Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/228/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414201693
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1414201693.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: H. Č. L. - F. Y., A.: XX XXX
XXX, R. R. X. R.. O. X, L., zast.: JUDr. Ľuboslav Kašuba, advokát, so sídlom Na vŕšku 1, Bratislava, proti
žalovanému: E. J., X.. XX.XX.XXXX, L. Ľ. O. X, L., občan SR, zast.: JUDr. Ľubomír Hnát, advokát, so
sídlom Guthova 20, Bratislava, o vypratanie bytu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV z 26. apríla 2017, č. k. 11C/29/2014- 150, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vypratať byt Č..X,
nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu L., Ľ.. O. X (ďalej len „byt“), do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

2. Súd prvej inštancie za nesporné skutočnosti považoval to, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný
ako nájomca, uzavreli dňa 29.07.1993 písomne zmluvu o nájme bytu od 01.07.1993 na dobu neurčitú,
ďalej, že žalobca písomne dňa 04.03.2013 vypovedal žalovanému zmluvu o nájme daného bytu s
trojmesačnou výpovednou lehotou z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka; že
výpoveď z nájmu bola žalovanému zaslaná poštou na adresu E. J., L., Ľ..O. X do vlastných rúk a
podľa doručenky prevzatá a podpísaná dňa 14.03.2013, čím od 01.04.2013 začala plynúť výpovedná
trojmesačná doba; že žalovaný doposiaľ byt užíva a žalobcovi ho neodovzdal. Súd prvej inštancie

uviedol, že vo veci nebola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu ako prenajímateľa bytu a za
nespornú považoval i skutočnosť, že žalovaný nepodal na súde žalobu o určenie neplatnosti výpovede.
Vo veci zostalo sporným iba to, či výpoveď z nájmu bola žalovanému doručená podľa údajov na
doručenke, a či následne nastali jej účinky v podobe uplynutia výpovednej doby, po uplynutí ktorej, by
žalovaný užíval byt bez právneho dôvodu.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že doručenka ohľadom zásielky - výpoveď,

adresovanej na meno E. J., L. Ľ..O. X, L.Y. bola podpísaná s dátumom 14.03.2013. Z výsluchu
žalovaného súd prvej inštancie zistil, že tento si je vedomý to, že mu vznikol dlh na nájomnom, do tohto
stavu sa dostal z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu, ktorý sa u neho prejavil aj ekonomicky. Po
obdržaníoznámenia,žemádlh,tentozaplatilabolvspojenívtejtovecisbývaloustarostkou.Ponástupenovej starostky si vzal právneho zástupcu a chcel to riešiť. Bol si vedomý, že mu zostal dlh. Zobral si
úver a všetko zaplatil. Ak by mal z bytu odísť, stal by sa z neho bezdomovec. Listinu o výpovedi z nájmu
bytu nedostal, dostal iba listiny v súvislosti s nedoplatkom, ktorý vyplatil. Uviedol, že ku starostke sa

objednal iba preto, lebo chcel vysvetliť, prečo nezaplatil dlh. V roku 2012 a 2013 užíval byt sám, boli
tam hlásené 2 osoby - priateľka, alebo keď syn prišiel z Prahy. Uviedol, že výpoveď z nájmu mu nebola
doručená, podpis na doručenke nie je jeho vlastný. Iná osoba mu neoznámila skutočnosti, že prevzala
listiny v súvislosti s nájmom bytu.
Svedok E. J., H.. (syn žalovaného), vo svojej výpovedi uviedol, že veľa o tom nevie, ale myslí si, že

nejakú poštu z bytového podniku prevzal on - otec mu to tak hovorí. Bola to otcova záležitosť a preto to
nesledoval. Vtedy tam býval on. Otec bol na liečení a bola ťažká komunikácia s ním. Uviedol, že v byte
býval niekedy v roku 2012 do roku 2014, v roku 2014 odišiel do Čiech. Trvale bol hlásený k pobytu u
matky - X. N. Y. L., pošta mu chodila aj k matke, aj k otcovi, nepamätal si, či v marci 2013 jemu alebo
žalovanémuchodilanejakápošta,väčšinouprebralskorovšetko,čoprišlonaotcovemeno.Nespomenul
si, čo bolo obsahom zásielky, ktorú prevzal v súvislosti s bytom, otcovi volal, povedal mu, že došla nejaká

