Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. september 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/242/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114201066
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4114201066.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v spore žalobcu: R.. W. W.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom I., G. A. K. 7, zastúpený Advokátska kancelária Kubicová, Benkóczki, Baláž
- advokáti, s. r. o., so sídlom Bratislava, Záhradnícka 68 proti žalovanému: Remesloslužba, výrobné
družstvo, so sídlom Košice, Barčianska 66, IČO: 00 168 581, zastúpený JUDr. František Kočka, advokát,
so sídlom Košice, Stropkovská 48, o zaplatenie 1.822,97 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 4. decembra 2017 č. k. 14C/8/2014-239 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku (I.) a v zamietajúcom

výroku (II.) p o t v r d z u j e .

II. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku na náhradu trov konania (III.) tak, že
žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 72,56%.

III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi úrok
z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.000 eur od 28. 02. 2013 do 31. 07. 2017, zo sumy

3.000 eur od 28. 02. 2013 do 30. 08. 2017, zo sumy 3.000 eur od 28. 02. 2013 do 28. 09.
2017, zo sumy 2.464,50 eura od 28. 02. 2013 do 02. 11. 2017, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania nepriznal. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, § 46 ods. 3 zák. č. 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 01. 11. 2013, § 517 ods. 1 veta
prvá, odsek 2 OZ, § 10c a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ako aj vykonaným dokazovaním.

1.1. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 13.287,47 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,75% ročne od 18. 01. 2013 do zaplatenia, a to titulom bezdôvodného obohatenia.
Žalobca sa svojho nároku domáhal na základe toho, že rozsudkom OS Nitra sp. zn. 5T/194/2003 zo dňa
17. 06. 2009 bol spoločne a nerozdielne so svojím bratom (R.. X. W.) zaviazaný uhradiť žalovanému
náhradu škody vo výške 11.464,50 eura. Dňa 08. 07. 2010 bol na Exekútorskom úrade JUDr. Márie
Hlavňovej v Košiciach pod sp. zn. Ex 869/2010 začaté exekučné konanie v prospech Remesloslužba,

výrobné družstvo. Na základe upovedomenia o začatí exekúcie dňa 07. 10. 2010 uhradil sumu
13.287,47 eura prevodom na účet súdneho exekútora ako istinu a príslušenstvo vymáhanej pohľadávky.
Rozsudkom OS Nitra pod č. k. 33T/81/2011 zo dňa 20. 06. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
18. 01. 2013 bol spolu so svojím bratom oslobodený spod obžaloby a so svojím nárokom na náhraduškody v sume 11.464,50 eura bol odkázaný na konanie o občiansko-právnych veciach. Z uvedeného
dôvodu teda na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol v sume 13.287,47 eura.

1.2. O uplatnenom nároku rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 17. 02. 2016 č. k.
14C/8/2014-98, ktorým žalobe do sumy 11.842,26 eura vyhovel a na túto sumu zaviazal žalovaného a
vo zvyšku žalobu zamietol. Rozsudkom KS v Nitre zo dňa 12. 04. 2017 č. k. 9Co/211/2016-170 rozsudok
súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti do sumy 11.464,50 eura ako vecne správny potvrdil a vo

zvyšnej vyhovujúcej, ako aj zamietajúcej časti, ako aj vo výroku o náhrade trov konania bol rozsudok
súduprvejinštanciezrušenýavrátenýnaďalšiekonanie.Predmetomďalšiehokonaniatakzostalasuma
1.822,97 eura s príslušenstvom.

1.3. Z pripojeného exekučného spisu súdnej exekútorky JUDr. Márie Hlavňovej vyplýva, že žalovaný dňa
08. 07. 2010 podal návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 11.464,50 eura a trov oprávnených

predstavujúcich: trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 339,10 eura, notársky poplatok
za overenie exekučného titulu v sume 22,16 eura, súdny poplatok exekútorovi v sume 16,50 eura.
Poverenie bolo súdnej exekútorke uvedené Okresným súdom v Nitre dňa 23. 07. 2010 na vymoženie
sumy 11.464,50 eura a trov exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku OS Nitra 5T/194/2003
zo dňa 17. 06. 2009 v spojení s uznesením KS v Nitre sp. zn. 7To/71/2009. Súdna exekútorka vydala

upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 11. 08. 2010, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 28.
09. 2010. Následne vydala aj príkazy na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke vo
výške pohľadávky 11.464,50 eura, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 339,10 eura,
notársky poplatok za overenie exekučného titulu v sume 22,16 eura, súdny poplatok exekútorovi v sume
16,50 eura, trovy exekúcie 1.445,21 eura.

1.4. Podľa výpisu z účtu - W. W. a W. W. bola dňa 07. 10. 2010 z uvedeného účtu poukázaná suma
13.287,47 eura na účet JUDr. Márie Hlavňovej, Košice. Žalovaný žalobcovi v priebehu konania uhradil
dňa 31. 07. 2017 sumu 3.000 eur, dňa 30. 08. 2017 sumu 3.000 eur, dňa 28. 09. 2017 sumu 3.000 eur,
dňa 02. 11. 2017 sumu 2.464,50 eura.

