Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. september 2017

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 50C/290/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214225202
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Dančová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2017:1214225202.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Ivanou Dančovou v právnej veci

žalobcu: P.. S. Ď., H.. XX.XX.XXXX, D. XX, C., zast. Advokátska kancelária Beňová, s.r.o., Blumentálska
8, Bratislava, proti žalovanému: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., Prievozská 14, Bratislava, IČO:
00678155, zast. Mgr. Soňa Marošová, advokát, Záhradnícka 71, Bratislava, o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 28.10.2014, sa žalobca titulom ochrany osobnosti domáhal aby súd

zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 Eur, a zverejnenia
ospravedlnenia v znení „Ospravedlnenie P.. S. Ď. za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti.
Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., sa ako vydavateľ týždenníka ŽIVOT ospravedlňuje za neoprávnené
uverejnenie fotografie P.. S. Ď. a za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti P.. S. Ď.
uskutočneného v týždenníku ŽIVOT v čísle 17 zo dňa 21.04.2012 na strane 24 a 25 týždenníka. Za
neoprávnené uverejnenie fotografie ako aj za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sa
Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. týmto P.. S. Ď. ospravedlňuje.“

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že týždenník Život vo svojom čísle 17/2012 vydanom dňa 21.04.2012
uverejnil v rubrike „Rozhovor“ na stranách 22 - 25 článok autorov Q. E. a Q. U. s názvom „Príživníci pod
ochranou“spodtitulom„Dávkyvhmotnejnúdziberúajľudia,ktorížijúvluxuse.Riaditeľkabratislavského
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Ž. hovorí, že to treba zmeniť.“ Išlo o rozhovor o zneužívaní
sociálnych dávok a sociálneho systému, teda dávok v hmotnej núdzi. Autor článku na strane 24
podprahovo čitateľovi podsunul ako príklad osoby v hmotnej núdzi, ktorá by mala zapadať do kontextu

článku, meno žalobcu, keď v súvislosti so zneužívaním dávok v hmotnej núdzi uvádza sugestívne
nasledovné: „V hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj
majetok, napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti. Poznáte ho?“ a následne sa
autor článku, v ďalšej sugestívnej otázke týkajúcej sa aktívnej realizácie žalobcu v súvislosti s poberaním
dávky v hmotnej núdzi, snaží navodiť obraz žalobcu ako podvodníka: „Je to ako v inej brandži, že
napríklad bezpečnostné firmy sa snažia najať si najlepších hackerov? Alebo ako v tom filme ´Chyť
ma ak to dokážeš´ o skutočnom geniálnom podvodníkovi, ktorého nakoniec zamestnanú policajti ako

najlepšieho experta na odhaľovanie falšovaných bankoviek a dokladov?“ Na tej istej strane sa priezvisko
žalobcu objavuje aj v ďalšej sugestívnej otázke autora článku: „Keby Ď. niekto ponúkol prácu, on môže
odmietnuť a o dávku nepríde?“ Na nasledujúcej strane 25 sa priezvisko žalobcu objavuje v súvislosti
s otázkou aktivačných prác, keď autor článku kladie nasledovnú otázku menovanej riaditeľke úradupráce: „Napríklad Ď. má vzdelanie, vie jazyk, ovláda počítač. Mohol by dostať prácu v úrade?“ Na
strane 24 predmetného čísla týždenníka je uverejnená fotografia žalobcu s podtextom: „Bývalý poslanec
parlamentu S. Ď. je jedným z tých, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi. Exposlanec má však papiere

v poriadku.“ Všetky citované časti článku ak aj neoprávnene uverejnenú fotografiu žalobcu, žalobca
považuje za zásah do osobnostných práv žalobcu, konkrétne do zložky práva na ochranu súkromia
a práva na podobizeň žalobcu. Vydavateľom týždenníka je žalovaný. Týždenník Život je dlhodobo
druhým najčítanejším týždenníkom v Slovenskej republike, ktorý vychádza v náklade 125.000 výtlačkov
týždenne, pričom tieto články sú uverejňované aj na internetovej stránke. Uverejnené informácie v

namietanom článku sa týkali osoby žalobcu, ktorého v čase uverejnenia predmetných informácii nebolo
možné považovať za osobu verejného záujmu. Takouto osobou bol žalobca v rokoch 1998 - 1999 a
2002, kedy bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, resp. miestneho zastupiteľstva, teda v
čase 13, resp. 10 rokov pred uverejnením článku. Žalobca nemal v čase uverejnenia článku žiaden vplyv
na verejný ani politický život, ktorý by odôvodňoval publikovanie informácii o jeho súkromnom živote.
Status verejne činných osôb nie je večný. Po odchode z verejného živote zaniká aj dôvod verejného

záujmu na zasahovaní do súkromia tejto osoby. Poberanie dávok v hmotnej núdzi žalobcom nemožno
hodnotiť ako informácie odôvodneného verejného záujmu, ale týkajú sa súkromia žalobcu, pričom je
potrebné zdôrazniť, že predmetné informácie uverejnené v napadnutom článku nemajú žiadnu súvislosť
s predchádzajúcou verejnou činnosťou žalobcu. Meno žalobcu je jediné meno poberateľa dávok v
hmotnej núdzi uverejnené v predmetnom článku týkajúcom sa zneužívania dávok v hmotnej núdzi, a to

aj napriek tomu, že zo strany žalobcu nedochádza k zneužívaniu zákona a ani sociálneho systému. Na
strane 24 sa v súvislosti s poberaním dávok v hmotnej núdzi o žalobcovi uvádza, že „v hmotnej núdzi je
aj bývalý poslanec Peter Ďuračka, ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok, napríklad veľkú vilu
v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti.“ Autor článku uvedené informácie podáva ako fakty, pričom
uvedením týchto informácii je žalobca podprahovo podsúvaný čitateľom ako príklad skôr opísaného

konania tzv. „špekulantov“ s dávkami v hmotnej núdzi, a to aj napriek tomu, že predmetné informácie sa
nezakladajú na pravde. Žalobca je zároveň autorom článku prirovnávaný k „podvodníkom“ poskytujúcim
služby štátu v rámci otázky týkajúcej sa bezplatnej spolupráce žalobcu s Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny. Spôsob akým je meno a fotografia žalobcu zapracovaná do článku vyvodzuje u čitateľa dojem,
že je to práve osoba žalobcu, ktorá systém dávok zneužíva. Navyše snaha o uspokojovanie túžby po

senzácii a škandalizácii je posilňovaná aj podaním nepravdivej informácie o údajnom prepise majetku
žalobcu, najmä vily v Bratislave na jeho deti. Táto informácia nie je pravdivá, nakoľko žalobca neprepísal
vilu na svoje deti, nie to ešte za účelom akéhokoľvek zneužívania sociálneho systému. Nie je preto
jasné, prečo sa žalobca stal súčasťou článku, ktorý sa venoval zneužívaniu dávok v hmotnej núdzi.
Na uverejnenie fotografie ani informácii zo súkromia žalobcu nemal žalovaný žiadny súhlas a žalobcu

nepožiadal o udelenie súhlasu, či minimálne poskytnutie stanoviska k článku.

