Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoCsp/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119205303
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119205303.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: Q. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, Q.,
o zaplatenie sumy 1.507,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 32C 65/2019-66 zo dňa 27.09.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku o splatnosti pohľadávky a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto cit.:
I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1 569,94 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1 507,50 eura od 15.02.2019 do zaplatenia a to v pravidelných splátkach po 30
eur mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku, pod následkom straty
výhody splátok v prípade neuhradenia čo i len jednej splátky.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Provinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia istiny
1 507,50 eura, úroku 60,24 eura, úrokov z omeškania 0,77 eura, úroku vo výške 11,50 % ročne z
nezaplatenej istiny 1 507,50 eura od 15.02.2019 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne

z nezaplatenej istiny 1 507,50 eura od 15.02.2019 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne
z nezaplatených úrokov 60,21 eura od 15.02.2019 do zaplatenia, nezaplatených poplatkov za poistenie
vo výške 1,46 eura ako aj náhrady trov konania.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2 a 8, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka.
V odôvodnení uviedol, že žalobca so žalovanou uzatvorili dňa 03.09.2015 zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. 241731, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2 000 eur. Žalovaná

doposiaľ z uvedenej úverovej zmluvy uhradila žalobcovi sumu 1 160,14 eura, ktorá bola započítaná v
sume 639,90 eura na úrok, v sume 492,50 eura na istinu a v sume 27,74 eura na poistné.
Žalobca listom zo dňa 12.12.2018 vyzval žalovanú na úhradu dlžných splátok vo výške 61,03 eura
a zároveň ju upozornil na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Keďže žalovaná napriek výzveneuhrádzala splátky žalobca listom zo dňa 14.02.2019 pristúpil k predčasnému zosplatneniu úveru a
vyzval žalovanú na úhradu celého dlhu 1 630,32 eura.
Bolo preukázané, že žalovaná na istinu dlhuje 1.507,50 eur a preto ju zaviazal uhradiť dlžnú sumu s

príslušenstvom v splátkach po 30 eur mesačne, a to vzhľadom na jej zlú finančnú a sociálnu situáciu.
Vozvyšnejčastižalobuzamietol,atopokiaľideoúrokyzomeškaniavovýške5%ročneznezaplatených
úrokov a zmluvný úrok za obdobie po zosplatnení úveru. Veriteľ nemá právo požadovať príslušenstvo
z príslušenstva pohľadávky a na zaplatenie zmluvných úrokov má právo len do vyhlásenia predčasnej
splatnosti s tým, že následne mu vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na

ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z
omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Odôvodnenie podoprel
odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového konania (ďalej len „CSP“).

3. Proti tomuto rozsudku v časti určenia splatnosti pohľadávky a v zamietavom výroku podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil nesúhlas
s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorou odôvodňuje nepriznanie úroku po predčasnom zosplatnení
a uviedol, že nárok veriteľa na zmluvný úrok nie je viazaný (obmedzený) na zosplatnenie dlhu, ale na
vrátenie v rámci úveru poskytnutých peňažných prostriedkov. Poukázal na ustanovenie § 502 ods. 1 a

§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom
záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať
s úrokmi z omeškanie. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je
skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka. Samotný vznik nároku na úrok
z úveru neovplyvňuje. Ďalej namietal, že pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri omeškaní

požadovať z týchto zmeškaných úrokov aj úroky z omeškania. Zmluvné úroky sa po zosplatnení ďalej
nenavyšujú, nejde teda o rozpor so zásadou anotocizmu a preto má žalobca nárok na úrok z omeškania
aj zo zmluvných úrokov vyčíslených do zosplatnenia úveru. Na podporu svojich argumentov poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/542/2016-59 zo dňa 13.06.2017, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/62/2007 zo dňa 27.03.2008, rozsudok Krajského súdu v Banskej

bystrici č.k. 43Co/19/2017-103 zo dňa 29.11.2017.
Postup súdu, ktorým povolil žalovanej splácať pohľadávku po 30 eur mesačne považoval za nezákonný
a nespravodlivý. Súd sa pri alternácií zákonnej paričnej lehoty obmedzil výlučne na ničím nepodložené
tvrdenia žalovanej o finančnej situácií bez akýchkoľvek dôkazov. Súd ďalej priznaním možnosti splácať
dlh v takmer totožnej splátke ako podľa úverovej zmluvy poprel účel predčasného zosplatnenia dlhu ako

aj súdneho konania a oslobodil žalovanú od povinnosti uhrádzať dohodnutý zmluvný úrok.
Zuvedenýchdôvodovnavrhol,abyodvolacísúdrozsudokvnapadnutomrozsahuzmenil,vyhovelžalobe
v plnom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho
poplatku.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom

dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

6. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zmluvný úrok z úveru po zosplatnení úveru (po
14.02.2019) do zaplatenia odvolací súd uvádza, že predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi
žalobcom a žalovaným dňa 03.09.2015 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej

žalobca vystupuje v postavení dodávateľa v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti
a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na
predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Odvolací súd nepopiera, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však týka záväzkovo -

právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou
obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom,
ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť
dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.Odvolací súd vo vzťahu k otázke platenia zmluvných úrokov po zosplatnení úveru poukazuje na závery
vyslovené Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí č.k. 6Co/87/2017 zo dňa 26.04.2018, s ktorými sa
v plnom rozsahu stotožňuje a v predmetnej veci nevidí dôvod na odklon od týchto záverov. Krajský súd

v Prešove vo vyššie uvedenom rozhodnutí konštatoval, že otázka platenia úrokov dojednaných ako
cena a odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je
zásadnou právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza.
Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky ako odmeny za užívanie istiny a úrokov z omeškania
z úrokov, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie

záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a
v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, došlo k zmene záväzku predčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa pre neplatenie žalovanej.
Zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím
práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K predčasnému zosplatneniu záväzku
spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku

určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom (§ 565
OZ). Od tohto momentu veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu
naraz.
Svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva

na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok.
Jednorazovýmzosplatnenímvznikáspotrebiteľovipovinnosťjednorazovovrátiťsumupožičanéhoúveru,
navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa
ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru.

Žalobcovi preto patria nároky z porušenia práva, podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
Len pre úplnosť odvolací súd konštatuje nasledovné, že
úroky z úrokov (anatocizmus) sú pre odvolací súd neprijateľné,
a úroky popri úrokoch z omeškania porušujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s § 517 ods. 2 OZ.

V prejednávanej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 14.02.2019 (č.l. 30), teda
týmto dňom sa stal splatný celý úver. Zo strany žalobcu jednostranným úkonom došlo k určeniu lehoty
predčasnej konečnej splatnosti úveru. Odvolací súd preto dospel k záveru, že pokiaľ si žalobca uplatňuje
nárok na zmluvné úroky po tomto dátume, jeho nárok nie je, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody,
opodstatnený.Pozosplatneníužnastupujelenrežimplateniaúrokovzomeškaniaakosankčnýnásledok

a iných nárokov z porušenia práva. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo
dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp. zn. 5Co/407/2016.
Odvolací súd poukazuje tiež na stanovisko č. 1/2019 občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 01.03.2017, v zmysle ktorého: „V prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný
úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných
úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z
úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo

spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.“
Zo žiadneho ustanovenia všeobecne záväzných predpisov nevyplýva pravidlo, podľa ktorého má dlžník
v spotrebiteľskom vzťahu povinnosť platiť cenu služby v podobe úrokov aj za obdobie po splatnosti
pohľadávky.

6. Pokiaľ ide o úroky z omeškania zo zmluvných úrokov odvolací súd uvádza, že úroky z omeškania sú
majetkovou sankciou za oneskorené splatenie peňažnej pohľadávky. Zákonná definícia príslušenstva
pohľadávky obsiahnutá v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy,
vrátane zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka ani Obchodného
zákonníka nemožno vyvodiť právo veriteľa na príslušenstvo z príslušenstva.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej republiky
v rozsudku so sp. zn. 35Odo/101/2002 zo dňa 24.03.2004, ktorý pre blízkosť vtedajšej právnej úpravy
nie je dôvod nezohľadniť. Podľa tohto rozsudku peňažný záväzkový právny vzťah môže byť buď
vzťahom hlavným alebo vedľajším. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkovýprávny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu určitej čiastky peňazí. Vedľajším
peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy,
ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Splnením hlavného záväzku

(alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva iba povinnosť
uhradiť už dospelé úroky. Tým, že včas nezaplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania
s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Právo požadovať od dlžníka
príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania zo zmluvných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že
ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný

ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu pre prípad omeškania s plnením príslušenstva
pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže plynúť ani z dikcie § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou
samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo zapovedané už podľa tradícií rímskeho práva.
Citované rozhodnutie je v súlade so závermi uvedenými aj rozsudku Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.

29Odo/689/2006, pričom ide o závery, z ktorých rozhodovacia prax súdov ČR konštantne vychádza
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29Cdo/601/2008 zo dňa 08.06.2011, rozsudok
veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.
31Cdo/2036/2009 zo dňa 17.08.2011). Tvrdenie, že by výklad smerujúci k zákazu anatocizmu podľa
platného práva bol neústavný vyvrátil Ústavný súd ČR v uznesení so sp. zn. I.ÚS 1893/08 zo dňa

13.11.2008.
V kontexte uvedeného, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ustálil, že úroky z omeškania nie
jemožnépriznaťajzúrokov,pretožebytaksúdpriznalpríslušenstvo(úrokyzomeškania)zpríslušenstva
(úrokov), čo je, ako odvolací súd uviedol už vyššie, v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a
v právnej teórii sa takýto postup označuje ako tzv. anatocizmus. Uplatnenie si príslušenstva pohľadávky

(úrokov z omeškania) z príslušenstva pohľadávky, ktorými riadne úroky sú, zákon nepredpokladá.

7. Čo sa týka výroku o trovách konania, keďže ide o súvisiaci výrok, odvolací súd preskúmal
rozsudok v tejto časti hoci ho odvolateľ výslovne odvolaním nenapadol. Napriek tomu, že žalobe nebolo
vyhovené v celom rozsahu súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v

plnom rozsahu. Podľa čl. 16 ods. 3 CSP medzi základné princípy civilného sporového konania patrí i
princíp zákazu reformatio in peius, podľa ktorého v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní
nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Vzhľadom na
uvedený princíp, nemohol odvolací súd napadnuté uznesenie zmeniť, ani zrušiť v neprospech žalobcu
- odvolateľa, teda jediným možným rozhodnutím zostalo potvrdenie uznesenia.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP).

8. Vovzťahukvýrokuopovolenísplácaťdlžnúsumuvsplátkachodvolacísúduvádza,žezodôvodnenia

napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či a akým spôsobom mal súd prvej inštancie za preukázané
tvrdenia žalovanej o jej majetkových, sociálnych pomeroch. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanej,
ktorej platobnú povinnosť určil, umožniť splatenie dlžnej sumy v dlhšom časovom horizonte ako to
ustanovuje § 232 ods. 3 CSP, resp. priznať výhodu splátok, je najmä výška priznaného plnenia, platobná
schopnosť žalovanej aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, dopad oddialenia povinnosti

splnenia dlhu žalovanej na pomery žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť, či a do akej
miery súd prvej inštancie uvedené hľadiská skúmal. Keďže prvoinštančný súd v tomto smere nielenže
riadne nezistil skutkové okolnosti, ale svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil v zmysle § § 220 ods. 2
CSP, je jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné a v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho
procesu (čl. 46 Ústavy SR, čl. 45 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv). Tým odňal stranám sporu

právo konať pred súdom.
Za daného stavu odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu postupom podľa § 389 ods. 1 písm.
b) a c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. V ďalšom konaní bude úlohou prvoinštančného súdu opätovne a náležite posúdiť žiadosť žalovanej

o poskytnutie možnosti splniť dlh v splátkach. Pri rozhodovaní sa súd prvej inštancie vysporiada aj s
odvolacími námietkami žalobcu.10. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, tejto však žiadne trovy odvolacieho konania zo spisu
nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, čo je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 2:1 vo vzťahu k úrokom
po splatnosti a vo zvyšku v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.