Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. júl 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315201194
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8315201194.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.AndrejaRadomskéhovsporežalobkyneD.W.rod.W.,nar.XX.XX.XXXX,
Q. XX, XXX XX P., právne zast.: JUDr. Martinou Čelkovou - advokátkou, Štefánikova 22, 066 03
Humenné, proti žalovanému U.. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXXX/X, XXX XX M., právne
zast.: JUDr. Františkom Svatuškom - advokátom, Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, v konaní
o zaplatenie 12.883,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Humenné č.k. 11C 55/2015-335 zo dňa 27.02.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 11.976,70
eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

2. O trovách konania súd rozhodol tak, že priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v celom rozsahu.

3. Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobkyni, ktorou sa domáhala od žalovaného, s ktorým žila
v minulosti ako druh a družka, zaplatenia sumy vo výške 11.976,70 eur, ktorú žalovanému poskytla v
čase ich družského vzťahu.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav takto:

„Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa so žalovaným žili od júna 2007 do novembra 2013

ako druh a družka s tým, že od roku 2010 žili v byte žalovaného na O. XX. Počas tejto doby spoločne
hospodárili, obdobne ako manželia. V konaní nie je sporné, že žalobkyňa vyplatila na účet žalovaného
XXXXXXXXXX/XXXX dňa XX.XX.XXXX sumu 320,18 eur, dňa 18.11.2012 sumu 1.000,- eur a dňa
22.11.2012 sumu 9.400,- eur. V konaní nie je sporné, že žalobkyňa vyplatila na účet žalovaného číslo
XXXXXXXXXX/XXXXdňaXX.XX.XXXXsumu1.000,-euradňa17.11.2012sumu163,64eur.Žalobkyňa
teda peniaze nevyplatila priamo veriteľom žalovaného. Nie je sporné, žalobkyňa si zobrala úver v X.,
a.s. vo výške 16.000,00-eur z ktorého tieto sumy vyplatila na účty žalovaného a zvyšok spoločne minuli,

ako uviedla žalobkyňa - rozbili.

Zo zhodných výpovedí strán, z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo, že v uvedenom období žili
v spoločnej domácnosti ako druh a družka a spoločne uhrádzali všetky náklady, ktoré im vznikli počastohto spolužitia. Obe strany zhodne uviedli, že nemali podelené príjmy, ani výdavky. Z konania vyplynulo,
že v období vyplatenia týchto peňažných prostriedkov z úveru žalobkyni v X. X. na účet žalovaného
nemali uzavretú žiadnu dohodu a ani zmluvu. V konaní neboli preukázané podstatné náležitosti zmluvy

o pôžičke, ani inej zmluvy (nepomenovanej zmluvy) a strany to ani nepotrebovali riešiť, pretože boli do
seba zaľúbení a žili ako druh a družka, obdobne ako manželia.
Z tohto dôvodu na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o
bezdôvodnom obohatení, tak ako sú vyššie uvedené. Súd má za to, že ide o plnenie bez právneho
dôvodu a z tohto dôvodu má žalobkyňa nárok na vrátenie žalovanej sumy, ktorú vyplatila na účet

žalovaného.

Súd má za to, že žalobkyňa v konaní preukázala svoje tvrdenia ohľadom vyššie opísaných skutočností
a skutkového stavu a uniesla svoje dôkazné bremeno.

Žalovaný sa bránil v prvom rade námietkou premlčania a súd má za to, že keďže k výplate došlo dňa

17.11.2012, 18.11.2012, 16.11.2012 a 22.11.2012, avšak žaloba bola podaná až dňa 05.02.2015.“

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 451 ods. 1, 2 OZ, § 456, § 491 ods.
1, § 51 OZ.

6. Súd prvej inštancie považoval vznesenú námietku premlčania v zmysle § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1
za nedôvodnú, preto vyhovel žalobe v rozsahu mimo uplatneného späťvzatia a priznal žalobkyni právo
na zaplatenie úroku z omeškania.

7. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané v zákonnej lehote odvolanie zo strany žalovaného s
poukazom na dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, kedy konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, z dôvodu § 365 ods. 1 písm. e/ z dôvodu nevykonania navrhnutých
dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností a v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/,

teda aj nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie a nesprávneho právneho posúdenia podľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

9. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa v priebehu celého konania nepreukázala žiadnu relevantnú dohodu,
v akej výške sa dohodla so žalovaným na tom, že jej bude prispievať na splátky úveru a nepreukázala

svoje tvrdenia v tom, že žalovaný sa jej zaviazal vrátiť túto sumu postupnými platbami. Tomuto záveru
nesvedčí ani výpoveď sestry žalobkyne, ktorá neuviedla presný obsah údajnej dohody medzi stranami
sporu. Vklad sumy 130,- eur na účet žalobkyne od žalovaného, ktorý bol označený ako príspevok na
splátku úveru nebol týmto vkladom, ale išlo o sumu, ktorú žalobkyňa požičala žalovanému až po ich
rozchode, ktorý jej túto vrátil. Žalobkyňa sa pôvodne domáhala vydania bezdôvodného obohatenia,

neskôr uviedla, že medzi stranami sporu vznikol bližší, nepomenovaný právny vzťah, ktorý má najbližšie
k zmluve o pôžičke. To, že nebola medzi stranami sporu žiadna dohoda o vrátenie finančných
prostriedkov nasvedčuje pravdivosti tvrdení žalovaného o tom, že žalobkyňa sama dobrovoľne poskytla
finančné prostriedky žalovanému, aby vyriešili spoločnú, nepriaznivú finančnú situáciu a že medzi nimi
neexistovala dohoda o vrátení týchto finančných prostriedkov. Samotná výpoveď žalobkyne podporuje

tvrdenia žalovaného o tom, že veľká časť finančných prostriedkov bola spotrebovaná počas ich
spoločného života, keď sama žalobkyňa uviedla, že cca 4.000,- eur spoločne strovili. Rovnako nie
sú pravdivé vyhlásenia rodinných príslušníkov žalobkyne, že ju podporovali, nakoľko samotná matka
žalobkyne bola povinnou vo viacerých exekučných konaniach, preto finančné prostriedky jej patriace
boli poukazované na účet žalobkyne, ktorá jej tieto vracala. Rovnako finančné prostriedky na zaplatenie

školného v rokoch 2011-2012 boli poskytnuté žalobkyni zo strany žalovaného a nie zo strany jej rodičov.
To, že medzi jej rodičmi a ňou nevládli dobré vzťahy svedčí to, že mala trvalý pobyt v byte žalovaného.
Vedomosť o spoločnom živote strán sporu majú ich spoloční priatelia, pričom za týmto účelom mal
byť vypočutý svedok T. F.. Žalovaný trval na vznesenej námietke premlčania s tým, že k poskytnutiu
finančných prostriedkov zo strany žalobkyne žalovanému došlo v novembri 2012, pričom žaloba bola

podanáažpomárnomuplynutídvojročnejsubjektívnejlehotyvofebruári2015.Ztýchtodôvodovnavrhol,
aby odvolací súd žalobu zamietol, respektíve rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil.10. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a nevyplývajú z neho žiadne pochybenia. Z odvolania nie je
zrejmé, akou vadou má trpieť rozhodnutie a ani nevykonaný výsluch svedka nemôže byť dôvodom pre

nesprávne zistenie skutkového stavu. Pokiaľ sa týka právneho posúdenia veci, rovnako toto nebolo
presne špecifikované, no v otázke premlčania je daný názor odvolacieho súdu, pričom skutkové
okolnosti sa po tomto rozhodnutí nezmenili. Žalovaný len zopakoval svoje tvrdenia, ktoré prednášal
pred súdom prvej inštancie, pričom v súvislosti s poskytnutím plnenia vo výške 130,- eur žalovaný
nijako nepreukázal, že mu poskytla nejakú pôžičku žalobkyňa po rozchode, pričom za situácie, keď

sama splácala úvery po rozchode so žalovaným, ktorý ju opustil, je vylúčené, aby mu takúto pôžičku
poskytla. Pokiaľ sa týka spotrebovania sumy 4.000,- eur, ktoré boli predmetom pôžičky žalobkyne, tieto
finančné prostriedky nie sú predmetom tohto konania. Rovnako spochybňovanie prehlásenia rodičov
žalobkyne ohľadom financovania jej štúdia, či vzťahov v rodine, ako aj otázku jej trvalého pobytu, tak
tieto nie sú dôvodné, nakoľko žalobkyňa zmenila trvalý pobyt za účelom možnosti poberania príspevku
na bývanie a nie z dôvodu zlých vzťahov v rodine, čo by aj vylučovali tvrdenia žalovaného o tom,

že preberala určitú časť mzdy svojej matky. Naopak žalovaný nepreukázal tvrdenia o poskytovaní
finančných prostriedkov v prospech žalobkyne za účelom jej štúdia. K návrhu na vykonanie výsluchu
svedka, ktorý sa mal vyjadriť k spôsobu spoločného života, žalobkyňa uviedla, že tento dôkaz nemohol
privodiť zmenu zisteného skutkového stavu, pričom ohľadom použitia finančných prostriedkov, tento
dôkaz bol nedôvodný, nakoľko svedok nemohol mať vedomosť o týchto skutočnostiach. Z týchto

dôvodov navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť.
11. Vo svojom stanovisku k uvedenému podaniu žalovaný zotrval na svojich písomných vyjadreniach a
ústnych prednesoch ako aj na skutočnosti, že trval na výsluchu svedka ako aj na vznesenej námietke
premlčania.