3. Žalobca má záujem žiť svoj život, pričom článok žalovaného mu znemožňuje normálne fungovanie.
Žalobcovo súkromie nemá byť bez jeho súhlasu predstierané verejnosti. Žalobca nemá záujem aby
bol ako osoba verejnosti predkladaný a neustále pripomínaný. Články žalovaného ďalej znemožňujú

žalobcovi normálne sociálne fungovanie, možnosť nájsť si vhodné zamestnanie a komplikujú jeho
rodinný život. Spájanie si osoby žalobcu s rôznymi podvodnými konaniami, spôsobuje, že žalobca
je odsúvaný na okraj spoločnosti, nikto nechce padnúť do podozrenia, že sa bude stretávať, či
spolupracovať s takouto nečistou osobou. Žalobca v minulosti pracoval vo sfére zahraničného obchodu
a k tejto oblasti by sa rád vrátil, no keďže táto činnosť si vyžaduje prísnu dôvernosť, články žalovaného

mu znižujú možnosť vrátiť sa k takejto činnosti, ale aj k výkonu akéhokoľvek povolania. Žalobca je
nezamestnaný. Navyše aj bývalá manželka a dcéra žalobcu zle znášajú publikovanie informácii zo
súkromia žalobcu. Bývalá manželka s dcérou sú vystavované nepríjemným otázkam okolia. Žalobca tak
má za to, že morálne zadosťučinenie je v tomto prípade nepostačujúce a preto si uplatňuje aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nakoľko došlo k zásahu do ochrany osobnosti prostredníctvom jedného

z najčítanejších týždenníkov v SR a bola mu venovaná dvojstránka v atraktívnej rubrike „Rozhovor“,
pričom na článok bolo upozorňované aj na titulke a informácie v článku sú prednášané formou, ktorá
vzbudzuje voči žalobcovi averziu a žalobca nedostal žiadny priestor na vyjadrenie sa so zverejnením
jeho fotografie, pričom žalobca už nie je osobou verejne činnou a aj v dôsledku článku má reálne
problémy s uplatnením na trhu práce, má žalobca za to, že výška nemajetkovej ujmy je primeraná.

4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a uviedol, že cieľom článku bolo poukázať na skutočnosť, že
pomoc v hmotnej núdzi poberajú aj osoby, u ktorých je dôvodné podozrenie, že nie sú na tento
systém štátnej podpory odkázané, ale platná právna úprava im to vďaka svojmu formalizmu anedostatočným kontrolným mechanizmom umožňuje, čím sa štátu neúčelne odčerpávajú verejné
zdroje. Téma spracovaná v článku je významnou spoločenskou témou, pretože sa venuje úvahám o
nehospodárnom nakladaní s verejnými zdrojmi a reaguje na spoločenský problém, ktorý je v rámci

sociálneho systému častým predmetom verejných diskusií. Je vo verejnom záujme, aby verejnosť bola
o problematike informovaná a upozorňovaná jednak na nedostatky platnej legislatívy, ako aj na praktiky,
ktorým sa ani dôslednou aplikáciou zákona a použitím úradných kompetencií nedá zabrániť. K téme sa
vyjadrovala kompetentná osoba, ktorá vzhľadom na svoju funkciu a rozhodovaciu právomoc v oblasti
štátnej sociálnej pomoci mala konkrétne poznatky z vlastnej praxe a osobnú zaangažovanosť v prípade

žalobcu. Okrem vyjadrení S.. Ž., zdrojom informácií o žalobcovi boli predovšetkým informácie prebraté
z iných médií, zverejnené pred publikovaním dotknutého článku. Žalobca tvrdí, že autori článku viackrát
nedôvodne použili jeho meno a priezvisko ako príklad osoby v hmotnej núdzi, aby o ňom vytvorili
nelichotivý obraz. V tomto kontexte sa osoba žalobcu nevyskytla v článku náhodne. Žalobcu v roku
2007 Krajský súd v Bratislave odsúdil za spáchanú ekonomickú a násilnú kriminalitu na súhrnný trest
v trvaní 8 rokov nepodmienečne v 1. nápravnovýchovnej skupine. Na základe žalobcovho odvolania

Najvyšší súd Slovenskej republiky v roku 2008 v odvolacom rozsudku znížil trest odňatia slobody na
5 rokov, a pretože žalobca spôsobil trestnou činnosťou štátu škodu vo výške viac ako 300.000,00 Eur,
uložil mu peňažný trest vo výške 33.193,00 Eur. V roku 2010 bol žalobca podmienečne prepustený z
výkonu trestu so skúšobnou dobou 4 roky. Následne požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Aj na základe
hmotnej núdze žalobcu príslušný súd vo vykonávacom konaní v jeho trestnej veci v septembri 2011

konštatoval dlhodobú neschopnosť žalobcu vykonať peňažný trest a upustil od jeho výkonu. Nie je dôvod
pochybovať, že štátnym orgánom potvrdený stav hmotnej núdze umožnil žalobcovi vyhnúť sa zaplateniu
peňažného trestu bez vykonania náhradného trestu odňatia slobody. Rozhodnutie súdu pochopiteľne a
odôvodnene vzbudilo pozornosť médií, jednak preto, že sa jednalo o bývalého politika, jednak vzhľadom
na závažnosť trestnej veci a pomerne vysokej sume, od zaplatenia ktorej súd upustil. Vzhľadom na

životný štýl, ktorý žalobca viedol pred nástupom do výkonu trestu a informácie o jeho majetkových
pomeroch, resp. majetkových pomeroch jeho blízkych osôb, ktoré boli prezentované vo viacerých
médiách, vyvstali dôvodné pochybnosti o tom, akými skutočnosťami sa súd pri svojom rozhodovaní
riadil. Otázka, či je žalobca skutočne osobou, ktorá dlhodobo nie je schodná peňažný trest zaplatiť,
vyvoláva verejnú diskusiu a polemiku a v súvislosti s podozrením z podvodného konania, pre ktoré

bolo bratislavským Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny na žalobcu podané trestné oznámenie pre
podozrenie zo subvenčného podvodu pri dokladovaní žiadosti o štátnu pomoc - dávky v hmotnej núdzi.
K uvedenému ešte treba poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z mája 2012, ktorý zamietol
žalobcov návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov. Toto rozhodnutie naznačuje, že konanie žalobcu
malo charakter účelového zbavovania sa majetku.

5. V súvislosti s predchádzajúcim pôsobením žalobcu v politike, jeho súbežným aj neskorším konaním
v rozpore s normami verejného práva a s tým súvisiacimi súdnymi konaniami, ktoré bezpochyby boli
otázkami verejného záujmu, či už sa jedná o neoprávnené uplatnenie nadmerného odpočtu DPH,
ktoré súd vyhodnotil ako podvodné získanie peňažných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, opakované

útoky na verejných činiteľov, dokonca v jednom prípade so zbraňou, podozrenie na neoprávnené
čerpanie dávok v hmotnej núdzi, podľa názoru žalovaného dostatočne odôvodňujú nahliadanie na
osobu žalovaného ako na osobu verejného záujmu a inak tomu nebolo ani v roku 2012, kedy bol
označený článok uverejnený. Čo sa týka použitej fotografie žalobcu, ide o ilustračnú fotografiu prevzatú
z archívu vydavateľa. Autorom fotografie je fotograf S. U., v predmetnom čase zamestnanec vydavateľa.

Fotografia je z roku 2001 a do archívu bola založená v roku 2006. V súčasnosti už fotograf u žalovaného
nepracuje. Snímka žalobcu tak nebola vyhotovená v súvislosti s článkom, ale jedná sa o staršiu
fotografiu, ktorá je na internete pre kohokoľvek voľne dostupná. Žalobca uvádza popis negatívnych
následkov, ktoré boli podľa tvrdenia žalobcu zapríčinené zverejnením označeného článku, avšak uvádza
iba všeobecné tvrdenia, ktoré nie sú objektívne doložené, a teda nepreukázal akým spôsobom alebo

v akom konkrétnom prípade mal uverejnený článok vplyv na vznik následku. V čase publikovania
článku však žalobca nemohol, vzhľadom na svoju angažovanosť v súdnych sporoch, počítať s tým,
že sa vyhne záujmu médií. Možnosť nájsť si vhodné zamestnanie, po prepustení žalobcu z výkonu
trestu je nepochybne eliminovaná jeho právoplatným odsúdením za ekonomickú ako aj násilnú trestnú
činnosť. Uvedené tak prevažuje nad dôvodmi, ktoré sú uvedené v žalobe a ktoré, aj keby ich žalobca

