Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/360/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5606203215
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5606203215.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcov: 1/ A. U.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., A. XXXX, P. X. č. XX, XXXX Z., Maďarská republika, 2/ M. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. A. Q. XX, Z., Maďarská republika, obaja zastúpení splnomocneným zástupcom
JUDr. Ladislavom Pirovitsom, advokátom so sídlom G. Y., ul. Ľ. S. č. XX, proti žalovaným: 1/ I. D., rod. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F., ul. V. N. č. XXXX/XX, 2/ O. U., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XXX/
X, U. O. - A. (právna nástupkyňa žalovanej O. O., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX), 3/ Ing.
L. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. O., ul. J. M. č. XXXX/X, (žalovaní 1/ a 3/ právni nástupcovia pôvodnej

žalovanej S. S., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX), 4/ V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., ul. C. č.
X, 5/ Pharm. Dr. R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. L. - F., ul. F. č. XXXX/XX, 6/ R. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. L. - F., ul. C. č. XXXX/XX, 7/ MUDr. S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., ul. R. č. XXXX, Česká
republika, 8/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., ul. Z. č. XX, 9/ O. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., A. Y. č.
X, žalovaní 4/-9/ zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Jiřím Martausom, advokátom so sídlom U.
O., ul. M. A. č. XXX/XX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 4C/95/2006-595 zo dňa 29. septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaní 1/ - 9/ majú voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 4C/95/2006-595 zo dňa 29.09.2016 žalobu zamietol
(výrok I.). Žalovaným priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej len „žalobcovia“) sa pôvodne domáhali určenia,
že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi H. F., nar. XX.XX.XXXX, zomretého dňa
XX.XX.XXXX a po poručiteľke Dr. F. H., rod M. P., nar. XX.XX.XXXX, zomretej dňa XX.XX.XXXX. V

priebehu konania došlo k zmene v katastri nehnuteľností v dôsledku čoho žalobcovia opätovne zmenili
žalobuoprípustnostičohorozhodolsúduznesenímč.k.4C/995/2006-492zodňa15.06.2015tak,žesúd
určuje, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX k. ú. W. W. ako zastavané plochy a nádvoria vo výmere
83 m2, parc. registra KN-C č. 2957/9, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 367 m2, parc. registra
KN-C č. 2957/10, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 41 m2, parc. registra KN-C č. 2957/204,
ostatné plochy vo výmere 732 m2, parc. registra KN-C č. 2957/205, ostatné plochy vo výmere 5458 m2,
parc. registra KN-C č. 2957/207, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 11 m2, parc. registra KN-C č.

2957/210 a trvalé trávne porasty o výmere 15 m2, parc. registra KN-C č. 2957/213 na LV č. XXX k. ú.
W. W. ako lesné pozemky vo výmere 1091 m2, parc. registra KN-E č. 300/22; na LV č. XXX k. ú. W.
W. ako ostatné plochy o výmere 4810 m2, parc. registra KN-C č. 2957/203, lesné pozemky vo výmere
361486 m2, parc. registra KN-E č. 300/921 a lesné pozemky vo výmere 112045 m2, parc. registra KN-E č. 326/21 v podiele podľa pozemno-knižnej vložky č. XXX v k. ú. W. pod B5d 22/75-ín k celku patria
do dedičstva po poručiteľke Dr. F. H., rod. M. P., nar. XX.XX.XXXX a zomr. XX.XX.XXXX právom neb.
poručiteľa H. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX.

Po poslednom zrušení rozhodnutia odvolacím súdom zostalo podľa súdu sporné to, či došlo k odňatiu
vlastníctva právnym predchodcom žalobcov zákonne a v nadväznosti na to sa vysporiadať aj s otázkou
platnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti.
Medzi stranami nebolo sporné to, že rozhodnutím konfikačnej komisie zo dňa 05.09.1946 došlo ku
konfiškácii sporných nehnuteľností, ktorých spoluvlastníkom bol právny predchodca žalobcov. V zmysle

záverov Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 4Cdo/123/2003 zo dňa 01.07.2005, na ktorý poukázal
odvolací súd, nebol okresný súd oprávnený skúmať vecnú správnosť rozhodnutia konfiškačnej komisie,
ale bolo potrebné skúmať to, či nejde o nulitný akt a či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť. Vychádzajúc z ust. § 1 ods. 7 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a
urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, súd konštatoval, že o konfiškácii

majetku rozhodla komisia s právomocou zverenou týmto ustanovením. Nulitným aktom je pritom akt,
ktorý nebol vydaný oprávnenou osobou z moci zverenou mu právnym predpisom, čiže orgánom
bez právomoci konať a rozhodovať v tej ktorej veci. Len konfiškačná komisia mohla rozhodnúť o
konfiškácii, resp. o vylúčení konfiškácie majetku. Skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie
nie je nulitným aktom nakoniec preukazuje aj tá skutočnosť, že z tohto rozhodnutia vychádzalo aj

Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, zriadené nariadením č. 1/1945 Sb. n. SNR o
zriadení ústredných úradov (čomu dnes zodpovedá ministerstvo), vo svojej zápisnici zo dňa 05.11.1948
(bod 11 odôvodnenia - Zo zápisnice Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia „B“
zo dňa 05.11.1948 vyplýva, že bol odovzdaný lesný majetok do držby a úžitku „Skupine byv. urb. M. W.
a spol. v W.“, ktorý bol rozhodnutím Konfiškačnej komisie v U. Z. O. skonfiškovaný podľa nariadenia č.

