Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. január 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/35/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118211535
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118211535.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.
Mareka Kohúta a JUDr. Anny Ilčinovej, v sporovej veci žalobkyne: I. H., J.. XX.XX.XXXX, G. K., G.
XX, zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov
163/66, IČO: 31954448, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo
nábrežie 4, IČO: 31 340 890, zastúpenému Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom v

Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k.
11Csp/187/2018-58 z 1.2.2019, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že strany uzavreli dňa 23.8.2011 formulárovú zmluvu o úvere pod č.
1849668911. Išlo o bezhotovostný úver (bod 2), ktorého konkrétne podmienky boli dohodnuté pod
bodom 3: výška úveru - 2.000,- eur; výška mesačnej splátky - 57,29 eur; počet mesačných splátok

- 70; celková výška nákladov 1.717,44 eur; úroková sadzba 24,50% p.a.; dátum prvej platby do
12.9.2011; dátum konečnej splatnosti 12.6.2017; dátum každej ďalšej platby k 12.dňu v mesiaci; RPMN
- 27,45%; priemerné RPMN 17,88%; poistenie - základný súbor poistenia. Z prehľadu o úhradách
žalobkyne vyplynulo, že ich realizovala od 12.9.2011 do 26.4.2012 v celkovej výške 2.345,41 eur.
Poslednú sumu uhradila vo výške 1.887,09 eur dňa 26.4.2012. Podľa prehlásenia Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS z 29.8.2018, Združenie pri osobnom stretnutí so žalobkyňou 20.4.2018 po

predložení úverovej zmluvy a prehľadu platieb ju informovalo o bezdôvodnom obohatení žalovaného
vo výške 345,41 eur, preto sa súd prvej inštancie najskôr vyporiadaval s tým, či došlo u žalovaného k
bezdôvodnému obohateniu. Súd nesúhlasil s názorom žalobkyne o chýbajúcich náležitostiach zmluvy
podľa § 9 ods. 2 písm. a), f), k) zákona. Druh úveru vyplýva z bodu 2 zmluvy - ide o bezhotovostný
úver. Ďalšie náležitosti sú uvedené v bode 3 a to doba trvania zmluvy - 70 mesiacov, termín konečnej
splatnosti úveru 12.6.2017. V súvislosti s náležitosťou uvedenou pod písm. k) postačovalo uviesť výšku

celkovej splátky, ich počet a termín splatnosti a to všetko v zmluve pod bodom 3 uvedené bolo. Členenie
splátky na istinu, úrok a poplatky nebolo potrebné. Súd však súhlasil s tým, že v predmetnej zmluve
chýbajú predpoklady použité na výpočet RPMN, keď z § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.
vyplýva, že v zmluve nepostačuje uviesť len výšku RPMN, ale potrebné sú aj predpoklady použité
pre výpočet RPMN. RPMN je najdôležitejší údaj pre spotrebiteľa, ktorý musí vedieť čo vlastne táto
hodnota predstavuje. Strohý údaj len o výške RPMN by nemal pre neho žiadnu výpovednú hodnotu.

Preto musí byť v zmluve uvedené z akých predpokladov sa vychádzalo pri výpočte RPMN bez ohľadu
na to, že tieto atribúty sú v zmluve uvedené, pretože každá z nich osobitne predstavuje ďalšiu povinnúnáležitosťzmluvy.Táistánáležitosťzmluvy,tedaajuvedeniepredpokladovpoužitýchprevýpočetRPMN
v zmluve o spotrebiteľskom úvere je upravená aj v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v článku 10 ods. 2 písm. g). V zmluve je nesprávne

uvedená aj celková výška nákladov, keďže skutočná výška nákladov spotrebiteľa predstavuje 2.010,30
eur a nie 1.717,44 eur. Je to rozdiel sumy, ktorú musela žalobkyňa zaplatiť vo výške 4.010,30 eur
(57,29 eur x 70 splátok) a výšky úveru 2.000,- eur. Súd však zdôraznil, že skutočná výška nákladov
nepredstavuje povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Obligatórnou náležitosťou zmluvy je
uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, tak ako je to uvedené v § 9 ods. 2 písm. j)

