Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/67/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218202180
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8218202180.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a Branislava Brezu v spore žalobkyne: P. Q., nar. X.X.XXXX, bytom A.
XXX, XXX XX S., právne zastúpenej: JUDr. Miloš Hnat, advokát, so sídlom Tkáčska 2, 080 01 Prešov,
proti žalovanému: V. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom, C. XX, XXX XX T., právne zastúpeného: JUDr. Matúš
Hrib, advokát, so sídlom Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, o zaplatenie 400,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5C/41/2018-43 zo dňa 5.3.2019
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej súd prvej inštancie) vo výroku I. žalobu zamietol
a výrokom II. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. S poukazom na ust. § 657, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
dospelkzáveru,žežalobkyňavtomtosúdnomsporeoňoutvrdenýchskutočnostiachneuniesladôkazné
bremeno. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že dňa 14.10.2015 previedla žalobkyňa zo svojho

bankového účtu na bankový účet žalovaného finančné prostriedky vo výške 400,- eur. V tomto spore
však žalobkyňa nepreukázala, resp. k žalobe nepripojila ani neoznačila dôkazy, z ktorých by bolo
zrejmé, že žalobkyňa ako veriteľ a žalovaný ako dlžník skutočne uzavreli zmluvu o pôžičke. Z listinného
dôkazupredloženéhožalobkyňou-prehľaduobankovejtransakciibolpreukázanýibaprevodfinančných
prostriedkov z účtu žalobkyne na účet žalovaného v sume 400,- eur, avšak nie je z tohto dôkazu možné
jednoznačne vyvodiť, že peňažné prostriedky boli naozaj poukázané na základe ústne uzavretej zmluvy
o pôžičke. Zmluva o pôžičke je dvojstranný právny úkon, pričom na jej platné uzavretie sa vyžaduje,

aby sa veriteľ a dlžník dohodli na jej podstatných náležitostiach v zmysle § 657 OZ. Z obsahu zmluvy o
pôžičke musí okrem iného vyplývať aj povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu, v tomto
prípade peniaze. Žalovaný však v rámci svojho výsluchu takúto dohodu strán sporu poprel a vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané, aby sa žalovaný so žalobkyňou dohodol, že jej poskytnuté finančné
prostriedky následne vráti. Žalobkyňa teda v súdnom konaní nepreukázala ňou tvrdený skutkový stav,
čo je jednou zo základných procesných povinností strán sporu, s čím sa spája dôsledok unesenia
dôkazného bremena. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie aj na právny názor vyjadrený v

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo/6/2010.
Zároveň súd prvej inštancie skonštatoval, že dôkazné bremeno neuniesol ani žalovaný, a to ohľadne ním
tvrdenej skutočnosti, že medzi stranami sporu došlo k dohode, že finančné prostriedky mu žalobkyňa
poskytne za účelom vyplatenia nákladov za servis automobilov vo vlastníctve obchodných spoločností,v ktorých bol spoločníkom a konateľom manžel žalobkyne. Žalobkyňa v rámci výsluchu takúto dohodu
strán sporu poprela a žalovaný iné dôkazy na preukázanie svojho skutkového tvrdenia nepredložil
a ani neoznačil. Súd prvej inštancie mal preto za jednoznačne preukázané, že žalobkyňa previedla

na účet žalovaného sumu 400,- eur, avšak z dôvodu neunesenia dôkazného bremena tak zo strany
žalobkyne ako aj žalovaného ohľadne účelu ich poskytnutia, mal súd prvej inštancie za to, že došlo
k plneniu bez právneho dôvodu, čím na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v
zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku
premlčania, súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko žalobkyňa dňa 14.10.2015 poskytla žalovanému

finančné prostriedky v sume 400,- eur, týmto dňom došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu a zároveň sa žalobkyňa mohla dozvedieť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jej úkor bezdôvodne obohatil. Od nasledujúceho dňa preto začala žalobkyni plynúť 2-ročná subjektívna
premlčacia doba ohľadne práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, ktorá uplynula
dňa 14.10.2017. Nakoľko žaloba o zaplatenie poskytnutých finančných prostriedkov bola na súd podaná
až dňa 12.10.2018, t.j. po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby, súd prvej inštancie z dôvodu

