Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. máj 2010

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/69/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109206704
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2010

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2010:1109206704.5

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej
veci navrhovateľa: JUDr. W. G., bytom M. XXX, D., občan SR zastúpený právnym zástupcom: JUDr.
Peter Vačok, advokát, Vazovova 9/A, Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika -Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody podľa zákona
č. 58/1969 Zb. , takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody sumu 2.313,40,-EUR a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 26.555,14,-EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobný návrh zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.276,38,-EUR k rukám právneho
zástupcu navrhovateľa JUDr. Petra Vačoka, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa

23. 02. 2009 domáhal od odporcu podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len
"zákon č. 58/1969 Zb.") náhrady škody za nezákonné rozhodnutie - Uznesenie o vznesení obvinenia
Úradu inšpekčnej služby PZ, Inšpekčný odbor Bratislava pri Ministerstve vnútra SR zo dňa 19.2.2003
pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona a trestný čin vydierania podľa §235 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

protiprávnym spôsobom zasahoval do vyšetrovania trestnej veci č. Č.:P. - XXXX/XX-D.-XXXX. Voči
uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola zo strany Vyššej vojenskej prokuratúry
Trenčín zamietnutá. Počas vyšetrovania došlo nielen k prieťahom zo strany policajného orgánu, ale aj
k iným nedostatkom, pričom navrhovateľove návrhy na doplnenie dokazovania neboli vykonané bez
príslušného zdôvodnenia, z ktorého dôvodu dňa 3.4.2003 podal Vojenskej obvodovej prokuratúre v
Bratislave žiadosť o preskúmanie postupu policajného orgánu. Dňa 30.4.2003 mu bolo bez bližšieho

zdôvodnenia zo strany Vojenskej obvodovej prokuratúry oznámené, že neboli zistené nedostatky v
postupe vyšetrovateľa a že bola voči nemu podaná obžaloba pre trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa v súbehu s trestným činom vydierania. Po riadne vykonanom dokazovaní pred súdom
bol rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch opakovane (3 krát) oslobodený spod obžaloby, a
to rozsudkom zo dňa 3.9.2004, 19.8.2005 a 4.4.2006. Vojenská obvodová prokuratúra v Bratislave totiž
opakovane podávala odvolania proti oslobodzujúcim rozsudkom. Krajský súd v Nitre dva krát uznesením

zrušil rozsudok Okresného súdu v Nových Zámkoch a vrátil mu vec, aby ju v potrebnom rozsahu
znova prejednal a rozhodol. Vzhľadom na postup Krajského súdu v Nitre mal pochybnosti o objektívnej
nestrannosti a nezávislosti členov senátu. Z tohto dôvodu podal námietku zaujatosti sudcov Krajského
súdu v Nitre. Na základe uvedenej námietky Najvyšší súd SR predmetnú trestnú vec odňal KrajskémusúduvNitreaprikázaljuKrajskémusúduvBanskejBystrici.KrajskýsúdvBanskejBystriciuznesenímzo
dňa 25.1.2007 odvolanie Vojenského prokurátora ako nedôvodné zamietol, nakoľko došiel k záveru, že
Okresný súd v Nových zámkoch dôvodne a správne rozhodol o oslobodení navrhovateľa spod obžaloby.

OkresnýsúdvNovýchZámkochrozsudkomzodňa4.4.2006hooslobodilspodobžaloby,nakoľkonebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol navrhovateľ stíhaný. Na základe uvedeného mal navrhovateľ
za to, že orgány činné v trestnom konaní a Krajský súd v Nitre sa opakovane dopustili nesprávneho
úradného postupu, nakoľko ho bez relevantných dôkazov stíhali už od roku 2003. Škoda mu bola
spôsobenájednakvpodobevynaloženýchtrovsúdnehokonaniaakoajnemajetkováujma.Obvineniezo

spáchania úmyselného trestného činu je závažným zásahom osobitne v prípade, ak je policajtom, čiže
tým, kto má chrániť právo v štáte. Práve z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby aj orgány činné v trestnom
konaní dôkladne a starostlivo zvážili všetky skutočnosti, ktoré sú v prospech a neprospech vznesenia
obvinenia, a to vzhľadom na následky, ktoré môžu byť spôsobené. Z dôvodu vznesenia obvinenia bol
navrhovateľpostavenýmimoslužbubeznárokunaslužobnýplat,vdôsledkučohosamuselzfinančných
dôvodov ísť do výsluhového dôchodku. Zároveň počas trestného stíhania boli opakovane publikované

vo viacerých médiách aj s celoslovenskou pôsobnosťou informácie o jeho trestnom stíhaní. V danom
prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu, ktorá mu vznikla.