1.5. Súd sa v konaní po rozhodnutí odvolacieho súd zaoberal len sumou 1.822,97 eura predstavujúcou
odmenu, resp. náhrady súdneho exekútora, náklady na overenie dokumentov v sume 22,16 eura,
súdny poplatok v sume 16,50 eura a trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sme 339,10
eura a príslušenstvom pohľadávky predstavujúcej úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy

13.287,47 eura od 18. 01. 2013 do zaplatenia. Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že
žaloba je dôvodná len do príslušenstva pohľadávky, a to úroku z omeškania vo výške 8,75% p. a.
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Súd má za to, že žalobca má nárok na úrok z
omeškania z priznanej sumy 11.464,50 eura do zaplatenia, ku ktorému došlo čiastočnými úhradami, tak
ako je uvedené vyššie. Za deň, kedy sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením bezdôvodného

obohatenia však nepovažoval deň 18. 01. 2013 - právoplatnosť oslobodzujúceho rozsudku, ale až deň
po tom, ako bol preukázateľne na vydanie bezdôvodného obohatenia vyzvaný, t.j. 28. 02. 2013, keďže
výzvu na vydanie (ktorú žalobca predložil až v odvolacom konaní) prevzal žalovaný dňa 27. 02. 2013.
Tento dôkaz žalobca predložil až v odvolacom konaní, avšak v dôsledku zrušenia veci v tomto rozsahu
sa vec dostala do štádia opätovného prejednania vrátane možnosti vykonania ďalšieho dokazovania. V

deň, keď sa žalovaný dostal do omeškania (28. 02. 2013) základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky predstavovala 0,75%, t. j. žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške o 8 percentuálnych
bodov vyšší , a to vo výške 8,75%. Vo zvyšnej časti považoval súd žalobu za nedôvodnú, nakoľko
mal za to, že v tejto časti sa žalovaný neobohatil, keďže jeho majetok sa v tomto rozsahu nezvýšil.
Plnenie predstavujúce náklady na overenie exekučného titulu v sume 22,16 eura, súdny poplatok v

sume 16,50 eura a trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 339,10 eura žalovaný
vynaložil v súvislosti s exekúciou, ktorá bola vykonávaná na základe riadneho exekučného titulu a tieto
plnenia neskončili u žalovaného, teda jeho majetok sa o túto sumu nezvýšil, nakoľko tieto v exekučnom
konaní uhradil žalovaný iným osobám, navyše, v konaní ani nebolo preukázané, že tieto prostriedky boli
poukázané na účet žalovaného, čo aj sám žalovaný rozporoval. Čo sa týka uplatnenej sumy 1.445,21

eura predstavujúcej trovy exekúcie, ani z tejto časti sa žalovaný neobohatil a v tejto časti nie je žalovaný
podľa názoru súdu ani pasívne legitimovaný. Uvedené opiera práve o rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky II.ÚS 165/2012 zo dňa 13. 02. 2013, na ktorý poukázal právny zástupca žalobcu
na podporu svojich tvrdení. Rešpektujúc nález Ústavného súdu SR zo dňa 13. 02. 2013 má súd za to,že vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným v exekučnom konaní nie je verejnoprávnym vzťahom a
súdnyexekútormôžebyťsubjektomzodpovednýmzbezdôvodnéhoobohatenia.Zjehozáverovvyplýva,
že bezdôvodným obohatením môže byť aj plnenie na základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo

zrušené v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, tzn. že podľa hmotného
práva táto povinnosť neexistovala, keďže ani v danom prípade nie je možné ustáliť záver o tom, že
právny dôvod plnenia žalobcu spočíval v hmotnom práve, tak ako konštatoval aj odvolací súd vo
svojom rozhodnutí. Na základe uvedeného je potom práve súdny exekútor (nie žalovaný) osobou, ktorá
sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Vzhľadom na uvedené, nie je žaloba dôvodná ani v časti

uplatnených úrokov z omeškania z nepriznanej sumy. Čo sa týka poukazu právneho zástupcu žalobcu
na § 46 ods. 3 EP, že plnenie exekútorovi má rovnaké účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému, súd
uvádza, že toto ustanovenie má význam vo vzťahu k splneniu dlhu povinného v exekučnom konaní,
keď zavedením tohto ustanovenia bolo a priori ustanovené, že súdny exekútor je popri oprávnenom
platobným miestom pre prijaté plnenia, a plnením súdnemu exekútorovi tak dôjde k splneniu dlhu.
Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu nemá žiadnu relevanciu. S poukazom na vyššie uvedené

skutočnosti, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

1.6. O náhrade trov prvoinštančného i odvolacieho konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 CSP, § 396 ods. 3 CSP v spojení s § 257 CSP a žalobcovi, ktorý bol v prvoinštančnom i
odvolacom konaní úspešný vo väčšom rozsahu (86,28%) nepriznal náhradu trov konania, nakoľko

v konaní vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Tieto podľa názoru súdu spočívajú jednak v
tom, že žalovaný inicioval exekučné konanie na základe riadneho exekučného titulu - právoplatného
rozhodnutia súdu, o ktorého oprávnenosti nemal dôvod pochybovať, a nie vinou žalovaného nakoniec
došlo k zrušeniu pôvodného právoplatného rozsudku a tým aj jeho nároku na náhradu škody, pričom
v tom čase bola už žalovaná suma vymožená. Tiež v konaní žalobcu, ktorý ako jeden z konateľov

spoločnosti HARDCOPY CENTRUM, spol. s r. o., ktorá v čase, keď mala splatné záväzky proti
žalovanému ako svojmu obchodnému partnerovi si svoju povinnosť uhradiť splatné faktúry nesplnila,
ale previedla obchodný podiel na inú osobu. Pritom je zrejmé, že v mene spoločnosti konajú konatelia,
a preto nemožno stále poukazovať na to, že ide o úplne iný subjekt - právnickú osobu, keď za jej
konaním treba vidieť konkrétne fyzické osoby. Takéto konanie nie je možné považovať za konanie, ktoré

by bolo v súlade s poctivým obchodným stykom. Konečne súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa
aj v skutočnosti, že žalovaný bol založený ako výrobné družstvo invalidov, ktoré zamestnáva osoby so
zdravotným postihnutím, ktoré má špeciálne postavenie v spoločnosti.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku (II.) a vo výroku o náhrade trov konania

