Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/242/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715211195
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5715211195.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: B. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX A. č. XX, zastúpený spoločnosťou JUDr. Mario Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom
Červenej armády 1, 036 01 Martin, IČO: 36 862 819, proti žalovanému: M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX L. XX, zastúpenému spoločnosťou BAKO JANČIAR LEVRINC - advokáti, s.r.o., so sídlom J.
Kozáčeka13,960,01Zvolen,IČO:36859842,ozaplatenie119.000,00Eurspríslušenstvom,oodvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 5C/338/2015-488 zo dňa 04. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 5C/338/2015-488 zo dňa 04. apríla 2019

p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 657 Občianskeho zákonníka zamietol
žalobu žalobcu (výrok I.) doručenú na súd dňa 07.08.2015 v spojení s jej zmenou zo dňa 11.12.2015,
ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 119.000,00 Eur s
príslušenstvom (pozostávajúcim zo zmluvného úroku a príslušného úroku z omeškania) špecifikovaným
v žalobe titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 25.10.2012.

2. V prejednávanej veci súd prvej inštancie skutkovo vychádzal z tvrdení žalobcu, že medzi stranami
sporu bola dňa 25.10.2012 uzavretá zmluva o pôžičke, podľa ktorej dňom podpísania zmluvy žalobca
požičal žalovanému hotovosť 175.000,00 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi jednorázovo
do 26.01.2013 spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 0,5 % mesačne, splatným k poslednému
dňu kalendárneho mesiaca a pre prípad nedodržania splatnosti pôžičky si dohodli úrok z omeškania vo
výške 3 % mesačne zo sumy pôžičky a zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denné zo zostatku nezaplatenej
pôžičky (ďalej aj „zmluva o pôžičke“). Poskytnutie pôžičky žalobca preukazoval podpísaním zmluvy o

pôžičke a tiež podpisom príjmového pokladničného dokladu č. 001 z 26.10.2012. Svedkom reálneho
odovzdania peňazí bola Mgr. T. M. (rod. A.), ktorá na zmluvu o pôžičke pripojila podpis. Na naliehanie
žalobcu mu žalovaný ku dňu podania žaloby zaplatil v splátkach celkovo sumu 56.000,00 Eur. Tieto
čiastočné úhrady dlhu považoval žalobca za potvrdenie existencie pôžičky a uznanie dlhu.
3. Žalovaný potvrdil právnu skutočnosť uzavretia zmluvy o pôžičke dňa 25.10.2012. Tvrdil však, že
žalovaný mu reálne požičal finančné prostriedky v sume 65.000,00 Eur (v hotovosti, resp. previedol
bezhotovostne do jeho dispozície) a zvyšok sumy prisľúbil požičať v budúcnosti, k čomu nedošlo. Preto

si bol nútený peniaze potrebné na chod firmy požičať od B. V. (jeho partnerky), na základe zmluvy o
pôžičke zo dňa 10.11.2012 so splatnosťou do 15.02.2015. Zmluvou zo dňa 18.02.2015 v prospech V.
V. zriadil záložné právo na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Tvrdil, že žalobcovi v období od 18.12.2014
do 06.02.2015 vrátil sumu 65.000 Eur spolu s úrokom v sume 10.000,00 Eur.4. Žalovaný podpísal príjmový pokladničný doklad s tvrdením, že dňa 26.10.2012 mu reálne žiadne
peniaze požičané neboli. Naopak žalobca tvrdil, že v skutočnosti tieto finančné prostriedky odovzdal
žalovanému pred svedkom, resp. ďalší svedkovia mali vedomosť o tejto pôžičke.

5. Z vykonaného rozsiahleho dokazovania (výsluchom svedkov a listín uvedených v bode 6.
odôvodnenia napadnutého rozsudku) súd dospel k záveru, že nemal hodnoverne preukázané reálne
odovzdaniesumy175.000,00Euržalobcomžalovanémusprihliadnutímajnaobsahzmluvyopôžičkezo
dňa 25.10.2012, ako aj vyjadrenia žalobcu, kedy a kde, v koho prítomnosti mali byť žalovanému peniaze
odovzdané. Okresný súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia,

že žalovanému požičal a reálne odovzdal sumu 175.000,00 Eur. S ohľadom na sporové konanie mal za
to, že povinnosť tvrdenia a preukázania pravdivosti tohto tvrdenia je na žalobcovi. Následne súd zmluvu
o pôžičke vyhodnotil tak, že nešlo o reálny kontrakt, ktorý je podmienkou zmluvy o pôžičke, a preto na
základe takto uzavretej zmluvy o pôžičke nebol založený právny vzťah medzi stranami sporu. Okresný
súd vychádzal z preukázaného skutkového stavu tak, ako to bolo stranami sporu v priebehu konania
prezentované.Podľanázorusúdužalobcaneuviedolpravdivétvrdenievžalobe,žeposkytolžalovanému

finančné prostriedky pri podpísaní zmluvy, čo žalovaný potvrdil svojim podpisom. Následne totiž uviedol,
že žalovanému odovzdal peniaze až na druhý deň, kedy bol podpísaný príjmový pokladničný doklad a
svedkyňa Mgr. T. M. nebola svedkom odovzdávania peňazí. Svedkyňa Mgr. T. M. zmluvu podpísala, túto
nečítala a nebola prítomná pri odovzdávaní peňazí. Ďalší svedkovia sa vyjadrovali len vo všeobecnosti,
vzťah medzi stranami sporu vnímali ako istý spôsob spoločného podnikania, konkrétne sa nevedeli

vyjadriť k predmetnej pôžičke, vyjadrovali sa len k skutočnostiam získaným od niektorej strany sporu.
Súd uveril verzii žalovaného, že dňa 26.10.2012 žalobca nevyplatil v hotovosti sumu 175.000,00 Eur,
pretože žalobca žiadnym spôsobom hodnoverne nepreukázal skutočnosť, že uvedenou finančnou
čiastkou disponoval. Vychádzajúc z vyjadrení žalobcu ohľadom získania finančných prostriedkov v tomto
konaní ako aj stavu týchto zistení z obsahu vyšetrovacieho spisu č. ORP-222/3-VYS-MT-2016, žalobca

jednoznačne nepreukázal, akým spôsobom získal finančné prostriedky vo výške 175.000,00 Eur, ktoré
mal požičať žalovanému. Sporné skutočnosti ohľadom získania finančných prostriedkov neodstránil. V
konaní mal súd preukázané, že žalovaný zaplatil žalobcovi v splátkach sumu 68.800,00 Eur.
6. Pri rozhodovaní súd vychádzal z tvrdenia žalovaného, že zmluva o pôžičke vo výške 65.000,00 Eur
(zahrnutá v pôžičke zo dňa 25.10.2012) mu bola žalobcom poskytnutá skôr, jej vrátenie bolo postupné,

pričom žalovaný preukázal, že reálne žalobcovi zaplatil 68.800,00 Eur nemal však preukázaný deň jej
poskytnutia ani splatnosť, preto v tomto smere nepriznal žalobcovi príslušenstvo k splatenej pôžičke.
7. Na záver svojej úvahy súd konštatoval, že pokiaľ by aj strany sporu premietli vzájomné finančné
nároky, resp. dlhy (zo spoločného podnikania, tak ako bol vzťah medzi stranami sporu vnímaný
svedkami) do zmluvy o pôžičke, táto musí byť hodnoverným spôsobom preukázaná. Na tomto základe

žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
8. Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. § 255 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a domáhal sa zmeny rozsudku súdu prvej inštancie tak, aby súd vyhovel

jeho žalobe v celom rozsahu a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.
10. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie považoval za neúplné, nesprávne a navzájom si
protirečiace. Zotrval na tom, že súdu riadne a dostatočným spôsobom preukázal, že so žalovaným
nielen uzavrel zmluvu o pôžičke dňa 25.10.2012, ale žalovanému pôžičku aj reálne riadne odovzdal.
Takisto riadne preukázal, že disponoval peňažnými prostriedkami v hotovosti. Uznal, že nemá k

dispozícii dôkazy na to, že dňa 26.10.2012 došlo k reálnemu odovzdaniu peňažnej čiastky 175.000,00
Eur žalovanému, to však nie je a v žiadnom prípade nemusí byť jediný dôkaz na zamietnutie žaloby.
Žalobca vo svojej výpovedi a výpoveďami svedkov preukázal, existenciu a dispozíciu minimálne
s časťou tejto sumy a žalovaný jej prevzatie v hotovosti potvrdil nielen podpísaním zmluvy ale
predovšetkým podpísaním príjmového pokladničného dokladu z 26.10.2012. Zmluva bola vypracovaná

dňa 25.10.2012, ale podpísaná žalovaným dňa 26.10.2012, s odkazom na overovaciu doložku
notárskeho úradu. Uvedené korešponduje aj s výpoveďou žalobcu, že žalovanému pôžičku odovzdal
v aute po podpise zmluvy u notára. Preto neexistuje ani rozpor medzi čl. II ods. 2 zmluvy o pôžičke
a príjmovým pokladničným dokladom, že žalovaný prevzal od žalobcu pôžičku 175.000,00 Eur v deň
jej podpísania. Riadne poskytnutie pôžičky ďalej preukazuje samotné konanie žalovaného v období do

podania žaloby (dovtedy žalovaný nespochybnil poskytnutie pôžičky, ani jej výšku, reálne odovzdanie
sumy a jej prevzatie od žalobcu) ako aj výpovede svedkov Ing. M. M. a Ing. B. M., v prítomnosti
ktorých sa domáhal jej vrátenia. O tejto pôžičke musel vedieť aj svedok O., ktorý na pokyn žalovaného
zaslal časť úhrady na účet žalobcu. Pretože boli kamaráti, spoločne podnikali súhlasil s vrátenímpôžičky aj v splátkach, ktoré tiež dokazujú poskytnutie pôžičky, resp. uznanie jej existencie. Žalovaný
neuviedol žiadny relevantný a presvedčivý dôvod na to, prečo potvrdil poskytnutie a prevzatie sumy
175.000,00 Eur na príjmovom pokladničnom doklade z 26.10.2012. Vysvetlenie žalovaný podáva svojim

konaním ako aj všetci svedkovia (Ing. M. M., Ing. B. M., N. L. aj svedok O. O.), ktorí vedeli o
poskytnutí pôžičky žalovanému. Poukázal, že z výpovede Ing. M. M. vyplýva, že žalovaný už v druhej
polovici roka 2015 sa reálne zaoberal, ako pôžičku spochybniť. V tejto súvislosti žalobca poukázal, že
predbežným opatrením Okresného súdu Martin 15 C/193/2015 bola žalovanému uložená povinnosť
zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami v jeho vlastníctve zapísanými na LV č. XXX, kat. úz. L. a dňa

23.02.2015 bol na Okresnom úrade v Martine, katastrálnom odbore podaný návrh na povolenie vkladu
záložného práva v prospech svedkyne B. V. k tým istým nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného.
Uvedené korešponduje so svedeckou výpoveďou svedkyne V., že mala poskytnúť na základe zmluvy
o pôžičke z 10.11.2012 žalovanému pôžičku v hotovosti 100.000,00 Eur, ktorú jej žalovaný nevrátil.
Žalobca spochybnil deň uzavretia pôžičky, keďže podpisy zmluvných strán nie sú overené a iný dôkaz
o odovzdaní peňazí svedkyňa neposkytla. Za podstatné považoval nasledujúce úkony (uzatvorenie

zmluvy o zriadení záložného práva medzi žalovaným a svedkyňou dňa 23.02.2015 a podanie návrhu na
vklad dňa 23.02.2015), ktoré v časových súvislostiach korešpondujú s výpoveďou svedka Ing. M. M. a
jeho zmienke o úkonoch, ktoré mali sťažiť vymoženie pôžičky žalobcu. Súd uveril výpovedi žalovaného,
napriek tomu že v nej boli rozpory aj ohľadom poskytnutia ním tvrdenej pôžičky v sume 65.000,00
Eur ako aj naloženia s touto sumou, resp. aj so sumou, ktorú žalovanému mala dodatočne poskytnúť

na podnikanie svedkyňa V., o čom nepredložil žiaden dôkaz. Žalobca mal za to, že vyššie uvedenými
dôkazmi nepochybne preukázal, že žalovanému poskytol pôžičku v sume 175.000,00 Eur, z ktorej mu
doteraz nevrátil sumu 119.000,00 Eur. Žalovaný preukázateľne začal vyvíjať aktivity, aby spochybnil
poskytnutie pôžičky namiesto toho, aby tento záväzok ďalej splácal aspoň v splátkach, tak ako pôžičku
začal splácať, čím tiež potvrdil jeho existenciu.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a
žalovanému voči žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
12. Uviedol, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané reálne odovzdanie sumy 175.000,00
Eur žalobcom žalovanému aj s prihliadnutím na obsah zmluvy o pôžičke zo dňa 25.10.2012 a následne

vyjadrenie žalobcu, kedy mali byť peniaze žalovanému odovzdané. V žalobe žalobca tvrdil, že dňa
25.10.2012 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke, pričom žalobca poskytol žalovanému pôžičku pri
podpise zmluvy, čo žalovaný mal potvrdiť podpisom zmluvy (vyhlásenie v čl. II, bod 1 zmluvy o pôžičke)
a následne podpísaním príjmového pokladničného dokladu zo dňa 26.10.2012. Vo vyjadrení k odporu
žalovaného, žalobca opätovne uviedol, že pôžičku poskytol žalovanému pri podpise zmluvy o pôžičke a

naviac, že svedkom reálneho odovzdania peňazí bola Mgr. T. M., ktorá ku zmluve pripojila svoj podpis.
Menovaná vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že pri odovzdávaní peňazí nebola. Následne žalobca
(dňa 16.11.2016) uviedol, že peniaze v hotovosti vyplatil žalovanému na druhý deň, ako si pripravil
zmluvu (dňa 25.10.2012), pred overením podpisu u notára v aute, kde boli sami dvaja. Poukázal aj na
verziu výpovede žalobcu v trestnom konaní. Z uvedeného vyvodil, že žalobca svojimi rozporuplnými

tvrdeniami nepodporuje svoje tvrdenie o odovzdaní sumy 175.000,00 Eur v hotovosti žalovanému.
Naviac v konaní vierohodne nepreukázal, že vôbec s takýmto obnosom peňazí disponoval. Zdôraznil,
že žalovaný od počiatku popiera odovzdanie pôžičky 175.000,00 Eur a v tomto smere poukázal na
vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie. Tvrdenia žalobcu o poskytnutí (reálnom odovzdaní)
pôžičky nepodporuje ani výpoveď Ing. M. M., ktorý pri odovzdávaní peňazí nikdy nebol. Nepravdivým

tvrdením je aj tvrdenie, že žalovaný oznámil svedkovi Ing. M. M., že si od žalobcu požičal 175.000,00
Eur. Svedok mal vidieť podpísanú zmluvu a z výpovede svedka Mgr. M. M. je dokonca preukázané, že
Ing. M. M. mal dokonca vedomosť, že pôžička 175.000,00 Eur nie je reálna. Žalovaný nikdy netvrdil a
nevyplýva to ani zo spisového materiálu, že by mu žalobca dokonca v aute po podpise zmluvy odovzdal
65.000,00 Eur, ako to nepravdivo uvádza žalobca v odvolaní. Žalovaný odkázal aj na svoju výpoveď v

trestnom konaní (dňa 15.06.2016). Aj na pojednávaní dňa 16.11.2016 zhodne uvádzal, že od žalobcu
si požičal iba sumu 65.000,00 Eur, na čo zmluvu nemali a túto mu určitým spôsobom splácal. Zmluvu
zo dňa 25.10.2012 podpísali s tým, že v nej bola zahrnutá aj táto predchádzajúca pôžička. Rovnako na
ďalších pojednávaniach (dňa 19.02.2018 a 13.03.2019) uvádzal, že od žalobcu si celkovo požičal len
65.000,00 Eur . Po podpísaní tejto zmluvy od žalobcu ani dňa 25.10.2012 ani dňa 26.10.2012 žiadne

peniaze nedostal. Použitie uvedených finančných prostriedkov na účely spoločnosti EKOLtranz+, s.r.o.
v konaní preukázal. Následne žalovaný poukazoval na participáciu žalobcu na spoločnosti EKOLtranz
+, s.r.o., kde bol spoločníkom a konateľom iba žalovaný.13. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo zaslané žalobcovi, ktorý naň nereagoval, vo veci nepodal
odvolaciu repliku.

14. Odvolací súd s inými podaniami strán sporu v priebehu odvolacieho konania nedisponoval.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), ) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods.
3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) a toto rozhodnutie v celom rozsahu

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného

súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v
zmyslektorejodôvodneniarozhodnutiaprvoinštančnéhosúduaodvolaciehosúdunemožnoposudzovať
izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacieho konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(pozri napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09).

17. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich
preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

18. S ohľadom k obsahu podaného odvolania je zrejmé, že odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

19. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné

uviesť, že zmluvou o pôžičke (§657 Občianskeho zákonníka) prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej
strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu do uplynutia
dohodnutej doby veci rovnakého (toho istého) druhu, pričom môže ísť o odplatný alebo bezodplatný
právny vzťah. Tento právny vzťah nevyžaduje osobitnú formu, preto zmluva o pôžičke môže byť uzavretá
ústne, konkludentne (mlčky) alebo v písomnej forme. Aj keď zmluva o pôžičke je neformálnym právnym

úkonom, je reálnou zmluvou, čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný
predmet pôžičky (peniaze) veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým odovzdaním peňazí alebo napr.
bezhotovostným spôsobom. V prípade, že účastníci takéhoto záväzkového vzťahu uzavreli písomnú
zmluvu,kexistenciivzniku(platnosti)takéhotozáväzkutrebaodovzdaniepredmetupôžičky.Akúčastníci
síce uzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) reálne

(fakticky) nedošlo, potom takto urobený prejav účastníkov zmluvy o pôžičke nezodpovedá skutočnému
stavu. Odovzdanie premetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je teda predpokladom uzavretia zmluvy o
pôžičke. Až prenechaním predmetu pôžičky vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi, čo mu bolo
požičané a tomu zodpovedá právo veriteľa požadovať vrátenie pôžičky. Ak však nedošlo k prenechaniu
peňazí, potom nevznikol medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky.

20. Odvolací súd, na základe riadne zisteného skutkového stavu veci súdom prvej inštancie, po
preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, pretože z výsledkov vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno odovzdania predmetu pôžičky. Dôkazné
bremeno preukázať reálne poskytnutie predmetu pôžičky, t. j. že podľa zmluvy o pôžičke bolo dlžníkovi

plnené, spočíva na veriteľovi. Dôkazné bremeno na túto otázku neprechádza z veriteľa na dlžníka
iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník
prevzal pôžičku v sume 175.000,00 Eur pri podpise zmluvy, dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo,
nezaťažuje dlžníka. Súd vyhodnocoval splnenie dôkazného bremena veriteľom posúdením výsledkov
dokazovania o dokazovanej otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej

súvislosti so záverom o tom, či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo nie. V súvislosti postupne
uvádzaných skutkových tvrdení žalobcu o odovzdaní predmetu pôžičky žalovanému a zisťovaním
otázky ohľadom dispozície s tak vysokou sumou v hotovosti žalobcom ako základných predpokladov
reálneho kontraktu sa súd správne zaoberal aj vierohodnosťou žalobcových tvrdení. V zmysle výsledkovvykonaného dokazovania (na ktoré odvolací súd vyššie poukázal) potom okresný súd správne dospel k
záveru, že tieto základne predpoklady žalobca hodnoverne nepreukázal, čo aj odvolací súd pri aplikácii §
657 OZ viedlo k presvedčeniu o správnosti takéhoto záveru okresného súdu. Uvedený záver okresného

súdu nebol spôsobilý zvrátiť ani príjmový pokladničný doklad č. 001 zo dňa 26.10.2012 predložený
žalobcom. Dôkazná situácia bola tak priaznivejšia pre druhú stranu sporu (žalovaného), v dôsledku
ktorej súd jeho tvrdeniam uveril a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol

21. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§

132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva

na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je to, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť.

22. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna normy ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce, sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

23. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno v
zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ust. § 366 CSP). V civilnom procese sa
uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade,

ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje
len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami,
ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

24. Žalobca založil svoje odvolacie dôvody na inom vyhodnotení vykonaných dôkazov. Z obsahu

odvolania pod vplyvom stavu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, vyplýva aj vedomosť
žalobcu, že súdu neposkytol priamy dôkaz o odovzdaní predmetu pôžičky žalovanému a preukázal
dispozíciu len s časťou požičanej sumy. Takto formulované odvolacie námietky odvolací súd s ohľadom
k vyššie uvedenej skutkovej a právnej argumentácii považoval v celom rozsahu za nedôvodné.

25. Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS
252/04) ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1
CSP) a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným
súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobe žalobcu nevyhovel a ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

26. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods.

1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám
sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu
strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom
rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až §222 CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako
nepodstatné, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd
prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného

súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

27. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú
odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v

zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaným.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1CSPa§396ods.1CSPtak,žežalovanémuakoúspešnejprocesnejstranepriznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).