Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. jún 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/238/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316205268
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4316205268.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. M.. T.
O., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., P. nám. XX/XX, 2. N. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., P. G. XX/
XX, zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Matúš Hrib, so sídlom Bardejov, Na hradbách 5, proti
žalovaným: 1. A. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., J. G. XXXX/XX, 2. T.. B. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom
L., J. G. XXXX/XX, zastúpení Mgr. Ivetou Števkovou, advokátkou, so sídlom Levice, J. Jesenského 15, o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Levice
zo dňa 24. mája 2019 č. k. 9C/127/2016-306 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. 2. rade voči žalobcom v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorí sa domáhali určenia, že
sú bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti - bytu č. XX nachádzajúceho sa na 8. poschodí obytného
domu súp. č. XXXX, vchod č. XX a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 8910/384192 na spoločných
častiachazariadeniachdomuaspoluvlastníckehopodieluoveľkosti8910/384192kpozemku-kparcele

č. 871/1 o výmere 423 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria zapísané na LV č. XXXX,
kat. úz. L., obec L., o veľkosti podielu každého v pomere 1/1 k celku. O trovách konania rozhodol
tak, že žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, ktorú sú povinní zaplatiť
žalovaným žalobcovia, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku.

1.1. Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137c Civilného sporového poriadku (ďalej

len CSP), § 126 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, ako aj vykonaným dokazovaním.

1.2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade sú ako manželia bezpodieloví
spoluvlastníci nehnuteľnosti - bytu nachádzajúceho sa v L. na ulici J. G. XX na X. poschodí, č. bytu XX,
vedenom na Okresnom úrade, odbor katastrálny v L. na LV č. XXXX, kat. úz. L., obec L., postaveného na
parcele č. 871/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 423 m2, súp. č. XXXX na parcele č. 871/1, ako
aj spoluvlastníckeho podielu k priestorom na spoločných častiach a zariadeniach domu. Nehnuteľnosť

nadobudli na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 20. 10. 2015 s predávajúcim M. U. s povolením
vkladu pod č. V-5173/2015. Žalobcovia sa stali spoluvlastníkmi predmetného bytu na základe zmluvy
o prevode vlastníctva bytu uzatvorenej dňa 24. 03. 1999 s Mestom Levice na základe kúpnej zmluvy
uzatvorenej 02. 12. 2005, vklad povolený 09. 09. 2008 pod V-3530/2008, v ktorej sú žalobcovia akopredávajúci a kupujúcou je T. U., ktorá bola do katastra nehnuteľností zapísaná ako vlastníčka. Následne
došlo k ďalším dvom prevodom k bytu, až ho napokon Ing. U. predal žalovaným. Na OR PZ Komárno
sa vedie trestné stíhanie pod zn. ČVS: ORP-277/OEK-KN-2010, ktoré nie je doposiaľ skončené. Podľa

záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 61/2014, podaného v trestnom
konaní, je zhotoviteľom podpisov žalobcov pravdepodobne T. U.. Žalobcovia tvrdili, že nikdy kúpnu
zmluvu z 02. 12. 2005 nepodpísali a neboli na Obecnom úrade v Mýtnych Ludanoch overovať podpisy.

1.3. V súlade s ust. § 137 písm. c/ CSP súd skúmal naliehavý právny záujem žalobcov na podanej

žalobe a dospel k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa domáhajú
podanou žalobou.

1.4. V súčasnej dobe sú žalovaní v 1. a 2. rade v poradí už štvrtými bezpodielovými spoluvlastníkmi
sporného bytu, preto súd skúmal dobrú vieru nadobúdateľov.

Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že žalobca v 1. rade už v roku 2002 rokoval s
I. U. o predaji bytu, čo žalobca nepoprel. O existencii úmyslu žalobcov svedčí spísanie prvej kúpnej
zmluvy dňa 30. 07. 2002, ktorú overeným podpisom podpísal žalobca v 1. rade, podpis žalobkyne
v 2. rade na predmetnej zmluve nie je overený. Vkladové konanie o tejto zmluve bolo rozhodnutím
katastrálneho úradu z 24. 07. 2008 prerušené. Následne kúpna zmluva z 02. 12. 2005, uzatvorená

medzi žalobcami v 1. a 2. rade a I. U., je overenými podpismi podpísaná oboma žalobcami a Správa
katastra Levice povolila vklad dňa 09. 09. 2008 pod V-3530/2008. Na fotokópii listu z Osvedčovacej
knihy podpisov pod poradovým číslom 148 dňa 02. 12. 2005 sa nachádza zápis o tom, že žalobca
v 1. rade predložil na overenie totožnosti svoj občiansky preukaz a pod poradovým číslom 149 sú
rovnako ako u žalobcu uvedené údaje žalobkyne v 2. rade, jej podpis pod menom s tým rozdielom, že

namiesto občianskeho preukazu bol predložený jej pas. Pracovníčka Obecného úradu Mýtne Ludany,
I. B. pred súdom vypovedala, že pred ňou do osvedčovacej knihy kúpnu zmluvu podpísal žalobca v
1. rade, ktorého osobne poznala a za žalobkyňou v 2. rade vyšla k autu, kde sa ona, sediac v aute,
podpísala do Osvedčovacej knihy podpisov. Súd mal za to, že na obecnom úrade bol osobne žalobca v
1. rade za účelom overenia svojho podpisu, ale totožnosť k osobe žalobkyne v 2. rade je pochybná. K

osvedčeniu podpisov sa používa razítko s daným obsahom a chybou zamestnankyni sa stalo, že tento
údaj neopravila a neaktualizovala druh dokladu predložený na preukázanie totožnosti. Správny úrad,
podľa názoru súdu, nedostatočne identifikoval a nedostatočne stotožnil druhú osobu, ktorú predstavil
žalovaný v 1. rade a ktorá sa ako žalobkyňa v 2. rade podpísala do osvedčovacej knihy podpisov. Pokiaľ
žalobcovia poukazovali na trestné stíhanie, ktoré je prerušené, podľa záverov znaleckého posudku

Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č. 61/2014 je zhotoviteľom podpisov žalobcov pravdepodobne I.
U.. Podľa názoru súdu, záver znaleckého posudku síce nie je jednoznačný, ale o pravosti podpisov
značné pochybnosti vyvolávajú aj okolnosti zistené dokazovaním o priebehu fyzického podpisovania
kúpnej zmluvy na obecnom úrade žalobcami. Opak tvrdí svedkyňa B., ktorá ich podpisy overovala a
poznala ich osobne a osobne pozná aj žalobcu v 1. rade. S poukazom na uvedené pochybnosti a

na záver znaleckého posudku s najväčšou pravdepodobnosťou kúpnu zmluvu podpísala za žalobcov
iná osoba, čo vyvoláva pochybnosti o platnosti kúpnej zmluvy z 02. 12. 2005. Následne došlo k
ďalším trom prevodom vlastníctva k spornému bytu a žalovaní v 1. a 2. rade ako štvrtí nadobúdatelia
nadobudli predmetný byt kúpnou zmluvou uzatvorenou s Ing. U. dňa 20. 10. 2015, vklad povolený pod
V-1572/2015.

1.5.ĎalejsúdvychádzalajználezuÚstavnéhosúduSRpodsp.zn.I.ÚS151/2016z03.05.2017aďalej
zistil, že žalovaní realizáciou kúpy poverili realitnú kanceláriu, ktorá postupovala štandardne, žiadne
pochybenia realitnej kancelárie sa nepreukázali a strany pochybenia v postupe realitnej kancelárie
ani nevytýkali. Je potrebné vziať do úvahy, že v čase prevodu vlastníctva na žalovaných bol na liste

vlastníctva predávajúci Ing. U. a na liste vlastníctva sa nenachádzali žiadne zápisy, ktoré by jeho
vlastnícke právo spochybňovali. Žalovaní sa z listu vlastníctva nemohli dozvedieť, že od roku 2005 je
Ing. U. už tretím vlastníkom a že predtým došlo k postupným prevodom vlastníctva k tomuto bytu a
už vôbec sa nemohli dozvedieť o pochybných okolnostiach prvotného prevodu vlastníctva k bytu na
základe kúpnej zmluvy z 02. 12. 2005. Správanie žalobcov od roku 2002 nasvedčuje práve tomu, že

žalobcovia mienili byt predať. Bolo preukázané, že žalobca v 1. rade ešte v roku 2002 rokoval s I. U. o
predaji bytu, čo žalobca ani nepopiera. O vážnosti úmyslu žalobcov svedčí spísanie prvej kúpnej zmluvy
30. 07. 2002, ktorú overeným podpisom podpísal žalobca v 1. rade, podpis žalobkyne v 2. rade na
predmetnej zmluve nie je overený. Vkladové konanie na základe tejto zmluvy bolo prerušené. Následnebola uzatvorená kúpna zmluvu dňa 02. 12. 2005 medzi žalobcami v 1. a 2. rade a I. U., ktorá je opatrená
overenými podpismi žalobcov a správa katastra povolila vklad dňa 09. 09. 2008 pod V-3530/2008.
V čase, keď žalovaní rokovali s posledným vlastníkom bytu T.. U. o kúpe v roku 2015 sa na liste

vlastníctva nenachádzal taký záznam, z ktorého by žalovaní mohli zistiť, že je spochybňované vlastnícke
právo k nehnuteľnosti. Žalobcovia od roku 2009, kedy dali podnet k vyšetrovaniu podvodu, nezariadili
zápisom do katastra nehnuteľností zákaz ďalšieho nakladania s nehnuteľnosťou, a tak nezamedzili
ďalším prevodom, z ktorého dôvodu sa žalovaní nemohli dozvedieť o tom, že žalobcovia uplatňujú svoje
vlastnícke práva k nehnuteľnosti na základe neplatnej kúpnej zmluvy z roku 2005. Súd tiež podotkol,

že treba zohľadniť dobu, ktorá uplynula od neplatného právneho úkonu do podania žaloby o určenie
vlastníckeho práva, ktorá je tiež významná pri posudzovaní správania sa žalobcovi pri uplatňovaní si
ich práv. Žalobca v 1. rade rokoval o predaji bytu, overeným podpisom podpísal zmluvu už v roku
2002 a prijal od I. U. finančné prostriedky, a to kúpnu cenu za byt, prijal od nej vyplatenie svojich
dlhov, ktorí vymáhali exekútori. Súd je toho názoru, že celkové správanie sa najmä žalobcu v 1. rade
napokon viedlo k uzavretiu kúpnej zmluvy dňa 02. 12. 2005. Žalobca nepoprel, že s I. U. rokoval,

nepoprel podpísanie kúpnej zmluvy z roku 2002, podpísanie zmluvy o budúcej zmluve, popieral len
podpísanie zmluvy z roku 2005. Pokiaľ ide o vyplatenie kúpnej ceny a dlhov žalobcu v 1. rade, súd
neuveril, že nevedel o tom, že jeho dlhy u exekútorov a na nájomnom vyplatila I. U.. Z celkových tvrdení
žalobcov vyplýva ich účelovosť. Na jednej strane popierajú uzatvorenie zmluvy 02. 12. 2005, a na druhej
strane, je nepochopiteľné, že až v roku 2009 zistili, že došlo k prevodu vlastníctva ich bytu na inú

osobu a nápravy vlastníckych práv sa začali súdnou cestou domáhať až v roku 2016. Žalobcovia sa
o svoj majetok nestarali najmenej od roku 2005, pričom opak nepreukázali. Pokiaľ žalobca aj tvrdil,
že byt dal I. U. do nájmu, svoje tvrdenie ničím nepreukázal. S poukazom na všetky uvedené okolnosti
nie je možné jednoznačne vylúčiť, ani potvrdiť, že žalobcovia nepodpísali napadnutú kúpnu zmluvu,
len tvrdili, že ju nepodpísali a neboli na Obecnom úrade v Mýtnych Ludanoch za účelom overenia

svojich podpisov. Nepravosť svojich podpisov preukazovali len výsledkom znaleckého dokazovania v
trestnom konaní, v ktorom však záver písmoznalca nie je jednoznačný. Celkový priebeh dojednania
kúpnej zmluvy, overenia pravosti podpisov žalobcov, prevzatia kúpnej ceny, záver znaleckého posudku,
postup správneho orgánu dávajú pochybnosti o tvrdeniach žalobcov, že nepodpísali a neoverili svoje
podpisy, ale na druhej strane aj pochybnosti o pravosti ich podpisov iné dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení žalobcovia nepreukázali.

