Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/222/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318207647
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2318207647.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiana Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: N. C., nar.: XX.X.XXXX, trvale
bytom W. XXXX/X, XXX XX D., o zaplatenie 4.074,68 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č.k. 28Csp/132/2018-73 zo dňa 19.03.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti povolenia splátok vo výroku I. m e n í
tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.074,68 Eur spolu s úrokom 116,50 Eur,
úrokom z omeškania vo výške 2,88 Eur, úrokom z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny 4.074,68

Eur od 28.9.2018 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 120,- Eur, počnúc právoplatnosťou
rozsudku, s tým že prvá splátka je splatná do 25. kalendárneho dňa v mesiaci nasledujúceho po
právoplatnosti rozsudku a každá ďalšia splátka je splatná najneskôr do 25. dňa toho ktorého mesiaca,
pod stratou výhody poskytnutých splátok pri vynechaní čo i len jednej splátky.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. p o t v r
d z u j e .

III. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 4.074,68 Eur spolu s úrokom 116,50 Eur, úrokom z omeškania vo výške 2,88 Eur,
úrokom z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny 4.074,68 Eur od 28.9.2018 do zaplatenia, všetko
v mesačných splátkach po 90 Eur, počnúc právoplatnosťou rozsudku, s tým že prvá splátka je splatná
do 25. kalendárneho dňa v mesiaci nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a každá ďalšia splátka
je splatná najneskôr do 25. dňa toho ktorého mesiaca, pod stratou výhody poskytnutých splátok pri

vynechaní jednej splátky. Vo výroku II. súd vo zvyšku žalobu zamietol. Vo výroku III. žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie s poukazom na § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 a 2, § 121
ods.3,§517ods.2Občianskehozákonníka,§1ods.2,§2písm.a),b),d),§9ods.1zákonač.129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 232 ods. 4 a § 255 ods. 1 CSP, vecne odôvodnil tým, že žaloba bola
podaná dôvodne len z časti. Bolo preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom

úvere. Zo žaloby ako aj z výpovede žalovaného a predložených listinných dôkazov súd zistil, že žalovaný
si svoje zmluvné povinnosti riadne a včas neplnil a z poskytnutého úveru uhradil len sumu 2.033,17 Eur.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy riadne a včas
nesplnil, žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 27.9.2018, o čom žalovaného informovallistom zo dňa 27.9.2018. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaný už ďalšie úhrady nevykonal.
Vzhľadom na uvedené súd považoval návrh za dôvodný v časti uplatnenej úverovej istiny vo výške
4.074,68Eur,zosplatnenýchaneuhradenýchzmluvnýchúrokovvovýške116,50Eur,úrokuzomeškania

z omeškaných splátok vo výške 2,88 Eur ku dňu zosplatenia úveru, t.j. k 27.9.2018 a preto v tejto časti
žalobe vyhovel. V časti zmluvného úroku vo výške 10,90% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 4.074,68
Eur od 28.9.2018 do zaplatenia súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Súd mal za preukázané, že
strany si dojednali zmluvný úrok 10,90% ako fixný do doby splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru
bola v zmluve dohodnutá ku dňu 25.4.2024, žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k

zosplatneniu celého úveru skôr, a to k 27.9.2018. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí
peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru
si pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky
až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové
obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti, prichádzajú do úvahy za
obdobie od splatnosti úveru úroky z omeškania. Súd pritom vychádza z uznesenia ÚS IV. 476/2012

z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu,
podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania
a je povinný platiť iba úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Súd preto žalobcovi nepriznal dohodnutý úrok z istiny

do splatnosti, ktorý si žalobca uplatnil aj po zosplatnení istiny. Pokiaľ sa jedná o uplatnené úroky z
omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 116,50 Eur od 28.9.2018 do zaplatenia, súd
návrh žalobcu zamietol z dôvodu, že pri omeškaní so zaplatením úrokov z omeškania, nie je možné
požadovať úrok z omeškania z dohodnutého úroku. Nesplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy
včas, je omeškaním s plnením príslušenstva pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), nie s

plnením vlastného dlhu. Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny sa dlžník dostáva do omeškania s
plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka
príslušenstvo z príslušenstva veriteľ nemá, pretože Občiansky zákonník, ale ani Obchodný zákonník,
neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s plnením príslušenstva pohľadávky. V zmysle §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. súd priznal žalobcovi

z nezaplatenej úverovej istiny a z neuhradených splátok do zosplatnenia úrok z omeškania vo výške
5 %, ktorý zodpovedá výške zákonného úroku z omeškania ku dňu prvého omeškania, t.j. ku dňu
nasledujúcemu po predčasnej splatnosti úveru.