pošta. Zásielku otvoril, prečítal, že to nie je pre neho. Po oboznámení sa s listinou pre otca, nereagoval
adresátovi, že mu táto ako osobe nepatrí. Po predložení listiny - výpovede k nahliadnutiu, uviedol, že
jednoznačne nevie potvrdiť, ale že to môže byť predmetná zásielka. Po predložení listiny - doručenky s
podpisom, uviedol, že si myslím, že je jeho, a neskôr, že je to jeho podpis.
Svedkyňa C. L. vo svojej výpovedi uviedla, že bola zamestnaná ako sekretárka starostky žalobcu v

roku 2013. Okrem iného objednávala aj termíny stretnutí so starostkou, aj so žalovaným. Následne
kontaktovala príslušné oddelenie, toto poznamenala aj v kalendári, aby sa starostka mohla na stretnutie
pripraviť.Keďsaobjednalžalovaný,bolotoohľadnevýpovedeznájmubytuaneplatenianájmu.Dohodla
termín a čas. Bližšie si okolnosti nepamätala, pri stretnutí žalovaného u starostky ďalej už nebola
prítomná.

Zo správy R.S. J., C..R.. zo dňa 19.05.2016, súd prvej inštancie zistil, že šetrením v dodávacích
dokladoch pošty Bratislava 4 bolo zistené, že doporučená zásielka bola dodaná dňa 11.03.2013.
Zásielku prevzal adresát osobne na doručovanom rajóne počas pochôdzky poštového doručovateľa.
Adresát bol poštovému doručovateľovi známy, z uvedeného dôvodu sa v dodávacích dokladoch preukaz
totožnosti nenachádza. Podľa poštových podmienok bod 20.03.2013, ak preberá zásielku adresát,

ktorého trvalé bydlisko alebo prechodné bydlisko sa nezhoduje s odovzdávacím miestom uvedeným
na zásielke, alebo, ak predloží preukaz totožnosti, ktorý neobsahuje adresné údaje, k podpisu pripíše
poznámku adresát osobne, resp. manžel osobne. Zo správy OR PZ Bratislava IV zo dňa 21.02.2013
na žiadosť žalobcu z 13.02.2013 (ohľadom preverenia totožnosti osôb zdržujúcich sa v danom byte na
podnet ostatných vlastníkov) bolo zistené, že bolo vykonané šetrenie na danej adrese, kedy otvorila B.

K., X.. XXXX, ktorá uviedla, že žalovaný je jej priateľ, žalovaný sa nenachádzal na mieste, alebo pracuje
každý deň do 24. hod. V uvedenom byte býva spolu s ňou aj jej dcérou. Všetci susedia z bytov na chodbe
uviedli, že nevedia, kto býva v byte, manžel domovej dôverníčky uviedol, že žalovaný byt prenajíma,
ale nevedel uviesť komu. Zo zdravotnej dokumentácie žalovaného súd prvej inštancie zistil, že tento
bol hospitalizovaný od 07.07.2014 do 14.07.2014, ďalšie lekárske správy (č.l. 31, 32, 36) sa týkajú roka

2012, lekárska správa na č.l. 33 - operácia oka - apríla 2013 a lekárska správa na č.l. 34, 39 sa týka
roka 2009 a napokon lekárska správa na č.l. 37 sa týka novembra 2013. Z písomného rozpisu stretnutí u
starostkymestskejčastiKarlovaVessúdprvejinštanciezistil,žežalovanýboldňa26.06.2013objednaný
na deň 03.07.2013 ohľadom výpovede z nájmu, nedoplatku a prenájmu bytu. Z tohto skutkového stavu
súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 126 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že žalobca sa podanou žalobou domáhal vypratania bytu žalovaným, na tom skutkovom základe, že
žalovaný po skončení nájmu užíva byt bez dôvodu a žalobcovi ho nevrátil. Žalovaný sa bránil tým,
že byt užíva dôvodne, keďže mu výpoveď z nájmu bytu nebola doručená. Súd prvej inštancie ustálil,