1.6. Pokiaľ sa súd zaoberal postavením žalovaných a ich právom vlastniť nehnuteľnosť, ktorú nadobudli
na základe kúpnej zmluvy dňa 20. 10. 2015, prihliadol na tú skutočnosť, že nehnuteľnosť kúpili v poradí
od tretieho vlastníka. Pokiaľ katastrálny úrad v konaní o vklad vlastníckeho práva vlastníctvo žalovaných

zavkladoval, znamená to, že posúdil podmienky podľa § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností. Žalovaní tvrdili, že svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudli na základe
platnej uzatvorenej kúpnej zmluvy, ktorú správny orgán v správnom konaní akceptoval. V tejto súvislosti
poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. I. ÚS 549/2015. Súd pri skúmaní, či žalovaní v 1. a
2. rade ako nadobúdatelia nadobudli vlastnícke právo v dobrej viere, vychádzal z uznesenia NS SR

z 27. 02. 2013 sp. zn. 6 Cdo 71/2011, z nálezu ÚS SR I. ÚS 549/2015 zo 16. 03. 2016 a dospel
k názoru, že proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka pôsobí princíp ochrany dobrej viery
nových nadobúdateľov, a to žalovaných v 1. a 2. rade. Ani vykonaným dokazovaním súdu sa nepodarilo
jednoznačne uzavrieť, že kúpna zmluva z 02. 12. 2005 je neplatná, a preto možno konštatovať bez
pochybností, že žalovaní ani pri najväčšej opatrnosti nemohli zistiť okolnosti predchádzajúce kúpnej

zmluve z 20. 10. 2015.

1.7. Po vykonanom dokazovaní súd dospel záveru, že žalobcovia podali žalobu nedôvodne.
Pri rozhodovaní súd, vzhľadom na posúdenie okolností prvotného prevodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, skúmal, či žalovaní v 1. a 2. rade ako nadobúdatelia nadobudli vlastnícke právo v dobrej

viere, či samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu vedie automaticky k neplatnosti zmluvy o
prevode vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy sa odvodzuje
od vlastníckeho práva predchádzajúceho vlastníka. Podmienkou takéhoto nadobudnutia, okrem platnej
zmluvy, je to, že scudziteľ veci je sám jej vlastníkom. Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej
zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť

situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej
viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov súd poukazuje na názor
Najvyššieho súdu SR, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou "nikto nemôže previesť
viac práv, než má sám" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne,pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa
práva nadobudol (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 71/2011). Ochranu
vlastníckych práv požíva skutočný vlastník, na druhej strane, dobrá viera musí byť hodnotená veľmi

prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne
okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Ďalej súd poukazuje na stanovisko vyjadrené
v náleze Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo 16. 03. 2016, podľa ktorého vyššie riziko má niesť
nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o
tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom konaní. V danom prípade je súd toho názoru, že proti princípu ochrany práva pôvodného
vlastníka pôsobí princíp ochrany dobrej viery nových nadobúdateľov, žalovaných v 1. a 2. rade. Ani
vykonaným dokazovaním súdu sa nepodarilo jednoznačne uzavrieť, že kúpna zmluva z 02. 12. 2005
je neplatná, preto možno konštatovať bez pochybností, že žalovaní ani pri najväčšej opatrnosti nemohli
zistiť okolnosti predchádzajúce kúpnej zmluve 20. 10. 2015, ktorou v poradí od tretej osoby byt kúpili,
nemohli vedieť, čo predchádzalo a akým spôsobom došlo k prvotnému prevodu vlastníckeho práva

k nemu. Nehnuteľnosť bola riadne zapísaná v katastri nehnuteľnosti a nemali dôvod pochybovať o
platnosti tohto zápisu. Súd zastáva názor, že žalovaní ako nadobúdatelia nehnuteľnosti zapísanej v
katastrinehnuteľnostikonalivdobrejvierevobsahtejtoevidencieasúhodníústavnejochrany,atopráve
s ohľadom na existenciu zápisu do katastra nehnuteľností, do ktorého zápis (vklad) je pri prevodoch
evidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho

práva novým vlastníkom a má konštitutívne účinky. Ako vlastník nehnuteľnosti - bytu bol v katastri
zapísaný T.. M. U., ktorý na žalovaných vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti previedol. Ochrana
dobrej viery žalovaných však ešte neznamená, že by obdobnú ústavnú ochranu nebolo nutné poskytnúť
vlastníckemu právu žalobcom ako pôvodným vlastníkom v prípade, že ich vlastnícke právo nebolo
prevedené v prípade absolútne neplatného právneho úkonu. Súd po zvážení všetkých skutočností

dospel k tomu právnemu záveru, že je spravodlivé, aby za daných okolností požívali právnu ochranu
žalovaní ako dobromyseľní nadobúdatelia, ktorí nepoznali a ani nemohli poznať všetky udalosti, ktoré
predchádzali pred prevodom vlastníckeho práva k bytu v roku 2005. Žalobcovia nepreukázali, že by
sa prinajmenšom od roku 2005 správali ako vlastníci bytu so všetkými právami, ale aj povinnosťami,
ktoré im z vlastníctva vyplývajú. Žalobca v 1. rade nevysvetlil hodnoverne, prečo prijal peniaze od cudzej

