Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/312/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209212768
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2209212768.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1/ G. S., nar. XX. E. XXXX, 2/ V. S., nar. XX. W. XXXX,
obaja bytom Ul. Q. XXX/XX, B., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Andrej Gara, so sídlom Bratislava,
Šancová 108, proti žalovaným: 1/ Q. O., nar. X. U. XXXX, bytom B., F. Y. XX/XX, zastúpená advokátom:
JUDr. Peter Bilkovič, so sídlom Bratislava, Strojnícka 8, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO:
00151700, so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej 1/

proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 2. júna 2010 č.k. 12C/140/2009-330 v spojení
s opravným uznesením zo dňa 23. júna 2011 č.k. 12C/140/2009-385, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, ktorými bola žalovanej 1/ uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 4.000 eur (II.) a na účet B. V. 360 eur na súdnom poplatku (VI.) z
r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. žalobu voči žalovanému 2/ zamietol, II.
žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 4.000 eur a žalobcovi 2/ sumu 2.000 eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku, III. vo zvyšku žalobu zamietol, IV. uložil žalobkyni 1/ povinnosť nahradiť
žalovanému 2/ trovy konania vo výške 137,15 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, V. rozhodol, že o
trovách konania v časti týkajúcej sa vzájomne žalobcov 1/, 2/ a žalovanej 1/ rozhodne po právoplatnosti
rozsudku a VI. uložil žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť na účet B. V. 360 eur na súdnom poplatku. Svoje

rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 16, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, §
444 OZ (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel) § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001
Z.z. o povinnom poistení zodpovednosti za ôškodu spôsobenú motorovým vozidlom. Vecne dôvodil, že
vo vzťahu k žalovanému 2/ je potrebné konštatovať nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keďže nárok
žalobcov na peňažné zadosťučinenie uplatnený podľa § 13 ods. 2 OZ nemožno spájať s pojmom škoda
podľa § 16 OZ, zákon č. 381/2001 Z.z. stanovuje povinnosť nahrádzať poškodeným škodu, za ktorú však

nemožno považovať peňažné zadosťučinenie. Ochrana osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ v sebe zahŕňa
ochranu života a zdravia ponímajúc telesnú a psychickú integritu ako aj ochranu práva na súkromie
ponímajúc širokú oblasť súkromného života, jeho intímnej sféry, vnútorného myšlienkového či citového
života, pričom zákon poskytuje ochranu proti neoprávnenému zásahu, ktorý je spôsobilý privodiť fyzickej
osobe ujmu, pričom oprávnená osoba sa môže domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby sa odstránili ich následky a aby sa poskytlo primerané zadosťučinenie zohľadniac najmä to, že

zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Satisfakcia môže mať podobu morálnu
a finančnú, nemajetkovú ujmu v peniazoch môže súd priznať, ak by sa morálna satisfakcia nezdala
postačujúca a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
pričom poskytnutie morálnej satisfakcie treba vždy uprednostniť. Ustanovenia § 11 až § 13 OZ dávajú
oporu pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti fyzickej osoby aj v dôsledku
dopravnej nehody, pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia sú stanovené dve kritériá

- závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. V danom prípade
jednoznačne došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkyne 1/ na zdravie a telesnú integritudopravnou nehodou spôsobenou žalovanou 1/, ako aj u oboch žalobcov do osobnostného práva na
súkromie, keď dopravnou nehodou bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, zmenil sa
život rodiny, chod domácnosti, obaja žalobcovia boli ochudobnení o spoločenský život, treba prihliadnuť

tiež na citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch, smútku, šoku, preto prichádza do úvahy
peňažná satisfakcia. Posúdiac okolnosti prípadu a následky a uplatniac voľnú úvahu súd prvého sutpňa
považoval za primerané priznať náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromia žalobcov vo výške
každému po 2.000 eur, súd pritom zohľadnil, že rodina sa z prípadu spamätala, aktivity v spoločenskom
a rodinnom živote sa vracajú do obdobia spred nehody. Posúdiac okolnosti prípadu, keď sa jednalo

o nedbanlivostný trestný čin a následky, pretrvávajúce bolesti a psychické problémy, estetický vzhľad
dolnej končatiny, ako aj to, že zásah už bol čiastočne kompenzovaný poistným plnením, uplatniac voľnú
úvahu súd považoval za primerané priznať náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do zdravia žalobkyne
1/ vo výške 2.000 eur. Plne úspešnému žalovanému 2/ súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (z. č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel) priznal náhradu trov konania voči žalobkyni 1/ vo
výške 137,15 eur pozostávajúcej z trov cestovného pri účasti na 4 pojednávaniach na ceste Nové Zámky

- Dunajská Streda a späť. O trovách konania ostatných účastníkov súd rozhodne podľa § 151 ods. 3
O.s.p. samostatným uznesením. Súd tiež uložil žalovanej 1/ povinosť na zaplatenie súdneho poplatku
za návrh podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., keďže žalobcovia boli od poplatkovej povinnosti
oslobodení.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stpuňa podala odvolanie žalovaná 1/, navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v celosti zamietne a prizná jej náhradu
trov konania. V prípade potvrdenia rozsudku navrhla podľa § 238 ods. 3 písm. a) O.s.p. pripustiť
dovolanie na dve špecifikované otázky. Odvolanie odôvodnila právne odvolacími dôvodmi podľa § 205
ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.. Namietala, že súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom nevyhodnotil