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu doručenom súdu dňa 17. 3. 2009 uviedol, že k vzneseniu
obvinenia došlo 19.2.2003, teda pred 1.7.2004, kedy nadobudol účinnosť zákona č. 514/2003 Z.z., teda

právne posúdenie návrhu spadá pod zákon č. 58/1969 Zb.. Aj odporca mal za nesporné, že v predmetnej
právnej veci bol navrhovateľ trestne stíhaný pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa
v súbehu s trestným činom vydierania, pričom rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa
4.4.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.1.2007 bol navrhovateľ
právoplatne oslobodený spod obžaloby. Na základe uvedeného odporca uznal, že je daný titul pre

náhradu škody podľa §1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. za trovy obhajoby v trestnom konaní. K uplatnenej
náhradenemajetkovejujmyodporcauviedol,žeoneoprávnenýzásah doosobnostifyzickejosobynejde
tam, kde je tento zásah dovolený zákonom. Tak je tomu aj v prípade vedenia trestného stíhania proti
fyzickej osobe podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Preto trestné stíhanie navrhovateľa
nemožno považovať za neoprávnený zásah. Odporca zároveň poukázal na nemožnosť uplatňovať

náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb..

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, svedkov F. G., O.. M. B., Š. U., právneho zástupcu
navrhovateľa, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a to rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.1.2007, uznesením o vznesení obvinenia, žiadosťou o preskúmanie
postupu policajného orgánu, upovedomením vojenskej obvodovej prokuratúry, obžalobou, rozsudkom

Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 3.9.2004, zo dňa 19.8.2005, zo dňa 4.4.2006, námietkou
zaujatosti, uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 22.11.2006, článkami printových médií, žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku, rozhodnutím o výsluhovom dôchodku, rozhodnutím o odchodnom,
potvrdením o zaplatení trov obhajoby, z ktorého ustálil nasledovný skutkový stav:

Z uznesenia Úradu inšpekčnej služby PZ, Inšpekčný odbor Bratislava zo dňa 19.2.2003 súd zistil,

že navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1
Trestného zákona. Navrhovateľ v tom čase bol príslušníkom PZ, služobne zaradený vo funkcii F. P.
A. D.. Sťažnosť navrhovateľa voči uvedenému uzneseniu bola zo strany Vyššej vojenskej prokuratúry
Trenčín zamietnutá. Rovnako žiadosť o preskúmanie postupu policajného orgánu zo dňa 3.4.2003

bola Vojenskou obvodovou prokuratúrou v Bratislave vyhodnotená ako nedôvodná, pričom bola na
navrhovateľa podaná obžaloba pre uvedené trestné činy. Následne Okresný súd v Nových zámkoch
rozsudkom zo dňa 3.9.2004 navrhovateľa spod obžaloby oslobodil, nakoľko postup navrhovateľa nebol
trestným činom. Na odvolanie obvodovej vojenskej prokuratúry Krajský súd v Nitre napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedený postup sa opakoval aj potom čo

Okresný súd v Nových Zámkoch opätovne rozsudkom zo dňa 19.8.2005 navrhovateľa spod obžaloby
oslobodil. Na námietku zaujatosti sudcov Krajského súdu v Nitre, Najvyšší súd SR uznesením zo
dňa 22.11.2006 odňal vec Krajskému súdu v Nitre a prikázal vo veci rozhodnúť Krajskému súdu v
Banskej Bystrici. Tento rozsudkom zo dňa 25.1.2007 odvolanie vojenského obvodového prokurátoravoči rozsudku Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 4.4.2006, ktorým bol navrhovateľ po tretí
krát oslobodený spod obžaloby, ako nedôvodné zamietol. Tým nadobudol právoplatnosť rozsudok
Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 4.4.2006, ktorým bol navrhovateľ oslobodený, nakoľko

navrhovateľ svojím konaním nenaplnil zákonné znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa ani trestného činu vydierania.

Z rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, odboru sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva zo dňa 9.5.2003
vyplýva, že navrhovateľ bol na základe Personálneho rozkazu generálneho riaditeľa Sekcie justičnej
polície PZ v Bratislave z 17.3.2003 uvoľnený zo služobného pomeru dňom 31.3.2003 podľa §191 ods.

1 zákona č. 73/1998 Z.z.. Odo dňa 1.4.2003 mu bol priznaný výsluhový dôchodok vo výške 19.055,-
Sk mesačne. Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, odboru sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva zo
dňa 9.5.2003 bolo navrhovateľovi priznané odchodné vo výške 401.148,-Sk. Z uvedených rozhodnutí
zároveň vyplýva, že navrhovateľ u polície odslúžil celých 27 rokov.

Z výpočtov predložených navrhovateľom vyplynulo, že v dôsledku odchodu navrhovateľa do
predčasného výsluhového dôchodku v súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči jeho osobe u neho

vznikol rozdiel medzi poberaným dôchodkom a služobným platom za obdobie od 1.4.2003 - 28.2.2008
vo výške 21.337,22,-EUR, za obdobie od 1.3.2008 do 31.5.2009 vo výške 18.393,87,-EUR, rozdiel na
odchodnom vo výške 23.088,93 EUR, rozdiel na dôchodku v súčasnosti vo výške 5.170,68,-EUR, čo
celkom predstavuje výšku 67.990,70,-EUR (škoda ku dňu 28.2.2010 spôsobená na zárobku tým, že
navrhovateľ musel opustiť policajný zbor predčasne v súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči jeho

osobe ako 49 ročný, priemerne sa chodí do výsluhového dôchodku ako 55 ročný, možno však slúžiť aj
dlhšie). Túto škodu však navrhovateľ nežiadal uhradiť, len žiadal, aby ju súd zohľadnil pri rozhodovaní
o nemajetkovej ujme.

Z predloženého príjmového pokladničného dokladu vyplýva, že navrhovateľ uhradil svojmu právnemu
zástupcovi za poskytnuté právne služby za obhajobu v trestnom konaní vedenom voči navrhovateľovi

sumu 2.313,34,-EUR.

Predmetná kauza rezonovala vo viacerých printových médiách ako napr. "DOMOV - REGIÓNY" s
názvom článku "Palko tvrdí, že prepúšťa len tých, čo si to zaslúžia", "Nitrianske noviny" s názvom
článku "Riaditeľa úradu justičnej polície preveruje inšpekcia", , "Riaditeľ justičnej polície v Nitre je
podozrivý", "Šéfa vyšetrovateľov preveruje inšpekcia", "Riaditeľ nitrianskych okresných vyšetrovateľov

mimo službu", "Podozrivý policajt vo funkcii" a pod. v ktorých je výslovne uvedené meno navrhovateľa
v plnom znení, tak, že každému muselo byť zrejmé o akú osobu sa jedná.

Medzi účastníkmi skutkový stav ako je popísaný vyššie sporný nebol, rovnako nebol sporný ani právny
nárok na náhradu škody spočívajúci vo vynaložených trovách na obhajobu navrhovateľa v trestnom
konaní. Sporná bola len výška týchto trov resp. skutočnosť či ich navrhovateľ skutočne uhradil, a tým

mu vznikla škoda v majetkovej sfére, a otázka, či je možné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu,
ktorú si vytrpel v súvislosti s jeho trestným stíhaním a v akej výške.

Podľa§27ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je
zákon č. 58/1969 Zb.

Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."), štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v
správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ

nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej
len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánuspoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto
zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným
v tomto konaní.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa,
možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník
využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo
sťažnosť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je

potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom

stupni.Akvšakideorozhodnutievydanévtrestnomkonaníprotiosobámpodliehajúcimvojenskejsúdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov.

Podľa ustanovenia § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do
šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľaustanovenia§20 zákonač.58/1969Zb.,pokiaľniejeustanovenéinak,spravujúsaprávnevzťahy
upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase

poškodenia.

Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. súd sa
stotožnil s argumentáciou odporcu v tom, že na daný prípad je potrebné aplikovať zákon č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.

Podľa §9 ods. 1 citovaného zákona, ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.Akvšakideorozhodnutievydanévtrestnomkonaníprotiosobámpodliehajúcimvojenskejsúdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov.

Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia, od ktorého sa odvíja nárok na náhradu škody (ako aj vedenie
samotného trestného konania voči navrhovateľovi) bolo vydané v trestnom konaní (po vydaní uznesenia
o začatí trestného stíhania, čím bolo začaté trestné konanie, dokonca išlo o rozhodnutie vydané v
trestnom konaní proti osobe podliehajúcej vojenskej súdnej právomoci ) pasívne vecne legitimovaným
subjektom bol štát (Slovenská republika) v zastúpení ústredným orgánom, a to Ministerstvom

spravodlivosti SR, čím je daná pasívna vecná legitimácia odporcu v spore.Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a

príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá,
že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.).

V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení

obvinenia zo dňa 19.2.2003, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného
konania voči nemu, napriek tomu, že bol spod obžaloby prvostupňovým súdom 3 krát oslobodený. Toto
uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Skutky,
ktorých sa dopustil, neboli kvalifikované ako trestné činy, preto bol spod obžaloby oslobodený. Keďže
totouznesenieneboloprenezákonnosťzrušenépodľa§4ods.1citovanéhozákona,bolotrebazaoberať
sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 citovaného zákona

rovnakývýznamakojehozrušenieprenezákonnosť.Trebapritomvziaťdoúvahy,žepooslobodeníspod
obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by
nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. Tá
sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným

zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa
ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom
na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že to
dovoľuje výklad ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Systematickým a logickým výkladom tohto

zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969 Zb. treba
vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4
citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť,
ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu
vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného

stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 citovaného
zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a
zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú
prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste

(ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby

oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný
čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1

ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému
obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení
obvineniaanáslednýmtrestnýmstíhanímspôsobenáškoda(čouznávaajodporcavosvojompísomnom
vyjadrení pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby), za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona

č. 58/1969 Zb. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v príčinnej
súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhaniea vznesené obvinenie pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa v súbehu s trestným
činom vydierania. Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak
bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd.

Vzhľadom na vyjadrenie odporcu jedinou spornou otázkou v tejto veci zostala otázka ohľadne výšky
spôsobenej škody. V tomto smere sa súd stotožnil s názorom navrhovateľa, nakoľko súd pri rozhodovaní
o nároku na náhradu škody neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v
trestnom konaní, ale posudzuje o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu.

Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý zisk
je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú
niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva
v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred
spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť
peňažným plnením vo forme náhrady škody. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému

tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady
vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 2.313,40,-EUR,
nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách
konania resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného

stíhania voči jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil).

Ďalšou podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bola otázka, či v súvislosti so
zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia (po tom čo bol spod
obžaloby oslobodený) možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére
osobnostných práv toho, voči komu bolo trestné stíhanie vedené.

Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne
dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti
a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu
súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods.

1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v
rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj
vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného obmedzovania osobnej
slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že

zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti
so vznesením obvinenia a trestným stíhaním (ukončeným oslobodzujúcim rozsudkom).

V prejednávanej veci bol aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia neumožňuje.
Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa

uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi
považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje
takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne

očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj
s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie. Napriek tomu, však na danú vec
treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konanísú totiž povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje.

Podľa článku. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa
na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať záver,
že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003
Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb. a to

odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným
postupom orgánov štátnej moci. Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy ktorá
vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby,
ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám,
ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené

anedošlobyunichkodškodneniunemajetkovejujmy,ktoráimpreukázateľnevznikla(denegatiojustitie).
To znamená, že napriek tomu, že Slovenská republika je demokratický a právny štát (čl. 1 Ústavy SR),
tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy a odškodnenia (vo forme
nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Inak povedané
nemôže v právnom štáte nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako 4 roky trestné

stíhanie (aj v konaní pred súdom, a takáto osoba je vystavená neustálym procesným úkonom zo strany
orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená, a následne obžalovaná z trestného
činu), toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala prípadne že
skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celé štyri roky vystavená
stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že túto

zákona č. 58/1969 Zb. neupravoval. Uvedený záver súd zaujal aj z dôvodu, že inú formu nápravy a
odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie
totiž je založené na súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať
len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. To znamená, že štát aj tu môže byť

subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že konal ako
subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri výkone verejnej
moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti) a
to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Je teda zrejmé, že
osoba,protiktorejsavedietrestnéstíhaniejepovinnásaprocesnýmúkonomorgánovčinnýchvtrestnom

konaní podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia ustanovení § 11
a nsl. OZ nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani aplikácia § 420 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

Aj medzinárodné dokumenty v súvislosti s náhradou za ujmy utrpené následkom porušenia ľudských
práv používajú terminológiu "spravodlivá náhrada škody", "náhrada v peniazoch", "plná náhrada za

akúkoľvek stratu alebo ujmu", pričom spravodlivá náhrada má obsahovať reštitúciu (navrátenie majetku
alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov vzniknutých ako dôsledok toho, že osoba
sa stala obeťou /poškodenou) a kompenzáciu (ak reštitúcia už možná nie je, alebo ak spravodlivá
náhrada nie je postačujúca). Je čas, aby sa definícia škody v zákone č. 58/1969 Zb. nevnímala len ako
majetková ujma, ale aby sa pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,ako aj pre účely všeobecnej zodpovednosti ponímanie škody vnímalo ako celková (tak majetková ako
aj nemajetková) ujma.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že je daný právny nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy.

Ustanovenie §1 zákona č. 58/1969 Zb. teda zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o
vznesení obvinenia. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, voči
komu sa viedlo trestné stíhanie. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o vznesení obvinenia,
škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, voči
komu sa viedlo trestné stíhanie, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby.
Právo na náhradu škody však nemá ten, kto bol oslobodený spod obžaloby alebo proti ktorému bolo

trestné stíhanie zastavené iba preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola
udelená milosť, prípadne, že trestný čin bol amnestovaný. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď
rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený
oslobodený spod obžaloby.

Navrhovateľ poukázal na to, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú

česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľa, čo do
jeho postavenia v rodine a v spoločnosti. Trestné konanie a skutky kladené mu za vinu bolo šírené i
printovými médiami, čo podľa navrhovateľa má vždy za následok neoprávnený zásah značnej intenzity
a vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Pokiaľideovyjadreniemiery,akoubolazásahomzníženádôstojnosťalebovážnosť osobynavrhovateľa

v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či
inom prostredí navrhovateľa. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení
dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere, preto navrhovateľovi priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Súd, za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v pracovnom, rodinnom príp. inom
prostredí navrhovateľa, v tomto smere vypočul svedkov navrhnutých navrhovateľom, ako aj vykonal
výsluch navrhovateľa.

Z výsluchu navrhovateľa súd zistil, že v roku 2002 sa doslova v TV JOJ, z hlavných správach dozvedel,
že zmanipuloval nejaký spis, a že sa dopustil závažného trestného činu za ktorý mu hrozí 2 - 5 rokov

väzenia. Behom hodiny mal množstvo telefonátov, kde sa ho mnohí známi aj rodina pýtali, čo sa to
vlastne stalo, pričom on nevedel o ničom, čo sa deje. Pred polnocou mu volala dcéra, ktorá v tom čase
študovala v Bratislave na Vysokej škole, a povedala mu, že jej spolužiaci pozerali správy a pýtali sa jej,
že ten čo ide do basy, či je jej otec. To ho v tom čase zobralo, preto vyvolával do TV JOJ, kde sa chcel
aspoň vyjadriť, ale tam o to nemali záujem. Na druhý deň mu volali z TV Markíza, p. Tribula, ktorý sa

