Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. apríl 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/221/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114201066
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4114201066.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej žalobcu: R.. W.
W., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., G.. A. K. 7, zastúpený advokátskou kanceláriou Benkóczki, Baláž
- advokáti, s. r. o., so sídlom Bratislava, 29. augusta 36A proti žalovanému: Remesloslužba, výrobné
družstvo, so sídlom Košice, Barčianska 66, IČO: 00 168 581, zastúpený JUDr. František Kočka, advokát,
so sídlom Košice, Stropkovská 48, o zaplatenie 13.287,47 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. februára 2016 č. k. 14C/8/2014-98 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti do sumy 11.464,50

eura p o t v r d z u j e a vo zvyšnej vyhovujúcej, zamietajúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania
rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 11.842,26 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 61
Exekučného poriadku. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je
čiastočne dôvodná. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca (súd prvej inštancie nesprávne

uviedol žalovaný) na základe odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu v Nitre 5T/194/2003 zo dňa
17. 06. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre č. k. 7To/71/2009, ktorým bol okrem iného zaviazaný
spolu s R.. X. W. na náhradu škody poškodenému žalovanému (súd prvej inštancie nesprávne uviedol
žalobcovi) vo výške 11.464,50 eura, uhradil na účet súdnej exekútorky JUDr. Márie Hlavňovej dňa
07. 10. 2010 sumu 13.287,47 eura. Tiež bolo v konaní nesporné, že tento exekučný titul bol neskôr
rozsudkom NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010 zo dňa 12. 05. 2011 zrušený a Okresnému súdu v Nitre bolo
prikázané, aby znovu vec prerokoval a rozhodol. Okresný súd Nitra rozhodol rozsudkom 33T/81/2011

zo dňa 20. 06. 2012, právoplatným dňa 18. 01. 2013 tak, že obžalovaných podľa § 226 písm. b)
TP spod obžaloby oslobodil a poškodeného - Remesloslužba, výrobné družstvo, Košice odkázal s
nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach. Je zrejmé, že týmto rozhodnutím
bolo definitívne v trestnom konaní rozhodnuté aj o nároku poškodeného na náhradu škody, v tomto
konaní žalovaného. Žalovaný sa v konaní bránil vznesenou námietkou premlčania, pričom poukazoval
na to, že rozsudok NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010, ktorým bol zrušený pôvodný odsudzujúci rozsudok
OS Nitra, nadobudol právoplatnosť 02. 08. 2011 a žalobca podal žalobu na súd až dňa 17. 01. 2014.

So vznesenou námietkou premlčania sa však súd nestotožnil, nakoľko podľa súdu premlčacia doba
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako plnenia poskytnutého na základe právoplatného súdneho
rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené rozhodnutím odvolacieho súdu či dovolacieho súdu, začala
plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vydaného vo veci samej o tomto plnení. Premlčanienároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že pôvodný rozsudok, na základe
ktorého sa plnilo, bol po zrušujúcom rozhodnutí nahradený novým rozsudkom, začína plynúť jeho
vyhlásením. Doručenie zrušujúceho rozhodnutia súdu teda nie je tým okamihom, ktorým dochádza k

získaniu bezdôvodného obohatenia, a preto nemožno od neho počítať plynutie premlčacej doby. V tomto
súd rovnako ako žalobca poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo 17/2009. Keďže o obžalobe a
súčasne nároku poškodeného (žalovaného) bolo s končenou platnosťou rozhodnuté až rozsudkom sp.
zn. 33T/81/2011 zo dňa 20. 06. 2012, právoplatným dňa 18. 01. 2013 a žaloba bola podaná dňa 17. 01.
2014, je zrejmé, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu. Čo sa týkalo ďalšej obrany žalovaného, tento

poukazoval na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého v exekučnom konaní platí zásada
zákazunávratudopôvodnéhostavu.Vprípade,žedôjdekvykonaniuexekúcie,hocisaneskôrukáže,že
exekúcia nemala byť vykonaná, nemožno už vykonaný exekučný úkon zrušiť. Výklad tohto ustanovenia
je sporný, ale jeho význam je zrejme poskytovať ochranu tretím osobám, ktoré dobromyseľne nadobudli
právavexekúcii.Toľkoknemunapokonuvádzalaajpôvodnádôvodováspráva.Jetonajmävprípadoch,
keď súdny exekútor predá hnuteľnú vec na dražbe, napriek tomu, že povinný podal proti exekúcii

včasné námietky. Vykonanú dražbu, napriek uvedenému procesnému nedostatku, nie je možné zrušiť
alebo opakovať. Vlastnícke právo k veci prešlo na vydražiteľa. Povinnému zostáva nárok na náhradu
škody podľa okolností prípadu. Pod R 48/2009 riešil Najvyšší súd širší komplex otázok, a to na základe
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, proti ktorému súdny exekútor namietal okrem iného
to, že vyhovením mimoriadnemu dovolaniu by došlo k zásahu do vzniknutého právneho stavu v rozpore

s § 61 Exekučného poriadku. Najvyšší súd tento názor neprijal, ale povedal, že „uvedené ustanovenie
vyjadruje zásadu, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli,
nemôžu byť dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že by za podmienok stanovených zákonom
nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávností rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich
sa výlučne účastníkov exekučného konania". Z uvedeného súd vyvodil záver, že aj v tomto prípade, keď

došlo k zrušeniu pôvodného exekučného titulu, ktorý sa týkal len strán sporu a navyše neboli dotknuté
práva tretích osôb (napr. nadobudnutím vlastníckeho práva na dražbe), nemožno použiť ustanovenie
§ 61 Exekučného poriadku. Žalovaný tiež vzniesol kompenzačnú námietku a žiadal započítať jeho
nárok v sume 11.464,50 eura s príslušenstvom oproti nároku žalobcu, a to ako náhradu škody. Poukázal
na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a § 135 a ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého

konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami
spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Súd tu poukázal na to, že škoda, ktorá vznikla žalovanému
a jej náhrada mu bola priznaná platobným rozkazom sp. zn. 2Rob/803/1998 zo dňa 31. 08. 1998,
sa týkala žalovaného, resp. dlžníka HARDCOPY CENTRUM, spol. s. r. o., kde jedným z konateľov
bol v tom čase aj žalobca, avšak príslušné ustanovenie § 135a Obchodného zákonníka nadobudlo