osoby, prečo súhlasil s následným ďalším rokovaním s I. U., keď tvrdí, že nepodpísal kúpnu zmluvu v
roku 2005, nepreukázal obsah údajnej dohody o nájme bytu I. U. ako napr. doba nájmu, cena nájmu, atď.
Žalovaní byt nadobudli až v roku 2015 od tretieho vlastníka. Vtedy už prebiehalo na polícii vyšetrovanie
podvodu na podnet žalobcu v 1. rade, čo sa však žalovaní nemohli dozvedieť. Žalobcovia sa nepostarali
o to, aby zabránili ďalším prevodom aj zápisom na liste vlastníctva. Vykonaným dokazovaním mal súd

za preukázané, že vzhľadom na všetky zistené okolnosti, žalovaní nadobudli vlastnícke právo k bytu
dobromyseľne a prináleží im súdna ochrana. Súd preto žalobu zamietol.

1.8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní
mali v konaní plný úspech, preto im patrí náhrada trov konania voči neúspešným žalobcom. Trovy

konania pozostávajú zo súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. O výške náhrady rozhodne súd
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobcovia, ktorí sa domáhali
jeho zmeny a vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, ako aj priznania náhrady trov konania v rozsahu 100%.

Dôvodili odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, keď mali za to, že súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil a zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Poukázali na nerovnováhu v prístupe súdu z hodnotenia výpovedí strán sporu,
keď ich výpovede boli súdom spochybňované, kdežto výpovede žalovaných neboli podrobené žiadnemu
kritickému skúmaniu. Za zásadný omyl v hodnotení skutkového stavu považujú skutkové zistenia súdu o

tom, že žalobca v 1. rade bol v M. L. overiť podpis osobne, kdežto osobnú prítomnosť žalobkyne v 2. rade
súd spochybňuje, avšak na druhej strane toto pochybenie matrikárky „ospravedlňuje“ nedostatočnou
pozornosťou. Uvedené je v úplnom kontraste s rozsiahlym znaleckým posudkom Ústavu súdneho
inžinierstva. Pokiaľ posudok stanovuje, že aj žalobcu v 1. rade podpísala podozrivá I. U., tak len
ťažko možno prisvedčiť zisteniu súdu, že tam (v M. L.) žalobca bol a podpísal. Navyše, osobné údaje,

čísla dokladov už podozrivá poznala zo skoršej zmluvy. Pokiaľ by aj uvedený záver bol ponechaný
bez povšimnutia, následné zistenie o neúčasti žalobkyne v 2.rade pri podpise však umožňuje prijať
jednoznačný záver o neplatnom prevode bytu na I. U.. Namietali ďalej, že súd hľadal dôvody na použitie
zásady bona fidae, ktoré vzhliadol v počte prevodov, pričom tieto nijako nekonkretizoval. Pokiaľ im súdvyčítal, že sa nestarali ako riadni hospodári o svoj majetok, žalobca v 1. rade potvrdil rokovania o kúpnej
zmluve, podpis prvej zmluvy ním osobne a detailne popísal aj okolnosti, je potrebné si uvedomiť, že byt
kúpila osoba znalá práva, profesionálka, ktorá si musela byť vedomá nedostatku podpisu žalobkyne v

2. rade na zmluve. Napriek tomu, podozrivá U. sa rozhodla získať byt stoj, čo stoj a porušila zákony, za
ktoré by mala byť podrobená trestno-právnej zodpovednosti. Po zistení, že byt už nie je písaný na nich,
žalobca v 1. rade okamžite podal trestné oznámenie, a teda prejavil starostlivosť ako sa očakáva od
vlastníka. Zdôrazňujú, že k uvedenému došlo ešte pred následnými prevodmi bytov. Za danej situácie
preto závery súdu sú nesprávne, a aj keď žalovaní zrejme nevedeli o konaní U., je potrebné priznať

ochranu vlastníkom, nakoľko žalovaní sa môžu so svojim nárokom na náhradu škody spôsobenej im
neplatnou zmluvou o prevode obrátiť na podozrivú.

2.1. Žalobcovia vo svojom odvolaní ďalej poukazujú na odbornú judikatúru, či literatúru, ktorá uvádza
výnimky nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, a teda, v ktorých prípadoch samotný právny
poriadok uvádza situácie, kedy možno dôjsť k prelomeniu zásady nemo plus iuris. Ani o jednu z týchto

situácií sa v prejednávanom prípade nejedná a všetky reťazené scudzovacie právne úkony, ktoré
previedli byt žalobcov do proklamovaného vlastníctva žalovaných, sú absolútne neplatné.

2.2. V prejednávanom prípade ide o situáciu, kedy predávajúci vystupujúci v právnom vzťahu s
kupujúcim nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe absolútne neplatného právneho

úkonu od počiatku. Nikdy sa nestal jej vlastníkom, preto nemohol previesť viac práv ako sám mal.
Absolútne neplatným právnym úkonom je v tomto prípade neplatne uzavretá kúpna zmluva a to z
dôvodu, že podpisy predávajúcich boli sfalšované, to znamená, že prvotný absolútne neplatný právny
úkon zakladá ďalšiu neplatnosť právnych úkonov z neho vyplývajúcich. Tento názor korešponduje aj s
judikatúrou slovenských a zahraničných súdov. Za daného stavu nie je možné uprednostniť požiadavku

právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na
iného previesť viac práv ako sám má (uznesenie ÚS SR z 10. 02. 2010 č. k. I. ÚS 50/2010-11).

2.3. Pri rozhodovaní, ako vec posúdiť, je smerodajné, či v čase prevodu vlastníckeho práva bol
predávajúci/darca vlastníkom alebo nebol. Hodnotenie skutkových zistení cez prizmu uvedeného musí

viesť k záveru o dôvodnosti žaloby. Záverom poukázali na nález ÚS SR I. ÚS 239/2016-14 zo dňa 20.
04. 2016.

