Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/167/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5315201517
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5315201517.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
W. č. XX, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807
598, o zaplatenie sumy 4.374,56 eur, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
5C/62/2015-73 zo dňa 08. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 5C/62/2015-73 zo dňa 08.10.2015 odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľovi sumu 4.374,56 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Uložil odporcovi, aby
v lehote 10 dní zaplatil Slovenskej republike súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 262
eur. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že podaným návrhom došlým súdu dňa 24.02.2015 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi

vydania bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady škody vo výške 4.374,56 eur s prísl.
Súd preskúmal zmluvu o úvere č. 5250398 zo 07.06.2004 a mal za to, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.), nakoľko táto spĺňa definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tiež
podľa súdu odporca je veriteľom podľa tohto zákona, keď ide o právnickú osobu, ktorá poskytla úver

v rámci svojho podnikania, keďže z verejne dostupných údajov obchodného registra je zrejmé, že
odporca má ako predmet podnikania okrem iného aj od roku 2001 poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov. Navrhovateľ je spotrebiteľom v zmysle uvedeného zákona, keďže ide o fyzickú osobu, ktorá je v
zmluveidentifikovanábydliskom,rodnýmčíslom,číslomobčianskehopreukazu.Vdohodeozrážkachzo
mzdy z 07.06.2004 je navyše identifikovaný aj zamestnávateľ navrhovateľa. Je teda zrejmé, že odporca
uzatváral uvedené zmluvy s navrhovateľom ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Zo zmluvy o úvere

pritom nijakým spôsobom nevyplýva, že by bol úver poskytnutý navrhovateľovi na účely zamestnania,
povolania alebo podnikania, pričom nič nebránilo odporcovi zahrnúť do zmluvy aj údaj o tom, na aký
konkrétny účel bol úver poskytnutý. Vzhľadom na posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy, na ktorú sa
aplikujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z., súd preskúmal, či táto zmluva obsahuje všetky zákonom
vyžadované náležitosti a zistil, že v zmluve absentuje údaj o RPMN. Námietka odporcu, že v zákone
bol uvedený nesprávny vzorec na výpočet RPMN, a teda je uvedenie RPMN relatívne, je absolútne

nerelevantná. Zákon č. 258/2001 Z. z. účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere za podstatnú náležitosť
zmluvy o úvere považoval aj uvedenie RPMN. Neuvedenie tohto údaju zákon sankcionuje považovaním
úveru za bezúročný a bez poplatkov. Teda v zmysle uvedeného mal navrhovateľ vrátiť odporcovi z titulu
poskytnutého úveru iba sumu 995,82 eur, čiže sumu úveru, ktorú mu odporca poskytol (bez poplatku
dohodnutého v zmluve).
Ďalej sa súd zaoberal otázkou, či sa odporca na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatil, resp. spôsobil

odporca navrhovateľovi škodu. Navrhovateľ žiadal návrhom zaviazať odporcu k zaplateniu uplatnenej
sumy, pričom uviedol oba právne tituly - aj vydanie bezdôvodného obohatenia, aj náhradu škody. Súdv súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010 sp. zn. 5Cdo 196/2009 preskúmal
uplatnený nárok, pričom nebol viazaný právnym názorom navrhovateľa na právnu kvalifikáciu nároku.
Vzhľadom na posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov sú všetky plnenia, ktoré boli nad rámec

istiny z úveru bezdôvodným obohatením na strane odporcu. Súd mal preukázané, že v exekučnom
konaní došlo k vymoženiu plnenia oprávneného z exekúcie, rozsah pohľadávky v sume 995,82 eur
(suma úveru), keď vymožená suma bola vo výške celkovo 6.402,67 eur, z toho oprávnenému poukázané
3.399,18 eur, trovy exekúcie 1.792,20 eur (odmena 1.293,50 eur, hotové výdavky 200 eur, DPH 298,70
eur) vrátené povinnému 1.211,29 eur. Navrhovateľ na úver dobrovoľne plnil vo výške 179,25 eur.