vedel preukázať, by boli zanedbateľné v porovnaní so spomenutým skutočnosťami, ktoré žalobcu
hendikepovali v možnostiach nájsť si vhodné zamestnanie. Pokiaľ sa jedná o rodinný život žalobcu,
z trestného konania je známe, že sám prispel k medializácii svojej rodiny, keď sa v trestnom konaní
obhajoval spôsobom, že auto, ktoré použil na spáchanie trestného činu, šoférovala jeho manželka, resp.v súvislosti s preverovaním jeho majetkových pomerov bolo zverejnené, že stavebníkom rodinného
domu, v ktorom žalobca s rodinou žije, bola jeho neplnoletá, v tom čase 7 ročná dcéra. Žalobca
svojimi skutkami v minulosti rozhodujúcou mierou prispel k negatívnemu vnímaniu jeho osoby v širšom

spoločenskom rámci, ktoré pretrváva až do súčasnosti, a ktoré bolo uplatnením práva na slobodné
šírenie informácií prostredníctvom tlačových a iných médií, spojené aj s neželanou publicitou týkajúcou
sa jeho osoby. Nemožno tak činiť médiá zodpovedné za to, že žalobca si v dôsledku svojho správania
obmedzil možnosť žiť svoj život mimo záujmu verejnosti.

6. Súd na základe vykonaného dokazovania výsluchom strán, svedkov, oboznámením sa s listinnými
dôkaznými prostriedkami, ako aj ostatných listín, tvoriacich obsah spisu dospel k nasledovným
skutkovým zisteniam.

7. Dňa 21.04.2012 bol v týždenníku Život č. 17, ktorého vydavateľom je žalovaný, na titulnej strane
uverejnený titulok „Klamú štát! Šéfka úradu práce Ž. o boháčoch, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi".

Samotný rozhovor s názvom „Príživníci pod ochranou“ a podtitulom „Dávky v hmotnej núdzi berú aj
ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ida Ž. hovorí,
že to treba zmeniť“ bol publikovaný na stranách 22 - 25 predmetného vydania týždenníka. Predmetom
tohto pomerne rozsiahleho rozhovoru s riaditeľkou bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
P. Ž. bola problematika dávok v hmotnej núdzi a jej vyplácanie poberateľom.

V uvedenom článku sa v spojení so žalobcom uvádza:
8. „V hmotnej núdzi je aj bývalý poslanec S. Ď., ktorý si neskôr posedel vo väzení a svoj majetok,
napríklad veľkú vilu v lukratívnej časti Bratislavy, prepísal na deti. Poznáte ho? (Odpoveď): „Poznám.
Ja som bola tá, ktorá naňho podala trestné oznámenie a dodnes ma mrzí, že prišlo k úniku informácií,

skôr než sa preukázala vina, či v tomto prípade nevina. Za bratislavský úrad garantujem, že spis bol
preverený. Nenájdete v ňom žiadne pochybenia ani lož. Ani zo strany klienta, ani zo strany úradu. Ak
klient použil zákon a nám sa to nepáči, je to problém ustanovenia zákona, nie vina klienta. tento príbeh
je však aj o tom, že najlegálnejší spôsob ako zistiť, či človek je naozaj v hmotnej núdzi alebo či iba
zákon využíva, je ponúknuť mu prácu a môcť ho za jej odmietnutie zo systému vyradiť. Ale skúste nájsť

kvalifikovanú prácu pre človeka, ktorý bol vo väzení.“

9. „Je to ako v inej brandži, že napríklad bezpečnostné firmy sa snažia najať si najlepších hackerov?
Alebo ako v tom filme ´Chyť ma ak to dokážeš´ o skutočnom geniálnom podvodníkovi, ktorého
nakoniec zamestnanú policajti ako najlepšieho experta na odhaľovanie falšovaných bankoviek a

dokladov?“ (Odpoveď): „Niečo podobné.“

10. „Keby Ď. niekto ponúkol prácu, on môže odmietnuť a o dávku nepríde?“ (Odpoveď): „Áno. To je
problém pri každom človeku v hmotnej núdzi, odmietnuť môže z hocijakého dôvodu. Zákon ľudí nenúti
pracovať. Ale nehovorme len o pánovi Ď. - je ľahké si doňho streliť, je ho plný internet. V kartotéke máme

množstvo spisov ľudí, ktorých mená vy novinári neviete, a teda nás úradníkov na nich neupozorníte, že
majú z pozície ľudí v hmotnej núdzi výhody...“

11. „Ľudia majú predstavu, že aktivačné práce sú tie, keď nezamestnaní dostanú lopatu, hrable a idú
upratovať. Môže to byť aj niečo iné? Napríklad Ď. má vzdelanie, vie jazyk, ovláda počítač. Mohol by

dostať prácu v úrade?“ (Odpoveď): „Zákon o službách zamestnanosti umožňuje ľudom v hmotnej núdzi
dočasne pracovať a nemusia to byť len pomocné práce, ale aj odborné, samozrejme, chce to odvahu
zamestnávateľov, ktorí sa nezľaknú klientely.“

12. V ľavom spodnom rohu na strane 24 bola umiestnená fotografia žalobcu, použitá z archívu N. Č.,

s podtitulom „Bývalý poslanec parlamentu S. Ď. je jedným z tých, ktorí berú dávky v hmotnej núdzi.
Exposlanec má však papiere v poriadku.“

13. Právny zástupca žalobcu v priebehu konania pred súdom na podanej žalobe zotrval a k veci
poukázal, že od momentu kedy žalobca stratil vplyv na verejný a politický život došlo k zániku jeho

povinnosti vo väčšej miere znášať zásahy do jeho osobnostných práv zo strany médií. V súvislosti s
jeho zaradením medzi osoby v hmotnej núdzi navyše neporušil žiadne právne normy a preto nie je
dôvod prečo by mal byť žalobca verejnosti opätovne pripomínaný. Snaha po umelom vytváraní káuz a
tým aj o zvýšenie čítanosti predmetného týždenníka a tým aj zisku žalovaného nemôže ospravedlňovaťneopodstatnené zásahy do osobnostných práv žalobcu. Spôsob akým je v predmetnom článku
spomínané meno žalobcu, informácie z jeho súkromia ako aj publikovaná fotografia s podobizňou,
prekračuje medze v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, keď aj napriek

tomu, že žalovaný uvádza, že žalobca má papiere v poriadku, neváhal zaradiť jeho meno a podobizeň
do článku o osobách zneužívajúcich sociálny systém štátu. Navyše, v spojení s veľkými nadpismi
„Klamú štát“ alebo „Príživníci pod ochranou“ si čitateľ jednoznačne spája tému predmetného článku
s osobou žalobcu bez toho, že by sa žalobca dopustil akejkoľvek protiprávnej činnosti súvisiacej s
poberaním dávok v hmotnej núdzi. V súvislosti so zverejnením fotografie žalobcu vyplýva, že žalovaný v

napadnutomčlánkuuverejnilneaktuálnufotografiužalobcuzroku2001.Žalobcamázato,žetávspojení
s témou článku nekorešpondovala so stavom platným v čase publikovania článku. Na uverejnenie tejto
fotografie žalobca nedal súhlas. Pokiaľ ide o posúdenie výšky nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na
rozsah článku, na zverejnenú fotografiu žalobcu a na to, že uverejnený článok „visí“ na internete, keď
sa do googlu zadá meno žalobcu článok sa sprístupní verejnosti. Ak je v článku spomenutá verejne
známa osoba zvyšuje to atraktivitu a tým pádom aj čítanosť článku a v podstatne žalobca sa tým pádom

stal pre žalovaného obchodným artiklom, ktorý mu zvyšuje zisk. A to je skutočnosť, ktorá je podstatná
pri určení výšky nemajetkovej ujmy, lebo nemá zmysel, aby žalovaný zaplatil iba symbolickú sumu za
zásah do ochrany osobnosti, pokiaľ on na tom „zarobil“, podstatnú finančnú sumu. Žalobca tak má za to,
že nedodržaním etických zásad žurnalistiky zo strany autorov článku a teda aj žalovaného, došlo z ich
strany k porušeniu podmienok poskytovania ochrany slobody prejavu poskytovanej médiám v zmysle

čl. 10 ods. 1 Dohovoru, a preto má prednosť ochrana osobnostných práv žalobcu.