2.4. Napokon, poukázali na tú skutočnosť, že v súvislosti s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít si
dovoľujúpoznamenať,ženaúzemíSRplatíprávopísané,anieprávoprecedensu.Preto,aksavyskytne

rozhodnutie, ktoré sa z objektívnych dôvodov odkláňa od základných princípov súkromného práva, nie
je možné toto rozhodnutie považovať za nadradené zákonu.

3. K podanému odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť a žiadali priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Uviedli, že sa v plnom rozsahu stotožňujú s rozhodnutím súdu prvej inštancie a naďalej zotrvávajú na
svojich doterajších vyjadreniach a majú za to, že v danej právnej veci je potrebné im ako dobromyseľným
nadobúdateľom vlastníckeho práva v materiálnom právnom štáte poskytnúť súdnu ochranu aj pred
pôvodným (skutočným) vlastníctvom, t. j. žalobcami. Opätovne poukázali na nález ÚS SR sp. zn.
I. ÚS 549/2015 zo 16. 03. 2016. Ústavný súd v uvedenom náleze v súvislosti s ochranou princípu

dobrej viery poukazuje tiež na to, že „vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v
dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu
sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“
Rovnako poukazujú na ustálenú judikatúru ÚS ČR, predovšetkým nález III. ÚS 247/2014 z 18. 01. 2016.
Vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudli na základe platnej kúpnej zmluvy od Ing. M.

U.. Kúpna zmluva má všetky náležitosti právneho úkonu, je určitá a zrozumiteľná a bola uzatvorená
slobodne a vážne a o vklade vlastníckeho práva rozhodol Okresný úrad Levice, katastrálny odbor
rozhodnutím pod č. V-5173/2015 z 27. 11. 2015. Uzatvorením kúpno-predajnej zmluvy s T.. U., od
ktorého kupovali nehnuteľnosť, boli v poradí štvrtí scudzovatelia. Tvrdenie žalobcov, že hneď po zistení,
že byt už nie je písaní na nich, podali okamžite trestné oznámenie a že „potichučky došlo k prevodom“

sa nezakladá na pravde, nakoľko ako to vyplýva z vyšetrovacieho spisu zn. ČVS: ORP-1158/OVK-
LV-2009, žalobcovia mali vedomosť o tom, že začiatkom roku 2010 došlo k prevodu vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti z JUDr. U. na jej dcéru M. U., a to jednak z výsluchu JUDr. U. zo dňa 29.
10. 2010, kde sama uviedla, že „byt som v roku 2009 predala svojej dcére.“ V spise sa ďalej nač. l. 136 nachádza výpis z LV č. XXXX (zo dňa 10. 10. 2011). Ďalej vyjadrenie o trhovej hodnote
nehnuteľnosti vypracovanej spoločnosťou INVEST CONSULT, s. r. o., Komárno zo dňa 10. 10. 2011 pre
účely vyšetrovania obsahovalo údaj o novom vlastníkovi nehnuteľnosti, t. j. o M. U.. Vo vyšetrovacom

spise sa tiež nachádza záznam z 02. 07. 2015 o ďalšej zmene vlastníka k spornej nehnuteľnosti, a to
výpis z LV č. XXXX, kde je ako vlastník vedený už T.. M. U.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, majú za
to, že žalobcovia sa ako bdelí vlastníci a riadni hospodári svojej nehnuteľnosti vôbec nesprávali. Jednak
z dôvodu, že od roku 2003 až do roku 2009 sa vôbec nezaujímali o to, kto uhrádza platby spojené s
užívaním bytu, kto a akým spôsobom uhrádzal dlhy, ktoré boli vymáhané rôznymi exekútormi a boli

evidované na liste vlastníctva ako ťarchy, a jednak z dôvodu, že i napriek skutočnosti, že mali právne
zastúpenie, nepodnikli všetky právne kroky pre to, aby sa domáhali svojho vlastníckeho práva - napr.
žalobou už voči B.. U., resp. neskorším vlastníkom M. U., T.. U. i napriek tomu, že z vyšetrovacieho spisu
mali vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť v priebehu vyšetrovania „menila“ vlastníkov.

3.1. Žalobcovia považujú závery súdu za nesprávne a požadujú priznanie ochrany im ako vlastníkom,

keď sú toho názoru, že oni sa môžu so svojím nárokom na náhradu škody obrátiť na B.. U.. S
uvedeným názorom nesúhlasia, pretože kúpnu zmluvu uzatvorili v dobrej viere a vo viere v zápis údajov
v katastri nehnuteľností, kde nebola žiadna poznámka, žiadna ťarcha k predmetnej nehnuteľnosti, že
by predmetná nehnuteľnosť mohla trpieť nejakými vadami, resp. že by sa jej vydania domáhala tretia
osoba. Urobili všetko pre to, aby predišli prípadnému spochybňovaniu vlastníckeho práva. Záverom

uviedli, že ak niekto pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vychádza zo štátom stanovenej
evidencie nehnuteľnosti, to znamená, že koná v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, potom štát je
povinný vlastníckemu právu tejto osoby poskytnúť primeranú právnu ochranu.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) a po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom požadované náležitosti (§ 363 CSP) a odvolatelia použili prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), bez potreby nariadiť odvolacie pojednávanie, s

verejným vyhlásením rozhodnutia, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdiť.

5. Predmetom konania bola žaloba žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - bytu č. XX nachádzajúceho sa na 8. poschodí obytného bytu súp.

