Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. február 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/57/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310204373
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8310204373.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu RSDr. H. Z., nar. XX.X.XXXX,
bytom J. XXX, právne zastúpeného JUDr. Slavomírom Hrubišákom, advokátom so sídlom v Humennom,
Pugačevova 1, proti žalovaným v 1/C. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, 2/ V. L., nar. XX. X.XXXX,
bytom J. XXX, 3/ H. L., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, 4/ S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., Z. XXXX,
právne zastúpenej JUDr. Jánom Derevjaníkom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Štefánikova 60,
5/ MUDr. A. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX, R., 6/ E. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXXX, R.,
7/ V. Z., nar. X.X.XXXX, bytom Y. XXXX, R., 8/ H. Z., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XXXX/X, P., 9/ X. Z.,

nar. X.X.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, P., 10/ H. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX, R., 11/ Ing. E. Z.,
nar. XX.X.XXXX, bytom R. XX, J., zastúpeným žalovaným v 9.rade X. Z., 12/ ROTAX-ARCH spol. s
r.o., Fidlikova 3, Humenné, IČO: 36472182, právne zastúpenému JUDr. Petrom Nízkym, advokátom so
sídlom v Humennom, Námestie slobody 2 a 13/ Obec J., Obecný úrad XXX XX J., v konaní o určenie
vlastníctva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 7.2.2012, č.k. 21C
57/2010 - 258 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok .

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada n e

p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 21.4.2010 žalobca žiadal určiť, že je výlučným vlastníkom parcely č. KN
628/2 záhrada o výmere 2905 m2 a parcely č. KN 629 záhrada o výmere 1499 m2, obe zapísané v kat.
území J.. Tvrdil, že v hraniciach týchto parciel hospodáril dedo žalobcu až do roku 1945, kedy ich daroval
otcovi žalobcu. Otec žalobcu nehnuteľnosti dobromyseľne, pokojne nikým nerušene užíval, cítil sa ich
vlastníkom a tak sa aj správal, čo rešpektovali príbuzní i tretie osoby. Na týchto nehnuteľnostiach nikdy
nehospodárili iné osoby, ako právni predchodcovia žalobcu. Po návrate žalobcu do J. sa žalobca otcovi
zaviazal, že dochová rodičov, postará sa o nich v chorobe i starobe a otec žalobcu mu nehnuteľnosti

daroval. Žalobca splnil všetky zákonom požadované náležitosti pre vydržanie vlastníckeho práva k
uvedeným nehnuteľnostiam a preto žiada rozhodnúť tak ako to uviedol v petite žaloby.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 15.11.2011, č.k. 21C/57/2010-268 pripustil zmenu žaloby tak, že
súd určuje, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely č. CKN 628/2 záhrada o výmere 2507 m2, parcely
č. CKN 628/3 záhrada o výmere 398 m2, parcely č. CKN 629/5 záhrada o výmere 1201 m2 a parcely č.
CKN 629/6 záhrada o výmere 298 m2, všetky v kat. úz. J., tak ako sú vytvorené geometrickým plánomautorizovaného geodeta a kartografa Ing. E. O. F-GEODET geodetická kancelária XXX XX G. X. M.
č.XX, úradne overené Správou katastra Snina dňa 16.6.2011 pod číslom G1-119/2011.

Dôvodom zmeny žaloby je potreba zosúladiť výrok rozsudku s poskytnutými najnovšími údajmi katastra.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej podrobne uviedol, čoho sa v konaní domáhal
žalobca a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrila žalovaná v 4. rade S. Z., žalovaný v 6. rade E. Z.,
žalovaná v 7. rade V. Z., žalovaný v 11. rade Ing. E. Z., žalovaný v 12. rade ROTAX-ARCH spol. s r.o.
Humenné a žalovaný v 13. rade Obec J., poukázal na podstatnú časť výpovedí súrodencov žalobcu E.
Z. a Z. H., písal podstatný obsah výpovedí svedkov H. Z., C. K. a E. Z. a dospel k nasledovným záverom.

Vychádzajúc z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. zvýraznil tú skutočnosť, že účastníci konania majú tzv.

povinnosť tvrdenia a tzv. dôkaznú povinnosť, t.j. jednak musia uviesť tvrdenia na preukázanie svojho
nároku a jednak následne musia tieto svoje tvrdenia preukázať dôkazmi a uviesť potrebné dôkazy a
skutočnosti, pričom tieto povinnosti majú účastníci už aj podľa § 79, odsek 1, 2 O.s.p. a predovšetkým
podľa § 101, odsek 1 a § 120, odsek 1 O.s.p.