(III.) napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvej
inštancie tak, že žalovaný bude zaviazaný zaplatiť mu do troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu
1.822,97 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.822,97 eura odo dňa 28. 02. 2013
dozaplateniaapriznalmunároknanáhradutrovkonaniavočižalovanémuvpomere100%.Namietal,že
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch nie je správny a zákonný, keď súd prvej inštancie

vec nesprávne právne posúdil. K zamietajúcemu výroku (II.) uviedol, že závery súdu prvej inštancie sú
nesprávne, nakoľko sám žalovaný, ktorý je pasívne vecne legitimovaný v rozsahu celej zostávajúcej
žalovanej sumy 1.822,97 eura a jej príslušenstva sa bezdôvodne obohatil o celú túto sumu, ktorú je preto
povinný mu vydať. V predmetnej veci je nepochybné, že keby od prvopočiatku nejestvoval exekučný titul,
resp. keby bol exekučný titul dovolacím súdom zrušený skôr ako došlo k vykonaniu exekúcie, exekúcia

by nezačala, resp. by bola zastavená a trovy exekúcie by nevznikli a znášal by ich sám žalovaný. Z
tohto dôvodu teda platí, že pokiaľ žalovaný vynaložil v exekučnom konaní náklady na vymáhanie v
sume 377,76 eura (overenie kópie exekučného titulu, súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia) a
náhradu týchto nákladov následne na účet exekútora zaplatil ako povinný na strane žalovaného vzniklo
bezdôvodné obohatenie, pretože ide o jeho majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu,

ktorý odpadol a zároveň majetkový prospech získaný tým, že za neho plnil náklady, ktoré podľa práva
mal plniť sám.

2.1. Vo vzťahu k sume 1.445,21 eura predstavujúcu odmenu a náhrady súdneho exekútora je tiež vecne
pasívne legitimovaný žalovaný, a nie exekútor, pričom aj vo vzťahu k tejto sume platia obdobné právne

závery, teda, keby neexistoval exekučný titul, trovy by nevznikli, resp. by si ich znášal žalovaný. Keďže
v exekučných konaniach začatých pred 01. 11. 2013 malo plnenie exekútorovi rovnaké účinky, ako keby
povinný plnil oprávnenému, nemožno v tomto smere argumentovať tým, že nebolo preukázané, že by
tieto prostriedky boli následne poukázané na účet žalovaného; vzťah žalovaného a osôb, u ktorých malitieto prostriedky skončiť, nie je predmetom tohto konania a z hľadiska povinnosti žalovaného vydať mu
bezdôvodné obohatenie je v celom rozsahu irelevantný. Z vykonaného dokazovania pritom rezultuje, že
exekútor v celej ním zaplatenej sumy žalovanému poukázal 11.842,26 eura a ponechal si len zvyšných

1.445,21 eura. Bez ohľadu na tieto skutočnosti platí, že hoci celá zaplatená suma nebola poukázaná
žalovanému, má sa za to, že celú sumu vo výške 13.287,47 eura plnil priamo žalovanému, keďže podľa
retroaktívnej právnej fikcie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku plnenie exekútorovi má rovnaké účinky,
ako keby plnil žalovanému.

2.2. K nepriznaniu náhrady trov konania uviedol, že podľa jeho názoru v danej veci nie sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP a závery súdu prvej inštancie v tomto smere
považuje za nesprávne. Skutočnosť, že žalovaný údajne svoj nárok považoval za dôvodný len
na základe nezákonného a neskôr zrušeného exekučného titulu, nemôže byť v žiadnom prípade
vykladaná v jeho neprospech, najmä za situácie, keď žalovaný ako strana trestného konania vedel,
že pôvodný odsudzujúci rozsudok bol dovolacím súdom zrušený a následne nahradený novým

oslobodzujúcim rozsudkom. Svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil až rok odo
dňa právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, pričom predtým doručil žalovanému písomnú výzvu na
vydanie bezdôvodného obohatenia a snažil sa tak predísť začatiu civilného sporového konania, ktorého
trovy sú preto výlučne dôsledkom správania (nečinnosti) žalovaného.

2.3.Skutočnosť,žebolkonateľomHARDCOPYCENTRUM,spol.sr.o.včase,keďmalatátospoločnosť
platné záväzky voči žalovanému, pričom v tom čase ako spoločník previedol svoj obchodný podiel na
inú osobu, je z hľadiska priznania nároku na náhradu trov tohto konania, v ktorom sa voči žalovanému
domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, irelevantná. Dlžníkom žalovaného je navyše HARDCOPY
CENTRUM, spol. s r. o., ktorá za porušenie svojich záväzkov zodpovedá celým svojím majetkom vôbec

nie ako fyzická osoba. Neobstojí ani záver súdu prvej inštancie, že žalovaný bol založený ako výrobné
družstvo invalidov a zamestnáva osoby so zdravotným postihnutím a táto skutočnosť nemôže byť
prekážkou,prektorúbyžalovanýnemalznášaťprocesnénásledkyporušeniasvojichpovinnostínahradiť
úspešnej strane sporu trovy konania. Z uvedených dôvodov považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie
o nepriznaní mu nároku na náhradu trov konania za hrubo arbitrárne, popierajúce zmysel a podstatu

právnej úpravy náhrady trov civilného sporového konania.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania
napadol v zákonnej lehote odvolaním aj žalovaný, ktorý namietal nesprávne právne rozhodnutie vo veci,
nesprávne skutkové zistenia a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých

výrokoch zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil tým, že po
právoplatnosti výroku rozsudku OS Nitra č. k. 14C/8/2014-98 zo dňa 17. 02. 2016 v časti zaplatenia
istiny 11.464,50 eura požiadal žalobcu o oznámenie čísla účtu a o možnosti zaplatiť mu uvedenú
sumu v splátkach. Následne uvedenú sumu zaplatil nasledovne: dňa 28. 07. 2017 - 3.000 eur, dňa
28. 08. 2017 sumu 3.000 eur, dňa 27. 09. 2017 sumu 3.000 eur a dňa 31. 10. 2017 sumu 2.464,50

eura. Predložené listinné dôkazy majú vplyv na napadnutý výrok týkajúci sa úrokov z omeškania, keď
medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o zmene termínu splatnosti sumy 11.464,50 eura v
splátkach, pričom dohodnuté splátky uhradil v dohodnutých termínoch riadne a včas, a teda nebol v
omeškaní, a preto by nemal byť zaviazaný na zaplatenie žiadnych úrokov z omeškania. Pri určení výšky
úrokov súd vychádzal z § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 01.