14. Žalobca vo svojej výpovedi, ohľadom jeho rodiny, pred súdom uviedol, že celú situáciu s bulvárom
vníma jeho manželka veľmi intenzívne. Iba jeden krát sa mu ju podarilo dostať na súd, avšak celé
pojednávania preplakala. Je to pre ňu stresujúca situácia bez ohľadu na charakter žaloby. Pokiaľ ide

o spoločenský život, už samotná skutočnosť - poberanie dávok, spôsobuje oslabené postavenie aj pri
skutočnosti, že sú zverejnené pravdivé skutočnosti. O to horšie je to, ak sú zverejnené nepravdivé
skutočnosti. Žalobca poukázal na to, čo sa mu stalo, keď bol u lekára v Ružinove, a ten si neodpustil
poznámku ohľadom hmotnej núdze.

15. Právny zástupca žalovaného v priebehu konania pridŕžajúc sa všetkých jeho doterajších vyjadrení
k veci v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že aj napriek tomu, že žalobca poukazoval na snahu
žalovaného zvýšiť predajnosť týždenníka Život senzačným obsahom, nepreukázal, že by práve tento
titul bol v spoločnosti vnímaný ako bulvárny, konfliktný vo vzťahu k porušovaniu osobnostných práv
či už počtom vedených súdnych sporov alebo inými okolnosťami, z ktorých by takáto skutočnosť

vyplývala. Charakteristika média, ktorú žalobca zdôrazňoval, sa rozhodne nedá vyvodiť výlučne z
údajov o čítanosti, resp. predajnosti týždenníka v roku 2012. Týždenník Život je historicky najdlhšie
vydávaný produkt žalovaného, je obsahovo stabilne štruktúrovaný a pravidelne informuje o aktuálnych
spoločenských témach, ktoré sú predmetom verejnej diskusie. Napadnutá téma článku, resp. rozhovoru
bola v posudzovanom období vysoko aktuálna. Čo sa týka uverejnenia fotografie s podobizňou

žalobcu, žalovaný má za to, že žalobcovi nič nebránilo využiť ustanovenia Tlačového zákona a žiadať
o uverejnenie opravy, ak sa domnieval, že výroky žalovaného sú nepravdivé, resp. o uverejnenie
odpovede, pokiaľ videl v publikovaných informáciách zásah do svojho súkromia. Ide o efektívny
spôsobom obrany, pretože v prípade, ak žiadosť dotknutej osoby spĺňa formálne náležitostiam je
vydavateľ tlače povinný opravu alebo odpoveď uverejniť v znení žiadanom dotknutou osobou, pričom

reakcia na uverejnené tvrdenia je bezprostredná a tým pádom účinnejšia, ako výsledky dlho trvajúceho
súdneho sporu. Účelom prejednávanej žaloby nie je bezprostredná a účinná ochrana práv žalobcu, ale
spor samotný, ktorý žalobca spolu s ďalšími spormi viedol a vedie súčasne proti viacerým tlačovým
médiám. V tomto kontexte nejde nespomenúť, že štatút občana v hmotnej núdzi mu umožňuje viesť
takéto spory s minimálnymi nákladmi. V kontexte s obsahom rozhovoru, účelom titulu vrátane podtitulu,

bolo upútať pozornosť a čiastočne aj vyvrátiť spoločenský predsudok, pričom titulok neobsahuje žiadnu
informáciu o žalobcovi, ani zmienku o jeho súkromí. Prípad žalobcu je následne spracovaný v téme
tak, že je uvedený ako jeden z kontroverzných prípadov, ktorý už bol predmetom verejného záujmu
a verejnej kritiky a demonštruje spôsob, akým štátny orgán postupoval v prípade, v ktorom vzniklo
podozrenie z podvodného konania. Je potrebné opätovne uviesť, že žalobca bol v čase publikovania

článku právoplatne odsúdený za úmyselné trestné činy, pričom jeden z nich patrí do oblasti hospodárskej
kriminality a spáchaním tohto skutku spôsobil štátu škodu, za čo mu bol rozsudkom uložený okrem
trestu odňatia slobody aj peňažný trest. Žalobca po podmienečnom prepustení z výkonu trestu požiadal
o odpustenie peňažného trestu. K odpusteniu peňažného trestu došlo z dôvodu, že žalobca je vhmotnej núdzi a navyše došlo k tomu bez uloženia náhradného trestu odňatia slobody. Informácie
o žalobcovi, ktorý v minulosti bol osobou verejného záujmu z titulu účasti vo verejných funkciách a
neskôr sa stal osobou mediálne známou v súvislosti s okolnosťami týkajúcimi sa jeho opakovanej

trestnej činnosti, ktorej sa dopustil pred nástupom do funkcií a aj počas ich výkonu, ukrývania sa pred
hrozbou zadržania, odsúdenia, podávania opravných prostriedkov až úroveň ESĽP a neskôr v súvislosti
s pochybnosťami o jeho majetkových pomeroch, sú predmetom legitímneho záujmu verejnosti, a preto
boli viacerými vydavateľmi tlače v aktuálnom čase spracované a publikované v tlačových médiách a
na internete. Žalobca bol pred uverejnením rozhovoru a aj v čase jeho publikovania mediálne známa

osobnosť a to aj v súvislosti s problematikou, ktorá bola predmetom publikovaného rozhovoru. V konaní
bolo preukazované, že prípad priznania hmotnej núdze žalobcovi vyvolal dôvodný záujem novinárov,
pretože viaceré skutočnosti zakladali pochybnosti, že jeho majetkové pomery odôvodňujú priznanie
dávok v hmotnej núdzi, a jeho sociálna situácia navonok nevykazovala znaky núdze. Tým, že žalobca
je v hmotnej núdzi, tým že vykonal trest odňatia slobody a že nakladal so svojím majetkom tak, aby
mohol deklarovať nemajetnosť, nedošlo k narušeniu intímnej sféry osobnosti žalobcu, nakoľko tieto

informácie boli v tom čase verejne známe a existoval a trval verejný záujem na ich zverejnení v spojení
s témou predmetného článku. Na príklade žalobcu chcel žalovaný demonštrovať paradox a nezhodu,
vyplývajúc z dvoch protirečivých zistení, a to zo skutočností publikovaných médiami a uvedených aj v
odôvodnení jedného z právoplatných rozsudkov, ktoré nasvedčovali falošnému obrazu o deklarovanej
núdzi žalobcu a na druhej jeho evidencia ÚPSVaR, založená na formálnom preukázaní nemajetnosti

a naplnení predpokladov pre priznanie dávok v hmotnej núdzi. Vzhľadom na to, že sa nejednalo o
zanedbateľnú trestnú činnosť žalobcu, bol vývoj v jeho trestnej veci legitímnym predmetom verejného
záujmu a štatút hmotnej núdze priamo súvisel s rozhodnutím súdu o odpustení pomerne vysokého
peňažného trestu, bez uloženia náhradného trestu odňatia slobody. K negatívnym následkom, ktoré
žalobca podľa neho pociťuje, žalovaný uvádza, že ide iba o všeobecné tvrdenia, ktoré nie sú objektívne

doložené, a nepreukázal akým spôsobom alebo v akom konkrétnom prípade mal článok vplyv na ním
popisovanénásledky.Včasepublikovaniačlánkužalobcanemohol,vzhľadomnasvojuzaangažovanosť
v súdnych sporoch počítať s tým, že sa vyhne záujmu médií. Možnosť nájsť si vhodné zamestnanie,
po prepustení z výkonu trestu, je nepochybne najviac eliminovaná právoplatným odsúdením žalobcu.
Žalobca nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že zverejnenie predmetného článku, nejakým

spôsobom konkrétne zasiahlo do jeho sociálneho statusu, uplatnenia sa na trhu práce alebo malo
vplyv na jeho rodinný život. Cieľom je poukázať, že žalobca svojimi skutkami v minulosti rozhodujúcou
mierou prispel k negatívnemu vnímaniu jeho osoby v širšom spoločenskom rámci, ktoré pretrváva až
do súčasnosti a ktoré bolo uplatnením práva na slobodné šírenie informácií. To však nemožno viesť k
zamieňaniu si príčiny s následkom a robiť žalovaného zodpovedného za to, že si žalobca v dôsledku

svojich činov obmedzil možnosť žiť svoj život mimo záujmu verejnosti.