č. XXXX, vchod XX a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 8910/384192 na spoločných častiach a
zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 3910/384192 k pozemku - parcela č. 371/1
o výmere 423 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. L.,
obec L. o veľkosti podielu každého v pomere 1/1 k celku. Od roku 1999 bola na základe ústnej dohody
nájomcom bytu B.. T. U., ktorá so žalobcom v 1. rade uzavrela dňa 18. 05. 2002 zmluvu o budúcej

kúpnej zmluve, ktorú podpísali žalobca v 1. rade a I. U. dňa 30. 07. 2002, ale Okresný úrad, katastrálny
odbor v Leviciach rozhodol dňa 14. 05. 2003 o zastavení katastrálneho konania o povolení vkladu
vlastníckeho práva k bytu pod V-3474/2002 z dôvodu neodstránenia nedostatkov vkladového konania.
V roku 2009 žalobcovia zistili, že predmetný byt bol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02. 12. 2005
prevedený rozhodnutím o povolení vkladu zo dňa 09. 09. 2008 pod V-3530/2008 na I. U.. Žalobcovia v

1. a 2. rade tvrdili, že uvedenú kúpnu zmluvu zo dňa 02. 12. 2005 nikdy nepodpísali. Reťazením ďalších
právnych úkonov sú v súčasnej dobe vlastníkmi predmetného bytu žalovaní v 1. a 2. rade na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 20. 10. 2015. Žalovaní byt kupovali cez realitnú kanceláriu od pána U., pričom
pri uzatváraní kúpnej zmluvy na liste vlastníctva neboli žiadne zápisy. Po zrušení predchádzajúceho
rozhodnutia odvolacím súdom súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a vo veci opätovne rozhodol,

pričom sa zaoberal skúmaním dobrej viery nadobúdateľov, t. j. žalovaných v 1. a 2. rade, teda, či
týmto je možné a spravodlivé poskytnúť právnu ochranu ako dobromyseľným nadobúdateľom. Súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, keď vykonaným dokazovaním, ale i s poukazom na
judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR, vzhľadom na zistené okolnosti dospel k
záveru, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k bytu dobromyseľne a prináleží im súdna ochrana.

6. Podľa § 387 odsek 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.6.1. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací
súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po

právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. V dôvodoch svojho
písomného rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými žalobcami a žalovanými tvrdenými skutočnosťami,
ako aj namietanými dôvodmi, jednotlivé dôkazy správne vyhodnotil jednotlivo, ako aj vo vzájomnej
súvislosti a na zistený skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia. Z dôvodu, že odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri prejednávaní podaného odvolania žalobcami sa zaoberal
len námietkami uvedenými v ich odvolaní a posudzoval, či v konaní došlo k vadám, ktoré by mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 CSP).

8. Žalobcovia svoje odvolanie odôvodňovali odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP,
keď mali za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

8.1. Nesprávne hodnotenie dôkazov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ CSP by bolo možné vytknúť
prvoinštančnému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán sporu nevyplynuli alebo inak nevyšli v konaní najavo, v prípade, ak by zostali
nepovšimnuté rozhodnuté skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní

najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 192 až § 194 CSP. Odvolacím dôvodom podľa
tohto zákonného ustanovenia možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je teda možné súdu

v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod polemizovať s jeho skutkovými závermi
(rozsudok KS v Trenčíne zo dňa 28. 06. 2017 sp. zn. 17Co/247/2017).

8.2. Pre odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP platí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva
a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo zo
skutkových právnych záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. V dôsledku podaného odvolania žalobcov bolo potrebné vyriešiť otázku, či je vzhľadom na skutkové
okolnosti v danej veci možné dospieť k záveru, že je potrebné uprednostniť ochranu vlastníckeho

práva žalovaných v 1. a 2. rade, a teda prelomiť zásadu „nemo plus iuris“ a povýšiť tak ochranu
dobromyseľného nadobudnutia žalovaných, aktuálne zapísaných ako vlastníkov predmetného bytu, keď
ich vlastnícke právo je odvodené od neplatného právneho úkonu.

10. V daných súvislostiach sa okresný súd správne vysporiadal aj s otázkou následného prevodu

nehnuteľnostítretímosobám,atožalovaným,nazákladekúpnejzmluvyzodňa20.10.2015,vočiktorým
sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníctva. Už okresný súd dal do pozornosti nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS
549/2015 zo dňa 16. 03. 2016. Rovnakou otázkou sa zaoberal aj nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 zo
dňa 03. 05. 2017, v ktorom sa uvádza, že otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od
nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v právnej teórii aj právnej (súdnej)

praxi, pričom ústavný súd konštatuje, že názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v
tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná právna úprava. Na
jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (m.
m. I. ÚS 50/2010), na strane druhej sa objavovali aj názory, že súdy majú chrániť vlastnícke právo knehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej
najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie, ako dôsledok aplikácie princípu právnej istoty a ochrany
nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2219/2012, IV. ÚS 402/15, III. ÚS

415/15).

11. Ústavný súd sa recentne vyjadril k tejto otázke v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016,
kde konštatoval: „Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s

výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná
absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy
o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre
ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery, či vývoj
sociálnej reality, najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v
určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej

štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster
nehnuteľností, súd a pod.).

12. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromno-právnych vzťahov je jedným z kľúčových
prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi

vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana,
pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v
rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery
takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho
spochybňovaní treťou osobou.

13. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavno-právnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň
vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu

a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných
práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti
tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.

Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa
nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po
zákonnom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

14. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra, či neskoršia jurisprudencia (rozhodnutie

č. 10750 - „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné
podmienky platnej zmluvy...“, či rozhodnutie č. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od
nevlastníka. Výber z diela a myšlienok. Bratislava: Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna
úprava (napr. čl. 1153 talianskeho Codice civile, maďarský občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. časť, titul
V, kapitola IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky, C. H. Beck 2014,

s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010 Wien, s. 13, alebo Tégl, P.:
Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného, Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či
„Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka, ako kritérium dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri
nadobúdaní od neoprávneného“, Právní rozhledy č. 4/2016, s. 120n. a pod.), preto ústavný súd nevidí
dôvod sa k nim opäť neprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľnosti

evidovanýchvkatastrinehnuteľnostíkonalvdobrejvierevkonštitutívnyaktštátu,malbypožívaťústavnú
ochranu.

15. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd ČR (napr. III. ÚS 415/15) a v ostatnom
náleze sp. zn. III. ÚS 247/19 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom

o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému
treba poskytnúť ústavno-právnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený, hoci aj absolútne
neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho právaje dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na
individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá
poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že toto plravidlo možno použiť

aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel
na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 //www.slov-lex.sk/pravne-
predpisy/SK/ZZ/1964/40/>Zb. Občiansky zákonník v platnom znení.

16. Uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho

práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených judikatórnych záverov postupne
prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ako príklad možno uviesť rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 811/2014 z 18. 11. 2015, ktorý bol ústavne konformný posúdený aj
ústavným súdom v uznesení sp. zn. I. ÚS 489/2016 zo 17. 08. 2016. V uvedenej veci bolo predmetom
konaniaurčenievlastníctvaknehnuteľnostiamvprospechpôvodnýchvlastníkov,ktoríuzavreliabsolútne
neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Všeobecné súdy

však žalobu právoplatne zamietli, keď poskytli ochranu dobromyseľným nadobúdateľom, do ktorých
vlastníctva sa nehnuteľnosti dostali na základe sledu prevodných zmlúv, a to po dôslednom posúdení
ich dobrej viery na základe konkrétnych skutkových zistení.

17. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že úvahy žalobkyne podporené staršími judikatórnymi závermi

najvyššieho súdu (uvádzané sp. zn. 3 Cdo 144/2010, ale tiež 3 Cdo 154/2010, sp. zn. 3 Cdo 29/2010
vo svetle preferovaného princípu ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa neobstoja. Ak
má totiž mať určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom),
nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v
katastri nehnuteľnosti ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie vlastníctva.

18. Na základe ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, z ktorej vychádzal aj okresný súd pri
posudzovaní aj dobrej viery tretej osoby ako nadobúdateľa nehnuteľností (žalovaných 1., 2.) odvolací
súd rozhodnutie okresného súdu považoval za vecne správne a z tohto hľadiska ho v plnom rozsahu
potvrdil, a to aj vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania.

19. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že B.. T. U. bola užívateľkou predmetného bytu
od roku 1999 najprv v pozícii nájomkyne a následne žalobca v 1. rade s ňou podpísal dňa 18. 05.
2002 zmluvu o budúcej zmluve o odpredaji bytu. Dňa 30. 07. 2002 žalobca v 1. rade a nájomkyňa
podpísali finálnu kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorá bola doplnená dodatkom zo dňa 17. 10.

2002. Nájomkyňa aj podala návrh na vklad vlastníckeho práva, avšak Okresný úrad Levice, katastrálny
odbor rozhodol dňa 14. 05. 2003 o zastavení katastrálneho konania pod V-3474/2002 z dôvodu, že
účastníkmi konania neboli odstránené nedostatky vkladového konania. Svedkyňa vypočutá v konaní B..
T. U. tvrdila, že sa dohodli na predaji bytu za kúpnu cenu 450.000 Sk. Pri podpise zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve vyplatila žalobcovi v 1. rade sumu 360.000 Sk a ďalej doplatila na jeho účet 110.000 Sk,

zaplatila jeho dlhy v Službyte okolo 27.000 Sk, ako aj dlhy v elektrárni. Keďže prvá zmluva z roku 2002
nebola vkladuschopná, bolo potrebné vytvoriť novú zmluvu, čo aj spravila a túto zaslala žalobcom na
podpis. Dlhú dobu sa nič nedialo, až napokon raz vo večerných hodinách prišiel do Levíc žalobca v
1. rade s manželkou, a keďže im nemal kto overiť podpisy, požiadala matrikárku v M. L., či by nebola
ochotná overiť podpisy na zmluve. Žalobcovia v 1. a 2. rade popierajú, že by podpísali zmluvu z 02.

12. 2005, na základe ktorej došlo k zavkladovaniu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností dňa
09. 09. 2008 pod V-3530/2008. Následným reťazením scudzovacích právnych úkonov k predmetnému
bytu, tento nadobudli cez realitnú kanceláriu žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí predmetný byt nadobudli
kúpnou zmluvou od Ing. U. dňa 20. 10. 2015, vklad povolený pod V-1572/2015. Žalobcovia podali na
OR PZ Komárno podnet na trestné stíhanie pre trestný čin podvodu na základe trestného oznámenia

JUDr. T. O.. Uvedené trestné stíhanie bolo uznesením zo dňa 27. 04. 2017 prerušené z dôvodu, že
sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Sťažnosť žalobcu v 1.
rade proti uvedenému uzneseniu bola Okresnou prokuratúrou Levice uznesením zo dňa 03. 07. 2017
zamietnutá ako nedôvodná. Z oboch uznesení vyplýva, že sa nepodarilo nad všetky pochybnosti ustáliť
osobu, ktorá v mene žalobkyne v 2. rade podpísala kúpnu zmluvu zo dňa 02. 02. 2005 a následne

overovaciu knihu Obecného úradu M. L., keď zo záverov znaleckého posudku z odboru písmoznalectva
Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline bolo zistené, že sporné podpisy vyhotovila pravdepodobne JUDr.
T. U., avšak doposiaľ nebola vypočutá neznáma žena, ktorá by podľa svedeckej výpovede matrikárky
Obce M. L. vystupovala v mene manželky žalobcu v 1. rade a nie je totožná so žalobkyňou v 2. rade.Taktiež bolo poukázané na absenciu úmyslu zo strany JUDr. T. U. podviesť žalobcu v 1. rade, nakoľko
mu preukázateľne vyplatila sumu v tom čase 815.225 Sk (27.060,51 eura), pričom byt bol ku koncu
roka 2005 ohodnotený znalecky na sumu 27.300 eur. Samotní žalobcovia, napriek ich tvrdeniu, že v

roku 2009 zistili, že došlo k prevodu vlastníckeho práva k spornému bytu na JUDr. U., okrem trestného
oznámenia nepodnikli žiadne ďalšie kroky, napriek tomu, že z trestného konania mali vedomosť, že
JUDr. U. previedla nehnuteľnosť na M. U. (svoju dcéru), čo vyplýva aj z výpovede JUDr. U., ako aj z
listu vlastníctva založeného v trestnom spise, pričom získali ďalšiu vedomosť o zmene vlastníka spornej
nehnuteľnosti, a to z výpisu z LV č. XXXX, na ktorom bol už vedený T.. M. U..