2013. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd uvádza, že za deň, kedy sa žalovaný dostal do omeškania
so zaplatením bezdôvodného obohatenia považoval deň po tom, ako bol preukázateľne na vydanie
bezdôvodného obohatenia vyzvaný, t. j. 28. 02. 2013, teda deň po 01. 02. 2013, a nie pred týmto dňom.
V prípade, ak by súd aplikoval ustanovenia účinné po 31. 01. 2013, výška úrokov z omeškania by
nepredstavovala 8,75% ročne, ale hodnotu 5,75% ročne. Okresný súd stanovil počiatok plynutia doby

omeškania od 28. 02. 2013, avšak takýto listinný dôkaz výzva, ani doručenka nebola žalovanému, ani
jeho právnemu zástupcovi v priebehu súdneho konania nikdy doručená a s týmito sa nemohli oboznámiť
a vyjadriť sa k nim. Podľa jeho názoru je v rozpore s ústavnou zásadou rovnosti strán a s právom
žalovaného oboznámiť sa a vyjadrovať sa k dôkazom uplatňovaným aj v civilnom sporovom konaní.
Zároveň poukázal na bod 20. odôvodnenia rozsudku KS v Nitre zo dňa 12. 04. 2017, podľa ktorého:

„Za kvalifikovanú výzvu na plnenie je potrebné považovať i žalobu na začatie konania a omeškanie tak
najneskôr začne prvého dňa po tom, čo žaloba bola doručená žalovanému.“ Žaloba mu bola doručená
dňa 24. 03. 2014. Z uvedeného vyplýva, že doba, od kedy mal by v omeškaní s úhradou istiny, nebola vo
výroku napadnutého rozsudku stanovená správne. Je nesporné, že v čase vyhlásenia rozsudku súduprvej inštancie boli všetky uvedené splátky istiny 11.464,50 eura zaplatené. Z uvedeného je zrejmé,
že žalobca mohol a mal požadované úroky z omeškania kapitalizovať a z kapitalizovaných úrokov z
omeškania mu mal byť vyrubený aj súdny poplatok, ktorý mal žalobca zaplatiť. K podanému odvolaniu

žalovaný pripojil žiadosť o oznámenie čísla účtu a splátkový kalendár zo dňa 14. 07. 2017, ako aj podací
lístok k uvedenej žiadosti pre adresáta - žalobcu, ďalej predložil odpoveď o oznámení čísla účtu a o
splátkový kalendár, ako aj výpisy z účtu žalovaného.

4. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozhodnúť v súlade s

jeho odvolaním. V prvom rade namietal, že odvolací súd už nemôže rozhodnúť navrhovaným spôsobom
žalovaným, keď v zmysle § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu
prvej inštancie už bolo odvolacím súdom zrušené a vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K
uvádzanej dohode o zmene splatnosti sumy 11.464,50 eura výslovne poprel, že medzi ním a žalovaným
došlo k akejkoľvek dohode o zmene splatnej prisúdenej istiny, príp. že by urobil akýkoľvek iný prejav
vôle, ktorý by smeroval k zmene splatnosti prisúdenej istiny. S poukazom na § 10c Nariadenia vlády

SR č. 87/95 Z. z. má za nesporné, že predmetný záväzkový vzťah vznikol pred 01. 02. 2013, preto aj
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. 01. 2013 a to aj za dobu po 31.
01. 2013. Pokiaľ žalovaný namietal, že jeho písomná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
dňa 25. 02. 2013 spolu s doručenkou, z ktorej súd prvej inštancie vychádzal pri stanovení začiatku jeho
omeškania, mu v priebehu súdneho konania nebola doručená a s touto sa nemohol oboznámiť a vyjadriť

sa k nej, toto tvrdenie žalovaného celkom nezodpovedá skutočnosti, keďže žalovaný sa k jeho výzve
na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 25. 02. 2013 opakovane a vo viacerých súvislostiach
výslovne vyjadruje (vyjadrenie zo dňa 07. 11. 2017). Keďže žalovaný v priebehu konania až do podania
odvolania nikdy netvrdil a nedokazoval dátumy zaplatenia jednotlivých splátok odlišne od ním tvrdených
dátumov, hoci išlo o taký prostriedok procesnej obrany, ktorý mohol a mal uplatniť v konaní pred súdom

prvej inštancie a bolo možné uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončí.
Nakoľko v danom prípade osobitný zákon neustanovuje inak a veriteľ, ani dlžník sa písomne nedohodli
inak, peňažný dlh žalovaného plnený prostredníctvom peňažného ústavu bol splnený pripísaním sumy
dlhu na jeho účet v peňažnom ústave, a teda žalovaný mu zaplatil sumu 3.000 eur dňa 31. 07. 2017,
sumu 3.000 eur dňa 30. 08. 2017, sumu 3.000 eur dňa 28. 09. 2017 a sumu 2.464,50 eura dňa 02.

11. 2017.

5. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý trval na tom, že nebol v omeškaní s úhradou
sumy 11.464,50 eura a žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania, na ktorých ho
súd prvej inštancie zaviazal. Žalovaný odpoveď žalobcu na jeho žiadosť o oznámenie čísla účtu a o

splátkový kalendár pochopil tento prejav vôle žalobcu ako dohodu o predĺženie lehoty splatnosti istiny. V
tejto súvislosti poukázal na ust. § 521, § 585 ods. 1, § 585 ods. 3, § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ako aj rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 81/2011 a Nález ÚS SR z 12. 09. 2017 III.ÚS 196/2017-65.

5.1. Ak by aj pripustil, že k dohode o zmene dátumu splatnosti medzi žalobcom a žalovaným nedošlo

a bol v omeškaní s plnením peňažnej povinnosti, výška úrokov z omeškania 8,75% ročne priznaná
napadnutým rozsudkom nie je v súlade s Občianskym zákonníkom a Nariadením vlády SR č. 87/95
Z. z. Pokiaľ ide o zostávajúcu časť istiny vo výške 1.822,97 eura, o túto sumu sa nikdy neobohatil, a
teda mu ani nemohla vzniknúť povinnosť túto sumu zaplatiť žalobcovi. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie 1.822,97 eura zamietol, rozhodol tak správne a zákonne. Výrok

o náhrade trov konania, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 257 CSP považuje za vecne
správny.

6. K vyjadreniu žalovaného sa opätovne vyjadril žalobca, ktorý odvolanie žalovaného považuje za
nedôvodné. Vo svojom vyjadrení v podstate poukazuje na všetky argumenty uvádzané v podanom

odvolaní, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Argumentáciu žalovaného v podanom odvolaní,
ako aj vo vyjadrení považuje za nesprávnu a právne irelevantnú.

7.Kvyjadreniužalobcusaopätovnevyjadrilžalovaný,ktorýopätovnezotrvalnavšetkýchskutočnostiach
uvedených tak v podanom odvolaní, ako aj vo svojich vyjadreniach. Zdôraznil, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie v jeho zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania považuje za vecne správne
a dostatočne odôvodnené. Opätovne poukázal na svoju žiadosť zo dňa 14. 07. 2018, ktorou navrhol
žalobcovi, že sumu 11.464,50 eura mu zaplatí v splátkach s lehotou splatnosti uvedenej v žiadosti,
pričom odpoveďou zo dňa 24. 07. 2017 žalobca tento návrh prijal. Pokiaľ by odvolací súd dospel kzáveru, že k dohode o zmene dátumu nedošlo, zotrváva na námietke, že súd prvej inštancie, pokiaľ išlo
o priznaný úrok, vec nesprávne právne posúdil. Ak by bol v omeškaní, k tomuto mohlo dôjsť najskôr
28. 02. 2013, teda po 01. 02. 2013, a preto úroková sadzba úrokov z omeškania mohla predstavovať

5,75% ročne.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP),
viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku, pri splnení si povinnosti upravenej v § 219 ods. 3 CSP
a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolania
strán sporu nie sú dôvodné. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
vyhovujúcom a zamietajúcom výroku ako vecne správny podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil a vo vzťahu k
tretiemu výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil, pretože
neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie, ani pre jeho zrušenie.

9. Predmetom konania bola žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 13.287,47 eura s príslušenstvom titulom
bezdôvodného obohatenia. Žalobca žalobu odôvodňoval tým, že rozsudkom OS Nitra pod sp. zn.
5T/194/2003 zo dňa 17. 06. 2009 bol spoločne a nerozdielne so svojím bratom (pôvodne žalovaným v
2. rade Ing. Dušanom Minárikom - voči ktorému bolo konanie zastavené) zaviazaný uhradiť žalovanému

náhradu škody vo výške 11.464,50 eura s príslušenstvom. Uvedeným rozsudkom boli uznaní vinnými
z trestného činu poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom, a to na základe toho, že dňa 19. 05.
1999 previedli spoločnosť HARDCOPY CENTRUM, s. r. o. Nitra, Mostná 15, ktorej boli konateľmi
(žalobca a pôvodne žalovaný - R. X. W.) na O. V. - bezdomovca za sumu 300 Sk (9,96 eura), a to
po právoplatnosti platobného rozkazu OS Nitra č. k. 2Rob/803/1998-20 zo dňa 31. 08. 1998, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 29. 04. 1999, ktorým boli zaviazaní do 15 dní od doručenia zaplatiť
výrobnému družstvu Remesloslužba, Pribinova 8, Košice sumu 345.379,70 Sk (11.464,50 eura) spolu
s 19%-ným úrokom z omeškania, čím zmarili plnenie predmetného platobného rozkazu a spôsobili tak
svojmu veriteľovi výrobnému družstvu Remesloslužba Košice škodu vo výške najmenej 345.379,70
Sk (11.464,50 eura). Za to im bol uložený peňažný trest a povinnosť nahradiť škodu poškodenému

Remesloslužba, výrobné družstvo, Košice vo výške 11.464,50 eura s príslušenstvom.

9.1. Dňa 08. 07. 2010 bolo na Exekútorskom úrade JUDr. Márie Hlavňovej v Košiciach pod sp. zn.
EX 869/2010 začaté exekučné konanie v prospech Remesloslužba, výrobné družstvo. Na základe
upovedomenia o začatí exekúcie dňa 07. 10. 2010 uhradil žalobca sumu 13.287,47 eura prevodom

na účet súdneho exekútora ako istinu a príslušenstvom vymáhanej pohľadávky. Uhradená suma
predstavovala v zmysle príkazu na začatie exekúcie pohľadávku vo výške 11.464,50 eura, trovy
právneho zastúpenia v exekučnom konaní v sume 339,10 eura, notársky poplatok za overenie
exekučného titulu v sume 22,16 eura, súdny poplatok exekútorovi 16,50 eura a trovy exekúcie 1.445,21
eura.

9.2. Na základe podaného dovolania žalobcu (a pôvodne žalovaného v 2. rade R. X. W.) Najvyšší súd SR
rozsudkom 6Tdo 40/2010 rozhodol tak, že uznesením KS v Nitre z 27. 01. 2010 pod sp. zn. 7To/71/2009
a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech obvinených R.. X. W. a R.. W.
W., predmetné uznesenie zrušil a zrušil aj rozsudok 5T 194/2003-273 zo dňa 17. 06. 2009 a uložil

Okresnému súdu Nitra opätovne vec prerokovať a rozhodnúť.

9.3. Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 33T 81/2011 zo dňa 20. 06. 2012, právoplatným dňa 18. 01. 2013
rozhodol tak, že obžalovaných podľa § 226 písm. b/ Tr. por. spod obžaloby oslobodil, nakoľko skutok
uvedený v obžalobe nie je trestným činom. Poškodeného - Remesloslužba, výrobné družstvo odkázal

s nárokom na náhradu škody na konanie o občiansko-právnych veciach.

9.4. Žalobca sa v tomto konaní domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, ktorý odpadol v
sume 13.287,47 eura s príslušenstvom, pričom v priebehu konania proti pôvodne žalovanému v 2. rade
Ing. X. W. zobral svoju žalobu späť a voči nemu súd prvej inštancie konanie zastavil.

9.5. Okresný súd Nitra rozsudkom zo dňa 17. 02. 2016 č. k. 14C/8/2014-98 zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 11.842,26 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol a
o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V dôsledku podanýchodvolanístránsporuvovecirozhodovalKrajskýsúdvNitreakoodvolacísúd,ktorýrozsudkomzodňa12.
04. 2017 č. k. 9Co/221/2016-170 rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej vyhovujúcej časti do
sumy 11.464,50 eura potvrdil a vo zvyšnej vyhovujúcej, zamietajúcej, ako aj v časti náhrady trov konania

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok,
čo do vyhovujúcej sumy 11.464,50 eura, nadobudol právoplatnosť dňa 07. 07. 2017.

9.6. Predmetom ďalšieho konania pred súdom prvej inštancie tak zostala suma 1.822,97 eura, ktorá
pozostávala z odmeny, resp. náhrad súdneho exekútora, nákladov na overenie dokumentov v sume

22,16 eura, súdneho poplatku v sume 16,50 eura a trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní
339,10 eura, ako aj príslušenstva uvedenej pohľadávky. O uvedenom nároku rozhodol súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo
výške 8,75% ročne zo sumy 3.000 eur od 28. 02. 2013 do 31. 07. 2017, zo sumy 3.000 eur od 28. 02.
2013 do 30. 08. 2017, zo sumy 3.000 eur od 28. 02. 2013 do 28. 09. 2017 a zo sumy 2.464,50 eura od
28. 02. 2013 do 02: 11. 2017 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Zároveň žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania nepriznal. Uvedený
rozsudok napadli v zákonnej lehote odvolaniami obe strany sporu.

10. Podľa § 387 odsek 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

10.1. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom a zamietajúcom
výroku dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po
právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo veci samej
(vo vyhovujúcom a zamietajúcom výroku) podľa § 387 odsek 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil,

pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku, ako aj s právnym
posúdením veci.

12.Kodvolaciemudôvodužalobcupodľa§365odsek1písm.f/CSP(nesprávneprávneposúdenieveci)
jenutnéuviesť,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý použiť mal, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že tento odvolací
dôvod nie je naplnený.

13. Podľa § 451 odsek 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

13.1. Podľa § 451 odsek 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

13.2. Bezdôvodné obohatenie konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor
iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 OZ). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ).
Bezdôvodne sa obohatí aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 OZ). Predmet
bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal; ak toho, na úkor koho sa získal

nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. Ak je zmluva neplatná, alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov
povinnývrátiťdruhémuvšetko,čopodľanejdostal(§457OZ).Musísavydať všetko,čosanadobudlo
bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočíva vo výkonoch,
musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 OZ).14. Predmetom tohto konania zostala už len suma 1.822,97 eura, ktorá pozostávala z trov právneho
zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 339,10 eura, notárskeho poplatku za overenie exekučného

titulu v sume 22,16 eura, súdneho poplatku exekútorovi 16,50 eura a trov exekúcie 1.445,21 eura. Z
vykonaného dokazovania nebolo sporné, že žalobca vykonal v rámci exekučného konania úhradu v
sume 13.287,74 eura na účet súdnej exekútorky, pričom rovnako nebolo sporné, že súdna exekútorka
žalovanému (ako oprávnenému v exekučnom konaní) vyplatila sumu 11.464,50 eura, na ktorú sumu
bol žalovaný právoplatne predchádzajúcimi rozhodnutiami prvoinštančného, ako aj odvolacieho súdu

zaviazaný. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že vo zvyšnej sume 1.822,97 eura, ktorá súvisela
s nákladmi exekučného konania, sa žalovaný neobohatil a o túto sumu sa jeho majetok nezvýšil,
odvolací súd považuje tento názor za správny. Vyššie uvedené náklady na overenie exekučného titulu,
súdneho poplatku, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní, ako aj odmeny exekútora, súviseli s
exekúciou, ktorá bola vykonávaná na základe riadneho exekučného titulu a o tieto finančné prostriedky
sa nezväčšil majetok žalovaného, a teda nie je možné dospieť k záveru, že o túto sumu by sa žalovaný

obohatil. Pokiaľ ide o sumu 1.445,21 eura, ktorá predstavuje trovy exekúcie, súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí správne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 165/2012 zo dňa 13.
02. 2013.

14.1. Pokiaľ ide o postavenie exekútora, výkon exekučnej činnosti predstavuje zverený výkon štátnej

moci, čo upravuje samotná právna úprava (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku) a z tohto dôvodu sa na
súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných
práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu
v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania.

15. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. 02. 2013 II.ÚS 165/2012 nespochybnil svoje
závery vyplývajúce z nálezu PL. ÚS 49/03, v zmysle ktorých zodpovednosť za škodu pri výkone
exekučnej činnosti súdneho exekútora sa prenáša na štát a aplikuje sa naň právny režim zákona č.
514/2003 Z. z. Potrebné je však rozlišovať náhradu škody od bezdôvodného obohatenia. Ústavný súd

upriamil pozornosť aj na judikát Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 30Cdo 3810/2007
konštatuje, že bezdôvodným obohatením je aj plnenie na základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo
zrušené. V zmysle tohto rozhodnutia: „Zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo, dochádza k
bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve,
to znamená, že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadáva

právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením.“

16. I s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu, odvolací súd v zhode s názorom
súdu prvej inštancie mal za to, že žaloba žalobcu v časti zaplatenia sumy 1.822,97 eura voči žalovanému
nie je dôvodná, keď žalovaný sa o uvedenú sumu bezdôvodne neobohatil. Žalovaný tak bol v konaní

správne zaviazaný iba na sumu 11.464,50 eura, ktorá mu bola poukázaná na účet súdnym exekútorom a
o ktorú sa preukázateľne obohatil. Vo zvyšnej časti, o ktorej rozhodoval súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom, ktorý je prieskumom odvolacieho súdu, je potrebné konštatovať, že v tejto časti žaloba
nebola dôvodná, keď v konaní nebolo preukázané, že nad právoplatne priznanú sumu sa žalovaný
obohatil o ďalšie uplatňované nároky žalobcom. Poukazovanie žalobcu na ust. § 46 ods. 3 Exekučného

poriadku aj podľa názoru odvolacieho súdu nemá právnu relevanciu na uplatňovaný nárok z titulu
bezdôvodného obohatenia.

17. Žalovaný v podanom odvolaní, čo do vyhovujúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie namietal,
že so žalobcom došlo k dohode o zmene termínu splatnosti sumy 11.464,50 eura v splátkach, pričom

dohodnuté splátky uhradil v dohodnutých termínoch splatnosti riadne a včas, a teda nebol v omeškaní,
a preto nemal byť zaviazaný na zaplatenie žiadnych úrokov z omeškania. K uvedenému tvrdeniu pripojil
žiadosť o oznámenie čísla účtu a o splátkový kalendár, ako aj odpoveď žalobcu k uvedenej žiadosti.

18. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a/ sa týkajú
procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému,
čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo

prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je
obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky
použiť a boli poučené aj súdom o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe
nových skutočností alebo dôkazov (novoty) je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených
podmienok, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 366 CSP.

19. Vo svetle vyššie uvedeného, pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní tvrdil, že jeho žiadosť o oznámenie
čísla účtov a o splátkový kalendár zo dňa 14. 07. 2017 a odpoveď žalobcu na uvedenú žiadosť zo dňa
24. 07. 2017 predstavujú dohodu o zmene termínu splatnosti sumy 11.464,50 eura, nejde o skutočnosti,
ktoré by odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý
do vyhlásenia dokazovania za skončené takýto prostriedok procesnej obrany nevyužil. Z uvedených

dôvodov odvolací súd na uvedené novoty nemohol v odvolacom konaní prihliadnuť, a preto uvádzanú
odvolaciu námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú.

20. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovaného ohľadne priznanej výšky úroku z
omeškania a stanovením doby omeškania žalovaného s úhradou jednotlivých splátok. Z obsahu spisu

vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 02. 11. 2017 oznámil súdu úhrady zo strany žalovaného, keď
žalovaný mu na základe rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 9Co/221/2016-170 zaplatil dňa 31.
07. 2017 sumu 3.000 eur, dňa 30. 08. 2017 sumu 3.000 eur, dňa 28. 09. 2017 sumu 3.000 eur a
dňa 02. 11. 2017 sumu 2.464,50 eura, pričom k uvedeným platbám pripojil aj výpisy z účtu. Žalovaný
do vyhlásenia dokazovania za skončené uvedené dátumy zaplatenia jednotlivých splátok tvrdených

žalobcom nerozporoval, a teda nevyužil včas prostriedok procesnej obrany. Z uvedeného dôvodu takýto
odvolací dôvod predstavuje novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP, a preto naň odvolací súd
nemoholaniprihliadnuť.Navyše,správnežalobcavosvojomvyjadreníkpodanémuodvolaniupoukazuje
na ust. § 567 ods. 2 OZ, podľa ktorého peňažný dlh, pokiaľ je plnený prostredníctvom peňažného ústavu
alebo prostredníctvom poštového podniku, je splnený pripísaním sumy na účet veriteľa v peňažnom

ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak, alebo
ak sa veriteľ a dlžník písomne dohodnú inak.

21. Podľa § 10c Prechodných ustanovení k úprave účinnej od 1. februára 2013 Nariadenia vlády SR,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 87/1995 Z. z., ak záväzkový

vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k
31. 01. 2013 aj za dobu omeškania po 31. 01. 2013.

21.1. Podľa § 3 odsek 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 01. 2013,
výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

22. V danej veci je nesporné, že žalovaný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia je záväzkovým
vzťahom, ktorý vznikol medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil a tým, kto má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Rovnako je nesporné, že záväzkový vzťah medzi stranami sporu vznikol dňa

18. 01. 2013, kedy došlo k právoplatnému rozhodnutiu OS Nitra rozsudkom 33T/81/2011 zo dňa 20. 06.
2012, ktorým boli obžalovaní spod obžaloby oslobodení, a zároveň bol poškodený odkázaný s nárokom
na náhradu škody na konanie vo veciach občiansko-právnych. Keďže žalobca, ktorý v exekučnom
konaní vystupoval ako povinný, uhradil žalovanú sumu na účet exekútorky, po zrušení exekučného
titulu vzniklo dňom 18. 01. 2013 na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Je preto nesporné, že

záväzkový vzťah vznikol pred 01. 02. 2013, preto bolo potrebné postupovať podľa § 10c Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. a priznať žalobcovi výšku úrokov z omeškania podľa predpisov účinných k 31.
01. 2013, a to aj za dobu omeškania po 31. 01. 2013. Pokiaľ teda súd prvej inštancie priznal žalobcovi z
jednotlivých úhrad úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne, výška tohto úroku je v súlade s citovaným
§ 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ako aj § 3 ods. 1 uvedeného nariadenia.

