Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoPr/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313210495
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8313210495.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v individuálnom pracovnoprávnom spore žalobcu: N.
U., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. L. XXXX/XX, Q., právne zastúpený Advokátska kancelária VASIĽ &
partners, s.r.o. so sídlom Žižkova 4D, Košice, IČO: 47 240 482, proti žalovanému: L. L., L.. so sídlom
T. XX, Y., K.: XX XXX XXX, právne zastúpenému JUDr. Martina Řeřichová, PhD., advokátka so sídlom
Námestie slobody 13/25, Humenné, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 21Cpr/2/2015 - 525 z 12.02.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané

žalobcovi listom žalovaného z 27.05.2013 je neplatné.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom (v poradí druhým, neberúc do úvahy
medzitýmni rozsudok) súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobcu listom žalovaného z 27.05.2013, aplikujúc ustanovenia § 59 ods. 1 písm.
c/, § 68 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 70 a § 74 Zákonníka práce.

2. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom a žalovaným na základe pracovnej
zmluvy z 01.05.2012 v zmysle jej dodatku z XX.XX.XXXX vznikol žalobcovi pracovný pomer do
30.04.2014, pričom listom zo dňa 27.05.2013 doručeným žalobcovi dňa 15.06.2013 žalovaný so
žalobcom okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny
podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, tkvejúcom (i) vo fyzickom napadnutí iného zamestnanca
žalobcom a (ii) v jeho neospravedlnenej absencii v práci. Listina o okamžitom skončení pracovného
pomeru spĺňa formálne náležitosti podľa § 70 Zákonníka práce, s čím sa stotožnil aj odvolací súd

prejednávajúci túto vec, a to vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 19CoPr/1/2018 z 02.08.2018.
Ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru neuznal absenciu žalobcu na pracovisku, lebo z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že to bol práve žalovaný ako zamestnávateľ, ktorý žalobcovi ako
zamestnancovi neprideľoval prácu, a porušenie takejto povinnosti zamestnávateľa ma za následok, že
ani zamestnanec si nemôže plniť povinnosti plynúce mu z jeho pracovnej zmluvy. Na druhej strane
za oprávnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu uznal závažné porušenie
pracovnej disciplíny - fyzické napadnutie iného kolegu Y. U. zo strany žalobcu. Uvedené ustálil na

základe odborného posúdenia incidentu (i keď mylne v dôvodoch bolo uvedené, že ide o znalecké
posúdenie), z ktorého vyplynulo, že kolega U. odsúva jednou rukou od seba žalobcu, pričom jeho
druhá ruka je zvesená popri tele dole a zo strany kolegu U. nedochádzalo k fyzickému približovaniu
sa a zároveň k atakovaniu žalobcu, teda postoj a konanie kolegu U. voči žalobcovi nemal útočný, aleobranný charakter, ale naopak konanie žalobcu malo útočný a impulzívny charakter, ktorý sa prejavil
už pri prvotnom priblížení sa ku kolegovi, naklonením sa k nemu a znovu priblížením sa do tesnej
blízkosti kolegu a nakoniec jeho samotnou neprimeranou reakciou na obranné konanie kolegu a to jeho

neprimeraným fyzickým útokom na osobu kolegu.

3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené
v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne
posúdenieveci).Odvolateľvúvodepoukazujenaskutočnosť,ževliste,ktorýbolžalobcovidoručenýdňa