vykonané dôkazy, vychádzal z toho, že žalobcom sa zo strany žalovanej 1/ nedostalo primeraného
zadosťučinenia, pričom však žalovaná 1/ preukázala, že sa zaujímala o zdravotný stav žalobkyne 1/
a jej obmedzenia v živote, vzhľadom na to, že boli spolu v kontakte, žalovaná 1/ nevolila písomnú
formu ospravedlnenia, žalovaná 1/ sa opakovane žalobkyni 1/ ospravedlnila, a to aj na pojednávaní.
Dodala, že súd prvého stpuňa mal zohľadniť, že príčinou dopravnej nehody bolo zlyhanie ľudského

faktora - mikrospánok, ako aj primeranú dobu liečenia podľa vyjadrenia znalca, keď sa u žalobkyne
1/ vyskytli komplikácie v liečbe ako nepredvídateľný jav nesúvisiaci so zraneniami. Súd prvého stupňa
jednostranne vyhodnotil vykonané dôkazy v prospech žalobcov bez náležitého odôvodnenia. Uviedla, že
v žiadnom prípade nedošlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcov v spoločnosti, išlo
o dopravnú nehodu, nešťastnú náhodu a súd prvého stupňa mal v prvom rade skúmať, či odvolateľka,

žalovaná 1/ poskytla primerané alebo neprimerané zadosťučinenie a nie iba skonštatoval, že morálne
zadosťučinenie by nebolo postačujúce. Súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s ust. § 13 ods.
1 a 2 Obč. zákonníka, keď neskúmal závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti porušenia práva, nijako
neodôvodnil voľnú úvahu, ktorá ho viedla k priznaniu peňažného zadosťučinenia a v tomto smere sa
napadnutý rozsudok javí ako nepreskúmateľný. Dodala, že analogicky možno skúmať, či sa jedná o

prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a
za sťaženie spoločenského uplatanenia, v danom prípade o takýto prípad nejde, satisfakčná povaha
nároku musí spĺňať podmienky primeranosti a spravodlivosti. Odvolateľka záverom poukázala na to, že
žalobkyni 1/ bolo už poskytnuté odškodnenie titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia,
čím bola naplnená satisfakčná funkcia, žalobkyňa sa preto nemôže znova domáhať duplicitného

odškodnenia cez ochranu osobnosti. Odvolateľka tiež poukázala na uzavretú poistnú zmluvu podľa
zákona č. 381/2001 Z.z. (vyššie cit.), preto sa na prípadné odškodnenie má vzťahovať uvedené zákonné
poistenie.

Žalobcovia 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalovanej 1/ písomne vyjadrili a navrhli, aby odvolací súd posúdil

primeranosť a výšku náhrady priznanej súdom prvého stupňa, keď z pohľadu žalobcov by bolo možné
priznať im podstatne vyššiu sumu. Dodali, že odvolateľka len opakuje už uplatnené argumenty, v konaní
nebolo preukázané, že by zo strany žalovanej 1/ došlo k nejakému ospravedlneniu. Žalobcovia sa
domáhajú ochrany ich osobnostných práv - práva na zdravie a na ochranu súkromia, pričom úlohou súdu
bolo posúdiť závažnosť vzniknutej ujmy a nie je na mieste zľahčovať preukázané následky dopravnej

nehody. Uviedli, že ide o dva samostatné, popri sebe stojace nároky - nároky na ochranu osobnosti a
nároky podľa zákona č. 381/2004 Z.z. (vyššie cit.).Žalovaná 2/ sa k odvolaniu žalovanej 1/ taktiež vyjadrila a navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku I. potvrdiť a vo výroku II. zmeniť tak, že žaloba sa zamieta. Stotožnila sa s prvou časťou
odvolania žalovanej 1/, keď intenzita a okolnosti zásahu do osobnostných práv žalobcov neboli takej

sily a závažnosti, aby oprávňovali akékoľvek finančné odškodnenie. Čo sa týka odvolania žalovanej 1/
voči výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá proti žalovanej 2/, s týmto nesúhlasí, nakoľko žaloba sa týka
ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. a nie náhrady škody podľa § 420 a nasl. OZ a úmyslom zákona
č. 381/2001 Z.z. je odškodňovanie nárokov na náhradu škody a nie reparovať zásahy do osobnostných
práv.

Krajský súd v Trnave rozhodujúci o vyššie popísanom odvolaní žalovanej 1/ rozsudkom z 11. júla 2012,
sp. zn. 24 Co 202/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch I., III. a IV. potvrdil a vo výroku
II. zmenil tak, že žalobu zamietol a závislý výrok VI. zrušil s tým, že o trovách odvolacieho konania
rozhodne súd prvého stupňa. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia (o.i.) uviedol, že súd prvého
stupňa správne vec právne posúdil, keď skonštatoval, že v dôsledku predmetnej dopravnej nehody

došlo k zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne 1/, ktorá bola priamou účastníčkou tejto dopravnej
nehody, ako aj do osobnostnej sféry žalobcu 2/, manžela žalobkyne 1/, keď právo na ochranu osobnosti
v zmysle ust. § 11 a nasl. OZ zahŕňa v sebe právo na život a zdravie, ako aj právo na súkromie
a rodinný život. V danom prípade v dôsledku dopravnej nehody došlo preukázateľne k zásahu do
osobnostného práva žalobkyne 1/ na zdravie a telesnú integritu, ako aj do práva na súkromný a

rodinný život, pričom k tomuto zásahu došlo aj v prípade manžela žalobkyne 1/ - žalobcu 2/. V prípade
neoprávneného zásahu do týchto práv majú dotknuté osoby nárok v zmysle § 13 Obč. zákonníka v
prvom rade domáhať sa zdržania neoprávnených zásahov, ďalej odstránenia následkov neoprávneného
zásahu a poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia
sleduje priznanie satisfakcie fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené so zreteľom na

