Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/602/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615204289
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615204289.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystricivexekučnejvecioprávnenéhoRapidlifeživotnápoisťovňa,a.s.,sosídlom
Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, proti povinnému R. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. S./
XX, XXX XX K. X, o vymoženie sumy 155,19 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
JurajomKovácsom,ExekútorskýúradsosídlomHviezdoslavova1,97901RimavskáSobota,podsp.zn.
EX 40/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 12Er/207/2015-19

zo dňa 18. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 12Er/207/2015-19 zo dňa 18. júna 2015 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec uznesením č.k. 12Er/207/2015-19 zo dňa 18. júna 2015 zamietol žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Juraja Kovácsa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 40/2015.

Naodôvodnenieokresnýsúduviedol,žeexekučnýmtitulomvpredmetnejvecijerozhodcovskýrozsudok
Arbitrážneho súdu so sídlom v Košiciach sp. zn. 3C/2918/2012 zo dňa 19.01.2012, ktorý bol vydaný
na základe Poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.10.2008, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú
Všeobecné poistné podmienky pre poistenie zjednávané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid,
a.s. (ďalej len „Všeobecné poistné podmienky“). Okresný súd zistil, že za poslednou XVII. častou
Všeobecných poistných podmienok sa nachádzajú Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k Poistnej

zmluve č. XXXXXXXXXX, v ktorých si zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku.

Poistnúzmluvuuzavretúmedziúčastníkmikonaniaokresnýsúdposúdilakospotrebiteľskúzmluvupodľa
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, keďže z predloženej zmluvy
nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom, ani že by pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.

Vychádzajúc z textu (formulárovej predtlače) zmluvy o Všeobecných poistných podmienok okresný
súd zistil, že povinný nemal možnosť tieto dojednanie ovplyvniť, mohol len túto časť zmluvy, v ktorej
sú obsiahnuté dve dojednania (okrem rozhodcovskej doložky aj dojednanie o ukončení poistenia
neuhradením poistného), nepodpísať. Len samotnú skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania
sú odčlenené od Všeobecných poistných podmienok nadpisom a že ich povinný osobitne podpísal v

ten istý deň, ako Všeobecné poistné podmienky, podľa názoru okresného súdu ešte neznamená, že
tieto osobitné zmluvné dojednania a v rámci nich bod 2, ako rozhodcovská doložka, boli individuálne
dojednané. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá určuje, že spory budú
riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná.

Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu

1 prílohy ku smernici Rady 93/13/EHS z apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách v tom, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporovzo zmluvy. Vychádzajúc z časti XV. Všeobecných poistných podmienok mal okresný súd za zrejmé, že
oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku
sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na ním zvolenom rozhodcovskom súde, ktorý sa spravidla

nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia
práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou aj napriek jej formálnemu zneniu
reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť od miesta konania, ako aj na
svojemajetkovéazárobkovépomerynemámožnosťrelevantnesaprotinávrhuzostranyžalobcubrániť.

Z uvedených dôvodov okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka vo Všeobecných
poistných podmienkach bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od
začiatku neplatnou v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania
zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho

zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť
riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku toho okresný súd považoval exekučný
titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcie. Preto okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho ústavného práva uvedeného

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež k porušeniu čl. 36 Listiny. Uviedol, že okresný súd si nad rámec
zákona z vlastnej iniciatívy zabezpečil listinné dôkazy (Všeobecné poistné podmienky s Osobitnými
zmluvnými dojednaniami), a to bez účasti oprávneného. Tieto vykonané dôkazy hodnotil a na ich základe
sformuloval skutkový a právny záver, pričom neumožnil oprávnenému sa k týmto skutkovým zisteniam
vyjadriť, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. K uvedenému na podporu poukázal na rozhodnutie

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013. Postupom exekučného súdu bolo
oprávnenému odňaté právo oprávneného na zákonného sudcu, pretože iba sudca je oprávnený vykonať
dokazovanie, avšak v prejednávanej veci vykonal dokazovanie a rozhodoval vyšší súdny úradník,
ktorého činnosť pozostávala nielen z preskúmavania podkladov podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ale aj z toho, že zhromaždil iné listinné dôkazy, a teda nanovo konštatoval skutkový stav, na podklade

vykonaného dokazovania. Vyšší súdny úradník tak prekročil svoje právomoci zverené mu zákonom č.
549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch.