15.06.2013, sa ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uvádza, že žalobca mal fyzicky
napadnúť iného kolegu, pričom žalovaný nijakým spôsobom nekonkretizoval priebeh fyzickej potýčky,
dokonca ani meno a priezvisko zamestnanca, ktorý mal byť napadnutý. Tu ďalej odvolateľ poukazuje
na to, že žalovaný v priebehu konania niekoľkokrát menil skutkové verzie, ako malo dôjsť ku fyzickému
napadnutiu žalobcu, kde nakoniec z pôvodne fyzického napadnutia, to zmenil na verbálne napadnutie
a vstup do komfortnej zóny iného zamestnanca, kde podľa judikatúry dôvod pre okamžité skončenie

musí byť zistený pred okamžitým skončením, nepostačuje podozrenie, že tento dôvod je daný, pričom v
tomto je rozhodujúci stav, ako i poznanie zamestnávateľa v čase kedy rozhodol o okamžitom skončení
pracovného pomeru. Osobitnou kapitolou je skutočnosť, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť
pracovný pomer len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce
okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo považovať, aby

zamestnanca naďalej zamestnával. Zo strany žalobcu nebolo predložené dokument o prerokovaní
okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov. Ďalej odvolateľ poukázal na
odborné vyjadrenie T.. S., ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nesprávne označil za znalecké
posúdenie, v ktorom sa uvádza, že „ správanie sa pána č. 1 (žalobcu) z vyššie popísaného hodnotím
ako jeho neprimeranú reakciu na vzniknutý „verbálny konflikt“ (predpokladaný z analýzy videozáznamu).

Prejavil tendenciu sa násilne presadiť. Vyhol sa asertívnej komunikácii, normálnej a pokojnej výmene
názorov“. Takýto záver odborného vyjadrenia podľa odvolateľa nemôže preukazovať oprávnenosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodov, ktoré uviedol žalovaný, t.j. fyzické napadnutie, tu
poukazujúc i na samotné vyjadrenie psychológa na pojednávaní, že ...“ pri fyzickom útoku musí dôjsť k
dotyku tela a nie každý dotyk tela znamená fyzický útok....“ Psychológ a ani žalovaný nijako nepreukázali

a nevysvetlili ako z videozáznamu bez zvuku mohol psychológ zodpovedne dospieť k záveru o tom, „že
žalobca sa údajne vyhol asertívnej komunikácii, normálnej a pokojnej výmene názorov“. Samotné závery
odbornéhovyjadreniapovažujeodvolateľzanedôveryhodnéanepoužiteľnéajzdôvodu,žesipsychológ
v úvode zamenil osoby označené na videu. Tento dôkaz mu bol bez jeho súhlasu vnútený v rozpore s §
319 CSP, pretože si žalovaný protiprávne uzurpoval právo slabšej strany sporu. Podľa odvolateľa nebolo

v tejto veci ani dôvod na odklon od pôvodného právneho názoru vysloveného súdom prvej inštancie
v medzitýmnom rozsudku, ktorým bolo označené okamžité skončenie pracovného pomeru určené za
neplatné, ak odvolací súd sa vo svojom zrušujúcom uznesení nevenoval výkladu hmotného práva, len
poukazoval na procesné nedostatky súdu prvej inštancie. Odklon od svojho pôvodného názoru súd prvej
inštancie nezdôvodnil. Navrhol rozsudok zmeniť a jeho žalobnej žiadosti vyhovieť a súčasne uplatnil

trovy konania, alternatívne ho navrhol zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4. Žalovaný vo svojej odvolacej replike ku odvolaniu žalobcu, to považoval za nedôvodné, rozsudok
súdu prvej inštancie navrhol potvrdiť, lebo vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že skutočnosti,

pre ktoré bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru, sa stali, a tie boli dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru, a tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný v priebehu sporu menil skutkové
verzie ako malo dôjsť ku fyzickému napadnutiu sú ničím nepodložené, lebo žalovaný od samého
počiatku tvrdil, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo fyzické napadnutie iného
zamestnanca zo strany žalobcu.

5. Žalobca vo svojej odvolacej dublike v podstate zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu, s ktorou
žalovaný vo svojej následnej odvolacej triplike vyjadril nesúhlas. Následne žalobca vo svojom stručnom
zhrnutí trval na dôvodnosti odvolania. Ďalšie podania strán dané neboli.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a §363 CSP), a že odvolateľ použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku vecne

nesprávne, čím boli splnené podmienky pre jeho zmenu podľa § 388 a § 390 CSP.

7. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je len
právne posúdenie otázky závažného porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktorú posudzoval
už súd prvej inštancie a sporové strany sa k tejto otázke vyjadrili, odvolací súd nepovažoval za potrebné

a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem (§ 385 ods. 1 CSP). Preto nebolo rozumného a zákonného dôvodu pre nariadenie odvolacieho
pojednávania tak, ako to žiadal žalobca listom doručeným odvolaciemu súdu dňa 18.06.2020.

8. Okamžite môže skončiť pracovný pomer zamestnanec aj zamestnávateľ, a to len na základe taxatívne

vymedzených dôvodov v Zákonníku práce, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa sa považuje za výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru. Pri zohľadnení
ustálenej judikatúry českých súdov je možné konštatovať, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa je akceptovateľné v situáciách, keď nie je možné od zamestnávateľa
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby (porovnaj

rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1483/2006, sp. zn. 21 Cdo 84/2006, sp. zn.
21 Cdo 1153/2003). Charakter a ani druhy jednotlivých situácií nemožno paušalizovať. Dalo by
sa uvažovať, že za takéto situácie možno považovať prípady, kedy v dôsledku konania, prípadne
nekonania zamestnanca je vážne narušená dôvera medzi účastníkmi pracovného pomeru, správanie
sa zamestnanca ohrozuje život a zdravie spoluzamestnancov (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.

21 Cdo 2134/2003), prípadne negatívne ovplyvňuje dodržiavanie pracovnej disciplíny na pracovisku,
alebo ak hrozí alebo je spôsobená škoda veľkého rozsahu. Čo možno považovať za závažné porušenie
pracovnej disciplíny, závisí od posúdenia zamestnávateľa (je však preskúmateľné súdom v prípade
súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru). Stupeň intenzity porušenia pracovnej
disciplíny posudzuje zamestnávateľ v závislosti od konkrétnych okolností, za ktorých zamestnanec

porušilpracovnúdisciplínu,ataktiežprihliadaajnaosobuzamestnanca.Zamestnávateľmusípreukázať,
že porušenie pracovnej disciplíny bolo zavinené zamestnancom. Ak ide skutočne o závažné porušenie
pracovnej disciplíny, zamestnávateľ má možnosť rozhodnúť sa, či v prípade závažného porušenia
pracovnej disciplíny zamestnancom zvolí výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru.
Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného
ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou
súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je
vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a
v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade

ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale
berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru, ak táto bola prijatá.
Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd
viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise)
hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 17/2011).

Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu
za porušenie pracovnej disciplíny. Nakoľko intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola
dostatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru Zákonník
práce nezakotvuje, podlieha posúdeniu súdom a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Za porušenie
pracovnej disciplíny závažným spôsobom možno považovať napríklad aj fyzické útoky na ostatných

zamestnancov, napadnutie zamestnancov.

9. V konaní bolo predovšetkým sporné, či sa žalobca dopustil skutku uvedeného pod bodom I. v
okamžitom skončení pracovného pomeru, teda existencia žalovaným uvádzaného dôvodu (ten podbodom II. uznaný nebol), či žalobca svojím konaním porušil pracovnú disciplínu a intenzita prípadného
porušenia pracovnej disciplíny.

10. V okamžitom skončení pracovného pomeru z 27.05.2013 bolo pod bodom I. závažné porušenie
pracovnej disciplíny identifikované nasledovne: fyzického napadnutia kolegu - iného zamestnanca
spoločnosti L. K., L..- prevádzka Q., pretože bolo zistené, že dňa 18.05.2013 ako zamestnanec na
prevádzke (predajni) Q. počas pracovnej doby fyzicky napadol svojho kolegu (t.j. iného zamestnanca
spoločnosti L. K., L.. - prevádzka Q. ako zamestnávateľa). O tom, že skutočne došlo k tomuto konaniu