Ako ďalej uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia primárnym dôvodom pre zamietnutie žaloby bolo,

že žalobca ani po vykonanom dokazovaní a po jeho ukončení neuniesol svoje dôkazné bremeno a
nepreukázal svoje tvrdenia o darovaní, o užívaní, vydržaní, respektíve nepreukázal splnenie podmienok
potrebných pre vydržanie.

Súd jeho tvrdenia o darovaní sporných nehnuteľností jeho otcom niekedy v roku 1990 považoval za
účelovéanepreukázané.VkonaniachtýkajúcichsatýchistýchnehnuteľnostiOkresnéhosúduHumenné

21C/61/2008, či 6 C 7/2003 nebolo nikdy uvedené to čo tvrdil žalobca v tomto konaní, že sporné
nehnuteľnosti otec žalobcu dostal darom v roku 1945 od svojho otca Y. Z., či darovanie sporných
nehnuteľností otcom žalobcu žalobcovi.

Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal ani prvú podmienku nevyhnutnú pre vydržanie
a to začatie plynutia vydržacej doby na základe ním tvrdeného právneho titulu ( už darovacej

zmluvy z roku 1990 ), ktorá mala predstavovať vstup do oprávnenej, dobromyseľnej držby u žalobcu.
Zároveň nepreukázal ani darovaciu zmluvu z roku 1945, ktorá mala predstavovať vstup do oprávnenej,
dobromyseľnej držby u otca žalobcu. Rovnako ani u Y. Z. - deda žalobcu, nebolo preukázané ani
darovanie ústnou formou, ani reálna deľba, ani vydržanie a to či už svedkami alebo písomnými dôkazmi.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia súd poukázal na právnu úpravu vydržania v období od

roku 1855 až po právnu úpravu vydržania podľa súčasného Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že žalobca nepreukázal splnenie
zákonom vyžadovaných podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva a to hlavne vstup do oprávnenej
a dobromyseľnej držby a začatie plynutia vydržacej doby. Nebolo to preukázané ani u nebohého E. Z. a
ani u jeho právneho predchodcu Y. Z. a to z dôvodu, že nepreukázal predovšetkým vstup do oprávnenej

a dobromyseľnej držby, resp. právny titul, na základe ktorého začal užívať či už nebohý E. Z., alebo pred
ním jeho otec nebohý Y. Z. predmetnú parcelu. Tvrdenia žalobcu v žalobe a počas konania o tom, že
predmetnú nehnuteľnosť dostal nebohý E. Z. ústnou darovacou zmluvou roku 1945 od svojho otca Y. Z.,
respektíve tvrdenia, že Y. Z. začal len tak užívať parcelu potom, ako ostatní podieloví spoluvlastníci odišli
do USA, respektíve tvrdenia o reálnej deľbe pôvodných parciel nebola preukázaná žiadnymi dôkazmi

ani svedeckými výpoveďami a ani inými dôkazmi a dokonca toto jeho tvrdenie je rozpore s jeho inými
tvrdeniami v predchádzajúcich súdnych sporoch a nepreukázali ho ani svedkovia. Okrem toho Y. Z. v
čase tzv. darovania v roku 1945 nebol výlučným vlastníkom parcely a nikto nemôže na iného preniesť
viac práv než má sám.Z toho dôvodu nebola splnená ani prvá základná podmienka pre vydržanie a to právny titul vstupu do
oprávnenej a dobromyseľnej držby zo strany nebohého E. Z. - otca žalobcu a začatie plynutia vydržacej
doby. Keďže nebola splnená ani táto prvá podmienka pre vydržanie podľa názoru súdu prvého stupňa

je zbytočné skúmať druhú podmienku a to užívanie parcely počas celej vydržacej doby a uplynutie
vydržacej doby, avšak treba podotknúť, že nebolo preukázané ani samotné užívanie predmetných
nehnuteľností v dobromyseľnej viere ako svoje vlastné po dobu 32 rokov podľa uhorského obyčajového
práva u Y. Z., respektíve po dobu minimálne 10 rokov podľa Stredného občianskeho zákonníka u
nebohého E. Z. a to z dôvodu, že uvedené parcely podľa vyjadrenia viacerých svedkov, účastníkov

konania a aj samotného žalobcu užívala ešte aj rodina H., okrem toho uvedené parcely boli užívané
podľa vyjadrenia žalovaného v 6. rade E. Z. aj jeho právnymi predchodcami, ktorý dokonca platili za ne
dane aj za ostatných podielových spoluvlastníkov.