zákona č. 129/2010 Z.z. a táto celková čiastka, ktorá zodpovedá sume 4.010,30 eur v zmluve chýba. V
zmluve je aj nesprávna výška RPMN, pretože podľa internetovej kalkulačky pre výpočet zverejnenej na
stránke ekonomika.sme.sk RPMN predstavuje pri tejto zmluve 30,89 % a nie 27,45 %, ako je uvedené
v zmluve. RPMN je v zmluve uvedené v neprospech spotrebiteľa. Uvedené nedostatky spôsobujú fikciu
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010
Z.z. čo znamená, že žalobkyňa mala žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru 2.000,- eur,

zaplatila mu 2.315,41 eur, rozdiel 345,41 eur je bezdôvodným obohatením žalovaného ako prospech
získaný plnením žalobkyne bez právneho dôvodu. Súd sa následne zaoberal posúdením námietky
premlčania. Za zásadné v tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval uznesenie Najvyššieho súdu
SR 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018. V zmysle jeho záverov, Krajský súd v Prešove, ktorý vychádzal
z desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty, podľa Najvyššieho súdu SR postupoval nesprávne.

Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť prijatím
úhrad žalobkyne nad istinu úveru, preto bola námietka premlčania vznesená dôvodne. Trojročná
objektívna premlčacia doba plynula od poslednej úhrady žalobkyne 26.4.2012 a uplynula 26.4.2015.
K premlčaniu došlo aj pre uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia
lehotazačínaplynúťoddoby,kedysaoprávnenýsubjektdozvedelobezdôvodnomobohatenípovinného

subjektu a o jeho výške, avšak túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy oprávnený subjekt
získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie.
Žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedela v čase
jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru, a pre súd bolo nemysliteľné, aby bol akceptovateľný názor
o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby až od času, kedy sa žalobkyňa údajne dozvedela o

bezdôvodnom obohatení žalovaného od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Ust. § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka by totiž stratilo svoje opodstatnenie, keďže každý oprávnený subjekt
by si počiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by
záviselo len od jeho tvrdenia. V tejto súvislosti súd poukázal aj na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti
právnych predpisov upravenú v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR, podľa ktorého o

všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému koho sa týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov
je nevyvrátiteľná. Vo vzťahu k žalobe o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok súd prvej
inštancie vyslovil názor, že niet dôvodu na vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v individuálnom
spotrebiteľskom spore, ak zmluvný vzťah medzi stranami je už ukončený plnením, a súd nevyhovel

žalobe o plnenie, ktoré súviselo s neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ako to vyplýva z § 298 CSP.
Aktuálny sporový poriadok totiž umožňuje podať žalobu o určenie právnej skutočnosti (čo sú žaloby o
vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky), len ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d)
CSP). Týmto osobitným predpisom je zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z.z.), konkrétne
ust. § 3 ods. 3, 5, ktoré umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa ochrany svojho práva, ale nárok sa musí

uplatniť v čase trvania zmluvného vzťahu, pretože po ukončení zmluvy zanikajú práva a povinnosti
zmluvných strán vyplývajúce z príslušnej zmluvy, a teda nemôže už dochádzať k porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa. Bolo by absurdné, ak by napríklad po
50 rokoch od ukončenia zmluvy spotrebiteľ si zmyslel podať žalobu o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky a pri výklade žalobkyne by súd sa mal napriek tomu zaoberať skúmaním takejto zmluvnej

podmienky. Takýto výklad práva prvoinštančný súd nepovažoval za správny, a preto žalobu zamietol aj
v časti o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods.
1 CSP, keď nezistil dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.

4. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h) CSP).

5. Namietala skutkové zistenia a právne závery súdu prvej inštancie ohľadom rozpisu splátky,
poukazujúc na čl. 10 ods. 2 písm. h) a j) Smernice, ktoré sú vo vnútroštátnej úprave premietnuté do §
9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z., znenie ktorého preto nie je v rozpore s čl. 10 ods. 2 písm. h)
a j) Smernice.

