Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218859
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2114218859.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, so sídlom
v Trnave, V. Clementisa 24/A, proti žalovanému Tate & Lyle Boleraz, s. r. o., so sídlom v Bolerázi,
zastúpeného JUDr. Laurou Bíróovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Klincová 37/B, o 7 148,60 eur,
vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 14 C 191/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 22. mája 2018 sp. zn. 26 Co 141/2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22. mája 2018 sp. zn. 26 Co
141/2017 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdTrnava(ďalejajsúdprvejinštancie)rozsudkomz30.marca2017č.k.14C191/2014-448
I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 5 361,45 eur, II. vo zvyšku žalobu zamietol, III.
nepriznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, IV. priznal znaleckému ústavu

Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline voči žalovanej nárok na zaplatenie znalečného
v rozsahu 75 % a V. priznal tomuto znaleckému ústavu zvyšných 25 % znalečného voči žalobkyni.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že Branislav Varga na základe pracovnej zmluvy z 1. apríla
1996 vykonával u žalovaného funkciu vedúceho zmeny a zmenového majstra. Tento zamestnanec bol
vedúcim zamestnancom, ktorého úlohou bolo kontrolovať prácu podriadených zamestnancov. Tento
zamestnanec bol 6. decembra 2012 spolu s ďalšími zamestnancami poverený vykonať kontrolu tzv.

rezínov. Pri tejto práci poškodený zamestnanec utrpel pracovný úraz pádom z dvojitého rebríka pri
kontrole obsahu strednej bunky. Za obdobie od 16. septembra 2012 do 4. septembra 2013 mu boli
vyplatené nemocenské dávky v celkovej výške 7 148,60 eur zo strany žalobkyne. Z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil záver, že príčinou vzniku pracovného úrazu bolo porušenie bezpečnostných
predpisov tak zo strany žalovaného ako zamestnávateľa ako aj zo strany poškodeného zamestnanca.
Uzavrel, že žalovaná ako zamestnávateľ porušila ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, i/, j/

zákona č. 124/2006 Z.z. o ochrane a bezpečnosti práce, pretože v záujme zaistenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci nevykonala potrebné opatrenia týkajúce sa práce pri výmene rezínu, nezlepšila
pracovné podmienky na strednej bunke, nezisťovala nebezpečenstvá hroziace zamestnancom pri
obsluhe strednej bunky, nezabezpečila, aby pracovný postup neohrozoval bezpečnosť a zdravie
zamestnancov, neurčila bezpečný pracovný postup pri práci na strednej bunke, neurčila a nezabezpečila
ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať. V dôsledku toho sa zamestnancovi V. X. stal pracovný

úraz. Poškodený zamestnanec zanedbal svoju povinnosť podľa § 12 ods. 2 písm. a/, c/ prvého bodu a
písm. j/ zákona č. 124/2006 Z.z. v dôsledku čoho nesie spoluzodpovednosť na vzniknutom pracovnom
úraze a toto spoluzavinenie bolo dôvodom čiastočnej liberácie zamestnávateľa za pracovný úraz podľa §
196 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Súd prvej inštancie neakceptoval názor žalovaného, že poškodený
zamestnanec bol vedúcim zamestnancom, nakoľko išlo o výrobného zamestnanca a nie vedúceho
zamestnanca na úrovni manažmentu. Na základe toho dospel k záveru, že podiel zavinenia žalovaného

na vzniknutom pracovnom úraze je 75 % a poškodeného zamestnanca 25 %.2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 22. mája 2018
sp. zn. 26 Co 141/2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 387
C.s.p. ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa domáhala

svojho nároku na základe § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, podľa ktorého
má sociálna poisťovňa voči tretím osobám právo na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok
v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Mieru zavinenia skúma súd, pričom prihliada aj na
spoluzavinenie poškodeného. Uviedol, že v prejednávanej veci bol pokyn na vykonanie prác - čistenie
rezínov v bunkách daný vedúcim sirupárne v e-maile z 15. júna 2011, pričom pracovný postup určený