(fyzickému napadnutiu kolegu) mali svedčiť nasledovné dôkazy: a/ samotná výpoveď napadnutého
zamestnanca; b/ výpoveď zákazníka, ktorý bol prítomný počas fyzického napadnutia na prevádzke
(predajni) Q. a ktorý mal fyzické napadnutie vidieť ako aj c/ kamerový záznam z predajne, ktorý
túto celú situáciu zachytil. Žalovaný v uvedenom súčasne poukázal na čl. 11 bod 3 devätnástej
odrážky Pracovného poriadku a uviedol, že žalobca bol s pracovným poriadkom ako zamestnanec
oboznámený dňa 30.10.2012 a to na základe podpisovej doložky zo dňa 30.10.2012. Konanie žalobcu

ako zamestnanca, t.j. fyzické napadnutie kolegu - iného zamestnanca spoločnosti L. K.. - prevádzka
Q., žalovaný ako zamestnávateľ považuje v zmysle uvedeného ustanovenia pracovného poriadku za
závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom.

11.Incident,zktoréhožalovanývyvodzovalzávažnéporušeniepracovnejdisciplínynastranežalobcusa

bezpochyby stal, niet osoby, ktorá by ho bezprostredne videla (okrem aktérov), odohral sa vo vonkajších
priestoroch prevádzky žalovaného a žiadna škoda z neho žalovanému nevznikla. Do uvedenej doby bol
žalobca bezproblémovým zamestnancom.

12. Z odborného vyjadrenia T.. S. ku zmieňovanému incidentu vyplýva, že žalobca sa priblížil do tesnej

blízkosti,ktorásadáposudzovaťakonarušenieosobnejzónykoleguY.U.(druhéhoúčastníkaincidentu).
Ten odsunul jednou rukou od seba žalobcu, pričom jeho druhá ruka bola zvesená popri tele dole a zo
strany Y. U. nedochádzalo k fyzickému približovaniu sa a zároveň k atakovaniu žalobcu, teda postoj a
konanie Y. U. voči žalobcovi nemal útočný, ale obranný charakter; naopak konanie žalobcu malo útočný
a impulzívny charakter, ten sa prejavil už pri prvotnom priblížení sa ku kolegovi, naklonením sa k nemu

a znovu priblížením sa do tesnej blízkosti kolegu a nakoniec jeho samotnou neprimeranou reakciou na
obranné konanie kolegu a to jeho neprimeraným fyzickým útokom na osobu kolegu.

13. S poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v tom, že súd prvej inštancie vec nesprávne skutkovo
a právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalobca porušil závažne pracovnú disciplínu z dôvodov

uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 27.05.2013, a to I. fyzické napadnutie
kolegu - iného zamestnanca, odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam, avšak vec nesprávne právne posúdil.

14. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu

nesporne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré porušenie žalovaný ako zamestnávateľ podľa
pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom a podľa svojho Pracovného poriadku hodnotil ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd posudzoval, či sa v danej právnej veci jedná z vyššie
uvedeného dôvodu o porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), ktoré by
bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru

podľa ustanovenia § 68 ods. l písm. b/ Zákonníka práce. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca sa síce svojim vyššie uvedeným konaním dopustil zavineného
porušenia pracovnej disciplíny - fyzické napadnutie kolegu, avšak sa nejedná o porušenie pracovnej
disciplíny najvyššej intenzity, teda sa nejedná o závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale sa jedná
o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to s ohľadom na žalobcu ako zamestnanca, jeho

doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzitu porušenia pracovnej disciplíny,
ako aj s ohľadom na situáciu, v ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo a dôsledky porušenia pre
žalovaného ako zamestnávateľa a v neposlednom rade s ohľadom na skutočnosť, že konanie žalobcu
nespôsobilo žalovanému škodu.

15. Preto odvolací súd postupom podľa § 388 a § 390 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo veci samej zmenil a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany žalovaného
je neplatné.16. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strany (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, už nespôsobilú ovplyvniť

posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

17. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu
trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.

18. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).