6. Čo sa týka zamietnutia žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, premlčanie nároku na
bezdôvodné obohatenie podľa OZ nastáva uplynutím subjektívnej doby, v rámci plynutia objektívnej
premlčacej doby. Zákon striktne rozlišuje inštitút subjektívnej premlčacej doby a objektívnej premlčacej
doby. Súd prvej inštancie rozlíšenie subjektívnej premlčacej doby a objektívnej premlčacej doby úplne
znegoval a subjektívnu premlčaciu dobu stotožnil s objektívnou premlčacou dobou. Za rozhodujúci pre
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal; nie je
pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. Žalobkyňa nevedela,

že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku istiny, prijal protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto
platby prijal v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva.
Až od združenia na ochranu spotrebiteľov sa dozvedela, že žalovaný od nej prijal platby v rozpore
so zákonom. Až získaním vedomosti o týchto skutočnostiach, prichádzalo do úvahy podanie žaloby, a
až od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Začatie plynutia subjektívnej

premlčacej doby, je preto závislé len na subjektívnej, teda vedomostnej zložke poznania oprávneného,
o skutočnostiach, že môže podať žalobu. Toto vedomie však musí nastať a žaloba musí byť podaná,
v objektívnej premlčacej dobe. Čo sa týka úvah súdu prvej inštancie, o neakceptovaní desaťročnej
objektívnej premlčacej doby, podstata aplikácie desaťročnej premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe
prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa,

ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, že v dobe uzatvorenia zmluvy ešte tento úmysel mať
nemusel. Prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie, sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné
obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez
právneho dôvodu. Obchodník, profesionál vedel, že mu bola platba vyplatená v rozpore so zákonom
a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať a prijal ju, vediac, že je to platba prevyšujúca

istinu, z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Čo sa týka objektívnej desaťročnej premlčacej
doby, tak konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje predražené spotrebiteľské úvery, sa
nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu sa tým, že nedáva
svoje zmluvy do súladu so spotrebiteľským právom. Doba, počas ktorej žalovaný poskytuje úvery a ich
množstvo, vylučujú inú možnosť, ako tú, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne a

nejde o náhodné jednorazové nedbanlivostné zlyhanie. Je vylúčené, aby žalovaný, ako profesionál v
poskytovaní úverov, nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby nad istinu úveru z bezúročných a
bezpoplatkových úverov dobromyseľne.

7. Čo sa týka zamietnutia žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, pri konštrukcii použitej

súdom prvej inštancie, nie je jasné, ako by posúdil súd žalobu, ktorou by sa spotrebiteľ domáhal určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, v spojení s uplatnením primeraného finančného zadosťučinenia,
čo je jedna z alternatív podľa § 298 ods. 2 CSP, keď súd by musel aj bez návrhu o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky rozhodnúť vo výroku rozsudku, pričom by išlo o alternatívu, že záväzok by už bol
splnený tak, že dodávateľ sa na úkor spotrebiteľa bezdôvodne obohatil a spotrebiteľ by žaloval určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky, po dávno „ukončenej zmluve“, práve preto, aby získal využitím
inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia späť sumu, o ktorú ho dodávateľ pripravil, nakoľko
žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia by bola neúspešná, pre premlčanie nároku. Úvahy súdu
prvej inštancie sú v rozpore s únijným právom. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí Cofidis potvrdil, že plynutie
času v žiadnom prípade nemôže byť skutočnosťou, ktorá by mala znížiť alebo znemožniť ochranu práv

spotrebiteľa pred nekalými obchodnými podmienkami, podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Výklad CSP, ktorý použil súd prvej inštancie, podľa ktorého by nebolo možné v SR určovať neprijateľnosť
zmluvnej podmienky, je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Určovanie neprijateľnosti
zmluvných podmienok, je popri určovaní nekalých obchodných praktík, pilierom spotrebiteľského práva,a ak by mal v SR platiť zákaz určovania neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych
spotrebiteľských veciach, žalobkyňa navrhla predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, či
sa má Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v spojení s