to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Satisfakcia prichádza do úvahy
v prvom rade v podobe morálnej, napr. ospravedlnenie. Nárok na priznanie finančnej satisfakcie -
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len vtedy, ak by sa morálna satisfakcia
nezdala postačujúca a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia sú stanovené dve kritériá, z

ktorých musí súd vždy vychádzať - a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za akých
došlo k neoprávnenému zásahu. Popri nároku vyplývajúcom z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl.
OZ vystupuje ako ďalší samostatný nárok na náhradu škody podľa § 420 a nasl. OZ, v danom prípade
ide o osobitnú zodpovednosť podľa § 427 OZ za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky, keď
škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla. Z titulu tejto zodpovednosti za náhradu škody

má poškodený nárok podľa § 444 Obč. zákonníka na jednorazové odškodnenie bolesti poškodeného a
sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Ide teda o dva samostatné nároky - nárok na náhradu škody
na zdraví a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na ochranu osobnosti. Na jednej
strane sú tieto nároky úplne samostatné, na strane druhej si však v istom zmysle konkurujú, keď sú
hodnotenénazákladesčastitotožnýchasčastiveľmipodobnýchskutkovýchtvrdení.Naichuplatnenieje

preto potrebné poskytnúť súdu také skutkové tvrdenia k následkom poškodenia zdravia, aby bolo možné
odlíšiť nárok na náhradu škody na zdraví a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu do práva na
ochranu osobnosti. Súd je pritom vždy viazaný ústavným princípom proporcionality, v zmysle ktorého
odškodnenie má byť dostatočné, dôstojné a adekvátne. Dvojitým hodnotením vzniknutej nemajetkovej
ujmy na ľudskom zdraví - v režime náhrady škody na zdraví a v režime ochrany osobnosti, na základe

totožných skutkových tvrdení, by dochádzalo k flagrantnému porušeniu všeobecnej právnej zásady “non
bis in idem“ ako aj už spomenutého princípu proporcionality. Nie je možné, aby sa osoba dotknutá na
zdraví snažila cestou ochrany osobnosti nahradzovať alebo navyšovať nároky na bolestné a náhradu
sťaženia spoločenského uplatnenia, nakoľko možnosť uplatnenia týchto špeciálnych nárokov vylučuje
možnosť duplicitného uplatnenia nárokov všeobecných. V rámci odškodnenia vo forme bolestného sa

zohľadňujú všetky zdravotné špecifiká poškodenia zdravia poškodeného, v rámci posudzovania výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa posudzuje celý široký komplex následkov poškodenia
zdravia, pričom takto široko vymedzený rámec špeciálnej úpravy právnej ochrany nepochybne v sebe
zahŕňa i ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný
život. Nemožno vylúčiť, že ochrana osobnosti v súvislosti s porušením práva na zdravie bude mať tiež

svoje miesto, to však len v prípade skutkov, nárokov či osôb odlišných od skutkov, nárokov či osôb
spadajúcich do režimu náhrady škody na zdraví, prípadne v situáciách, v ktorých je právna úprava
náhrady škody natoľko paušálna, že ju preto nemožno považovať za vyčerpávajúco riešiacu daný
problém. Možno teda uzavrieť, že pokiaľ by na základe rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne1/ nebolo odškodnenie z titulu náhrady škody na zdraví, a to bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia, dostatočnou satisfakciou za vzniknutú ujmu na jej osobnostných právach, mohla by sa
domáhať ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti, to však nie je možné na základe

totožných skutkových tvrdení (k tomu pozri napr. rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1 Co
2/2010 zo dňa 5.5.2010). Občiansky zákonník právne nevymedzuje pojem bolestné, ani pojem sťaženie
spoločenského uplatnenia a ani to, v akom rozsahu sa náhrada za tieto ujmy na zdraví odškodňuje. Tieto
otázky sa posudzujú z lekárskeho hľadiska a v čase vzniku škody boli upravené zákonom č. 437/2004
Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý s účinnosťou od 1.

augusta 2004 nahradil predchádzajúcu vyhlášku č. 32/1965 Zb. a ktorý treba na daný prípad aplikovať.
Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia súde relatívne samostatné zložky
náhrady škody na zdraví, i keď sú v zákone upravené spoločne. Oba druhy odškodnenia sú náhradou
tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na
vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných
úrazom. Ide o nároky rýdzo osobnej povahy. Zákon upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje

odškodnenie za bolesť a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia.
Rovnako osobitne stanovuje zásady pre vyhodnocovanie oboch druhov odškodnenia. Priznanie nároku
na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a
naopak. Aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne, lebo existencia dôvodov
pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia neznamená zároveň aj existenciu

dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak. Odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti
spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením, odstraňovaním jeho následkov a sťažením zdravotnej
pohody. Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľné
nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských
potrieb. Zvýšenie odškodnenia závisí od splnenia predpokladov, ktoré ho poškodili vo veku, v ktorom

utrpel škodu na zdraví, ktoré mal pre ďalšie uplatnenie v živote a v spoločnosti, a ktoré sú pre neho
obmedzené alebo stratené. Pod sťažením spoločenského uplatnenia treba rozumieť jednak vylúčenie či
obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom
a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu
budúceho životného partnera, resp. možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Odškodnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia nepatrí za poškodenie prechodného charakteru, za ktoré sa považuje i
nepriaznivý zdravotný stav, so zlepšením ktorého možno podľa lekárskej vedy počítať v čase kratšom
ako rok (preto možno toto odškodnenie priznať najskôr rok po spôsobení škody), a za menšie jazvy,
drobné kozmetické vady a chorobné zmeny ľahšieho charakteru, ktoré nemôžu viesť k výraznejšiemu
obmedzeniu spoločenského uplatnenia poškodeného. V danom prípade žalobkyni 1/ bolo poskytnuté

v zmysle ust. zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia odškodnenie z titulu bolestného v celkovej výške 4.473 eur a z titulu sťaženia spoločenského
uplatnenia v celkovej výške 3.460 eur, ktoré vo vyčerpávajúcom rozsahu zohľadnilo všetky
okolnosti poškodenia zdravia a jeho následkov. Tieto boli preukázané výpoveďami účastníkov konania,
výpoveďami svedkov, ako aj lekárskymi správami, znaleckým posudkom MUDr. Jozefa Lohnerta,

