Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. január 2019

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 12Cpr/4/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111227971
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Knociková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2019:3111227971.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Juditou Knocikovou v spore žalobcu U. M., nar. XX.XX.XXXX,

bytom N., M. H. XXXX/XX, zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Vladimír Rybovič, so sídlom Banská
Bystrica, Nám. Št. Moysesa 4, IČO 142 240 89 proti žalovanému B. T. Transport s. r. o., so sídlom
Trenčín, Piaristická 6, IČO 36 331 171, zast. agner & partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Bratislava, Špitálska 10, IČO 36 722 758 o zaplatenie 2.050,54 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba s a z a m i e t a.

II. Štát má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

III. Štát má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

IV. Žalovaný n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 10.11.2011, domáhal proti žalovanému zaplatenia celkovej
sumy 2.050,54 eur s úrokmi z omeškania, pozostávajúcej z nasledovných nárokov:

2. Nárok 1/: podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce blokovej pokuty vo výške 38,- eur s 9%

ročným úrokom z omeškania od 30.7.2010 do zaplatenia, ktorú žalobca uhradil dňa 29.7.2010 v
Taliansku z dôvodu nepredloženia overenej fotokópie technického preukazu. Žalovaný mu mal dať
k dispozícii k zahraničnej pracovnej ceste len neoverenú fotokópiu tohto dokladu, ktorú talianska
polícia neakceptovala. Uviedol, že vo vozidle sa nachádzal originál malého technického preukazu,
čo potvrdil podpísaním Odovzdávacieho a preberacieho protokolu a neoverené fotokópia veľkého
technického preukazu, ktorú talianske polície neakceptovala. Talianska polícia vyžadovala originál
veľkého technického preukazu. Na odovzdávacom a preberacom protokole sa veľký technický preukaz

nespomínal. Žalobca nemal žiadny dôvod tajiť, že požadované doklady nemá u seba. Neskôr žalobca
uviedol, že mal k dispozícii tzv. malý technický preukaz avšak so starým dátumom vydania, ktorý
talianska polícia neakceptovala a preto od neho požadovala tzv. veľký technický preukaz, ktorého
originál a ani overenú kópiu nemal k dispozícii, iba fotokópiu a za toto dostal pokutu. Žalobca na
pojednávaní dňa 30.9.2015 uviedol, že keď preberal ťahač, dostal do ruky technický preukaz, veľký,
papierový, originál, nič viac. K návesu dostal malé technické osvedčenie, papierové, zaliate vo fólii,
vo formáte, ako je občiansky preukaz, bola to šedá kartička. Malá kartička bol originál, mal aj veľký

technický preukaz ofotený, papierový. Pokiaľ išlo o starý dátum malého technického preukazu, bolo
to myslené tak, že talianska polícia do určitého dátumu akceptovala predchádzajúce šedé kartičky a
potom od určitého dátumu požadovala malé plastové technické preukazy. Z tohto dôvodu talianska
polícia požadovala od neho originál veľkého technického preukazu. Chceli ho do 60 dní. Po tom savrátil domov 10.08.2010. Keď prišiel, žiadal tento doklad od pracovníka žalovaného - Mária Klučku.
Keď preberal ťahač a náves, doklady preberal od garážmajstra, ale nevedel jeho meno. Nikto mu nič
nepovedal, aké doklady treba podľa talianskych predpisov. Pán O. mu na jeho požiadavku povedal, že

je to výmysel talianskej polície. Potom s tým ďalej nič nerobil a šiel na ďalšiu služobnú cestu. Po 60
dňoch mu prišla druhá bloková pokuta vo výške vyše 300,- eur, prebrala zásielku manželka a manželka
pokutu zaplatila príkazom. Zasa telefonoval P. O., že prišla pokuta. Povedal mu, že to manželka nemala
zaplatiť, že to budú riešiť, až sa vráti z turnusu. Prišlo mu ďalej upozornenie, že ak v lehote 60 dní
nepredloží tento doklad, príde mu pokuta vo výške 800,- eur. Keď sa vrátil, p. Nôžka, zamestnanec

žalovaného, mu doniesol notárom overenú kópiu veľkého technického preukazu od návesu, ktorú však
talianska polícia neakceptuje. Potom jednal s p. doktorkou Q. a ona mu vysvetlila, že na doklade musí
byť apostila, to je overenie krajským súdom. Následne mu pracovníci žalovaného povedali, že originál
veľkého technického preukazu žalovaný nemá a je v leasingovej spoločnosti a odtiaľ mu ho zabezpečili.

3. Nárok 2/: podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce blokovej pokuty vo výške 392,51 eur s 9% ročným

úrokom z omeškania od 27.10. 2010 do zaplatenia, ktorú žalobca uhradil bankovým prevodom dňa
26.10.2010 z dôvodu nepredloženia overenej fotokópie technického preukazu ani v dodatočnej lehote.
Žalobcatvrdil,žeponávratezoslužobnejcestyžalovanémuoznámil,žemubolauloženápokuta38,-eur
a požadoval originál alebo notárom overenú kópiu veľkého technického preukazu pre taliansku políciu.
Žalovanýmuodmietoltakýtodokladvydaťaonvdodatočnejlehotehonemoholpredložiťpolícii.Zásielku

o uložení pokuty prevzala jeho manželka a z opatrnosti ju zaplatila. Nakoniec žalobca od žalovaného
dostal k dispozícii originál veľkého technického preukazu a z dôvodu neochoty žalovaného si sám
musel zabezpečiť overenie jeho fotokópie u notára a doložku apostily. Bolo povinnosťou žalovaného
zabezpečiť všetky doklady týkajúce sa vozidla i návesu pre výkon zahraničnej pracovnej cesty v zmysle
§ 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Doklad bol zaslaný talianskej polícii nakoniec prostredníctvom

D.A.S. poisťovňou a euroadvokátkou U. Q..

4. Nárok 3/: podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce poplatku vo výške 204,- eur s 9% ročným úrokom
z omeškania od 4.8.2010 do zaplatenia za prekládku tovaru uskutočnenú dňa 3.8.2010 v Bressanone
v Taliansku. Sumu zaplatil zo svojich peňazí. Žalobca potvrdil, že voči nemu už bola vyvodená

zodpovednosť za škodu spôsobenú dopravnou nehodou. Žalovaný si však nikdy voči nemu neuplatnil
nárok na náhradu škody vo výške 204,- eur a neprerokoval ju podľa § 191 Zákonníka práce. Na
pojednávaní dňa 18.04.2018 tvrdil, že jedna z účtovníčok žalovaného na príkaz nadriadených mu
odmietla uznať výdavky vo výške 200,- eur resp. 204,- eur za prekládku tovaru z dôvodu, že to on zavinil.
Túto sumu prečiarkla na prednej strane stasky z júla a augusta 2010. Nevedel uviesť právny titul, na

základe ktorého sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 204,- eur.

5. Nárok 4/: podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce náhrady mzdy za výpovednú dobu 2 mesiacov po
skončení pracovného pomeru vo výške 362,18 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.4.2011
do zaplatenia. Uviedol, že mu nebola zaplatená náhrada mzdy za február 2011 vo výške 362,18 eur.

Žalobca tvrdil, že k dohode o započítaní pohľadávky žalovaného z náhrady škody 204,- eur za prekládku
tovaru a z nevyúčtovaných cestovných náhrad vo výške 151,13 eur so žalovaným nedošlo. Podľa § 131
Zákonníka práce by žalovaný mohol sumu 204,- eur zraziť žalobcovi len na základe písomnej dohody a
k takej nedošlo. Podľa listu žalovaného zo dňa 18.2.2011 si žalovaný započítal iba svoju pohľadávku z
nevyúčtovaných cestovných nákladov vo výške 355,13 eur. Tvrdil, že žalovaný nepredložil dôkaz o tom,

že by si žalobca vyúčtoval cestovné náhrady vo výške 151,13 eur. Započítanie pohľadávok žalovaným
listom zo dňa 18.2.2011 považoval za účelové. Na pojednávaní dňa 05.02.2018 potvrdil, že prevzal
zálohu 359,- eur, ako je uvedené aj s jeho podpisom na strane 3 dokladov - na č.l. 647 spisu. Náklady
prekládky vo výške 200,- eur hradil z peňazí firmy žalovaného, ale potom pri vyúčtovaní cestovných
nákladov mu to neuznali, sumu 200,- eur prečiarkli, preto si od nich vypýtal aj doklad a tvrdil, že to

uhradil z vlastných peňazí. Pri vyúčtovaní mu neuznal žalovaný tento náklad, teda ho tým vlastne zaťažil.
Mohlo to byť niekedy vo vyúčtovaní september, október 2010. Hovoril, že to platil zo svojich peňazí a
to z toho dôvodu, že v podstate mu to vyúčtovanie neuznali, takže ho to zaťažilo. Náklady za prekládku
204,- eur zaplatil v hotovosti z peňazí žalovaného. Už si nepamätal, ktorému konkrétnemu pracovníkovi
v učtárni žalovaného dal na preúčtovanie túto konkrétnu stasku, nachádza sa niekde v spise a on ju

nemákdispozícii.Vdecembri2010nepracoval,bol domavpracovnejpohotovosti,doprácebolvyzvaný
až niekedy koncom decembra, keď im dal výpoveď. Vyzval ho p. P. O. doporučeným listom, ten by sa
mal nachádzať niekde v spise. Na druhý deň prišiel na túto výzvu rovno na firmu do kancelárie p. O.,
pýtal sa, prečo mu to poslal, keď už nie je ich zamestnancom. Ten sa zasmial s tým, že neuznáva jehovýpoveď a povedal mu, že mu nemá čo dať robiť a že si má sadnúť do zasadačky a má tam sedieť
do 15.30 hod a na druhý deň má prísť na 7-mu hodinu ráno. On tam nesedel a odišiel preč. Zdalo sa
mu, že žiadni svedkovia pri tom rozhovore neboli. P. O. mal nejakú sekretárku, ale už si nepamätal, či

tam bola prítomná. Nebol si celkom istý, ale jemu to bolo vysvetlené tak, že za celý december mu dali
absenciu, náhradu mzdu za január 2011 mu mali vyplatiť, tú si akože strhli za decembrovú výplatu 2010,
lebo tvrdili, že na ňu nemal nárok pre absencie a februárovú výplatu mu tiež nevyplatili. Z februárovej
si započítali 355,13 eur, to mu strhli. Podľa neho mu žalovaný neuznal výdavok na prekládku 204,- eur
a započítal si to do svojho nedoplatku pri vyúčtovaní cestovných náhrad a tak mohla vzniknúť suma

355,13 eur. Už si nepamätal a nevedel sa vyjadriť, či zvyšná suma tohto nedoplatku, okrem 204,- eur je
v poriadku a či mal takýto nevyúčtovaný nedoplatok. Žalobca nepoprel prevzatie dvoch záloh po 200,-
eur z vyúčtovania na č.l. 645 spisu, ale problém videl v tom, že žalovaný si to započítal ako februárovú
mzdu. Výzvu na nástup do práce dostal žalobca až v januári 2011. Trval na tom, že v sume 335,13
eur , nevyúčtovaných preddavkoch je zahrnutá aj suma 204,- eur za prekládku tovaru , Žalobca zaplatil
túto sumu z peňazí žalovaného, ktoré zavinil žalobca. Žalovaný mal možnosť podľa § 191 Zákonníka

práce prerokovať túto náhradu škody so zamestnancom a uplatniť si nárok na náhradu škody voči nemu,
pričom nebol oprávnený si jednostranne započítať túto sumu s náhradou mzdy za január 2011, tak ako
urobil listom zo dňa 18.02.2011.

6. Nárok 5/: cestovné náhrady za mesiace júl, august 2010 vo výške 450,- eur. V mesiaci júl 2010 mu

neboli vyplatené cestovné náhrady strávené v zahraničí za 2 dni (30.7.-31.7.2011 / správne malo byť
2010/) vo výške 90,- eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.9.2010 do zaplatenia a v auguste 2010
za 8 dní (1.8.-8.8.2011 / správne malo byť 2010/) vo výške 360,- eur s 9% ročným úrokom z omeškania
od dňa 1.10.2010 do zaplatenia, t.j. spolu 450,- eur. Žalobca žiadal, aby žalovaný predložil doklady o
vyúčtovaní cestovných náhrad a o vyplatených náhradách za obdobie júl 2010 až december 2010 za

účelom porovnania. Ak žalovaný vyplatil žalobcovi v jednotlivom mesiaci vyššiu náhradu cestovných
nákladov ako bol zákonný nárok, bolo to rozhodnutie žalovaného a nezakladá jeho právo na započítanie
cestovných náhrad v ďalšom mesiaci.

7. Nárok 6/: podľa § 113,116 Zákonníka práce náhradu za nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov

2008-2010, kedy mal nárok na výmeru dovolenky 5 týždňov a žalovaný mu neurčil čerpanie dovolenky
ani v nasledujúcom roku. Žiadal náhradu za nevyčerpanú dovolenku za rok 2008 za 5 dní dovolenky
vo výške 77,43 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.1.2009 do zaplatenia, za rok 2009 za 5 dní
dovolenky vo výške 85,10 eur 9% ročným úrokom z omeškania od 1.1.2010 do zaplatenia, za rok 2010
za 25 dní dovolenky vo výške 441,32 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.1.2011 do zaplatenia.

Žalobca tvrdil, že v dni, kedy pre žalovaného nepracoval, považoval za náhradné voľno a dovolenku
nikdy nečerpal. Žalovaný nedodržal postup podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce, ale autoritatívne mu
určil, koľko dní po návrate z pracovnej cesty môže byť doma a kedy má opäť nastúpiť do práce. Čerpanie
dovoleniek s ním žalovaný nikdy vopred neprerokoval, ani žiadny dovolenkový lístok nepodpisoval a
žalovaný lístok nežiadal. Potvrdil prevzatie výplatných pások, ale za účelom oboznámenia sa so mzdou,

pričom nikdy nemal priestor na to, aby mohol ostatné záležitosti prejednať so zamestnávateľom resp.
účtovníčkou žalovaného.

8. Žalobca žiadal aj náhradu trov konania.

9. Žalovaný žiadal celú žalobu zamietnuť a k jednotlivým nárokom žalobcu uviedol nasledovné:

10. K nároku 1/: v predmetnom vozidle sa nachádzal originál technického preukazu. Žalobca absenciu
týchto dokladov neavizoval, čo potvrdil svojim podpisom na Odovzdávacom a preberacom protokole k
vozidlu zo dňa 23.7.2010. V rámci preberaných dokladov prebral aj technický preukaz na ťahač i náves.

Žalovaný poukázal na to, že žalobca dostal blokovú pokutu za nepredloženie technického preukazu,
čo neznamená, že vo vozidle sa nenachádzal a žalovaný si nesplnil svoju povinnosť. Podľa § 2 ods.
2 písm. u) a §4 ods. 1 písm. b) zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke žalobca ako vodič bol povinný
mať pri sebe platné doklady (originál alebo overenú kópiu) a išlo o jeho osobnú zodpovednosť a nejde
o žiadnu spojitosť so zamestnaneckým vzťahom. Vytýkal žalobcovi, že neuviedol, či išlo o chýbajúci

„veľký technický preukaz“ na náves alebo ťahač. Žalovaný uviedol, že „veľké technické preukazy“ sú
dokladmi, podrobnejšie dokumentujúce technický stav vozidla a vydávajú sa ešte aj „malé technické
preukazy“. „Veľké technické preukazy“ nie sú povinnou výbavou dokladov vodiča a ani neexistuje
žiadna zákonná povinnosť, aby boli vo vozidle k dispozícii. Žalobca ako skúsený vodič si toho bolvedomý, keď neavizoval absenciu „veľkých technických preukazov“ . „Veľké technické preukazy“ sa
nikdy nepredkladajú ani podľa talianskej legislatívy a neoverená fotokópia bola vo vozidle len z dôvodu
doplňujúcich informácií pre účely nakládky. Žalovaný poukázal na znenie žaloby, kde žalobca neuviedol

o ktorý technický preukaz malo ísť a údaj doplnil až po vyjadrení žalovaného. Neskôr žalovaný uviedol,
že vo vozidle sa nachádzalo k vozidlo EČV S osvedčenie o evidencii SD 208824 v origináli a návesu
EČV S zaliata šedá kartička ako plnohodnotná náhrada technického preukazu SC 740600 v origináli.
Podľa talianskej legislatívy boli postačujúce.

11. K nároku 2/: žalovaná pokuta nadväzuje na uloženú pokutu 38,- eur. Zápisnicu o doručovaní
doručovali len žalobcovi a nie žalovanému. Žalovaný nemal o nej vedomosť a žalobca mu to
nespomenul, nežiadal predmetné doklady. Išlo o pokutu spôsobenú výslovným konaním žalobcu.
Žalobca až s odstupom času ho požiadal o fotokópiu „veľkého technického preukazu“ a žalovaný mu
ju poskytol. Neexistuje žiadna zákonná požiadavka, aby vo vozidle boli k dispozícii „veľké technické
preukazy“.

12. K nároku 3/: platba vo výške 204,- eur za prekládku tovaru bola výlučne spôsobená zavineným
poručením povinností zo strany žalobcu , čím spôsobil haváriu a nutnosť vykládky tovaru. Dopravná
polícia v Bolzane v Taliansku udelila žalobcovi za priestupok osobnú pokutu vo výške 2.456,- eur.
Žalobca realizoval úhradu 204,- eur za prekládku tovaru z peňazí žalovaného, preto žalovanému vznikla

pohľadávka voči žalobcovi vo výške 204,- eur podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Neskôr žalovaný
uviedol, že po preverení údajov zistil, že platbu 204,- eur za prekládku tovaru zaplatil žalobca zo svojich
peňazí a išlo o prekládku tovaru spôsobenú výlučne zavineným porušením povinností zo strany žalobcu.
Žalovanému doteraz z tohto titulu nevznikla žiadna škoda, preto nemohla byť prerokovaná podľa § 191
Zákonníka práce. Okrem toho nie je pravdou, že voči žalobcovi bola vyvodená zodpovednosť za škodu

spôsobenú v súvislosti s dopravou nehodou. Ak by bol žalovaný zaviazaný na úhradu tejto sumy, uplatní
si svoj nárok na náhradu škody voči žalobcovi podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce.

13. K nároku 4/: nakoľko žalovaný evidoval voči žalobcovi pohľadávku vo výške 204,- eur z titulu
náhrady škody za pokutu za prekládku tovaru a pohľadávku vo výške 151,13 eur z titulu nevyúčtovania

poskytnutých preddavkov cestovných náhrad, celkovo vo výške 355,13 eur, dohodli sa, že uvedená
pohľadávka sa bude kompenzovať s pohľadávkou žalobcu na vyplatenie náhrady mzdy za mesiac
február 2012 vo výške 362,18 eur. Neskôr žalovaný uviedol, že list zo dňa 18.2.2011 bol mylne
interpretovaný. Žalovaný poskytol žalobcovi preddavok cestovných náhrad vo výške 759,- eur. Po
skončení pracovnej cesty bol žalobca povinný podľa zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách

vyúčtovaťpreddavokanevyúčtovanýpreddavokvrátiť.Žalobcavšak nevyúčtovalsumuvovýške355,13
eur, v dôsledku čoho vznikol schodok na zverených hodnotách, za ktorý zodpovedal žalobca. Žalovaný
uskutočnil zrážky zo mzdy za jeden mesiac z titulu nevyúčtovaných cestovných náhrad a náhradu mzdy
za druhý mesiac žalobcovi vyplatil dňa 18.1.2011. Na pojednávaní dňa 05.02.2018 predložil do spisu
kópie dokladov s tým, že prvotný stav bol 359,- eur, ktorý brali ako počiatočný (tretia strana dokladov

t.j. č.l. 647 spisu). Keď uvádzali, že má byť vyplatený preddavok na cestovné náhrady vo výške 759,-
eur, išlo zrejme o preklep, správne malo byť týchto 359,- eur, ktorých prevzatie žalobca podpísal. Pričom
pohyb týchto finančných prostriedkov preukazuje doklad na prvej strane t.j. na č.l. 645 spisu, čo bolo
vyúčtované, resp. akceptované je uvedené so znamienkom mínus, a to čo je bez znamienka, uvedené
ako kladné číslo, sú sumy, ktoré boli čerpané ako ďalšie preddavky a to dvakrát po 200,- eur ako výdaj

z pokladne, čo sú preddavky. Na doklade na druhej strane t.j. na č.l. 646 spisu je suma - 355,13 eur z
uvedeným účelom výdaj z pokladne, čo však v skutočnosti bola zrážka zo mzdy, ktorá bola uskutočnená
18.02.2011 z náhrady mzdy za február z titulu skončenia pracovného pomeru. Boli to nevyúčtované
preddavky. Toto vyúčtovanie žalovaný urobil z doklady na prevej strane t.j. na č.l. 645 spisu tak, že
spočítal kladné čísla, to sú preddavky, od toho odpočítal súčet záporných čísiel, čo sú výdavky a mal by

vzniknúť nevyúčtovaný preddavok vo výške mínus 355,13 eur, ktoré žalobca nevyúčtoval. Nevedel sa
vyjadriť, či sa do tohto výpočtu zaúčtoval počiatočný stav, t.j. kladné číslo 143,17 eur na prvej strane - č.l.
645 spisu, celkom hore. Bolo možné, že sa aj táto suma započítala. Žalobcovi sa poskytovali preddavky
iba v mene euro. Žalobca prevzal okrem súm v euro aj iné cudzie meny uvedené na prevej strane
dokladov a to 24,20 CZK, 2,09 GBP, 754,- HUF, 1,65 PLN a 849,- Sk. K tomuto je uvedené 143,17

eur, to je všetko ako počiatočný stav, teda to sú výdavky a zálohy z minulého obdobia. K dokladom
za december 2010 uviedol, že nakoľko v danom mesiaci žalobca mal neospravedlnenú absenciu, čo
je nahlásené aj na Sociálnej poisťovni, mu nevznikol nárok na náhradu mzdy a okrem toho mu bola
skrátená aj dovolenka a teda, vzhľadom na posledné vyjadrenie žalobcu vo veci, kedy sa stala spornouskutočnosť, či žalobca bol vyzývaný alebo nebol vyzývaný na nástup do zamestnania v decembri 2010,
navrhol výsluch svedkov, ktorí sa vyjadrenia k tejto skutočnosti, či bol žalobca vyzývaný na nástup do
zamestnania. Keďže žalobca mal za celý december 2010 absenciu, nevyplatili mu mzdu za december

2010. Čo sa týka sumy, ktorá bola vyplatená 18.01.2011 vo výške 320,50 eur, bola to náhrada mzdy
za jeden mesiac z titulu skončenia pracovného pomeru a čo sa týka náhrady mzdy za druhý mesiac,
z tej boli zrazené nevyúčtované preddavky z cestovných náhrad vo výške - 355,13 eur. Čo sa týka
dokumentu, ktorý bol v konaní predložený a označený ako započítanie vzájomných pohľadávok, k tomu
uviedol, že bez ohľadu na jeho obsah, takéto oznámenie bolo len informatívne, nespôsobovalo žiadne

účinky, nakoľko právo vykonať zrážku je zákonným právom a vyplýva priamo z § 131 Zákonníka práce,
pričom súhlas druhej strany sa vôbec nevyžaduje. Vyúčtovanie na 1. Strane t.j. č.l. 645 spisu robil p.
Q.. K výplatnej páske za december 2010 na č.l. 637 súdneho spisu, kde sa uvádza, že žalobca mal
odpracovať 23 dní a nie je tam uvedená žiadna absencia, čistá mzda vo výške 320,50 eur, ktorá mala
ísť na účet žalobcu, žalovaný uviedol, že tento doklad nezodpovedá skutočnosti a svoje predchádzajúce
tvrdenia preukáže navrhnutým svedkom. Podľa žalovaného v nevyúčtovaných cestovných preddavkoch

355,15 eur nebola zahrnutá suma 204,- eur za prekládku. Vo vyjadrení zo dňa 04.04.2018 žalovaný
uviedol, že zostatok žalobcom nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad bol vo výške 355,13 eur,
žalobca mal nárok na vyplatenie náhrady mzdy za 2 mesiace za výpovednú dobu, žalovaný uskutočnil
zrážku zo mzdy nevyúčtovanej sumy za jeden mesiac a náhradu za druhý mesiac mu bola vyplatený
dňa 18.01.2011. K výplatnej páske za december 2010 z č. l. 637 spisu a mzdového listu za r. 2010 z

č. l. 32 spisu, kde je uvedené, že žalobca odpracoval 23 dní žalovaný uviedol na pojednávaní dňa
18.04.2018, že zvykla sa mzda vyplácať aj paušálne zamestnancom, v tomto prípade za december 2010
a potom sa to riešilo v januári 2011.

14. K nároku 5/: podľa žalovaného žalobca ničím nepreukázal a ničím nedoložil nárok na cestovné

náhrady za júl a august 2010. Žalovaný tvrdil, že žalobcovi vyplatil z titulu cestovných náhrad v roku 2010
o 2.160,29 eur viac, ako bol jeho zákonný nárok. Neskôr uviedol, že cestovné náhrady paušalizoval za
celý rok, preto nie je možné brať do úvahy len žalované mesiace. Na základe rozhodnutia Inšpektorátu
práce o nezákonnosti paušalizácie žalovaný porovnal vyplatené sumy so sumami, na ktoré mal žalobca
nárok a zistil, že v roku 2010 mu bola vyplatená vyššia suma. Nešlo o rozhodnutie žalovaného vyplácať

žalobcovi viac ako bol jeho zákonný nárok.

15. K nároku 6 /: podľa mzdových listov žalobcu za roky 2008, 2009 a 2010 tento si dovolenku vyčerpal
a nemá nárok na vyplatenie žiadnej náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Žalobca vedel, že
čerpá dovolenku, nakoľko táto skutočnosť vyplývala aj z výplatných pások, ktoré si preberal a nikdy

nerozporoval. Vypisovanie dovolenkových lístkov nie je povinnosťou a ani sa v autodoprave neuplatňuje.
Žalobca si vyčerpal náhradné voľno, na ktoré mu vznikol nárok a rovnako aj dovolenku. Komunikovali
spolu cez GPS. Žalovaný písomne dňa 02.11.2018 potvrdil, že žalobca v niektorých dňoch v rokoch
2008 - 2010, uvedených v písomnom vyjadrení, v skutočnosti nepracoval, bol doma, ale vykazovalo
samu, že pracuje. Tvrdil, že tieto nesprávnosti v jeho evidencii nemajú vplyv na čerpanie dovolenky vo

výške jeho zákonného nároku, ktorý podľa evidencie vyčerpal. Samotný žalobca potvrdil, že niektorá
dni bol doma, aj keď sa mu vykazovalo , že pracoval.

16. Žalovaný žiadal priznať náhradu trov konania.

17. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a svedkov, oboznámením žaloby, písomných
vyjadrení strán sporu, pracovnej zmluvy s dodatkom, okamžitého skončenia pracovného pomeru,
výplatných listín, potvrdeniami o blokových pokutách, odovzdávacieho protokolu, technických
preukazov, pokladničných dokladov, výpisov z účtu a zistil tento skutkový stav veci :

18. Medzi stranami nebolo sporné, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 3.4.2006 žalobca pracoval
v spoločnosti žalovaného ako vodič s miestom výkonu práce Zvolen od 4.4.2006 na dobu neurčitú s
dohodnutou hrubou mzdou vo výške minimálnej mzdy so stupňom náročnosti práce a koeficientom 1,2
podľa § 120 Zákonníka práce. Na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancom
zo dňa 30.12.2010 tento pracovný pomer skončil.

19. K jednotlivým nárokom žalobcu boli zistené nasledovné skutočnosti:20. K nároku 1/: V preloženej zápisnici odboru dopravnej polície Bolzano v Taliansku zo dňa 29.7.2010
sa uvádza, že žalobca porušil pravidlá cestnej premávky zák. č. 727/78 ohľadne vozidla v čl. 180/1-7
tým, že nemal pri sebe technický preukaz (vyznačené ako carta circolazione), hoci vyhlásil, že je jeho

držiteľ a je vo firme a zaplatil pokutu v zníženej výške vo výške 38,- eur. Zároveň mu bola uložená
povinnosť predloženia podľa čl. 180/8 PCP. Zápisnica bola doručená len žalobcovi.

21. V Odovzdávacom a preberacom protokole na vozidlo, predloženom žalovaným, sa uvádza, že
žalobca dňa 25.7.2010 prevzal ťahač TN XXXXCP i s technickým preukazom číslo SD 208824. V

Odovzdávacom a preberacom protokole na náves sa uvádza, že dňa 25.7.2010 žalobca prevzal náves
EČV TN XXXYC i s technickým preukazom bez uvedenia čísla druhu. Žalovaný predložil „technický
preukaz č. 208824“ (č.l. 65 spisu) a z neho vyplýva, že doklad má názov OSVEDČENIE O EVIDENCII
č. SD 208824 (Carta di circolazione), podľa ktorého držiteľom osvedčenia je žalovaný. Ďalej žalovaný
predložil TECHNICKÝ PREUKAZ motorového prípojného vozidla (t.j. návesu) č. SC 740600 s EČV. TN
XXX YC (č.l. 67 a 90 spisu), podľa ktorého držiteľom vozidla je žalovaný. Tento žalovaným predložený

technický preukaz nemá uvedený taliansky názov a pozostáva z 2 strán podrobného technického opisu
návesu. Žalobca predložil dňa 10.4.2013 kópiu technického preukazu k náves č. SC 740600, ktorého
overenú kópiu zaslal talianskej polícii. Avšak žalobcom predložený technický preukaz nie je totožný so
žalovaným predloženým technickým preukazom.

22. Žalobca predložil list advokátky Jaroslavy Štulákovej zo dňa 23.8.2010 z Talianska adresovaný
žalobcovi, v ktorom táto píše k pokute vo výške 38,- eur, že kópia policajného záznamu je nečitateľná a
pravdepodobne išlo o osvedčenie o vozidle - Carta di circolazione alebo vodičský preukaz - Patente di
Guida. Upozornila zároveň, že pri tomto druhu cestnej kontroly je zvykom dať vodičovi náhradný termín
na dodanie chýbajúcich dokladov.

23. Žalobca na pojednávaní dňa 10.4.2013 predložil súdu kópiu „veľkého technického preukazu“ od
prípojného vozidla (návesu) č. SC 740600, ktoré zasielal talianskej polícii.

24. Neskôr žalobca uviedol, že talianska polícia „malý technický preukaz“ neakceptovala s

odôvodnením, že sa jednalo o doklad so starým dátumom vydania a požadovala originál veľkého
technického preukazu. Zároveň predložil písomné vyjadrenie advokátky U. Q. z Talianska zo dňa
2.5.2013 v ktorom sa uvádza, že žalobca porušil čl. 180 ods. 7 Cestného zákona Talianskej republiky,
pretože pri cestnej kontrole nepredložil „carta di circolazione“ , resp. osvedčenie o evidencii vozidla k
návesu, napriek tomu, že policajtom tvrdil, že ho má pri sebe. Toto osvedčenie nepredložil talianskej

polícii ani v náhradnom termíne a polícia dňa 5.10.2010 vystavila druhý policajný záznam. Dotazom bolo
zistené, že žalobca musel podľa talianskeho právneho poriadku predložiť originál osvedčenia a talianska
polícia akceptovala platnosť jednak klasického formátu jednak plastovej karty.

25. Svedok U. W., garážmajster žalovaného, potvrdil podpísanie odovzdávacích protokolov, ale na

konkrétne odovzdávanie dokladov v predmetnej veci si nepamätal vzhľadom na veľký počet vozidiel a
vodičov. Prax bola taká, že vodičovi sa dával malý technický preukaz k ťahaču i návesu, plastový a iba
keď ho stratil, kým sa vybavil nový malý technický preukaz, dal sa mu k dispozícii, tzv. veľký technický
preukaz v origináli, alebo overená kópia. Bol to štandardný postup, nebola to len prax u žalovaného.
Protokol k návesu vypisoval vodič, on bol zodpovedný za jeho vypísanie. Svedok nežiadal, aby sa do

protokolu dopísalo číslo preukazu, to si mali vybaviť medzi sebou odovzdávajúci vodiči. Niektorí vodiči sa
domáhali fotokópie veľkých technických preukazov pre políciu v Anglicku, vo Švajčiarsku. Zisťovať, aké
platné dokumenty treba k vozidlu, to malo na starosti oddelenie vodičov. Nevedel uviesť, kto konkrétne,
možno dispečer, ale garážmajstri nie. Oni- garážmajstri sa starali o technický stav vozidiel. Poukázal na
to, že odovzdávajúci a preberací protokol bol dokladom o preberaní tam uvedených vecí medzi dvoma

vodičmi a to p. C. a žalobcom, teda nie od neho. Svedok nekontroloval pri podpise protokolov, či tam
uvedené doklady si žalobca aj skutočne prevzal. Svedok si v tomto konkrétnom prípade nepamätal, či
bol náves vybavený iba kópiou veľkého technického preukazu alebo aj originálom. Všetky autá, či už
vo vlastníctve žalovaného alebo na leasing mali rovnaké doklady, rovnaké technické preukazy, aj tzv.
veľké aj malé technické preukazy. Do Talianska chodilo viac vozidiel, meno vodiča však nevedel uviesť,

ani meno pracovníka, ktorý mal na starosti doklady k vozidlám.

26. Svedok P. O., riaditeľ dopravy u žalovaného uviedol, že Osvedčenie o evidencii I. je malá plastová
kartička a hovorí sa mu "malý techničák" a osvedčenie o evidencii II. je väčšie papierové vydanie,skladačka a hovorí sa mu "veľký techničák". Keď sa vodičovi odovzdával ťahač, štandardne sa mu dával
malý technický preukaz a veľký bol na firme. Pokiaľ vodič stratil malý technický preukaz, dočasne mu
dali veľký technický preukaz v origináli. Táto prax bola v r. 2010 a beží až doteraz. Rovnaký systém bol i

k návesu. V r. 2010 chodilo do Talianska viac vodičov, kamiónov. Ich spoločnosť mala v r. 2010 pobočku
v Taliansku a má ju tam doteraz. Vozidlá boli všade, teda aj do Talianska, vybavené malými technickými
preukazmi. Teda veľké technické preukazy neboli v aute, pokiaľ malý technický preukaz vodič nestratil.
Takto je to akceptované v celej EÚ. Nevedel do kedy boli platné malé „techničáky“ bez čipu. Dnes sú
platné iba s čipom, ale nemali s tým žiadne problémy. On si nepamätal, či mu navrhovateľ oznámil, čo

sa mu stalo. Nepamätal si, že by žalobca od neho žiadal veľký technický preukaz pre taliansku políciu.
Pamätal si iba na jeho prípad otáčania do protismeru. V minulosti bola prax, že vozidlá na leasing nemali
originál veľkého technického preukazu a nachádzal sa v leasingovej spoločnosti. Dnes ich už majú na
firme. Domnieval sa, že malé technické preukazy neboli obmedzené platnosťou. V r. 2010 a aj stále
je prax, že ťahač aj náves boli vybavené neoverenou fotokópiou veľkého technického preukazu, ale to
iba pre účely kúpy mýtnych jednotiek. Nestalo sa, že by niektorý vodič dostal pokutu za nepredloženie

originálu veľkého technického preukazu, pritom zamestnávajú v rámci celej firmy viac ako 400 vodičov
jazdiacich po celej Európe. Veľké technické preukazy k vozidlám boli uložené u generálneho riaditeľ aj v
r. 2010. Svedok mohol ísť ku nemu a vypýtať si ho na zapožičanie. Nepamätal si, že by bol býval vypýtal
veľký technický preukaz a požičal ho žalobcovi. Keď generálny riaditeľ nebol v práci, mohol vojsť do jeho
kancelária a požičať si veľký technický preukaz. Nebola vedená žiadna evidencia ohľadne požičiavania

veľkých technických preukazov. Ak niekto overoval u notárky, musel to byť zamestnanec žalovaného.

27. Žalobca uviedol, že p. A. bol dať overiť veľký technický preukaz u notárky. Veľký „techničák“ mu
požičal svedok P. O. a p. A. ho poslal k notárke. Originál veľkého technického preukazu vrátil svedkovi
O.. Náves mal v r. 2010 iba malý „techničák“, zaliaty, bez čipovej karty.

28. Svedok U. M., bývalý vodič žalovaného uviedol, že so žalobcom bol aj kolega. Voči žalovanému
nebol zaujatý. U žalovaného pracoval spolu asi 4 roky, aj v r. 2010. V r. 2011 a 2012 pravidelne
chodil s kamiónom žalovaného do Talianska. Malý technický preukaz k návesu nie vždy mal, keď
mu nedali malý „techničák“, nemal nič. Väčšinou ho zastavovali v Nemecku a keď nemal technický

preukaz, dali mu pokutu a zamestnávateľ mu to bez problémov preplatil. Zamestnávateľ po udelení
pokuty faxoval technický preukaz polícii. Nevedel sa vyjadriť, či malé „techničáky“ bez čipu platili iba do
určitej doby. Nemal pridelený svoj kamión ani náves, tieto sa striedali. Keď preberal vozidlo s návesom,
bola tam európska licencia, kartička poistení, niekedy neplatná, veľký, malý technický preukaz, niekedy
bol, niekedy nie, raz bol originál, raz kópia technického. Vedel o problémoch žalobcu s technickými

preukazmi, aj jemu sa to stalo v Taliansku a to raz, že mu nenaložili kamión, lebo nemal originál veľkého
technického preukazu a druhý raz v Rakúsku, keď prechádzal cez rakúsko-taliansky prechod. Zaplatil
pokutu zo zálohy a žalovaný mu to preplatil. Keď ho v Taliansku nenaložili pre absenciu originálu
veľkého technického preukazu, malý technický nemal, pokutu nedostal, len ho nenaložili. Potom zavolal
žalovanému, dali mu inú prácu a tovar tam zostal nenaložený.

29. K nároku 2/: Žalobca predložil potvrdenie o doručení zápisnice Sekcie cestnej polície v Bolzano v
Taliansku o udelení pokuty 392,51 eur a jednorazový príkaz o úhrade sumy 392,51 eur dňa 26.10.2010.

30. Svedkyňa P. M., manželka žalobcu, potvrdila zaplatenie pokuty 392,51 eur bankovým prevodom.

Predjejzaplatenímtotonekonzultovalasožalobcom,lebotambolouvedené,žeideopokutu,ktorútreba
zaplatiť. Po jej úhrade to oznámila žalobcovi na mobil. On to potom konzultoval na firme žalovaného
a povedali, že to budú riešiť až sa dajú dokopy všetky listiny z Talianska. Nepamätala si, čo presne
povedal žalobca ohľadne technických preukazov, iba sa rozčuľoval, že to mal spraviť žalovaný. Žalobca
jej povedal, že to bola pokuta za to, že nemal technický preukaz, pretože mu ho nedal garážmajster.

31. K nárokom 1/ a 2/ svedok U. W., vodič zamestnaný u žalovaného uviedol, že mali k dispozícii doklady
a to technické preukazy, licenciu žalovaného, overenie o tachografe, L-kový dokument o tom, že môže
jazdiť v Rakúsku v noci, po Taliansku mali aj Via kartu - kartu na platené úseky diaľnice, na platenie mýta
za diaľnicu. Technické preukazy mali k dispozícii, zdalo sa mu, že iba veľké od vozidla aj od návesu.

Boli to originály. Na sto percent si to už nepamätal. V rámci EÚ pravidelne na hraniciach nekontrolovali
technické preukazy, iba námatkovo, niektorí chceli originál, niekto chcel kópiu iba. Nepamätal si to už
presne, v ktorých štátoch, kde. Jemu sa nikdy nestalo, že by nemal taký technický preukaz, ktorý od
neho na prechode žiadali colníci. Chodil aj do Talianska. Nemal nikdy s talianskou políciou problém, stechnickým preukazom. Nevedel sa vyjadriť, či sa žalobca domáhal u žalovaného poskytnutia originálu
alebooverenejkópieveľkéhoTP.Keď odovzdávalvozidloastriedalisasošoférom,vozidloprevzalvodič
a niekedy aj vozidlo prebral garážmajster, keď vozidlo nechal vo Zvolene na parkovisku žalovaného.

S vozidlom sa preberalo všetko, čo bolo v aute - aj doklady. Keď bol zhon, stalo sa mu, že zabudol
zobrať - skontrolovať veľký technický preukaz, keď si ho napr. vodič nechal vo vrecku nohavíc, ale nebol
problém zaslať mu ho faxom, ale nie originál. Bolo povinnosťou vodičov pred jazdou kontrolovať tieto
doklady. Spisoval sa aj preberací protokol. Podpisovali sa preberacie protokoly aj medzi nimi vodičmi,
keď odovzdávali vozidlá v Bratislave alebo Pezinku na parkoviskách.

32. K nároku 3/: Podľa daňovej potvrdenky Havarijne a poruchovej služby v Bressanone v Taliansku
zo dňa 3.8.2010 žalobca zo svojich prostriedkov zaplatil za prekládku tovaru poplatok vo výške 204,-
eur. Žalobca potvrdil, že išlo o prekládku tovaru po dopravnej nehode, ktorú zavinil a za ktorú bola voči
nemu vyvodená zodpovednosť talianskou políciou. Žalovaný v priebehu konania uznal, že žalobca tento
poplatok zaplatil zo svojich prostriedkov a potvrdil, že mu (žalovanému) nevznikla žiadna škoda a žiadnu

si voči žalobcovi neuplatnil a ani nemal dôvod prerokovávať podľa § 191 Zákonníka práce.

33. K nároku 4/: Žalobca predložil výplatnú pásku za január 2011 na mzdu vo výške 362,18 eur
a výdavkový doklad na túto sumu. Ďalej predložil list žalovaného zo dňa 18.2.2011, označený ako
započítanie vzájomných pohľadávok. V tomto liste žalovaný píše, že mu vznikla pohľadávka č. 1 voči

žalobcovi vo výške 355,13 eur, ktorá predstavuje žalobcom nevyúčtované preddavky na cestovné
náhrady ku dňu 18.2.2011 a žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie mzdy za obdobie 02/2011 vo výške
362,18 eur. Zároveň žalovaný oznamuje, že v zmysle § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka a §
131 Zákonníka práce započítava tieto vzájomné pohľadávky a zostáva na zaplatenie nezapočítaná
pohľadávka žalobcu vo výške 7,05 eur. Žalobca žiadal vyplatiť náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4

Zákonníka práce za mesiac február 2011 vo výške 362,18 eur. V písomnom vyjadrení žalovaný uznal
tento nárok žalobcu, avšak uviedol, že si túto pohľadávku započítal podľa § 131 Zákonníka práce s
nevyúčtovanými preddavkami cestovných náhrad vo výške 759,- eur a zostala nevyúčtovaná sumy
355,13 eur podľa zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. K tomuto tvrdeniu žalobca uviedol iba
to, že žalovaný nepreukázal, že by si vyúčtoval cestovné náhrady vo výške 151,13 eur.

34. Svedok G.. F. Q., vedúci finančného úseku žalovaného od apríla 2009, k vyúčtovaniu z č. l. 646
spisu uviedol, že výslednú sumu 355,13 eur z č. l. 646 spisu získal, resp. vypočítal tak, že vychádzal z
počiatočného stavu z č. l. 647 spisu vo výške 359,- eur s tým, že to je vyúčtovanie pracovnej cesty do
03.05.2010. Suma 359,- eur z č. l. 647 spisu je suma, ktorá zostala žalobcovi po vyúčtovaní z pracovnej

cesty, ktorá končila 03.05.2010. Potom vo vyúčtovaní na č. l. 645 spisu spočítal sumy od označenej
šípkou a číslom 1a do konca. Od sumy 359,- eur z č. l. 647 spisu odpočítal sumy: 1,- eur, 12,- eur,
120,- eur, 12,- eur, 12,- eur, plus 200,- eur, mínus 134,97 eur, plus 200,- eur, mínus 100,- eur, mínus
11,9 eur rovná sa 355,13 eur. Sumy plus 200,- eur dvakrát znamenajú, že žalobca prijal dve zálohy vo
výške po 200,- eur a k tomu sú doklady na č. l. 655 spisu zo dňa 21.09.2010 a z č. l. 657 spisu zo dňa

07.10.2010. K námietke žalobcu o započítaní sumy 200,- eur na februárovú mzdu uviedol, že pri nástupe
na turnus sa žalobca zastaví na firme, kde si odsúhlasí zostatky, ktoré sú nahraté v systéme, výdavky,
príjmy (čo má vo vrecku, v PC), podpisom potvrdí, že stav sedí s jeho hotovosťou a počítačovým stavom
žalovaného podpisom na vyúčtovaní 1a, t. j. vyúčtovanie z č. l. 647 spisu a zároveň je to dokument
1b, t. j. č. l. 648 spisu, kde žalobca vo svojej evidencii eviduje túto istú sumu, ktorá je podpísaná. Z

týchto dokladov vyplýva, že tento počiatočný stav 359,- eur bol oboma stranami odsúhlasený. Keby
žalobca zaplatil nedoplatok - nevyúčtovanú sumu mínus 355,13 eur z č. l. 646 spisu, nedošlo by k
zrážke z náhrady mzdy (podľa § 131 Zákonníka práce) za mesiac február 2011. Tvrdil, že vyúčtovanie
nákladov 204,- eur by nemalo byť robené na prednej strane stasky, ale na inom tlačive a to takom ako
je napr. na č. l. 648 spisu. Z dokladov, ktoré boli spomínané, nikde nie je zahrnutá suma 204,- eur. Z

toho vyplýva, že nebola zahrnutá v spomínaných dokladoch. V prípade, že by si zamestnanec uplatnil
preplatenie nejakých výdavkov, musí pripojiť originál dokladov o zaplatení. Zamestnancom sa dávajú
výplatnépásky.Žalovanývyplácacestovnénáhradyibavodičovi.Onnevyplácalcestovnénáhrady,preto
sa nevedel vyjadriť, či ich bolo možné vyplatiť manželke žalobcu.

35. Svedok P. O., riaditeľ dopravy žalovaného uviedol, že žalobca bol v decembri 2010 vyzývaný na
nástup do práce štandardným spôsobom ako všetci vodiči a to telefonicky alebo SMS. Nezachoval sa
žiaden doklad o tom, že v decembri 2010 vyzýval žalobcu na nástup do práce. Nepamätal si, či mal
žalobcovi povedať, vzhľadom k tomu, čo sa stalo, že mal zákaz jazdiť do Talianska, že je nezaujímavý.Žalovaný jazdil po celej EÚ. Nepamätal si ani na to, že by mal žalobcovi povedať v decembri 2010, že
má sedieť v kancelárii až do 15:30 hod.

36. Svedok S. A., personálny manažér žalovaného, uviedol, že zamestnanec žalovaného sa vyzýva do
práce tak, že po skončení jedného turnusu dostane informáciu o predbežnom nástupe na ďalší turnus
a potom sa mu oznámi presný termín nástupu a to telefonicky (v tej dobe). So zamestnancami sa vždy
dohadovalo čerpanie dovolenky aj náhradného voľna a tak sa to potom aj evidovalo. V decembri 2010 si
pamätal, že žalobca bol zamestnancom žalovaného, ale nenastúpil do práce. Nevedel, prečo nenastúpil

do práce, to je otázka na neho. Ak si dobre spomínal, bola tam písomná výzva na jeho nástup do
práce. Toto sa zvykne štandardne posielať doporučenou poštou. Žalobcovi vzhľadom na to, že už dlhšie
pracoval u žalovaného, aj keď v decembri 2010 nenastúpil na výzvu do práce, nebola daná absencia,
ale sa vykázalo, že odpracoval 23 dní v dobrej viere, že do práce nastúpi. Žalobca nemohol podľa
Zákonníka práce čerpať za jeden rok dovolenku vo výške 90 dní. K veci viac nevedel uviesť.

37. Dňa 19.06.2018 žalovaný predložil súdu opravenú evidenciu dovoleniek, v ktorej je uvedené, že
žalovaný mal v decembri 2010 absencie celý mesiac. Nepredložil súdu stasky za mesiace júl a august
2010, pretože ich nemal k dispozícii (archív bol vytopený a archivačná doba je 5 rokov).

38. V liste žalovaného zo dňa 18.02.2011 (na č.l. 38 spisu) adresovaného žalobcovi, označenom ako

započítanievzájomnýchpohľadávoksauvádza,žežalovanýevidujevočižalobcovipohľadávkuvovýške
355,13 eur ako nevyúčtované preddavky cestovných náhrad a tieto si započítal s nárokom žalobcu na
vyplatenie mzdy za obdobie január 2011 vo výške 362,18 eur a zostáva pohľadávka vo výške 7,05 eur.
Žiadne konkrétne dátumy a sumy nie sú v liste uvedené.

39. Svedok U. W., vodič zamestnaný u žalovaného uviedol, že všetky doklady o výdavkoch pripínali
k vyúčtovaniu, pretože bez týchto dokladov sa to vyúčtovanie nedalo spraviť. Keď nepripojili doklady,
výdavky im neuznali. Už si presne nepamätal, ako to bolo v r. 2009, či to zasielali poštou žalovanému
alebo to odovzdávali v obálke na zberných miestach, ale museli to žalovanému nejako odovzdať. Bola to
povinnosť vodičov odovzdať vyúčtovanie. Stalo sa, že vodič odovzdal doklad a firma (žalovaný) mu ho

neuznala. Napríklad za autoparkoviská v Nemecku zn. Hoffi, kde sa za noc platilo 10,- eur im odmietol
žalovaný preplácať, doklad si nechal, ale nepreplatil im to. Jemu sa osobne nestalo, že by mu žalovaný
vrátil doklad, ktorý mu nechcel preplatiť. Toto im povedal pokladník pán A., keď si prišli po peniaze za
cestovné náhrady. Potom dostali zákaz chodiť na platené parkoviská, teraz už v súčasnosti môžu aj tam
parkovať a preplácajú im to.

40. K nároku 5/: Podľa znaleckého posudku č. 2/2014 súdnej znalkyne Ing. Danky Polákovej zákonný
nárok žalobcu na cestovné náhrady za obdobie roka 2010 predstavoval sumu 9.704,56 eur a v zmysle
bodu 10. Pracovnej zmluvy znížené stravné o 25% s nekráteným vreckovým 5% predstavoval sumu
7.392,34 eur za celý rok 2010 a za obdobie od 30.7. do 31.7.2010 sumu 94,50 eur a za obdobie od 1.8.

do 8.8.2010 sumu 293,48 eur. Žalobca nemal výhrady k znaleckému posudku.

41. Žalovaný predložil výdavkové pokladničné doklady o vyplatení diét žalobcovi s podpisom žalobcu
a to:

- zo dňa 17.2.2010- diéty 01/10 vo výške 389,30 eur,
- zo dňa 29.3.2010- diéty 02/10 vo výške 1.838,96 eur,
- zo dňa 12.4.2010- diéty 03/10 vo výške 1.037,83 eur,
- zo dňa 18.5.2010- diéty 04/2010 vo výške 1.381,69 eur,
- zo dňa 13.7.2010- diéty 05/10 vo výške 1.303,09 eur,

- výpis z účtu žalovaného zo dňa 31.1.2011 na sumu 1.082,59 eur, 509,03 eur, 408,15 eur, 363,96 eur,
- výpis z účtu žalovaného zo dňa 21.7.2011 na sumu 1.163,- eur,
spoludokladynasumu9.477,60eur,(bezžalobcomnamietanejsumy389,30eurvovýške9.088,30eur).

42. Žalobca k týmto dokladom uviedol, že na pokladničnom doklade zo dňa 17.2.2010 na sumu 389,30

eur- diéta 01/10 nie je jeho podpis a ani podpis jeho manželky a na jeho účet mu neprišla suma
1.163,- eur zo dňa 21.7.2010 a v júli 2010 mu bola na jeho účet pripísaná iba suma 320,50 eur. Neskôr
predložil výpis zo svojho účtu za júl 2010, podľa ktorého mu bola na účet pripísaná okrem sumy 320,50
eur aj cestovná náhrada vo výške 1.163,- eur. Neskôr uviedol, že žalovaný mu vyplatil na účet v júni2010 cestovné náhrady vo výške 1.163,- eur, dňa 31.1.2011 sumu 1.082,59 eur (mzda alebo cestovné
náhrady) , sumy 509,03 eur, 408,15 eur a 363,96 eur.

43. Žalovaný k žalobcom namietanému falošnému podpisu na doklade zo dňa 17.2.2010 na sumu
389,30 eur (diéty 01/2010) uviedol, že pravosť podpisu nie nutné skúmať, pretože i po odpočítaní tejto
sumy žalovaný zaplatil na diétach žalobcovi viac ako bol jeho zákonný nárok.

44. Svedok P. O., riaditeľ dopravy u žalovaného uviedol, že každý vodič po vykonaní pracovnej cesty

predkladá na určené oddelenie vyúčtovanie pracovnej cesty. To sa nahráva do programu "Šped" a
podľa zákona sa potom vyplácajú náhrady, ktoré vypočíta program. Vyplácajú sa štandardne na účet,
ak zamestnanec požiada, aj v hotovosti. V hotovosti cestovné náhrady vypláca pokladník a to U. A..
Vyúčtovanie cestovných náhrad - diét sa dalo spraviť aj bez vyúčtovania vodičom, ale s časovým
oneskorením, pretože sa vychádza z počtu dní strávených v zahraničí, ale iba odhadom. Nikdy sa
to nerobilo podľa počtu najazdených kilometrov. Vodič odovzdával „stasku“, kde bol uvedený počet

najazdených km, deň aj čas. Zo „stasiek“ sa dali vypočítať diéty. Okrem „stasiek“ podával vyúčtovanie
preddavku na diéty. Keď vodič odovzdal „stasku“, v tom bolo zahrnuté aj vyúčtovanie stravného.
Nežiadali zvlášť vyúčtovanie. V „staske“ sa nerobilo vyúčtovanie prebratého preddavku, robilo sa to
zvlášť na papieri. Štandardne vodič na požiadanie dostal 200,- až 400,- eur na cestu na jeho potrebu,
na vyplatenie napr. parkovného, poprípade iných poplatkov, ale nebolo to na naftu, lebo naftu čerpali z

palivových kariet. Bol to viac-menej preddavok na diéty.

45. Žalobca k výpovedi svedka uviedol, že diéty sa im vyplácali nie podľa počtu dní, ale podľa
odjazdených km. Keď mu skončil turnus, odovzdal „stasky“, doklady a nič mu viac nepovedali.

46. Svedok U. M., bývalý kolega žalobcu u žalovaného uviedol, že po turnuse zasielal poštou
žalovanému „stasky“, kde bol uvedený počet najazdených km, pripojil bločky od tankovania, km navyše
a uvedenie dôvodu. Posielal ešte CMR. Zvykol si brávať dopredu zálohu. Keď po turnuse prišiel na firmu
žalovaného po výplatu, pracovníčky žalovaného mu podľa predložených dokladov urobili vyúčtovanie
záloh. Neskôr mu prestali platiť stravné a diéty. Diéty a stravné mu nedávali, platili ho od najazdených

km a to najskôr 10,- centov (za preukaz ADR) za km a počas krízy 8,- centov za kilometer. Za státie ho
neplatili. Cestovné náhrady im vyplácali väčšinou v hotovosti. Keď trval, zálohu poslali na účet. Nevedel
o tom, žeby od neho alebo od ostatných vodičov žalovaný žiadal vrátenie cestovných náhrad.

47. Svedok U. W., vodič zamestnaný u žalovaného uviedol, že boli platení od kilometra. Odovzdávali

CMR - t. j. medzinárodný doklad o preprave. Okrem toho vypisoval stasky, kde písal začiatok a koniec
prepravy, aj počet kilometrov. Počet kilometrov opísal z tachografu z kamióna a k tomu ešte vyúčtovanie,
ak mali nejaké náklady, všetko čo sa platilo - nafta, diaľničné poplatky, parkovné, asi všetko. V hotovosti
pred služobnou cestou dostávali peniaze, okolo 200,- eur až 300,- eur a okrem toho mali aj platobnú
kartu. V minulosti to asi bolo na všetko, aj na naftu a iné výdavky. Teraz už majú viac kariet na jednotlivé

druhy platieb. Už si presne nepamätal, ale za kilometer boli cestovné náhrady asi 0,08 eur a v tom bolo
zrátané všetko. Pracovníci žalovaného mu vypočítali výšku pracovných náhrad, on iba uvádzal dátum
začiatku cesty, konca cesty, počet km a výdavky. Nevedel sa vyjadriť k paušalizácii cestovných náhrad
zamestnávateľom. Namietali v minulosti viacerí vodiči tento spôsob vyplácania cestovných náhrad,
lebo museli spraviť aspoň 10 tis. km, aby dostali 800,- eur a keď stáli a nemali robotu, tak nemali

vlastne príjem. Myslel tým to, keď v rámci jednej služobnej cesty v zahraničí dva dni stáli, keď žalovaný
nemal prepravu, keď v zahraničí čakali. Boli nespokojní s odmeňovaním podľa kilometrov a nie podľa
skutočných nákladov na cestovné náhrady. Potom sa to po niekoľkých rokoch zmenilo, ale neviem
presne, kedy to bolo. Nevedel o tom, že by jemu alebo inému vodičovi boli cestovné náhrady vyplatené
vo vyššej sume ako bol zákonná nárok.

48. K nároku 6/: žalovaný predložil mzdové listy žalobcu za každý mesiac za roky 2008, 2009 a 2010
(č.l. 30-32), podľa ktorých mal žalobca v roku 2008 nárok na 25 dní dovolenky a čerpal 23 dní a zostali
2 dni, v roku 2009 mal nárok na 25 dní dovolenky a 2 nevyčerpané dni z roku 2009 a čerpal 30 dní, teda
prečerpané 3 dni a v roku 2010 nárok na 25 dní dovolenky a čerpané 25 dní, zostato:0.

49. Svedok P. O., riaditeľ dopravy žalovaného uviedol, že každé vozidlo malo svoj mobilný telefón. Teda
s vozidlom sa odovzdával aj mobil a komunikácia s vodičom prebiehala cez tento telefón, lebo nesedeli
v kancelárii. Štandardný postup bol taký, že keď sa vodič vrátil z turnusu, dojednával si s personálnymmanažérom koľko dní po turnuse bude doma, koľko dní bude mať ako náhradné voľné a koľko dní
ako dovolenku. Robil to p. A.. Keď sa nedohodli, kompetentný bol on zasiahnuť, ale takých prípadov
bolo veľmi málo. Nepamätal si, že by sa so žalobcom nedohodol, resp., že by musel riešiť "nedohodu"

on. Plán dovolenie sa vypracováva teraz, aj v minulosti, ale nevedel, či to bolo až v r. 2008 až 2010.
Nevedel, či sa archivujú. Čerpanie dovolenie sa s vodičom prejednávalo iba po ukončení turnusov. Keď
vodič chcel čerpať dovolenku, ústne požiadal, nevypisoval žiadne dovolenkové lístky. Keď vodič prišiel a
vypísal si dovolenkový lístok, podpísali mu ho. Mali aj evidenciu nevyčerpanej dovolenky a štandardne
nevyčerpaná dovolenka prechádzala do ďalšieho roku. Vychádzalo sa z požiadaviek zamestnanca.

Vyčerpanie starej dovolenky bolo bez termínu, do konca nasledujúceho kalendárneho roka. Boli interné
predpisy, ktoré určovali poskytovanie náhradného voľna. Prax bola taká, keď bol vodič 6 týždňov vonku,
potom dostal dva týždne voľna, ktoré pozostávalo z náhradného voľna a dovolenky, a to bolo asi dve
tretiny náhradné voľno a jedna tretina dovolenka. Nestalo sa, že by vodič s týmto nesúhlasil. Bol to
štandardný postup. V prípade nutného nasadenia vodiča na turnus, nevyčerpané voľno sa mu presunulo
na neskôr. Evidoval to p. A..

50. Žalobca uviedol, že po návrate z turnusu mu potom prišla SMS správa buď na firemný mobil v aute
a keď bol domov na súkromný, kedy a kam má nastúpiť a kde sa strieda. Posielal mu to p. A.. Nikdy
sa nehovorilo o dovolenkách, náhradnom voľne, ani mu nepovedal, koľko dní budem doma. Iba sa ho
opýtal, koľko chcem byť doma. Keď povedal, že dva týždne, tak bol doma dva týždne, ale keď ho

potrebovali, tak nastúpil. Keď sa chcel dovolať p. A., nedvíhal, potom volal svedkovi O.. Žalobca si sám
neviedol svoju evidenciu dovoleniek.

51. Svedok S. A., personálny manažér žalovaného uviedol, že štandardný postup bol a je taký, že na
konci turnusu vodič čerpá voľno a to dve tretiny náhradné voľno a jednu tretinu dovolenku. Keď vodič

prišiel domov, tak s ním po telefóne dohadoval ďalší nástup na turnus a tým aj náhradné voľno a
dovolenku. Nespomínal si na nejaké problémy. Nevedel, či v r. 2010 toto vybavoval sám, alebo už mal aj
kolegu. Žalobca sa nesťažoval, že nechce dovolenku, nereklamoval dovolenku na výplatných páskach.
Existovala evidencia o dovolenkách a aj o náhradnom voľne za r. 2010, 2009, 2008. Plán dovolenie
nebolotlačivo,alebolodohodnutésvodičomústne,kedychcečerpaťdovolenku.Nikdesatonezapísalo.

Turnusy vodičov boli dopredu na rok rozplánované, približne, pravidelne a podľa ich požiadaviek sa
upravovali tieto turnusy aj dovolenky. Dovolenkové lístky nemali, nepoužívali ich. Interný predpis o
podrobnostiach ohľadne čerpania dovolenky, náhradného voľna, preplácania nevyčerpanej dovolenky,
preplácania náhradného voľna nemali, vychádzali zo Zákonníka práce. Nevyčerpaná dovolenka a
nevyčerpané náhradné voľno sa evidovalo v dokladoch, kde sa zapisovala dochádzka. Navrhovateľ

mal počet vyčerpanej dovolenky uvedený na výplatných páskach. Táto evidencia je u pani, ktorá robila
výplaty. Evidencia dochádzky je iba v počítači. Existovala papierová evidencia dochádzky na každý
mesiac, ktorú on vypĺňal a kde zapísal, koľko dní vodič odpracoval, koľko dní mal náhradné voľno, koľko
dovolenky. Nevyčerpanú dovolenku vodič mohol vyčerpať ďalší rok. Keď sa dovolenka nevyčerpala,
prepláca sa.

52. Svedok U. M. uviedol, za 4 roky práce u žalovaného dovolenku nemal ani raz. Prax bola taká, že
keď sa vrátil z turnusu, po dvoch mesiacoch alebo dobe turnusu, čakal doma, kedy ho zavolajú na ďalší
turnus. Nebol vypracovaný plán turnusov na celý rok. Stávalo sa, že Tomáš Necpal mu zavolal napr. po
10 dňoch s tým, že na druhý deň ho potrebuje, tak išiel. Nepovedal mu, ako týchto 10 dní eviduje, či

ako dovolenku, alebo náhradné voľno. Povedal mu, že má turnusové voľno, teda ani to mu nepovedal.
Výplatné pásky dostával až na jeho urgenciu po dvoch, troch mesiacoch. Z dovolenkami uvedenými na
výplatných páskach síce nesúhlasil, ale nereklamoval ich, lebo potreboval byť zamestnaný a zarobiť.
Plán dovoleniek na celý rok u žalovaného nebol. Dovolenkový lístok nikdy nevypisoval a nedával
žalovanému. Keď chcel napr. v lete byť doma 3 týždne, s tým žalovaný nesúhlasil, nedalo sa to. Vyšli

mu iba v ústrety, keď mal chorú mamu a ona potom zomrela.

53. Svedok U. W., vodič zamestnaný u žalovaného uviedol, že bývalo to vtedy tak, že keď boli 3 týždne
v zahraničí, tak mali potom týždeň voľno, ale niekedy ich zavolali aj skôr na ďalšiu služobnú cestu a to
formou, že im zatelefonovali alebo poslali SMS-ku a to vtedy asi p. Necpal. Brali to tak, že tento týždeň je

náhradné voľno. Keď boli doma dlhšie ako náhradné voľné, tak im to dávali ako dovolenku, bez papiera.
Zistili to na výplatnej páske, kde si prečítali, že majú menší zostatok dovolenky. Nič nepodpisovali,
žiadnypapieronástupenadovolenku.Zamestnávateľimnikdyneurčovaltermínydovoleniek.Keď chcel
čerpať dovolenku, napr. týždeň, tak zavolal p. A., že potrebujem týždeň čerpať dovolenku a on povedal,že dobre. V rokoch 2008-2010 sa lístky nevypisovali, teraz sa už vypisujú, asi posledné 4 roky. Keď sa
vrátil zo služobnej cesty, zamestnávateľom bolo určené podľa toho koľko dní boli v zahraničí, toľko dní
bolo náhradné voľno. Keď boli 3 týždne vonku, bol potom týždeň voľna. Keď boli 6 týždňov v zahraničí,

potom bolo náhradné voľné asi 10 dní. Toto sa neurčovalo dopredu dohodou. Prax bola taká, že keď
prišiel zo zahraničia, mal náhradné voľno a čakal, kedy mu zavolajú, aby šiel znova do práce. Neriešil
počet dní náhradného voľna. Nenamietal, keď mu zamestnávateľ skrátil počet dní dovolenky bez jeho
vedomia na výplatnej páske. Nevadilo mu to. Keď nutne potreboval dovolenku, tak mu žalovaný dal
dovolenku.

54. Súd posúdil nárok žalobcu podľa nasledovných ustanovení:

55. Podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá
vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom
pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.

56. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ
je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

57. Podľa § 191 ods. 1,2 Zákonníka práce (ods.1) zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca
náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.
(ods.2) Zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju
najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec

zodpovedá.

58. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce v platnom znení zamestnávateľ je povinný poskytovať
zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

59. Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce v platnom znení zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný
pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu
dvoch mesiacov.

60. Podľa § 129 ods. 3 Zákonníka práce pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ

zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa
nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia
pracovného pomeru.

61. Podľa § 131 ods. 2,3 Zákonníka práce (ods.2) po vykonaní zrážok podľa odseku 1 môže

zamestnávateľ zraziť zo mzdy len
a) preddavok na mzdu, ktorý je zamestnanec povinný vrátiť preto, že neboli splnené podmienky na
priznanie tejto mzdy,
b) sumy postihnuté výkonom rozhodnutia nariadeným súdom alebo správnym orgánom,
c) peňažné tresty a pokuty, ako aj náhrady uložené zamestnancovi vykonateľným rozhodnutím

príslušných orgánov,
d) neprávom prijaté sumy dávok sociálneho poistenia a dôchodkov starobného dôchodkového sporenia
alebo ich preddavky, štátnych sociálnych dávok, dávok v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej
núdzi, peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia
a peňažného príspevku za opatrovanie, ak je zamestnanec povinný ich vrátiť na základe vykonateľného

rozhodnutia podľa osobitného predpisu,

e) nevyúčtované preddavky cestovných náhrad,

f) náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo jej časť, na ktorú

zamestnanec stratil nárok alebo mu nárok nevznikol,
g) náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú zamestnanec stratil nárok, prípadne na ktorú mu nárok
nevznikol,
h) sumu odstupného alebo jeho časť, ktorú je zamestnanec povinný vrátiť podľa § 76 ods. 3.(ods.3) Ďalšie zrážky zo mzdy, ktoré presahujú rámec zrážok uvedených v odsekoch 1 a 2, môže
zamestnávateľ vykonávať len na základe písomnej dohody so zamestnancom o zrážkach zo mzdy,

alebo ak povinnosť zamestnávateľa vykonávať zrážky zo mzdy a iných príjmov zamestnanca vyplýva
z osobitného predpisu.

62. Podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok
ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných

výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.

63. Podľa § 116 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce v platnom znení (ods.1) zamestnancovi patrí za
vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. (ods.2) Za časť dovolenky,
ktorá presahuje štyri týždne základnej výmery dovolenky, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať ani do
konca nasledujúceho kalendárneho roka, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného

zárobku. (ods.3) Za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi
vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia
pracovného pomeru.

64. Jednotlivé nároky žalobcu súd posúdil nasledovne:

65. K nároku 1/: Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca počas pracovnej cesty v Taliansku
nepredložil pri kontrole talianskej polícii doklad a to technický preukaz v nimi požadovanom prevedení,
za čo dostal blokovú pokutu 38,- eur, ktorú na mieste zaplatil zo svojich prostriedkov, čo nebolo medzi
stranami sporné. Žalobca sa bránil, že nemal žiadny dôvod nepredložiť polícii požadovaný doklad, keby

ho mal k dispozícii od žalovaného. Súd bol názoru, že bolo povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa
vybaviť žalobcu dokladmi k vozidlu a ťahaču podľa vtedy platných predpisov platných na území SR i
Talianska, pretože žalobca nebol vlastníkom týchto vozidiel, ani dlhodobým držiteľom resp. leasingovým
nájomcomatýmsinesplniťpovinnosťpodľa§47ods.1písm.a)Zákonníkapráceatoutváraťpodmienky
na plnenie pracovných úloh. V dôsledku neplnenia si tejto povinnosti došlo v príčinnej súvislosti k vzniku

škody na strane žalobcu zaplatením pokuty z vlastných prostriedkov vo výške 38,- eur a tým k vzniku
zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný je teda
povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 38,- eur s 9% ročným úrokom z omeškania avšak
najskôr odo dňa prevzatia výzvy žalovaným na úhradu škody, ktorým bolo doručenie žaloby súdom
žalovanému dňa 16.2.2012.

66. K nároku 2/: Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v dôsledku skutku z nároku 1/ zaplatil (resp.
jehomanželkapočasjehopracovnejcesty)ďalšiublokovúpokutuvovýške392,51eurzato,žetalianskej
polícii nezaslal nimi požadovaný technický preukaz. Žalobca tvrdil, že doklad po návrate z pracovnej
cesty žiadal od pracovníka žalovaného P. O., ale tento mu ho nedodal hneď, ale až neskôr. Svedok

P. O. nevyvrátil a ani nepotvrdil tvrdenia žalobcu o neochote pracovníkov žalovaného vydať žalobcovi
požadovaný technický preukaz hneď pri prvom požiadaní. Svedok uviedol, že si nepamätal, či mu
žalobca oznámil, že dostal blokovú pokutu a treba doložiť veľký technický preukaz a tiež si nepamätal, či
žalobcaodnehožiadalveľkýtechnickýpreukaz.Vzhľadomktomu,ženebolobezpochybnostívyvrátené
tvrdenie žalobcu o tom, že po uložení blokovej pokuty 38,- eur si žiadal od žalovaného veľký technický

preukaz a žalovaný neprejavil ochotu, súd vychádzal z tvrdenia žalobcu. Keby bol žalovaný hneď
reagoval, nemusel by žalobca dostať druhú pokutu. Týmto opätovne došlo k nesplneniu si povinnosti
žalovaným podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a to utvárať podmienky na plnenie pracovných
úloh tak ako pri nároku 1/. V dôsledku neplnenia si tejto povinnosti došlo v príčinnej súvislosti k vzniku
škody na strane žalobcu zaplatením následnej blokovej pokuty z vlastných prostriedkov vo výške 392,51

eur a tým k vzniku zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce.
Žalovaný je teda povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 392,51 eur s 9% ročným úrokom z
omeškania avšak najskôr odo dňa prevzatia výzvy žalovaným na úhradu škody, ktorým bolo doručenie
žaloby súdom žalovanému dňa 16.2.2012.

67. K nároku 3/: Podľa daňovej potvrdenky Havarijne a poruchovej služby v Bressanone v Taliansku
zo dňa 3.8.2010 žalobca zo svojich prostriedkov zaplatil za prekládku tovaru poplatok vo výške 204,-
eur. Žalobca potvrdil, že išlo o prekládku tovaru po dopravnej nehode, ktorú zavinil a za ktorú bola voči
nemu vyvodená zodpovednosť talianskou políciou. Žalovaný v priebehu konania uznal, že žalobca tentopoplatok zaplatil zo svojich prostriedkov a potvrdil, že mu (žalovanému) nevznikla žiadna škoda a žiadnu
si voči žalobcovi neuplatnil a ani nemal dôvod prerokovávať podľa § 191 Zákonníka práce. Vzhľadom
na uvedené žalobca nepreukázal, že by žalovaný porušil nejakú svoju povinnosť v zmysle § 192 ods.

1 Zákonníka práce a tým nebola splnená žiadna zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti
žalovaného za škodu. Z tohto dôvodu súd žalobu v tejto časti o náhradu škody vo výške 204,- eur s
prísl. zamietol ako nedôvodnú.

68. K nároku 4/: Žalobca požadoval vyplatenie náhrady mzdy za február 2011 vo výške 362,18 eur

podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Žalovaný uznal tento nárok žalobcu, avšak tvrdil, že žalobca po
ukončení pracovnej cesty nevyúčtoval poskytnutý mu preddavok na cestovné náhrady vo výške 759,-
eur , pričom zostala nevyúčtovaná suma 355,13 eur a túto v zmysle § 131 ods. 2, písm. e) Zákonníka
práce si strhol z tejto mzdy a zostala nevyplatená náhrada mzdy vo výške 7,05 eur. Žalobca nepoprel
tvrdenia žalovaného o tom, že po ukončení pracovnej cesty nevyúčtoval celý preddavok vo výške 759,-
eur. Uviedol iba toľko, že žalovaný nepreukázal, že nevyúčtoval cestovné náhrady. Súd bol názoru, že

nie je možné preukazovať nesplnenie si povinnosti (žalobcom), pretože práve v dôsledku nevyúčtovania
si cestovných náhrad ani žalovaný a ani žalobca nemá žiadny listinný dôkaz. Žalobca nepreukázal, že by
si preddavok vo výške 759,- eur (správne má byť 359,- eur, viď č.l. 647 spisu) vyúčtoval a žalovanému
taknevznikolnároknavráteniezvyškupreddavkuvovýške355,13eur.Vykonanýmdokazovanímnebolo
bez pochybností preukázané, že suma 204,- eur za prekládku tovaru bola zahrnutá do nevyúčtovaných

cestovných náhrad. Žalobca prevzal nesporný preddavok na cestovné náklady, tieto boli určenú iba
na úhradu cestovných nákladov, kam nesporne nepatria pokuty a žalobcom zavinené nadbytočné
náklady v dôsledku jeho porušenia právnych predpisov- suma 204,- eur za prekládku tovaru, ktorú
sumu žaluje v samostatnom nároku 3/. Žalobca bol povinný vyúčtovať preddavok cestovných náhrad
(a v tomto súdnom konaní aj preukázať svoje tvrdenia) a keď tak neurobil, žalovaný si mohol podľa

§ 131 ods. 2 písm. e) Zákonníka práce strhnúť zo mzdy žalobcu za február 2011 tento nevyúčtovaný
preddavok cestovných náhrad. Vznikla mu tak povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu mzdy za február
2011 vo zvyšnej časti 7,05 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.4.2011. Vo zvyšnej časti je
nárok žalobcu nedôvodný. Vzhľadom na výpoveď svedka Júliusa Buriána o tom, že keď žalovaný
pri vyúčtovaní cestovných náhrad niektorý doklad vodičovi neuznal, je teoreticky možné, že žalobca

požiadal o vyúčtovanie náhrady škody vo výške 204,- eur za prekládku tovaru, žalovaný mu to neuznal.
Avšak podľa názoru súdu žalobca nemá nárok na náhradu škody vo výške 204,- eur, tak ako to je
uvedené v časti žaloby ohľadne nároku 3/ žalobcu, preto táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na výšku
žalobcom nevyúčtovaných cestovných náhrad.