zachoval seriózne, vypočul si ho a dal reportáž do TV novín, kde síce tiež uviedol že je podozrivý zo
spáchania trestného činu, ale umožnil mu v TV sa k tomuto aspoň vyjadriť. V tento deň v novinách :
Pravda, Nový Čas našiel články v tomto znení, aj v Nitrianskych obecných novinách, tieto články priložil
aj k žalobe. Rovnako vyvolával aj na Ministerstvo vnútra, kde sa však so ním nikto nebavil a keďže
z médií sa dopočul, že jeho vec rieši inšp. MV SR, osobne šiel do Bratislavy na inšpekciu, avšak oni

sa s ním tiež odmietli baviť. Po niekoľkých dňoch neistoty prišli za ním z vedenia KÚ vyšetrovania v
Nitre a oznámili mu, že je odstavený mimo službu, vyhlásili mu zákaz pobytu na úrade, musel odovzdať
zbraň, preukaz a kľúče, napriek tomuto všetkému nikto s ním nekomunikoval. Vôbec nevedel čo sa deje,
to sa dozvedel asi cca po týždni, keď mu dali podpísať jeho návrh na prepustenie z PZ, voči tomuto
podal odvolanie, vec následne riešila komisia MV SR. ktorá skonštatovala, že konanie voči nemu bolo

nezákonné, a niekedy v januári 2003 bol vrátený do služby, na jeho funkciu. Neprešiel však ani mesiac
a začiatkom februára 2003 mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin vydierania
a trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa a následne bol znova postavený mimo službu, tento
krát už jeho odvolanie zamietli. Do toho času neboli s ním robené žiadne úkony, ani nedošlo k výsluchomžiadnych svedkov, keďže počas doby, čo bol postavený mimo služby, mal priznanú len minimálnu
mzdu, ktorá v tom čase činila cca 6.000,- Sk, a z toho sa vyžiť nedalo, tak požiadal o uvoľnenie zo
služieb k dátumu 1.4.2003, čo mu bolo aj umožnené. Bol mu priznaný aj dôchodok, avšak vzhľadom k

tomu, že mu bol po 1. krát vyplatený až v máji, a nemal žiadne úspory, mal problémy s rodinou prežiť.
Hľadal si robotu, bol v dvoch SBS- kách, kde sa predtým poznal s majiteľmi, tí ho však odmietli s tým, že
už má kriminálny záznam, preto si hľadal primeranú robotu k vzdelaniu. Bol napr. na úrade bezpečnosti
práce, na Mestskom úrade, v SlSP, avšak všade viac menej ho poznali z novín, inde sa ho zase pýtali,
že či je to on z tých novín, a všade mu povedali, že pre neho robotu nemajú. V tom období, sa viacerí o

ktorých si myslel, že sú jeho kamaráti, sa k nemu otáčali chrbtom, policajti sa báli s ním komunikovať, až
nakoniec si našiel robotu u jedného kamaráta z detstva, ktorý mal živnosť na výstavbu a montáž kŕmnych
zariadení pre ošípané. Keď ho zamestnal ako montéra u neho pracoval do doby, až kým mu nezačal
chodiť dôchodok, (výsluhový), doslova ako vysokoškolsky vzdelaný človek skončil medzi "sviňami", keď
chodil domov, tak žena plakala, lebo zapáchal od svíň. V súčasnosti je už dôchodca, postupom času
sa dôkazmi začalo zisťovať, že tie obvinenia boli vykonštruované, tak sa s niektorými ľuďmi obnovil

kamarátsky vzťah. Zároveň mu vznikla škoda vo forme rozdielu medzi jeho dovtedajším zárobkom a
výškou výsluhového dôchodku, čo žiadal aby súd pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme zohľadnil.

Čo sa týkalo jeho rodinného života, tak manželka aj deti stáli na jeho strane, podržali ho aj keď to
ťažko znášali. Jeho syn je rovnako policajt, slúži na OR Nitra, a tiež to dostal pocítiť od rôznych
neprajníkov aký bol jeho otec. Čo sa týka susedov, oni zrejme veľmi o tom prehľad nemali, stretol aj

viacerých známych vyšetrovateľov, niektorí sa mu vyslovene vyhýbali, nechceli sa s ním stretnúť, tvrdili,
že bez vetra sa ani lístok nepohne. Prvé reakcie boli naozaj také, že nikto nemal pochybnosť o tom,
že tie trestné činy spáchal, negatívne reakcie trestného stíhania postupne odznievali po tom, čo začali
prebiehať prvé pojednávania, pred OS Nové Zámky, sudkyňa ktorá to tam viedla, viedla konanie veľmi
korektne a nedala sa zmanipulovať proti nemu. Postupne vychádzali najavo aj nové skutočnosti, keďže

to jeho vyšetrovatelia sledovali, tak nakoniec museli aj oni dôjsť k záveru, že sa ničoho nedopustil. Dnes
keď sa s nimi stretne, už mu veria, že bol nevinný.