účinnosť až 01. 01. 2002, pričom podľa prechodných ustanovení § 768c ods. 1 a ods. 2 Obchodného
zákonníka, tieto ustanovenia možno použiť iba na konania, ku ktorým došlo po 01. 01. 2002. V opačnom
prípade by sa súd mohol zaoberať obranou žalovaného aj z toho hľadiska. Súd však s poukazom
na vtedajšiu zákonnú úpravu nemôže započítať nárok žalovaného, ktorý mal voči právnickej osobe,
keď neexistovala žiadna hmotnoprávna zodpovednosť konateľov spoločnosti za konanie spoločnosti.

Súd v tomto poukázal na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010, kde uvádza, že
spoločnosť s ručením obmedzeným je kapitálovou spoločnosťou, čo znamená, že majetok spoločnosti
je oddelený od majetku jej spoločníkov. Z toho potom vyplýva i princíp ručenia, a teda, že spoločníci
ručia za záväzky spoločnosti voči tretím osobám len do výšky ich nesplatených vkladov zapísaných v
obchodnom registri, zatiaľ čo spoločnosť zodpovedá za svoje záväzky celým svojím majetkom. Prevod

obchodnéhopodieluspôsobujevpodstatelenzmenuvlastníkaspoločnostivpodobenovéhospoločníka,
pričom všetky aktíva a pasíva v spoločnosti zostávajú zachované. Ani orgánom činným v trestnom
konaní sa nepodarilo preukázať, či predmetná spoločnosť mala v čase prevodu obchodného podielu
nejaký majetok. Na základe uvedeného dôvodu je aj kompenzačná námietka žalovaného nedôvodná.
Z vykonaného dokazovania preto nesporne vyplýva, že právny titul, na základe ktorého žalobca plnil

žalovanému odpadol, a preto na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, avšak nie vo výške
žalovanej sumy 13.287,47 eura. Z exekučného spisu vyplýva, že suma 13.287,47 eura pozostávala zo
samotnej istiny 11.464,50 eura, trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 339,10 eura,
notárskeho poplatku za overenie exekučného titulu v sume 22,16 eura, súdneho poplatku exekútorovi
v sume 16,50 eura a trov exekúcie v sume 1.445,21 eura. Z uvedeného vyplýva, že suma, ktorá bola

poukázaná žalovanému bola vo výške 11.842,26 eura (bez trov exekúcie 1.445,21 eura), to znamená,
že žalovaný sa obohatil o sumu 11.842,26 eura. Preto ho súd zaviazal na zaplatenie uvedenej sumy
a vo zvyšku, čo do sumy 1.445,21 eura, súd žalobu zamietol. Žalobca žiadal aj úrok z omeškania vo
výške 8,75% ročne od 18. 01. 2013 do zaplatenia zo žalovanej sumy, tento mu však súd nepriznal,nakoľko žalobca súdu nepreukázal, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. Žalobca iba uvádzal, že
žiadal žalovaného o vrátenie žalovanej sumy, žiaden dôkaz však v tomto smere produkovaný nebol.
Preto súd žalobu v časti požadovaného úroku z omeškania zamietol. O trovách konania súd rozhodol

podľa § 150 ods. 1 OSP tak, že žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Súd v danom prípade
vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žalovaný považoval svoj nárok, ktorý mu bol
priznaný prvým odsudzujúcim rozsudkom za dôvodne vymožený, pričom exekučné konanie skutočne
prebiehalo na základe právoplatného rozsudku súdu. Nie vinou žalovaného nakoniec došlo k zrušeniu
pôvodného právoplatného rozsudku a tým aj jeho nároku na náhradu škody, pričom v tom čase bola

už žalovaná suma vymožená a pripísaná na účet žalovaného. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd
videl aj minimálne v nedbanlivostnom konaní žalobcu (keďže úmysel preukázaný nebol) ako jedného
zo spoločníkov spoločnosti HARDCOPY CENTRUM, spol. s. r. o., ktorá v čase, keď mala splatné
záväzky voči žalovanému ako svojmu obchodnému partnerovi si svoju povinnosť uhradiť splatné faktúry
nesplnila, ale previedla obchodný podiel na inú osobu. Pritom je zrejmé, že v mene spoločnosti konajú
konatelia, a preto nemožno stále poukazovať na to, že ide o úplne iný subjekt - právnickú osobu, keď za

jej konaním treba vidieť konkrétne fyzické osoby. S poukazom na uvedené súd rozhodol, že žalobcovi
náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania,
napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním zmeny rozhodnutia

súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu. Vytkol
súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú nesprávne, nakoľko žalovaný

sa bezdôvodne obohatil o celú žalovanú sumu. Poukázal na ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného
poriadku, podľa ktorého plnenie exekútorovi má rovnaké účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému.
Dňa 07. 10. 2010 exekútorovi ako povinný plnil sumu vo výške 13.287,47 eura, pričom exekútor
z uvedenej sumy oprávnenému poukázal len časť vo výške 11.842,26 eura a zvyšok vo výške
1.445,21 eura si neponechal. Napriek tejto skutočnosti, bez ohľadu na to, že celá táto suma nebola

poukázaná oprávnenému platí, že priamo oprávnenému plnil sumu vo výške 13.287,47 eura, pretože
podľa právnej fikcie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku plnenie exekútorovi má rovnaké účinky ako
keby plnil oprávnenému (žalovanému). Ďalej uviedol, že rovnako sú nesprávne skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie, ktorý mu nepriznal požadovaný úrok z omeškania, nakoľko omeškanie
žalovaného bolo riadne preukázané. Pre poškodeného, ktorému bolo plnené na základe odsudzujúceho

rozsudku, neskôr zrušeného rozsudkom dovolacieho súdu a následne nahradeného oslobodzujúcim
rozsudkom, znamená právoplatnosť tohto nového, oslobodzujúceho rozsudku vznik povinnosti riadiť sa
oslobodzujúcim rozsudkom a povinnosti vydať ako bezdôvodné obohatenie to plnenie, s nárokom na
ktoré bol odkázaný na občianske súdne konanie. Taktiež skutočnosť, že žalovaného osobitne písomne
vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia nebola medzi stranami sporná a o tejto skutočnosti, ani

o jej pravdivosti neboli žiadne pochybnosti. Ako prílohu k podanému odvolaniu žalobca pripojil výzvu
žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia a súčasne odpoveď žalovaného na túto výzvu.
Poukázal i na to, že v zmysle ustálenej judikatúry, ak žiadosť veriteľa o plnenie dlžníkovi nedošla už skôr,
treba za kvalifikovanú žiadosť veriteľa o plnenie považovať žalobu, pričom dňom splatnosti pohľadávky
uplatnenej v žalobe je vždy najneskôr prvý deň po doručení tejto žaloby žalovanému. Navyše, skutkové

a právne posúdenie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania súdom prvej inštancie v konečnom
dôsledku evokuje absurdný záver, že k omeškaniu žalovaného s vydaním bezdôvodného obohatenia
do vyhlásenia rozsudku vôbec nedošlo. K napadnutému výroku súdu prvej inštancie o trovách konania
uviedol, že v posudzovanej právnej veci nie sú z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania dané
dôvody hodné osobitného zreteľa. Skutočnosť, že žalovaný považoval svoj nárok za dôvodný len na

základe nezákonného, a preto neskôr zrušeného exekučného titulu, nemôže byť v žiadnom prípade
vykladaná v jeho neprospech, najmä za situácie, keď žalovaný ako strana dotknutého trestného konania
vedel, že pôvodný odsudzujúci rozsudok bol zrušený a následne nahradený novým, oslobodzujúcim
rozsudkom, žalovaný teda nebol a ani nemohol byť v tomto smere dobromyseľný. Naviac, žalovaný
mal dostatočný časový priestor vydať mu dobrovoľne bezdôvodné obohatenie a predísť tak začatiu

občianskeho súdneho konania, ktorého trovy sú preto výsledkom výlučne postoja žalovaného. Rovnako
skutočnosť, že bol konateľom HARDCOPY CENTRUM spol. s r. o. v čase, keď spoločnosť mala splatné
záväzky voči žalovanému, pričom v tom čase previedol ako spoločník obchodný podiel na inú osobu,
je z hľadiska priznania nároku na náhradu trov konania, v ktorom sa voči žalovanému domáha vydaniabezdôvodného obohatenia, irelevantná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť,
na základe akých dôkazov súd prvej inštancie ustálil jeho údajné nedbanlivostné konanie, v ktorom
následne vzhliadol dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania.

3. Rozhodnutie súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním i žalovaný, a to v jeho
vyhovujúcej časti, domáhajúc sa ním zrušenia rozsudku súdu v jeho napadnutej časti a vrátenia veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, ako i to, že konanie trpí vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalobca nemá voči nemu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 11.842,26 eura a ani
v inej sume a toto právo mu súd nemal priznať. Okresný súd Nitra v predmetnom konaní zistil, aká
suma bola poukázaná na účet súdnej exekútorky, avšak akú časť mu z tejto sumy exekútorka ako
oprávnenému skutočne uhradila z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Napriek tomu
súd dospel k záveru, že sa bezdôvodne obohatil v rozsahu 11.842,26 eura. Žiaden dôkaz, z ktorého

by bolo zrejmé, aká suma bola v skutočnosti pripísaná na jeho účet, nebol v konaní vykonaný a
vykonanie takéhoto dôkazu ani žalobca nenavrhoval. Súdna exekútorka na bankový účet oprávneného
nepoukázala sumu 13.287,47 eura a ani sumu 11.842,26 eura. Trestným rozsudkom Okresného súdu
Nitra zo dňa 17. 06. 2009 boli žalobca a jeho brat ako obžalovaní zaviazaní, aby mu zaplatili ako
poškodenému náhradu škody v sume 11.464,50 eura. Z dôkazov vykonaných v predmetnom konaní

preto nevyplýva záver, že by sa na úkor žalobcu obohatil v sume 11.842,26 eura, teda v rozsahu, v
akom ho na plnenie zaviazal súd. Okrem výšky priznanej súdom ďalej namietal i jeho pasívnu vecnú
legitimáciu, keď žalobca sumu 13.287,47 eura uhradil súdnej exekútorke a nie jemu. Žalobca pritom
vykonal úhradu sumy 13.287,47 eura dňa 07. 10. 2010 v exekučnom konaní na účet súdnej exekútorky,
pričom podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní

vylúčené. S názorom súdu, podľa ktorého sa predmetné ustanovenie vzťahuje iba na ochranu práv
tretích osôb sa nestotožňuje. Súd prvej inštancie sa taktiež nezaoberal skutočnosťou, že exekučné
konanie bolo skončené upustením od vykonania exekúcie podľa § 46 ods. 3 Exekučného poriadku. Ďalej
namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho obranou uplatnenou v konaní voči podanej
žalobe a zodpovednosťou za škodu žalobcu podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že v

trestnom konaní došlo k zrušeniu výroku o náhrade škody neznamená, že škoda nevznikla. Zrušením
rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že
právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, to znamená, že podľa hmotného práva táto
povinnosť neexistovala. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj v prípade, že by vzniklo, by
bolo premlčané, keď žaloba v predmetnom konaní bola súdu doručená 17. 04. 2014, teda po uplynutí

premlčacej doby. S právnym názorom súdu prvej inštancie o posúdení plynutia premlčacej doby sa
nestotožňuje, keď pôvodný rozsudok, ktorým bola uložená povinnosť nahradiť mu škodu ako právny
titul odpadol už rozhodnutím Najvyššieho súdu a vydaním nového rozsudku Okresného súdu z 20.
06. 2012 vznikol nový právny titul, ktorý má svoj samostatný režim. Okresný súd Nitra sa podľa jeho
názoru nedostatočne vysporiadal s plynutím premlčacej doby, pokiaľ ide o subjektívnu a objektívnu

lehotu. Okamih začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby nie je totožný s dňom, kedy začne plynúť
subjektívna premlčacia doba. Objektívna trojročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka začne plynúť dňom, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo, a to bez ohľadu na to, či
oprávnený o svojom práve na vydanie bezdôvodného obohatenia vedel alebo nie. Peňažné prostriedky
uhradil žalobca na účet súdnej exekútorky dňa 07. 10. 2010 a táto časť z nich uhradila jemu dňa 11. 10.

2010, a teda aj v prípade, ak by právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo, objektívna
trojročná premlčacia doba začala plynúť najneskôr 12. 10. 2010 a skončila najneskôr 12. 10. 2013, a
teda žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby, až dňa 17. 01. 2014. Záverom uviedol, že i v
prípade, ak by mal žalobca voči nemu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, výkon jeho práva,
ktorým žiada vydanie bezdôvodného obohatenia je v rozpore s dobrými mravmi.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného
považuje za nedôvodné. Vykonanie dokazovania, ktoré by malo preukázať výšku sumy, ktorá bola v
skutočnosti pripísaná na účet žalovaného by v predmetnej právnej veci bolo nadbytočné a neúčelné,
nakoľko na exekučné konanie vedené na Exekútorskom úrade JUDr. Márie Hlavňovej pod sp. zn. Ex

869/2010 dopadá retroaktívne v zmysle § 243b ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenie § 46 ods. 3
Exekučného poriadku, podľa ktorého plnenie exekútorovi má rovnaké účinky, ako keby povinný plnil
oprávnenému. Z hľadiska právnych účinkov plnenia oprávneného je irelevantné, akú sumu exekútor
poukázal oprávnenému a akú sumu si ponechal. Preto bez ohľadu na to, či celá suma bola alebonebola poukázaná oprávnenému, platí, že priamo oprávnenému plnil sumu vo výške 13.287,47 eura.
Preto platí, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil o celú žalovanú sumu. Na ustanovenie § 46 ods. 3
Exekučného poriadku poukazuje aj v prípade odvolacej námietky žalovaného, že v konaní nie je pasívne

legitimovaný. V posudzovanej veci je nepochybné, že on ako žalobca je nositeľom hmotnoprávneho
oprávnenianavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,ktorémupriamozodpovedáhmotnoprávnapovinnosť
na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom nositeľom tejto hmotnoprávnej povinnosti je žalovaný.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že v exekučnom konaní je navrátenie do predošlého
stavu vylúčené, poukázal na ustálenú judikatúru (R 48/2009), v zmysle ktorej zásada, že navrátenie

do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, znamená, že právne pomery niekoho iného
ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť exekúciou dotknuté. Argument žalovaného,
že v prípade judikátu R 48/2009 sa nejednalo o prípad plnenia pred vydaním exekučného príkazu,
ani o upustenie od vykonania exekúcie, je irelevantný. K žalovaným uplatnenej obrane proti podanej
žalobe, poukázal na právoplatný, a teda pre žalovaného ako poškodeného záväzný trestný rozsudok
Okresného súdu Nitra sp. zn. 33T/81/2011, ktorým bol žalovaný s nárokom na náhradu škody v sume

11.464,50 eura odkázaný na konanie v občianskoprávnych veciach, na základe ktorého výroku žalovaný
mohol podať osobitnú žalobu na náhradu škody, ktorej premlčanie týmto namieta. V prípade odvolacej
námietky žalovaného o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia poukázal na uznesenie
NS SR sp. zn. 5MCdo/17/2009, v ktorom Najvyšší súd SR riešil otázku, k akému okamžiku je potrebné
datovať počiatok behu premlčacej doby, teda, kedy sa plnenie prijaté na základe následne zrušeného

rozhodnutia stáva bezdôvodným obohatením. Premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
teda v takomto prípade začína plynúť až od vyhlásenia nového rozhodnutia posudzujúceho tento
nárok, a nie doručením zrušujúceho rozhodnutia súdu. Uvedený právny názor potvrdzuje aj žalovaným
citovaný rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo/3113/2007. Ďalej uviedol, že ako výslovne absurdná
vyznieva odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorej výkon jeho práva, ktorým žiadal od žalovaného

vydanie bezdôvodného obohatenia, je v rozpore s dobrými mravmi. V posudzovanom prípade tým,
kto svoje práva vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov vykonáva spôsobom zasahujúcim do práv a
záujmov iných a zároveň v rozpore s dobrými mravmi, je sám žalovaný, ktorý napriek zjavnej vedomosti
o právoplatnom oslobodzujúcom rozsudku, ktorým bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na
konanie v občianskoprávnych veciach, mu odmieta vydať bezdôvodné obohatenie. Záverom uviedol,