104/1945 Sb. n. SNR v znení vyhlášky č. 1/1948 Sb. n. SNR zo dňa 05.09.1948, č. Kom: 378/48-II/XII
a kom: 380/46-II/XIII). Pre úplnosť súd uviedol, že rozhodnutie konfiškačnej komisie by bolo nulitným
aktom aj v prípade, ak by bolo síce vydané orgánom s právomocou, ale bolo by adresované osobe,
ktorá v tom čase už nežila (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/21/2000), avšak v prejednávanej veci nejde
o tento prípad. Z ust. § 1 ods. 10 nariadenia vyplýva, že rozhodnutie konfiškačnej komisie malo len

deklaratórnu povahu a ku konfiškácii v prospech štátu došlo dňom nadobudnutia účinnosti spomínaného
nariadenia. Zo žiadneho ustanovenia tohto nariadenia zároveň nevyplýva povinnosť komisie doručovať
svoje rozhodnutie vlastníkom. Prípadné nedoručenie rozhodnutia konfiškačnej komisie osobe, ktorej sa
týka, nemá za následok ničotnosť, nulitu konfiškačného rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietky žalobcov,
že rozhodnutie konfiškačnej komisie je neurčité a nevykonateľné, nakoľko v ňom nie je vymedzený

rozsah majetku, súd poukázal na to, že Dekrétom prezidenta republiky č. 108/1945 Sb. bola vyslovená
všeobecná zásada, že za konfiškovaný majetok treba považovať celý majetok osoby, a preto nebolo
potrebné označovať konkrétne nehnuteľnosti podľa pozemno-knižného stavu (bod 22).
Konfiškácia majetku právneho predchodcu žalobcov nebola zapísaná v pozemkovej knihe. Do
31.12.1950,t.j.ajvčasepredmetnejkonfiškácie,savlastníctvonehnuteľnostízapisovalodopozemkovej

knihy. Právny poriadok v tom čase poznal dva druhy pozemkovo-knižných zápisov a bol vklad
(intabulácia) a záznam (prenotácia). Vklad do pozemkovej knihy mal konštitutívny charakter, čiže
vkladom právo vznikalo alebo zanikalo. Vlastníkom mohol byť teda spravidla len ten, kto bol v
pozemkovej knihe za vlastníka zapísaný. Z tohto všeobecného pravidla však existovali výnimky pri
vydržaní, dedení, dražbe a nadobudnutí nehnuteľnosti mocenským aktom (bližšie v Nástin súkromného

práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, II. prepracované vydanie Doc. Dr. Vladimír Fajnor
a Dr. Adolf Záturecký). V prejednávanej veci teda súd konštatoval, že aj napriek tomu, že konfiškácia
nebola zapísaná do pozemkovej knihy, vlastníctvo ku konfiškovaným nehnuteľnostiam došlo na základe
mocenského aktu, t. j. nariadenia Slovenskej národnej rady, na štát (bod 23).
Podľa súdu dedičstvo sa nadobúda okamihom smrti, ktorá skutočnosť je rozhodujúca pre určenie

predmetu dedičstva ako aj určenie okruhu dedičov. Pre zistenie poručiteľovho majetku je rozhodujúci
stav, aký tu bol v čase jeho smrti. Vzhľadom na predmet tohto konania bolo preto potrebné ustáliť, či
právnypredchodcažalobcovnebohýH.F.bolvčasesvojejsmrti,t.j.kXX.XX.XXXXvlastníkomsporných
nehnuteľností alebo nie. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že sporné nehnuteľnosti
boli skonfiškované a vlastníctvo k nim prešlo v roku 1945 na štát, pričom v konaní nebolo tvrdené

ani preukázané, že by v období od XX.XX.XXXX do smrti právneho predchodcu žalobcov tieto boli
prevedené späť na H. F., resp. na inú fyzickú osobu. Nakoľko nehnuteľnosti boli vo vlastníctve štátu, v
čase smrti nemohli patriť do dedičstva po ňom (bod 24).Bez ohľadu na vyššie uvedený záver bol súd podľa pokynu odvolacieho súdu povinný sa vysporiadať
aj s otázkou platnosti dohôd o vydaní nehnuteľností. Právomoc, ako aj miestna príslušnosť schvaľovať
tieto dohody prináležala Pozemkovému úradu Liptovský Mikuláš, ktorý pri rozhodovaní vychádzal z

ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku. Podľa § 4 ods. 1 tohto zákona mohlo dôjsť k vydaniu len tej pôdy, ktorá prešla na štát alebo
na iné právnické osoby v dobe od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.
Znamená to, že zákon č. 229/1991 Zb. vymedzuje časovo rozhodné obdobie, kedy mali byť vydané
rozhodnutia, na ktoré sa táto zákonná úprava vzťahuje a ktoré mohli byť za dodržania zákonných

podmienok konvalidované spôsobom stanoveným zákonom v prípade uplatnenia si nároku oprávnenými
osobami. Z vykonaného dokazovania nie je sporné, že konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred
25.02.1948, preto bola aplikácia tohto zákona absolútne vylúčená. Ako už súd uviedol, právomoc
schvaľovať predmetné dohody prináležala Pozemkovému úradu Liptovský Mikuláš, ktorého správne
rozhodnutia sú právoplatné a doposiaľ neboli zrušené, ani zmenené. Nakoľko nejde o nulitné akty, súd
nebol oprávnený mimo správneho súdnictva preskúmavať ich správnosť a zákonnosť (bod 25).