Odporcovi teda bola uhradená suma 3.399,18 eur (vymožením v exekučnom konaní) a suma 179,25
eur (plnením odporcu), spolu 3.578,43 eur. Keďže mal navrhovateľ uhradiť úver iba vo výške 995,82 eur,
došlo na strane odporcu k bezdôvodnému obohateniu vo výške 2.582,61 eur (3.578,43 eur - 995,82 eur)
na úkor navrhovateľa, ktoré je teda povinný vydať navrhovateľovi. V časti týkajúcej sa sumy 1.792,20
eur, ktorá bola vymožená v predmetnom exekučnom konaní a bola poukázaná súdnemu exekútorovi
na úhradu trov exekúcie, súd poukázal na skutočnosť, že právny vzťah súdneho exekútora a účastníka

exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah a na strane súdneho exekútora
preto v danej veci vzhľadom na vyššie uvedené nemôže dôjsť ani k bezdôvodnému obohateniu v
zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže súdny exekútor v rámci vedeného exekučného
konania prijal plnenia v prospech oprávneného - odporcu. Súd mal za to, že v časti o zaplatenie sumy
1.792,20 eur vo vzťahu navrhovateľa voči odporcovi boli splnené predpoklady vzniku škody podľa ust.

§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to protiprávny úkon, kedy odporca postupoval v rozpore so
zákonom a obchádzaním zákona (§ 39 Občianskeho zákonníka) tým, že podal návrh na vykonanie
exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej osobou, ktorá nebola platne splnomocnená na tento
úkon, teda podal návrh na vykonanie exekúcie na základe neplatného exekučného titulu, vzhľadom
na ktorú skutočnosť bola exekúcia vyhlásená neskôr za neprípustnú a zastavená a tým spôsobil

navrhovateľovi škodu spočívajúcu v zaplatení trov exekúcie. V príčinnej súvislosti s konaním odporcu
vznikla navrhovateľovi majetková ujma tým, že zaplatil exekútorovi na základe neplatného exekučného
titulu trovy vo výške 1.792,20 eur a jeho majetok sa o túto sumu zmenšil a na náhradu tejto sumy má
nárok proti odporcovi.
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení (§ 5b zák. č. 250/2007 Z.

z., § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z. z., § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1
a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka) súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je právne dôvodný
a má nárok voči odporcovi na zaplatenie sumy 4.374,81 eur ako súčtu z bezdôvodného obohatenia vo
výške 2.582,61 eur a náhrady škody vo výške 1.792,20 eur. Keďže návrhom žiadal navrhovateľ zaviazať
odporcu na zaplatenie sumy 4.374,56 eur a navrhovateľ je oprávnený žiadať menej, než je jeho nárok,

súd jeho návrhu vyhovel v plnom rozsahu, zaviazal odporcu k zaplateniu sumy 4.374,56 eur.
Poplatníkom v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a noviel (ďalej len „zákona o
súdnych poplatkoch“) je navrhovateľ, ktorý je ale v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ poplatkového zákona
od poplatku oslobodený. Z toho dôvodu súd navrhovateľovi ako poplatníkovi nevyrubil súdny poplatok.

Keďže navrhovateľ je od poplatku oslobodený a súd týmto rozsudkom jeho návrhu vyhovel a odporca
nie je od poplatku oslobodený, aplikoval ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a zaviazal odporcu
k úhrade súdneho poplatku za konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia sumy 4.374,56 eur a to
výške podľa § 7 ods. 11 v spojení s položkou 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch t.j. 262,50 eur.
Súd poplatok vypočítal zo základu 4.374,56 eur, po zaokrúhlení 4.374,- eur, z toho 6 % = 262,44 eur,

po zaokrúhlení 262 eur.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) vzhľadom na plný úspech navrhovateľa v konaní a zaviazal pri vyhlásení rozsudku dňa 08.10.2015
odporcu zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení
rozsudku do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Keďže navrhovateľ trovy konania nevyčíslil a zo

spisu nevyplýva, že by nejaké vznikli, súd v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. nie je viazaný rozhodnutím o
prisúdení náhrady trov konania a náhradu trov konania navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie odporca.
V časti označenej ako „K zmluve o úvere“ trval na tom, že zmluvu o úvere č. 5250398, ktorú uzavrel

ako veriteľ s navrhovateľom ako dlžníkom na základe, ktorej mu poskytol úver vo výške 995,82 eur
nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Podľa neho zmluvné strany sa môžu
dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k
danému prípadu došlo v predmetnom spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, žeich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah
nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore so zákonom. Okrem iného nie je

možné aplikovať ustanovenia, ktorými sa navrhovateľ ohrádza, nakoľko zmluva bola uzatvorená v čase,
keď podľa Obchodného zákonníka sa zmluva považuje za absolútny obchod, a preto nie je možné ani
aplikovať iné predpisy ako Obchodný zákonník. Je to kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa dohodu
strán o voľbe predpisu, ktorým sa budú ich ďalšie právne vzťahy riadiť. Keďže po vzájomnej dohode
zmluvu uzatvorili podľa Obchodného zákonníka, aplikácia Občianskeho zákonníka či iných zákonov,

ktoré slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa, je vylúčená. Okrem toho právny poriadok Slovenskej
republikyjezaloženýnaprincípezákazuretroaktivity,pretonazmluvuzroku2004niejemožnéaplikovať
predpis z roku 2004. Rozhodnutie opierajúce sa o zákon č. 150/2004 Z. z. nepovažoval za dostatočný
dôvod vyhovenia žalobe.
Odporca opäť zdôraznil, že čo sa týka zákona o spotrebiteľských úveroch a povinnosti uvádzať RPMN,
uvádza, že je notorietou, že do 31.12.2007 tento zákon obsahoval chybný vzorec na výpočet RPMN, čo

povinnosť uvádzať tento údaj veľmi relativizuje. Okrem toho do RPMN sa nezahŕňali zmluvné sankcie
(ani úrok z omeškania) a z poplatkov prichádzal do úvahy poplatok platba, ktorú je spotrebiteľ povinný
zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru (§ 2 písm. e/). Poplatok dojednaný v predmetnej
zmluve o úvere takúto povahu nemá a nárok na jeho zaplatenie je prípadným neuvedením RPMN
nedotknutý. Okrem toho zákon o spotrebiteľských úveroch sa vzťahoval na zmluvy o úvere až na

základe jeho novelizácie účinnej od 01.01.2008 (§ 2 písm. a). Pokiaľ navrhovateľ namietal výšku odplaty
za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí
preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z
trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov
(tak ako odporca). Čo sa týka poplatku za poskytnutie úveru, ten nie je podľa neho neprimerane

vysoký vzhľadom na skutočnosť, že on je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj
podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného
poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške
nenamietal.
V časti označenej „K bezdôvodnému obohateniu“ odporca uviedol, že podľa jeho názoru zo zmluvy

o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Navrhovateľ
plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne
vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol
(nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal z poctivých
zdrojov. Odmietol preto, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.

Nestotožnil sa ani s úhradou trov súdneho poplatku, nakoľko mal za to, že nejde v predmetnom prípade o
spotrebiteľa a poplatok za návrh na začatie konania je vyrubený predčasne bez podpory v právoplatnom
rozhodnutí z konania.
Navyše podľa odporcu nárok, ktorého sa navrhovateľ domáha, bol premlčaný a to dňa 25.10.2013.
Odporca navrhol preto rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že odvolací súd nároky navrhovateľa v

plnom rozsahu zamietne, eventuálne, aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v uvedenej veci ide jednoznačne o
spotrebiteľský vzťah a spotrebiteľskú zmluvu a nie o absolútny obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý sa

použije Obchodný zákonník. Poukázal na to, že prednostné aplikovanie Občianskeho zákonníka aj v
prípadoch tzv. absolútnych obchodov judikovali právoplatne aj súdy. V tejto súvislosti poukázal aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 12/2014, ktoré jasne potvrdilo, že režim Občianskeho
zákonníka dopadá aj pred účinnosťou zák. č. 102/2014 Z. z. na všetky záväzkové vzťahy spotrebiteľa,
a teda aj na úvery poskytnuté podľa zmlúv o úvere uzavretých podľa Obchodného zákonníka. Uvedená

novela Občianskeho zákonníka zaviedla pravidlo v § 52 ods. 2 v poslednej vete, ktoré stanovilo, že
Občiansky zákonník sa použije prednostne aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Je úplne zrejmé, že v jeho prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka,
navyše aj § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a k tomu aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa zák. č. 258/2001 Z. z.