Súd prvého stupňa uzavrel, že len samotné užívanie nehnuteľnosti bez preukázania vstupu do
oprávnenej a dobromyseľnej držby pri začatí plynutia vydržacej lehoty nemôže založiť splnenie všetkých
podmienok na vydržanie a tým ani platný vznik vlastníckeho práva vydržaním.

Tvrdenia žalobcu neboli preukázané ani výpoveďami svedkov, ani výpoveďami účastníkov a ani
listinnými dôkazmi a žalobca neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a preto bola žaloba zamietnutá. Okrem
toho jeho tvrdenia súd považoval z vyššie uvedeného dôvodu za účelové, pričom je podľa pripojených
spisov zrejmé, že žalobca sa opakovane pokúša získať vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam s
rôznymi účelovými tvrdeniami a viacerými žalobami.

Otrováchkonaniasúdprvéhostupňarozhodolpodľaustanovenia§142ods.1O.s.p.atotak,ženáhradu
trov konania úspešným žalovaným v 1. až 11. rade nepriznal aj keď boli v konaní úspešní, nakoľko im
trovy konania nevznikli a žiadne si neuplatnili. Žalovaný v 12. rade si uplatnil trovy konania a to jeho
právny zástupca a súd mu ich preto priznal. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s vyhl. č. 655/2004
Z. z. a priznanú výšku náhrady trov konania 314,66 Eur v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne

vyčíslil s poukázaním na jednotlivé úkony právnej služby vykonané právnym zástupcom žalovaného v
12. rade, ako aj ustanovenia vyhl. č. 655/2004 Z. z., ktoré pri náhrade trov právneho zastúpenia žalobcu
uplatnil.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.

Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Poukázal na to, že napadnutý rozsudok považuje po stránke právnej i vecnej za nesprávny
a teda za nezákonný. Súd prvého stupňa nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia, čo malo za
následok aj nesprávne právne posúdenie veci, resp. použil nesprávny výklad. Odvolanie odôvodnil
ustanovením § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p..

Žalobca v podanom odvolaní ďalej poukázal na to, že v tomto konaní sa domáhal určeniu vlastníctva
nehnuteľností a tvrdil, že nadobudol vlastníctvo na základe vydržania ako špecifického spôsobu
nadobudnutiavlastníckehoprávanazákladedržbyeštejehoprávnychpredchodcovodroku1931.Záver
súdu prvého stupňa o tom, že nepreukázal nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti právnym titulom
vydržania považuje za vecne i právne nesprávny a v rozpore so skutočnosťou. Takýto záver nemá ani

oporu vo vykonanom dokazovaní takisto posúdenie právneho inštitútu držby nie je v súlade s doposiaľ
ustálenou súdnou praxou počnúc rokom 1932, zotrvaním na písomných dokladoch sa vlastne poprel
účel a význam držby.

Čo sa týka skorších konaní, ktoré uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia a z
ktorých vychádzal odvolateľ poukazuje na to, že v príslušných prípadoch nebol ani účastníkom konania,

t. j. žalobca, žalovaný, svedok ale zastupoval žalobkyňu H. Z., matku zo zdravotných dôvodov. Obidvaprípady na základe návrhu žalobkyne boli zastavené a v prípade konania 6 C 206/2007 sa ani nekonalo.
Výroky v týchto prípadoch sú výrokmi a tvrdeniami žalobkyne a nie osobnými tvrdeniami žalobcu.

Žalobca v podanom odvolaní zvýraznil tiež tú skutočnosť, že dobromyseľnosť užívania parcely č. KN