že sa pridržiava ním podaného odvolania proti napadnutému rozsudku, pričom vo vzťahu k odvolaniu
žalovanéhonavrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievodvolanímžalovanéhonapadnutej
časti ako vecne správny potvrdil.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na

vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 11.842,26 eura, vo výške 13.287,47 eura a ani v inej
sume z dôvodov, ktoré uviedol v ním podanom odvolaní. Aj v prípade, ak by aj napriek uvedenému
toto právo vzniklo, bolo by premlčané a súd ho, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, nemohol
priznať, resp. by zaniklo započítaním na jeho nárok na náhradu škody voči žalobcovi, ktorý si uplatnil
ako obranu. Priznanie tohto práva je i v rozpore s § 61 Exekučného poriadku, ako i výkon práva žalobcu

je v rozpore s dobrými mravmi. Opätovne poukázal na to, že pokiaľ bola na účet súdnej exekútorky dňa
07. 10. 2010 uhradená suma 13.287,47 eura, neznamená to, že celá táto suma bola poukázaná na účet
oprávneného. Na strane 3 odvolania sám žalobca uvádza, že dňa 07. 10. 2010 exekútorovi ako povinný
plnil sumu vo výške 13.287,47 eura, pričom exekútor mu z uvedenej sumy poukázal len časť vo výške
11.842,26 eura a zvyšok vo výške 1.445,21 eura si neponechal. S argumentáciou žalobcu, podľa ktorej

sa obohatil aj o sumu, ktorú si ponechala súdna exekútorka a nebola mu uhradená, sa nestotožňuje a v
konaní namietal i jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Poukázal na ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, z ktorého vyplýva, že obohatenie možno vydať len v takom rozsahu, v ktorom bolo zistené,
a teda obohatený je povinný vydať len to, o čo sa zvýšil jeho majetok. Odmena exekútora nemôže
predstavovať príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré by bol

povinný vydať žalobcovi. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, poukázal na dôvody uvedené v ním podanom
odvolaní z 01. 03. 2016, z ktorých vyplýva, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi
nevznikol, resp. aj keby vznikol, súd toto právo nemal priznať, a teda on nemohol byť v omeškaní.
Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že v priebehu konania žalobca súdu nepreukázal,
kedy sa mal on ako žalovaný dostať do omeškania. Z akých skutkových a právnych dôvodov žiadal

žalobca priznať úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 13.287,47 eura od 18. 01. 2013
do zaplatenia žalobca nijako nezdôvodnil. Pokiaľ žalobca uvádza okolnosti, ktoré by mali podľa neho
odôvodňovať omeškanie od 18. 01. 2013 až v odvolaní a až spolu s odvolaním predložil súdu výzvu
na vydanie bezdôvodného obohatenia (z 25. 02. 2013) a jeho odpoveď na túto výzvu (z 05. 03. 2013),žalovaný poukázal na ustanovenie § 154 ods. 1 OSP a na to, že pre rozsudok je rozhodujúci stav
v čase jeho vyhlásenia, ako i na ustanovenie § 120 ods. 4 OSP. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov
konania žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje v tejto časti s odôvodnením napadnutého

rozsudku, keď okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa.Skutkovéokolnosti,ktorýmisúdodôvodnilnepriznanienáhradytrovkonaniažalobcovisúzrejmé
z listinných dôkazov vykonaných v predmetnom konaní, a pokiaľ okresný súd využil svoje oprávnenie a
rozhodol o trovách konania podľa § 150 ods. 1 OSP tak, že ich náhradu žalobcovi nepriznal, postupoval
správne. I v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca až v priebehu odvolania predložil súdu

výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia a odpoveď na túto výzvu, pričom predmetné dôkazy mohol
žalobca predložiť spolu so žalobou. Z uvedeného je zrejmé, že je naplnený aj dôvod na nepriznanie
náhrady trov konania výslovne uvedený v druhej vete § 150 ods. 1 OSP. Výrok o náhrade trov konania
je podľa jeho názoru odôvodnený dostatočne a presvedčivo a považuje ho za spravodlivý. Skutočnosť,
že v trestnom konaní dospeli súdy po viac ako desiatich rokoch k záveru, že konanie žalobcu nie je
trestné, neznamená, že v dôsledku tohto konania mu nevznikla škoda a že takéto konanie nie je v

rozporesdobrýmimravmi.Navrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievodvolanímžalobcu
napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k ním podanému odvolaniu uviedol, že
pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že bezdôvodné obohatenie je „objektívne vzniknutý stav“,

okresný súd tento objektívny stav nezisťoval. Abstraktné sumy uvedené v príkazoch na začatie exekúcie
bez objektívneho zistenia, o akú sumu sa zvýšil jeho majetok, nemožno považovať za náležité zistenie
skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie súdu. Výpis z jeho účtu (oprávneného), ani iný doklad o
poukázaníprijatýchplneníexekútoromoprávnenémuaanipísomnépotvrdenieosplnenídlhualebojeho
časti podľa § 26 ods. 10 Exekučného poriadku nie je uvedené medzi listinnými dôkazmi v odôvodnení

rozhodnutia, pričom podľa jeho názoru už táto skutočnosť sama o sebe odôvodňuje zrušenie rozsudku
a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie aj v prípade, ak by sa stotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, že žalobca má právo na vrátenie zaplatenej sumy, resp. jej časti, hoci takéto
právo podľa jeho názoru nevzniklo. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, podľa
ktorého sa obohatil o celú žalovanú sumu 13.287,47 eura, ktorú žalobca poukázal na bankový účet

exekútorky, keď jemu nebola uhradená celá táto suma. Suma vo výške 1.445,21 eura predstavovala
trovy exekúcie, preto výrok súdu o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 1.445,21 eura považuje za
vecne správny. Rovnako považuje za vecne správny aj výrok súdu, ktorým zamietol žalobu v časti
uplatnených úrokov z omeškania. Ďalej poukázal na to, že prijal plnenie v exekučnom konaní, v ktorom
je podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu vylúčené. Pokiaľ ho súd prvej