Pre úplnosť súd uviedol, že hoci je predmetom konania určenie spoluvlastníctva právneho predchodcu
žalobcu ku dňu jeho smrti z dôvodu účinkov ustanovených v § 217 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia, by aj v prípade záveru, že konfiškácia nebola zavŕšená a rozhodnutie konfiškačnej komisie
by bolo nulitným aktom, došlo k prekrytiu prípadného vlastníckeho práva v čase smrti H. F. vlastníckym

právom žalovaných titulom vydržania týchto nehnuteľností. S poukazom na právoplatné rozhodnutia
Pozemkového úradu Liptovský Mikuláš súd nemá pochybnosti o ich dobromyseľnom užívaní vecí ako
svojich vlastných, pričom táto držba nebola nikým rušená počas celej zákonnej vydržacej doby (bod 26).
O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovaným, ktorí mali plný úspech v
konaní, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Pri rozhodovaní súd posudzoval aj to, či nie sú

dané dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 C. s. p.), pre ktoré by úspešnej strane nebola priznaná
náhrada trov konania, avšak nevzhliadol dôvod na tento postup. O výške trov bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia prostredníctvom svojho splnomocneného

zástupcu.
Vytýkali súdu 1/, že neboli splnené procesné podmienky a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. a/, d/ C. s. p., napr. neúčinné
doručenie napadnutého rozsudku, 2/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 2 písm. e/ C. s. p.), /súd nezohľadnil všetky dôkazy a

nevykonal dokazovanie najmä k posúdeniu, či tzv. rozhodnutie o konfiškácii nie je paaktom“ a či došlo k
zavŕšeniu konfiškácie, keďže nezabezpečil kompletný spis týkajúci sa tejto konfiškácie, vrátane dôkazov
o doručovaní podľa rozdeľovníka, neposúdil náležite platnosť dohôd o vydaní/, 3/ súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s.
p.), keďže vykladá ich námietky vznesené počas konania svojsky a v rozpore s ich podaniami, 4/ doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, napr. celý
kompletný archivovaný materiál o konfiškácii, či k nej vôbec pri existencii rôznych rozhodnutí právne
účinne došlo, 5/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), keďže sa nevysporiadal s dôležitými a rozhodujúcimi skutočnosťami,
ustanoveniami zákona, navrhnutými dôkazmi a skutočnosťami uvedenými v zrušujúcom rozhodnutí

odvolacieho súdu, ako ani ich písomnými a aj ústnymi argumentáciami, 6/ súd nevyhodnotil existujúce
dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach a nepostupoval v
intenciách odvolacieho súdu v tom, že „vo veci bude potrebné vykonať spoľahlivé a úplné dokazovanie
zamerané na zisťovanie rozhodujúcich skutočností“, 7/ konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie
došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, znemožnil, aby uskutočnili im patriace procesné

práva v takej miere, že bol porušený spravodlivý proces, napadnuté rozhodnutie nedáva odpovede na
podstatné otázky a je nedostatočne odôvodnené.
K bodu 22. odôvodnenia rozhodnutia žalobcovia zdôrazňovali, že medzi stranami je sporné práve to,
či došlo k právne účinnej konfiškácii, resp. prechodu majetku na štát, pričom oni tvrdili, že k tomuto
nedošlo. Nesúhlasili s tým, že rozhodnutie konfiškačnej komisie malo len deklaratórnu povahu, ale podľa

nich iba zápis záznamom (prenotácia) do pozemkovej knihy mal len deklaratórny význam. Mali za to,
že osoba podliehajúca podmienkam zákona stratila majetok síce k 01.03.1945, ale iba za predpokladu,
že následne bolo vydané právoplatné konfiškačné rozhodnutie v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n.
SNR. Ani s tým nesúhlasili, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona (nariadenia) zároveň nevyplývalapovinnosť komisie doručovať svoje rozhodnutie vlastníkom. Opak vyplýva zo samotného zákona č.
104/1945 Sb. n. SNR, keďže zákon pripúšťa proti rozhodnutiu opravný prostriedok, ale nepripúšťa iba
sťažnosť na Najvyšší správny súd. Postupovalo sa pri konfiškácii z citovaného zákona, ale vzťahovali

sa na postup a rozhodnutie primerané ustanovenia Správneho poriadku. Ak nedošlo k doručovaniu v
každom prípade malo dôjsť aspoň k upovedomeniu dotknutých osôb. Z konfiškačného rozhodnutia, na
ktoré sa odvoláva súd nevyplýva ani zloženie komisie, ale v rozdeľovníku sú označené osoby, ktoré sa
upovedomujú o rozhodnutí. Keďže nie je zabezpečená kompletná dokumentácia z archívu, nie je možné
posúdiť ďalšie dôležité skutočnosti o zákonnosti odňatia majetku.