628/2 a KN 629 u otca a žalobcu potvrdzujú samotní žalovaní a to v 1., 2., 3.,4., 5., 8., 9., 10., 11 a 13
rade.Samotnýfaktkonštatovaniasúdu,žežiadenzosvedkovsvýnimkousúrodencovžalobcunepotvrdil
tvrdenie žalobcu o ústnej darovacej zmluve z roku 1990 je nepravdivé. Veď kto by mal vedieť o tejto
skutočnosti viac, ak nie právoplatní dediči toho, kto preukázal v tomto prípade vydržanie a týmto aj právo
vlastníctva,ktorébolodôkazmiavyhláseniamijednoznačnepreukázanésamotnýmiúčastníkmikonania,

ako i ďalšími skutočnosťami a dôkazmi predloženými súdu, ktoré v rozhodovaní o veci súd zamlčal
alebo sa týmito nezoberal. Napokon poukázal na to, že je toho názoru, že v príslušnej veci súd konal
účelovo, počas konania obchádzal skutkovú podstatu predkladaných dôkazov a formálne pristupoval k
ich hodnoteniu. Poukázal aj na konkrétne dôkazy uvádzané v odôvodnení rozhodnutia súdom prvého
stupňa a vo vzťahu k nim konkretizoval aj nedôsledný postup podľa § 132 O.s.p.

Žalovaní E. Z. a V. Z., ako aj žalovaná S. Z. vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Ako vyplýva z obsahu spisu žalobca výlučné vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam odvodzuje
od osobitného originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva a to vydržaním pri splnení

zákonnom požadovaných predpokladov. V žalobe, ako aj v priebehu konania (č.l. 92) tvrdí, že žalované
nehnuteľnosti mu v roku 1990 daroval otec. Vo vzťahu k forme uzavretia tejto darovacej zmluvy vo
výpovedí na pojednávaní dňa 6.8.2010 uviedol: „ v našej rodine sa darovacie zmluvy neuzatvárali s tým,
že sa len dlhodobo užívali nehnuteľnosti, písomne sa neuzatvárali teda žiadne zmluvy, uzatvárali sa
len ústnou cestou.“. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa sa správne prioritne zaoberal

podmienkou nevyhnutnou pre vydržanie a to oprávnenou držbou.

Ak dospel k záveru, že žalobca nepreukázal ani túto prvú podmienku nevyhnutnú pre vydržanie. t. j. že
žalobca bol pri vstupe do držby na základe ním tvrdené právneho titulu dobromyseľný, nemožno tomuto
záveru súdu prvého stupňa nič vyčítať.

Správne tiež poukázal na to, že zákon č. 131/1982 Zb. účinný od 1.4.1983 a osobitne pre držbu od

1.4.1984 zaviedol inštitút držby a to vo všeobecnej rovine, teda tak vo vzťahu k občanom, ako aj
organizáciám a štátu. Pretože však nepoznal vydržanie pozemku občana, mohlo sa vydržanie zavŕšiť
najskôr 1.1.1992.

Podľa ustanovenia § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase žalobcom tvrdeného vstupu
do držby, kto s vecou nakladá ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že

mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak obdobné práva na ochranu, aké má vlastník veci. V
tejto veci, ako vyplýva z obsahu spisu, (č.l. 91) žalobca mal vedomosť o písomnej forme uzatvárania
darovacích zmlúv, týkajúcich sa nehnuteľností, ako aj skutočností, že nenadobudol vlastnícke právo k
žalovaným nehnuteľnostiam prehlásením otca, že ich bude obhospodarovať (č.l. 136), ak ten následne
zvýraznil, že ich bude musieť vybaviť na seba.

Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ustálenej súdnej praxe oprávnená držba predpokladá, že držiteľ
je v dobrej viere a že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým
okolnostiam. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení
držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade, že sú
dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný,

psychický stav držiteľa. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej viere„ so zreteľom na všetky okolnosti“. Posúdenie, či je držiteľom v dobrej viere, či nie je preto treba vždy
hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, osobného presvedčenia samotného účastníka.
Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ oznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať

pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ môže v tomto
prípade byť naďalej subjektívne v dobrej viere.

V tejto veci žalobca teda nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
sporných nehnuteľností a to dokonca ani v prípade, že by mu unikol význam horeuvedených skutočností
a domnieval by sa, že vlastníkom je.

Keďže k tomu, aby k vydržaniu vlastníckeho práva nedošlo, postačuje nesplnenie čo i len jednej z

podmienok, nebolo dôvodné sa zaoberať splnením, či nesplnením podmienok ďalších, ako to správne
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvého stupňa.

Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzajúce z toho, že k vydržaniu sporných
nehnuteľností žalobcom nemohlo dôjsť považuje za správne.

Z uvedeného dôvodu v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

V odvolacom konaní neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným
sa ich náhrada nepriznáva, keďže v odvolacom konaní im žiadne trovy potrebné na účelné bránenie

práva nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.