CSc. a jeho výpoveďou pred prvostupňovým súdom. V rámci bolestného boli lekárskym
posudkom zohľadnené opakované operačné zásahy spojené s komplikáciami, pretrvávajúce bolesti, v
rámci sťaženia spoločenského uplatnenia bola zohľadnená dlhodobá práceneschopnosť, obmedzenie
v obvyklom spôsobe života, odkázanosť na opatrovanie inou osobou. Takéto odškodnenie je potrebné
považovať za dostatočné, dôstojné a adekvátne, v plnom súlade s ústavným princípom proporcionality.

Žalobkyňa 1/ neuviedla žiadne také rozhodujúce skutkové tvrdenia, ktoré by neboli zohľadnené pri
uspokojení jej nároku na náhradu škody na zdraví, preto už neprichádza do úvahy poskytnúť jej ďalšie
odškodnenie z titulu zásahu do jej osobnostných práv, a to či už práva na zdravie ako aj práva na
súkromie a rodinný život, nakoľko by tým došlo k porušeniu všeobecnej právnej zásady „non bis in
idem" ako aj už spomenutého princípu proporcionality. Podľa odvolacieho súdu je potrebné prihliadnuť

na to, že pri poškodení zdravia žalobkyne 1/ nedošlo k život ohrozujúcemu zraneniu, nebol poškodený
životne dôležitý orgán, i keď došlo k ťažkej ujme na zdraví. Podľa vyjadrenia lekára išlo o zranenie s
priemernou a primeranou dobou liečenia 6 mesiacov vrátane úplnej rehabilitácie, práceneschopnosť
žalobkyne 1/ bola neprimeraná avšak biologicky odôvodnená pre sprievodné komplikácie. Zdravotný
stav žalobkyne 1/ po prepustení nebol vážny, vyžadoval si však opatrovanie inou osobou, pomoc

pri obstarávaní a príprave prostriedkov dennej obživy. U žalobkyne 1/ sa počas liečenia vyskytli dve
komplikácie, ktoré spôsobili reálne predlženie doby liečenia, išlo o nepredvídateľný jav, ktorý nemal
priamy súvis so zraneniami. Čo sa týka posúdenia sťaženia spoločenského uplatnenia, žalobkyňa 1/
sa po ukončení PN vrátila do práce, a aj v súčasnosti pracuje ako zdravotná sestra. V rámci bodovéhoohodnotenia SSU neprichádzalo do úvahy ani zvýšenie podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o
náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko u žalobkyne 1/ nedošlo
k invalidite, lekárskymi posudkami nebolo preukázané ani zvýšenie bolestného či SSU na dvojnásobok

podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Je pravda, že žalobkyňa nemôže vykonávať všetky aktivity, ktoré vykonávala pred nehodou
(napr. lyžovanie), môže však vykonávať iné športové aktivity (napr. plávanie, bicyklovanie). Čo sa
týka nároku žalobcu 2/, manžela žalobkyne 1/, je nepochybné, že predmetná dopravná nehoda, pri
ktorej žalobkyňa 1/ utrpela poškodenie zdravia, znamenal zásah do súkromného a rodinného života

žalobcu 2/ a teda aj zásah do jeho osobnostnej sféry, ktorá požíva ochranu v zmysle ust. § 11 a nasl.
Obč. zákonníka. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného zásahu do
osobnostnejsféryžalobcu2/jevšakto,abyintenzitaaokolnostitakéhotozásahuodôvodňovalipriznanie
finančného zadosťučinenia, keď by sa iná nemateriálna forma satisfakcie javila ako nedostatočná.
Posúdiac okolnosti daného poškodenia zdravia žalobkyne 1/ a dopad tejto udalosti na súkromný a
rodinný život žalobcu 2/ dospel odvolací súd k záveru, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je v celom rozsahu nedôvodný. Na jednej strane je potrebné uznať, že následky
poškodenia zdravia žalobkyne 1/ a dopad tejto udalosti na súkromný a rodinný život žalobcu 2/ boli nie
zanedbateľné a žalobca 2/ mohol mať subjektívny pocit, že sa mu zmenil celý život, na druhej strane je
však potrebné konštatovať, že právo na primerané finančné zadosťučinenie je vyhradené pre tie prípady,
keď intenzita zásahu do súkromného a rodinného života dotknutej osoby je značná a nenapraviteľná,

napr. v prípade smrti blízkej osoby, vážneho alebo pretrvávajúceho narušenia rodinných väzieb, alebo
v prípade vážnych doživotných následkov. V danom prípade však došlo len k prechodnému vplyvu
nehodynasúkromnýarodinnýživotžalobcu2/,ktorýneboldlhodobejšieobmedzenývpracovnejoblasti,
nebolo preukázané žiadne zhoršenie rodinných vzťahov, žalobca 2/ sa po čase znova vrátil k svojim
voľnočasovým aktivitám. Integrálnou súčasťou kvalitného manželského zväzku je to, aby si manželia