čl. 169 Lisabonskej zmluvy a čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, vykladať v tom zmysle,
že jej odporuje právna úprava členského štátu, akou je § 137 CSP, v spojení s ďalšími ustanoveniami
právnej úpravy, dotknutej vo veci samej, ktorá bráni vyhovieť žalobe o určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok v individuálnom spotrebiteľskom spore. Z platnej právnej úpravy, účinnej aj do 31.12.2017
vyplýva, že súd mohol žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietnuť len v jednom

prípade, a to v prípade, keby zistil, že sa v súdenej veci nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Ak súd zistí, že v súdenej veci o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide, žalobu o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky zamietnuť nemôže, a to bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ domáha určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky samostatnou žalobou, alebo pri podmienkach, aké sú obsiahnuté
v § 298 ods. 2 CSP a tiež bez ohľadu na to, či žaloba smeruje proti obchodníkovi, ktorý je autorom
neprijateľnej zmluvnej podmienky, alebo proti jeho právnemu nástupcovi a bez ohľadu na to, že o

neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky, už bolo v inom súdnom konaní, ale z iného právneho vzťahu,
založenom iným právnym úkonom rozhodnuté, a to aj v prípade, ak by sa súdne konania týkali tých
istých strán a bez ohľadu na to, či v prípade úverového právneho vzťahu, už úver splatený bol, alebo
nebol. Ak by mali platiť názory, že ani ust. § 298 CSP neumožňuje určiť neprijateľnosť zmluvných
podmienok v individuálnom spotrebiteľskom spore, žalobkyňa navrhla obdobnú prejudiciálnu otázku,

ako vo vzťahu k § 137 CSP. Ust. § 298 ods. 1 CSP rieši alternatívu, keď súd rozhoduje o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky aj bez návrhu a pôjde o prípady, na ktoré nedopadá § 298 ods. 2 CSP a v takých
prípadoch súd o neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa § 298 ods. 1 CSP môže a alternatívu, keď je
podaný návrh len na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a v takom prípade súd o neprijateľnosti
zmluvnej podmienky podľa § 298 ods. 1 CSP rozhodnúť musí. Podľa § 298 ods. 2 CSP je právne

nerozhodné, či strana navrhla alebo nenavrhla určiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky a vždy, keď súd
neprizná plnenie dodávateľovi z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, alebo mu na základe takej
zmluvnej podmienky uloží povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo
zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, musí súd v týchto prípadoch, vo výroku rozsudku, výslovne
uviesť znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky.

8. Na podporu svojich argumentov žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu činnosť niektorých súdov,
zväčša Krajského súdu v Prešove.

9. Z uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

10. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný.

11. Vo vzťahu k desaťročnej premlčacej dobe žalovaný konštatoval, že žalobkyňa v konaní

neprodukovala žiadne dôkazy, ani iným spôsobom nepreukázala a netvrdila úmysel žalovaného, že
žalovaný sa obohatil úmyselne. Neexistovala vedomosť a ani vôľa žalovaného sa obohacovať na úkor
žalobkyne. Okresný súd rozhodol v zmysle ustálenej súdnej praxe apelujúc na princíp právnej istoty.
Okresný súd v rozsudku správne skúmal plynutie subjektívnej premlčacej doby. Subjektívnu vedomosť
o skutkových vedomostiach, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie,

žalobkyňa mala v momente splatenia úveru. Subjektívna vedomosť žalobkyne vyplývala zo skutočnosti,
kedy sa dozvedela o okolnostiach, ktoré by mohli mať za následok obohatenie žalovaného. Žalobkyňa
žiadnym spôsobom nepreukázala, že by skutočne o bezdôvodnom obohatení nevedela. Samo tvrdenie
na unesenie dôkazného bremena nepostačuje. Žalobkyňa sa žalobou domáhala aj určenia neplatnosti
zmluvnej podmienky, a to spôsobu započítavania platieb. Žalobkyňa žiadnym spôsobom neuviedla, aký