Z výsluchu svedka F. G. súd zistil, že sa s navrhovateľom pozná od roku 1987, spolu študovali,
on ukončil školu v roku 1990 roku. Potom išiel robiť vyšetrovateľa na OUV Nitra a navrhovateľ
tam bol vyšetrovateľ, slúžili spolu. S navrhovateľom dochádzal často do styku. Tento skutok čo sa

navrhovateľovi stal, to bolo koncom roku 2002, keď proti nemu vzniesli obvinenie. V rámci užšieho
vedenia okresu to bola "negatívna bomba", na poradách sa o ničom inom nehovorilo, hovorilo sa o tom
aj v médiách, on sa to dozvedel priamo na okrese, z navrhovateľa sa okamžite stala "čierna ovca",
všetci sa zo začiatku k nemu stavali odmietavo, žiadna porada sa nezaobišla bez toho, aby sa táto
skutočnosť nepreberala. Robili sa policajné akcie, v tom čase syn navrhovateľa robil na OO v Nitre,

a normálne ho vyčleňovali z akcií, neumožnili mu chodiť na žiadne prehliadky a pod., kvôli tomu, aby
nedošlo k podozreniam z rôznych ovplyvňovaní a pod.. Po práci zvykli s navrhovateľom chodievať
na kávu. Potom čo mu vzniesli obvinenie ho prestali volávať na tieto stretnutia. V dobe po vznesení
obvinenia sa s navrhovateľom stretol už iba raz. Keď navrhovateľ pracoval u svojho známeho pri
výrobe chlievov, vyzeral ako kôpka nešťastia, nedalo sa s ním rozprávať, bol upotený, mal pohľad do

zeme. Navrhovateľ sa od toho času uzavrel do seba a oni ho do kolektívu viacej nevolali. Koncom
roka 2003 odišiel pracovať do Čiech, viem už iba to, že proti navrhovateľovi bolo zastavené trestné
stíhanie. Zo začiatku však boli všetci presvedčení, že navrhovateľ predmetné skutky skutočne spáchal,
avšak postupne aj s odstupom času považuje za banálne, aby sa navrhovateľ dopustil takéhoto skutku
pri prešetrovaní bežnej dopravnej nehody. O kauze okolo navrhovateľa vedeli všetci radoví policajti.

Z výsluchu svedka O.. M. B. súd zistil, že sa s navrhovateľom pozná asi od roku 1980, keď prišiel
pracovať z Bratislavy do Nitry. Približne asi po 3- 4 mesiacov prišiel aj navrhovateľ robiť na OO PZ Nitra,
a zhodou okolností určitý čas sedeli aj v jednej kancelárii. V tom čase (2002-2003) on robil riaditeľa OO
PZ Nitra, a v tom čase navrhovateľ robil riaditeľa úradu vyšetrovania. Vzhľadom k tomu že ich spolupráca
bola nutná, tak mali veľmi dobré, korektné priateľské až osobné vzťahy. Ich rodiny sa navzájom aj

navštevovali. Na prelome rokov 2002 - 2003 sa začalo rozprávať na OR PZ v Nitre, že navrhovateľ
sa dopustil protiprávneho konania, že sa dopustil trestných činov vydierania a zneužitia právomoci
verejnéhočiniteľa.Samozrejmetátoaférasašírilaveľmirýchlo,keďžesazaujímallenotútovec, pretože
nikto tomu neveril, že by sa navrhovateľ mohol dopustiť takéhoto konania, on osobne sa taktiež nadtým pohoršoval. Spočiatku tomu neveril, pretože navrhovateľa poznal ako poctivého oddaného policajta,
ktorý mal zmysel pre poriadok a disciplínu, zachovávanie zákonnosti. V tom čase sa šírili chodbové
reči, ktoré potvrdzovali že skutočne navrhovateľ sa tak ponížil, že sa dostal aj do väzby. Toto pobúrilo

celé OR PZ v Nitre, po vznesení obvinenia som navrhovateľa nestretol, nebol s ním v kontakte. Každý
sa mu snažil vyhýbať. V čase, keď prebiehali pojednávania pred OS Nové Zámky, postupne vychádzalo
najavo, že navrhovateľ skutok nespáchal. V čase, keď navrhovateľa stretol naposledy, tj. v čase keď
mu bolo vznesené obvinenie, vyzeral navrhovateľ v hroznom stave. Bolo na ňom vidieť, že je psychicky
na dne, po incidente sa prestali stretať aj ako rodiny. V tom čase stretával len syna navrhovateľa, ktorý

pracoval u nich, a na ktorom bolo tiež vidieť, že ťažko znáša situáciu, nakoľko každý na neho ukazoval.
Bolo na ňom vidieť, že nedosiahne výsledky na ktoré boli zvyknutí, avšak konkrétnu diskrimináciu voči
jeho osobe si nepamätá. O trestnom stíhaní navrhovateľa vedeli všetci, na všetkých úrovniach zložiek
PZ, nakoľko sa o ničom inom v tom čase nehovorilo.

Z výsluchu svedka Š. U. súd zistil, že po tých udalostiach čo sa dozvedel z médií, novín, rozhlasu, ho
to začalo znepokojovať a bol veľmi sklamaný, lebo poznal navrhovateľa takmer od malička. Po tých

udalostiach sa ich kamarátsky vzťah obrátil, začal navrhovateľa považovať za "hajzlíka" a prerušil s
ním kontakt. Navrhovateľ ho začal telefonicky kontaktovať, začal mu hovoriť, že zostal bez finančných
prostriedkov, že ho vyhodili od polície a pod. Pýtal sa ho, či by ho nemohol zamestnať, na čo mu svedok
povedal, že "podvodníkov a hajzlov" nezamestnáva. Raz v spoločnosti manželky navrhovateľa (dá sa
povedať, že na neho zapôsobili slová manželky navrhovateľa), sa rozhodol, že navrhovateľa zamestná.