že žalobca dal žalovanému písomne výpoveď z nájmu, ktorá výpoveď ako jednostranný právny úkon
spĺňalavšetkynáležitostiplatnéhoprávnehoúkonu.Boladanápísomne,bolaurčitá,bolvnejvymedzený
výpovedný dôvod, aj výpovedná doba. Výpoveď bola žalovanému doručovaná poštou do vlastných
rúk, bez uvedenia dátumu narodenia žalovaného. Súd prvej inštancie poukázal na to, že listiny, ktoré
majú povahu verejných listín, sa od súkromných listín líšia svojou dôkaznou silou. Podávajú, ak nie

je preukázaný opak, dôkaz o pravdivosti toho, čo je v nich osvedčené. Ak je verejná listina pravá,
vtedy sa s ňou spája vyvrátiteľná domnienka o pravdivosti jej obsahu, podľa ktorej verejné listiny
potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo preukazuje, ak nie je dokázaný opak. Samotné
popieranie obsahu verejnej listiny alebo jej spochybnenie, nemôže mať za následok, že súd z jej obsahunebude vychádzať, lebo výslovné znenie zákona mu to neumožňuje. Ak nie je pravdivosť verejnej listiny
vyvrátená preukázaním opaku, považuje súd na účely hodnotenia dôkazov obsah listiny za pravdivý.
Dokladom o doručení písomnosti súdu je tzv. doručenka, ktorá má povahu verejnej listiny v zmysle §

134 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Súd vychádza z údajov na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri
doručení akým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Ustanovenie §
45 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2013, upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti
doručenky. Ak strana sporu spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že
zásielku neprevzala oprávnená osoba), je povinná o tom súdu predložiť dôkaz a týmto spôsobom

preukázaťsvojetvrdenie.Vdanejvecižalovanýnamietal,žezásielkuneprevzal,žepodpisnadoručenke
nie je jeho. Bol preto povinný predložiť súdu dôkaz o opaku a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie.
Zo správy pošty bolo zistené, že zásielka bola dodaná len 11.03.2014 a nie, že bola doručená
14.03.2013. Ďalej, že poštovému doručovateľovi bol adresát známy, z uvedeného dôvodu sa v
dodávacích dokladoch preukaz totožnosti neuvádza. Z uvedeného možno usudzovať, že poštový
doručovateľ, žalovaného, ktorý tam bol hlásený k trvalému pobytu, poznal. Žalovaný navrhol ako dôkaz

na svoju obranu výsluch svedka - syna E. J. ml.. Súd prvej inštancie však jeho výpovedi neuveril a
označil ju za účelovú. Svedok totiž nebol hlásený k trvalému pobytu na adrese Ľ.. O., L., C. J.. K.,
ktorá bývala v byte, ako priateľka žalovaného, neuviedla pri šetrení polície, že sa tam zdržuje aj syn
žalovaného. Svedok si nepamätal jednoznačne okolnosti doručovania zásielky, uvádzal, že otec bol na
liečení, ale uvedená skutočnosť nebola ničím preukázaná. Hoci výpoveď z nájmu nie je štandardná

bežná korešpondencia, svedok si nepamätal bližšie, od koho bola zásielka - uvádzal bytový podnik,
odosielaná a nebol si jednoznačne istý ani pri osvedčení pravosti svojho podpisu. Jeho výpoveď bola
váhavá. O tom, že v byte sa zdržoval a preberal poštu sa vo svojej výpovedi nezmienil ani žalovaný.
Preto len zo samotnej výpovede svedka nebol preukázaný opak pravdivosti verejnej listiny - doručenky
pre žalovaného a jeho podpis. Na podporu uvedeného svedčí aj správa OR PZ Bratislava IV, kde z

vyjadrenia priateľky žalovaného J.. K. vyplynulo, že v byte vo februári 2013 býva ona, aj s dcérou, a o
tom, že by tam býval aj svedok Jozef Pátek ml. sa nevyjadrila. Svedok E. J. podľa jeho tvrdenia odišiel
do Prahy v roku 2014.
Súd prvej inštancie konštatoval, že listina - výpoveď z nájmu bytu ako prejav vôle sa tak dostala do
sféry dispozície žalovaného, aj s prejavom vôle žalobcu, čím došlo k pôsobeniu tohto jednostranného

prejaveného úkonu voči žalovanému ako adresátovi, bez ohľadu na to, či sa s ním skutočne oboznámil.
Situácia sa posudzuje objektívne, žalovaný sa mal možnosť oboznámiť s výpoveďou. Tomu nasvedčuje
aj skutočnosť, že žalovaný sa koncom júna 2013 v rámci plynutia výpovednej lehoty objednal ku
starostke na stretnutie za účelom riešenia výpovede z nájmu, nedoplatkov, a ako bolo uvedené v
poznámke ku stretnutiu, stretnutia sa zúčastnil. Uvedenú skutočnosť potvrdila vo svojej výpovedi