vznesenej námietky premlčania žalovaným s poukazom na ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nemohol žalobe o vrátenie finančných prostriedkov získaných bez právneho dôvodu vyhovieť, a preto
žalobu v celom rozsahu zamietol.
V súvislosti s návrhom žalobkyne na doplnenie dokazovania výsluchom svedka pána A. prvoinštančný
súd skonštatoval, že tento návrh v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania zamietol, nakoľko

výsluchom uvedeného svedka by sa nemohli preukázať žalobkyňou tvrdené skutočnosti ohľadne
uzavretia zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu. Žalobkyňa ani žalovaný v priebehu konania ani len
netvrdili, aby navrhovaný svedok mohol osvedčiť uzavretie zmluvy o pôžičke, keďže nebol účastníkom
jednania strán o poskytnutie finančných prostriedkov. Navrhovaný svedok by mohol osvedčiť iba
skutočnosti ohľadne tvrdenia strán o tom, ktoré automobily, v ktorom období boli v servise svedka

a kto uhrádzal náklady servisu. Tieto skutočnosti však pre rozhodnutie súdu o podanej žalobe boli
bezpredmetné.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP s tým, že žalovaný mal plný úspech vo veci, a preto mu priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením

po právoplatnosti rozsudku.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa voči všetkým
výrokom tohto rozsudku. Nesúhlasila s argumentáciou súdu, že v danom prípade došlo k premlčaniu
práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenie, pretože neboli splnené náležitosti v zmysle §

107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to, že sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a kto sa na jeho úkor obohatil, nakoľko do 1 roka od poskytnutia finančných prostriedkov nebol žalovaný
v omeškaní. V danom prípade mal preto súd aplikovať ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia najneskôr premlčí za 3 roky a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Žalovaný finančné

prostriedky požičané žalobkyňou, ktoré mu boli pripísané na účet, prijal a naložil s nimi podľa svojho
uváženia a tým de facto došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi ním ako dlžníkom a žalobkyňou ako
veriteľom.Skutočnosť,žezostranyžalobkynedochádzaloopakovanekvýzvamnavráteniedlžnejsumy,
je evidentná jednak zo spisu vedeného na OO PZ A. ORP:XXX/A.-XXXX, ako aj z tvrdení žalobkyne v
žalobe a jej výpovede na pojednávaní. V danom prípade bol žalovaný povinný vrátiť požičanú sumu v

zmysle § 563 OZ od prvého dňa po tom, čo o plnenie požiadala. Ak by sa aj súd stotožnil s tvrdením
žalovaného, že si nebol vedomý, kedy by mal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť, je na mieste
považovať za nárok na vrátenie poskytnutej sumy prvým dňom po doručení žaloby na okresný súd.
Žalobkyňa preto trvala na žalobe a nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý sa nekriticky
stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadne nepreukázania skutkového stavu tvrdeného žalobkyňou.

Z dôkazných prostriedkov predložených žalobkyňou jednoznačne vyplýva, že z jej strany došlo k
poskytnutiu finančných prostriedkov v sume 400,- eur žalovanému dňa 14.10.2015, ten tieto finančné
prostriedky prijal a mal vedomosť, že v poznámke pre prijímateľa bolo uvedené, že sa jedná o pôžičku,
a preto mal prvoinštančný súd dané konanie posudzovať ako splnenie podmienok zmluvy o pôžičke.
Súčasne považovala rozhodnutie prvoinštančného súdu ohľadne premlčania jej nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia za nesprávne aplikovanie právnych predpisov týkajúcich sa bezdôvodného
obohatenia v neprospech žalobkyne. Žalobkyňa svoje právo na vrátenie finančných prostriedkov od
žalovaného riadne a dostatočne osvedčila a nie je možné argumentovať, že neboli splnené podmienky
pre vznik práva žalobkyne, resp., že došlo k jeho premlčaniu. Žalobkyňa mala za to, že rozhodnutímsúdu prvej inštancie, ktorý jej žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej strane náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, porušil zákon. Uvedené skutočnosti sú odvolacím dôvodom podľa § 365 ods.
1 písm. e), f), g), h) CSP, a preto navrhla zrušiť prvoinštančné rozhodnutie z dôvodu, že súd nevykonal

navrhnuté dôkazy, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp.
zistený skutkový stav neobstojí a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhla preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a predmetnej žalobe vyhovieť v celom rozsahu a súčasne
žalovanú stranu zaviazať k náhrade trov súdneho konania na prvoinštančnom aj odvolacom súde.

4. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok je vecne
správny.

6. Odvolací súd posúdil v odvolacom konaní relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS 78/05).

7. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní náležitostí zmluvy o pôžičke,
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj žalovaným vznesenej námietky premlčania,
zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho

konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, preto si odvolací
súd osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.

8.Súdprvejinštancievysvetlil,zakýchdôvodovdospelkzáveru,ževdanomprípadenebolopreukázané
uzavretie zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného,

avšak vzhľadom na ním vznesenú námietku premlčania, nebolo možné žalobe vyhovieť. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v ust. § 220 ods.
2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobkyne
konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred
súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej

inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

9. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

10. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

11. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú dohoda o predmete pôžičky a o čase jej vrátenia.
Forma tohto 2-stranného právneho úkonu nie je predpísaná, postačí aj ústna dohoda. Najbežnejším
predmetom zmluvy o pôžičke sú peniaze, pričom pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť v zmysle § 658
ods. 1 OZ úroky.

12. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni sa v
predmetnom súdnom spore nepodarilo preukázať uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovaným v ústnej
forme, teda že sa strany sporu - žalobkyňa ako veriteľ a žalovaný ako dlžník skutočne dohodli napodstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 OZ. Žalovaný takúto dohodu strán popieral
a žalobkyňa k žalobe nepripojila, ani neoznačila dôkazy, z ktorých by uzavretie zmluvy o pôžičke bolo
skutočnepreukázané.Zňoupredloženéhoprehľaduobankovejtransakciivyplývaibaprevodfinančných

prostriedkov v sume 400,- eur z jej účtu na účet žalovaného, avšak odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie konštatuje, že z tohto dôkazu nie je možné jednoznačne vyvodiť, že uvedené peňažné
prostriedkybolipoukázanénazákladeústneuzavretejzmluvyopôžičke,hocitátoskutočnosťjeuvedená
v správe pre príjemcu. Žalovaný uzavretie zmluvy o pôžičke popieral s tým, že prevod finančných
prostriedkov bol realizovaný medzi stranami sporu z toho dôvodu, aby žalovaný vykonal úhradu za

servis firemných automobilov, ktorých sa žalobkyňa nemohla zmocniť, pretože nedošlo k úhradám za ich
servis. Žalovaný totiž podnikal so svojim nebohým bratom B., manželom žalobkyne a táto ho ako bývalá
švagriná požiadala o vyriešenie veci, čo sa aj stalo a žalobkyňa vozidlá zo servisu následne prevzala. Aj
zo záznamu OO PZ v A. zo dňa 23.8.2018 ČVS: Y.-XXX/A.-XXXX, v ktorom žalovaný podal vysvetlenie
vyplýva, že niekedy v roku 2015 mu žalobkyňa zaslala 400,- eur na účet, ale peniaze neboli na účel ako
uviedla, ale na to, aby zaplatil opravu motorového vozidla v servise u pána A., nakoľko žalobkyňa sa

s ním hnevala a ich vzťahy sa narušili a tak na to využila žalovaného. Jednalo sa o vozidlo, ktoré bolo
majetkom spoločnosti F., konateľom ktorej bol jeho nebohý brat. Žalovaný zdôraznil, že od žalobkyne si
žiadne peniaze na živobytie nepožičal. Jeho švagriná bola pohádaná s viacerými ľuďmi, a tak ho využila
na to, aby vyplatil pohľadávky za vykonané opravy vozidiel. Peniaze, ktoré mu boli švagrinou zaslané na
účet, vybral zo svojho účtu a použil ich ako vyššie uviedol. Vyplatil ich až v mesiaci október 2015, pričom

do tej doby stáli vozidlá v servise. Doklady o vykonaných opravách, a to pokladničné bločky za nákup
materiálu na opravu vozidiel zo dňa 14.5.2015, z augusta 2015 a 18.9.2015 spolu vo výške 506,55 eur
mal poslať prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

13. Žalobkyňa naopak pred súdom prvej inštancie uvádzala, že žalovaný prišiel za ňou okolo 12-teho

až 13-teho októbra s tým, či by mu nepožičala peniaze, keďže bol vo finančnej núdzi. Rozhodla sa
mu ich požičať, avšak nežiadala písomné potvrdenie, keďže chcela byť nejakým spôsobom krytá a
mala peniaze na svojom účte, tak mu ich 14.10.2015 poslala. Keďže so žalovaným pôsobili v spoločnej
firme, chcela vedieť, ako mieni žalovaný v uvedenej firme pôsobiť. Ak by pre firmu pracoval aj naďalej,
tak by sa mu pôžička napríklad sťahovala z platu. Najneskôr však mal vrátiť pôžičku do 1 roka. Po

splatnosti pôžičky raz v roku 2016, raz v roku 2017 žalovaného písomne kontaktovala ohľadne vrátenia
finančných prostriedkov, zásielka sa jej však vrátila neprevzatá. V servise u pána A. sa nachádzalo iba
1 motorové vozidlo, a to firmy L., ktoré tam už v čase poskytnutia finančných prostriedkov nebolo. Jej
dcére ako správkyni dedičstva po nebohom manželovi bolo pánom A. oznámené, že všetky záväzky
ohľadne opravy áut jej manžel pred smrťou vyrovnal a auto si môže zobrať. Žalovaný naopak tvrdil, že

u pána A. v servise sa nachádzali firemné autá, 1x P. X a 3x dodávkové biele vo vlastníctve spoločnosti
L. v období od mája do júna 2015. Niekoľkokrát kontaktoval žalobkyňu, že treba vyplatiť za servis áut,
čo však žalobkyňa neustále odsúvala. Žalovaný chcel vyrovnať záväzok voči pánovi A., preto žalobkyňu
stále urgoval, keďže nechcel byť nikomu nič dlžný. Avšak žalobkyňa mu zablokovala prístup na firemný
účet. Následne mu žalobkyňa peniaze na účet poslala, avšak absolútne nešlo o žiadnu pôžičku. Peniaze

použil na vyrovnanie dlhu voči pánovi A. za servis a opravu motorových vozidiel firmy. Za takejto situácie
súd prvej inštancie správne skonštatoval, že ani žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním
tvrdenej skutočnosti, že medzi stranami sporu došlo k dohode, že finančné prostriedky v sume 400,- eur
poskytuje žalobkyňa žalovanému za účelom vyplatenia nákladov na servis automobilov vo vlastníctve
obchodných spoločností, v ktorých bol spoločníkom a konateľom manžel žalobkyne.

14. Odvolací súd sa prikláňa k záveru súdu prvej inštancie o tom, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplýva len skutočnosť, že žalobkyňa previedla na účet žalovaného sumu 400,- eur, avšak
z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobkyne ohľadne uzatvorenia zmluvy o pôžičke
so žalovaným, správne uzavrel súd prvej inštancie, že došlo k plneniu bez právneho dôvodu, čím na

strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ.

15. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor
koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu (§ 456 OZ).

16. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.17. Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak

ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

18. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa dňa 14.10.2015 poskytla
žalovanému finančné prostriedky v sume 400,- eur. Týmto dňom došlo na strane žalovaného k
bezdôvodnému obohateniu a v uvedený deň sa aj žalobkyňa mohla dozvedieť, že k bezdôvodnému

obohateniu došlo a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú
žalovaným v priebehu konania potom správne súd prvej inštancie konštatoval, že od nasledujúceho dňa
začala žalobkyni plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba, ktorá dňa 14.10.2017 uplynula. Nakoľko
žaloba bola na súde podaná až 12.10.2018, t.j. po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby,
správne postupoval súd prvej inštancie, keď žalovaným vznesenú námietku premlčania zohľadnil a
žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň súd prvej inštancie zrozumiteľne a dostatočným spôsobom

odôvodnil, z akých dôvodov nevykonal doplnenie dokazovania výsluchom žalobkyňou navrhovaného
svedka pána A..

19.Vychádzajúczdôvodov,ktoréuviedol,odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievcelom
rozsahu potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

20. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III.ÚS 209/04).

21. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP stotožňujúc sa s dôvodmi uvedenými
v rozhodnutí rovnako potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný,
no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobkyni ako procesne
neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17

Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa
§ 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a
následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne
trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti
civilného súdneho konania.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).