23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval odvolania strán sporu do veci samej, to
znamená do vyhovujúceho, ako aj zamietajúceho výroku, za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
vo veci samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.24. Žalobca napadol v odvolaní aj III. výrok napadnutého rozsudku o nepriznaní náhrady trov konania.
Namietal aplikáciu ust. § 257 CSP na daný prípad popierajúce podstatu právnej úpravy náhrady trov

civilného sporového konania a poukazoval na tú skutočnosť, že súd ho v konečnom dôsledku trestá
za to, že z dôvodu ročnej nečinnosti žalovaného mu neostala iná možnosť ako svoj nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia uplatniť na civilnom súde.

25. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

26. Podľa § 253 odsek 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26.1. Podľa § 255 odsek 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

27. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na

priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov konania celkovo alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad,
ktorýjepotrebnévrozhodnutínáležiteodôvodniť.Výnimočnosťmôžespočívaťvokolnostiachdanejveci,
ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
súd prihliada jednak k majetkovým, osobným a sociálnym pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné

prihliadnuť aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde a dôležitým je aj správanie strán
sporu pred a po podaní žaloby. Len v prípade, že súd dospeje k záveru, že pri zohľadnení uvedených
kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je namieste aplikácia ustanovenia o
trovách konania podľa § 257 CSP.

28. Ustanovenie § 255 CSP premieta zásadu úspechu v spore ako esenciálneho kritéria priznania
náhrady trov konania. Úspech vo veci súd vždy skúma, čo do právneho základu veci a čo do výšky
priznaného nároku. Zásada úspechu (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre
sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu

úspechom (víťazstvom) v spore. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho
rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t. j. ak sa jeho
žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Žalovaný má plný úspech v spore, ak bola žaloba žalobcu v celom
rozsahu zamietnutá. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov konania pomerne rozdelí. Pomerné rozdelenie trov je jednak odrazom reálneho výsledku

sporu, a jednak predstavuje prevenciu, aby strany nežalovali viac ako im podľa hmotného práva patrí.
Nakoľko niet žiadny rozumný dôvod, aby si strany v prípade čiastočného úspechu nahradili trovy konania
navzájom, časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta. Zásadne teda platí, že sa určuje najskôr pomer úspechu
a neúspechu v spore, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítavajú sa vynaložené
trovy a to u strany, ktorej úspech bol vyšší, a teda má nárok na ich náhradu.

Odvolací súd, posudzujúc výrok III. o náhrade trov konania aj v dôsledku podaného odvolania žalobcom,
dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli naplnené predpoklady pre
prijatie záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré sa žalobcovi náhrada trov konania
neprizná. V konaní vo veci samej bolo nesporné, že žalobca sa domáhal voči žalovanému vydania

bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný vymohol v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex
869/2010 na základe pôvodného exekučného titulu rozsudku OS Nitra č. k. 5T/194/2003 zo dňa 17. 06.
2009, v ktorom žalobca po začatí exekúcie uhradil sumu 13.287,47 eura prevodom na účet súdneho
exekútora. Následne rozsudkom OS Nitra pod sp. zn. 33T/81/2011 zo dňa 20. 06. 2012 bol žalobca
spolu so svojím bratom oslobodený spod obžaloby a žalovaný bol s nárokom na náhradu škody vo výške

11.464,50 eura odkázaný na konanie vo veciach občiansko-právnych. Nebolo sporné, že žalovanému
tak vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením z dôvodu, ktorý odpadol v sume, o ktorej rozhodol súd prvej
inštancie, a to v rozsahu 11.464,50 eura, ktorý rozsudok nadobudol v spojení s rozhodnutím KS v Nitre
č. k. 9Co/211/2016-170 zo dňa 12. 04. 2017 právoplatnosť a predmetom ďalšieho konania bol zvyšnýnárok. Záver súdu, že žalovaný inicioval exekučné konanie na základe riadneho exekučného titulu -
právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý bol nakoniec zrušený a na základe ktorého už došlo k vymoženiu
nároku na náhradu škody, nie je možné v danom prípade považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa,

tak ako to má na mysli ust. § 257 CSP. Je potrebné vychádzať z toho, že pôvodný odsudzujúci rozsudok
bol dovolacím súdom zrušený a nahradený novým oslobodzujúcim rozsudkom, pričom táto okolnosť
nemôže byť vykladaná v neprospech žalobcu pri rozhodovaní o trovách konania. Rovnako skutočnosť,
že žalobca bol konateľom HARDCOPY CENTRUM, spol. s r. o. v čase, keď táto spoločnosť mala
splatné záväzky voči žalovanému, nie je možné túto skutočnosť vyhodnocovať v tomto konaní. Podľa

názoru odvolacieho súdu, použitie ust. § 257 CSP nie je možné zohľadniť ani pri hodnotení sociálnych a
majetkových pomerov, keď súd prvej inštancie v konaní nepreukazoval, resp. nezisťoval sociálne alebo
majetkové pomery strán sporu, keď pri aplikácii takéhoto dôvodu by súd musel mať preukázané tak
pomery na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného.

Z uvedeného dôvodu bolo v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu zákonné a v súlade s

princípom náhrady trov konania postupovať v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP a vychádzajúc z pomerného
úspechu oboch strán sporu. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 13.287,47 eura,
pričom žalobca bol úspešný v sume 11.464,50 eura. Vychádzajúc z aplikácie ust. § 255 ods. 2 CSP je
preto potrebné konštatovať, že žalobca mal vo veci samej úspech v rozsahu 86,28% a žalovaný mal
úspech v rozsahu 13,72%. Potom matematicky 86,28% - 13,72% predstavuje po odpočítaní pomeru

úspechu oboch strán v konečnom vyjadrení nárok žalobcu na náhradu trov konania vo výške 72,56%.
Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP vo
výroku III. zmenil tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 72,56%.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, a

vzhľadom na to, že žalobca aj žalovaný mali v odvolacom konaní čiastočný úspech, keď žalobca bol
neúspešnývzamietajúcomvýrokuažalovanýbolneúspešnývovyhovujúcomvýroku,rozhodolotrovách
odvolacieho konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).