je jej záujem o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky zaniknutej zmluvy o úvere. Nielen, že medzi
stranami sporu nie je žiaden zmluvný vzťah, súčasne premlčanie nárokov žalobkyne neguje akúkoľvek
jej snahu o dokázanie, že rozhodnutie, ktorého predmetom je určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky,
bude mať pre ňu nejaký význam. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu
naliehavého právneho záujmu. Je nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase

rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Určenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky nemá právny ani skutkový dopad na žiadnu zo strán sporu. Predmetné rozhodnutie
súdu pôsobí inter partes. Z uvedeného vyplýva, že žaloba je v časti určenia neprijateľnej podmienky
zjavnenedôvodná.Žalobkyňavkonaníaninetvrdila,žebytakétourčeniemalopreňunejakývýznam.Naurčení neprijateľnej podmienky zaniknutého zmluvného vzťahu nie je žiaden naliehavý právny záujem.
Žalobkyňa naliehavý právny záujem nepreukázala, neuniesla ani v tomto prípade dôkazné bremeno a
jej nároky sú zjavne nedôvodné. Od roku 2012, kedy došlo k splateniu úveru mala žalobkyňa dostatok

priestoru a času na to, aby si svoje údajné nároky uplatnila na súde. Skutočnosť, že nekonala včas,
len z titulu, že ide o spotrebiteľa, nemožno automaticky ospravedlňovať ani hľadať výnimky. Žalovaný
poprel, že by zmluva o úvere bola vadnou, súčasne však trval na tom, že súd prvej inštancie postupoval
správne, keď nároky žalobkyne považoval za premlčané v subjektívnej aj objektívnej premlčacej dobe.

12. S poukazom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

13. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

14. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.

15. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

16. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

17. Pre posúdenie vzniku bezdôvodného obohatenia súd vyhodnocoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere

uzavretú medzi stranami v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
t.j. v znení účinnom od 1.1.2011 do 30.11.2011.

18. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,

odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

19. Podľa § 2 písm. a) citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania,

20. Podľa § 2 písm. b) citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti.

21. Podľa § 2 písm. d) citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom.

22.Podľa§9ods.1citovanéhozákonazmluvaospotrebiteľskomúveremusímaťpísomnúformu.Každá
zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom
médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

23. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v

rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú
osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a

nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,

o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,

s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,

x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej

hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

24. Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

25. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
26. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

sa na jeho úkor obohatil.

27. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

28. Súd prvej inštancie založil svoje úvahy o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na
vydanie bezdôvodného obohatenia pre žalobkyňu na rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 26Cdo/785/2011, 28Cdo/685/2011, 28Cdo/3977/2007, 33Odo/528/2006, 33Odo/306/2005,
21Cdo/3433/2008, 25Cdo/3306/2007, 30Cdo/2758/2006 a tiež na rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 1Cdo/67/2011.

29. Ide o judikatúru staršieho dáta, ktorá je inšpirovaná pôvodným rozhodnutím Najvyššieho súdu SSR
zo 17.2.1978 sp. zn. 2CZ/35/77, ktoré bolo publikované v Zborníku stanovísk a správ o rozhodovaní
súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vo zväzku IV., strana 649.

30. Táto judikatúra vychádza z toho, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie
práva na vydanie neoprávnene získaného majetkového prospechu - bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, kto na jeho úkor získal
majetkový prospech - bezdôvodné obohatenie. Nie je rozhodujúce, že sa oprávnený o tom môže
dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.

31. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že v nadväznosti na inú judikatúru odvolacích
súdov (17Co/372/2015 Krajského súdu v Trenčíne, 8Co/216/2016 Krajského súdu v Žiline) dospel súd
k záveru, že žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedela
v čase jednotlivých úhrad presahujúcich istinu úveru a nemožno akceptovať názor o plynutí dvojročnej

subjektívnej premlčacej lehoty až od času, kedy sa žalobkyňa údajne dozvedela o bezdôvodnom
obohatení žalovaného od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Súd prvej inštancie si
osvojil aj závery vyššie citovanej judikatúry krajských súdov, podľa ktorých vedomosť o tom, že zmluva
neobsahuje údaj o RPMN je potrebné na strane žalobkyne viazať na okamih podpisu zmluvy.

32. S touto argumentáciou nemožno však súhlasiť, pretože podstatnými skutkovými okolnosťami, ktoré
majú význam pre záver o tom, že predmetný úver poskytnutý žalobkyni je bezúročný a bez poplatkov,
a že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie sú skutočnosti, ktoré sa týkajú absencie
podstatných náležitostí zmluvy o predmetnom úvere, pričom túto absenciu ustálil aj súd prvej inštancie,
keď uzavrel, že predmetný úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na § 11

ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd zároveň uzavrel, že žalobkyňa mala žalovanému vrátiť
len sumu poskytnutého úveru, t.j. istiny v sume 2.000,- eur, pričom bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného predstavuje sumu 345,41 eur, pretože žalobkyňa v skutočnosti zaplatila sumu 2.315,41 eur.
V predmetnej úverovej zmluve ide o absenciu (ako to zistil súd prvej inštancie) predpokladov použitých
na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.), ďalej je to absencia celkovej čiastky,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ktorá zodpovedá sume 4.010,30 eur (§ 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ), a zároveň
je v predmetnej úverovej zmluve nesprávne uvedená výška RPMN, pretože táto podľa výpočtu na
internetovej stránke ekonomika.sme.sk predstavuje 30,89 % a nie 27,45 % ako je to uvedené v zmluve.
Ide teda o uvedenie vyššej RPMN ako je to v skutočnosti čo znamená, že RPMN je v zmluve uvedená
v neprospech spotrebiteľa.

33. Odvolací súd je toho názoru, že skutkovými okolnosťami, ktoré sú právne významné z pohľadu
premlčania nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní, je práve absencia vyššie uvedených
údajov a nesprávnosť uvedenia RPMN v úverovej zmluve, pričom aj pri rešpektovaní zásady, ženeznalosť zákona neospravedlňuje, nie je možné spravodlivo žiadať od priemernej spotrebiteľky akou je
nepochybne žalobkyňa, aby pri podpise zmluvy, respektíve (v zmysle vyššie uvedeného) pri následných
splátkach dojednaného úveru, mala skutočne skutkové vedomosti tohto charakteru.

34. Treba tiež zdôrazniť, že judikatúra Najvyššieho súdu ČR a Najvyššieho súdu SR, o ktorú sa
opiera súd prvej inštancie sa v žiadnom z týchto rozhodnutí netýka spotrebiteľského vzťahu založeného
zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru tak, ako je tomu v prejednávanej veci, a preto je veľmi
obtiažne aplikovať túto judikatúru v rovine ustálenia, ktoré skutkové okolnosti (a ich skutočná a nie len

predpokladaná vedomosť na strane oprávnenej osoby) sú tými skutkovými okolnosťami, od ktorých
možno odvíjať začiatok plynutia premlčacej doby. Ako bolo vyššie naznačené, v prejednávanej veci
totiž ide skôr o absenciu konkrétnych skutkových okolností, ktoré v zmluve mali byť zakotvené (všetky
predpoklady pre výpočet RPMN a celková čiastka, ktorú je spotrebiteľka povinná zaplatiť) alebo
nesprávnosť (t. j. vlastne taktiež absencia správneho údaju), a to pokiaľ ide o výšku RPMN.

35. Možno pripomenúť, že aj z judikatúry, o ktorú sa oprel súd prvej inštancie vyplýva, že pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná) a nie len predpokladaná vedomosť oprávneného, pričom k tomu
dochádza vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožňujú uplatniť jeho právo
žalobou na súde. Napríklad v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy

je rozhodujúci subjektívny moment, keď oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť,
že zmluva, z ktorej bolo plnené, je neplatná. Takéto stanovisko zaujal Najvyšší súd ČR vo veci
33Odo/306/2005 a uzavrel, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa v danej veci viaže na okamih, keď sa žalobca zoznámil s rozsudkom odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu na určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti vydržaním. V tomto okamihu totiž žalobca získal subjektívne vedomosť o všetkých
rozhodných skutkových okolnostiach, ktoré mu umožnili žalobou na súde uplatniť proti žalovanému
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Je teda nepochybné, že napríklad v tomto rozhodnutí
NajvyššísúdČRzdôrazňujepredovšetkýmsubjektívnustránkuskutočnejvedomostioprávnenejosobyo
vzniku bezdôvodného obohatenia a začiatok plynutia premlčacej doby posúva až k momentu ukončenia

súdneho konania o rozhodujúcich skutkových okolnostiach, hoci ich základ (aj v tejto veci) musel byť
oprávnenej osobe známy už skôr.