16. Svedkyňa S.. Q. E. vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že dôvodom, prečo si zvolili práve takúto
tému, je, že v tom období to bola široká diskusia zameraná na zneužívanie dávok v hmotnej núdzi,
ktorá bola diskutovaná aj v parlamentných kruhoch a po tomto diskusnom fóre došlo k zákonnej úprave

aj dávok v núdzi. Žalobca bol v minulosti odsúdený za daňové podvody a bolo známe, že sa ocitol
v hmotnej núdzi, preto to bol aj dôvod, čo všetko sa môže stať. Vzhľadom k tomu, že išlo o osobu
verejne známu v predchádzajúcom období, a síce ako poslanca, ako osobu, ktorá bola medializovaná,
informácie o žalobcovi čerpali najmä z dostupných denníkov a televízneho spravodajstva. Žalobca bol
verejne známou osobou, bol odsúdený za podvod, bol vnímaný ako osoba, ktorá netrpela hmotnou

núdzou, avšak dávku v hmotnej núdzi poberal. Predmetom článku bola diskusia ohľadom poskytovania
sociálnych dávok a dávok v hmotnej núdzi, a ak by bol predmetom článku žalobca určite by sa zisťovali
jeho majetkové pomery. Všeobecne bolo známe, že žalobca resp. jeho 7 ročná dcéra bola stavebníkom
rodinného domu v lukratívnej časti Bratislavy. Napriek tomu že to bolo zákonné, vyvolal diskusiu. Súhlas
od žalobcu ohľadom uverejnenia jeho mena a fotografie v článku žalovaný nepotreboval.

17. Svedok Q. U. pred súdom vypovedal a mal za to, že v tom čase bola aktuálna téma ohľadom žalobcu
medializovaná. Žalobca mal okrem trestu mal zaplatiť aj peňažný trest, ale ten nezaplatil lebo poberal
dávky v hmotnej núdzi. Bola to informácia, ktorá bola dávno známa. Článkom reagovali na aktuálnu
tému a v rámci tejto témy spomenuli žalobcu.

18. Svedkyňa P. Ž. uviedla, že v tom čase sa veľa hovorilo o dávkach v hmotnej núdzi a aj ohľadom
žalobcu vyšlo viacero článkov. V čase podania žiadosti o dávky v hmotnej núdzi žalobca spĺňal všetky
podmienky priznania dávok hmotnej núdzi. Dávka mu tak bola priznaná. V čase keď svedkyňa bolariaditeľom úradu, žalobca si plnil všetky povinnosti voči úradu tak, že nebolo potrebné voči nemu
postupovať sankčne. V predmetnom článku svedkyňa ani raz nenaznačila, že by práve žalobca bol tým
ktorý zneužíva tento systém. Práve naopak potvrdila správnosť, formálnosť jeho evidencie v sociálnom

systéme.

Po právnej stránke súd posúdil vec nasledovne:

19. Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, nedotknuteľnosť

osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, každý má právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

21. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, sloboda prejavu

a právo na informácie sú zaručené.

22. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, každý má
právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače

nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

23. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, slobodu prejavu
a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej

spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti.

24. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

25. Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú
písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy
na úradné účely na základe zákona.

26. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové
záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na
vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie
však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

27. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

28. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

29. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

30. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

31. Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, výkon týchto
slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkamobmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku

dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

32. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná.

33. Predmetom sporu je nárok žalobcu za zásah do jeho osobnostných práv, práva na súkromie, práva
na podobizeň a práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ku ktorému podľa názoru žalobcu,
došlo zverejnením titulku na titulnej strane týždenníka a v nadväznosti na to, publikovaním predmetného
rozhovoru o dávkach v hmotnej núdzi v spojení s jeho menom a použitou fotografiou. Vzhľadom na
uvedený zásah žalobca požadoval primerané zadosťučinenie a to formou zverejnenia ospravedlnenia,
ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 Eur.

34. Obsah práva na ochranu osobnosti je upravený v § 11 Občianskeho zákonníka, pričom nadväzuje
na komplex ústavou a medzinárodnými zmluvami zakotveného základu právnej úpravy všeobecného
osobnostného práva. Ide o generálnu klauzulu ochrany osobnosti a v nadväznosti na nasledujúce
ustanovenia (§ 12 až § 16 Občianskeho zákonníka) je právnym základom pre rôzne typy žalôb.

35. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka).
Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa
fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením (§ 12

ods. 1 Občianskeho zákonníka). Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy,
podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona
(§ 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy
sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké
a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však

nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho

vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

36. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé

čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej
osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť,
dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), ako aj prejavy osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové
záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu
osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne.

37. Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých žalobca v predmetnom konaní vyvodzoval svoj nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba poukázať predovšetkým na to, že do rámca
vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce
širokúoblasťsúkromiafyzickejosoby(najmäjejsúkromnéhoživota,intímnejarodinnejsféry,vnútorného

myšlienkovéhoacitovéhoživota).Vnajširšomzmyslesatotoprávotýkaajživotavrodineamanželských
a partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahov. Takto chápané právo na súkromie spočíva v
práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú
byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na
ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí

fyzickej osoby, ale tiež v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. K zásahom
do súkromia môže v niektorých prípadoch dôjsť aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska. Širokej
škále prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov
zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Vzhľadom na niektoré otázkynastolené v prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že tieto zásahy v určitých prípadoch môžu
(avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky - neoprávnený zásah do tohto čiastkového práva (práva na
súkromie) nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby.

38. Medzi čiastkové práva tvoriace súčasť širšie koncipovaného práva na ochranu osobnosti patrí tiež
právo na podobu (zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany proti neoprávnenému zachyteniu
podobyzostranyinéhosubjektu)aprávonaochranupodobizne(obsahomktoréhojeoprávneniefyzickej
osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne - vrátane fotografickej snímky). Ani zásah do

týchto práv však nemusí mať difamačné dôsledky.

39. Ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka chránia aj ďalšie čiastkové práva fyzickej osoby
- právo na jej česť a dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch, v rodine, na pracovisku, v
odborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je
objektívne spôsobilý privodiť ujmu (to v prípade zásahov do týchto čiastkových práv znamená mať

difamačné dôsledky), dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky ochrany.

40. Zákon však, a to je potrebné zdôrazniť a zvýrazniť, neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu,
ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe.

41. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa
negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou
povahou alebo stupňom závažnosti a/ neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu,
b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu

satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie)
je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za
závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,

teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

42. Zároveň je ďalej potrebné uviesť, že v konaní vo veciach ochrany osobnosti (§ 13 Občianskeho
zákonníka) platí, že dôkazné bremeno znáša žalobca, resp. osoba, ktorej bola spôsobená nemateriálna

ujma neoprávneným zásahom. Existenciu neoprávneného zásahu tak musí preukázať žalobca, na
ktorom potom spočíva povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť, že k určitému konaniu, ktoré je
zásahom do jeho osobnostných práv skutočne prišlo a tiež súvislosť medzi týmto konkrétnym zásahom
a vzniknutou škodou. Zároveň žalobca nesie aj bremeno dôkazu ohľadom predpokladov priznania
primeraného zadosťučinenia.