aj svedkyňa C. L., ako zamestnankyňa žalobcu a v tomto smere sa vyjadril aj právny zástupca
žalobcu, ktorý sa daného stretnutia osobne zúčastnil. Súd prvej inštancie tak mal za to, že výpoveď
bola žalovanému doručená dňa 14.03.2013, že túto žalovaný prevzal, mal možnosť sa s výpoveďou
oboznámiť, a nakoľko nepodal žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu, uplynutím výpovednej
doby dňa 30.06.2013 sa nájomný vzťah žalovaného k bytu skončil. Od 01.07.2013 užíva žalovaný byt

bez právneho dôvodu. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel.

5. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť byt vypratať a to bez nároku na bytovú náhradu,
nakoľko v danej veci nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovaného, ani s poukazom
na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, pre priznanie bytovej náhrady, prístrešia. Žalovaný netvrdil

a ani nepreukázal, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, že sa stará o maloleté dieťa
alebo o bezvládnu osobu, ktorí sú členmi jeho domácnosti. Žalovaný uviedol, že je rozvedený, nemá
vyživovaciupovinnosťkmaloletýmalebonezaopatrenýmdeťom,sícemalurčitézdravotnéproblémy,ale
je zamestnaný, nie je v invalidnom dôchodku alebo odkázaný na pomoc a opateru inej osoby. Doposiaľ
žalobca eviduje voči žalovanému dlh na úhradách za byt, ktorý dlh nie je vysporiadaný.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p..
7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi procesnými stranami
nebola sporná skutočnosť, že podľa doručenky bola výpoveď z nájmu zaslaná žalovanému a táto
prevzatá a doručená 14.03.2013. Túto skutočnosť žalovaný viackrát rozporoval na pojednávaniach,
naposledy 29.03.2017, kde uviedol, že z doručenky vyplýva prevzatie 11.03.2014, v žalobe sa uvádza14.03.2013, pošta vo svojom vyjadrení uvádza 11.03.2013. Súd prvej inštancie prípisom zo dňa
19.02.2016 požiadal R. J., C..R.. o oznámenie: komu, vrátane čísla dokladu totožnosti, bola vydaná
poštová zásielka adresovaná do vlastných rúk: E. J., či môže takúto zásielku pracovníčka R. J. vydať

osobe s rovnakým menom, ale inou adresou uvedenou v občianskom preukaze. Slovenská J. na dané
otázky neodpovedala, nepredložila žiadny doklad, z ktorého by vyplynulo, že zásielku prevzal žalovaný
a iba stroho konštatovala, že bola doručená 11.03.2013 s tým, že adresát bol doručovateľke známy.
Bližšie však adresáta nešpecifikovala, jeho identitu a ani nepredložila hárok, kde sa podpisuje adresát
resp. žltý doručný lístok. Z uvedeného nie je zrejmé, či zásielku prevzal žalovaný, alebo jeho syn,

obaja rovnakého mena i priezviska. Žalovaný uviedol, že pre skončenie nájmu sa vyžaduje písomná
forma, pričom dôsledkom jej nedodržania, je absolútna neplatnosť právneho úkonu. Zákon kladie
prísne požiadavky na skončenie nájmu výpoveďou. Aj v tomto prípade musí výpoveď ako jednostranný
právny úkon spĺňať náležitosti vyžadované § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale musí obsahovať aj
osobitné náležitosti vyžadované ust. § 711 Občianskeho zákonníka. Z pojednávania zo dňa 09.12.2015
jednoznačne vyplynulo, že zásielku - výpoveď z nájmu bytu - neprevzal žalovaný, ale svedok, ktorý túto

skutočnosť potvrdil pri výsluchu.

8. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že žalovaný koná účelovo s cieľom predĺženia času, počas
ktorého prenajíma obecný byt a za tento žalobcovi neuhrádza žiadne platby. Aj, keď v pôvodnej

žalobe bol uvedený dátum prevzatia výpovede 14.03.2013, žalobca vychádzal zo zle čitateľného písma
na doručenke. V konaní sa však preukázalo, že v skutočnosti sa jednalo o dátum 11.03.2013. Táto
skutočnosť nijako nemala a ani nemohla mať vplyv na konečné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Pokiaľ
ide o výpoveď svedka - syna žalovaného, na pojednávaní dňa 09.12.2015, tento aj po dôraznom
upozornení súdu na trestný čin krivej výpovede uviedol, že výpoveď prevzal na pošte on sám aj napriek

tomu, že ma inú adresu pobytu. Toto sa od počiatku javilo ako značne nepravdepodobné vzhľadom
k tomu, že výpoveď bola doručovaná žalovanému doporučene a do vlastných rúk. Navyše priamo na
tomto pojednávaní bolo súdu preukázané, že podpis na doručenke, ktorou bola žalovanému doručovaná
výpoveď z nájmu bytu je odlišný od podpisu svedka, ktorý sa nachádzal na doklade „žiadosti o vydanie
OP“, ktorou svedok preukazoval svoju totožnosť súdu. Nie je teda pravdou, že svedok prevzal výpoveď

z nájmu bytu. Odporuje tomu aj samotné tvrdenie syna žalovaného, keď na otázku súdu, kde bol
pred decembrom 2014 odpovedal, že bol 4 roky vo výkone trestu. Nemohol teda dňa 11.03.2013
prevziať výpoveď. To, že žalovaný vedel o výpovedi, potvrdila svedecká výpoveď svedkyne L., ktorej
žalovaný, keď sa objednával na stretnutie k starostke žalobcu, uviedol kvôli akej skutočnosti, ju chce
navštíviť, o čom urobila záznam do harmonogramu programu starostky. Žalovaný teda už v tomto čase

mal vedomosť o výpovedi. Na základe návrhu žalobcu zo dňa 09.02.2016, doručenému súdu dňa
11.02.2016, vykonal súd dopyt na R. J., s cieľom zistenia, kto prevzal zásielku - výpoveď z nájmu.
Slovenská pošta vo svojom liste zo dňa 12.05.2016, uviedla, že doporučenú zásielku prevzal žalovaný
osobne doručovateľom počas pochôdzky, adresát bol poštovému doručovateľovi známy a z uvedeného
dôvodu sa v dodávacích dokladoch preukaz totožnosti nenachádza. Súčasne však Slovenská J. vo

svojom liste uviedla, že v prípade, ak by zásielku prevzal adresát resp. manželka, ktorého trvalé alebo
prechodné bydlisko sa nezhoduje s odovzdávacím miestom uvedeným na zásielke alebo predloží
preukaz totožnosti, ktorý neobsahuje adresné údaje, k podpisu pripíše poznámku buď adresát osobne
resp. manžel, manželka osobne. Žalovaný bol poštovému doručovateľovi známy, nakoľko tento mal dlhé
roky reštauráciu na adrese Ľ.. O. X, čo je hneď vedľa jeho bydliska. Z vykonaného dokazovania tak

vyplynulo, že žalovaný osobne prevzal výpoveď z nájmu bytu, že byt, ktorý má v nájme od žalobcu
prenajíma a navyše za prenájom žalobcovi ani neplatí úhrady a dlžná soba sa neustále navyšuje. Súd
prvej inštancie sa tak vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie.

9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu (bod 8) písomne nevyjadril.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ( § 387 ods. 2 C.s.p.).
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.)z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil
(§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by

sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj
v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p.,
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch

zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C. s. p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného
útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a

výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom
prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil

skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom

rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie
zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania.

13. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva, že
nepochybne účinkom výpovede z nájmu bytu je to, že sa nájom končí a že nájomca sa musí z bytu

vysťahovať.Keďžepožadovanýpredpokladanýprávnynásledok-účinokmôževyvolaťlenplatnýprávny
úkon, rovnako ako jednostranný právny úkon výpoveď z nájmu bytu môže vyvolať ňou sledovaný cieľ
len za predpokladu, že je právnym úkonom platným. Aj v prípade žaloby o vypratanie bytu uplatnenej
aktívne legitimovaným účastníkom konania z dôvodu zániku nájmu bytu výpoveďou, a tým užívania bytu
bývalými nájomcami bez právneho dôvodu, je povinnosťou súdu skúmať predbežnou otázkou platnosť

právneho úkonu - výpovede, na základe ktorej malo prísť k zániku nájmu bytu.