36. Vo veci 33Odo/528/2006 Najvyšší súd Českej republiky taktiež zdôraznil subjektívnu stránku
vedomosti o rozhodujúcich skutkových okolnostiach významných pre ustálenie začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby a podporil stanovisko odvolacieho súdu, ktorý uzavrel, že až na základe
ďalších podkladov (geometrického plánu z 20.5.2002) sa žalobkyňa dozvedela o tom, že v rozsahu
žalovanej sumy sa žalovaní na jej úkor obohatili. Išlo o náhradu za umiestnenie plynovodu na pozemku
žalobkyne, pričom až do doby zoznámenia sa s geometrickým plánom, žalobkyňa ako odborne
nespôsobilá osoba nebola schopná skutočnú dĺžku plynového potrubia na pozemku žalovaných určiť.

Ako bolo naznačené nepochybne ide o moment skutočnej subjektívnej vedomosti o rozhodujúcich
okolnostiach, ktoré môžu zakladať právo na uplatnenie nárokov z bezdôvodného obohatenia.

37. Treba však obrátiť pozornosť na novšiu judikatúru, ktorou je nepochybne rozhodnutie Ústavného
súdu Českej republiky, ktorý v náleze II ÚS/2460/17 z 19.3.2018 zdôraznil subjektívny moment

vedomostí oprávnenej osoby o rozhodných skutkových okolnostiach týkajúcich sa bezdôvodného
obohatenia, pričom ustálil, že až momentom ukončenia súdneho konania týkajúceho sa spornej
výpovede zo zmluvy, získala sťažovateľka (žalobkyňa v konaní pred všeobecným súdom) skutočnú
vedomosť subjektívneho charakteru o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, a to
aj za situácie, že samotná sťažovateľka túto zmluvu vypovedala. Spornosť tejto výpovede zo zmluvy

o poskytovaní elektronických služieb a okolnosť, že táto spornosť bola riešená v inom konaní na
všeobecnom súde, bola pre Ústavný súd Českej republiky dostatočným dôvodom pre „posunutie“
začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia až do momentu skončenia
tohto súdneho konania pred všeobecným súdom. Ústavný súd teda neakceptoval závery všeobecných
súdov o tom, že o rozhodujúcich skutkových okolnostiach mala sťažovateľka (žalobkyňa) vedomosť už

pred týmto súdnym konaním o neplatnosť výpovede zo zmluvy o poskytovaní elektronických služieb,
pretože sama túto zmluvu vypovedala. Spornosť tejto okolnosti vnímal aj Ústavný súd Českej republiky
v kontexte bezpečnej subjektívnej vedomosti sťažovateľky (žalobkyne) o všetkých rozhodujúcich
okolnostiach právne významných pre bezdôvodné obohatenie.38. Najpodstatnejším rozhodnutím je však uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I.ÚS 430/2018 z 5.12.2018, v ktorom ústavný súd nepochybne podporil úvahy odvolacieho súdu

o tom, že žalobkyňa (vo veci 22Co/53/2017 Krajského súdu v Prešove, ktorého rozhodnutie bolo
predmetom ústavnej sťažnosti vo vyššie uvedenom konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky) sa o
bezdôvodnom obohatení dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť
písomne potvrdilo dňa 8.8.2016.

39. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd v tejto inej veci (22Co/53/2017 Krajského súdu v Prešove)
uvažoval so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia od
momentu konzultácie a poučenia daného žalobkyni v danej veci združením na ochranu spotrebiteľa, a
takétoúvahyodvolaciehosúdupovažovalzaústavnekonformnéajústavnýsúd,keďžesťažnosťpodanú
žalovanou v tejto veci odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

40. Za týchto okolností treba prisvedčiť názoru odvolateľky v predmetnej veci, že začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia by mal byť v súlade s vyššie
uvedenou judikatúrou posunutý na moment, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela o vzniku
bezdôvodného obohatenia, čo v prejednávanej veci možno posunúť na moment, kedy získala potrebné
informácie od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.

41. So zreteľom na to, že v prejednávanej veci uplynul dlhší časový horizont od skutočného vzniku
bezdôvodného obohatenia, nakoľko predmetná suma, ktorá bola predmetom úverového vzťahu bola
splatená 26.4.2012, treba sa zaoberať aj 10 ročnou objektívnou premlčacou lehotou.

42. V tomto smere treba súhlasiť, že je právne významná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018, ktorú súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí aj cituje.

43. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že najvyšší súd dáva priestor spotrebiteľovi, aby preukázal
úmysel dodávateľa sa obohatiť na jeho úkor a preukázať takto aspoň nepriamy (alebo priamy)

úmysel podľa zásad trestného práva hmotného. V tomto smere však treba konštatovať, že súd prvej
inštancie neposkytol žalobkyni náležitý priestor, aby navrhla dokazovanie, ktorým by tieto okolnosti
mohla preukázať a súd z vlastnej iniciatívy (§ 295 CSP) na preukázanie týchto okolností nevykonal
dokazovanie, hoci takúto možnosť mal. V prejednávanej veci sa takýto postup žiadal, najmä v rovine
zistenia všetkých rozhodných okolností, ku ktorým došlo pri uzavretí predmetnej zmluvy, najmä v rovine

vypočutia zodpovedného zamestnanca žalovaného, ktorý so žalobkyňou zmluvu uzatváral.

44. Pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, treba predovšetkým konštatovať, že v zmysle § 298
ods. 1 CSP, môže súd aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou

je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky,
ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou.

45. Z uvedeného vyplýva, že základná podmienka pre možnosť rozhodnutia o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky bola v prejednávanej veci splnená, pretože žalobkyňa si uplatnila nárok vyplývajúci
zo spotrebiteľského práva (spotrebiteľskej zmluvy) a okolnosť, že v otázke vydania bezdôvodného
obohatenia nebola úspešná, nie je právne významná. Právo domáhať sa ochrany a vyslovenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky totiž vyplýva jednak z citovaného § 298 CSP, ako aj z § 3 ods. 3 a
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z..

46. Z tohto pohľadu závery súdu prvej inštancie týkajúce sa toho, že žalobkyňa nemá naliehavý právny
záujem na určení neprijateľnosti zmluvných podmienok so zreteľom na to, že žaloba vo veci samej
o vydanie bezdôvodného obohatenia bola zamietnutá, je v danom momente predčasný a vo svojej
podstate nesprávny. Okolnosť, že žaloba vo veci samej týkajúca sa bezdôvodného obohatenia bola

zamietnutá, nevylučuje rozhodnutie o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ak sú pre to zistené dôvody.47. Za týchto okolností je rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané na základe nesprávneho právneho
posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP
odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

48. V novom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu
v otázke začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia v
prejednávanej veci, rozhodnúť o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá je touto žalobou uplatňovaná
aumožniťžalobkyninavrhnúťdokazovanienapreukázaniepriameho,činepriamehoúmyslužalovaného

sa na jej úkor obohatiť. Ak by žalobkyňa zostala pasívna, nič nebráni súdu prvej inštancie, aby v tomto
smere vykonal dokazovanie sám v zmysle § 295 CSP, a to aspoň v rovine vypočutia zodpovedného
zamestnanca žalovaného o okolnostiach uzatvárania predmetnej zmluvy, predovšetkým v tom zmysle,
z akých dôvodov neboli do tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere zakotvené náležitosti, ktorých absenciu
alebo nesprávnosť zistil už súd prvej inštancie správne.

49. Až po takto vykonanom dokazovaní a právnych úvahách bude možné vo veci zákonne rozhodnúť.

50. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).