navzájom pomáhali, o to viac v ťažkých a krízových situáciách, táto povinnosť má svoje vyjadrenie aj v
ust. § 18 Zákona o rodine. Žalobca 2/ ako manžel žalobkyne 1/ poskytoval jej adekvátnu starostlivosť
a bol jej manželskou oporou v takom rozsahu, ako to vyplýva z rozsahu vzájomných práv a povinností,
ktoré sú vlastné manželskému zväzku, a to aj na úkor toho, že sa musel na istý čas vzdať svojich
záľub a vo väčšom rozsahu zabezpečovať potreby rodiny. Nepostačuje to však na to, aby bolo možné

považovať za primerané poskytnúť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, do úvahy tu prichádza
len poskytnutie morálnej satisfakcie, ktorej sa však žalobným návrhom nedomáhal. Bolo pritom potrebné
prihliadnuť tiež na okolnosti, za akých k predmetnému neoprávnenému zásahu došlo, a to najmä to,
že zo strany žalovanej 1/ išlo o nedbanlivostný trestný čin, žalovanej 1/ bol trestným rozkazom uložený
primeraný trest, pre samotnú žalovanú 1/ bola predmetná dopravná nehoda tiež vážnym zásahom do

života. Z dôvodu nedôvodnosti návrhu v celom rozsahu bolo už nadbytočným osobitne sa zaoberať
otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/, pričom tak ako poukazovali účastníci konania a ich
právni zástupcovia, ani v rozhodovacej praxi súdov nepanuje zhoda, či nároky na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch možno považovať za škodu v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 12/2009-370 zo dňa

3. marca 2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20. apríla 2009, ako
aj uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 127/2010 zo dňa 8. novembra 2011, ktorým bola
predložená prejudiciálna otázka Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fingovaní Európskej únie.“

Žalobcovia 1/ a 2/ podali proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a odôvodňovali ho dovolacím dôvodom podľa
§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p., t. j. tým, že dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Navrhli, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil, prípadne zmenil a
žalobe v celom rozsahu a žalovanej 1/ uložil povinnosť nahradiť žalobcom náhradu trov konania.
Dôvodili, že platná právna úprava, ako aj právna teória a prax dôsledne odlišujú inštitút náhrady

škody v podobe bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a inštitút ochrany osobnosti, ako aj
nároky plynúce z nich oprávneným osobám. Medzi týmito právnymi inštitútmi je pojmová aj obsahová
odlišnosť, a preto ich nie je možné stotožňovať a tvrdiť, že ide o konkurujúce si nároky, resp. nemožno
prisvedčiť názoru, že uplatnením jedného z týchto nárokov zaniká možnosť uplatnenia druhého nároku.
Poukázali v tejto súvislosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011,

sp. zn. 4 Cdo 168/2009. Namietali nesprávnosť záveru odvolacieho súdu, „v zmysle ktorého si osoba
poškodená na osobnostných právach nemôže popri nároku na náhradu škody na zdraví uplatňovať
zákonný nárok na náhradu ujmy spôsobenej na jej osobnostných právach, ak tieto nároky vznikli z
týchto istých skutkových okolností, resp. v dôsledku toho istého protiprávneho konania“. Tvrdia, žetakýto právny názor je v rozpore so znením zákona, ako aj právnou teóriou a praxou. Podľa žalobcov
odvolací súd na danú vec neprávne aplikoval zásadu „ne bis in idem“, s ktorou úzko súvisia zásady
„litispendencie“ a „res iudicata“. Poukázali aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. 30 Cdo 154/2007, od ktorých sa odvolací súd výrazne odklonil, resp. rozhodol v priamom rozpore
s nimi. Nesúhlasili ani s názorom odvolacieho súdu, že možno nemajetkovú ujmu žalobcov subsumovať
pod nároky plynúce z inštitútu sťaženia spoločenského uplatnenia, tvrdili, že výška náhrady sťaženie
spoločenského uplatnenia určená na základe lekárskeho posudku nezohľadňuje to, ako neoprávnené
konanie škodcu zasiahlo do súkromného a rodinného života poškodeného, ale sa zaoberá výlučne

tým, ako toto protiprávne konanie škodcu obmedzuje možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v
spoločnosti. Odvolací súd nie celkom správne vyložil podstatu inštitútu ochrany osobnosti a nárokov
plynúcich z neho osobám, do osobnostných práv ktorých bolo neoprávnene zasiahnuté a pri niektorých
svojich záverov zachádza do absurdností. Záverom dôvodili, že odvolacím súdom prezentovaný záver
vôbec neobstojí vo vzťahu k žalobcovi 2/, u ktorého ujma spôsobená na jeho osobnostných právach
nemohla byť kompenzovaná náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobcovia tiež poukázali

na podľa nich nesprávny postup odvolacieho súdu, ktorý spočíva podľa nich v tom, že odvolací súd v
rozpore s ustanovením § 213 ods. 1 O.s.p. zopakoval dokazovanie, ktoré už v predmetnej veci už skôr
vykonal prvostupňový súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o vyššie popísanom dovolaní žalobcov 1/ a 2/ rozhodol rozsudkom

zo dňa 28. mája 2014 sp. zn. 7Cdo 65/2013 po vyrovnaní sa s otázkou, v akom rozsahu žalobcovia 1/ a
2/ napádajú rozsudok odvolacieho súdu, keď v úvodných častiach dovolania uvádzajú, že ho podávajú
„proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 11. júla 2012, č. k.: 24 Co 202/2011“, ktorý má ale niekoľko
výrokov - potvrdzujúce, zmeňujúce a zrušujúce a z obsahu dovolania, v ňom použitej argumentácie
vyvodil, že žalobcovia napádajú rozsudok len v tej jeho časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa

zmenený vo výroku II. tak, že žaloba bola zamietnutá aj v tejto časti. Vzhľadom na uvedené dovolací
súd nepodrobil svojmu prieskumu ostatné „potvrdzujúce“ výroky rozsudku odvolacieho súdu, ktoré
podľa názoru dovolacieho súdu naostatok neboli ani správne vyhlásené, keďže odvolanie proti výrokom
rozsudkusúduprvéhostupňa,ktorýmboložalobesčastivyhovenéažalovanej1/bolauloženápovinnosť
zaplatiť na účet súdu súdny poplatok, podala iba žalovaná 1/, ktorá nebola v nerozlučnom procesnom

spoločenstve so žalovaným 2/ a jej odvolanie neplatilo i pre žalovaného 2/). Rozhodol tak, že odvolanie
žalobcu 2/ zamietol, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 11. júla 2012 sp. zn. 24Co/202/2011 vo
výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 2. júna 2010 č. k. 12C 140/2009-330
zmenený v jeho výroku II. tak, že žaloba bola zamietnutá v časti týkajúcej sa žalobkyne 1/ a vo
výroku, ktorým zrušil jeho výrok VI., zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Svoje rozhodnutie dovolací súd odôvodnil tak, že v dovolaní k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v
zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a síce, že napadnutá časť rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ uplatnili žalobou právo na
ochranu ich osobnosti, do ktorej bolo podľa ich tvrdenia zasiahnuté konaním žalovanej 1/, domáhali
sa voči nej (iba) náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Občiansky zákonník v ustanovení § 11

priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, stanovuje ale znaky, za
prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť
zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť

medziurčitýmkonanímaporušenímaleboohrozenímosobnostnýchpráv).Otázka,čikonanímžalovanej
1/ bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/ (ich práva na zdravie) považuje dovolací
súd pri svojom prieskume za otázku (kladne) vyriešenú, obidva súdy nižších stupňov zhodne ustálili,
že jednoznačne došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkyne 1/ na zdravie a telesnú integritu
dopravnou nehodou spôsobenou žalovanou 1/ ako aj oboch žalobcov do osobnostného práva na

súkromie, nakoľko touto dopravnou nehodou bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života,
táto otázka, keďže správnosť jej riešenia nie je žalobcami 1/ a 2/ spochybňovaná v ich dovolaní, už ani
nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov dovolania, ktorými
je dovolací súd viazaný. Predmetom prieskumu v dovolacom konaní tak zostala otázka, či odvolací
súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, správne dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ (ktorí neuplatnili

iné prostriedky ochrany osobnosti) neopodstatnene uplatňujú právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je
taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti,
takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickejosoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými
dôsledkami (pozri § 16 OZ) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do
telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (pozri § 444 OZ).

Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je dosiahnuť
vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady
takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadne optimálne, a tým
účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a
najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady

ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ) je
pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo
odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé
následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb
alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). Ďalej dovolací súd
dôvodil, že odvolací súd, hoci vo svojich všeobecných úvahách (str. 10, odsek 2 jeho rozsudku) správne

ustálil, že tieto nároky sú plne samostatné, pri svojich záveroch, na ktorých založil svoje rozhodnutie,
podľa názoru dovolacieho súdu naostatok medzi nimi pokiaľ ide o predpoklady vzniku práva na ich
náhradu dôsledne nerozlišuje. Dospieva totiž k záveru, že „V rámci odškodnenia vo forme bolestného sa
zohľadňujú všetky zdravotné špecifiká poškodenia zdravia poškodeného, v rámci posudzovania výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa posudzuje celý široký komplex následkov poškodenia

zdravia, pričom takto široko vymedzený rámec špeciálnej úpravy právnej ochrany nepochybne v
sebe zahŕňa i ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a
rodinný život“. Potom, vychádzajúc z uvedeného záveru, hodnotiac mieru odškodnenia žalobkyne 1/ za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ako dostatočné, dôstojné a adekvátne, v plnom súlade s
ústavným princípom proporcionality, uzavrel odvolací súd, že keďže žalobkyňa 1/ neuviedla žiadne také

rozhodujúce skutkové tvrdenia, ktoré by neboli zohľadnené pri uspokojení jej nároku na náhradu škody
na zdraví, už neprichádza do úvahy, aby jej bolo poskytnuté „ďalšie odškodnenie z titulu zásahu do jej
osobnostných práv, a to či už práva na zdravie ako aj práva na súkromie a rodinný život“, pretože inak by
dochádzalo k porušeniu zásady non bis in idem a princípu proporcionality. Podľa dovolacieho súdu záver
odvolacieho súdu, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví fyzickej osoby zahŕňa v sebe

aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život,
nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví. Z ustanovení § 2 ods. 2, § 3 ods. 1,2 a
§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
dovolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej

osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona č. 437/2004 Z. z.), zásad na hodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004 Z. z.), ale ani zo sadzieb bodového
ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je možné vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry
fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. K tomu dovolací súd poznamenal, že úprava náhrady

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v zákone č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia je iná než vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva Českej republiky
č. 440/2001 Sb. o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, účinnej do 31. decembra
2013, podľa ktorej za bolesť sa považovalo každé telesné a duševné strádanie spôsobené škodou
na zdraví. Dovolací súd urobil túto poznámku z dôvodu, že je evidentné, že odvolací súd pri svojich

záveroch vychádzal z rozhodnutí súdov v Českej republike (viď jeho poukaz na rozsudok Vrchného
súdu v Olomouci sp. zn. 1 Co 2/2010 z 5. mája 2010) a teoretických úvah niektorých autorov (viď napr.
článok Michala Ryšku: Náhrada škody na zdraví a ochrana osobnosti, Právní rozhledy 16/2009, s. 591,
v ktorom záver o neprípustnosti duplicitného uplatnenia všeobecných nárokov na ochranu osobnosti
popri všeobecných nárokov na náhrady škody na zdraví je odôvodnený, okrem iného, i s poukazom

na uvedené vymedzenie bolesti vo citovanej vyhláške). Dovolací súd nepovažoval za opodstatnený
záver odvolacieho súdu, že v preskúmavanej veci bolo potrebné uplatniť zásadu non bis in idem (nie
dvakrát o tom istom), resp. princíp proporcionality. Naostatok odvolací súd aplikáciu ostatne uvedeného
princípu (ako princípu využívaného pri kolízii chránených subjektívnych práv, ktorá sa má riešiť aj na
základe kritéria porovnávania), hoci mal za to, že konaním žalovanej bolo zasiahnuté aj do práva na

súkromný a rodinný život žalobkyne 1/, bližšie nevysvetlil. Vychádzajú z týchto úvah dospel dovolací súd
k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho výroku
II. vo vzťahu k žalobkyni 1/ zmenený tak, že žaloba bola zamietnutá, spočíva v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci na nedostatočne zistenom skutkovom stave veci. Preto túto časť výrokurozsudku odvolacieho súdu, a na neho nadväzujúci výrok, ktorým odvolací súd zrušil výrok rozsudku
súdu prvého stupňa VI. o povinnosti žalobkyne 1/ zaplatiť súdny poplatok, zrušil a v rozsahu
zrušenia vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), opakovane po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníčkou konania (§ 201 O.s.p.) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie príspustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) po zistení, že odvolanie má
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom a dôvodmi odvolania po zohľadnení už rozhodnutia o časti odvolania odvoalcím
súdom rozsudkom odvolacieho súdu z 11. júla 2012 (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti výroku II. týkajúceho sa len žalobkyne 1/ a závislom výroku VI. je dôvodné vzhľadom na
nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa (v časti, ktorej vo veci samej bola uložená žalovanej
1/ povinosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 4.000 eur) zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vec mu vrátiť

na ďalšie konenie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Predmetom tohto odvolacieho konania v dôsledku zrušenia rozsudku Krajského súdu v Trnave z 11.
júla 2012 sp. zn. 24Co/202/2011 vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z
2. júna 2010, č. k. 12C/140/2009-330 zmenený v jeho výroku II. tak, že žaloba bola zamietnutá, v časti

týkajúcej sa žalobkyne 1/ a vo výroku, ktorým zrušil jeho výrok VI. zrušená a vec vrátená v rozsahu
zrušenia na ďalšie konanie a to rozsudkom Najvyššieho súdu z 28. mája 2014 sp. zn. 7Cdo 65/2013
tak ostalo len preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žalovanej 1/
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 4.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (časť
výroku II.) ako i uloženie povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť na účet Štátnej pokladnice 360 eur na súdnom

poplatku (výrok VI.).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (v sporovom
konaní žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd už viackrát v minulosti vo veciach dotknutých obdobným problémom, poukázal na to, že
vada konania vymedzená v druhom z vyššie citovaných ustanovení je vo svojej podstate porušením
základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Ide pritom o jedno zo základných

práv, ktoré v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem tzv. procesných zákonov
(rozumej zákony o konaní pred súdmi, najmä O.s.p.) zaručujú aj článok 46 a nasledujúce Ústavy
Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/192 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).

I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS
226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo

171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (a to v tomto prípade nie vo
vzťahu k postupu súdu, ktorý predchádza napadnutému rozhodnutiu, ale vo vzťahu k samotnému
rozhodnutiu majúcemu takto konanie skončiť) považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v občianskom
súdnom konaní vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky potom vymedzuje ďalšie z vyššie

citovaných ustanovení a to § 157 ods. 2 O.s.p.. Korektným a tiež ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia nemožno dospieť k inému záveru, než k tomu, že s tam uvedenými požiadavkami
je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami; resp. i prípad, keďprávne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon tiež len
všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia
vyvodené.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

v konkrétnej veci zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych
alebo aj mimoriadnych opravných prostriedkov). Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen
dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom
predpokladaným takýmto ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom niet pochybnosti o tom, že i rozsudok súdu prvého stupňa v
prejednávanej veci a to v časti, ktorá zostala predmetom odvolacieho prieskumu trpel zhora priblíženou
vadou.

Súd prvého stupňa v odôvodnení časti, ktorá už je len predmetom tohto odvolacieho konania totiž
len vykonal všeobecný výpočet dôkazov, z ktorých vôbec nevyplývalo, ktorým konkrétnym dôkazom
mala byť preukázaná tá ktorá konkrétna skutočnosť, ďalej uviedol citáciu právnych ustanovení bez ich
konkrétnej aplikácie a záverom len v podstate stroho skonštatoval, že primeranou je pre žalobkyňu 1/
suma2.000eurvsúvislostisozásahomdosúkromiaataktiežsuma2.000eurvsúvislostisozásahomdo

zdravia, pričom samotné zdôvodnenie sumy spočíva len v neprimeranosti žalobou požadovanej výšky,
so zohľadnením svedeckých výpovedí a voľnou úvahou súdu.

I z dôvodu potreby zachovania účastníkom práva na riadny tzv. dvojinštančný proces odvolaciemu súdu
neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O.s.p.. Pre

nutnosť rozhodnutia takto vo veci samej musel rovnaký záver stihnúť aj závislý výrok rozhodnutia pojatý
do napadnutého rozsudku o poplatkovej povinnosti žalovanej 1/, keď až po ustálení výsledku konania a
teda len v rámci konečného rozhodnutia bude možné o ňom rozhodnúť.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho (i

dovolacieho) súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný, opätovne vec prejednať, v nadväznosti na
usmernenie v oboch uzneseniach odvolacieho i dovolacieho súdu týkajúcich sa veci, v potrebnom
rozsahu doplniť dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť a potom
rozhodnúť o veci i o poplatkovej povinnosti, o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Vzhľadom k zrušeniu rozsudku pre porušenie povinnosti riadne odôvodniť takéto rozhodnutie bude

potom potrebné osobitnú pozornosť venovať práve tomuto aspektu.

Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti súdu prvého stupňa popri rozhodnutí dovolacieho súdu v
danej veci uznesenia Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015 sp. zn. I. ÚS 426/2014 týkajúce sa súbehu či
konkurencie nárokov z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy pri

ochrane osobnostných práv. Z bodov 16 až 19 odôvodnenia vyššie citovaného uznesenia vyplýva, že :

„Aj keď ústavnému súdu v zásade neprislúcha dopĺňať, precizovať či inak vylepšovať odôvodnenie
rozhodnutí všeobecných súdov, v reakcii na sťažnostné dôvody aspoň stručne dodáva. Je zjavné, že
sťažnosti sťažovateľky nechýba racionalita v právnych úvahách, aj keď je súčasne zrejmé, že tieto

prispôsobuje potrebám svojej právnej situácie. Z pohľadu ústavného súdu nie je sporné, že sťažovateľka
si svoj nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ uplatnila v inom
súdnomkonaní.Vkonaní,ktoréprávoplatneskončilonapadnutýmrozsudkomkrajskéhosúdusiuplatnila
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdeného zásahu do práv spätých s jej osobnosťou
(16). Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti a sťaženie spoločenského

uplatnenia (17). Zákonné ustanovenia § 2 ods. 2, § 4 ods. 1 a § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. sú aj z
pohľadu ústavného súdu ústavne konformne interpretovateľné tak, ako to učinili okresný súd a krajský
súd v právnej veci sťažovateľky. Skutočnosť, že protiprávnym konaním (pri dopravnej nehode) došlo
k zásahu do jej zdravia a telesnej integrity, nie je sporná. Sporné nie je ani to, že v súvislosti, resp. vdôsledku poškodenia jej zdravia mala sťažovateľka preukázateľne nepriaznivé následky v jej osobnej,
ako aj rodinnej sfére. Hospitalizácia a následné liečenie mali vplyv na realizáciu jej životných úkonov,
nemohla plnohodnotne žiť a pracovať, nemohla plnohodnotne plniť svoju úlohu matky a manželky, bola

obmedzená v starostlivosti o chorého manžela. Ústavný súd preto nerozporuje názor sťažovateľky, že
dôsledky poškodenia zdravia sa prejavili aj vo viacerých sférach jej súkromného a rodinného života.
Z pohľadu citovanej platnej právnej úpravy je však zrejmé, že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia
spoločenského uplatnenia a odškodňované jednorazovo na základe bodového ohodnotenia v závislosti
od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a spoločnosti. Citované ustanovenia zákona č. 437/2004

Z.z. teda upravujú náhradu za dôsledky poškodenia zdravia v pracovnom, kultúrnom, súkromnom,
manželskom ale napríklad aj v politickom či športovom živote. Pokrývajú teda náhradu všestranných
obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh,
ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia (18). V nadväznosti na uvedené považuje ústavný
súd za vhodné pripomenúť (aj keď krajský súd sa tým bližšie nezoberal), že platná právna úprava počíta
aj s možnosťou zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia najviac o 50% (§ 5 ods. 5

zákonač.437/2004Z.z.),pričomaktuálnajudikatúraNajvyššiehosúduSRtútomožnosťnespájavýlučne
s uznaním invalidity (uzn. sp. zn. 5 Cdo 212/2010 z 29.11.2011). Takéto zvýšenie pritom prichádza
do úvahy v takých prípadoch, kde paušalizovaná náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia cez
bodové ohodnotenie celkom zjavne neplní dostatočne satisfakčnú a reparačnú funkciu a je na mieste
a v záujme spravodlivého usporiadania porušených vzťahov túto náhradu súdom zvýšiť. Aj preto je z

pohľadu ústavného súdu právny záver krajského súdu o odškodnení dôsledkov poškodenia zdravia aj v
súkromnom a rodinnom živote prostredníctvom inštitútu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
ústavne konformný a akceptovateľný (19).

I z vyššie citovaného odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR je teda zrejmé, že je potrebné

dôsledne zistiť či priznané (žalovanou 2/ i uhradené) sťaženie spoločenského uplatnenia nebolo
uplatňované na základe rovnakých skutkových tvrdení. Pri škode na zdraví, nemajetková ujma,
je krytá v slovenskej právnej úprave cez ustanovenia zákona o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia. Je potrebné opätovne posúdiť či nároky, ktorých sa žalobkyňa 1/ domáha
formou nemajetkovej ujmy cez § 11 a nasl. OZ v súvislosti s tým, že bolo zasiahnuté do jej zdravia,

telesnej integrity, do rodinného života, do súkromného života si uplatnila v rámci odškodňovania bolesti a
sťaženiaspoločenskéhouplatnenia(§444OZaz.č.437/2004Z.z.).Jepotrebnékaždýnárokžalobkyne
1/ ako zložku práva posúdiť či nebol krytý v rámci náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.