inštancie zaviazal na vrátenie časti žalovanej sumy vo výške 11.842,26 eura, rozhodol v rozpore s
§ 61 Exekučného poriadku a takéto rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že v danej veci vo vzťahu k celému žalobcom uplatnenému nároku
vzniesol námietku premlčania. Podľa jeho názoru ju súd prvej inštancie nesprávne posúdil. Sumu vo
výške 13.287,47 eura zaplatil žalobca na účet súdnej exekútorky dňa 07. 10. 2010, časť z týchto

prostriedkov mu bola poukázaná súdnou exekútorkou dňa 12. 10. 2010, pričom žaloba žalobcu bola
doručená súdu 17. 01. 2014. Objektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
začala plynúť najneskôr 12. 10. 2010 a uplynula najneskôr 12. 10. 2013. Žaloba bola teda podaná
po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie a aj žalobca vo svojom vyjadrení venujú
pozornosť iba subjektívnej lehote, objektívnou lehotou sa prvoinštančný súd nezaoberal. Ďalej zdôraznil,

že aj po zrušení exekučných titulov bolo prijaté plnenie podložené právnym dôvodom - povinnosťou
žalobcu nahradiť mu škodu spôsobenú jeho konaním. Aj keď podľa názoru NS SR konanie žalobcu
nemalo znaky skutkovej podstaty trestného činu, neznamená to, že tohto konania sa nedopustil a že
svojim konaním mu nespôsobil škodu, ba práve naopak. Ku skutočnostiam rozhodujúcim z hľadiska
zodpovednosti za škodu došlo pred 01. 01. 2002, a teda súd prvej inštancie sa mal zaoberať jeho

obranou a splnením podmienok z hľadiska zodpovednosti žalobcu za náhradu škody aj podľa §
135a Obchodného zákonníka. Nie je teda správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého „ žiadna
hmotnoprávna zodpovednosť konateľov spoločnosti za konanie spoločnosti neexistovala“. Okresný súd
sa nezaoberal vznesenou kompenzačnou námietkou ani z hľadiska toho, či konanie žalobcu zakladá
nárok na náhradu škody poľa § 415 Občianskeho zákonníka či iných ustanovení. Časť peňažných

prostriedkov, zodpovedajúcich hodnote ním dodaného tovaru v podobe náhrady škody bola uhradená
v exekučnom konaní 12. 10. 2010, teda po viac ako dvanástich rokoch od dodania tohto tovaru. Pokiaľ
by mal prijaté prostriedky vrátiť žalobcovi po ďalších viac ako šiestich rokoch od ich prijatia, považuje
to aj za zásah do princípu právnej istoty.7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcu
a žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s

verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho napadnutej vyhovujúcej časti do sumy 11.464,50 eura je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdiť a vo zvyšnej vyhovujúcej, zamietajúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania
je rozhodnutie súdu prvej inštancie potrebné v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušiť
a vec vrátiť v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 17. 01. 2014, ktorou
sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade (pôvodne aj žalovaného v 2. rade
R.. X. W.) spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 13.287,47 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,75% ročne od 18. 01. 2013 do zaplatenia, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 5T/194/2003 zo dňa 17. 06. 2009 bol

spoločne a nerozdielne so svojim bratom, žalovaným v 2. rade Ing. X. W. zaviazaný uhradiť žalovanému
v 1. rade náhradu škody v sume 11.464,50 eura a príslušenstvo. Dňa 08. 07. 2010 bolo na
Exekútorskom úrade JUDr. Márie Hlavňovej v Košiciach pod spis. zn. EX 869/2010 začaté exekučné
konanie v prospech Remesloslužba, výrobné družstvo. Na základe upovedomenia o začatí exekúcie
dňa 07. 10. 2010 uhradil sumu 13.287,47 eura prevodom na účet súdneho exekútora ako istinu a

príslušenstvo vymáhanej pohľadávky. Rozsudkom Okresného súdu Nitra pod č. k. 33T/81/2011 zo dňa
20. 06. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 01. 2013 bol spoločne so žalovaným v 2. rade
oslobodený spod obžaloby a žalovaný v 1. rade bol s nárokom na náhradu škody v sume 11.464,50
eura odkázaný na konanie v občianskoprávnych veciach. Na strane žalovaného v 1. rade tak vzniklo
bezdôvodné obohatenie plnením z dôvodu, ktorý odpadol, v sume 13.287,47 eura, ktorej zaplatenia sa

podanou žalobou, spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania, domáhal. Žalobca voči pôvodne
žalovanému v 2. rade R.. X. W. zobral svoj žalobný návrh späť, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie
konanie proti žalovanému v 2. rade zastavil uznesením č. k. 14C/8/2014-12 zo dňa 13. 02. 2014.

9. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

11.842,26 eura, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi náhradu
trov konania nepriznal. Z dôvodu podaných odvolaní tak žalobcom, ako aj žalovaným, predmetom
prejednania odvolacím súdom bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

13. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

14. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
15. Vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací
súd dospel k záveru, že v tejto časti a to, čo do zaplatenia sumy 11.464,50 eura, je rozhodnutie
súdu prvej inštancie vecne správne, keď súd prvej inštancie v tejto časti (v rozsahu sumy 11.464,50
eura) správne zistil skutkový stav a vec aj po právnej stránke správne posúdil, preto v tejto časti