Podstata právnej úpravy uvedenej v ustanovení § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka spočíva v tom,
že ak nájomca, ktorému prenajímateľ dal výpoveď z nájmu bytu, chce zániku nájmu zabrániť, nemá
inú možnosť, než v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede podať návrh

na súd o neplatnosť výpovede, lebo v opačnom prípade právo nájomcu uplatniť tento nárok na súde
zaniká, a že ak túto možnosť nájomca nevyužije, v rámci iného konania súdy už nemôžu riešiť otázku
platnosti výpovede z nájmu bytu ani ako otázku predbežnú. Aplikácia ustanovenia § 711 ods. 6 veta prvá
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do troch
mesiacov odo dňa doručenia výpovede, však súčasne predpokladá, že

1. vôbec existuje výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný, hmotnoprávny úkon konkrétneho
prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu nájomcovi a
2. prenajímateľ výpoveď nájomcovi doručil.V opačnom prípade, t.j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená nebola (právny úkon výpovede
nájmu bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol nájomcovi vôbec doručený, aplikácia

ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka do úvahy neprichádza. Nájomca sa logicky nemôže
s úspechom domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého existencia chýba, resp. uplatniť neplatnosť
výpovede na súde, ak mu výpoveď nebola vôbec doručená (účinky výpovede nastávajú až dňom jej
doručenia a deň doručenia výpovede je skutočnosťou rozhodujúcou pre začiatok plynutia zákonom
stanovených lehôt, výpovednej aj prekluzívnej). V takýchto prípadoch zánik nájmu bytu v zmysle § 710

ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka nastať nemôže, pričom súd je povinný v každom konaní, t.j. aj
v konaní o vypratanie bytu, sa námietkou nájomcu, v tomto smere vznesenou, zaoberať. V takomto
prípade totiž nejde o riešenie otázky (ne)platnosti výpovede v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho
zákonníka.

14. Podľa § 710 ods. 3 veta tretia Občianskeho zákonníka, na doručovanie písomnej výpovede nájmu

bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu (v posudzovanej veci § 46 a nasl. O.s.p.
účinného do 30.06.2016). Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. účinného v čase doručovania výpovede z nájmu bytu
(doručovanie „do vlastných rúk“), ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk,
zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu
zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie

bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným
spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď
bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.
Pri doručovaní písomností súdu poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje doručenkou,
ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka, zachytávajúca

postuppridoručení,vrátaneúdajovvyžadovanýchustanovením§47ods.2O.s.p.,osvedčujepravdivosť
toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k
tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia
zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia bola splnená. V takomto prípade
je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka,

ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa
v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť
preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené.
Doručenka ako verejná listina preukazuje pravdivosť toho, čo sa v nej potvrdzuje a je dôkazom, že sa
písomnosť doručila, ak nie je preukázaný opak. To znamená, že pre ňu platí vyvrátiteľná domnienka

jej správnosti, pričom jej správnosť sa v súdnom alebo v správnom konaní nedokazuje, dokazuje sa
len jej prípadná nesprávnosť. Ak účastník popiera správnosť (pravdivosť) obsahu poštovej doručenky,
povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkazná spočíva na ňom.
Dôsledok toho, že doručenka má povahu verejnej listiny, a toho, čo obsahovo potvrdzuje, je teda ten,
že je na účastníkovi, ktorý tvrdí opak (oproti údajom uvedeným v doručenke), že stanovený postup

doručovateľa dodržaný nebol alebo že sa v mieste doručovania nezdržoval, aby na svoje tvrdenia
ponúkol dôkazy a ich prostredníctvom tieto opačné tvrdenia dokázal; na tomto účastníkovi teda spočíva
dôkazné bremeno. Ak však doručenka znaky verejnej listiny nemá, súd pri šetrení, či bolo odvolanie
podané včas, túto konštrukciu využiť nemôže.

15. V danom prípade doručenka založená v spise na č.l. 3 potvrdzuje, že sa poštou uskutočňovalo
doručovanie výpovede z nájmu bytu žalovanému. Z údajov vyznačených na doručenke vyplýva, že
zásielka bola doručovaná E. J., L. Ľ. O. Č.. X, L. a prevzatá bola dňom 11.03.2013. Podpis preberajúceho
je na doručenke riadne uvedený. Predmetná doručenka teda potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej
potvrdzuje resp. zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že písomnosť bola dňa 11.03.2013

doručená adresátovi označenému na zásielke. Ak potom adresát zásielky (žalovaný) v konaní tvrdil
opak, vznikla mu povinnosť ponúknuť (predložiť) dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že on
doručovanú zásielku neprevzal resp. že podpis na doručenke nie je jeho podpisom.
Žalovaný v tejto súvislosti v konaní argumentoval tým, že zásielku obsahom ktorej bola predmetná
výpoveď z nájmu bytu neprevzal on, ale jeho syn E. J. ml., ktorý mal na uvedenej adrese hlásený trvalý

resp. prechodný pobyt (resp. mal byť hlásený jeho pobyt ako užívateľa bytu). Žalovaný zásielku prevziať
nemohol i z dôvodu, že bol v tom čase hospitalizovaný príp. na liečení. Žalovaný však tieto svoje tvrdenia
(obranu) v konaní riadne nepreukázal.V tomto smere, ako správne vyhodnotil i súd prvej inštancie, sa výpovede žalovaného a jeho syna v
podstatných skutočnostiach rozchádzali. Sám žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že v priebehu rokov
2012, 2013 užíval predmetný byt sám. Rovnako potvrdil, že jeho syn nebol hlásený na trvalý alebo

prechodný pobyt ako spolubývajúca osoba v predmetnom byte. Je potom zrejmé, že jedinou osobou,
ktorá sa mala v čase doručovania v mieste doručovania zdržiavať bola osoba žalovaného. Nemohla
teda v praxi nastať ani situácia, že by na jednej adrese mali hlásený pobyt dve osoby totožného mena
a miesta pobytu, čo potom vylučuje i prípadnú zámenu adresáta pri odovzdávaní doručovanej zásielky.
Syn žalovaného vo svojej výpovedi uviedol, že zásielku prebral on, lebo jeho otec (žalovaný) bol v tom

čase hospitalizovaný resp. bol na liečení. Táto skutočnosť však v konaní rovnako preukázaná nebola,
keďže všetky lekárske správy predložené žalovaným pochádzali z iného časového obdobia, než bol
čas doručovania predmetnej zásielky. Napokon i Slovenská J., C..R.. potvrdila, že zásielku doručila dňa
11.03.2013 jej adresátovi, ktorý ju prevzal osobne na doručovacom rajóne počas pochôdzky poštového
doručovateľa. Pošta teda nepotvrdila, že by zásielku vydala inej osobe, než bol jej adresát (napr. osobe
s totožným menom avšak inou adresou pobytu). Sama uviedla, že ak by nastal takýto prípad (že by mala

byť zásielka odovzdaná osobe, u ktorej sa trvalé alebo prechodné bydlisko nezhoduje s odovzdávacím
miestom uvedeným na zásielke), k podpisu o prevzatí zásielky by musel byť pripojený údaj (poznámka)
manžel/manželka/syn/dcéra a pod. Takýto prípad nenastal, keďže pri podpise preberajúcej osoby takýto
údaj (o vzťahu adresáta k preberateľovi zásielky) absentuje. Navyše v danej veci sa jednalo o zásielku
určenú „do vlastných rúk“, kedy jej odovzdanie inej osobe než adresátovi, do úvahy neprichádzalo.

Žalovaný teda (svojou výpoveďou ani výpoveďou svojho syna) dôveryhodne nepreukázal ním tvrdenú
skutočnosť, že zásielku obsahujúcu výpoveď z nájmu bytu neprevzal on, ale jeho syn, a teda nevyvrátil
údaje uvedené na doručenke, keďže v konaní nebolo dostatočne preukázané, že by syn žalovaného
v danom období predmetný byt užíval a mal k nemu zriadený prechodný alebo trvalý pobyt, čo by
umožňovalo vznik možnej zámeny v osobách adresáta pri jej doručovaní, a nepreukázal ani to, že

by sa v čase doručovania zásielky v mieste doručovania nezdržiaval napr. z dôvodu, že bol v danom
čase hospitalizovaný alebo na liečení. Napokon tvrdeniu svedka - syna žalovaného, že si zásielku
prebral osobne na pošte (navyše po predložení občianskeho preukazu s miestom pobytu X. N.) odporuje
tvrdeniu R. J., C..R.., ktorá uviedla, že zásielku prevzal žalovaný osobne na doručovacom rajóne počas
pochôdzky poštového doručovateľa. Nesedí teda ani miesto údajného prevzatia zásielky. Ako už bolo