19.1. Z vykonaného dokazovania ďalej nesporne vyplynulo, že žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí boli vypočutí
v konaní zhodne tvrdili, že sa rozhodli riešiť svoju bytovú situáciu a kúpiť väčší byt prostredníctvom
realitnej kancelárie. Pred uzavretím kúpnej zmluvy boli byt ohliadnuť, páčil sa im, preto sa rozhodli, že
byt kúpia. Byt kupovali od predchádzajúceho majiteľa, ktorého vôbec nepoznali, stretli sa až v realitnej
kancelárii. Mal u seba kúpnu zmluvu, podľa ktorej kupoval byt od mladšej U., list vlastníctva bol v

poriadku. Nevideli preto žiaden problém, pre ktorý by nemohli kúpiť predmetný byt. Všetky záležitosti
ohľadne kúpy sporného bytu vybavila realitná kancelária a v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemali
žiadne vedomosti o predchádzajúcich majiteľoch. Sú presvedčení, že čestnejším spôsobom ani nemohli
nadobudnúť predmetný byt. Až po tom, ako dostali „papiere zo súdu“ sa vyjadrila žalovaná v 2. rade, že
sa začala zaujímať, čo je vo veci a zistila, že tam bývala matka (B.. U.) so svojou dcérou a že T.. U. kúpil

byt od dcéry p. U.. Na byt si žalovaní zobrali úver a tento zrekonštruovali.

19.2. V danej veci je nesporné, že z hľadiska poskytnutia ústavno-právnej ochrany sa na jednu
úroveň dostalo vlastnícke právo pôvodných vlastníkov (žalobcov) a nadobudnutie vlastníckeho práva k
predmetnémubytužalovanýminazákladedobrejvieryvzápisvkatastrinehnuteľností.Týmsadostalido

vzájomnej kolízie dve ústavné hodnoty, a to princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp
ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Vychádzajúc aj z jednotnej judikatúry vyšších súdnych
autorít, v takomto prípade je potrebné postupovať tak, ak už nemožno zachovať maximum oboch
základných práv, že je potrebné prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho prípadu. Konkrétne v danom prípade žalobcovia, ktorí popierajú platnosť kúpno-

predajnej zmluvy z roku 2005, a teda tvrdia, že je neplatná, dostali zaplatenú kúpnu cenu za predmetný
byt zodpovedajúcu v tom čase trhovým cenám bytov, ktorá skutočnosť vyplýva nielen z vykonaného
dokazovania, ale aj z trestného konania, v ktorom B.. U. preukázala vyplatenie kúpnej ceny. Je potrebné
prihliadnuťajnatúskutočnosť,žepokiaľžalobcoviatvrdili,žeJUDr.U.bývalavpredmetnombytelenako
nájomkyňa, v konaní tvrdené skutočnosti nepreukázali. Je nesporné, že niekoľko rokov, až do roku 2009,

sa o sporný byt nezaujímali, nesprávali sa ako riadni vlastníci nehnuteľnej veci a vo veci začali konať až
v roku 2009, kedy zistili, že vlastníctvo k predmetnému bytu je vedené na B.. U. a vtedy podali trestné
oznámenie. Napriek tomu, že boli účastní vyšetrovania pred OR PZ v Komárne a vedeli o tom, že v roku
2010 došlo k ďalšiemu prevodu z B.. U. na jej dcéru a následne zámennou zmluvou na T.. U., nepodnikli
žiadne relevantné právne kroky k tomu, aby zamedzili prechodu vlastníckeho práva bytu na ďalších

vlastníkov.Žalovanínadobudlipredmetníbytkúpoucezrealitnúkanceláriu, predchádzajúcehovlastníka
nepoznali a verili pri uzatváraní kúpnej zmluvy v pravdivosť zápisu údajov v katastri nehnuteľností. V
čase uzatvárania kúpnej zmluvy žalovanými v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva nebola zapísaná
žiadna poznámka, ani ťarcha, ktorá by mohla vyvolať pochybnosti v prípade nadobudnutia vlastníckeho
práva v dobrej viere. V danom prípade odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dospel k záveru,

že na strane žalovaných ako dobromyseľných nadobúdateľov je širší záujem na zachovaní ich dôvery v
akt verejnej moci (rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
v prospech dobromyseľného nadobúdateľa) a z toho prameniaci princíp prezumpcie správnosti aktov
verejnej moci. Nezanedbateľná nie je ani tá skutočnosť, že pokiaľ žalobcovia tvrdia, že k prevodu
vlastníckeho práva k bytu na B.. U. došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, nebolo

preukázané, že konaním B.. U. bol spáchaný trestný čin, trestné konanie bolo prerušené. Rovnako je
potrebné zohľadniť skutočnosť, že žalovaní kupovali nehnuteľnosť na úver, do nehnuteľnosti vynaložili
značné investície, ktoré ako dobromyseľní nadobúdatelia vynaložiť chceli.
Pokiaľ súd prvej inštancie poskytol ochranu žalovaným ako dobromyseľným nadobúdateľom, pričom
prihliadol na všetky okolnosti daného prípadu, odvolací súd považuje jeho rozhodnutie za súladné so

všeobecnou ideou spravodlivosti, a preto ho ako vecne správne v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.20. Podľa § 396 odsek 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

20.1. Podľa § 255 odsek 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a úspechu strán sporu vo veci samej, odvolací súd
priznal úspešným žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100%, pričom o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím
vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).