Oprávnený vyjadril nesúhlas aj so záverom okresného súdu o neplatne dojednanej rozhodcovskej
doložke v spotrebiteľskej zmluve. Mal za to, že okresný súd aplikoval na nesprávne a neúplne

zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu, a preto vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s § 3 a 4 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovskom
konaní, pričom v čase jej uzavretia bolo možné v zmysle tohto zákona rozhodovať aj spotrebiteľské
veci. Dojednaním rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ s dodávateľom dohodli, že vzájomné spory
sa prejednajú najprv, a teda prednostne v rozhodcovskom konaní. V prípade, že by so skutkovými a

právnymi závermi rozhodcovského súdu nebola jedna zo zmluvných strán spokojná, môže sa žalobou o
zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu domáhať preskúmania jeho zákonnosti na všeobecnom súde.
Uvedená argumentácia je podporená rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-342/13 Szebestyéni, podľa
ktorého národný súd je povinný pri posudzovaní podmienky písmena q) Anexu Smernice 93/13/EHS
dôsledne verifikovať, či je záverom spornej klauzuly vylúčiť alebo sťažiť právo spotrebiteľa podať žalobu

alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd. Oprávnený uviedol, že v podmienkach
slovenskéhovnútroštátnehoporiadkuuvedenériešilÚstavnýsúdSRvuznesenísp.zn.IV.ÚS394/2012.
Oprávnený v súvislosti s namietanou nevyhnutnosťou tzv. eurokonformného výkladu spotrebiteľského
práva konštatoval, že Smernica nie je na zvrchovanom území Slovenskej republiky voči jej občanom
priamo zaväzujúca a jej priamy účinok nastáva len za predpokladu, že štát smernicu do svojho právneho

poriadku neaplikoval. Smernica zakladá právo občana, nie však jeho povinnosť a jedná sa o vertikálny
vzťah občan - štát. Jednotlivec sa ustanovení smerníc nemôže dovolávať voči inému jednotlivcovi. Aj
vzhľadom na uvedenú skutočnosť oprávnený považoval právny záver súdu, opierajúci sa o písm. q)
Anexu Smernice 93/13/EHS, za nesprávny.Kindividuálnostidojednaniarozhodcovskejdoložkyoprávnenýuviedol,žepoistnépodmienkyvzmysle§
788ods.3Občianskehozákonníkatvorianeoddeliteľnúsúčasťpoistnejzmluvy.Upravujúvšakmnožstvo

ustanovení, ktoré sa súčasťou poistného vzťahu stávajú vtedy, ak tak konkretizuje poistná zmluva.
Poistník svojim podpisom deklaruje prevzatie súvislého textu Všeobecných poistných podmienok a
ďalším samostatným podpisom v časti Osobitné zmluvné dojednania prejavil vôľu, aby bol spor s
poisťovňou prejednaný v rozhodcovskom konaní s odkazom na XV. časť Všeobecných poistných
podmienok. Zo znenia Všeobecných poistných podmienok a Osobitných zmluvných dojedaní je podľa

oprávneného zrejmé, že v tomto prípade išlo medzi účastníkmi o platne dojednanú rozhodcovskú
doložku, ktorá bola dojednaná individuálne.

Oprávnený ďalej namietal, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené. Za takýto dôkaz oprávnený označil Záznam o potrebách a požiadavkách
klienta, ktorý zaznamenáva a osvedčuje priebeh predzmluvného rokovania sprostredkovateľa poistenia

s občanom. Záznam preukazuje, že predzmluvné jednanie s občanom prebehlo v súlade so zákonom
č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovateľoch poistenia.

Uviedol, že súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale
lenrealizujúsvojeoprávnenievyplývajúcezozákona,atoustanovenie§44ods.2Exekučnéhoporiadku.

Exekučný súd je pritom oprávnený preskúmať, či rozhodcovský rozsudok má nedostatky uvedené v §
40 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Šetrenie materiálnej stránky
exekučného titulu nie sú exekučnému súdu zverené.

S poukazom na § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého je exekučný súd

oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok oprávnený uviedol, že z rozhodnutia exekučného
súdu nie je zrejmý obmedzený rozsah preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu - rozhodcovského rozhodnutia. Napriek tomu, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou
určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného
titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd tak v napadnutom uznesení činí, čo

treba odmietnuť, ako neprípustné. Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom formulovanými
požiadavkami.

Exekučný súd riadne nezdôvodnil svoje zistenia o tom, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský
vzťah, a že preto bolo potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva aj v rámci exekučného
konania, v ktorom je okruh účastníkov vymedzený v § 37 Exekučného poriadku, na základe akého
zákonného ustanovenia a akých dôkazov vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neplatnú, ako ani
okolnosti zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený považoval

absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia za porušenie jeho základného práva na spravodlivý súdny
proces a odňatie možnosti konať pred súdom. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, nie zmluva a predmetom exekučného súdu má byť len plnenie vyplývajúce z exekučného
titulu, ktoré v prejednávanej veci zaväzuje povinného na vrátenie dlhu s príslušenstvom, ktorý nik
nespochybnil. Z hľadiska § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní ide o vec rozhodnutú a z tohto

pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo exekučný súd k nerešpektovaniu tejto procesnej prekážky vedenia
konania. Z napadnutého uznesenia nie je zrejmé ani to, ako sa exekučný súd pri určení, že dojednanie
rozhodcovskejdoložkyvspotrebiteľskejzmluvejeneprimeranoupodmienkouvysporiadalspožiadavkou
preukázania naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p..

K odvolaniu vyjadrenie podané nebolo.

Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa odvolaniu
nemienila vyhovieť a vec podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vec prejednal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu, ako
vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 28.10.2008 Poistnú
zmluvu č. XXXXXXXXXX, neoddeliteľnou súčasťou ktorej sú aj Všeobecné poistné podmienky. Tieto v
XV. časti- „rozhodcovské konanie“ obsahujú rozhodcovskú doložku, z ktorej vyplýva, že „poisťovňa a

poistníksadohodli,ževšetkyvzájomnésporyaspornénárokyzpoisteniasarozhodnúvrozhodcovskom
konaní pred rozhodcovským súdom.“ Na základe tejto doložky podal oprávnený na rozhodcovský súd
žalobunarozhodcovskýsúd,ktorývydalrozhodcovskýrozsudok,predloženýoprávnenýmakoexekučný
titul, v ktorom bol povinný zaviazaný na zaplatenie 155,19 Eur a trovy rozhodcovského konania vo
výške 276,-- Eur. Podľa bodu 2 citovanej časti Všeobecných poistných podmienok, „pokiaľ poisťovňa

nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu,
resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k
prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný,
bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto Všeobecných poistných
podmienok.“ Podľa bodu 3 „rozhodcovskému konaniu podliehajú všetky spory medzi poisťovňou a
poistníkom, poisteným, oprávnenou osobou alebo ich právnymi nástupcami, najmä: ...“. Z okolností

uzatvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán Zmluvy (kde oprávnený vystupuje ako dodávateľ
a povinný ako spotrebiteľ) ako aj predmet činnosti oprávneného je zrejmé, že oprávnený - veriteľ pri
uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a predmetnú zmluvu uzatvoril s povinnou
ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Z formy Zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorú
oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane, z čoho jednoznačne vyplýva, že

ide o spotrebiteľskú zmluvu, a preto je nutné aplikovať na tento právny vzťah príslušné ustanovenia
Smernice a Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú
súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj
na judikatúru Súdneho dvora (ES), čl. 169 ods. 1 a čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 a prílohu Smernice. V súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho

zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv je potrebné uviesť, že aj keď sa neprijateľné podmienky
(§ 53 ods. 1 písm. k), r) Občianskeho zákonníka) v príkladnom výpočte v čase uzatvárania zmluvy
nenachádzali, ide o podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán.Priposudzovaníneprijateľnýchpodmienoksúdniejeviazanýichvýpočtomvzákone,pretožetento
je aj tak len exemplifikatívny. Rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Súd pri

posudzovanítakýchtovzťahovniejeviazanýlenObčianskymzákonníkom,aleajSmernicou.Jejpoužitie
sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý
spočíva v povinnosti konformného výkladu, t.j. výkladu prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho
súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho Smernicu. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 Sabine von Colson a 79/83 Harz, v

zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať, v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky
potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že Smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom
vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri
takomto výklade súd vychádza z prameňa ako celku s prihliadnutím na jeho ciele a zmysel.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu o neprijateľnej zmluvnej podmienke zakotvenej
do Všeobecných poistných podmienok zmluvy. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním
rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej
zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods.

l Občianskeho zákonníka). V prípade rozhodcovskej doložky, ako takej a rozhodcovského konania
odvolací súd poukazuje na a to, že rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo
zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných poistných podmienok ako súčasti formulárovej poistnej
zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná v časti XV. Všeobecných poistných
podmienok, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle,

že spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva
na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v
podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Táto skutočnosť je zrejmá aj z bodu
2 vyššie citovanej rozhodcovskej doložky. Obsahom rozhodcovskej doložky je aj ustanovenie, v zmysle
ktorého sa postup v rozhodcovskom konaní riadi Zákonom o rozhodcovskom konaní a vnútornými

predpismi - Štatútom rozhodcovského súdu a Rokovacím poriadkom vybraného rozhodcovského súdu.
Tieto však spotrebiteľ s najväčšou pravdepodobnosťou nepoznal, pretože neboli súčasťou zmluvy,
naopak dodávateľ mal vopred výhodu znalosti týchto podmienok a keďže neboli súčasťou zmluvy, ich
obsah sa mohol meniť bez toho, aby sa spotrebiteľ o tom dozvedel. Obsah rozhodcovskej doložkybol dodávateľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka,
ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky

nerovného stavu medzi oprávneným a povinnou.

V súvislosti s námietkou oprávneného o nedostatku kompetencie okresného súdu ako exekučného súdu
preskúmať predložený exekučný titul, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS
545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný

skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom
na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom
ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho

charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj
z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd v
tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára
2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R
72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR

rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie
uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej
i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Okresný súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal,
či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Treba však povedať aj to,
že zákon počítal s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, a to ustanovením

§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní účinnom do 31.12.2014, ktoré dokonca bez návrhu ukladalo
povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov uvedených v zákone. Európska únia v záujme
dosiahnutia ochrany spotrebiteľov pred nepriaznivými vplyvmi neprijateľných podmienok, podporuje
štáty k zbaveniu účinku rozhodcovského rozsudku, a to bez ohľadu na nečinnosť spotrebiteľa. V zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne vo veci Pohotovosť s.r.o. proti S. Q., C-76/10, bod

37 a 38 odôvodnenia, v zmysle ktorých systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27.
júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako

aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25). Vzhľadom na túto situáciu
znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 Smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre
spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou,ktorámedzinimimôžeznovuzaviesťrovnosť(rozsudkyMostazaClaro,užcitovaný,bod36,

a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). Okresný súd teda správne aplikoval
európsku judikatúru.

Oprávneným namietané porušenie práva na súdnu ochranu odvolací súd tiež považoval za
neodôvodnené. Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ dochádza k porušovaniu práv spotrebiteľa zo

strany dodávateľa, je nekorektné zo strany dodávateľa domáhať sa právnej istoty, či mať iné legitímne
očakávania. K obdobnému záveru dospel aj Ústavný súd SR, ktorý vo viacerých prípadoch odmietol
obdobné sťažnosti oprávneného. Odvolací súd sa opiera aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k.
6 Cdo 228/2011 z 25. januára 2012, v ktorom dovolací súd uviedol, že po podaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V štádiu, pri ktorom
súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie
alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až §

124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, sa oboznamovanie s
obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre
vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať napojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného. Odvolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009, v zmysle ktorého pre takýto záver bolo
postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či

povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad
je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom.

Odvolací súd považoval za nekorektné aj neprimerane vysoké trovy rozhodcovského konania, ktoré
niekoľkonásobne prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky. Z ohľadom na všetky vyššie uvedené

skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že takéto správanie oprávneného ako dodávateľa možno
považovať za nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice Európskeho parlamentu a Rady č.
2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na
vnútornom trhu.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne

spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého.
Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského
súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania
zamietne návrh na vydanie poverenia.

V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu
exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie,
čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu a prípadne navrhnúť dôkazy na vyvrátenie
záverov okresného súdu, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 499/2012-47

zo dňa 10.07.2013, v ktorom vyslovil záver, že nenariadením pojednávania na prerokovanie žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia nedošlo k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48
ods. 2 Ústavy SR. Zároveň sa však ústavný súd zaoberal aj otázkou dokazovania v exekučnom konaní
a uviedol, že ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný

titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch keď exekučný
stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový
stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným
dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či sa k nim
oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové posudzovanie týchto otázok

exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže legitímne očakávať opätovné
otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom otvorení musí mať účastník opätovne možnosť
navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd, jednak prípadné
dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd v tomto konaní pri posudzovaní platnosti
rozhodcovskej doložky nevychádzal len z obsahu rozhodcovského rozsudku, ale si vyžiadal rovnopis
uzavretej poistnej zmluvy, túto preskúmal a na jej základe dospel k opačnému záveru o platnosti
rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc. Vzhľadom na to, že si
okresný súd vyžiadal zmluvu priamo od oprávneného a nie od rozhodcovského súdu, ako tomu bolo v

konaní riešenom pred Ústavným súdom, v tejto časti nemožno hovoriť o porušení práva oprávneného
oboznámiť sa s dôkazmi.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu, ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi odvolacieho senátu jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.