Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/88/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214213983
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2214213983.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko,a.s.,Hodžova11,Žilina,protižalovaným:1/Y.K.,nar.XX.XX.XXXX,Q.,V.ulicaXXX/XX,2/V.
K., nar. XX.XX.XXXX, Q., V. ulica XXX/XX, 3/ S. K., nar. XX.XX.XXXX, Q., V. ulica XXX/XX, o zaplatenie
1.680,68 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č.k. 10C/619/2014-77 zo dňa 30. októbra 2017 v zamietajúcom výroku III. a v časti splatnosti priznanej
sumy, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v napadnutej časti splatnosti
priznanej sumy 1.545,50 eur s príslušenstvom a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a vec
mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovaným uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.545,50 eur spolu s 5% ročným úrokom
z omeškania od 26.06.2015 do zaplatenia v mesačných splátkach po 50,- eur mesačne vždy k 25.
dňu toho ktorého mesiaca tak, že omeškanie splnením jednej splátky má za následok zročnosť celého

plnenia. Výrokom II. súd konanie v časti uplatňovaných poplatkov za upomienky v sume 60,- eur zastavil,
výrokom III. súd vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom IV. súd priznal žalobcovi náhradu trov konania
vo výške 70,66 eur a výrokom V. súd vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 1 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, §

2 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. g) ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 1 veta prvá ods. 2, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 52
ods. 1, 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k), ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3
nariadenia vlády č. 586/2008 Z.z. s odkazom na článok 1 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách odkazom na článok 2 písm. a), písm. b), písm. c),
článok 3 ods. 1, ods. 2, článok 4 ods. 1, 2, článok 5, článok 6 bod 1 písm. a) prílohy, podľa § 9, podľa
§ 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 145 ods. 2 Civilného sporového

poriadku a vecne tým, že v priebehu konania žalovaná zomrela. Z osvedčenia o dedičstve pod č. 9D
94/2015, Dnot 211/2015 (č.l. 54) súd zistil, že neb. žalovaná zomrela dňa XX.XX.XXXX. Ako dedičia
podľa osvedčenia o dedičstve prichádzali do úvahy dcéry neb. žalovanej a to Y. K., V. K. a S. K.. Súd
svojím uznesením zo dňa 16.09.2016 rozhodol tak, že pokračuje v konaní s dedičmi neb. žalovanej.Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.03.2017. Žalobca podaním zo dňa 09.07.2015
žalobu v časti čo do istiny vo výške 105,01 eur, v časti úrokov vo výške 10,90 eur a v časti úrokov z
omeškania vo výške 2,91 eur a poplatkov za upomienky vo výške 60 eur zobral späť a v tejto časti žiadal

konanie zastaviť. Súd svojím uznesením zo dňa 06.04.2016 (č.l. 48) pripustil zmenu petitu žaloby a
konanie v tejto časti zastavil. Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie istiny vo výške
1.680,68 eur s príslušenstvom. Podaním zo dňa 29.06.2017 žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaných
spoločne a nerozdielne na zaplatenie tejto istiny s príslušenstvom. V danom prípade súd poukazuje na
tú skutočnosť, že úverová zmluva zo dňa 18.10.2013 neobsahuje všetky zákonom predpísané záležitosti

a to najmä náležitosti zmluvy podľa písm. k/ ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. t. j. zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely na jeho splatenia. S poukazom na horeuvedenú
skutočnosť, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z poukazom na ust. § 11 ods. 1 cit. zák.
Preto súd priznal žalobcovi len istinu vo výške 1.545,50 eur (2.000 - 454,50 eur, ktorá bola uhradená) a

vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Poukazujúc na § 517 ods. 2 OZ ďalej súd priznal žalobcovi úroky z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.545,50 eur od 26.06.2015 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu
žalobcu zamietol. Poukazujúc na vyjadrenie žalovaných v 1. až 3. rade súd im povolil túto spornú
istinu zaplatiť v mesačných splátkach po 50 eur mesačne vždy k 25. dňu toho ktorého mesiaca tak, že
omeškanie splnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

3. Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o § 255 ods. 1 CSP podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ako aj o § 262 ods. 2 CSP podľa ktorého o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí,samostatnýmuznesením,ktorévydásúdnyúradník.Keďževdanomprípadesúdzistil,žežalobca

bol úspešný vo výške 86,10%, neúspešný bol vo výške 15,44% a pomer je úspechu a neúspechu je
70,66%.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to proti výroku, ktorým súd žalobu v časti zamietol
a povolil žalovaným uhradiť v mesačných splátkach. Ako odvolací dôvod uviedol nesprávne právne

posúdenie veci - § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. K tvrdeniu súdu, že v zmluve chýba
náležitosťpodľa§9ods.2písm.k)(podľaaktuálnej úpravypísm.l)zákonač.129/2010)žalobcauvádza,
že v zmysle bodu 1.1. zmluvy o pôžičke banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok
uvedených v tejto zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko a.s.,
ďalej len VOP, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť. Z tohto ustanovenia vyplýva, že neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy o úvere sú aj všeobecné obchodné podmienky banky a teda niektoré z náležitostí,
ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte
zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené
v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky 73,60 eur, termín splatnosti 1. anuitnej
splátky 25.10.2013, počet anuitných splátok 36, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne

25. deň kalendárneho mesiaca. Výška každej splátky úveru je rovnaká s výnimkou poslednej splátky a
skladásasčastisplátkyistinyúveruačastipripadajúcejnaplatburiadnychúrokovzúverov.Pomervýšky
istinyariadnychúrokovsavpriebehusplácaniamení.Bankabezplatneakedykoľvekpočasdobytrvania
zmluvyospotrebiteľskomúvereposkytnespotrebiteľovivýpiszúčtuvoformeamortizačnejtabuľky,ktorá
uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, lehoty, podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s

uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby. Výška anuitnej splátky
sa nemení, plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Výška, počet a termíny splátok poplatkov,
u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady, je zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené
v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je
súčasťou VOP a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy niektorých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred

stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť. Zároveň termín splatnosti poplatku
vyplýva zo zásad spoplatňovania. Prípadné poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia
zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi
úrokovými sadzbami. V prospech argumentácie banky svedčí aj návrh novely zákona o spotrebiteľskom

úvere. Poukázal na znenie § 9 ods. 2 písm. l) a žalobca upriamuje pozornosť na rozsudok Európskeho
súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej. Podľa
tohto rozsudku čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne
vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia
byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Článok 10 ods. 2 písm. h) (výška, počet a

frekvencia splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia) a písm. i)
(právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ak sa amortizuje istina na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby
trvania zmluvy) smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca

amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom
22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a
termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky a zároveň, štát ani nemôže
zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v zmluve uvádzať. Článok 10 ods. 2 písm.

h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Žalobca poukázal aj na aktuálnu
judikatúru krajských súdov. Podľa žalobcu je nesporné, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a
termínov anuitnej splátky v bode 1, 2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto

údaje tak žiaden spotrebiteľ nemôže mať pochybnosti o tom v akej výške a kedy bude poskytnutý úver
splácať. Podľa názoru žalobcu účelom a cieľom zákona č. 129/2010 Z.z. v časti týkajúcej sa dotknutej
náležitosti nebola tá skutočnosť, aby bol spotrebiteľ v číselnom vyjadrení informovaný o tom, čo zo
splátky sa započítava na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatky. Zo zmluvy zreteľne vyplýva splátka
vo výške 73,60 eur ktorá pozostáva z poplatku za poistenie vo výške 0,00 eur, správu úverového účtu

vo výške 0,00 eur, z úroku 19,9% ročne (t.j. 1,658% mesačne) a je pochopiteľné, že zvyšok tvorí istina.
Žalobca upriamuje pozornosť na informáciu odboru o ochrane finančných spotrebiteľov Národnej banky
Slovenska z 18. apríla 2017 s aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca
poukazuje na schválený návrh zákona z 12.10.2017, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 48/3/2001 Z.z.
o bankách ktorého s účinnosťou od 15.12.2017 dôjde k zmene ustanovenia týkajúce sa podstatnej

náležitosti zmluvy. Poukázal na dôvodovú správu k tomuto návrhu zákona. K rozhodnutiu o povolení
splácať dlh v splátkach žalobca uvádza, že pokiaľ súd priznal žalovaným splácať dlh v splátkach po 50,-
eur postupoval v rozpore so zákonom, priznaním splátok vo výške 50,- eur súd umožnil splácať úver
v dokonca nižšej výške ako bolo dohodnuté podľa zmluvy. Výkon práva ktorý motivuje k neplneniu si
zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou Civilným

sporovým poriadkom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia viacerých odvolacích súdov. Žalobca
poznamenal, že posúdenie finančných možností žalovaného pre účely úhrady dlžnej sumy by malo byť
súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu rozhodnutia. Žalobca vzhľadom na podané
odvolanie v časti zamietnutého nároku napáda aj rozhodnutie súdu aj o náhrade trov konania. Žiada
ich priznať v rozsahu 100%. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a vyhovel

žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného k úhrade dlžnej sumy do 3 dní od právoplatnosti a
zároveň priznal žalobcovi aj náhradu trov konania.

5. Žalovaní odvolací návrh nepodali, k odvolaniu sa písomne nevyjadrili.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal
rozhodnutie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúduminimálne5dnípredjehovyhlásením(§219ods.

3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku
súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v časti splatnosti priznanej
sumy s príslušenstvom v zmysle ustanovenia a vo výroku o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia
§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku.

8. Súd prvej inštancie výrokom I. preskúmavaného rozsudku uložil žalovaným povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne sumu 1.545,50 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 26.06.2015
do zaplatenia v mesačných splátkach po 50,- eur mesačne vždy k 25. dňu toho ktorého mesiaca pod
následkom straty výhody splátok, súd konanie v časti uplatňovaných poplatkov za upomienky v sume
60,- eur zastavil, súd vo zvyšku žalobu zamietol, súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške

70,66%. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal vyhovujúci výrok v napadnutej časti splatnosti
priznanej sumy s príslušenstvom, napadnutý zamietajúci výrok a závislý výrok o náhrade trov konania.
Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v napadnutej časti splatnosti priznanej sumy s príslušenstvom a
v napadnutom zamietajúcom výroku právne správne posúdil jeho nárok.

9. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.785,69 eur, úroku vo výške 125,69 eur,
sankčných poplatkov 5,18 eur, úroku 19,90% p.a. z nezaplatenej istiny od 01.07.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania 5% ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 20.06.2014 do zaplatenia,
poplatky za upomienky 60,- eur. Súd prvej inštancie zamietol v časti žalobu dôvodiac, že zmluva o

úvere neobsahuje výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o
spotrebiteľských úveroch"), pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca

nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku, tvrdil, že argumenty súdu prvej
inštancie o absencii údaju o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov nemôžu
obstáť, a to i s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/EX z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a rozsudok Súdneho
dvora EÚ číslo C-42/15 zo dňa 09.11.2016 a ďalej mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je

nepreskúmateľný a vykazuje znaky arbitrárnosti.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver, keď vec i správne
právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť,

a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa
potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods.
2),keďževprejednávanomprípadeprávnyvzťahmedzižalobcomaprávnoupredchodkyňoužalovaných
je od svojho vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.). Žalobca ako právnická
osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho

povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru
za podmienok dojednaných v zmluve o úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohov pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je
nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o

úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie
uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna
úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je
nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka

a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z

toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník -
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

13. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b)

zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že
v zmluve o úvere nie je uvedená výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité.

14. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť

právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza
spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia

autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany
tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom
informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch,

zákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaždotakejmiery,žeichneuvedenievpísomnej
forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý
nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

15. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od
úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne
a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom
úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona.

Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí
byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých
obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou,robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného

zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2
citovaného zákona a zároveň aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá
medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná
forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Účelom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá
na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by
nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru
platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobcu. To nemožno nahradiť uvedením len výšky

mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone
slovami„suma,početatermínysplátok"viažekukaždejztamuvedenýchzložiekspotrebiteľskéhoúveru,
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným
poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu
splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením

percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky),
prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.

17. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje
výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že výška mesačnej splátky je uvedená údajom 73,60 eur
a celkový počet splátok je 36. Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá uviesť výšku mesačnej splátky priamo v zmluve o
spotrebiteľskom úvere a rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti - splátku istiny, splátku úrokov a

splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa.
Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok
osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí
spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu

bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi
potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach
a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne

nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou,
či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka
zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný
zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom
požadované uvedenie výšky mesačnej splátky a uvedenie jednotlivých čiastok splátky úveru nie je

svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v
ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá
právo. Obsah ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a
je nesporné, že jeho účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z
jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo

vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného
úveru podľa týchto položiek. Uvedenie konkrétnej výšky mesačnej splátky so súčasným rozlíšením
jednotlivých častí splátky na istinu, úrok a iné poplatky nesporne poskytuje celkový sumár povinností
spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

18. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu
na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti.
Bolo preto povinnosťou žalobcu v uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť
výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovaťk jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. Tento údaj sa však v predmetnej zmluve o úvere nenachádza.

19. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o
úverejeuzavretámedzipodnikateľomaspotrebiteľomažemápodobuštandardnejformulárovejzmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu" podľa svojej predstavy naformuloval alebo

zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú
údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalobcu
obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.

20. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý nesúhlasil s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje povinnú náležitosť podľa ustanovenia § 9
ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová (ďalej
aj „rozsudok vo veci C-42/15"), na článok 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z

23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj
„smernica").

21. Žalobca zdôrazňoval, že požiadavka rozloženia úverových splátok na jednotlivé zložky je v rozpore s
článkom 10 smernice a rozsudkom vo veci C-42/15. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h) označenej smernice

má zmluva o úvere obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia. Zákon o spotrebiteľských úveroch však ide jednoznačne svojou úpravou nad
rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky.

22. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 1, 2, článku 22 ods. 1 a článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a
výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho.
Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v žiadnom prípade
sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

23. Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať tak,
že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona

o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je od
požiadavky smernice iná, keďže slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a

celkom jednoznačne stanovuje prísnejšie požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že k výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch existuje rozsiahla prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za
bezúročný a bez poplatkov v prípade nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a

bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až
k), r) a y). Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu, ako používa smernica.

24. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To

však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, žežiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

25. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

26. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom
na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona.
Vnútroštátnesúdytakmusiaskúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladať
eurokonformne, avšak tento tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný

výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by išlo o výklad contra
legem). V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa
smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku,
nesmiesajednaťovýkladcontralegemanesmúbyťporušenévšeobecnéprávnezásady,najmäzásada
právnej istoty. Pojem právnej istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako

„stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo". Ustálená judikatúra
slovenských súdov podala a podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
ohľadom podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej prelomenie spôsobom, ktorý

uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v
časti požiadavky na obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno priznať smernici ani
nepriamy účinok. Takýto výklad vnútroštátneho zákona by bol výkladom práva contra legem a v podstate
by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak
jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

27. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu, avšak nepochybne nebolo,
aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Podľa dôvodovej

správy k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákonodarca mal pri návrhu úpravy
ustanovenia § 9 na zreteli nutnosť nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch a bol si vedomý, aký
zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o
podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Z tohto dôvodu medzi podstatné

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere navrhol aj „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere". Do „konfliktu" sa uvedený zákon so smernicou
dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na
istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti
splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

28. Až na základe rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa tento konflikt smernice a zákonnej
úpravy stal zákonodarcovi známy konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

29. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol naplnený, ale keďže zákonodarca
postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice a následne (po označenom rozsudku vo
veci C-42/15) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017
Z.z., ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne písm.
k)) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokova iných poplatkov" bol nahradený slovami „frekvenciou splátok". Podľa dôvodovej správy k tomuto
novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo
nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku vo veci C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec

podmienok stanovených smernicou.

30. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (§ 4 ods. 2 písm.

i)) s jej právnou úpravou podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov do 30. apríla 2018 (§ 9 ods. 2
písm. k)), vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov),
ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.
o notároch a notárskej činnosti, Notársky poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, ktorým sa zaviedlo rozčlenenie splátky (v ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom od
01.01.2008), vyjadril po prvý krát zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný, v akých

termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch
len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k zákonu o
spotrebiteľských úveroch je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z.z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o
oprave chyby č. 299/2017 Z.z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie zákona o
spotrebiteľských úveroch) zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že zákon
o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice.

31. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy zákonom o spotrebiteľských
úveroch (do 30.04.2018 a od 01.05.2018) nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

32. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na smernicu a rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9
ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ,

ktorý sa v ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre
súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorým je (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

33. Ak teda súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý žalobcom právnej predchodkyni žalovaných
v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru.

34. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol,

rozhodol vo výroku vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku potvrdil.

35. Žalobca v odvolaní ďalej namietal povolenie splátok žalovaným na zaplatenie priznanej sumy
1.545,50 eur s príslušenstvom dôvodiac, že súd postupoval v rozpore so zákonom, priznanie splátok

vo výške 50,- eur je dokonca v nižšej výške ako bolo dohodnuté v zmluve a výkon práva, ktorý
motivuje k neplneniu si zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv
zakotvenou Civilným sporovým poriadkom.36.Podľa§232ods.3Civilnéhosporovéhoporiadkulehotanaplneniejetridniaplynieodprávoplatnosti
rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

37. Podľa § 232 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a
v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich
splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo
splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

38. Z citovaného ustanovení Civilného sporového poriadku. vyplýva, že lehotou na splnenie povinnosti
uloženej v rozsudku je zásadne paričná lehota tri dni. Uvedené ustanovenia ale súdu umožňujú,
vzhľadom na osobitné okolnosti každého prípadu, určiť aj lehotu dlhšiu, prípadne určiť, že peňažné
plnenie možno plniť v splátkach, pričom súd určuje zároveň výšku splátok a podmienky splatnosti, ako
i to, že pri nedodržaní jednej splátky je hneď splatný celý zvyšok dlhu. Pre takéto rozhodnutie sa podľa
súdnej praxe vyžaduje zistenie takých skutočností, z ktorých by bolo možné vyvodiť presvedčivý záver

súdu o tom, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na nárok a osobné pomery strán je vhodné určiť
na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni. Súd môže sám a nezávisle, i bez návrhu strany, uvážiť, či je toto
povolenie uvedenej výhody vhodné so zreteľom na okolnosti danej veci. K hľadiskám, ktoré sú v tomto
smere významné, patrí predovšetkým výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného a v
konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, osobné pomery strán, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia

jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a tiež skutočnosť, či by prípadné neplnenie stanovenej
povinnosti v lehote troch dní nebolo v riešenom prípade pre žalobcu príliš ťaživé. Záver súdu o splnení
podmienok na určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku musí
byť vždy náležite odôvodnený.

39. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti splatnosti priznanej sumy, ako
aj vychádzajúc z obsahu spisu však dospel k záveru, že rozsudok je v časti povolenia splátok
nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nemožno vyvodiť, z akých dôvodov priznal žalovaným
povolenie zaplatiť prisúdenú sumu v splátkach, keď jediným dôvodom, ktorý súd uviedol, bolo
poukázanie na vyjadrenie žalovaných. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní 30.10.2017 žalované

vypovedali aj o svojich možnostiach a pomeroch, poukazovali na príjmy, výdavky a osobné pomery. V
odôvodnení rozhodnutia však skutočnosti relevantné pre priznanie splátok nie sú vôbec uvedené.

40. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.

Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku
v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé.
Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002,

II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený
treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
154/2005 z 28. februára 2006).

41. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby
súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).

42. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti

konať pred súdom).

43. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý povolil žalovaným zaplatiť
prisúdenú sumu v splátkach, bez akéhokoľvek posúdenia a odôvodnenia splnenia podmienok pre
povolenie splátok, mali za následok, že napádané rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v
ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku

čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

44. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku odvolací súd v časti splatnosti uloženej
platobnej povinnosti zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

45. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, zaoberajúc sa už výlučne splatnosťou
žalovaným uloženej povinnosti, bude s použitím § 232 ods. 3 a 4 Civilného sporového poriadku po
doplnení a vyhodnotení potrebného dokazovania zameraného predovšetkým na osobné, majetkové či
zárobkové pomery žalovaných, opätovne rozhodnúť o splatnosti povinnosti uloženej žalovaným, pričom

rozhodnutiebudepotrebnénáležitevsúladesust.§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadkuodôvodniť.

46.Podľa§396ods.3Civilnéhosporovéhoporiadkurozhodneonáhradetrovtohtoodvolaciehokonania
súd prvej inštancie.

47. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).