69. K nároku 5/: Žalobca žiadal vyplatiť cestovné náhrady za dni strávené v zahraničí a to za 2
dni ( 30.7.-31.7.2011 / správne malo byť 2010/) vo výške 90,- eur s 9% ročným úrokom z omeškania
od 1.9.2010 do zaplatenia a v auguste 2010 za 8 dní (1.8.-8.8.2011 / správne malo byť 2010/) vo
výške 360,- eur s 9% ročným úrokom z omeškania od dňa 1.10.2010 do zaplatenia, t.j. spolu 450,- eur.
Podľa znaleckého posudku č. 2/2014 súdnej znalkyne Ing. Danky Polákovej zákonný nárok žalobcu na

cestovné náhrady za obdobie roka 2010 predstavoval sumu 9.704,56 eur a v zmysle bodu 10. Pracovnej
zmluvy znížené stravné o 25% s nekráteným vreckovým 5% predstavoval sumu 7.392,34 eur za celý
rok 2010 a za obdobie od 30.7. do 31.7.2010 sumu 94,50 eur a za obdobie od 1.8. do 8.8.2010 sumu
293,48 eur. Žalobca nemal výhrady k znaleckému posudku.

70. Žalovaný predložil výdavkové pokladničné doklady o vyplatení diét žalobcovi s podpisom žalobcu
a to:

- zo dňa 17.2.2010- diéty 01/10 vo výške 389,30 eur,
- zo dňa 29.3.2010- diéty 02/10 vo výške 1.838,96 eur,

- zo dňa 12.4.2010- diéty 03/10 vo výške 1.037,83 eur,
- zo dňa 18.5.2010- diéty 04/2010 vo výške 1.381,69 eur,
- zo dňa 13.7.2010- diéty 05/10 vo výške 1.303,09 eur,
- výpis z účtu žalovaného zo dňa 31.1.2011 na sumu 1.082,59 eur, 509,03 eur, 408,15 eur, 363,96 eur,
- výpis z účtu žalovaného zo dňa 21.7.2011 na sumu 1.163,- eur,

spolu doklady na sumu 9.477,60 eur, ( bez žalobcom namietanej sumy 389,30 eur vo výške 9.088,30
eur).71. Žalobca k týmto dokladom uviedol, že na pokladničnom doklade zo dňa 17.2.2010 na sumu 389,30
eur- diéta 01/10 nie je jeho podpis a ani podpis jeho manželky. Prijatie ostatných platieb potvrdil. Na
pojednávaní dňa 21.01.2019 žalobca predložil kópiu svojej evidencie pracovných ciest k tomuto nároku,

pričom nemal námietky k znaleckému posudku č. 2/2014, preto nebol dôvod, zaoberať sa týmto listinným
dôkazom žalobcu.

72. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný vyplatil žalobcovi nespornú sumu 9.088,30 eur, pričom na
pokladničných dokladoch je uvedený účel platby „ diéty“, ale na výpisoch z účtu nie, iba sumy a meno

žalobcu. Samotný žalobca uviedol, že nevedel či ide o mzdu alebo cestovné náhrady. Z uvedených
pokladničných dokladov a výpisov z účtu vyplýva, že žalovaný zaplatil žalobcovi jeho zákonný nárok na
cestovných náhradách za rok 2010 vo výške 7.392,34 eur podľa znaleckého posudku a ešte aj ďalšie
sumy navyše spolu 1.695,96 eur (= 9.088,30 eur - 7.392,34 eur) a to prevodom na účet zo dňa 31.1.2011
a dňa 21.7.2011. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.

73. K nároku 6/: Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady za nevyčerpanú dovolenku za roky 2008
až 2010. Žalovaný predložil mzdové listy žalobcu za každý mesiac za roky 2008, 2009 a 2010, podľa
ktorých mal žalobca v roku 2008 nárok na 25 dní dovolenky a čerpal 23 dní a zostali 2 dni, v roku
2009 mal nárok na 25 dní dovolenky a 2 nevyčerpané dni z roku 2009 a čerpal 30 dní, teda prečerpané
3 dni a v roku 2010 nárok na 25 dní dovolenky a čerpané 25 dní, zostato:0 dní dovolenky. Žalobca

nepoprel, že by v uvedené dni nebol doma. Na pojednávaní dňa 21.01.2019 súdu predložil kópiu svojej
evidencie pracovných ciest a svoje výkazy čerpania dovolenky a ním evidovaného náhradného voľna.
Žalobca však nenamietal znalecký posudok č. 2/2014 o výške cestovných náhrad, kde sú uvedené
presné dátumy výkonu pracovných ciest a výpočet cestovných náhrad za rok 2010. Ostatné dni žalobca
nepracoval a žalovaný mu tieto dni vykazoval buď ako dovolenku alebo čerpanie náhradného voľna,

čo bolo uvedené každý mesiac na výplatnej páske žalobcu, s čím sa mohol každý mesiac oboznámiť.
V predmetnej žalobe sa žalobca nedomáhal vyplatenia mzdy (náhrady mzdy) a cestovných náhrad
za dni, ktoré mu boli žalovaným evidované ako dni dovolenky alebo náhrady mzdy a žalobca nemal
námietky k znaleckému posudku č. 2/2014, preto nebol dôvod skúmať a zaoberať sa skutočnosťami, či
v dni uvedené ako výkon práce žalobca bol alebo nebol v práci, alebo z uvedeného dňa bol v práci len

niekoľko hodín. Žalovaný vykázal žalobcovi za žalované roky 2008 až 2010 čerpanie spolu zákonného
nároku na dovolenku. Ostatné dni v uvedené roky, pokiaľ nebol v práci - na jazde, bol doma, prácu
nevykonávalačerpalnáhradnévoľno.Žalobcovibyvznikloprávonanáhraduzanevyčerpanúdovolenku
len v prípade, že by v dni, evidované žalovaným ako dovolenka, aj pracoval. Žalobca v predložených
vlastných výkazoch o čerpaní dovolenky za roky 2008 až 2010 ( na č.l. 844-851) uviedol, v ktoré dni

bol doma a námietky k odpracovaným dňom. Väčšina jeho námietok sa týka toho, že on tvrdí, že bol
„ doma“ a žalovaný mu to vykazoval ako NV (náhradné voľno), D dovolenka, PN, pričom žalobca sám
neuviedol, z aké titulu bol „doma“. Niekoľko dní si evidoval, že bol doma a podľa evidencie žalovaného
v tieto dni pracoval, avšak žalovaný nežaloval vyplatenie mzdy za tieto dni. Podľa evidencie žalovaného
dostával žalobca mzdu za odpracované dni v mesiaci okrem cestovných náhrad a počet odpracovaných

dní i čerpanie dovolenky bolo uvedené každý mesiac na výplatnej páske žalobcu, s čím sa mohol
oboznamovať. Žalobca nemôže čerpať v jednotlivých mesiacoch naraz aj mzdu za „odpracovné“ dní a
zároveň požadovať vyplatenie nevyčerpanej dovolenky za tie isté dni, pretože na jeho strane by došlo
k duplicitnej odmene a vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu. Žalobca sa v podstate po
3 rokoch formou podania tejto žaloby dňa 10.11.2011 začal sťažoval na spôsob určovania a „čerpania“

dovolenky u žalovaného, ktorý tam bol zaužívaný a zamestnancami „tolerovaný“ zrejme z obavy straty
zamestnania. Z uvedených dôvodov súd tento nárok zamietol ako nedôvodný.

74. Po sumarizácii všetkých nárokov žalobcu vyplýva, že žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi
náhradu škody za blokové pokuty vo výške 38,- eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 16.2.2012

do zaplatenia a vo výške 392,51 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 16.2.2012 do zaplatenia,
náhradu mzdy za február 2011 vo výške 7,05 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.4.2011 do
zaplatenia a žalovaný dňa 21.7.2011 zaplatil okrem zákonných cestovných náhrad sumu 1.163,- eur
bez uvedenia účelu a dňa 31.1.2011 zvyšnú sumu bez uvedenia účelu nad zákonnú povinnosť výplaty
cestovných náhrad 532,96 eur (= navyše 1.695,96 eur mínus suma z 21.7.2011 t.j. 1.163,-eur). Z tohto

vyplýva, že sumy 38,- eur, 392,51 eur a 7,05 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 1.4.2011
do podania žaloby dňa 10.11.2011 vo výške 0,19 eur, spolu 437,75 eur boli žalovaným uhradené v
uvedených platbách „navyše“ zo dňa 31.1.2011 a zo dňa 21.7.2011 vrátane úroku z omeškania eštepred podaním žaloby žalobcom dňa 10.11.2011. Teda v deň podania žaloby žalovaný uhradil žalobcovi
jeho zákonné nároky. Z tohto dôvodu súd žalobu zamietol v celom rozsahu.

75. Podľa § 260 CSP súd zaviazal obe strany sporu k povinnosti zaplatiť trovy štátu v rozsahu 100%,
teda každého v polovici - 50%, pozostávajúce zo sumy 548,- eur, ktorá bola vyplatená za znalecké
dokazovanie z rozpočtových prostriedkov tunajšieho súdu.

76. Podľa § 257 CSP súd nepriznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania z dôvodu, že

vykonaným dokazovaním bolo preukázané porušenie povinností zo strany žalobcu aj žalovaného a obe
strany nepredložili všetky dôkazy vo veci pri počiatočných úkonoch, v dôsledku čoho vznikla každej
strane značná náhrada trov konania. Z tohto dôvodu si bude každá strana hradiť svoje náklady ( náhradu
trov konania) a trovy štátu v polovici.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v

Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu písomne, dvojmo.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP „odvolacie dôvody“ (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP „Novoty v odvolacom konaní“ - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu
podľa osobitného predpisu.