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. S ohľadom
na dôvody podaného odvolania žalovaného, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie správne
vyhodnotil dôvodnosť žalobcovho uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania,súd prvej inštancie rovnako správne ustálil záver o nepremlčaní nároku žalobcu na požadované plnenie.
Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však

následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom
odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Z hľadiska
plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď
konštatoval, že premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia ako plnenia poskytnutého na
základe právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené rozhodnutím dovolacieho súdu

začala plynúť až právoplatnosťou nového rozhodnutia vydaného vo veci samej, čo bolo v danom
prípade rozhodnutím Okresného súdu Nitra sp. zn. 33T/81/2011 zo dňa 20. 06. 2012, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 18. 01. 2013. Preto, pokiaľ žaloba bola žalobcom podaná na súd prvej inštancie dňa
17. 01. 2014, súd prvej inštancie správne konštatoval, že sa tak stalo včas, pred uplynutím premlčacej
doby. Rovnako ako súd prvej inštancie, i odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu
činnosť NS SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/17/2009 dospel k záveru, že doručenie zrušujúceho

rozhodnutia súdu nie je tým okamihom, ktorým dochádza k získaniu bezdôvodného obohatenia, a preto
od neho nemožno počítať plynutie premlčacej doby. Ak by aj súd pripustil túto právnu argumentáciu
žalovaného, tak ako ju prezentoval v konaní, od právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia NS SR sp.
zn. 6Tdo/40/2010 zo dňa 12. 05. 2011, právoplatného dňa 02. 08. 2011, ktorým bol zrušený rozsudok
Okresného súdu Nitra zo dňa 17. 06. 2009 sp. zn. 5T/194/2003, by bolo možné počítať plynutie trojročnej

objektívnej premlčacej doby (nie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby), ktorá rovnako s ohľadom
na dátum podania žaloby neuplynula. Takýto názor súdu bol prezentovaný v rozhodovacej činnosti
NS ČR (sp. zn. 28 Cdo/2242/2010). Rovnako nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalovaného v
podanom odvolaní, že objektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr 12. 10. 2010, deň po tom, čo
mu súdna exekútorka uhradila peňažné prostriedky poukázané na účet exekútorky žalobcom, nakoľko

takýto právny výklad by predstavoval rozpor so samotnou skutkovou podstatou vzniku bezdôvodného
obohatenia plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keď práve v čase poskytnutia tohto plnenia
existoval právny dôvod plnenia, ktorý až následne stratil svoje právne účinky.

16. K ďalšej žalovaným namietanej skutočnosti a to, že žalobcovi nie je možné právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia priznať i z dôvodu, že žalobca vykonal úhradu sumy 13.287,47 eura v
exekučnom konaní na účet súdnej exekútorky, pričom podľa § 61 Exekučného poriadku navrátenie do
predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené, odvolací súd udáva, že sa stotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa s touto obranou žalovaného správne vysporiadal. Je potrebné
zhodne so súdom prvej inštancie ustáliť záver, že ustanovenie § 61 Exekučného poriadku svojou

úpravou zákazu restitutio in integrum v exekučnom konaní sleduje iný účel a priorizuje zásadne
ochranu dobromyseľnosti tretej osoby, napr. vydražiteľa a nemôže sa dotýkať vzťahov vzniknutých
z bezdôvodného obohatenia, pre vznik ktorého je bez významu, či bolo plnené dobromyseľne alebo
na základe núteného výkonu rozhodnutia (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/85/2013). Rovnako nie
je na mieste argumentácia žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že

žalobca sumu 13.287,47 eura uhradil súdnej exekútorke, a nie jemu. Je nesporné, že osoba, ktorej
bolo plnenie adresované, bol žalovaný. Súdna exekútorka prijala predmetné plnenie len v rámci výkonu
exekučnej činnosti, bez toho, že by toto plnenie bolo určené jej ako konečnému adresátovi plnenia,
ktorým bol žalovaný a ktorému bolo i plnenie súdnou exekútorkou vyplatené. Súdna exekútorka tak bola
len platobným miestom pre prijatie plnenia a nezískala žiadny majetkový prospech na úkor žalobcu,

ktorý by bol v príčinnej súvislosti s poskytnutím plnenia žalobcom a nie je v rovine hmotného práva
nositeľom záväzku k jeho vydaniu. Týmto subjektom, ako adresátom plnenia je žalovaný.

17. Napokon, k obrane žalovaného vo forme kompenzačnej námietky vznesenej titulom nároku
žalovaného vo vzťahu k žalobcovi na náhradu škody vo výške 11.464,50 eura, odvolací súd udáva, že i

s touto žalovaným prezentovanou obranou sa súd prvej inštancie správne vysporiadal, keď konštatoval,
že nárok žalovaného na náhradu škody vznikol vo vzťahu k právnickej osobe, spoločnosti HARDCOPY
CENTRUM spol. s r. o, pôvodne priznaný platobným rozkazom zo dňa 31. 08. 1998, pričom v čase jeho
vzniku neexistovala žiadna hmotnoprávna zodpovednosť konateľov spoločnosti za konanie spoločnosti,
keď ustanovenie § 135 a Obchodného zákonníka nadobudlo účinnosť až od 01. 01. 2002. I NS SR

vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Tdo 40/2010 poukázal na princíp ručenia spoločníkov obchodnej
spoločnosti za jej záväzky voči tretím osobám, ktoré je obmedzené len do výšky ich nesplatených
vkladov zapísaných v obchodnom registri, zatiaľ čo spoločnosť ako taká zodpovedá za svoje záväzky
celým svojím majetkom. Ďalej vo vzťahu k žalobcovi NS SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, žeobaja obvinení (teda i žalobca) už za trvania spoločnosti mali splatené celé svoje vklady, a preto
teda ako spoločníci spoločnosti už za jej záväzky neručili ani len v obmedzenom rozsahu. I keď je
potrebné konštatovať, že vo všeobecnosti platí, že pokiaľ sa titulom vydania bezdôvodného obohatenia

domáha vrátenia plnenia subjekt, ktorý plnil povinnosť pôvodne uloženú mu súdom, závisí dôvodnosť
jeho požiadavky na tom, či podľa hmotného práva, teda i bez rozhodnutia (ktoré bolo zrušené), plnil
povinnosť, ktorú skutočne plnil mal alebo nemal. Teda platí, že zrušením rozhodnutia, podľa ktorého bolo
plnené, dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval
v hmotnom práve, teda, že podľa hmotného práva tu povinnosť neexistovala. Preto, pokiaľ spočíva

právny dôvod plnenia v hmotnom práve, tak trvá i v prípade zrušenia právoplatného a vykonateľného
rozsudku, ktorý ho deklaroval a poskytnuté plnenie bolo od počiatku, ako i naďalej podložené právnym
dôvodom. V prejednávanom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu takáto situácia nenastala a
nie je možné konštatovať, že by i z tohto ohľadu bola kompenzačná námietka žalovaného dôvodná, keď
nie je možné ustáliť záver o tom, že právny dôvod plnenia žalobcu spočíval v hmotnom práve, a to z
dôvodov, ktoré uviedol odvolací súd vyššie, ako i ich správne uzavrel súd prvej inštancie. Nemožno tak

ustáliť záver o tom, že by povinnosť žalobcu na plnenie titulom náhrady škody vo vzťahu k žalovanému
vyplývalazhmotnéhopráva,keďtútopovinnosťžalobcunemožnoustáliťanispoukazomnaustanovenie
§ 135a Obchodného zákonníka, účinného od 01. 01. 2002, ani s poukazom na povinnosť ručenia
spoločníka spoločnosti za záväzky spoločnosti, správne prezentovanú jednak súdom prvej inštancie,
ako i konštatovanú v rozsudku NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010 z 12. 05. 2011.

18. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd dospel k záveru, že vo vzťahu k
sume 11.464,50 eura, ktorá v zmysle rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 5T/194/2003 (následne
zrušeného rozsudkom NS SR sp. zn. 6Tdo/40/2010) ako exekučného titulu, na základe ktorého bolo
vydané poverenie na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke, predstavovala výšku škody žalovaného

a ktorá suma bola nesporne vyplatená žalovanému týmto titulom, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdil.

19. Vo zvyšnej vyhovujúcej časti, ako i v zamietajúcej časti, týkajúcej sa zamietnutia nároku žalobcu
na zaplatenie zvyšku istiny, súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, keď z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvej
inštancie okrem plnenia vo výške 11.464,50 eura zaviazal žalovaného aj na vrátenie sumy 377,76
eura, teda spolu sumy vo výške 11.842,26 eura, ako ani nie je zrejmé, z akého dôvodu, vo zvyšnej
časti (1.445,21 eura) žalobu zamietol. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v týchto častiach potrebné
považovať za nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé, akými skutkovými a právnymi závermi sa súd

prvej inštancie pri svojom rozhodovaní riadil a pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
v tomto rozsahu tak nebolo možné posúdiť jeho správnosť, resp. nesprávnosť. Uvedené preto viedlo
odvolací súd k postupu v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

20. Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie i vo vzťahu k zamietnutiu žaloby žalobcu

na zaplatenie žalobcom požadovaného úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne od 18. 01. 2013
do zaplatenia, keď v tejto časti rozhodnutia súd prvej inštancie iba konštatoval, že žalobca súdu
nepreukázal, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Takýto záver súdu prvej inštancie podľa
názoru odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo bolo dôvodom na
zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, keď súd prvej

inštancie vôbec nevzal (v prípade ním ustáleného záveru o nepreukázaní výzvy na plnenie žalobcom)
do úvahy skutočnosť, že za kvalifikovanú výzvu na plnenie je potrebné považovať i žalobu na začatie
konania a omeškanie tak najneskôr začne prvého dňa po tom, čo žaloba bola doručená žalovanému. V
tejto súvislosti je však potrebné upriamiť pozornosť i na skutočnosť, že žalobca predložil súdu listinné
doklady súvisiace s výzvou realizovanou na žalovaného na plnenie, ako i odpoveď žalovaného na

výzvu. I keď sa tak udialo až v rámci odvolacieho konania, vzhľadom na skutočnosť, že v tejto časti
(zamietnutia žaloby vo vzťahu k úroku z omeškania) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené a
vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ktorá skutočnosť má za následok povinnosť súdu prvej
inštancie vec opätovne prejednať, vykonať dokazovanie a rozhodnúť, bude úlohou súdu prvej inštancie
prihliadnuť aj na tieto žalobcom predložené listinné dôkazy. K uvedenému odvolací súd len dopĺňa, že

dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti bolo nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie, a nie skutočnosť, že žalobca predložil súdu nové listinné dôkazy, keď súd prvej
inštanciesprávnepostupovalvzmysleustanovenia§120ods.4OSP,pričomďalšienávrhynadoplnenie
dokazovania strany sporu nemali, avšak v dôsledku zrušenia veci v tomto rozsahu (i keď z iného dôvodu)sa vec dostala do štádia opätovného prejednania súdom prvej inštancie vrátane možnosti vykonania
ďalšieho dokazovania.

21. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne v jeho vyhovujúcej časti, čo do zaplatenia sumy 11.464,50 eura,
v ktorej časti ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom vo zvyšnej vyhovujúcej časti,
v zamietajúcej časti je potrebné konštatovať dôvodnosť podaných odvolaní žalobcu a žalovaného, ako
i nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pre jeho nespreskúmateľnosť (vo vzťahu k istine), ako

i nesprávne právne posúdenie veci (vo vzťahu k úroku z omeškania), čo bolo dôvodom na postup v
zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a na vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Zrušeniu rozhodnutia odvolacím súdom podlieha i výrok o trovách konania
ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej (od výsledku sporu). Povinnosťou súdu prvej inštancie
bude vec v rozsahu zrušenia opätovne prejednať a rozhodnúť a rozhodnutie súdu odôvodniť tak, aby
bolo preskúmateľné (v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP), vysporiadajúc sa pritom i s jednotlivými

námietkami strán sporu vo vzťahu k odvolaním zrušených častí napadnutého rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).