3. Uložiť povinnosť plniť v splátkach (§ 232 ods. 4 CSP) patrí medzi procesné úkony súdu. Pri

úvahe povoliť plnenie v splátkach je nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu. Súd musí ex
offo prihliadnuť na osobné a majetkové pomery strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť
žalovaného v konaní, prejavenú snahu o splnenie záväzku žalovaným, dobu, po ktorú by týmto
spôsobom došlo k zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka
na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti), pričom súd môže určiť,

že nezaplatením, resp. omeškaním s plnením čo i len jednej splátky, nastáva zročnosť celého plnenia.
Aktuálne osobné a majetkové pomery žalovaného odôvodňujú povolenie splátok priznaného plnenia.
Súd sa však nestotožnil s výškou splátky navrhovanou žalovaným vo výške 50 Eur, ktorá by bola
nižšia ako pôvodná splátka dohodnutá v úverovej zmluve. Pokiaľ by súd určil splátky vo výške 50 Eur
ako žiadal žalovaný, došlo by k neúmernému zvýhodneniu dlžníka na úkor veriteľa. Nízke splátky, by

neprimeraným spôsobom zasiahli nielen do práv žalobcu, ale v konečnom dôsledku by poškodili aj
samotného žalovaného, čím by sa dlh žalovaného iba navýšil. Dlžník musí mať aj vôľu svoj dlh riešiť a
mal by sa zadlžovať úmerne svojim finančným možnostiam a majetkovým pomerom. Bolo by v príkrom
rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu, aby žalovaný, ktorý nesplácal svoj dlh pravidelne, aby ho
splácal v nižších mesačných splátkach, ako bolo dohodnuté v zmluve. Voči žalovanému sa musí jednať

o určitý druh sankcie z dôvodu, že si neplnil povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy. Vzhľadom na uvedené
súd povolil žalovanému splácať dlh v mesačných splátkach vo výške 90 Eur, keď prihliadol na zásadu
spravodlivosti uvedenú v Čl. 2 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ochrana ohrozených a porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Žalobca bol

v konaní úspešný a preto mu patrí plná náhrada trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).4. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a v časti povolenia splátok podal odvolanie žalobca, ktorým
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a vyhovieť jeho žalobe a priznať mu
náhradu trov konania, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Žalobca má

za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie,
teda aj po predčasnom zosplatnení, poukazujúc na čl. 1 Obchodných podmienok pre úvery občanom
a § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa komentára IURA EDITION: „Z podstaty
úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť' dlžníka platiť' úrok
trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods.

3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť' úroky, t.j.
dobu, počas ktorej má dlžník platiť' úroky, v zmluve o úvere dojednať' odchylne." „Pri úverovej zmluve
ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď' v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch
nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty,
ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri

omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na
úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná (má
dispozitívny charakter), a preto je, samozrejme, rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou
dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade." Z ustanovenia §
503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej

držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ' splatí spotrebiteľský úver
úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté
len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z vyššie uvedeného
jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu

za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva
veriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,pričomstanovujelenmoment
vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku
veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V uvedenom žalobca odkazuje aj na
aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo

dňa 31.1.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017,
rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 7.12.2017, na uznesenie Krajského súdu
v Nitre č.k. 7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, žalobca odkazuje aj na rozsudky Krajského súdu v
Košiciach čk. 5Co/297/2017 zo dňa 13.2.2018 a čk. 5Co/311/2017 zo dňa 15.2.2018 a čk. 5Co/250/2017
zo dňa 13.2.2018 a č.k. 5Co/414/2017 zo dňa 27.3.2018, čk. 5Co/339/2017 zo dňa 22.3.2018, čk.

3Co/248/2017 zo dňa 9.8.2018, čk. 5Co/372/2017 zo dňa 22 .3. 2018, čk. 5Co/ 8/ 2018 z 22. 5. 2018 a
čk. 5Co/ 465/ 2017 zo dňa 10. 5. 2018, č.k. 5Co/612018 z 22.5.2018, č.k. 5Co/60/2018 zo dňa 30.8.2018
a čk. 5Co/134/2018 zo dňa 25.9.2018. Uvedenými rozsudkami odvolací súd zmenil napadnuté rozsudky
tak, že priznal nárok na zmluvný úrok po predčasnom zosplatnení úveru. Žalobca poukazuje aj na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave čk. 8Co/138/2017-83 z 27.3.2018, rozsudok Krajského súdu v

Nitra čk. 12Co/ 116/ 2017 z 19 . 6. 2018, uznesenie Krajského súdu v Nitre čk. 12Co/ 70/ 2018- 187 z
26.10.2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave čk. 3Co/ 108/2017 z 29.5.2018. Žalobca poukazuje
aj na uznesenie Krajského súdu v Nitre čk. 7Co/326/2017-84 z 31.5.2018, rozsudok Krajského súdu v
Nitre čk. 7Co/203/2017-94 z 19.7.2018, uznesenie Krajského súdu v Nitre čk. 12Co/ 171/2017-102 z
13.11.2018, uznesenie Krajského súdu v Nitre čk. 12Co/115/2017 - 184 z 25 . 10 . 2018 a uznesenie

Krajského súdu v Nitre čk. 7Co/4/2018-91 z 30.11.2018. Žalobca poukazuje na rozsudok Krajského
súdu v Prešove čk. 11Co/36/2018-115 zo dňa 13.9.2018, uznesenie Krajského súdu v Košiciach čk.
3Co/346/2017 zo dňa 28.9.2018 a ďalšie citované rozhodnutia odvolacích súdov.

5. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti veriteľom popri

sebe po predčasnom zosplatnení dlhu sa jasne vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd
Českej republiky v rozhodnutí č. k. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.08.2014. Návrh zákona (neskôr prijatý
pod č. 106/2014 z.z.) z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať zákon č. 40/ 1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, obsahoval pod č.
1. ustanovenie, ktorým sa navrhovalo nasledujúce doplnenie Občianskeho zákonníka: V § 53 ods. 9

sa na konci pripája táto veta: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len
do uplatnenia práva podľa § 565." Táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon
č. 106/2014 Z. z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie, odopierajúce
veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu, neobsahuje. Fakt, že uvedený návrh nikdynebol prijatý vo forme zákona, len d'alej dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na
zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť.
Súd uvádza uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012 s tým, že má ísť o rozhodnutie potvrdzujúce

právny názor súdu na úroky po zosplatnení. Zo znenia petitu ako aj z povahy preskúmavacej právomoci
Ústavného súdu SR je zrejmé, že Ústavný súd sa v danom prípade nielenže nevyjadril k meritu tohto
odvolania, tj. úrokom po zosplatnení, ale tak ani nemohol učiniť.

6. Ohľadom nároku na úrok z omeškania z úrokov žalobca poukazuje na rozsudok Krajského súdu

Prešov zo dňa 27.03.2008, sp.zn. 4Cob/62/2007. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie s poukazom
na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, má
žalobca za to, že má popri nároku na úrok z omeškania z istiny dlhu aj na úrok z omeškania zo zmluvných
úrokov. Nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov je nárokom, ktorý predpokladá aj vyššie
citovaným rozhodnutím uvádzané a vykladané ustanovenia § 497 Obch. zákonníka, pretože žiadne - ani
citované ani iné - zákonné ustanovenie tento nárok svojím znením nespochybňuje. Žalobca poukazuje

na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do
dňa zosplatnenia a tento sa ďalej (t.j. po zosplatnení celého dlhu) nenavyšuje. Práve z tohto dôvodu
nejde o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá ma zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov
veritel'ov. Podstatné je tiež rozlišovanie medzi úrokmi z úrokov (tzv. anatocizmus) a úrokmi z omeškania
z úrokov. Na rozdiel od (zmluvných) úrokov úroky z omeškania predstavujú sankčný mechanizmus, ktorý

nastupuje zo zákona (§ 517 Občianskeho zákonníka, § 369 Obchodného zákonníka). Žalobca ohľadne
úroku z omeškania zo zmluvných úrokov odkazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici čk.
14Co/542/2016-59zodňa13.6.2017,rozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricičk.43Co/19/2017-103
zo dňa 29.11.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici čk. 16Co/111/2017-82 z 22.3.2018,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne čk. 19Co/143/2017-60 z 19.4.2018, rozsudok Krajského súdu v

Nitre čk. 12Co/116/2017 z 19.6.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave čk. 9Co/270/2017 z
31.5.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici čk. 13co/577/2016 z 31.10.2018, uznesenie
Krajského súdu v Nitre čk. 12Co/70/2018-187 z 26.10.2018.

7. Súdna judikatúra zdôrazňuje, že súd pripúšťajúci možnosť' zaplatenia dlhu v splátkach musí

presvedčivo zdôvodniť záver (vzhľadom k povahe prejednávanej veci k priznanému nároku, k osobným
pomerom účastníkov a vzhľadom na plnenie si zmluvných povinností zo strany žalovaných) určiť
splnenie dlhu v splátkach. Žalobca je toho názoru, že pri rozhodovaní o určení výšky splátok je potrebné
právne ochraňovať' obe strany sporu, a zabezpečiť aj reálne splnenie priznaného plnenia. Súd umožnil
žalovanému splácať dlh v splátkach po 90 Eur mesačne, pričom žalovaný v priebehu súdneho konanie

neprejavil žiadnu snahu svoj záväzok aspoň čiastočne plniť. Súd priznaním možnosti plnenia dlhu
v splátkach po 90 Eur postupoval v rozpore so zákonom. Rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé
a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej. Namiesto určitej sankcie za to, že
si žalovaný neplnil svoje zmluvné povinnosti, bol teda žalovaný touto formou za porušenie zmluvy
„odmenený“. Pri určení mesačnej splátky vo výške 90 Eur bude žalovaný iba istinu splácať viac než

3,7 roka. Takéto rozhodnutie súdu by bolo motiváciou pre klientov banky, aby porušovali svoje zmluvné
povinnosti, pretože ich porušením v konečnom dôsledku získajú možnosť splácať dlh v splátkach. Výkon
práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou
porušených práv zakotvenou Civilným sporovým poriadkom. Nie je možné prihliadnuť len na finančnú
situáciu žalovaného, pretože žalobca má nepochybne právo, aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená v

primeranejlehoteajepotrebnérešpektovaťzásaduspravodlivostiuvedenúvČI.2ods.1C.s.p.,vzmysle
ktorej ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmom musí byt' spravodlivá a
účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právo žalobcu nemôže byť porušené len preto, že
žalovaný berie na seba záväzky v takej výške, že zjavne nie je schopný plniť' ich. Žalobca má za to, že
výška priznanej splátky 90 Eur je neadekvátna výške žalovanej pohľadávky 4074,68 Eur s prísl., pretože

lehota na splatenie pohľadávky sa predĺžila do takej miery - min. 3,7 roka, že sa tým poprel samotný
účel súdneho konania a takéto rozhodnutie nevedie k odstráneniu právnej neistoty. Žalobca poukázal
na rozsudok NS SR sp.zn. 7Cdo/116/2012 z 18.3.2013. Vzhľadom na čas od podania žaloby na súd mal
žalovaný možnosť prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať a tým preukázať, že mohol priebežne
peňažný dlh splácať aspoň v akej takej výške, ktorá by bola primeraná jeho finančným možnostiam.

Žalovaný v priebehu súdneho konania neprejavil žiadnu snahu svoj záväzok aspoň čiastočne plniť'.
Žalobca má za že v danom prípade nie sú naplnené odôvodnené dôvody pre priznanie plnenia v
splátkach, zohľadňujúc výšku dlhu, ako aj ľahostajný prístup žalovaného k plneniu si svojich zmluvných
povinností. Žalobca tiež poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v konaní nepredložil žiadny dôkaz o jehonepriaznivej finančnej situácii. Čo sa týka posúdenia samotných okolností prípadu, má žalobca za to,
že súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možností žalovaného uhradiť' dlžnú pohľadávku.
Zákonexplicitnepodmieňujealternáciudĺžkyparičnejlehotyodôvodnenosťouprípadu,tedasúdnemôže

určiť' dlhšiu lehotu bez relevantných skutkových tvrdení podložených zodpovedajúcimi dôkazmi. Z
vykonaného dokazovania vo veci súd nemohol adekvátnym spôsobom posúdiť komplexné pomery
žalovaného. Okresný súd sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi žalovaného, ale svoje zistenia
obmedzil výlučne na uvedenie, že si žalovaný zobral pôžičku 5.000 Eur a dostal sa do ťažkej finančnej
situácie. Pred nedávnom mu ochorela manželka ťažkou chorobou, on sám má zdravotné problémy,

preto prestal pôžičku splácať. Má viac pôžičiek a nevládze ich splácať. Má 2 hypotéky, čo je spolu 340
Eur, zobral pôžičky aj z nebankoviek. V robote má problém s výplatou. Výplatu má 700 Eur v čistom.
Žalovaný ďalej uviedol, že má brušný pruh, musí ísť na operáciu a keďže je jeho práca fyzicky náročná,
vyzerá to tak, že už ju viac nebude môcť vykonávať. Manželka poberá čiastočný invalidný dôchodok,
ktorý je asi 133 Eur, bývajú v byte s nájomným 140 Eur. Len ťažko vedia vyjsť z jeho platu. V uvedenom
žalobca poukazuje aj na aktuálnu judikatúru, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.

24Co/322/2016-85 zo dňa 1.3.2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave čk. 8Co/ 116/ 2017-64 zo dňa
30.1.2018, uznesenie Krajského súdu v Trnave čk. 23co/392/2017-77 z 28.5.2018, rozsudok Krajského
súdu v Nitre čk. 7Co/164/2018-336 z dňa 27.9.2018, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 43Co/18/2017-95 z 21.9.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre čk. 8Co/34/2017-97 z 15.6.2017,
uznesenie Krajského súdu v Nitre čk. 6Co/49/2017-70 zo dňa 17.1.2018, rozhodnutie Krajského súdu v

Prešove čk. 19Co/ 157/ 2017 - 86 zo dňa 22. februára 2018.

8. Žalovaný odvolanie nepodal, k dourčenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.)
a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutievmedziachdanýchrozsahomadôvodmiodvolania,tedavýlučnevčastiúrokovzomeškania
(§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby

zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti povolenia
splátok s použitím § 388 C.s.p. zmeniť, v zamietajúcej časti je však odvolanie žalobcu nedôvodné a
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti je potrebné ako vecne správne s použitím § 387 ods. 1 C.s.p.

potvrdiť.

11. Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (§ 367 ods. 3 C.s.p.) súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.074,68 Eur spolu s úrokom 116,50 Eur, úrokom z
omeškania vo výške 2,88 Eur, úrokom z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny 4.074,68 Eur od

28.9.2018 do zaplatenia.

12.Predmetomodvolaciehoprieskumusatakstalalenodvolanímnapadnutázamietajúcačasťvovýroku
II. a povolenie splátok vo výroku I..

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i v prevažnej miere správne právne posúdil, pokiaľ sa jedná o zamietnutie žaloby v časti
uplatnených úrokov po zosplatnení a úrokov z omeškania z úrokov.

14. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné preposúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažnej miere zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na prevažne správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

15. Z obsahu spisu a dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca a žalovaný
uzavreli dňa 6.5.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000308750 - Pôžička, na základe
ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 5.000 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splácať v
mesačných splátkach (96) po 78,46 Eur. Z textu zmluvy vyplýva RPMN 13,34%, fixná ročná úroková

sadzba 10,9% do splatnosti, priemerná hodnota RPMN 15,37%, celková čiastka, ktorú musí klient
zaplatiť 7.782,16 Eur, termín splatnosti 1. anuitnej splátky 25.5.2016, periodicita a termín splatnosti
anuitnej splátky mesačne, 25. deň kalendárneho mesiaca, splatnosť úveru 25.4.2024. Podľa prehľadu
splácania do predčasného zosplatnenia, žalovaný z dlžnej sumy pôžičky jednotlivými splátkami uhradil
na istinu sumu 925,32 Eur, na úrok sumu 1.080,97 Eur a na poistné sumu 26,88 Eur. Keďže žalovaný
porušil povinnosť uhrádzať jednotlivé splátky riadne a včas, žalobca listom - opakované upozornenie

zo dňa 25.7.2018 vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok vo výške 65,23 Eur a zmluvnej
pokuty vo výške 15 Eur do 30.7.2018 a zároveň žalovaného upozornil na právo veriteľa zosplatniť celú
pohľadávku. Z dôvodu opakovaného neplnenia zmluvných podmienok zo strany žalovaného, žalobca
pristúpilkpredčasnejsplatnostiúveruk27.9.2018,očomžalovanéhoinformovallistomzodňa27.9.2018
-výzvanapredčasnésplatenieúveruavyzvalžalovanéhokbezodkladnejúhradedlžnejčiastky4.269,06

Eur s príslušenstvom.

16. Podstatnou spornou otázkou zostalo, aký má vplyv zosplatnenie úveru na ďalšie úročenie, t. j. či
má žalobca ako veriteľ nárok na zmluvne dohodnuté úroky z úveru aj po zosplatnení, alebo po takomto
zosplatnení má nárok len na zákonné úroky z omeškania.

17. Pre jednoznačné určenie plnení, ktoré má veriteľ právo od dlžníka požadovať, je potrebné jasne
rozlíšiť úrok zmluvný od úroku z omeškania, a to najmä z časového hľadiska. Zmluvný úrok je plnenie,
ktoré má akcesorickú povahu. Je teda spojené s istinou úveru a od jej existencie závisí aj samotný
zmluvný úrok. Veriteľ sa môže rozhodnúť, či bude úrok z poskytnutého úveru požadovať. Zmluvný úrok

je vlastne odmena veriteľa za to, že poskytol finančné prostriedky dlžníkovi. Veriteľovi, ktorý poskytne
dlžníkovi úver, popri nároku na vrátenie poskytnutej sumy úveru vzniká aj právo na zmluvné úroky, teda
na akúsi odmenu za to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok a vo výške, ktoré si
dohodnú v zmluve.

18. Oproti zmluvným úrokom je úrok z omeškania odlišným inštitútom definovaným v ustanovení §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Dlžník sa dostane do omeškania so splatením dlhu, ten sa stane splatným a následne nastupuje

právo veriteľa požadovať úrok z omeškania a prípadne aj zmluvnú pokutu.

19. Odpoveď na otázku, či možno zmluvné úroky požadovať aj po splatnosti úveru, spočíva primárne
v posúdení, či je potrebné ustanovenie § 517 ods. 2 OZ považovať za kogentné (bez možnosti sa
od neho odchýliť) alebo plne dispozitívne (dá sa od jeho znenia odchýliť). Kogentný výklad znamená,

že ak je dlžník v omeškaní, môže veriteľ požadovať iba samotné plnenie dlžnej istiny a následne
úrok z omeškania, ktorý je pre spotrebiteľské úverové vzťahy limitovaný (na rozdiel od úpravy podľa
Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa strany môžu dohodnúť na výške úroku a táto nie je pre
obchodnoprávne vzťahy limitovaná).

20. Je nesporným, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie
finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do
splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa
prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom
stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet

zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta).21. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa
iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.

Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci
zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a ide o nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe

kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.

22. Podľa názoru vyslovenom i v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn.
6Co/190/2014)inýstavjevšakpríznačnýprepredčasnéamimoriadnezosplatnenieúveru,kdeveriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má

právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému

vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal
stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde

dlžník by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by
naďalej mal nárok na úroky zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. Išlo by o právny stav, podľa
ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval,
ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi - spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké
práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

23. Odvolací súd si je vedomý, že súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho
predčasnom zosplatnení nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom v odvolaní poukázané rozhodnutia
krajských súdov, avšak v tejto otázke sa odvolací súd prikláňa k názoru, že veriteľovi patria úroky z
úveru len na čas do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba

úroky z omeškania. V danom prípade si strany v zmluve dojednali zmluvný úrok ako fixný do doby
splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá, žalobca však v zmysle zmluvných
dojednanípristúpilkzosplatneniuceléhoúveruskôr.Jenesporné,žeúverovývzťahspočívav poskytnutí
peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru
si pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky

až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové
obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevrátil, prichádzajú do úvahy za
obdobie od splatnosti úveru úroky z omeškania. Odvolací súd sa pritom opiera o judikatúru vyšších
súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v
rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4Cdo/143/98), boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského

súdu v Prešove č. k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný
súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, keď uviedol, že k záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ
pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré
bynasvedčovalitomu,žebynamietanérozhodnutiekrajskéhosúdubolo možnépovažovaťzasvojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

24. Ústavný súd sa teda v tomto svojom rozhodnutí vyjadril aj k meritu odvolania. Aj odvolací súd

zastáva názor, že ak spotrebiteľ po zosplatnení už nemá právny titul peňažné prostriedky veriteľa užívať,
niet dôvodu, aby veriteľ inkasoval úroky náležiace mu pri oprávnenej držbe finančných prostriedkov
spotrebiteľom, náležia mu ale úroky z omeškania. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru
vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovanýchku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať

peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by na ťarchu
spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z
omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

25. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na to, že na podporu právneho názoru vysloveného súdom
prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, existuje množstvo rozhodnutí s vyslovením
rovnakého právneho názoru o neopodstatnenosti nároku na úroky aj za obdobie po splatnosti
pohľadávky, napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/16/2018 z 12.4.2018,
sp. zn. 15Co/193/2018 z 7.11.2018, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/70/2018 z 25.10.2018,
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/221/2016 z 28.11.2017, sp. zn. 24Co/99/2017 z 27.3.2018,

sp. zn. 17Co/110/2018 z 8.11.2018, Krajského súd v Trnave sp. zn. 10Co/403/2016 z 27.3.2018,
sp. zn. 24Co/189/2018 z 6.3.2019. Takýto záver obsahuje aj Rozsudok Krajského súdu Bratislava,
sp. zn. 6Co/56/2018 <. z 04.09.2019.

26. Aj keď judikatúra nie je formálnym prameňom práva, súdy majú povinnosť v záujme právnej
istoty rozhodovať o rovnakých veciach rovnako. Pokiaľ ani žalobca v odvolaní neuviedol žiadne iné
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR s odlišnými právnymi závermi, nebolo možné

jeho odvolaniu vyhovieť.

27. Osobitne možno poukázať na rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/56/2018 zo dňa
28.03.2018,ktoréhoprávnavetavznení„Vprípadeplneniazospotrebiteľskéhoúveru,zmluvnýúrokodo
dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len

do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká,
vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo
k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje
značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.“ bola neskôr prijatá ako stanovisko č. 1/2019
Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave na rokovaní dňa 20.2.2019.

28. Žiada sa dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu
na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu
(do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku
prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia peňažných prostriedkov, ktorej koniec završuje

tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo
splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokoch
z omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho
peňažných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom)

alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok
absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav
nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí
vzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestouto
nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok)

veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti
úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky
u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. V opačnom prípade by
bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol dlžník vystavený všetkým

sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby ku zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvypred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše by tak došlo k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol
tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej
nečinnosti. Takéto správanie veriteľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.

29. Na doplnenie odvolací súd ešte uvádza, že veriteľ poskytuje dlžníkovi v podstate dve výhody, keď
prvou je možnosť dlžníka použiť cudzí kapitál často väčšieho objemu v porovnaní s jeho aktuálnymi
vlastnými finančnými možnosťami a druhou je možnosť vrátiť požičaný kapitál až po uplynutí určitej
doby, počas ktorej veriteľ nie je oprávnený kapitál požadovať späť. Pokiaľ ide o zosplatnenie, ako už

bolo uvedené, ide o dôsledok protiprávneho správania sa dlžníka, teda reakciu veriteľa na neplatenie
splátok istiny spolu s úrokmi. Formálne zosplatnením dochádza k posunu splatnosti pohľadávky. Týmto
spôsobom dlžník stráca vyššie uvedené výhody, predovšetkým vrátiť požičané peňažné prostriedky
v splátkach. Z hľadiska výhodnosti alebo nevýhodnosti postavenia spotrebiteľa, ako aj postavenia
veriteľa, sa žiada doplniť, že veriteľ poskytuje peňažné prostriedky s určitým obchodným zámerom a
obchodnoupolitikou,kedynazákladeajponukyadopytuposkytujepeňažnéprostriedkyspredpokladom

čo najvyššieho zisku, z tohto dôvodu poskytuje úver s dobou návratnosti v určitej lehote, pričom
ako odplatu dojednáva úroky v určitej výške. Výška týchto úrokov súvisí s tým, za akých okolností
podmienokjeveriteľochotnýpeňažnéprostriedkypožičať,resp.stratiťdispozíciusnimiajzarizika,čiich
predpokladaná ziskovosť bude v zmysle obchodnej politiky veriteľa. Veriteľ v takomto prípade získava
väčší objem peňazí, ktoré aktuálne môže použiť s tým, že predpokladá, že v určitom časovom horizonte

tieto bude schopný vrátiť. Pokiaľ nastane situácia, že dlžník peňažné prostriedky nie je schopný vrátiť,
teda plniť v súlade so svojím záväzkom, veriteľ nemusí pristúpiť k zosplatneniu úveru, pričom nezanikne
ani nárok veriteľa počas tohto obdobia na úrok ako odplatu (v takomto prípade nevzniká nárok na úroky
z omeškania z celej sumy).

30. Taktiež pokiaľ žalobca argumentuje, že úroky predstavujú cenu finančných prostriedkov, ktoré
žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi, odvolací súd poznamenáva, že tento názor
nijako nespochybňuje a úroky predstavujú vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd
poznamenáva,žebankaakoveriteľpočasprocesukontraktácieurčujesvojeúverovépodmienky,vrámci
ktorých stanovuje aj odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého

veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver si stanovuje za dané
ohraničené úverové obdobie, na ktoré sa úverový vzťah uzatvára. Preto práve cena za úver za úverové
obdobie do splatnosti úveru je pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu
voči veriteľovi. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade,
ak by bol zachovaný stav, že veriteľ (banka) a dlžník (spotrebiteľ) budú plniť podľa podmienok a v

termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim
jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,
ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany
veriteľa. K predčasnému zosplatneniu úveru spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa a bol to
veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku

svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Úroky preto predstavujú cenu peňazí v zmysle ceny
obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto voľne
nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrývajú veriteľovi práve úroky splácané spolu s istinou v
rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti splatenia úveru tak
vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných

podľa splatenia úveru. Pokiaľ teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné
prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.

31. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní odkazuje na ust. § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch

a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka s obdobnou úpravou, treba zdôrazniť, že obe tieto ustanovenia
riešia len prípad, kedy dôjde k splateniu dlhu pred dohodnutou lehotou splatnosti a výslovne pre tento
prípad ustanovujú, že dlžník je povinný uhradiť úrok len za dobu do splatenia úveru, teda nie aj za dobu
dohodnutej splatnosti, ktorá je dlhšia. Citované ustanovenia teda neriešia opačný prípad, kedy doba
reálneho vrátenia peňažných prostriedkov prekračuje lehotu splatnosti. Z uvedeného dôvodu citované

ustanovenia na daný prípad nie sú aplikovateľné a to ani analogicky.

32. Je dôvodné prihliadnuť aj na ust. § 519 OZ, podľa ktorého právo veriteľa na náhradu škody
spôsobenej omeškaním dlžníka nie je dotknuté; pri omeškaní s plnením peňažného dlhu možno všaknáhradu škody požadovať, len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania.
Samotný zákonodarca teda popri nároku veriteľa na úroky z omeškania v prípade omeškania dlžníka
s plnením peňažného dlhu ustanovuje aj nárok veriteľa na náhradu škody. Škodou pre poskytovateľa

spotrebiteľského úveru by mohol byť ušlý zisk spočívajúci v tom, že dlžný kapitál nemohol odplatne
požičať inému klientovi, ktorý by mu za to platil úroky; uvedené by však bolo nereálne v prípade, ak by
mal veriteľ dostatok voľného kapitálu, ktorý mohol požičať bez ohľadu na to, či mu dlžník splatil včas
alebo nie. Je potrebné pritom vyzdvihnúť skutočnosť, že škodu môže podľa zákona veriteľ požadovať
len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania. Ako uvádza odborná literatúra

k tejto problematike, veriteľ by však z dôvodu omeškania dlžníka dosiahol neprimeraný prospech, ak
by sa nárok na náhradu škody, ako aj nárok na úroky z omeškania (poplatok z omeškania) uspokojili
popri sebe.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietnutej časti vo výroku II. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi

osobitne nenapadnutom, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil.

34. Ďalším predmetom odvolacieho prieskumu bola otázka povolenia splátok. Vzhľadom na to, že
odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania

či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je len právne posúdenie otázky
povolenia splátok, odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať
pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

35. Podľa § 232 ods. 2 CSP ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym

uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak; podľa ods. 3 takéhoto ustanovenia lehota na
plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu
lehotu; napokon podľa ods. 4 rovnakého ustanovenia ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a
v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich
splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo

splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

36. Jedným z ustálených pravidiel rozhodovacej praxe súdov je pravidlo, podľa ktorého by k zaplateniu
celého dlhu i vo forme splátok malo prísť najneskôr do 36 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa takáto výhoda poskytla (resp. v časovom intervale takéto rozpätie prekračujúcom nanajvýš

nepatrne) a to i pri zohľadnení okolnosti získania žalovaným nespornej výhody (odkladu) už praktickým
donútením žalobkyne uplatniť právo na súde.

37. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že princípu vyváženej ochrany práv
oboch strán sporu, i so zreteľom k okolnostiam vlastným tejto konkrétnej veci zodpovedá lehota na

plnenie a povolenie splátok vo výške 120,- eur mesačne tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku,
s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Odvolací
súd tak čiastočne akceptoval výhradu odvolateľa voči výške mesačnej splátky, keď pri mesačnej splátke
90,- eur by ani priznaná istina nebola splatená do 3 rokov, preto odvolací súd považoval za dôvodné
určiť výšku mesačnej splátky na 120,- eur, takto bude splatená istina s vyčísleným úrokom a úrokom z

omeškania splatená do 3 rokov (4.194,06 : 36 = 116,50). Ochrana veriteľa je zároveň zabezpečená aj
tým, že v prípade s omeškaním čo i len jednej splátky žalovaný stráca výhodu splátok. Pokiaľ odvolateľ
namietal, že súd prvej inštancie dostatočne nezisťoval pomery žalovaného, odvolací súd túto námietku
nepovažuje za dôvodnú, súd prvej inštancie správne vychádzal zo skutkových tvrdení žalovaného, ktoré
žalobca nepoprel a preto sa stali nespornými, žalobca sa svojou neúčasťou na pojednávaní sám pripravil

o možnosť namietať voči povoleniu splátok. Bolo by v rozpore so zásadou kontradiktórnosti ako aj
zásadou hospodárnosti konania, aby súd bez návrhu z vlastnej iniciatívy vykonával dokazovanie na
preukázanie pomerov žalovaného.

38. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti povolenia splátok, v súlade s ust. § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 4.074,68 Eur spolu s úrokom 116,50 Eur, úrokom z omeškania vo výške 2,88
Eur, úrokom z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny 4.074,68 Eur od 28.9.2018 do zaplatenia,
všetko v mesačných splátkach po 120,- Eur, počnúc právoplatnosťou rozsudku, s tým že prvá splátkaje splatná do 25. kalendárneho dňa v mesiaci nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a každá ďalšia
splátka je splatná najneskôr do 25. dňa toho ktorého mesiaca, pod stratou výhody poskytnutých splátok
pri vynechaní čo i len jednej splátky.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nebolo
preukázané, že by mu nejaké trovy odvolacieho konania vznikli, žalovaný bol v odvolacom konaní

pasívny, neučinil v ňom žiaden úkon, ani si náhradu trov konania neuplatnil.

40.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd preto už nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

41. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).