12. K uvedenému žalobkyňa uviedla, že zo žiadnych podaní žalovaného nevyplynul oprávnený
predpoklad, teda ktorá relevantná skutočnosť majúca súvis s prejednávanou vecou, by mohla byť
výsluchom svedka preukázaná, pričom v otázke posúdenia premlčania nároku žalovaný nepreukázal
žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť toto právne posúdenie.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského

súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

16. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

18. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací

súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre

rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje
aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať

návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

19. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

20. Pokiaľ sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, z odôvodnenia súdu prvej inštancie

je zrejmé, že tento posúdil právny vzťah medzi stranami sporu ako nárok z bezdôvodného obohatenia,
napriek skutočnosti, že v rozsudku uviedol aj ustanovenia, ktoré sa týkajú nepomenovaných zmlúv.
Z odôvodenia rozsudku je však zrejmé posúdenie nároku žalobkyne ako nárok z bezdôvodného
obohatenia, pričom týmto bezdôvodným obohatením nepochybne je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa

bez právneho dôvodu, samozrejme s prihliadnutím na vtedajšiu situáciu strán sporu, ktorí žili v družskom
vzťahu, z finančných prostriedkov, ktoré získala na základe zmluvy o úvere uhradila dlhy žalobcu,
ktoré vznikli na základe jeho právnych úkonov bez právneho dôvodu. Týmto bola naplnená podstata
vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobkyne, preto bol žalovaný dôvodne
zaviazaný na vydanie týchto finančných prostriedkov. Je nepochybné, že žalobkyňa je oprávnenou

osobou na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na jej úkor získal žalovaný. Žalovaný predniesol
tvrdenia, podľa ktorých sa jednalo o jej dobrovoľné financovanie ich spoločného života, čo však z
vykonaných dôkazov nevyplýva. Naopak z vykonaných dôkazov vyplýva záver, ku ktorému správne
dospel súd prvej inštancie aj po zohľadnení výsluchu svedkyne, a to sestry žalobkyne, že samotný
žalovaný inicioval u žalobkyne konanie pre získanie úveru z dôvodu výhodnejších podmienok pre ňu,

ktoré by zrejme nebol on oprávnený získať. Iný záver z týchto dôkazov nemožno vyvodiť.

21. K námietke nevykonaného dôkazu odvolací súd uvádza, že ani túto nepovažoval za dôvodnú.

22. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné

na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú vrámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak teda
súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, uvedeným v rozsudku konal
v rámci svojej právomoci.

23.Vzmyslečl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdjednousovšeobecných
zárukspravodlivéhoprejednaniavecipredsúdomjezásada„rovnostizbraní“.Tátozásadazabezpečuje,
aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom
postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,

v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj
oprávneniaúčastníkovkonanianavrhovaťdôkazy.Možnosťnavrhovaniadôkazovjespojenásprincípom
dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o
tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.

Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie
tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo
vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní
s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge
c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a

ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti
druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom
navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca
aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo
svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného

dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov
nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný
je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh na vykonania dôkazu
výsluchom svedka.

24. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ani z dôvodov podaného odvolania nevyplýva aké
skutočnosti mali byť preukázané výsluchom navrhovaného svedka. V každom prípade však možno
zhodnotiť skutkový stav pre rozhodnutie vo veci za ustálený, pričom je nutné vychádzať z nesporných
výpovedí strán sporu, ktoré sú podložené výpoveďou svedkyne, a to sestry žalobkyne, podľa ktorých je

nepochybne preukázané, že strany sporu počas vedenia spoločnej domácnosti spoločne participovali
navýdavkoch,ktoréimvznikalivsúvislostisbývaním,atotak,žežalobkyňauhrádzalainkasoanájomza
byt platil žalovaný. Vzhľadom na ich spoločné spolužitie je aj rozumné vysvetlenie, že nebolo medzi nimi
presne dohodnuté to, akým podielom sa majú podieľať na výdavkoch týkajúcich sa ostatných nákladov
domácnosti, teda stravovania a podobne. Tento záver vyplynul aj z výpovede svedkyne vypočutej v

konaní, pričom to, že žalovaný platil účty v pohostinských zariadeniach, ktoré navštevovali v rámci
voľnočasových aktivít, prípadne spolu s priateľmi, nemá relevanciu vo vzťahu k prejednávanému nároku.
Rovnakotakzvykonanéhodokazovanianevyplývaskutočnosť,žebyžalovanýúvery,ktorémunásledne
prefinancovala žalobkyňa, čerpal, respektíve zmluvy na tieto úvery podpisoval až v čase trvania ich
spoločnej domácnosti, pričom ani jeho námietky, ktoré sa týkali spoločných dovoleniek neboli z dôkazov

v spise jednoznačne preukázané, nakoľko žalobkyňa rozumne a primerane vysvetlila, akým spôsobom
sa podieľala na financovaní spoločných dovoleniek ako aj to, že niektoré z nich boli riešené vo forme
tzv. priateľskej výpomoci poskytnutím ubytovania od priateľov či známych. Tieto námietky žalovaného
teda nemôžu byť relevantným vo vzťahu k predmetu prejednávaného nároku. Napriek tomu, že súd
prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevyjadril k týmto okolnostiam, dôkazy, ktoré sú vykonané v

konaní svedčia v to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne napriek veľmi strohému
až nedostatočnému odôvodneniu. Rovnako listinný dôkaz, a to potvrdenie o zaplatení sumy 130,- eur
zo strany žalovaného žalobkyni dňa 17.12.2013 (č.l. 90 spisu) svedčí v prospech tvrdení žalobkyne,
že žalovaný týmto spôsobom zaplatil časť dohodnutej splátky za poskytnuté finančné prostriedky
zo strany žalobkyne počas trvania ich družského vzťahu, nakoľko je naozaj v rozpore s pravidlami

racionálneho uvažovania prijať argumentáciu žalovaného, že po ich rozchode došlo k poskytnutiu
finančných prostriedkov zo strany žalobkyne v jeho prospech, hlavne s poukazom na skutočnosť, že
došlo medzi nimi ku skončeniu spolužitia podľa tvrdenia žalobkyne z podnetu žalovaného. Tento listinný
dôkaz teda v súlade s pravidlami logiky možno vykladať tak, ako to prezentovala žalobkyňa, čo vsúlade a s prihliadnutím na obsah ostatných dôkazov svedčí k preukázaniu tvrdení žalobkyne. Naopak
žalovaný obranu, ktorú vzniesol v konaní nijakým spôsobom nepreukázal a ani navrhovaný výsluch
svedka nemohol nič zmeniť na tejto pozícií s prihliadnutím na to, že sa jednalo o majiteľa zariadenia,

ktoré strany sporu navštevovali.

25. K vznesenej námietke premlčania uvádza odvolací súd, že túto správne súd prvej inštancie posúdil
ako nedôvodnú. V danom prípade sa jedná o nárok z bezdôvodného obohatenia, pričom právo na
jeho vydanie sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Je nepochybné, že vzhľadom na špecifiku tohto prípadu,
teda skutočnosť, že strany sporu žili spolu v družskom vzťahu, sa žalobkyňa vzhľadom na okolnosti
prípadu, teda po ich rozchode, dozvedela o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu až vtedy, pokiaľ
žalovaný odmietol prispievať na splátky predmetného úveru, ktorým nepochybne boli zaplatené dlhy,
ktoré vznikli z úkonov samotného žalovaného, a preto začína plynúť predmetná subjektívna, dvojročná,
premlčacia lehota až vedomosťou oprávneného o tom, že nedôjde k splácaniu splátok, čo nepochybne

bolo správne posúdené súdom prvej inštancie, ktorý považoval za deň začatia plynutia premlčacej doby
deň 01.12.2013. Pokiaľ bola podaná žaloba dňa 05.02.2015, nedošlo k márnemu uplynutiu dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby, tak ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 23 svojho odôvodnenia. Z
tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval túto odvolaciu námietku žalovaného za dôvodnú.

26. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 191 Civilného sporového poriadku, kedy správne súd
prvej inštancie vyhodnotil každý dôkaz nielen jednotlivo, ale aj všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
na ktorú bolo v tomto konaní nutné prihliadnuť vzhľadom aj na charakter tohto sporu, kedy sa jednalo o
následok spoločného hospodárenia dvoch osôb spoločne žijúcich, kedy je nepochybné, že v tom čase
je vzťah založený na vzájomnej dôvere, čo sa po určitom čase a pod vplyvom ďalších okolností môže

podstatne zmeniť.

27. V tejto súvislosti sa javí byť spravodlivým rozhodnutie, podľa ktorého by žalovaný bol povinný vydať
žalobkyni sumu, ktorú mu poskytla na prefinancovanie jeho záväzkov pri zistení skutočností, že počas
trvania spoločnej domácnosti viac-menej, túto obaja zabezpečovali spoločne.

28. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec

zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100%. O výške priznanej náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).