.z.). Za činnosť Družstva zodpovedá a v mene Družstva koná predstavenstvo ako štatutárny
orgán družstva. Družstvo bolo povinné vykonávať svoju činnosť tak, aby si splnilo všetky záväzky
voči svojim členom, pričom členovia Družstva, teda aj žalobkyňa, mali práva a povinnosti spojené s

členstvom v Družstve, okrem iného aj schvaľovať ročnú účtovnú závierku a voliť a odvolávať členov
predstavenstva a kontrolnej komisie. Družstvo dňa 10.10.2007 doručilo Národnej banke Slovenska list
s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom
pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev,vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi
spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva
narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, ako aj na druhej strane

náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi.
Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev
iné investičné nástroje, ktorých emitentmi by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING,
a.s.. Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou
investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich

ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné,
aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia
družstievnaslovenskomfinančnomtrhunebolaevidovanáanijednasťažnosťzostranyčlenovdružstiev,
a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by Národná banka Slovenska disponovala nejakou sťažnosťou
voči jednotlivým družstvám. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Družstvo až listom doručeným NBS
dňa 15.04.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL

INVEST, o.c.p., a.s. potom, čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu
listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu žalovanej mal súd prvej
inštancie za preukázané, že Národná banka Slovenska vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010
u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. Národná banka Slovenska v tomto období vyzvala
Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície

tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka
Slovenska zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Námietku žalobkyne, že
povinnosťou žalovanej bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií, vyhodnotil súd prvej inštancie
ako nedôvodnú s poukazom na skutočnosť, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu
uložená s účinnosťou až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 v spojení

s § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z., a preto je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany žalovanej v
tomtosmere,keďžeNBSnemohlakontrolovaťpovinnosťDružstva,ktorásamaosebevrozhodnomčase
ani neexistovala. Súd prvej inštancie rovnako poukázal na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt
investície až od 01.06.2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o

cenných papieroch rozšírené povinnosti družstva, a preto do 01.06.2010 žalovaná nemohla skúmať
ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo do 01.06.2010
povinné Prospekt investície dodržiavať. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vo vzťahu k rizikovosti
portfólia zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani
Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr.

správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie), a preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla NBS kontrolovať. Žalovaná nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva,
nakoľko podľa platnej právnej úpravy mohla kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti
v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že
žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo

propagovaný výnos nie je zámkou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z.
v znení platnom do 21.07.2013). Nevedomosť žalobkyne alebo jej údajné spoliehanie sa na rozsah
dohľadu NBS nemožno pričítať na ťarchu žalovanej. Družstvo ako klient obchodníka s CP využívalo
na vlastné riziko jeho služby s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená a žalovaná
si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na

finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť. Súd prvej inštancie nepovažoval za
dôvodnú ani námietku žalobkyne o nedostatočných opatreniach žalovanej na nápravu protiprávneho
stavu, po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti voči Družstvu. Z listín predložených
stranami konania mal preukázaný aktívny prístup žalovanej k obchodníkovi s CP, keď NBS rozhodnutím
zo dňa 08.01.2008, č. OPK - 9750/3/2007, uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 16.596,96 €

(500.000,-Sk),apozrušeníavrátenívecinaďalšiekonanieBankovouradouNárodnejbankySlovenska,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s CP pokutu
vo výške 9.958,18 € (300.000,- Sk). Následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010,
žalovaná odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb. Súd prvej
inštancie rovnako poukázal na skutočnosť, že Družstvo bolo podľa zákona č. 566/2001 Z. z. povinné

predkladať Národnej banke Slovenska polročné a ročné správy o svojom hospodárení, z týchto však
nevyplývali informácie o jeho zhoršenej finančnej situácii, ktorá by ohrozila vyplácanie vyrovnávacích
podielov, či podielov na zisku jeho členom, pričom NBS po podaní podnetu Družstvom ihneď v období
od 20.04.2010 do 06.05.2010 vykonala u Obchodníka s CP dohľad na mieste.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala splnenie žiadneho z predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala žalobkyni vzniknúť titulom nesprávneho úradného postupu

žalovanej, a preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Konštatoval, že žalovaná
svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu
svojich kompetencií daných zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani
nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej
postup nie je možné kvalifikovať, ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Jej postup bol v súlade s

článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nemohla tak priamo zasahovať
do vlastnej činnosti družstva. Pokiaľ by žalovaná zakázala činnosť spočívajúcu v uzatváraní vzťahov
s členmi družstva (občanmi) a družstvom, zasiahla by tým do občiansko-obchodnoprávnych vzťahov
a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo
rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Žalovaná vykonávala dohľad nad činnosťou

vyhlasovateľa len v zákonom vymedzenom limitovanom rozsahu podľa zák. č. 566/2001 Z. z., t.j. bola
oprávnená kontrolovať zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§
126 ods. 2 a § 127 cit. zákona), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty trvania verejnej ponuky,
plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, či dodržiavanie
ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobkyňa ako

člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu,
na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom
družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú
činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov Družstva.
ŽalobkyňavložilasvojefinančnéprostriedkydoDružstvasplnýmvedomímtoho,ževloženímfinančných

prostriedkov sa stal členom podnikateľského subjektu, pričom s členstvom sú spojené určité práva a
povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj hospodárenia a majetku družstva. Súd prvej inštancie mal za
to, že práve samotná žalobkyňa zanedbala prevenčnú povinnosť uloženú jej Obchodným zákonníkom
ako členovi družstva a v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka mala postupovať ako člen družstva
v spolupráci s ďalšími členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej

spravodlivo požadovať a zvážiť možnú miera rizika.

4. Súd prvej inštancie nemal za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi žalobkyňou označenou škodou
atvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupomNBSspočívajúcimvjejnečinnosti.Nesúhlasilanistvrdením
žalobkyne, že keby NBS včas zakročila a pozastavila by činnosť Družstva a obchodníka s CP, žalobcovi

by škoda nevznikla. Dôvodil, že uzavretím právneho úkonu s Družstvom žalobkyni označená škoda
ešte nevznikla, vznikla jej vymožiteľná pohľadávka voči Družstvu a škoda jej prípadne vznikne až v
dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči Družstvu. Bol toho názoru, že škoda žalobkyne má
svoje príčiny vo finančnom hospodárení Družstva a v spôsobe jeho podnikania. Pokiaľ by bola zakázaná
činnosť Družstva a obchodníka s CP, uvedené samo o sebe by nemalo za následok, že pohľadávka

žalobkyne z uzavretých právnych úkonov by bola uspokojená; práve naopak, uložením sankcií by mohla
byťtátovymožiteľnosťohrozená,zdôvodudosahunacelúichpodnikateľskúčinnosť.Súdprvejinštancie
v odôvodnení rovnako poukázal na to, že žalobkyňa nepodala nijakú žalobu o náhradu škody proti
Družstvu, proti žiadnemu členovi predstavenstva Družstva, či proti členovi kontrolnej komisie (Obch.
zákonník § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8), resp. nepreukázala, že si takúto škodu uplatnila

a jej škoda nemohla byť týmto spôsobom nahradená. Mala za to, že nakoľko žalobkyňa nepreukázala
bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, Družstvu, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu, podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Škoda na
strane žalobkyne vznikne až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky
nevymáhateľným.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, pretože žalovaná výslovne
vyhlásila, že si trovy konania neuplatňuje, súd jej náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa včas odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods.

1 písm. d), e), f), h) CSP a navrhla rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Vo
svojom odvolaní žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty,keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda
orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi
predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala

na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že
dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto
je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu
nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v
neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument

žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale
nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva označila za úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o
takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť

nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje
záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola
"bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,

resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd žalobu zamietol aj z
dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany žalovanej
nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej
úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu
zákonanaúkorobčanov,ktoríakovhodnéazákonomchránenézhodnotenieichfinančnýchprostriedkov

zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných žalovanou, čím je takéto investovanie dané
na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich
má chrániť aj prostredníctvom žalovanej. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa
ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií
a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa

ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že
žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou

bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh, a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť,
vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka

s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných
subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 7 C 206/2011 bolo výpoveďou svedka R.. E. V., H.., preukázané, že Národná banka Slovenska
už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.

s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení
o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou

CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,
či už členom predstavenstva alebo konateľom, R.. Y. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je
rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom s cennými

papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými
papiermi, vktoromkonštatovala,žeobchodníkscennýmipapiermivosvojejčinnosti,presvojichklientov
a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-- €, nevyužilasvoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi
alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie

priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa žalobkyne vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej

možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedla, že Národná
bankaSlovenskarozhodnutímzodňa30.05.2011,č.ODT-10890-4/2010,právoplatnýmdňa18.07.2011,
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom

ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do
Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006,
kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009. Údaje

omajetkovýchaktívach,ktorésamajúnadobudnúťzpeňažnýchprostriedkovnadobudnutýchnazáklade
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva,
boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie
§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v

máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že existujúce konkurzné konanie
samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh
na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o
náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia
žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení

dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 11.04.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr.
správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Vzhľadom na to, že súd
prvej inštancie nezohľadnil správu o stave konkurzu, ako aj výpoveď ustanoveného správcu konkurznej
podstaty, došlo súdom prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, vzhľadom na zistený

skutkový stav. Žalobkyňa má za to, že škoda na jej strane v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
existovala, tak ako to vyplýva zo správy o stave konkurzu, ako aj z výpovede správcu konkurznej
podstaty. Poukázala na to, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť
vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. upravujúci osobitný druh

zodpovednostinedefinujeuvedenúpodmienkuakojednuzosobitnýchpredpokladovtejtozodpovednosti
( analógia - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 48/2010 a sp.zn. 2Cdo
155/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/2/2013 a sp.zn. 14Co/192/2012).

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne a právne správny potvrdiť. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vo veci postupoval maximálne
zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie, za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci,
riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach,
mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej úradný postup
podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti, z dôvodu prebiehajúcich

konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na základe správneho
zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k správnemu, logickému a riadne
odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že je povinnosťou všeobecného súdu dať
odpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,keďajpodľakonštantnejjudikatúryÚstavného
súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom

konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodila, že podstatou práva na spravodlivé súdne
konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a

predstavám žalobkyne. Jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje za
denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedla, že žalobkyňa sa účelovo snaží dodatočne
navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia
vo veci, a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a
tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje

a žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala
žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední
za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázala na to, že kompetencie
Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými
právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej
judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto
ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatovala, že Národná
banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi,
nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s
cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad

finančnýmtrhomazákonaocennýchpapieroch.ŽalobkyňamohlapožiadaťNárodnúbankuSlovenskao
vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť
známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu, len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň

patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.

Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie.

Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených
povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a
preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko

vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú
povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom,
že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo
obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície

Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom, a

či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy, v zmysle
bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka
Slovenskanepotvrdzovalaaaninemohlapotvrdzovať,pretožemohlapostupovaťlenvsúladesbývalými
ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných
ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná

banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov
v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súduČeskej republiky, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázala žalobkyňa, žalovaná uviedla, že tento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia

zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených
v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na
majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku
škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového

uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej
sa štát nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči
iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani
odhadnúť, v akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej

výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť
až vtedy, ak sa právo veriteľa (žalobkyne) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke
žalobkyne, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani
viac ako dva roky od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala
na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.09.2011, ku konkurznému

súdnemu konaniu sp. zn. 3K/95/2010, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny
stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve
nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká
časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve,
pričompohľadávkynebolipopretézdôvodu,žebybolinedostatočnezdokladované,alevdôsledkuveľmi

podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. Žalovaná konštatovala, že žalobkyňa
okrem toho, že nepreukázala nesprávny úradný postup štátu (žalovanej), príčinnú súvislosť medzi
žalobkyňou označenou škodou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom žalovanej, nepreukázala
ani vznik škody. Zastáva stanovisko, že súd prvej inštancie sa riadne oboznámil so žalobným návrhom,
s vyjadrením žalovanej k žalobe, a taktiež s inými podaniami žalobkyne a žalovanej, že súd prvej

inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, a následne náležite posúdil skutkový i právny stav veci a
dospel k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu v predmetnej súdnej veci. Konanie
pred súdom prvej inštancie nemalo ani inú vadu, ktorá by údajne mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd zákonne a úplne zistil skutkový stav veci, pričom vykonal všetky dôkazy
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj zo správneho právneho posúdenia
veci.

8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie

pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie preto
ako vecne a právne správny potvrdil (§387 ods.1, 2 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.05.2020
(§ 378 CSP, § 219 ods. 3 CSP) a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny

zástupca žalobkyne, upovedomení zákonným spôsobom.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v zamietajúcej časti potvrdil, pretože je vo výroku
vecne správnym, a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok
odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Na doplnenie správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie
správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke.
Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP (platného a účinného
v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie). V ňom dal súd prvej inštancie jasnú a presvedčivú
odpoveďnapodstatnúotázku,prečožalobenanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.nevyhovel.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie právaúčastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami

(I. ÚS 50/2004 ).

10. Je nepochybné, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej
škodu v sume 26.999,68 € s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovaným v podanej žalobe, ktorý
mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície
Družstva, keď Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1
písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch.
Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti

zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná, v
prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t.j. že Družstvo
malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších

ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná
banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o
odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobkyňa nemohla rozpoznať riziko svojej
investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú
službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.04.2011, č. k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011.
Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a

obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia, podľa ustanovenia § 43 zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predmetom
ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva,
pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z

portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia
Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere
nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva
a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s
cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi stranami

sporu nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými
papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a rozhodnutím zo dňa
30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ustanovenia §

144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením
§ 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001 Z.z. a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s §
127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na
náhradu škody je ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škoduspôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená
nasúčasnom(kumulatívnom)splnenítrochpodmienok,ktorýmijenesprávnyúradnýpostup,vznikškody

a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia
nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 9 bližšie definuje tak, že
za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže
však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, a preto

je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup
štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo
znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá
nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny
nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej
teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,

zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide
o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho
javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej

súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný,
neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku
toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je

podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt,
nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus =
spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu
následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej
existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku

a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku
škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol.
Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej
únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť
by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy,

ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom
protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.
Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či
tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má

byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Škoda
ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného
a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutímmajetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens)
sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred
škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým

prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo
možné dôvodne očakávať, s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený
je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že
škoda vznikla. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v
preskúmavanejvecibolnesprávny,jevymedzenie"správnehoúradnéhopostupu"azistenie,žeNárodná

banka Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať
aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva
a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v
posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci
s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka žalobkyne, predovšetkým jej individuálnych práv a
povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska

bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
Družstvu uložená s účinnosťou až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1. zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať
povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred

01.01.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona č. 566/2001 Z.z.
vykonanej zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície.
Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo
možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť

dodržiavať schválený Prospekt investície až od 01.06.2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129
ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti družstva,
a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla
Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo
samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou

žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva,
nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto
smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá
by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,

ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že
štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle
presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť
zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným,
zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup

žalobkyňa vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke
Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo
zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí
pri aplikácii zákona viac práv. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými
papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných

papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v
praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva,
čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho-ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona č.
566/2001 Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi

využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si
pritom ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj
na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov
vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky
Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi

povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej
banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi
túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v
rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými zaúčelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania
na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania.
Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči

Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

12. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk
(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 €), a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie

investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné. Žalobkyňa sa nemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom
pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad zákona, právne

posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu, odlišný od
subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

13. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej

inštancie, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že

postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre
vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy),
hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska

žalobkyňa očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanej. V daných
prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri
tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z
hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia zákonných podmienok)
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak žalobkyňa v priebehu celého konania pred súdom

prvej inštancie vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je
zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli
zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie žalobkyne o
tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení
prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať

s objektívnou realitou. V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 11.04.2011, č.k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, na majetok Družstva ako úpadcu,
odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči
žalovanej môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobkyňa nemohla dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však žalobkyňa pohľadávku, ktorá je

predmetom tohto sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu
škody od štátu by mohla žalobkyňa uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej
vydania v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje
vznikškodyakomajetkovejujmy,atýmajkonkurenciuprávnejúpravyzodpovednostizaškodusprávnou
úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za

škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005).14.Súdprvejinštancievovecivykonaldokazovaniesprávnymsmerom,znehovyvodilsprávneskutkové
závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne
také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre ňu priaznivé rozhodnutie.

Nestačí uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 363 CSP, tieto musí odvolateľ aj
odôvodniť skutočnými dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva, že
by v konaní pred súdom prvej inštancie nastala taká vada, takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§
380 CSP). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 OSP (platného a

účinného v čase vydania rozsudku). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.

15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 odsek 1, § 262 odsek 1 a

§ 255 odsek 2 CSP žalovanej ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Z obsahu spisu v rámci odvolacieho konania totiž vyplýva, že žalovanej žiadne trovy
nevznikli. Odvolací súd prihliadol na hospodárnosť konania, lebo na základe § 262 ods. 2 CSP by bolo
potrebné po právoplatnosti tohto rozsudku vydať samostatné rozhodnutie o výške náhrady trov konania
a nakoľko žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, nebolo by jej možné titulom ich náhrady žiadnu

sumu priznať.

16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).