Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/184/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210660
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210660.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/219/2012-41 zo dňa 17. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 7C/219/2012-41 zo dňa 17. 12. 2013 žalobu zamietol.
Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 125 eur
z titulu majetkovej škody a sumu 355,89 eur z titulu nemajetkovej ujmy majúc za to, že okresný súd bol
povinný v exekučnom konaní rozhodnúť o následnej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, pričom tento rozhodol až dňa 21. 06. 2011

rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. V dôsledku toho došlo k omeškaniu po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty viac ako 193 dní.
Zobsahupripojenéhospisusp.zn.6Er/43/2011bolozistené,žežalobcaspísalpredsúdnymexekútorom
dňa 10. 12. 2010 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému C. L. na základe exekučného titulu
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 08. 10. 2010 sp. zn. SR 09140/10 na vymoženie
povinnosti zaplatiť sumu 389,17 eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 389,17 eur, od
18. 03. 2010 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 689,17 eur od 22. 07. 2010

do zaplatenia a trov konania 158,09 eur. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
doručená súdnym exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 17. 01. 2011. Exekučný súd
písomnom výzvou zo dňa 24. 01. 2011 vyzval rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu.
Písomnosťou doručenou súdu dňa 31. 01. 2011 oprávnený požiadal o predloženie spisového materiálu.
Podaním doručeným súdu 18. 02. 2011 oprávnený predložil požadované písomnosti. Uznesením
Okresného súdu Lipovský Mikuláš zo dňa 24. 05. 2011 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietnutá. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 06. 2011. Dôvodom bola skutočnosť,

že exekučný titul priznával zákonom nedovolené plnenie.
V súlade s ustanovením § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“ súd rozhodol aj
v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu žalobcu (advokáta), ktorí boli na súdne
pojednávanie riadne predvolaní. Žalovaný požiadal o ospravedlnenie neúčasti, z dôvodu zachovaniahospodárnosti konania. Žalobca a jeho právny zástupca napriek nezrušeniu súdneho pojednávania sa
na súdne pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili. Súd rozhodol prihliadajúc na obsah spisu a
doposiaľ vykonané dôkazy, keďže preukázaný skutkový stav umožňoval vydať meritórne rozhodnutie a

nebol zistený vážny dôvod odročenia súdneho pojednávania.
Citujúc ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31. 12. 2012 („ďalej len „zákona č. 514/2003
Z. z.“), § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučný poriadok/ o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 01. 06. 2010 (ďalej len „Exekučného

poriadku“) a § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení od 01. 06. 2011 a § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka súd žalobu zamietol, keď vykonaným dokazovaním nebola preukázaná jej dôvodnosť.
Žalobca podľa súdu nepreukázal predovšetkým naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného
vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie
exekučným súdom po dobu viac ako 193 dní nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisového
materiálu bolo jednoznačne preukázané, že došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenia poverenia na

vykonanie exekúcie po uplynutí 127 dní. Dôvodom bola potreba predloženia rozhodcovského spisového
materiálu. Predovšetkým považoval za potrebné zdôrazniť, že došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v plnom rozsahu. S poukazom na uvedené žalobca ako oprávnený
inicioval exekučné konanie nedôvodne, v dôsledku čoho bolo potrebné vyhodnotiť aj plynutie lehôt
(keďže návrh na vykonanie exekúcie nemal byť podaný). Z platnej právnej úpravy vyplýva, že 15-

dňová lehota stanovená zákonom sa vzťahuje len na pozitívny výrok o žiadosti súdneho exekútora
(ak súd nezistí rozpor v žiadosti, písomne poverí exekútora), nie na negatívny výrok o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, k čomu došlo v tomto prípade. Okrem toho podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (v danom
prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora) sa nepovažuje

automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 odsek 1 Dohovoru. Môže
byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie skončilo v primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko, séria
A č. 213). Za potrebné považoval uviesť, že poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie

konania a uplynutie času v trvaní 127 dní mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti celého
konania. Žalobca však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročením lehoty
na vydanie poverenia o 127 dní, keďže v žalobe tvrdil nevydanie poverenia po dobu dlhšiu ako 193 dní.
Tým bol vyvrátený samotný skutkový základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku
čoho bola preukázaná bezúspešnosť žaloby.

Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovaného na vznik škody nebol daný
žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalších atribútom
zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie vymedzené
žalovaným). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len
v prípade preukázaného základu nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k uplynutiu zákonom

stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p.“). Z dôvodu, že žalovaný náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu nevyplývala, súd
rozhodol tak, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. - rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol:
Pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v prítomnosti žalovaného
(správne malo byť uvedené žalobcu - poznámka odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu

postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., preto že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie
nedostavil, tak poukazuje na to, že podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu súdu návrh
na zrušenie pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v návrhu oznámené
skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania arozhodovania vo veci. Na základe týchto skutočností mal súd postupovať podľa ust. § 15 O. s. p. a
predložiť vec na rozhodnutie predsedovi súdu, a ten vzhľadom na ust. § 12 O. s. p. mal predložiť vec na
rozhodnutie o jej pridelení inému súdu. Žalobcovi však nebolo vôbec predložené rozhodnutie o vylúčení,

resp. o nevylúčení sudcov okresného súdu. V prípade nevylúčenia sudcov, by sa bol bránil ochrany
svojich práv na prejednanie veci pred zákonným sudcom sťažnosťou na ústavnom súde. Bez vydania
akéhokoľvek rozhodnutia, bola však možnosť obrany voči prejednaniu veci pred zákonným sudcom
odňatá a celkom zmarená. Aj táto okolnosť svedčí, že jeho tvrdenia o vylúčení sudcov súdu, ktorý
spôsobil navrhovateľovi škodu, ktorej náhrady sa domáha v tomto konaní sú relevantné a opodstatnené

a všetci sudcovia tohto súdu majú byť z konania a rozhodovania vylúčení. Žalobca teda riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
žalobcu. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej žalobca uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu
tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Je tiež

v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie.
Súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie,

keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Vychádzajúc z mylného skutkového stavu súd bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti
žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom

na nestrannom súde.
Žalobca tiež tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva

žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napríklad žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní
jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a

nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný postup exekučného
súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musel
preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom
rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Záver súdu,
že exekučný súd konal priebežne a bez zbytočných prieťahov z vykonaného dokazovania nevyplýva,

práve naopak, prieťahy sú z vykonaného dokazovania zrejmé.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:

Preskúmanímvecipodľaodvolaciehosúduokresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanie,pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V

odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 9 spisu). Okrem toho z obsahu
spisu okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 10NcC/27/2013-15 zo dňa 30.
01. 2013 nevylúčil JUDr. Gabrielu Briškovú z prejednávania a rozhodovania veci aktuálne vedenej na

Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 7C/219/2012. Vo veci tak konala sudkyňa, u ktorej neboli
zistené subjektívne ani objektívne hľadiská na naplnenie predpokladov v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi
zjavnebrániarozhodnúťvsúladesozákonom,objektívne,nezaujatoaspravodlivo.Samotnýsubjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatéhorozhodovania.Dôvodnavylúčeniesudcunezakladáaniskutočnosť,žesudcamáprejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr.
uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť žalovaného na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju
funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Žalobca v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - riadne a včas požiadal o zrušenie
(odročenie) pojednávania z dôležitého dôvodu, - nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal, ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 17. 12. 2013 o 8.30 hod. pojednávanie.
Predvolanie doručil žalobcovi a jeho splnomocnenému zástupcovi dňa 09. 12. 2013 ako i žalovanému.
Dňa 16. 12. 2013 došlo súdu vyjadrenie žalovaného k žalobe. Žalovaný požiadal o ospravedlnenie
neúčastizdôvoduzachovaniahospodárnostikonania.Žalobcaajehosplnomocnenýzástupca(advokát)

sa na súdne pojednávanie neustanovili bez návrhu na odročenie súdneho pojednávania a bez
ospravedlnenia. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že riadne a včas požiadal o zrušenie (odročenie)
pojednávania z dôležitého dôvodu. Okresný súd preto správne postupoval keď v zmysle ust. § 101 ods.
2 O. s. p. rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania prihliadajúc pritom na obsah spisu a doposiaľvykonané dôkazy, keďže preukázaný skutkový stav umožňoval vydať meritórne rozhodnutie a nebol
zistenývážnydôvododročeniasúdnehopojednávania.Žalobcaajehosplnomocnenýzástupca,ktoríboli
na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa

tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili
možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods.
2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu
k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie

navrhnuté samotným žalobcom (č. l. 2 p.v. spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 6Er/43/2011), ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

VzhľadomnauvedenéneexistovalpodľaodvolaciehosúdudôvodprevylúčeniezákonnejsudkyneJUDr.
Gabriely Briškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený
sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom

rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať
pred súdom.

Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
zákonomstanovenálehotanavydaniepoverenianeboladodržaná.Tvrdeniežalobcuotom,žeožiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 193 dní sa však ukázalo ako
nepravdivé. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činností Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS
86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno

automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej
predĺžení. Preto je nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil
v tomto konaní aj okresný súd. Keďže nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) nebol dôvod zaoberať sa ďalšími
atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .