Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/496/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114206099
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114206099.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. H., štátnemu občanovi
SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom S. J. O., t.č. na neznámom mieste, za účasti občianskeho združenia
- Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362
962, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 13, o
zaplatenie 2 869,95 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa

22. apríla 2016, č.k. 19C/44/2014-115, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

III. Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov m á proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. súd konanie v časti o zaplatenie 794,55 eur s vyčísleným úrokom

z omeškania za obdobie od 21.06.2011 do 11.08.2013 vo výške 179,84 eur a následným 8,5% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 794,55 eur od 12.08.2013 do zaplatenia zastavil. Výrokom II. žalobu
zamietol.VýrokomIII.žalovanémunáhradutrovkonanianepriznal.VýrokomIV.žalobcuzaviazalzaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho
zastúpenia vo výške 532,45 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
proti žalovanému zaplatenia sumy 2 869,55 eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania za obdobie od

21.06.2011 do 11.08.2013 v sume 347,74 eur a 8,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 2 869,55
eur od 12.08.2013 do zaplatenia, titulom zmluvy o úvere č. 363685934 zo dňa 17.04.2008, uzavretej
medzi právnym predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou a.s., ako veriteľom a žalovaným ako
dlžníkom, na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý úver. Žalovaný neplnil svoje povinnosti zo zmluvy,
neplatil splátky v stanovených termínoch. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 bola
pohľadávka voči nemu postúpená na žalobcu. Ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala táto suma
3 154,14 eur, ktorá pozostávala z istiny 2 437,35 eur, úroku 432,60 eur a úroku z omeškania 227,38 eur.

V tomto konaní si uplatňuje splátky splatné v období od 21.06.2010 do 20.11.2013 v počte 42 a v celkovej
výške 2 869,95 eur, pretože splátky splatné pôvodné od 20.08.2013 do 20.11.2013 sa stali splatné dňa
11.08.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Zvyšok splátok si v konaní neuplatňuje.
Pred pojednávaním vo veci žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 794,55 eur s príslušnýmúrokom z omeškania späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť, preto súd podľa § 96 ods. 1, 3 OSP
konanie v tejto časti zastavil. Súd ďalej konštatoval, že v priebehu konania do konania vstúpilo občianske
združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré v konaní vystupovalo v tom čase ako vedľajší

účastník na strane žalovaného, ktoré vznieslo námietku premlčania. Namietalo tiež aktívnu legitimáciu
žalobcu s poukazom na § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách s tým, že postupca je povinný
tvrdiť a preukázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho
záväzku, ak klient napriek tomu zostal v omeškaní aspoň 90 dní. Súd po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť pre nedostatok aktívnej legitimácie. Konštatoval,

že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 2 písm. b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zároveň sa jedná o
tzv. bankový úver, ktorý bol žalovanému ako dlžníkovi poskytnutý bankou. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách vyplýva, že banka môže svoju pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj
osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta len za podmienok, že klient je aj napriek písomnej
výzvy banky nepretržite, dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči banke, za splnenia ďalších podmienok. V danej veci žalobca v konaní síce
predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 a tiež oznámenie Slovenskej sporiteľne,
a.s. zo dňa 09.07.2013, ktorým táto mala žalovanému oznámiť postúpenie pohľadávky voči nemu
na žalobcu, žalobca však v konaní nepreložil žiadny dôkaz o tom, že by bolo predmetné oznámenie
Slovenskej sporiteľne a.s. doručené žalovanému. Z podacieho hárku, na ktorý sa žalobca odvoláva,

je zrejmé, že odporcovi bola síce zaslaná zásielka pod číslom RN055810303 SK označená ako
„2830421 zosplatnenie“, avšak z hárku nie je zrejmý odosielateľ, ani dátum podania. Vzhľadom k tomu
súd konštatoval, že žalobca nepreukázal relevantné oznámenie postúpenia pohľadávky Slovenskej
sporiteľne a.s. žalovanému a preto sa súd zaoberal platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávok v časti
týkajúcej sa postúpenia pohľadávky voči žalovanému. Konštatoval, že žalobca musí preukázať splnenie

podmienok aktívnej legitimácie, teda, či okrem iného bola naňho pohľadávka banky platne postúpená
podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, teda postupca musí tvrdiť a najmä preukázať, že a/ žalovaný
ako dlžník nesplnil riadne a včas čo i len jednu splatnú splátku istiny úveru a/alebo úrokov alebo
ich časť, že jeho omeškanie trvalo nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a že na zaplatenie
omeškanej časti peňažného záväzku bol písomne vyzvaný. Nepreukázanie týchto troch skutočností

má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie žalobcu ako postupníka v konaní. V danej veci
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ku dňu postúpenia pohľadávky banky voči žalovanému na
žalobcu (27.06.2013), žalovaný ako klient neplnil včas a riadne svoj dlh zo zmluvy o splátkovom úvere
a bol v omeškaní s plnením viac ako 1 splátky, a to po dobu dlhšiu ako 90 dní. V konaní však nebolo
preukázané, že by banka pred postúpením pohľadávky žalovaného písomne vyzvala na zaplatenie

dlhu. Žalobca síce v konaní predložil výzvu zo dňa 22.06.2011, adresovanú žalovanému na adresu
jeho pobytu, v ktorej ho banka vyzýva na zaplatenie dlžnej sumy, s ktorej plnením mal byť žalovaný v
omeškaní (v tom čase 288,83 eur), avšak nepredložila akýkoľvek dôkaz, že táto listina bola doručená
žalovanému, resp. že by mu bola (s poukazom na čl. 10 VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy o splátkovom
úvere), čo i len odoslaná (napr. doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok a

pod.), resp. zaslaná elektronickými médiami. Podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu
žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou, tak podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách neboli splnené
a vo veci nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013, ktorá je v tejto časti neplatná pre rozpor so zákonom. Preto
žalobu žalobcu v zostávajúcej časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak,

že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, náhradu trov konania nepriznal, pretože si
náhradu trov konania neuplatnil. Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktorý
v tom čase vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalovaného, priznal náhradu trov konania v sume
532,45 eur.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie
alebo, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Ako odvolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového
stavu. Zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou

žalobcu ako postupníka pohľadávky; účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového
tajomstva a nehovorí o podmienkach a platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za
splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Poukázal na to, že ku dňu postúpenia
pohľadávok bol žalovaný v omeškaní po dobu 856 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok. Zastával názor, že
právny predchodca žalobcu by teda konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom
prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezaslal. Oznámenie postupcu žalovanému o postúpení

pohľadávky spolu s podacím hárkom však preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postupnej pohľadávky. Pre úplnosť
poukázal na skutočnosť, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k ukončeniu zmluvného
vzťahu podaním zo dňa 20.05.2013, na základe ktorého došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti
právnym predchodcom žalobcu ku dňu 17.05.2013, pričom predmetné podanie spĺňa náležitosti výzvy

v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Nesúhlasil ani s výrokom súdu prvej inštancie o priznaní
trov občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľa, keď mal za to, že tieto trovy neboli
účelne vynaložené.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov prostredníctvom právneho zástupcu

v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadalo rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť.
Vo veci aktívnej legitimácie pre nedodržanie § 92 ods. 8 Zákona o bankách poukázalo na viaceré
rozhodnutia krajských súdov, z ktorých vyplýva, že žalobca je v konaní povinný doložiť jednak samotnú
výzvunasplneniezáväzkuasúčasnejesňoupovinnýdoložiťajdokladpreukazujúciaspoňzaslanietejto
výzvy žalovanému. V opačnom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania predmetnej

skutočnosti. K odvolaniu žalobcu do výroku o priznaní trov konania občianskemu združeniu Všeobecná
ochrana práv spotrebiteľov uviedol, že toto združenie malo oprávnenie vystupovať ako vedľajší účastník
na strane žalovaného, pričom nemuselo preukazovať právny záujem na jeho výsledku a ako úspešná
strana v konaní má nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.

5. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti
výroku II. a v závislom výroku III. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. Vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie odvolacieho súdu. Výrok I. rozhodnutia odvolací súd nepreskúmaval, pretože proti tomuto

výroku odvolanie žalobcu nesmerovalo, a tak nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).

6. Odvolací súd podrobne preskúmal odvolacie námietky žalobcu a v plnom rozsahu sa stotožnil so
skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam
žalobcu dodáva:

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému z
pôvodného veriteľa - Slovenská sporiteľňa a.s.. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie

peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo
dňa 27.06.2013 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanému za absolútne neplatnú podľa § 39
Občianského zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v
ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorej vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej,t.j.existencietvrdenéhoprávanastranežalobcu,alebo
pasívnej, t.j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho
konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní

svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je
potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianského zákonníka, ak
dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou
o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi
účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k

súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné
oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu
postupníkanavymáhaniepostúpenejpohľadávkyasúdztakéhooznámeniavychádzabeztoho,abyako
predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutiavyplýva napr. aj z rozsudku NS SR sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku NS SR
sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp.
v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti

ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení
pohľadávky,akvkonanívýdunajavoazObčianskehozákonníkanemožnovyvodiť,žedlžníkbynemohol
namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi
oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS
337/2012-19 zo dňa 03.07.1012.

9. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

10. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti
banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to uvádza žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, teda ide o lex specialis vo vzťahu k všeobecným
ustanovenia Občianského zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Citované ustanovenie
stanovuje podmienky, za ktorých môže banka, aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na

inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené
nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. V danom prípade, keďže právnym
predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení
pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom, teda, či postúpenie pohľadávky
bolo platné. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval a

interpretoval ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a správne vyvodil, že postup právneho predchodcu
žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením § 92
ods. 8 Zákona o bankách, keď nebolo preukázané, že by banka pred postúpením pohľadávky písomne
vyzvala žalovaného na splnenie jeho záväzku, výzvu mu doručila, resp. aspoň odoslala. Podací hárok
(č. 96 spisu), ktorý žalobca pripojil k svojmu vyjadreniu zo dňa 11.04.2016 nie je dokladom o odoslaní

takejto výzvy žalovanému, nakoľko z neho vyplýva, že ním bolo žalovanému zaslané iné oznámenie
žalobcu, a to zosplatnenie, a to zrejme dňa 01.10. (bez uvedenia roku), pričom predložená výzva na
zaplatenie omeškanej pohľadávky bola datovaná dňom 22.06.2011. Z predloženého podacieho hárku
je teda zrejmé, že tento sa týka odoslania inej listiny ako predmetnej výzvy na zaplatenie omeškaného
dlhu zo dňa 22.06.2011 a tento dôkaz nie je spôsobilým preukázať splnenie povinnosti v zmysle § 92

ods. 8 Zákona o bankách.

11. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, preto postúpenie pohľadávky
voči žalovanému na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym

následkom je neplatnosť postúpenia pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianského zákonníka).

12. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takomto prípade by jeho
právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému
nezaslal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dôvetok v

znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete
citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť
pred bodkočiarkou. Ak by časť vety začínajúcej sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimkuaj z prvej vety, muselo by to byť v nej výslovne uvedené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť
samostatný odsek s výslovným uzvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

13. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolanie žalobcu do výroku o trovách občianskeho
združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré v tom čase vystupovalo ako vedľajší účastník
na strane žalovaného. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie opodstatnene považoval jeho trovy
za účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva spotrebiteľa. Ust. § 93 ods. 2 O.s.p. do
30.06.2016 umožňovalo, aby ako vtedajší účastník sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastnila

občianskeho súdneho konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti bola ochrana práv podľa
osobitného predpisu. S účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol druhú skupinu subjektov, ktoré mohli
vystupovaťakovedľajšíúčastnícivkonaní.Ktejtotzv.druhejskupinesubjektovvedľajšiehoúčastenstva,
na rozdiel od prvej skupiny vedľajšieho účastenstva, v ktorej muselo ísť o hmotnoprávny záujem
vedľajšieho účastníka na výsledku konania, sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúmal.
Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dával samotný zákon, keď ako vedľajší účastník

vystupovalaprávnickáosoba.Bolitoajprípadysporovoochranespotrebiteľa,keďnastranespotrebiteľa
mohla vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti bola ochrana spotrebiteľských práv podľa
zákonov na ochranu spotrebiteľa. Do konania mohla v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. vstúpiť buď z
vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov, urobenú prostredníctvom súdu. Podľa ods.
4 cit. zákonného ustanovenia mal vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník,

avšak konal iba sám za seba. Vychádzajúc z výkladu ústavy a zákonov na ochranu spotrebiteľov o
tom, že súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom bola aj účasť vedľajšieho účastníka, je
opodstatnený záver, že združenie spotrebiteľov, keď uplatnilo základné právo na súdnu ochranu, malo
zásadne právo aj na náhradu trov konania, ktoré súvisia s právnou pomocou poskytovanou advokátom.
Takáto náhrada mohla byť nepriznaná len v prípade, ak niektoré úkony právnej pomoci spočívajúce

v zastúpení advokátom boli zbytočné, resp. neúčelné, ale táto náhrada nemohla byť nepriznaná len
na základe toho, že združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom. Keďže
občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov do 30.06.2016 vystupovalo v danom konaní
ako vedľajší účastník na strane žalovaného v záujme jeho ochrany ako spotrebiteľa a vznikli mu
v súvislosti s jeho vystupovaním trovy konania, bolo potrebné a opodstatnené mu náhradu účelne

vynaložených trov konania priznať, pričom priznanie týchto trov je plne v súlade s ust. § 470 ods. 2 veta
prvá CSP, v zmysle ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle cit. zákonného
ustanovenia zachované.

14. Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné a preto rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a tieto mu nevyplývajú ani z

obsahu spisu. Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktorý bol v odvolacom
konaní taktiež úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle
ust. § 262 ods. 2 CSP o výške trov občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov v
odvolacom konaní rozhodne súd prvej inštancie.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).