K bodu 23 odôvodnenia rozhodnutia žalobcovia uviedli, že skutočnosť, že existovali dva druhy pozemno-
knižných zápisov neznamená, že také závažné rozhodnutie ako konfiškačné rozhodnutie nemalo byť
zapísané v zmysle zák. č. 90/1947 do PK vložky. Poukazovanie súdom na „Nástin súkromného práva
platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, 2. prepracované vydanie doc. Dr. Vladimír Fajnor a
Dr. Adolf Záturecký je z obdobia roku 1935, a preto sa nevzťahuje ani sa netýka prechodu majetku
konfiškáciou na základe citovaného zákona, keďže spôsob zhabania majetku v období tvorby tejto

publikácie neexistoval. Je však nesporné, že zápis záznamom citovaného rozhodnutia o konfiškácii
majetku sa nenachádza v pozemkovej knihe.
Ku konštatovaniu súdu v bode 24 odôvodnenia rozhodnutia žalobcovia uviedli, že nie je v súlade so
skutkovým stavom a dôkazmi. V prípade, ak vlastník nestratil vlastníctvo k veci, nemá čo preukazovať.
Od samého začiatku tohto konania tvrdili opierajúc sa o dôkazy, že nehnuteľnosti pôvodne na mene ich

právneho predchodcu nikdy právne účinne neprešli na meno čsl. štátu ani na inú právnickú osobu, preto
nemohli byť ani predmetom vydania podľa zákona č. 229/1991 Zb. a ak platí to čo súd prvej inštancie
v bode 25. odôvodnenia rozsudku konštatuje, že aplikácia tohto zákona bola absolútne vylúčená, tak
potvrdzuje ich tvrdenie, keďže dohoda o vydaní v zmysle citovaného zákona a schválenie takejto dohody
v zmysle zákona, ktorého aplikácia bola absolútne vylúčená preukazuje absolútnu neplatnosť takejto

dohody pre rozpor so zákonom a následne ani jej schválenie nemôže mať právne účinky.
V rámci bodu I. označeného „Otázka vysporiadania sa s konfiškáciou - prechodom majetku na
štát“ mali žalobcovia za to, že podmienka prechodu na štát nebola splnená ani v súvislosti s
nehnuteľnosťami pôvodne zapísanými v pk. vl. č. XXX, XXX k.ú. W.. Nehnuteľnosti nikdy neboli na
mene Československého štátu ani konfiškácia nebola riadne zapísaná (zaznamenaná) na mieste a

spôsobom ako sa obvykle podľa právneho predpisu zapisovali v pozemkovej knihe. Poznámka v záhlaví
vložky a nie v časti A, B, C nie je riadnym zápisom ani poznámkou. Teda nebola zaznamenaná
konfiškácia podľa nariadenia č. 64/46 Sb. n. SNR, ale ani výkup podľa zák. č. 46/1948 Sb. n. SNR o
pozemkovej reforme. Obvykle podľa zákonného postupu sa na návrh Povereníctva pôdohospodárstva
adresovaného súdu poznačila najsamprv konfiškácia alebo nútený výkup a následne sa zapísalo

na základe rozhodnutia príslušného štátneho orgánu vlastnícke právo v prospech Československého
štátu a neskôr sa vyznačila aj správa k nehnuteľnostiam, zvyčajne v prospech príslušného národného
výboru alebo inej socialistickej organizácie. Konfiškácia majetku nastáva ex lege a tiež ex tunc,
ale nie však subconditione. Teda malo byť vydané rozhodnutie voči osobe, určité a zrozumiteľné,
nevzbudzujúce pochybnosti, že čo je predmetom a na základe tohto rozhodnutia po doručení (oznámení

-upovedomení,prípadnenaúradnejtabuli)apouplynutílehotynaopravnýprostriedok,aleborozhodnutí
o odvolaní došlo k zavŕšeniu konfiškácie ex tunc. Okresný súd napriek tomu, že mu bol zaslaný návrh
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia „B“ na vyznačenie konfiškácie pre účely
pozemkovej reformy, toto vyznačenie na patričnom mieste nikdy nevykonal a ani neskôr nedošlo k
zápisu (prenotácii) vlastníctva štátu a ani zápisu vykonávateľa správcu štátneho majetku podľa vyhlášky

o správe národného majetku.
Ďalej žalobcovia poukázali na viaceré rozdielne rozhodnutia ohľadom konfiškácie (- v návrhu
Povereníctva - pracovnej skupiny pre pozemkovú reformu v Turčianskom Svätom Martine,
adresovaného Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši číslo: 4773/1947 zo dňa 10.12.1947 sa uvádza
rozhodnutie Predsedníctva SNR v Bratislave z 11.07.1946 č. 26.990/1946-I/B; - podľa upovedomenia