V tom čase robil poľnohospodársku techniku na výkrm a hradenie ošípaných. Navrhovateľ u neho začal
pracovať s ostatnými robotníkmi a pracoval u neho cca 3 mesiace. Zarábal u neho minimálnu mzdu a
mal u neho zaplatenú stravu. Trvalo najmenej rok kým si začal na navrhovateľa upravovať názor.

Je zrejmé, že negatívna medializácia prípadu, kedy sa šéf vyšetrovateľov PZ v Nitre mal dopustiť
závažného trestného činu, narušuje v očiach verejnosti dôstojnosť jeho funkcie a nepochybne ohrozuje

aj dôveru v nezávislú políciu. Takéto zverejnenie informácií o konkrétnej osobe, ktoré sa neskôr
ukážu ako neoprávnené, avšak nedôjde samovoľne k náprave tohto stavu, negatívne zasahuje aj
do spoločenského resp. rodinného a súkromného života takejto osoby a nepochybne vyvoláva u
bežného občana, bez potreby dôkladného dokazovania, dojem, o neodbornosti prípadne až korupčného
správania sa policajta.

Podľa §2a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. výkon práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru
policajta musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého. Policajt nesmie byť v súvislosti s výkonom štátnej služby prenasledovaný ani inak postihovaný
za to, že podá na iného policajta alebo nadriadeného sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného
stíhania.

Podľa § 47 citovaného zákona, služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností
ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že povolanie policajta si vyžaduje vysoký morálny kredit nielen pri
výkonesvojejfunkcieavpriamejsúvislostisňou,alevyžadujeurčitéobmedzeniaajvobčianskomživote,

ktoré sa prejavujú v jeho správaní sa navonok smerom ku spoločnosti ako takej, kde sa od policajta
vyžaduje, aby sa zdržal akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo narušiť dôstojnosť jeho funkcie prípadne
až ohroziť dôveru verejnosti v políciu.

Podstatou priznania nemajetkovej ujmy je teda preukázanie zníženia spoločenského postavenia
navrhovateľa, ktoré sa v posudzovanom prípade navonok prejavilo v pochybnostiach verejnosti a

jeho nadriadených a podriadených o jeho odbornosti vykonávať funkciu policajta, v jeho údajnom
protispoločenskom správaní, vo vzniku uštipačných narážok zo strany kolegov, ktorým musel čeliť a
všeobecne vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií v rodinnom živote, tým, že po celé štyri
roky bol vystavený z dôvodu vedenia trestného konania voči jeho osobe stresu, úzkosti a frustrácii,tým, že prišiel o svoje zamestnanie, musel odísť do výsluhového dôchodku, čo sa nepochybne
prejavilo na jeho finančnej situácii, ktorú negatívne pociťovala celá jeho rodina, tým, že sa nevedel
zamestnať na pozícii zodpovedajúcej jeho vzdelaniu a skúsenostiam, tým, že sa uzavrel do seba a

odmietal komunikovať s okolím a pod.. Neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte
neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť (napr. pomocou
kritérií obsiahnutých v Občianskom zákonníku pri úprave ochrany osobnosti), a to s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd spomedzi okolností,

za ktorých došlo k zásahu, prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne
citlivej oblasti života navrhovateľa - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti a najmä jeho
profesijnej činnosti (následne sa to prejavilo aj na životnej úrovni navrhovateľa a jeho celej rodiny).
Navrhovateľboltotižvrozporesoskutočnosťouoznačenýza"páchateľaprotiprávnejčinnostizávažného
charakteru,ktorájevšeobecnepovažovanázaprotispoločenskúanemorálnuaakotakájespoločnosťou
odsudzovaná. Súd vzal zreteľ tiež na skutočnosť, že táto údajne protispoločenská činnosť postihla celú

navrhovateľovu rodinu (tak po finančnej ako aj psychickej stránke). Navrhovateľ bol nútený opustiť
Policajný zbor, v ktorom odslúžil celých 27 rokov. Počas svojho pôsobenia nikdy predtým nebol ani len
disciplinárne stíhaný. Práve naopak v očiach kolegov a verejnosti bol považovaný za slušného človeka,
ktorý vždy chránil právo a poriadok, o to viac sa to prejavilo na jeho psychickej pohode. Rovnako
odmietania jednotlivých zamestnávateľov zamestnať ho z dôvodu, že je voči nemu vedené trestné

stíhanie, zanechali na jeho psychike stopy, čo sa prejavilo jeho uzavretím sa do seba. Navrhovateľ bol
do času poberania výsluhového dôchodku nútený pracovať za minimálnu mzdu a to v odvetví, ktoré
nezodpovedalo jeho vzdelaniu. Rovnako dôležitou skutočnosťou je aj to, že v dôsledku predčasného
odchodu od polície mal stratu na zárobku, na výške odchodného a výsluhového dôchodku až vo výške
cca 60.000,-EUR, čo rovnako súd vzal na zreteľ pri svojom rozhodovaní. Najdôležitejšou skutočnosťou

je však to, že nie je možné ujmu, ktorá vznikla navrhovateľovi tým, že sa voči nemu celé štyri roky viedlo
trestné stíhanie pre závažné trestné činy, odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Doposiaľ
totiž navrhovateľovi nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto
súd považuje výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za primeranú.
Vo zvyšku súd nárok na nemajetkovú ujmu zamietol.

Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a
na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky
peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti
prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo, a tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie

za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na
neprípustné obohacovanie. Ako už bolo vyššie uvedené, trestné stíhanie navrhovateľa, ktoré trvalo štyri
roky, predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého
negatívne následky pociťoval navrhovateľ veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného stíhania
a ktoré v malej miere pretrvávajú až dodnes (ako aj jeho najbližšia rodina). Jeden z nosných pilierov

nezávislej polície spočíva práve v nezávislosti postupu jednotlivých policajtov v konkrétnych veciach
(pokiaľ nejde o svojvôľu pri rozhodovaní, ale ide o postup a konanie v súlade s platným právnym
poriadkom), preto akýkoľvek zásah do tejto činnosti treba v demokratickej spoločnosti považovať za
absolútne neprípustný, a o to viac, keď je prezentovaný prostredníctvom médií, v čase keď dôvera
verejnosti v políciu nepožíva vysokú úroveň.

Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným
prípadom, keď postihnutej fyzickej osobe možno priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
do osobnostných práv (z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho postupu orgánov štátu),
kedy sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie v inej forme (napr. ospravedlnenie sa a pod.). V danom

prípade z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľovi, napriek tomu, že bol právoplatne
oslobodený spod obžaloby, sa doposiaľ nikto (žiadny z predstaviteľov odporcu ani polície) za zásah
do jeho osobnostných práv neoprávneným trestným stíhaním neospravedlnil, ani inak neodstránil
následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v
minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou možnosťou ako zmierniť

následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa súd považoval priznanienemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto štádiu je už nepostačujúcim zadosťučinením len forma napr.
písomného ospravedlnenia sa navrhovateľovi prípadne samotná konštatácia porušenia práva, keď
zásah v čase jeho uskutočnenia bol takej intenzity a rozsahu, že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a

dôstojnosť navrhovateľa v pracovnej oblasti kde pôsobil. Preto má súd za to, že (aj vzhľadom na vyššie
uvedené právne posúdenie veci) sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch
aj z dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany odporcu, sa
vzhľadom na odstup času už nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia.

Na základe takto vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci súd dospel k záveru, že

navrhovateľovi prináleží, nielen náhrada škody vo forme nákladov vynaložených v priamej príčinnej
súvislosti s vedením trestného konania voči jeho osobe, ale aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu
a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko mal za to,
že výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľom v žalobnom návrhu je neprimeraná následkom

(je prehnaná), ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
pričom priznal navrhovateľovi, hoci mal vo veci len čiastočný úspech pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej
ujmy, plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Súd
zároveň pri rozhodovaní o trovách konania mal za to, že nemôže nastať situácia, keď bola účastníkovi

(navrhovateľovi) preukázateľne spôsobená škoda nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, tento si ju
riadne uplatnil aj žalobou na súde, táto mu bola súdom priznaná, len mu súd priznal nižšiu sumu
ako žaloval (na základe voľnej úvahy súdu), aby za takejto situácie nebola takémuto účastníkovi
priznaná náhrada trov konania a to najmä v prípadoch, keď žaloba bola čo do dôvodnosti uplatnených
nárokov podaná dôvodne. Navrhovateľovi bola súdom priznaná suma v celkovej výške 869.693,64,-

Sk/28.868,54,-EUR (základ pre výpočet odmeny).

U navrhovateľa trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia, a to:

Podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., §9 ods. 1, §10 ods. 1 :

- §14 ods. 1 písm. a) - príprava a prevzatie veci (20.2.2008)..........................453,14,-EUR

rež. paušál 6,32,-EUR

- §14 ods. 1 písm. c) - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (5.4.2008)...453,14,-EUR

rež. paušál 6,32,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. c) - písomné podanie na súd - žalobný návrh (23.2.2009)..453,14,-EUR

rež. paušál 6,95,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. c) - písomné podanie na súd -vyjadrenie zo dňa 3.8.2009....453,14,-EUR

rež. paušál 6,95,-EUR

- § 14 ods. 1 písm. d) - účasť na pojednávaní (8.3.2010) ....................................453,14,-EUR

rež. paušál 7,21,-EUR- § 14 ods. 1 písm. d) - účasť na pojednávaní (26.5.2010) ...................................453,14,-EUR

rež. paušál 7,21,-EUR

Spolu trovy právneho zastúpenia bez DPH: 2.718,84,-EUR

Spolu trovy právneho zastúpenia s DPH: 2.718,84 + 516,58,-EUR (DPH) = 3.235,42,-EUR

Spolu režijný paušál: 40,96,-EUR

Trovy celkom: 3.276,38,-EUR

Podľa § 149 ods. 1 OSP ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania,
je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis