Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/111/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214641
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214641.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Gr?sslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/232/2012-103 zo dňa 27.
novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Nesprávnosť postupu
mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti navrhovateľa ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. EX 571/2006.

Prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, že na exekučnom súde uvedená vec prebiehala pod sp. zn.
17Er/3214/2006. Súdny exekútor Mgr. Marián Kráľ podal dňa 13.10.2006 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a to na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu.
Podaním doručeným exekučnému súdu dňa 20.09.2010 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na
zmenu súdneho exekútora. Súd listom zo dňa 16.12.2010 požiadal súdneho exekútora o vyjadrenie sa k
tomuto návrhu. Podaním doručeným súdu dňa 12.01.2011 pôvodný exekútor Mgr. Marián Kráľ si uplatnil

trovy exekúcie a vyjadril sa aj k návrhu na zmenu súdneho exekútora, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas
a výhrady k navrhovanému novému exekútorovi, voči ktorému vyjadril pochybnosti o jeho nezaujatosti
s tým, že by mal byť v súlade s ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z exekučného konania vylúčený.
Exekučný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa o poskytnutie súčinnosti a to zaslanie zmluvy o
úvere v súvislosti s exekučným titulom, ktorým bol právoplatný rozhodcovský rozsudok. Ten mu podaním
zo dňa 16.05.2011 zaslal požadovanú zmluvu o úvere. Exekučný súd rozhodol dňa 05.04.2012 tak, že
návrh oprávneného, teda navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora zamietol a exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a túto zastavil. Proti prieťahom v exekučnom konaní podal navrhovateľ sťažnosť na prieťahy
v konaní u predsedu okresného súdu, ktorý ju označil za dôvodnú s tým, že tieto prieťahy boli spôsobené
objektívnymi okolnosťami.Vychádzajúc z týchto zistení okresný súd ustálil, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo síce
rozhodované oneskorene, avšak bolo to dané viacerými objektívnymi okolnosťami. V deň doručenia
návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo exekučnému súdu doručené enormné množstvo návrhov na

zmenu súdneho exekútora navrhovateľom ako oprávneným aj v iných veciach. Naviac, v exekučnej veci
išlo o právne zložitú vec, nakoľko bolo potrebné skúmať zmluvu o úvere a exekučný titul z hľadiska
ich súladu so zákonom. Ďalej potrebu vykonať pred rozhodnutím o zmene súdneho exekútora aj
ďalšie úkony ako výzva na vyjadrenie pôvodného exekútora, vyčíslenie jeho trov, posúdenie podmienok
priepustnosti exekúcie nemožno považovať nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia za

zbytočné prieťahy a kvalifikovať to ako nesprávny úradný postup exekučného súdu.
Následne sa okresný súd zaoberal posúdením dôvodnosti výšky uplatneného nároku na náhradu škody.
Konštatoval že s navrhovateľom urobeného vyčíslenia nebolo zrejmé, či ide o skutočnú škodu alebo
ušlý zisk, preto neuniesol bremeno tvrdenia. Zo svojej rozhodovacej činnosti mal prvostupňový súd
vedomosť o tom, že si navrhovateľ aj v iných skutkovo a právne obdobných veciach uplatňoval náhradu
škody ako paušalizáciu reálnych vecných nákladov s tým, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s

nepomernými ťažkosťami. Poukázal nato, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa zaoberá
vo veľkom rozsahu spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha a na túto činnosť nepochybne
potrebuje informačný systém. Ten musel využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na zmenu
exekútora do rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, ale aj pred a po tomto období. Náklady
na správu pohľadávky by tak vynaložil aj v prípade, ak by exekučný súd o jeho návrhu na zmenu

exekútora rozhodol v zákonnej lehote. V tomto smere navrhovateľ netvrdil o aké pracovné úkony, pri
ktorých malo dôjsť k vzniku škody ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému
mu vznikli, k akej komunikácii s pôvodným súdnym exekútorom došlo počas obdobia do rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora. Navrhovateľ tak neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno
tvrdenia ním uplatňovanej škody.

Za nedôvodný považoval okresný súd aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukazujúc na ust. § 17
ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a je dôvodné, aby sa domáhal
nahradenia nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery, právo a

rovnosťspoločnostiuriadiacichčlenovnavrhovateľapovažovalpreposúdenievznikunemajetkovejujmy
u právnickej osoby za bezpredmetné, pretože ujmy nevznikla priamo fyzickým osobám, ktoré sa na jej
činnosti nejakým spôsobom zúčastňujú.
O trovách konania prvostupňový súd rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi,
ktorý mal vo veci plný úspech právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko odporca si tieto neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Namietal, že okresný súd nepostupoval správne, pokiaľ vec prejednal v jeho neprítomnosti, ako aj
prítomnosti jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Svoju neúčasť na

pojednávaníriadneavčasospravedlnilauviedoldôležitédôvodyapredložillistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. V žalobnom návrhu urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu
nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti tohto sudcu nemožno považovať

za nestranného.

Namietal, že konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože súd
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd vydaním meritórneho rozhodnutia

predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, čím došlo k porušeniu jeho práva
na súdnu ochranu a meritórne rozhodnutie je predčasné. Tým, že súd rozhodoval bez jeho prítomnosti
došlokporušeniuprávanakontradiktórnekonanie,nebolztohtodôvoduriadneoboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k ním vyjadriť a rovnako nemohol navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. K porušeniu zásady kontradiktórnosti došlo aj tým, že vo veci sa neuskutočnilo ústne

pojednávanie a okresný súd neprihliadal nato, že boli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia
rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže odporca sa k žalobnému návrhu v stanovenej
lehote nevyjadril.Nepovažoval za správne závery okresného súdu týkajúce sa nedôvodnosti uplatňovanej skutočnej
škody ako nemajetkovej ujmy. Uviedol, že okresný súd sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, úplne však ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,

ktorá vznikla z titulu udržania a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie
urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, z poštovných a telekomunikačných
výdajov. V tejto súvislosti preto považoval prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné.
Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
- povinný. Pravým právnym titulom danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za

ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Súd zistil, že nebolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora
rozhodnuté v zákone stanovenom čase. Túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nevysvetlil
objektívne udržateľným a ospravedlňujúcim dôvodom. Jeho rozhodnutie je vnútorne rozporné, pretože
napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil aj svoje rozhodnutie o
nepriznanínemajetkovejujmy.Všetkyproblémy,ktorébolivyvolanénerešpektovanímzákonnejlehotyzo
strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastaviť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za

porušenie práva. Jasne a zrozumiteľne opísal aké problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie
oprel aj o podstatnú judikatúru Ústavného súdu spojenú s porušovaním v žalobe označovaných práv.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolacie námietky sa týkajú jednak nesprávnosti procesného postupu prvostupňového súdu, ktorým

malo byť zasiahnuté do procesných práv navrhovateľa ako účastníka konania a jednak hmotnoprávnych
dôvodov, na základe ktorých okresný súd žalobný návrh zamietol.
Námietky o nesprávnosti procesného postupu prvostupňového súdu nepovažoval odvolací súd za
dôvodné. Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania
je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Táto

zásada však predvída procesnú aktivitu účastníka konania. Ťažiskom realizácie ich procesných práv
je pojednávanie. V súdenej veci prvostupňový súd určil termín pojednávania na deň 27.11.2013,
predvolanie na ktorý bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 28.10.2013. Navrhovateľ
svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní sa o bezprostredné naplnenie
svojich procesných práv sám obral. V prípade jeho účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania

dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení veci (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú
potom jeho ďalšie tvrdenia a námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné. Najmä pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že vo veci bolo rozhodované
bez nariadenia pojednávania. Okrem toho, neboli splnené ani podmienky pre vydanie rozsudku pre

zmeškanie, nakoľko odporca sa k žalobnému návrhu vyjadril a vyjadrenie bolo doručované právnemu
zástupcovi navrhovateľa dňa 28.10.2013.

Krajský súd ďalej poukazuje nato, že okresný súd návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania
nevyhovel, túto skutočnosť mu však postupom podľa ust. § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. aj

bezodkladne oznámil. Správne vyhodnotil navrhovateľom uplatnený dôvod na odročenie pojednávania
ako neopodstatnený. V samotnom žalobnom návrhu, ako aj návrhu na zrušenie nariadeného
pojednávania a v neposlednom rade aj v predmetnom odvolaní voči meritórnemu rozhodnutiu
navrhovateľ poukazoval na zaujatosť zákonnej sudkyne z dôvodu, že predmetom konania je nárok
na náhradu škody spôsobenou nesprávnym úradným postupom súdu, na ktorom táto sudkyňa

vykonáva funkciu sudcu. Podľa názoru krajského súdu uvedené skutočnosti nie sú dôvodmi pre
spochybnenie zaujatosti zákonnej sudkyne. Tento záver odvolací súd uviedol aj v uznesení č. k.
7Co/49/2013-59 zo dňa 30.05.2013, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu o odmietnutí
žalobného návrhu navrhovateľa vydaného v prejednávanej veci. Uvedené závery o nevylúčení zákonnej
sudkyne rešpektujú aj aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn.

3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR
(napr. I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v
obdobných prípadoch.Rovnako nezodpovedá stavu veci ani tvrdenie navrhovateľa o predčasnosti vydania napadnutého
rozhodnutia z dôvodu, že nenadobudlo právoplatnosť uznesenie o prerušení konania. Z obsahu spisu

vyplýva, že okresný súd nerozhodoval o prerušení konania do času rozhodovania vo veci samej a takýto
návrh nebol ani zo strany navrhovateľa vznesený.

Odvolací súd nepovažoval za pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový súd sa v odôvodnení
rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného

súdu a že ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné.
Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Prvostupňový súd dôsledne uviedol rozhodujúci
skutkový stav, poukázal na jednotlivé zložky, z ktorých sa navrhovateľom uplatňovaná škoda skladala.
Položkami, ktoré ju tvorili, sa dostatočným spôsobom zaoberal a konštatoval, že náklady na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca ako aj náklady na udržiavanie a správu
informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu
exekútora rozhodol v zákonnej lehote. V tejto súvislosti mal zato, že navrhovateľ netvrdil o aké pracovné
úkony ide, ani aké konkrétne náklady týkajúce sa udržiavania správy informačného systému boli
vynaložené.Pozosumarizovanítýchtoskutočnostídospelkzáveru,žesamotnývznikškodynavrhovateľ

nepreukázal. Z týchto skutočností je dostatočným spôsobom zrejmé, že okresný súd nepovažoval
navrhovateľom tvrdenú škodu za preukázanú. Ak navrhovateľ chcel v konaní pred prvostupňovým
súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku, v realizácii
tohto procesného práva mu nič nebránilo.

Rovnako nie je namieste odvolacia námietka, že prvostupňový súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prečo mu
nepriznal nárok na náhradu nemajetkovej škody. Naopak prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora síce nedošlo v zákonnej
lehote, avšak z dôvodov, ktoré boli akceptovateľné a vylučovali toto omeškanie hodnotiť ako nesprávny

úradný postup. Tieto dôvody odvolateľ nespochybňoval a žiadnu konkrétnu vecnú argumentáciu k nim
v podanom odvolaní neuvádzal. Nebolo preto vecou krajského súdu zaoberať sa správnosťou týchto
záverov prvostupňového rozhodnutia.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval nato, že okresný súd „nenašiel žiadne objektívne udržateľné
ospravedlňujúce dôvody“ pre nečinnosť a nesprávny úradný postup exekučného súdu, toto jeho

konštatovanie nie je odrazom argumentov obsahujúcich napadnuté uznesenie. Odvolací súd sa už s
dôvodmi, pre ktoré nepovažoval prvostupňový súd omeškanie za nesprávny úradný postup zaoberal,
správnosť týchto záverov v konkrétnych súvislostiach odvolateľ nenapadol.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.