v tomto e-maile je nedostatočný a nemožno ho považovať za bezpečný v zmysle § 6 ods. 1 písm. i/
zákona č. 124/2006 Z.z. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že zamestnanec porušil predpisy
na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci tým, že nedodržal návod na použitie dvojitého rebríka.
Samotné použitie dvojitého rebríka namiesto jednoduchého však zamestnancovi vyčítať nemožno,
pretože použitie jednoduchého rebríka na klzkých stenách bunky by bolo takisto nebezpečné. Zavinenie
zamestnanca hodnotil miernejšie vzhľadom na to, že takýmto spôsobom sa čistenie bunky vykonávalo

dlhodobo. Uzavrel, že žalovaný ako zamestnávateľ zavinil škodu v podobe výplaty dávok sociálneho
poistenia poškodenému V. X., ktorý utrpel pracovný úraz a preto zodpovedá žalobkyni za vzniknutú
škodu. Poškodený zamestnanec však spoluzavinil tento úraz a preto súd prvej inštancie s ohľadom na
mieru zavinenia správne ustálil pomer spoluzavinenia zamestnanca na 25 %. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť aj
dôvodnosť podľa obsahu vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. a § 421 písm. b/ C.s.p.
Uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa javí ako vnútorne rozporuplné, celkom nepresvedčivé a
nedostatočné, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý súdny proces a boli porušené zásady

civilného sporového konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi v základnom konaní
v otázke posúdenia miery zavinenia poškodeného zamestnanca v postavení vedúceho zamestnanca
zamestnávateľa, ktorý porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený
a toto porušenie bolo jednou z príčin vzniku škody. Poukazoval na to, že je nesporné, že došlo k

čiastočnému zbaveniu sa zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu na pracovnom
úraze, spornou však ostáva miera (podiel) zodpovednosti žalovanej ako zamestnávateľa a miera
(podiel) zodpovednosti poškodeného zamestnanca, ktorý bol vedúcim zamestnancom zamestnávateľa.
Zdôraznil, že o skutočnosti, že výkon práce nie je bezpečný poškodený zamestnanec ako vedúci
zamestnanec žalovaného ako svojho zamestnávateľa neinformoval a neoznámenie tejto skutočnosti

vedúcimzamestnancomzodpovednýmzatentostupeňriadeniaznamenalo,žežalovanýotom,ževýkon
práce nie je bezpečný vedieť nemohol. Z týchto dôvodov žalovaný po zadefinovaní otázky, ktorú podľa
jeho presvedčenia dosiaľ dovolací súd nevyriešil, žiadal rozsudok odvolacieho súdu, spočívajúci na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.), zmeniť, resp. zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že súdy nižších inštancií správne skutkovo
aj právne danú vec posúdili a správne sa vyporiadali s mierou zavinenia a preto navrhla rozsudok
odvolacieho súdu potvrdiť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.),
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie
žalovaného je prípustné a súčasne tiež dôvodné.

6. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatniavšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov, ako napr.
právnej istoty, legitímneho očakávania, legality a pod., ktoré sú obsahom právneho štátu (čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky).

8. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom sa musí vysporiadať so
všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim
miere ich závažnosti. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových

zistení a skutkových záverov absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne
- alebo tým skôr - pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu ich odvolací súd náležitým
spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by dodatočným
spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť (4 Cdo 102/2017). Pokiaľ takto odvolací
súd postupoval aj v prejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a založil tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a v dôsledku toho

aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné
následky ako tie, ktoré vedú k nezákonnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v
rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu;
len náležité, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná
súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (I. ÚS 33/2012). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v
zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia
(porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4 Cdo 34/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 8 Cdo 152/2018).

9.Vsúlades§220ods.2C.s.p.vspojenís§393ods.2C.s.p.musísúdvodôvodnenírozhodnutiapodať

výkladopodstatnenostiazákonnostivýrokurozhodnutiaamusísavyporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na
zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej
inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.

Ak rozhodnutie súdu nižšej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 C.s.p. v spojení
s § 393 ods. 2 C.s.p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny
proces (čo zakladá vadu konania podľa § 431 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 420 písm. f/ C.s.p.), pretože
jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných

prostriedkov.

10. Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občianskosúdne konanie vyjadruje vzájomnú nadväznosť i
prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného
plynú zásadné medze v tom, že rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní musí predchádzať

náležité konanie pred súdom prvej inštancie, pretože až jeho naplnením sa môže vytvoriť priestor pre
účinné uplatnenie účelu, ktorý zákon sleduje v prípade opravného (odvolacieho) konania. Účelom
odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvej inštancie, za predpokladu,
že boli rozpoznateľne (zrozumiteľne) prezentované. K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť
ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci a ako ju právne posúdil, čo najspoľahlivejšie

signalizuje (práve) odôvodnenie jeho rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným
a bezpodmienečným objektom prieskumnej činnosti vykonávanej súdom vyššieho stupňa. Výsledky
prieskumnej činnosti sú vždy reakciou na správnosť a opodstatnenosť dôvodov preskúmavaného
rozhodnutia vo svetle uplatnených odvolacích námietok. To znamená, že preskúmavané rozhodnutie
musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle § 220 ods. 2

C.s.p. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť dôvody
jeho rozhodnutia. Myšlienkový postup súdu musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom
na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť
rozsudku.

11. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť rozhodnutia) súdneho rozhodnutia
musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/
C.s.p.); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššieho stupňa neprichádzaz logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 338 C.s.p., ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvého stupňa len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 C.s.p.),

ani na jeho zrušenie (§ 391 ods. 1 C.s.p.). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie podľa názoru dovolacieho súdu nespĺňa vyššie uvedené kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. a preto ho nemožno považovať za

preskúmateľný. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci v rozsudku toto (podľa názoru dovolacieho súdu)
nezodpovedá § 220 ods. 2 C.s.p. Závery vyslovené súdom prvej inštancie sú v odôvodnení rozsudku
formulované protirečivo a vyznievajú zmätočne, čím sa nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania,
tým, že súd na jednej strane vyslovil, že poškodený ako vedúci zamestnanec čiastočne zodpovedá
za pracovný úraz z dôvodu, že neriadil práce tak, aby bola dodržaná bezpečnosť a ochrana zdravia
pri práci, k čomu ako vedúci zamestnanec bol povinný, pretože jeho povinnosťou ako vedúceho

zamestnanca bolo nielen dodržiavať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci v záujme svojho zdravia,
ale zaisťovať ich aj pre podriadených zamestnancov (bod 48 rozsudku), následne vyslovil, že poškodený
zamestnanec bol zaradený na pozícii výrobného zamestnanca, nie na pozícii vedúceho zamestnanca
na úrovni managementu a preto nemožno vzťahovať všetky povinnosti zamestnávateľa v oblasti BOZP
na jeho osobu (bod 52 rozsudku). Súd je tak vo svojej rozhodnej právnej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení zjavne nekoherentný, zmätočný, jeho rozhodnutie preto nie je konzistentné a jeho
argumenty nepodporujú presvedčivo definitívny (rozhodný) právny záver. Je tomu tak preto, že súd
na jednej strane vychádzal zo skutočnosti, že poškodený je vedúcim zamestnancom zamestnávateľa,
ktorý je povinný dodržiavať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a zaisťovať ich aj pre podriadených
zamestnancov a na druhej strane konštatoval, že poškodený vedúcim zamestnancom zamestnávateľa

nie je. Vychádzajúc z argumentácie súdu prvej inštancie je možné vyvodiť záver, že súd prvej inštancie
za vedúcich zamestnancov zamestnávateľa považuje vedúcich zamestnancov na úrovni managementu.

13. V prejednávanej veci odvolací súd sa pri hodnotení skutkového stavu vyššie uvedenými
skutočnosťami nezaoberal, napriek tomu, že boli žalovaným v odvolaní namietané. Pokiaľ odvolací

súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil aj tieto žalovaným
namietané skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť,
odôvodnenie jeho rozhodnutia treba považovať za nedostatočne odôvodnené, čím porušil právo
žalovaného na spravodlivý proces a konanie zaťažil vadou v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p.

14. Nad rámec dovolacieho konania dovolací súd uvádza, že z hľadiska skutkového stavu bolo v
prejednávanej veci zistené (správnosť skutkových zistení dovolateľ nenapadá), že V. X. na základe
pracovnej zmluvy z 1. apríla 1996 vykonával u žalovaného funkciu vedúceho zmeny a zmenového
majstra. Tento zamestnanec bol poverený spolu s ďalšími zamestnancami vykonať kontrolu tzv. rezínov,
pri ktorej utrpel pracovný úraz pádom z dvojitého rebríka pri kontrole obsahu strednej bunky. Za obdobie

od 16. septembra 2012 do 4. septembra 2013 mu boli vyplatené nemocenské dávky v celkovej výške
7 148,60 eur zo strany žalobkyne.

15. Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za
zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba,

koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právny úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci
zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa
robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

16. Podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce vedúci zamestnanci zamestnávateľa, ktorými sú jeho orgány

(odsek 1), ako aj jeho ďalší zamestnanci, ktorí sú poverení vedením na jednotlivých stupňoch
riadenia zamestnávateľa, sú oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa
pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.

17. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že vedúcim zamestnancom môže byť iba taký zamestnanec

(orgán zamestnávateľa), ktorému je na základe poverenia zamestnávateľa podriadený najmenej
jeden ďalší zamestnanec, ktorému je v rozsahu poverenia oprávnený priebežne a sústavne
stanoviť a ukladať pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať jeho prácu a dávať mu k
tomuto účelu záväzné pokyny. Pre vymedzenie pojmu vedúci zamestnanec teda nie je podstatné(určujúce), akým spôsobom je funkcia (pracovné miesto) formálne označená, či aké je v rámci
zamestnávateľa jeho postavenie vo vzťahu k iným funkciám (pracovným miestam); rozhodujúce je
iba to, či tomuto zamestnancovi sú podriadení zamestnanci, ktorým je oprávnený vydávať záväzné

pokyny. Pretože vzťah nadriadenosti a podriadenosti nie je otázkou faktického stavu, ale otázkou
právnou, je pre posúdenie postavenia zamestnanca z tohto hľadiska významné, či je tento stav
nadradenostifunkciezastávanejzamestnancominýmfunkciámkonštituovanýprávnympredpisomalebo
vnútorným organizačným predpisom upravujúcim organizačnú štruktúru zamestnávateľa. Pri splnení
tejto podmienky nie je právne postavenie vedúceho zamestnanca dotknuté ani v prípade, ak pracovné

miesta,ktorúsúpodľaorganizačnéhopredpisu(organizačnéhoakturiadenia)podriadené,faktickyniesú
obsadené. Samotné formálne označenie funkcie spôsobom, ktorý je vzhľadom k okolnostiam spôsobilý
vyvolať predstavu, že zamestnanec patrí medzi vedúcich zamestnancov zamestnávateľa môže navonok
posilniť prestíž dotknutého zamestnanca a jeho vážnosť vo vzťahu k ostatným zamestnancom. Je preto
potrebné rozlišovať základné povinnosti zamestnanca a základné povinnosti vedúceho zamestnanca na
úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a v prípade porušenia týchto povinností posúdiť i mieru

zavinenia, ktorá by v prípade vedúceho zamestnanca mohla byť vyššia.

18. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dovolaniu žalovaného vyhovel, rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 449 ods. 1 a § 450
C.s.p.) s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný (§ 455 C.s.p.).

19. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 C.s.p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.