Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. jún 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/83/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118349313
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6118349313.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a. s., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanej Q. E., narodenej XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom S. K. XXXX/X, O. O., o zaplatenie 957,30 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduBanskáBystricač.k.20Csp/124/2018-118zo07.februára2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v druhom a treťom výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“)napadnutýmrozsudkomuložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcoviistinu957,30Eur,dlžnéúroky
z istiny 755,47 Eur, zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 957,30 Eur od 01.
10. 2018 do zaplatenia a poplatky vo výške 4,65 Eur, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia na účet žalobcu vedený v Poštovej banke (prvý výrok). Žalobu v časti zmluvného úroku
vo výške 21,90 % ročne zo sumy 957,30 Eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia zamietol (druhý výrok).
Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100 % (tretí výrok).

2. Prvoinštančný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu (Poštová banka a. s.)
žiadal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť istinu 957,30 Eur, dlžné úroky z istiny 775,47 Eur, zmluvný úrok
vo výške 21,90 % ročne zo sumy 957,30 Eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania
5,05 % ročne zo sumy 957,30 Eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia a poplatky vo výške 4,65 Eur (a trovy
konania), a to titulom uzatvorenej zmluvy o úvere č. 1588680636 zo dňa 12. 01. 2015 (ďalej len „zmluva
o úvere“).

3. Konštatoval, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 1.000,-
Eur, ktoré mala vrátiť spolu s úrokmi, poplatkami a inými plneniami, pričom túto povinnosť si riadne a
včas nesplnila. Z tohto dôvodu vyhlásil podľa § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) úver za predčasne splatný dňa 04. 01. 2016. Žalovaná vykonala úhrady vo výške 218,90
Eur, z ktorých na poplatkoch bolo zaúčtovaných 35,- Eur, na úrok z omeškania a zmluvný úrok 141,20
Eur a na istinu 42,70 Eur. Rovnako konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že strany sporu uzatvorili

zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000,- Eur, ktorú mala žalovaná
splatiť v 60-tich mesačných splátkach po 28,- Eur, pričom dospel k záveru, že zmluva o úvere obsahuje
všetky predpísané náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Keďže
žalovaná sa k žalobe nevyjadrila, nerozporovala výšku zaplatených súm a ich započítanie na úroky, súdprvej inštancie žalobe vyhovel a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 957,30 Eur, nakoľko
na úhradu istiny bola započítaná suma 42,70 Eur. Rovnako priznal žalobcovi aj dlžné úroky z istiny a
zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z priznanej istiny podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení

s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z..

4. Prvoinštančný súd zamietol žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 21,90 % ročne z priznanej
sumy od 01. 10. 2018 do zaplatenia. Tento záver odôvodnil tým, že predčasné zosplatnenie
úveru je jednostranným sankčným inštitútom, ktorý veriteľovi umožňuje zmenou záväzku požadovať

jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu
jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť
vrátiť celú požičanú sumu naraz. Uviedol, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva
stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa postupne vracia a spláca a za tento stav nedostatku
úverovania patrí veriteľovi úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti
veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii nemôže s touto nakladať a produkovať zisk.

Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný v rámci úveru v režime dojednaného záväzku. Iný je
stav pri mimoriadnom zosplatnení úveru, keď veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej
istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, nakoľko v takomto prípade
veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo okamžite získať späť celú sumu požičaných peňazí. Na strane
veriteľa odpadá obmedzenie práva na dispozíciu s istinou úveru a tým aj obmedzenie obchodovania s

peniazmi, ktoré dlžník už nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Podľa názoru okresného súdu,
ak nastal takýto stav, veriteľ už nemá právo inkasovať úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne
nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktoré mu spotrebiteľ na

výzvu nevrátil. Konštatoval, že by tak došlo k založeniu hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi .
Poukázal na to, že veriteľ si môže nárokovať a domôcť sa jednorazového vrátenia peňažných
prostriedkov z majetku spotrebiteľa. Dospel teda k záveru, že jednorazovým zosplatnením úveru vzniká
spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru navýšenú o kapitalizované úroky ku
dňu zosplatnenia. V takomto stave má žalobca nárok len na úrok z omeškania ako sankciu v zmysle §

517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 a 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a preto, ak sa žalobca odplatných
plnení domáha aj po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom
ustanovení Občianskeho zákonníka i s poukazom na § 53 ods. 4 písm. k) OZ.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške ako úspešnej
strane sporu.

6. Proti druhému výroku rozsudku okresného súdu o čiastočnom zamietnutí žaloby podal žalobca včas
odvolanie. Rozhodnutie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) CSP,

t.j. z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby vyhovel odvolaniu v celom rozsahu
a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania vrátanie trov právneho zastúpenia.

7.Podľanázoružalobcujeodvolanímnapadnutérozhodnutienepreskúmateľnéaarbitrárne,nakoľkonie
je zrejmé z akého právneho predpisu okresný súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru, ktorá by mala byť zodpovedaná uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Obdo/143/1998, tak ako to uviedol vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie, s týmto sa nemožno
stotožniť, nakoľko ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje súčasnému právnemu stavu. Ďalej žalobca
poukázal na rôznorodú rozhodovaciu prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení
úveru, čo nie je v súlade s princípmi právneho štátu. Je toho názoru, že zmluvné úroky predstavujú
dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, ktoré je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej

existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny za poskytnutie úveru. Úroky z úveru sú
odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru,
pričom dlžník je povinný ich platiť od okamihu reálneho poskytnutia úveru až do jeho reálneho vrátenia,
a to či už v lehote alebo v omeškaní. Zosplatnenie úveru nemá vplyv na povinnosť platiť úroky. Žalobcataktiež uviedol, že nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru
a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa, keďže oba typy úrokov sú diametrálne
odlišnými právnymi inštitútmi sledujúcimi iný ciel. Dohodnuté úroky sú odmenou za požičanie peňazí,

naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby
splatnosti. Pokiaľ povinnosť platiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo
v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka s
plnením dlhu. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 41Co/13/2018 zo dňa 16. 08. 2018 a sp. zn. 43Co/1/2018 zo dňa 25. 01. 2018, ale aj na rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/22/2018 zo dňa 28. 06. 2018 ako aj na (bližšie nešpecifikované)
odlišné stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka.

8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

9. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom

ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s
použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom druhom výroku a v závislom
výroku o trovách konania (treťom výroku) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie je vo výroku o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby ako aj vo
výroku o trovách konania vecne správne a vychádza z náležite prevedeného dokazovania. Odvolací
súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s

odôvodnením rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, jasné a zrozumiteľné a presvedčivo a logicky
sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami sporu a teda spĺňa zákonné
kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Nie je pravdou, že by okresný súd
neuviedol právny predpis, z ktorého vychádzal, okresný súd uviedol s odkazom na ust. § 517 ods. 2 a
§ 53 ods. 4 písm. k) OZ, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru patria stranám len sankcie a nie

aj dohodnuté úroky z úveru.

13. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že mu je z rozhodovacej
činnosti známa rozdielna prax prvoinštančných aj odvolacích súdov týkajúca sa rozhodovania o
nárokoch na úroky z úveru za čas po splatnosti pohľadávky do vrátenia úveru. V rozhodovacej

praxi sa možno stretnúť s názorom, že úroky z úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu (napr.
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/112/2019, sp. zn. 13Co/284/2018, sp. zn.
15CoCsp/7/2020, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017, atď.), ale aj s opačnými rozhodnutiami
vyjadrujúcimi názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských
vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (napr. rozhodnutia Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/36/2019, sp. zn. 41Co/45/2019 Krajského súdu v Prešove sp. zn.
11Co/22/2018).

14. Podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej

sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

15. Hlavným cieľom poskytnutia úveru zo strany veriteľa je získať zisk z požičaných peňazí, ktorými
voľne disponuje, teda záujmom veriteľa je dosiahnuť čo najvyšší zisk z požičaných peňazí za ešte pre
dlžníka udržateľných podmienok tak, aby tieto finančné prostriedky mohol v určitej dobe aj reálne vrátiť

s navýšením sumy o úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Vždy vystupuje
do popredia miera rizika investovania a nakladania s týmito finančnými prostriedkami. Splátky dlžníka
potom justifikujú nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozíciesa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za
celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Ideálny priebeh úverového právneho
vzťahu je taký, že dlžník splatí úver s úrokmi v zmysle dohodnutých podmienok, avšak je časté a

typické aj to, že dlžník nedodržiava dohodnuté podmienky a z rôznych dôvodov prestane požičanú
sumu splácať. Za danej situácie má veriteľ viacero možností, ktoré uplatní a nemusí hneď pristúpiť k
zosplatneniu úveru.

16. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky

pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však
môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Zo stranami uzavretej zmluvy
(presnejšie z k nej sa viažucich obchodných podmienok) vyplýva dohoda o možnosti veriteľa žiadať
o zaplatenie celej pohľadávky v prípade omeškania so splátkami. Na základe tejto dohody vznikol
stav príznačný pre predčasné zosplatnenie úveru, keď žalobcovi vznikol nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Podľa § 565 OZ

spotrebiteľovi vzniká voči veriteľovi povinnosť zaplatiť celú pohľadávku, teda nesplatenú istinu a splatné
úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje.

17. Zákon otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok osobitne nerieši, a preto
je nevyhnutné v takomto prípade aplikovať § 563 OZ a túto pohľadávku považovať za jednorazovo

splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že
skutočnosť, že vznikla povinnosť spotrebiteľovi naraz splatiť celý dlh, teda že stratil výhodu splátok,
neznamená, že dochádza k zmene záväzku, nejde o novú povinnosť spotrebiteľa ale iba o uplatnenie
sankčného mechanizmu v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich z uzavretej zmluvy. Pokiaľ však
spotrebiteľ svoju peňažnú povinnosť vrátiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorej bola

ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zafixovaná, nesplní riadne a včas, dostáva sa do
omeškania s plnením voči veriteľovi, pričom nastupuje ustanovenie § 517 ods. 1 a 2 OZ, tak ako to
správne konštatoval aj súd prvej inštancie.

18. Rovnako súd prvej inštancie uviedol, že jednostranným právnym úkonom právneho predchodcu

žalobcu, ktorým došlo k zosplatneniu úveru ako celku ku dňu jeho zosplatnenia tento navodil stav,
v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných finančných prostriedkov, v dôsledku
čoho na strane žalobcu odpadá obmedzenie jeho práva disponovať s istinou úveru a tým obmedzenie
obchodovania s peniazmi, ktoré dlžník už nemôže vracať v režime výhody splátok. Z tohto dôvodu
veriteľ stráca nárok na úroky za požičanie peňažných prostriedkov a nastupuje stav, v ktorom by mal

veriteľ vyvinúť úsilie, ktoré smeruje ku skorému vráteniu peňažných prostriedkov, pričom právna úprava
po mimoriadnom zosplatnení úveru mu poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky. Ak teda nastane stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, nie je dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V zmysle právneho poriadku neexistuje

právna ochrana a titul na inkasovanie odplatných úrokov. Odvolací súd v tomto smere konštatuje
správnosť dôvodov v odvolaní napadnutej zamietajúcej časti rozhodnutia prvoinštančného súdu a s
týmito sa v celom rozsahu stotožňuje.

19. Odvolací súd ďalej uvádza, že žalobca dostatočným spôsobom nezohľadňuje skutočnosť, že

v danom prípade ide o spotrebiteľský úver ako to správne zadefinoval aj okresný súd, kedy daný
vzťah je limitovaný právnymi normami spotrebiteľského práva, predovšetkým ustanovením § 52 ods.
1 OZ, v zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Normy Občianskeho zákonníka majú vždy výkladovú prednosť
pred normami Obchodného zákonníka, a to na základe ustanovenia § 52 ods. 2 OZ.

20. V prípade spotrebiteľského úveru sa spotrebiteľ zaväzuje vrátiť veriteľovi istinu a platiť úroky
(resp. celkové náklady) na základe zmluvy s veriteľom. Obsahom tejto zmluvy je tiež dohoda strán o
výške úrokovej sadzby. Povinnosť platiť úroky ako aj ich výška vyplýva priamo zo zmluvy, z dohody
strán a nie z právneho predpisu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dohoda o úrokoch má v zmluvách o

spotrebiteľských úveroch výlučne zmluvný charakter. Dohodnuté zmluvné úroky predstavujú odmenu za
požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie
dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zozáväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako
dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu.

21. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 503 OBZ odvolací súd uvádza, že v zmysle § 503 ods. 1
OBZ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Obchodný
zákonník upravuje, že „záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť“ použité peňažné
prostriedky a nie „záväzok platiť úroky je splatný v momente vrátenia“ použitých peňažných prostriedkov.
Expressis verbis úpravu obsahuje tiež tretia veta § 503 ods. 1 OBZ, keď splatnosť úrokov nastáva

„v čase, keď sa má vrátiť“ zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, a nie „v čase, keď dlžník
vráti“ zvyšok poskytnutých prostriedkov. Vyššie uvedené ustanovenie § 503 ods. 1 OBZ je koncipované
jednoznačne a upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru zo
strany dlžníka. Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje v ustanoveniach § 503 ods. 1 a 2, ktoré
veriteľa oprávňujú na riadne úroky len do momentu vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky, nie do
momentu ich skutočného vrátenia.

22. V prípade zosplatnenia úveru sa postavenie spotrebiteľa oslabuje, keď je povinný naraz vrátiť
poskytnuté finančné prostriedky vrátane úrokov ako odplaty ku dňu zosplatnenia. V tejto súvislosti
žalobca ako veriteľ získava právo okamžite domáhať sa svojich finančných prostriedkov a tieto následne
použiť. Veriteľovi vzniká tak právo na okamžité získanie finančných prostriedkov, pričom vymožiteľnosť v

zásade závisí od predvídateľnosti veriteľa, či si záväzok dostatočne zabezpečil alebo nie, preveril bonitu
spotrebiteľa. Pokiaľ spotrebiteľ vlastní aj iný majetok (nehnuteľnosti, hnuteľné veci, iné úspory, príjem),
v prípade, že dobrovoľne nebude plniť, môže sa domôcť svojho práva prostredníctvom exekúcie. Na
druhej strane treba zdôrazniť, že spotrebiteľ v prípade takéhoto postupu pociťuje účinky sankčného
mechanizmu, ktoré nastupujú v prípade porušenia jeho povinnosti, čo si však musí byť vedomý. Z

hľadiska vymožiteľnosti práva je potom otázne, aké riziko podstupuje veriteľ ohľadom návratnosti
požičaných peňazí, pričom je nepochybné, že do záväzkového vzťahu vstupuje s určitým rizikom,
ktoré vyplýva aj z celkovej obchodnej politiky poskytovateľa finančných prostriedkov, čoho si musí byť
vedomý. Z týchto dôvodov spotrebiteľ, ktorého stíha povinnosť vrátiť požičané finančné prostriedky
s úrokom, prípadne aj s úrokom z omeškania nie je v podstatne lepšej situácii, ako spotrebiteľ,

ktorý má splátky rozložené na dlhé obdobie, pretože mu zostáva zachovaná výhoda, že mu nie je
siahané na ďalší majetok. Dohodnuté splátky mu umožňujú zabezpečovať svoje základné potreby,
pričom v prípade zosplatnenia úveru sa dlžník dostáva do podstatne ťažšej situácie, kedy môže prísť
o majetok. Pokiaľ nastáva situácia, že dlžník nemá žiaden majetok a nemá z čoho úver zaplatiť, treba
uvažovať o ekonomickom riziku poskytovateľa úveru, ktorý zrejme bonitu spotrebiteľa podcenil. Túto

skutočnosť nemožno prekrývať tým, že spotrebiteľ by bol povinný platiť úrok ako odplatu a zároveň
aj úrok z omeškania až do skutočného zaplatenia dlžnej sumy, čo je v rozpore s vyššie uvedenou
argumentáciou odvolacieho súdu. V takomto prípade by dochádzalo k nerovnovážnemu postaveniu
veriteľa a spotrebiteľa.

23. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu v druhom výroku, ktorým
žalobu v časti zmluvného úroku vo výške 21,90 % ročne zo sumy 957,30 Eur od 01. 10. 2018 do
zaplatenia potvrdil ako vecne správny a súčasne potvrdil ako vecne správny aj závislý výrok o náhrade
trov prvoinštančného konania, keďže zodpovedá ustanoveniu § 255 ods. 1 CSP a zásade procesného
úspechu v konaní. Žalovaná voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nepodala, preto odvolací

súd, aj pokiaľ by eventuálne zvažoval a vyhodnocoval mieru procesného úspechu a neúspechu strán
sporu (nakoľko okresný súd sčasti žalobu zamietol), nebol by oprávnený rešpektujúc čl. 16 ods. 3 CSP,
rozhodnúť v neprospech žalobcu.

24. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.
§ 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, ktorá by v zásade
mala nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Pretože však zo spisu odvolací súd
nezistil, že by žalovanej v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli (k odvolaniu žalobcu
sa nevyjadrila, bola nečinná), odvolací súd jej preto náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).