Povereníctva z 11.07.1946 č. 2690/1946-I.B adresovaného ONV v Liptovskom Svätom Mikuláši, ako aj
ďalším orgánom Predsedníctvo SNR už 18.04.1946 rozhodlo; - rozhodnutie Konfiškačnej komisie v sídle
ONV v Liptovskom Mikuláši z 05.09.1946 číslo Kom.: 378/46-II/XII, ONV.: 16370/1946). Preto za daného
stavu vzniká iba otázka, ktoré rozhodnutie bolo záväzným, z ktorých ani jedno nebolo účastníkom
doručené ani oznámené, či môžu vedľa seba existovať rôzne rozhodnutia toho istého obsahu a ktoré

z nich za tohto stavu bolo platné a účinné. Rozhodujúce však je, že Predsedníctvo SNR podľa zák.
č. 104/1945 Sb. n. SNR nebolo oprávneným orgánom na rozhodnutie o konfiškácii, už aj preto ide o
„paakt“. Teda na základe tohto paaktu sa vyznačila iba v záhlaví pozemnoknižnej vložky konfiškácia.
Takýto stav pri administratívnom konaní vtedajší právny poriadok nepripúštal a bol nezákonný. Ďalšiesúdom citované rozhodnutie o konfiškácii však ani nebolo predložené na zápis. Nimi tvrdené skutočnosti
o nezavŕšení konfiškácie preukazuje aj korešpondencia medzi U. A. a H. F., z ktorých jednoznačne
vyplýva, že aj po roku 1948 pôvodní vlastníci nakladali so svojimi nehnuteľnosťami. Naviac obsah

korešpondencie vylučuje, že by pozemky boli odovzdané, resp. pridelené bývalým urbárnikom a chýbajú
aj prídelové listiny o pridelení poľnohospodárskej pôdy ako aj prídelová cena. Nie je vylúčené, že sa
začalo prídelom, ale nebol prídel právne ani fakticky dokončený.
Žalobcovia tiež vytýkali súdu, že sa náležite nevysporiadal s platnosťou dohôd a jednotlivé dohody
obsahovo ako ani kauzálne neposudzoval. Pokiaľ by malo byť pravdivé, že na predmetnú konfiškáciu

sa nevzťahuje, resp. je absolútne nepoužiteľný zákon č. 229/1991 Zb. a ako to konštatuje súd prvej
inštancie tak vydanie veci ako celok je neplatné pre rozpor so zákonom alebo z dôvodu obchádzania
zákona. Podľa žalobcov by bolo nemysliteľné, že by pri pochybnostiach prechodu majetku na štát a
pri neplatnosti dohody o vydaní veci z dôvodu rozporu so zákonom, obchádzania zákona a priečenia
sa dobrým mravom by majetok pôvodne vo vlastníctve ich právneho predchodcu nepatril do dedičstva
po poručiteľovi iba z dôvodu iného štátneho občianstva. Pri takomto výklade by došlo k tolerovaniu

protizákonného uzurpovania majetku patriaceho inému, iba z dôvodu iného štátneho občianstva. Bolo
by to okrem rozporu s dobrými mravmi aj v rozpore so zásadou rovnosti a nediskriminácie. Práve tieto
okolnosti preukazujú oprávnenosť žaloby o určenie, že veci patria do dedičstva po poručiteľoch, keďže
vydaním nehnuteľností iným osobám neprávom, už takejto žalobe nebránili zákonné prekážky podľa
zákona č. 229/1991 Zb. V opačnom prípade by bol ohrozený inštitút práva vlastníctva.

Ďalej žalobcovia namietali, že konštatovanie súdu v bode 26 odôvodnenia rozhodnutia o vydržaní je v
absolútnom rozpore s právom ako aj inštitútom držby a vydržania.
Navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a ich žalobe vyhovieť podľa petitu žaloby alternatívne napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaní 1/ až 9/ sa k odvolaniu žalobcov 1/, 2/ písomne nevyjadrili.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

5. V preskúmavanej veci okresný súd žalobu žalobcov vo vzťahu k žalovaným 1/ - 9/ o určenie, že
označené nehnuteľnosti patria do dedičstva zamietol. Žalobcovia napadli rozsudok okresného súdu

odvolaním.

6. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
vecisazaoberallennámietkamižalobcovuvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie veci.

7.Žalobcoviavprvomradevodvolanínamietalineúčinnédoručenienapadnutéhorozsudku.Pochybenie
malo spočívať v tom, že v čase doručovania písomného vyhotovenia rozhodnutia súdom bolo
toto nesprávne doručované advokátovi JUDr. Ladislavovi Pirovitsovi, ktorému bol výkon advokácie

pozastavený a malo byť doručované jeho zástupcovi JUDr. Danielovi Adamčíkovi. Odvolací súd v konaní
sp. zn. 8Co/38/2017 mal zistené, že v čase doručovania písomného vyhotovenia rozhodnutia súdom
(29.09.2016) bolo toto nesprávne doručované advokátovi JUDr. Ladislavovi Pirovitsovi nakoľko malo byť
od19.08.2016doručovanéjehozástupcoviJUDr.DanieloviAdamčíkovi.Zatohtostavubolodoručovanie
vykonané okresným súdom neúčinné a nebolo možné s ním spájať právne účinky. Inak povedané, bolo

možné mať za to, že k doručeniu rozhodnutia doposiaľ nedošlo. Po písomnom pokyne odvolacieho
súdu č. k. 8Co/38/2017-637 zo dňa 12.09.2017 okresný súd doručil rozhodnutie opäť JUDr. Ladislavovi
Pirovitsovi, ktorému bol od 08.12.2016 obnovený výkon advokácie a zo strany menovaného bolo podané
odvolanie proti rozsudku okresného súdu.