uvedené je nepravdepodobné, aby bola zásielka „určená do vlastných rúk“ odovzdaná poštou inej osobe
než adresátovi, navyše osobe, ktorej pobyt po predložení občianskeho preukazu sa nestotožňoval s
adresou uvedenou na zásielke. Tieto nezrovnalosti žalovaný nijako nevysvetlil a neodstránil, hoci ho
v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností. Možno preto (v zhode so
súdom prvej inštancie) konštatovať, že žalovaný ohľadne svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno a

nevyvrátil skutočnosti uvedené na doručenke.
Napokon skutočnosť, že mal zásielku prevziať skutočne žalovaný (a teda že mal i vedomosť o výpovedi
z nájmu bytu) podporuje i výpoveď svedkyne p. L., ktorá potvrdila, že sám žalovaný uviedol ako účel
stretnutia so starostkou riešenie jeho výpovede z nájmu bytu a otázok dôvodov neplatenia nájomného,
keď súčasne možno za logické považovať tvrdenie tejto svedkyne, že účel stretnutia so starostkou musel

byť ohlásený dopredu, aby sa starostka mohla na takéto stretnutie vopred pripraviť. Žalovaný teda už v
čase dohadovania si stretnutia so starostkou, musel mať vedomosť o doručenej výpovedi z nájmu bytu.
Tomuto potom nasvedčuje i potvrdenie harmonogramu starostky žalobcu (č.l. 48), z obsahu ktorého
vyplýva, že na deň 03.07.2013 v čase od 13.30 - 14.00 hod bolo naplávané stretnutie starostky so
žalovaným ohľadom výpovede z nájmu, nedoplatku na nájomnom a prenajímanie bytu nájomcom tretím

osobám.
Z týchto dôvodov bol odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že žalovanému bola výpoveď
z nájmu bytu riadne doručená, pričom tento jej ne/platnosť v zákonnej lehote nenapadol na súde, čo
vylučuje v rámci iného konania (i konania o vypratanie bytu) posudzovať (riešiť) platnosť tejto výpovede,
a to ani ako otázku predbežnú. Treba teda vychádzať z toho, že predmetná výpoveď z nájmu bytu je

platným právnym úkonom.
Okrajovo odvolací súd dodáva (hoci táto skutočnosť nebola odvolacím dôvodom), a stotožňuje sa s
názorom súdu prvej inštancie že žalovanému neprináleží ani nárok na bytovú náhradu.
Podľa § 712a ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods.
1 písm. d) nájomcovi, ktorý preukáže, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, nájomca má právo

len na náhradné ubytovanie. V iných prípadoch skončenia nájomného pomeru z dôvodu podľa § 711
ods. 1 písm. d) nájomca nemá právo na bytovú náhradu; ak ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, má
nájomca právo na prístrešie. Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov uvedených v odseku 3 nájomcovi,
ktorý sa stará o maloleté dieťa alebo o bezvládnu osobu, ktorí sú členmi jeho domácnosti, a ak to pomeryprenajímateľa umožňujú, poskytne sa mu namiesto náhradného ubytovania náhradný byt. Náhradný byt
môže mať horšiu kvalitu a menšiu obytnú plochu, ako má byt, ktorý má nájomca vypratať. Náhradný byt
mu možno poskytnúť aj mimo obce, v ktorej sa nachádza ním vypratávaný byt. Vzdialenosť náhradného

bytu musí však umožniť dennú dochádzku do práce.
Ako správne vo svojom rozhodnutí uviedol i súd prvej inštancie, v danom prípade nebola preukázaná
existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalovaného pre priznanie bytovej náhrady,
prístrešia. Žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, že sa
stará o maloleté dieťa alebo o bezvládnu osobu, ktorí sú členmi jeho domácnosti. Žalovaný uviedol, že

je rozvedený, nemá vyživovaciu povinnosť k maloletým alebo nezaopatreným deťom, síce mal určité
zdravotné problémy, ale je zamestnaný, nie je v invalidnom dôchodku alebo odkázaný na pomoc a
opateru inej osoby. Doposiaľ žalobca eviduje voči žalovanému dlh na úhradách za byt, ktorý dlh nie je
vysporiadaný.

16. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
17. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t.j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd
zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol
názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení

s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p.
proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná
sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /

dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).