K argumentu RPMN navrhovateľ uviedol, že keďže išlo o spotrebiteľskú zmluvu a RPMN uvedená v
zmluve nebola, poskytnutý úver bude bezúročný a bez poplatkov. Argument o relativizácii RPMN cez
nesprávny vzorec nemá žiadny význam, pretože jednak veriteľ RPMN vôbec neuviedol, aj keď túto
zákonnú povinnosť v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy nepochybne mal. Je preto nelogické, že sadovoláva nesprávneho vzorca a navyše transpozícia smernice nepôsobí v horizontálnych zmluvných
vzťahov medzi ich účastníkmi. V časti úžery, ktorú odporca dlhodobo prevádza a neprijateľných
poplatkov plne odkázal na žalobu a relevantnú judikatúru SR, ktoré podľa § 53a Občianskeho

zákonníka poplatky odporcu vyhlásili za neprijateľné a napriek tomu tu v zlom úmysle obhajuje svoje
nemorálne plnenia aj keď podľa § 53a Občianskeho zákonníka mal zákonnú povinnosť zdržať sa ich
uplatňovania. Všetky uvedené argumenty o poplatkoch sú zo strany odporcu účelovo vykonštruované a
v žiadnom prípade nejde o nejakú cenu plnenia, ale odporca poplatkami dojednáva neprijateľné zmluvné
podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti žiadal súd, aby podľa § 153 ods.

4 O. s. p. tieto neprijateľné zmluvné podmienky uviedol vo výroku rozhodnutia.
Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu navrhovateľ uviedol, že sú splnené všetky zákonné podmienky
pre jeho vydanie, keďže veriteľ, či už priamo alebo prostredníctvom exekútora prijal plnenia alebo
spôsobil škodu, a to všetko nad rámec bezúročného a bezpoplatkového úveru, na ktorý mal nárok.
Navrhovateľ navrhol preto rozsudok okresného súdu potvrdiť.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodovuvedenýchvodvolaní(§212ods.1O.s.p.)arozsudokokresnéhosúduvzmysleustanovenia§

221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.), z nasledovných
dôvodov:

V preskúmavanej veci okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.374,81 eur
vyhodnotiac zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje zákonom

vyžadovanú náležitosť a to údaj o RPMN. Zákon uvedenú absenciu sankcionoval považovaním úveru
za bezúročný a bez poplatkov. Na základe toho posúdil ako naviac prijatú sumu 2.582,61 eur z titulu
bezdôvodného obohatenia a sumu 1.792,20 eur ako spôsobenú škodu.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu vo vzťahu k hodnoteniu zmluvy o úvere ako zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že právny vzťah
medzi navrhovateľom a odporcom, založený zmluvou o úvere zo dňa 07.06.2004 je právnym vzťahom
zo spotrebiteľskej zmluvy. Z uvedenej zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o typickú spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o v rámci ktorej mal navrhovateľ (ktorý nebol podnikateľom a úver
nebral za účelom podnikania či výkonu povolania) postavenie spotrebiteľa a odporca (ako spoločnosť

poskytujúca, mimo iných služieb, úvery) postavenie dodávateľa. I keď ust. § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy medzi spotrebiteľské zmluvy zaraďoval len kúpnu
zmluvu, zmluvu o dielo a iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa
§ 55 Občianskeho zákonníka, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej
stranespotrebiteľ,ktorýnemoholindividuálneovplyvniťobsahdodávateľomvopredpripravenéhonávrhu

na uzavretie zmluvy, zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 634/1992
Zb.“) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy medzi spotrebiteľské zmluvy zaraďoval všetky zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (§ 23a ods. 1 cit. zákona). Z uvedeného dôvodu

bolo potrebné na právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, predovšetkým príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001
Z. z., zákona č. 634/1992 Zb. a prostredníctvom neho (§ 23a) aj ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách.

Odporca v odvolaní považoval návrh navrhovateľa za premlčaný a to dňa 25.10.2013.

V ustanovení § 205a O. s. p. v znení účinnom od 01.01.2002 na základe novely vykonanej zákonom č.
501/2001 Z. z. je vyjadrený princíp neúplnej apelácie. Odvolací súd naďalej zostáva súdom apelačným,
nesmie však pritom zásadne - na rozdiel od systému úplnej apelácie - prihliadať ku skutočnostiam a

dôkazom, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. S prihliadnutím k novým skutočnostiam a
dôkazom je možné rozhodnutia vo veci samej preskúmať iba v prípadoch v uvedených v § 205a ods. 1
O. s. p. Okrem nedostatkov týkajúcich sa podmienok konania, možno nové skutočnosti a dôkazy použiť
k spochybneniu vierohodnosti dôkazných prostriedkov, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvéhostupňa. V § 120 ods. 4 O. s. p. sa ukladá súdu, aby pred vyhlásením rozhodnutia poučil účastníkov o
dôsledkoch uplatnenia systému neúplnej apelácie v odvolacom konaní, ak súd túto povinnosť nesplní,
nie je opodstatnené, aby bol účastník z uplatnenia nových skutočností a dôkazov vylúčený. Poslednú

výnimku z neúplnej apelácie predstavujú skutočnosti a dôkazy, ktoré účastník nemohol bez svojej viny
označiť alebo predložiť do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Aj keď ide o dôvody obnovy
konania, ide o také skutočnosti a dôkazy, ktorých novosť možno zistiť bez prieťahov, je preto možné
pripustiť, aby k nim bolo v odvolacom konaní prihliadnuté.

Skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 120 ods. 4 a § 205a O. s. p. sú také skutočnosti a dôkazy, ktoré
sa týkajú skutkových tvrdení alebo použiť sa majúceho práva, ktoré sú významné pre rozhodnutie veci,
teda také skutočnosti a dôkazy, ktorými účastník realizuje svoju povinnosť podľa § 101 ods. 1 O. s.
p. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Odporca má
povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo (nárok) nevzniklo, zaniklo,
zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie.

Skutočnosťou alebo dôkazom v zmysle § 120 ods. 4 a § 205a O. s. p. ale nie je námietka premlčania
práva uplatnená odporcom.

Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul

bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu
uplatneniu práva námietkou premlčania. Hlavným a rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva
na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže ale nemusí uplatniť.

Námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je

účastník povinný tvrdiť v zmysle ust. § 101 ods. 1 O. s. p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu
prvého stupňa, ktorým sa končí konanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného
práva nevyplýva, že by odporca musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy
námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že

ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.

Nebolo preto možné ponechať bez povšimnutia odporcom uplatnenú námietku premlčania v rámci
odvolacieho konania, ktorou sa prvostupňový súd nezaoberal, ale ani nemal dôvod sa ňou zaoberať,
pretože bola odporcom uplatnená až v odvolacom konaní.

Napriek uvedenému bol odvolací súd nútený rozsudok okresného súdu spolu so súvisiacim výrokom o
trovách konania a súdnom poplatku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Z obsahu spisu totiž neboli
zrejmé podklady pre zistenie rozhodujúcich skutočností za účelom posúdenia dôvodnosti/nedôvodnosti
vznesenej námietky premlčania ohľadom posudzovaného nároku na náhradu škody a na bezdôvodné

obohatenie.

V ďalšom konaní bude úlohou okresného súdu vysporiadať sa s námietkou premlčania vznesenou
odporcom ohľadom každého súdom posudzovaného nároku. Ak dospeje k záveru, že nárok
navrhovateľa nie je premlčaný bude sa ďalej zaoberať dôvodnosťou uplatneného nároku navrhovateľa

(najmä pokiaľ ide o náhradu škody). Rozhodnutie odôvodní tak, aby spĺňalo kritériá zakotvené v § 157
ods. 2 O. s. p., najmä uvedie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení riadil.
Zároveň rozhodne o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.