8. Ďalej žalobcovia z procesného hľadiska poukazovali na to, že ich stanovisko z 23.09.2016 nebolo
žalovanýmnapojednávanídňa29.09.2016postúpené.Odvolacísúdmalzistenéatozobsahuzápisnice
o pojednávaní (č. l. 593 p. v. spisu), že súd na pojednávaní oboznámil podstatný obsah stanoviska
žalobcov a preto podľa jeho názoru k pochybeniu nedošlo.9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru,žeokresnýsúdvprejednávanejveciourčenie,žeoznačenénehnuteľnostipatriadodedičstvapo

poručiteľovi zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a prejednávanú vec aj vecne správne
posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust.
§ 220 ods. 2 C. s. p., odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov.
V podstatných bodoch na ne odkazuje.

10. Žalobcovia v odvolaní naďalej tvrdili, že k právne účinnej konfiškácii majetku ich právneho
predchodcu nedošlo. Mali za to, že osoba podliehajúca podmienkam zákona stratila majetok síce k
01.03.1945 ale iba za predpokladu, že následne bolo vydané právoplatné konfiškačné rozhodnutie
v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. Nesúhlasili s tým, že zo žiadneho ustanovenia tohto
zákona (nariadenia) zároveň nevyplývala povinnosť komisie doručovať svoje rozhodnutie vlastníkom.

Opak vyplýva zo samotného zákona č. 104/1945 Sb. n. SNR, keďže zákon pripúšťa proti rozhodnutiu
opravný prostriedok, ale nepripúšťa iba sťažnosť na Najvyšší správny súd. Ak nedošlo k doručovaniu,
v každom prípade malo dôjsť aspoň k upovedomeniu dotknutých osôb. Vytýkali súdu, že nakoľko nie
je zabezpečená kompletná dokumentácia z archívu, nie je možné posúdiť ďalšie dôležité skutočnosti
o zákonnosti odňatia majetku.

11. Základom prvej etapy pozemkovej reformy, ktorá sa najvýznamnejšie dotkla pôdy Nemcov a
Maďarov, bolo nariadenie Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb. n. SNR z 27.02.1945 o konfiškovaní a
urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa, ktoré nadobudlo účinnosť 1. marca 1945. Nariadenie SNR č. 104/1945 Sb. n.

z 23.08.1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,
ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa rozširovalo záber pôvodného nariadenia a prinieslo
aj niektoré zmeny. Konfiškačným orgánom podľa týchto nariadení bolo Predsedníctvo SNR, ktoré
rozhodovalo o spoločnom návrhu Povereníctva vnútra a Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy. Návrhy podávali miestne národné výbory. Zásadnou zmenou v konfiškácii majetku bolo

nariadenie č. 64/1946 Sb. n. SNR zo 14.05.1946, ktorým sa menilo a dopĺňalo nariadenie č. 104/1945
Sb. n. SNR. Nariadením sa podľa článku I. ods. 1 s okamžitou platnosťou konfiškoval poľnohospodársky
majetok všetkých obyvateľov maďarskej národnosti, bez ohľadu na štátnu príslušnosť a veľkosť majetku,
s výnimkou antifašistov.
Podľa § 1 nar. č. 104/1945 Sb. n., o tom, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či

maďarskej národnosti (ods. 5) alebo za zradcov alebo nepriateľov slovenského a českého národa
a Československej republiky (ods. 6), či účastinné a iné spoločnosti a právnické osoby spadajú
pod ustanovenia ods. 1 písm. d) alebo e), či možno pripustiť výnimky podľa ods. 3 alebo 4, ako
i o tom, či sú dané podmienky a či bola zachovaná zásada slušnosti podľa ods. 3a, rozhoduje
najneskôr do 30. júna 1948 konfiškačná komisia (v ďalšom texte: Komisia) (ods. 7). Stálymi členmi

Komisie sú: predseda, ktorého menuje Sbor povereníkov na návrh povereníka pre pôdohospodárstvo
a pozemkovú reformu, dvaja zástupcovia Povereníctva pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu
a dvaja zástupcovia Povereníctva pre veci vnútorné. Ďalšími členmi Komisie v jednotlivých okresoch
sú: všetci členovia rady príslušného okresného národného výboru (správnej komisie), po jednom
zástupcovi Jednotného sväzu slovenských roľníkov, Sväzu slovenských partizánov, Sväzu vojakov

