Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/212/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226213
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226213.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v spore žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598,
právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421,
proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 14C/372/2012-100 zo dňa 06. mája
2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 Eur. Žalovanému náhradu
trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 63Er/590/2007,
ktorý spočíval v tom, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol exekučný súd v

zákonnej lehote napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Poukázal na § 44 ods. 7,8 Exekučného poriadku
účinného v čase podania návrhu. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. V tomto období žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie

a správu informačného systému sumu 40 Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
exekútorom sumu 50 Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu,
poštových a telekomunikačných výdajov vo výške 15 Eur, spolu 175 Eur. Náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch požadoval žalobca z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie
v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca si uplatňoval primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky v priemernej

výške 663,88 Eur/rok, čo je 55,32 Eur za mesiac. Podľa § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobca písomne
požiadal o predbežné prerokovanie náhradu na náhradu škody. Do podania žaloby žalovaný pozitívne
nereagoval. Žiadal aj náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 14C/372/2012-32 zodňa 17.07.2013 žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne
ako súd odvolací uznesením
č.k. 4Co/719/2013-56 zo dňa 23.06.2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu

na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Účastníci sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne
a včas predvolaní. Žalovaný neúčasť neospravedlnil a nežiadal odročiť pojednávanie. Žalobca žiadal
pojednávanie zrušiť z dôvodu opätovne vznesenej námietky zaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne a
domáhal sa prerušenia konania z dôvodu iných prebiehajúcich sporov. Súd prvej inštancie tieto dôvody
neuznal za relevantné pre prerušenie konania, pričom na námietku zaujatosti totožného obsahu, o ktorej

už bolo právoplatne rozhodnuté neprihliadol a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodol
samostatným uznesením. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti
účastníkov konania podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Pred vynesením rozsudku vo veci samej riadne
poučil o povinnosti navrhnúť a označiť dôkazy podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pri rozhodnutí prihliadol na
obsah spisu a zohľadnil všetky účastníkmi predložené, navrhnuté a vykonané dôkazy. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie zistil, dňa 21.03.2007 podala súdna exekútorka JUDr. Viera Kučerová

na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávneného(žalobcu)
proti povinnému Z.. Okresný súd Trenčíne dňa 23.05.2007 poveril exekútorku vykonaním exekúcie.
Dňa 06.09.2010 oprávnený - žalobca požiadal súd prvej inštancie o zmenu súdneho exekútora, o
ktorom rozhodol exekučný súd uznesením č.k. 63Er/590/2007-11 zo dňa 22.11.2010 tak, že návrhu na
zmenu súdneho exekútora vyhovel. Od podania žiadosti o zmenu exekútora dňa 06.09.2010 do vydania

rozhodnutia o jeho zmene dňa 22.11.2010 exekučným súdom uplynula doba 73 a po odpočítaní 30-
dňovej lehoty doba 43 dní. Za aplikácie § 44 ods. 8 Ex. poriadku platného v čase podania návrhu (od
31.05.2010 do 31.05.2011), § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 druhá veta, ods. 2 a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobnú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Pokiaľ ide o posúdenie

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín v danej veci, ktoré by malo spočívať
všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho exekútora, súd prvej
inštancie konštatoval, že všeobecný súd môže pristúpiť
k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak
o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym

z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na
prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,
že sa porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Žalobca sa domáhal

aj náhrady skutočnej škody vo výške 175 Eur, spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a v
nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania. Žalobca však nepreukázal žiadnym dôkazom výšku
skutočných nákladov, ktoré mu vznikli za 43 dní, nepredložil žiadne urgencie, ktoré boli súdu zaslané a
dôkazyovynaložení požadovanejsumy.Vdanomprípadenebolasplnenázákonnápodmienkapríčinnej
súvislostimedzivzniknutouškodouakonanímexekučnéhosúdu,pretoženutnosťspravovaťpohľadávku

oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu dlhu
formou exekúcie. Do rozhodnutia o zmene exekútora bol oprávnený vymáhať pohľadávku pôvodný
exekútor. Z týchto dôvodu súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo preukázané, že vo vyššie uvedenej exekučnej veci došlo
k porušeniu zákona oneskoreným rozhodnutím o zmene exekútora. Avšak súd prvej inštancie je toho

názoru, že vzhľadom na dobu omeškania nestačí iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie
sú dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, s prihliadnutím na dôvody uvedené
v § 17 ods. 3 cit.zák.. Z priebehu exekučného konania je zrejmé, že žalobca by ani pri včasnom vydaní
rozhodnutia o zmene exekútora nebol pri vymáhaní pohľadávky dosiahol jej urýchlené vymoženie. V
konaní nebolo preukázané, že by povinný subjekt zanikol, resp. by došlo k strate kontaktu s ním alebo

jeho nemajetnosti v dôsledku oneskoreného rozhodnutia o zmene exekútora, pretože pôvodne poverený
exekútor mohol naďalej v exekúcii povinného pokračovať. Exekučné konanie prebiehalo od 02.03.2007
a do rozhodnutia súdu o zmene exekútora pohľadávka nebola vymožená pre zjavnú insolvenciu dlžníka
a nie pre oneskorené súdne rozhodnutie. Preto súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti náhrady
nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému

žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania neuplatnil.

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonnejlehote,eštezaúčinnostiO.s.p.odvolaniežalobca
z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sapostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p.), rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§
205a) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd

prvej inštancie nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvej inštancie spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným

súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom
konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť
(§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo
veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej

republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu.
Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné

rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. platného v čase rozhodovania, proti ktorému pripustil odvolanie a toto
odvolanie žalobca podal. V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie súdu prvej inštancie, kedy predbehol vydaním

konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť
konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam
žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré
súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k

porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia
spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany
možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa
so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo
na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého
rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v

danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho
úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvej
inštancie, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie podľa vtedy platného § 153b O.s.p.. Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku
škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny úradný postup

mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej posudkom.
V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik škody a
jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvej inštancie nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutieo nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné
chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec
tomuto súdu na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470 ods. 1

CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v celom rozsahu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak
rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil správne v súlade so zásadami uvedenými, v tom čase platnom ustanovení § 132 O.s.p,

zodpovedajúcemu ust. § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenia č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a Exekučného poriadku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade
s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

9. Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvej
inštancie aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným

sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním
súd prvej inštancie predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil túto
námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o

procesnomnávrhuúčastníkakonaniaaniejerozhodnutímvovecisamej.Ajvprípade,žebysasúdprvej
inštancie s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvej inštancie o návrhu žalobcu na prerušenie konania samostatným
uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie.

10. V ustanovení § 14 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktoré ustanovenie
bolo prevzaté a len formulačne upravené do ust. § 49 CSP, sú upravené podmienky, ktorých splnenie
má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania
sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že

napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vydal vylúčený sudca, predstavoval samostatný odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. platného v čase podania
odvolania. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či
prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadenýsúd. Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Miline Jánoškovej. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd
uznesením č.k. 19NcC/209/2012-9 zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že táto sudkyňa nie je z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčená. Otázkou vylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci sa ako odvolacím dôvodom odvolací súd už zaoberal v predchádzajúcom odvolacom konaní
sp.zn. 4Co719/2013, v ktorom svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil. Odvolací súd preskúmaním
dôvodnosti uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného
sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín nebola JUDr. Milina Jánošková zákonnou sudkyňou.
Odvolací súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a
takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na
pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že
súd prvej inštancie svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody

na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu
k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z
týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

11. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 06.05.2015, na ktorom

vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu.

12. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu inštancie konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedal
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania. Ten riadne doručil žalobu
žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Žalovaný sa k žalobe žalobcu nevyjadril.

Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd písomne a toto doručil právnemu zástupcovi
žalobcu a žalovanému. Predvolanie na pojednávanie prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný
v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil,
ani nežiadal o odročenie pojednávania. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti ospravedlnil, navrhol
zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrh na prerušenie konania. Odvolací súd

konštatuje, že súd prvej inštancie pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 06.05.2015
splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov konania.

13. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súd prvej inštancie okrem iného namietal, že nemal možnosť

vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre

úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

14. Odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a oboznámil na pojednávaní. V tomto smere nie

je tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie pri
zachovaní zákonnej lehoty na jeho prípravu po splnení všetkých procesných povinností. Na strane
právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvej inštancie povinný
pojednávanie zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca
žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19NcC/209/2012-9 zo dňa 17.10.2012

o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 14.11.2012 a uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4Co/719/2013-56 zo dňa 23.07.2014 prevzal právny zástupca žalobcu
dňa 04.09.2014. Tieto vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvej inštancie
záväzné a tento súd bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať, aj napriek tomu, že žalobca
podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo. V čase pojednávania teda na strane žalobcu a ani jeho
právneho zástupcu neexistoval dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. umožňovalo súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania
alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konaniaalebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročeniepojednávania.Dôležitýdôvod,prepovahuktoréhosanemôžepojednávaniazúčastniťsamusí

týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlniteľnosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvej inštancie umožnil sporovým stranám zúčastniť
sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým

dôkazom, ktoré sa vykonali, vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,
vyhodnotil postup tohto súdu ako správny. Zo skutočností a postupov súdu prvej inštancie v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v
neprítomnosti účastníkov konania súd prvej inštancie neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom vyhodnotil odvolací súd ako

nedôvodnú.

15. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť. V sporových
konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom
rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný

inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné
skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od
účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na
preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má strana sporu dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný
prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí uviesť a

následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi stranami
sporu. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej
podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať

poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť
štátu.

16. Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc z jeho

jednotlivých ustanovení predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje
dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za
škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná
povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín

v konaní sp.zn. 63Er/590/2007. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Na
preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval
ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným Z. pre

vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere
č. XXXXXXX (EX 4941/2011). V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie
rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a bez zbytočných prieťahov,
je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní

(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca
nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou
a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa
stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

17. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní určuje Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovaťo porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru
Ústavného súdu SR (I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval

takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

18. Rovnako odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o tom, že by odôvodnenie napadnutého
rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené § 157 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016, najmä že
súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým odstupom od
podania žiadosti o zmenu exekútora nepredstavuje nesprávny úradný postup, spočívajúci v zbytočných
prieťahoch v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvej inštancie

sa podrobne zaoberal časovou následnosťou úkonov v exekučnej veci. Pokiaľ ide o konštatovanie
prieťahov,taksúdprvejinštanciepodrobnevyložil,zakéhodôvodučasovérozdielynemoholposudzovať
ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup súdu prvej inštancie, s čím sa aj odvolací súd stotožňuje.

19. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

20. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003

Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

21. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa
17.01.2014, ktorý predložil žalobca.

22. V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia
o návrhu na zmenu súdneho exekútora exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných

prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní
(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca
nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo
v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené a boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody

žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.
Je potrebné poukázať na skutočnosť, že v priebehu exekúcie, keď bol podaný návrh na zmenu
exekútora, k žiadnej škode nemohlo dôjsť napriek tomu, že súd prvej inštancie rozhodol o zmene
exekútora až po zákonom stanovenej
30- dňovej lehote, pretože pôvodný exekútor mal ešte stále udelené poverenie a oprávnenie, ako aj

povinnosť vykonávať úkony exekučného konanie smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného.

23. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom
prvej inštancie nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,

ktoré vykonal súd tento súd v súlade s príslušnými ustanoveniami vtedy platného Občianskeho súdneho
poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a
predkladať dôkazy a na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

24.Odvolacísúdpoukazujenato,ženiektoréodvolaciehodôvodysavôbecnetýkajúprejednávanejveci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskejrepubliky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvej inštancie,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvej inštancie v danej veci.

25. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o

náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného
do 30.06.2016), vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu,
ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného.

26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016 vo zvyšnej časti potvrdil.

27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto mu
ich odvolací súd nepriznal.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).