43. Pre vznik právnej zodpovednosti pri zásahoch do osobnostných práv, je potrebné naplnenie
predpokladov zodpovednosti. Tými sú:
a) konanie contra legem (protiprávne konanie alebo opomenutie, zásah do osobnostných práv),
b) škodlivý následok, (napríklad ujma),

c) kauzálny nexus príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom, (príčinná
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou ujmou). Príčinná súvislosť medzi dvoma
javmi je taký vzťah, keď prvý jav je príčinou druhého a druhý následkom prvého. Druhý jav v prípade
existujúcej príčinnej súvislosti by nemohol nastať bez prvého.

44. Zodpovednosť sa v prípadoch zásahov do osobnostných práv posudzuje podľa objektívneho
princípu, tzn. zavinenie sa neskúma. Pri objektívnej zodpovednosti za vzniknutú ujmu nie je možné sa
exkulpovať (vyviniť), pretože takáto možnosť prichádza do úvahy len pri zodpovednosti založenej na
zavinení, pričom škodca zodpovedá bez ohľadu na zavinenie resp. vedomia že svojím konaním porušuje
právo. Objektívna zodpovednosť je charakteristická práve pre oblasť zákonnej ochrany osobnostných

práv. Občiansky zákonník preto nevyžaduje pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti
zavinenie, či už úmyselné alebo z nedbanlivosti toho, kto sa dopustil neoprávneného zásahu do
práva na ochranu osobnosti. Pre vznik nároku na občianskoprávnu sankciu - nemajetkovú ujmu jevšak bezpodmienečne potrebné, aby boli kumulatívne splnené všetky uvedené predpoklady, pričom
nedostatok niektorého z nich vylučuje možnosť uplatnenia predmetnej sankcie.

45. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom zodpovednosti, ako 1. podmienky, je existencia
neoprávneného zásahu (konanie contra legem) objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú
ujmu (škodlivý následok) a príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou.
Neoprávneným zásahom je akýkoľvek zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s
objektívnym právom, teda s právnym poriadkom.

46. Následne musí byť s určitosťou preukázaná príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a
škodou (ujmou) na osobnostných právach, pričom dôkazné bremeno ako už súd spomenul vyššie, o
tvrdenej príčinnej súvislosti je na strane žalobcu, takže v prípade jeho neunesenia postihujú žalobcu
nepriaznivéprocesnénásledky,spočívajúcevtom,žežalobenemožnovyhovieť.Čosatýkapreukázania
príčinnejsúvislosti,jejexistenciajenevyhnutnáatobezzreteľanato,činároknaodškodnenievzniknutej

ujmy sa zakladá na princípe zavinenia alebo na objektívnej zodpovednosti, pričom ide o vyslovene
skutkovú otázku, kedy je potrebné posúdiť všetky okolnosti prípadu, teda či medzi okolnosťami, ktoré
prichádzajúdoúvahyakopríčinavznikuujmy,jeprotiprávnyúkon,resp.inákvalifikovanáškodnáudalosť
a taká, bez existencie ktorej by škodlivý následok nenastal.

47. Významným je posúdenie, či škodlivý následok táto skutočnosť priamo spôsobila, tzn. či by nebol
nastal aj bez ohľadu na jej existenciu. Úsudok o zistení príčinnej súvislosti musí byť v súlade so
všeobecnými poznatkami a pravidlami elementárnej logiky. Či daná okolnosť podľa svojej povahy
sama vyvolala škodlivý následok alebo aspoň rozhodujúcou mierou k nemu napomohla, musí byť
preukázaná a za preukázanú ju môže súd hodnotiť len ak nadobudne subjektívne presvedčenie o 100%

pravdepodobnosti, že škodlivý následok zapríčinila táto okolnosť.

48. Základom sporu, ku ktorému sa súd musí vyjadriť je v tomto prípade konflikt medzi ústavou a
dohovorom garantovanou slobodou prejavu a základným právom žalovaného vyhľadávať a rozširovať
informácie, resp. možnosťou obmedziť slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti žalobcu.

Podstatou rozhodovania je v takýchto prípadoch hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou
garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti a súkromia na jednej strane a slobodou prejavu
a základným právom na informácie na strane druhej. Všetky základné práva a slobody sa chránia
len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.

49. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu
zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k
informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,
ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Ústava SR v čl. 26

ods. 4 ako aj Dohovor v čl. 10 ods. 2 však uvádzajú aj isté limitačné klauzuly, ktoré uvádzajú dôvody
obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému
charakteru spoločnosti. Takýmito dôvodmi je aj ochrana práv a slobôd iných, garantovaných v čl. 19
Ústavy SR ako aj v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uplatňovanie takýchto práv a slobôd a ich
právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou

jednéhoprávanadúnosnúmierunepotlačilaochranainéhopráva.Toznamená,žeaniexistenciazásahu
do osobnostných práv nemusí vždy nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak
bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci
tento zásah nepresiahol hranice primeranosti. V každom konkrétnom prípade je preto vždy nevyhnutné
skúmať mieru, resp. intenzitu namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, v

kontexte so slobodou prejavu a to so zreteľom na požiadavku proporcionality. Ustanovenia Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti ale nemožno aplikovať izolovane, je nutné ich vykladať v súlade s
Ústavou SR.

50. Je však potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy

zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Nutnosť zohľadniť
slobodu prejavu, samozrejme neznamená rezignáciu alebo prehliadanie ochrany osobnosti. Znamená to
však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať
isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti. Vzhľadom na uvedené, je potrebné zostrany súdu posúdiť, či bol zásah do osobnostných práv žalobcu primeraný, teda či zodpovedal zásade
proporcionality, resp. či by potom na druhej strane bolo výkonom práv žalobcu zasiahnuté do práv
slobody prejavu žalovaného. Pri strete práv na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade

skúmať KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril, uverejnil informáciu“, pričom
na základe odpovedí na dané otázky možno určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená (napr. II. ÚS
152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, II. ÚS 558/2012).

KTO zásah do osobnostných práv žalobcu vykonal

51. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje a pripomína, že privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody
prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr.
rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995 sťažnosť č. 1594/90, ESĽP rozsudok
Bladet Troms a Stensaas v. Nórsko z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). V právnom štáte sa nesmie
zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a

myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie
dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie (napr. Perna
v. Taliansko, rozsudok z 25. júla 2001). Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje
žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Súd len na okraj
uvádza, že takýto výklad je akceptovaný aj u nás, a to Ústavným súdom SR (napr. II. ÚS 152/08 alebo

IV. ÚS 107/2010).

52. V posudzovanom prípade je žalovaný vydavateľom týždenníka Život, v ktorom bol inkriminovaný
článok zverejnený. V danom prípade je žalovaný nositeľom slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje
zvýšená ochrana, resp. privilegované postavenie poskytnuté novinárom, masmédiám, ktorú je potrebné

pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany súdu primeraným spôsobom zohľadniť.

O KOM bol namietaný článok

53. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach, čo téma prezentovaná

v namietanom článku bezpochyby je, je kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v
tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice
akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne činných osôb
(resp. osôb verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade je zrejmé a
nie sporné, že žalobca bol aktívnym politikom v rokoch 1998 - 1999 a 2002, kedy bol poslancom NR SR,

resp. miestneho zastupiteľstva, tak ako to uviedol žalobca, s čím súd súhlasí. S čím však súd nesúhlasí
je snaha žalobcu o vnímanie jeho osoby ako bežného človeka a o problematiku s ním spojenú za vec,
ktorá nie je verejným záujmom. Uvedená argumentácia žalobcu neobstojí, nakoľko predmetom článku,
čo súd podrobnejšie vyhodnotí v rámci testu proporcionality v ďalšom bode, je poukázať na problematiku
dávok v hmotnej núdzi, čo je vec verejného záujmu a úzko súvisí s konaním a poberaním tejto dávky

žalobcom, resp. s príčinami prečo ich žalobca poberá. Žalobca bol v článku uvedený ako príklad, pričom
článok nebol výslovne iba o jeho osobe.

54. Otázky spôsobu konania politikov v minulosti, ktoré verejne napomáhajú pri utváraní obrazu
o osobnosti a charaktere možno nepochybne legitímne považovať za otázky verejného záujmu.

Poslaním tlače je nesporne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je
nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (I. ÚS 352/2011). ESĽP konštantnou
judikatúrou pripomína a zdôrazňuje úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice,
predovšetkým so zreteľom na ochranu povesti a práv iných, prislúcha jej oznamovať informácie
o myšlienky nielen o všetkých politických ale aj o ostatných témach všeobecného záujmu. Je

povinnosťou tlače poskytovať informácie o veciach verejného záujmu a s tuto funkciou je spojené právo
verejnosti získať a obdržať informácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu
a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a podobne (napr. Fressoz a Roire v. Francúzsko,
rozsudok z 21. januára 1999, Thorgein Thorgeison v. Island, z 5. júna 1992, Jersild v. Dánsko z 23.
septembra 1994 a iné).

55. Osobou verejného záujmu nie sú iba politici a ich partneri alebo partnerky v osobnom živote.
Osobou verejného záujmu sa môže stať každý, kto vyvinie aktivitu, či už pozitívnu alebo negatívnu,
ktorá je v príčinnej súvislosti s verejným záujmom. Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osobyverejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré
sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci. Vedľa skupiny osôb verejne činných je
vymedzená skupina osôb verejne známych, u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú

v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného záujmu, alebo
osoby, ktoré vstúpia do verejného života svojím konaním, napríklad nejakým kontroverzným činom.
Áno, žalobca už dlhšiu dobu nepôsobí ako politik, resp. nie je politicky činný, ale na druhej strane
ani nepredstavuje „obyčajného“ človeka z obyčajnou minulosťou, o ktorej nikto nevie a nikdy nebol
mediálne alebo verejne známy, aj keď sa sám žalobca v takomto svetle snaží pred súdom prezentovať.

Je nepochybné, že ak by žalobca nekonal tak ako konal (najmä v minulosti, ale aj súčasnosti), nebol
by vo výkone trestu odňatia slobody, neútočil na verejného činiteľa, nenakladal so svojím majetkom
spôsobom, ktorý vzbudzuje pochybnosti, (čím si sám vybudoval negatívnu povesť a zároveň takýmto
konaním na seba neustále upozorňoval, a to aj napriek straty politického mandátu) ale po skončení
„politického života“ by sa stiahol do úzadia a súkromia a vyhol sa spomenutým excesom, až vtedy by
bol osobou, ktorá nie je verejne známa.

ČO bolo obsahom článku

56. V súvislosti s posudzovaním tohto kritéria, súd opätovne uvádza, že kľúčovým poslaním tlače je
predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom

je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. Obsahom, témou predmetného
článku bolo poukázať na nedostatky v systéme nárokov na štátnu pomoc v hmotnej núdzi a vyjadriť sa
k možnostiam zneužívania legislatívy, ktorá definuje hmotnú núdzu a upravuje podmienky nároku na
dávky, príspevky a pomoc v hmotnej núdzi. Cieľom článku bolo poukázať na skutočnosť, že pomoc v
hmotnej núdzi poberajú aj osoby, u ktorých je dôvodné podozrenie, že nie sú na tento systém štátnej

podpory odkázané, ale platná právny úprava im to umožňuje, čím sa štátu odčerpávajú verejné zdroje.
Na oboznámenie verejnosti s uvedenou problematikou a jej bližšie priblíženie verejnosti, bol rozhovor
robený s vtedajšou riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. V článku prebraná
problematika je podľa názoru súdu jednoznačne vecou verejného záujmu. Osoba žalobcu sama o sebe
nebola predmetom článku. Žalobca bol v ňom ako verejne známa osoba spomenutá a to v súvislosti s

poberaním dávok, resp. s príčinami prečo ich poberá. Žalobca ako verejne známa osoba, bol autorom
článku ako aj riaditeľkou Úradu použitý ako príklad na zvýraznenie danej problematiky. Právo na slobodu
prejavu neplatí len pre informácie, myšlienky prijímané priaznivo alebo považované za neškodné alebo
nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu
spoločenstva. Navyše sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu (napr.

De Haes a Gijles v. Belgicko, z 24. februára 1997). Článok obsahoval okrem iného aj hodnotiace úsudky,
informácie o určitých skutočnostiach, ktoré sú verejnosti známe a boli už v minulosti medializované.

KDE bol článok uverejnený

57. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do osobnostných práv je aj miesto, kde boli uverejnené
sporné tvrdenia, informácie. Sporný článok bol uverejnený v populárnom týždenníku s celoslovenskou
pôsobnosťou a s relatívne vysokým nákladom, nie však napríklad v televízií, ktorá je posudzovaná
prísnejšie. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana
osobnostných práv.

KEDY bol namietaný článok uverejnený

58. Žalobca uviedol, že namietaný článok bol uverejnený v čase (21.04.2012) kedy ho nebolo možné
považovať za osobu verejného záujmu. Takouto osobou by bol žalobca iba v rokoch 1998 - 1999 a 2002.

Súd sa však s takýmto príliš zužujúcim výkladom nestotožňuje. Ako už bolo uvedené v bodoch vyššie,
žalobca si zamieňa pojmy verejne činná osoba, čo žalobca v čase publikovania článku nebol, a osoba
verejne známa, čo žalobca v čase publikovania článku bol. V danej veci nie je sporné, že žalobca ako
aktívny politik v rokoch 1998 - 1999 a 2002 bol osoba verejne činná. Z dôvodu straty poslaneckého
mandátu žalobca už nie je osobou verejne činnou, avšak vzhľadom na komplex udalostí súvisiacich s

ním ako osobou v hmotnej núdzi a poberaním dávok v hmotnej núdze, resp. čo tomu predchádzalo,
je žalobca verejne známou osobou a navyše, ide o vec verejného záujmu. Nemožno pripustiť výklad
žalobcu, že poberanie dávok v hmotnej núdzi nie je vecou verejného záujmu, najmä ak prihliadneme, že
tieto dávky sú vyplácané zo štátneho rozpočtu SR. V tomto smere súd poukazuje aj na nález Ústavnéhosúdu SR zo dňa 07.07.2011, IV. ÚS 302/2010, podľa ktorého je vecou verejnou nielen všetka agenda
štátnych orgánov a inštitúcií, ako aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko,
čo na seba upútava verejnú pozornosť. Príbeh, resp. život bývalého politika, právoplatne odsúdeného

na trest odňatia slobody spolu s finančným trestom za ekonomickú kriminálnu činnosť, ako aj útok na
verejného činiteľa, bývalého politika známeho vulgárnymi výrokmi na adresu policajných príslušníkov
a bývalého politika, ktorý nakladaním so svojím majetkom ako aj poberaním dávok v hmotnej núdzi
už dávno vzbudil záujem verejnosti a médií, je podľa názoru súdu jednoznačne vecou verejnou a
vecou verejného záujmu. Podľa vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu je vecou verejnou všetko,

čo na seba upútava verejnú pozornosť. Otázkou verejného záujmu je nesporne aj minulosť politika.
Tieto závery sú aplikovateľné aj na všetky predchádzajúce body testu proporcionality. Súd svoj názor
jednoznačne ustálil, že žalobca spĺňa všetky atribúty, podmienky aby bol považovaný za osobu verejne
známu, k čomu samozrejme žalobca sám prispel výraznou a nespochybniteľnou mierou.

AKO boli informácie v článku formulované

59. Nielen čo, ale aj ako je povedané, je nutné skúmať pri posudzovaní akceptovateľnosti zásahov do
osobnostných práv. Titulok odkazujúci na rozhovor k danej téme bol umiestnený v týždenníku Život na
titulnej strane pod názvom „Klamú štát! Šéfka úradu práce Ž. o boháčoch, ktorí berú dávky v hmotnej
núdzi". Samotný rozhovor s názvom „Príživníci pod ochranou“ a podtitulom „Dávky v hmotnej núdzi berú

aj ľudia, ktorí žijú v luxuse. Riaditeľka bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Ž. hovorí,
žetotrebazmeniť“bolpublikovanýnastranách22-25predmetnéhovydaniatýždenníka.Išloorozhovor.
Pri posudzovaní limitov slobody prejavu je potrebné rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami.
Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy naopak
nepripúšťa. Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu

vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu
ukázať neskôr ako nepravdivé.

Súd posúdením zisteného skutkového stavu podľa citovaných zákonných ustanovení, dospel k
nasledovným záverom:

60. Vychádzajúc z postavenia žalovaného ako vydavateľa tlače a z postavenia žalobcu ako osoby
s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku ako vec verejného záujmu, a to, že
účelom článku je poukázať na paradoxy poberania dávok v hmotnej núdzi a aplikujúc taktiež výsledky
vyššie vykonaného testu proporcionality, má súd za to, že žalovaný nezasiahol do osobnostných práv

žalobcu nad rámec zákonom stanovenej ochrany. Na daný prípad sa preto nemožno pozerať výlučne
z pozície práva na ochranu osobnosti ale je treba nahliadať a pracovať s princípom proporcionality.
Pri strete práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti a súkromného života,
je potrebné s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážiť, či jednému právu nebola bezdôvodne daná
prednosť pred právom druhým. Priznaním žalobcom požadovaného nároku by došlo k neprimeranej

preferencii, zvýhodneniu práva žalobcu na ochranu osobnosti a to na úkor slobody prejavu žalovaného.
Išlo by tak o výrazný nepomer medzi žalobcom požadovanými opatreniami, nárokmi a správaním
žalovaného, ktoré malo byť napravené.

61. Žalobca tvrdí, že článok žalovaného mu znemožňuje normálne fungovanie avšak toto tvrdenie nijako

nepreukázal. Žalobca takisto uviedol, že spájanie si osoby žalobcu s rôznymi podvodnými konaniami,
spôsobuje, že je odsúvaný na okraj spoločnosti, nikto nechce padnúť do podozrenia, že sa bude
stretávať, či spolupracovať s takouto nečistou osobou. Súd je presvedčený, že ak je uvedené pravdou,
je výlučne v prvom rade za uvedené zodpovedný žalobca a to svojím správaním, svojimi excesmi, či už
v minulosti alebo súčasnosti. Uverejnenie článku o dávkach v hmotnej núdzi s príkladom žalobcu, podľa

názoru súdu nie je v príčinnej súvislosti s tým, čo tvrdí žalobca. Žaloba je tak všeobecná a nekonkrétna.

62. Žalobca v konaní ďalej namietal, že je čitateľom podprahovo podsúvaný ako príklad špekulantov
s dávkami v hmotnej núdzi, pričom si čitateľ pri prečítaní účelového titulku, resp. titulkov a v spojení
s jeho menom, automaticky priradí obraz žalobcu ako jedného zo špekulantov, resp. podvodníkov s

dávkami v hmotnej núdzi. Súd sa s takouto konštrukciou nestotožnil, pričom v súvislosti s uvedeným
je potrebné poukázať na funkciu nadpisu a titulku. Funkciou a účelom nadpisu je upútať a zaujať
čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil alebo neosvojil tlačou ponúkané
informácie, a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku, možno aj z hľadiskaochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku
objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Izolovaným posudzovaním
titulku spravidla nemožno hodnoverne dôjsť k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé, alebo

nepravdivé. Tu ešte treba dodať, že netreba podceňovať čitateľa z hľadiska schopnosti interpretovať a
rozlišovať obsah článku a nadpis, resp. titulok. Z textu článku navyše nemožno vyčítať, že jeho cieľom by
bolo uraziť, očierniť alebo inak negatívne vykresliť žalobcu v očiach verejnosti. Na záver, ešte čo sa týka
uvedenej spojitosti, resp. žalobcom namietaného podsúvania opísaného konania ako tzv. špekulantov
s dávkami v hmotnej núdzi, súd uvádza, že ohľadom titulkov „Príživníci pod ochranou“ alebo „Dávky v

hmotnej núdzi berú aj ľudia, ktorí žijú v luxuse“, vzhľadom na špekulatívnosť, povahu a verejný záujem,
je nutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej. Vágne kritérium celkového
kontextu, celkového dojmu či vyznenia je nutné vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by
bol veľmi zneužiteľný. Nedošlo tak do zásahu do ochrany osobnosti žalobcu.

63. V článku bola zverejnená aj archívna fotografia žalobcu, kde žalobca namietal jej použitie bez jeho

súhlasu. Snaha zvýšiť záujem o článok je sama o sebe legitímna. A legitímne bolo aj použitie fotografie
žalobcu, pretože aj keď nebol ústrednou postavou témy, išlo z časti aj o jeho osobu. Je pochopiteľné,
že sa tlač snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja
novín aj na určité objasnenie udalosti, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej
otázky (viď napr. rozsudok ESĽP Karhuvaara a Iltahelti v. Fínsko, 2004). Žalovaný nepotreboval súhlas

na zverejnenie predmetnej fotografie.

64. Žalobcom požadované nároky (zverejnenie ospravedlnenia a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
10.000,00 Eur) by ich priznaním navyše úplne rozvrátili zásadu proporcionality a neprimerane by
zvýhodnili žalobcu, a to na úkor žalovaného, resp. jednoznačne a bezdôvodne by bolo uprednostnené

právo na ochranu osobnosti na úkor slobody prejavu.

65. V konaní sa navyše nepreukázalo, že by predmetný článok obsahoval nepravdivé alebo skreslené
informácie, prípadne, že názory v ňom vyslovené, spôsobili žalobcovi ujmu na jeho osobnostných
právach alebo povesti, dôstojnosti, tak ako to tvrdil v konaní.

66. V danom prípade má súd za to, že žalovaný zverejnením predmetného rozhovoru len splnil
svoju povinnosť na základe poskytnutých informácií. Treba prihliadnuť na skutočnosť, že je taktiež
povinnosťou médií o takýchto informáciách verejnosť informovať a v danom prípade nemožno
konštatovať, že išlo o prejavy zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. V tejto nadväznosti súd
poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 357/96, podľa ktorého polemické výroky zásadne

vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca
nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších
zásad demokratickej spoločnosti.

67. Vzhľadom na nepreukázanie konania contra legem - neoprávaného zásahu, a príčinnej súvislosti

medzi takýmto konaním a vznikom škody/ujmy, ktorá žalobcovi vznikla uverejnením predmetného
článku, súd po dôkladnom zvážení skutkového stavu, vyhodnotení dôkazných prostriedkov jednotlivo
a vo vzájomnej súvislosti a na základe vyššie uvedených skutočností, nárok žalobcu posúdil ako
nepreukázaný a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

68. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
Civilného sporového poriadku priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Bratislava II, písomne v 2 vyhotoveniach.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.V odôvodnení sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
uvedie sa spisová značka konania, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa

odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
1/ Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a/ neboli splnené procesné podmienky
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam
g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
2/ Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedenú vadu, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

3/ Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie
podľa Exekučného poriadku.