Slovenského národného povstania, Sväzu protifašistických väzňov, Sväzu zahraničných vojakov a
okresnej roľníckej komisie. Zástupcu organizácií, uvedených v predošlej vete, vysiela príslušná okresná
odbočka, ak takej niet, príslušné ústredie. Komisia rozhoduje v sídle okresného národného výboru, v
obvode ktorého sa nachádza konfiškácii podliehajúci majetok. Predseda svoláva Komisiu podľa potreby.
Komisia je usnášania schopná za prítomnosti nadpolovičnej väčšiny členov a rozhoduje väčšinou hlasov

prítomných.Predsedanehlasuje,lenprirovnostihlasovrozhoduje.AkotejistejosoberozhodneKomisia
v rozličných okresoch rozdielne, o konfiškácii rozhodne s konečnou platnosťou Sbor povereníkov (ods.
8). Komisii pri výkone pôsobnosti podľa tohto nariadenia majú byť nápomocné všetky orgány štátnej
verejnej správy a ľudové súdy (ods. 9). Rozhodnutím Komisie alebo Sboru povereníkov považuje sa
majetok za skonfiškovaný podľa ods. 1, 2, 3 alebo 3a dňom 1. marca 1945. Proti tomuto rozhodnutiu

sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa (ods. 10).
Podľa § 1 ods. 1 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb., toto nařízení upravuje s výnimkami v něm
stanovenými řízení, které provádejí vo věcech, náležejicích do působností politických (státnich,
policejních) úřadu: 1/ Okresní úřady, státní policejní úřady, v městech so zvláštnym statutem magistráty(městské, obecné rady) v městech se zřízeným magistrátem městské, notářske úřady 2/ zemské úřady
3/ ústřední úřady. Podľa § 2 citovaného vládneho nariadenia pokud se v tomto nařízení mluví o úřade a z
jeho ustanovení se jinak nepodáva, je tím rozuměti úřad ( § 1 ods. 1), ktorý provádí řízení nebo jeho část.

Podľa § 5 citovaného vládneho nariadenia, politické úřady jsou prý príslušné ve všech věcech vnitřní
správy (čl. 1 zákona), které jsou nebo budou ním výslovně přikázaný anebo které nejsou nebo nebudou
zvláštnym předpisem zvěřeny úřadům jiným. Príslušnosť státnich policejných úřadů jest vymezená
zvláštními předpisy. Podľa § 6 citovaného vládního nařízení, je prý daná příslušnosť politických úřadů,
není však určeno, ktorý z nich je věcne příslušný, jsou v prvé stolici příslušné okresní úřady, v druhé

stolici zemské úřady.

12. Podľa odvolacieho súdu z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že o tom, ktoré osoby
je treba považovať za osoby „nemeckej či maďarskej národnosti alebo zradcov alebo nepriateľov
slovenského a českého národa a Československej republiky“ mali rozhodovať konfiškačné komisie.
O výnimkách a vyňatí poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie rozhodoval Zbor povereníkov.

Rozhodnutím konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov sa považoval majetok za skonfiškovaný
dňom nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia. Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny
súd sa nepripúšťala (§ 1 ods. 10). Ak potom konfiškačná komisia zriadená na tento účel podľa § 1
ods. 7, 8 nar. č. 104/1945 Sb. n. v znení čl. I. nar. č. 64/1946 Sb. n. SNR v spojení s § 1 ods. 1, § 2,
§ 5 a § 6 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. v sídle Okresného národného výboru v Liptovskom Sv.

Mikuláši dňa 05.09.1946 rozhodla (číslo: Kom: 378/46-II/XII, ONV.: 16370/146) o tom, že M. F., Dr. I.
F., H. F. (právny predchodca žalobcov) sú osobami, ktoré treba považovať podľa § 1 ods. 1 písm. b/
nar. č. 104/1945 Sb. n. v znení čl. I. nar. č. 64/1946 Sb. n. SNR za osoby maďarskej národnosti, ich
majetok sa považuje na základe tohto rozhodnutia podľa § 2 tohto nariadenia za skonfiškovaný ku dňu
1. marca 1945, s poučením, že podľa § 1 ods. 10 cit. nar. o tom, že sťažnosť na Najvyšší správny súd sa

nepripúšťa, niet žiadnej pochybnosti o tom, že uvedené rozhodnutie bolo vydané orgánom v správnom
konaní a vzťahujú sa naň ustanovenia v tom čase platného procesného predpisu, ktorým bolo vládne
nariadenie č. 8/1928 Sb. V predmetnom rozhodnutí je uvedený aj zoznam inštitúcií a osôb, ktoré sa
o tomto rozhodnutí upovedomujú, pričom pod poradovým číslom 16./ - 19./ sa upovedomujú vlastníci
konfiškovaných majetkov a konkrétne pod číslom 19./ H. F..

13. V ďalšej časti odvolania žalobcovia poukazovali na to, že ich nárokom dotknuté nehnuteľnosti nikdy
neboli na mene čsl. štátu, ani konfiškácia nebola riadne zapísaná spôsobom ako sa obvykle a podľa
vtedy platného právneho predpisu zapisovala záznamom (prenotácia) v pozemkovej knihe.
Na uvedenom mieste je potrebné zdôrazniť, že v minulom období sa z rôznych dôvodov z pozemkových

kníh nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou zapisovať
konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej vložky. Podľa § 3 ods. 1 č. 2 zákona č. 90/1947 Sb. n. SNR
o provedení knihovního pořádku stran konfiškovaného nepřátelského majetku a o úpravě některých
právních pomeru vzťahujícich se na přidelený majetek, navrhovati provedení knihovního pořádku
přísluší: u zemědělského majetku konfiskovaného podle nařízení č. 104/1945 Sb. n. SNR, ve znění

nařízení č. 64/1946 Sb. n. SNR, pověrenectvu zemědelství a pozemkové reformy. Z obsahu spisu súdu
prvej inštancie mal odvolací súd preukázané, že Okresnému súdu v Liptovskom Svätom Mikuláši bol
doručený návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia „B“ Pracovná skupina
pre pozemkovú reformu v Turčianskom Svätom Martine č. 4773/1947 zo dňa 10.12.1947 na poznačenie
konfiškácie podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenom č. 64/1946 Sb. n. SNR podľa

§ 5 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. v pozemkovej knihe kat. územia W. v zápisnici č. 745, 746 a 753
na nehnuteľnosti zapísané na meno M. F., Dr. I. F., H. F. a O. Y.. Návrh je evidovaný pod Čd 1834/47
(č.l. 348 spisu). Aj v pozemkovej vl. č. XXX kat. územie W. je vyznačené „Konfiškované podľa nar. č.
104/1945 Sb. n. SNR v znení nar. č. 64/1946 Sb. n. SNR s odkazom na Čd 1834/47. S poukazom na
uvedené zápisy v pozemkovej knihe svedčili o konfiškácii nehnuteľností.

14. Ďalej žalobcovia v odvolaní namietali, že súd sa náležite nevysporiadal a jednotlivé dohody o
vydaní nehnuteľností obsahovo ako ani kauzálne neposudzoval keďže aplikáciu zákona č. 229/1991 Zb.
považoval za vylúčenú nakoľko konfiškované rozhodnutie bolo vydané pred 25.02.1948.
Zákon č. 229/1991 Zb. o pôde je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s

ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových
krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu
osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku, v snahe zmierniť následky
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho alebo lesnéhomajetku v období rokov 1948 až 1989, s cieľom dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku
a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde
v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a

životného prostredia.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2015 z 24.06.2015 (R 32/2017) je potrebné
rešpektovať, že § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov obsahuje výslovné pravidlo ako postupovať
pri strate konfiškovaného majetku, a preto je potrebné akceptovať ten záver, že § 6 ods. 2 zákona

č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v
znení neskorších predpisov predstavuje prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre
prípady uvedené v § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Opačný výklad by bol v príkrom rozpore s ústavne
konformným výkladom na tak citlivú problematiku ako je nesporne problematika reštitučných konaní,
ako i v rozpore s právom na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd SR záver oprel

o znenie tretej vety odseku 2 ustanovenia § 6; práve zo spojenia“ pokiaľ tento majetok bol už pred
rozhodným obdobím pridelený“, vyplýva nárok takých osôb na vydanie aj v prípade, keď konfiškačné
rozhodnutie bolo vydané pred 25. februárom 1948. Uvedený záver je navyše podporený dôvodovou
správoukzákonuč.186/1993Z.z.,ktorýmsamenilzákonč.229/1991Zb.avktorejsauvádza:„...Druhá
veta § 6 ods. 2 doplnená zákonom č. 73/1992 Zb. prevzala rozšírenie vyňatia majetku z konfiškácie

podľa § 38 zákona č. 330/1991 Zb. s tou zmenou, že reštitučný nárok patrí oprávneným osobám aj vtedy,
ak nehnuteľnosti boli pridelené pred 25. februárom 1948. Ďalšom zmenou oproti § 38 zákona SNR č.
330/1991 Zb. bolo, že nehnuteľnosti možno vydať bez ohľadu na to, či rozhodnutie konfiškačnej komisie
alebo Zboru povereníkov bolo vydané pred alebo po rozhodnom období.
Aj napriek aplikácii zákona č. 229/1991 Zb. na konfiškované rozhodnutie vydané pred 25.02.1948 bolo

v danej veci potrebné poukázať na to, že u právneho predchodcu žalobcov ako občana Maďarskej
republiky nebola splnená podmienka štátneho občianstva ČSFR a jeho trvalého pobytu na jeho území
a preto by žalobcovia neboli oprávnenými osobami podľa zákona č. 229/1991 Zb. na uzavretie dohody
o vydaní nehnuteľností. Napokon okresný súd správne poukázal na to, že právomoc schvaľovať
predmetné dohody prináležala Pozemkovému úradu Liptovský Mikuláš, ktorého správne rozhodnutia sú

právoplatné a doposiaľ neboli zrušené ani zmenené a nakoľko nejde o nulitné akty, súd nebol oprávnený
mimo správneho súdnictva preskúmavať ich správnosť a zákonnosť.

15. Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po
poručiteľovi, a teda, že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne

legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. takouto osobou môže byť len ten,
kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom.

16. Pokiaľ ide o žalovanú 6/ R. Z. odvolací súd z listov vlastníctva č. XXX, XXX a XXX k. ú. W. W. (č.l.
656 - 662 spisu) mal zistené, že táto v čase rozhodovania nie je vedená ako podielová spoluvlastníčka

sporných nehnuteľností. Vzhľadom na to v predmetnom konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva nie je pasívne legitimovaná. Aj napriek uvedenému je však rozhodnutie okresného súdu prvej
inštancie, ktorým návrh žalobu zamietol a teda aj vo vzťahu k žalovanej 6/ R. Z. vecne správne aj keď
z iných právnych dôvodov.

17. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcov za dôvodné a rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania boli žalovaní 1/ - 9/ a to v celom rozsahu,

preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady týchto trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a

podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).