Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. júl 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/12/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6918202388
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6918202388.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov

Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a. s.,
so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným 1/ Q. E., nar. XX. XX. XXXX, s
trvalým pobytom E. XXX, 2/ Z. E., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Y. Y. Q. XX, o zaplatenie sumy
11.923,86 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. 10Csp/78/2018-72 z 9. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“, event.
„prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 11.622,93 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
11.475,44 Eur od 01. 06. 2018 do 18. 06. 2018 a zo sumy 11.408,14 Eur od 19. 06. 2018 do zaplatenia
a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.
výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania
v rozsahu 94,96 % (III. výrok).

2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal uloženia
povinnostižalovanýmzaplatiťmuspoločneanerozdielnesumu11.923,86Eurspríslušenstvom.Žalobca
uplatnený nárok odvodzoval od zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 3376095603 zo dňa 22. 08. 2016
(ďalej len „zmluva“), pričom na preklenutie obdobia, kým žalovaní splnia podmienky na pridelenie
cieľovej sumy a poskytnutie stavebného úveru poskytol žalovaným medziúver číslo 3376095005 vo
výške 11.500,- Eur. Medziúver bol čerpaný dňa 24. 08. 2016 sumou vo výške 22,97 Eur a 10.327,03

Eur a dňa 27. 09. 2016 sumou vo výške 1.012,- Eur. Dňa 24. 08. 2018 bol zúčtovaný poplatok za
spracovanie medziúveru vo výške 138,- Eur, ktorý bol zúčtovaný v súlade s článkom VIII. bod 8.1
zmluvy. Žalované sa zaviazali splácať úver v mesačných splátkach vo výške 77,66 Eur. Žalované porušili
zmluvne dohodnuté podmienky a úver prestali riadne a včas splácať. Žalobca listom zo dňa 08. 12. 2017
vyzval žalovaných na doplatenie omeškaných splátok, pričom ich zároveň upozornil, že v prípade, ak
omeškané splátky nebudú doplatené, bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom
pred dohodnutou dobou splatnosti. Nakoľko omeškané splátky neboli zaplatené, žalobca dňa 16. 01.

2018 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom.

3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy(ďalej aj ,,ZoSÚ“,“), § 365, § 497, § 502 Obchodného zákonníka (ďalej len ,,OBZ“), § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z., § 2 ods. 1, § 8 ods. 3, § 9 ods. 1, § 12 ods. 2 zákona č. 310/1992 Zb. o
stavebnom sporení. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Mal

preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou,
keďže žalobca ako právnická osoba, ktorá má v predmete podnikania poskytovanie úverov a žalovaní
1/ a 2/ vystupovali v danom vzťahu ako spotrebitelia, fyzické osoby, ktoré čerpali úver za účelom
uspokojenia svojich potrieb (stavebných potrieb), pričom tento čerpali za iným účelom ako zamestnanie,
podnikanie, či výkon povolania. Konštatoval, že dlžná suma ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti

úveru predstavovala sumu vo výške 11.824,64 Eur a pozostávala z istiny vo výšky 11.430,12 Eur, z
nezaplatených úrokov za úver vo výške 257,02 Eur, z nezaplatených poplatkov za poistné vo výške
57,50 Eur a z nezaplatených poplatkov vo výške 80,- Eur, ktoré si žalobca neuplatňoval, takže ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, išlo o sumu 11.744,64 Eur. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru bola istina znížená o vykonané vklady v celkovej sume 269,20 Eur. Istina tak predstavovala
sumu vo výške 11.430,92 Eur. K 31.05.2018 predstavovala výška žalobcom uplatňovanej pohľadávky

sumu 11.923,86 Eur, ktorá pozostávala z istiny 11.160,92 Eur, nezaplatených úrokov ku dňu vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti vo výške 257,02 Eur, nezaplatených poplatkov za poistné ku dňu mimoriadnej
splatnosti vo výške 57,50 Eur, 5,59 % ročného úroku za úver od 17. 01. 2018 do 31. 05. 2018 vo výške
233,63 Eur a 5 % ročného úroku z omeškania od 17. 01. 2018 do 31. 05. 2018 vo výške 214,79 Eur.

4. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti zmluvných úrokov, ktorých sa žalobca domáhal po
zosplatnení úveru za obdobie od 17. 01. 2018 do 31. 05. 2018 vo výške 233,63 Eur a úroku z úveru vo
výške 5,59% ročne zo sumy 11.160,92 Eur od 01. 06. 2018 do zaplatenia. Konštatoval, že v prípade,
ak dlžník nevráti jednorazovo zosplatnenú sumu nastáva protiprávny stav, kedy už dlžník nemá právo
(právny titul) disponovať s finančnými prostriedkami, s čím zákon spája sankciu, ktorou je povinnosť

uhradiť veriteľovi úrok z omeškania. Uviedol, že s takýmto protiprávnym stavom nie je možné spájať
odplatné plnenie (úrok ako cenu požičaných peňazí), ktoré je možné spájať iba so stavom lege artis, a
teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov v súlade s podmienkami úverovej zmluvy.
Zosplatnením úveru dlžník stratil právo držať požičanú sumu. V tomto smere poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/713/2015 zo dňa 15. 11. 2016, ale aj rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30. 06. 2015. Taktiež zamietol žalobu v časti
zaplatenia sumy vo výške 67,30 Eur s príslušenstvom, ktorú žalovaní uhradili dňa 18. 06. 2018, čo mal
preukázané z predloženého výpisu z internetového bankovníctva.

5. O povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi istinu rozhodol potom, čo dospel k záveru, že zmluva

nie je v rozpore s právnymi predpismi, pre ktoré by bolo možné uvažovať o jej neplatnosti alebo jej
časti resp. pre neprijateľné zmluvné podmienky. Vo vzťahu k námietkami žalovaných týkajúcich sa
rozporuplného ustanovenia o možnosti splatiť úver pred lehotou splatnosti, či súhlasom žalovaných so
započítaním akýchkoľvek pohľadávok veriteľa z peňažných prostriedkov na všetkých účtoch žalovaných
dospel k záveru, že tieto boli neopodstatnené, nakoľko v priebehu trvania zmluvného vzťahu nedošlo

k ich aplikácii. Postup, ktorým žalobca ku dňu zosplatnenia úveru zúčtoval nasporenú sumu vo výške
69,88 Eur so sumou poskytnutého medziúveru, bolo v prospech spotrebiteľa. Prvoinštančný súd dospel
k záveru, že zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle ZoSÚ. K namietaným poplatkom
uviedol, že z obsahu zmluvy vyplýva, že žalovaní akceptovali platenie poplatkov, pričom tieto si žalobca
v podanej žalobe neuplatňoval.

6. Súd prvej inštancie preto žalobe vo zvyšnej časti vyhovel a žalobcovi priznal sumu 11.622,93 Eur s
úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 11.475,44 Eur od 01. 06. 2018 do 18. 06. 2018 a zo sumy
11.404,44 od 19. 06. 2018 do zaplatenia.

7. O trovách prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu žalobcu v konaní mu priznal
náhradu trov konania vo výške 94,96 % (žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 11.923,86 Eur, priznaná
bola suma 11.622,93 Eur, t. j. úspech 97,48 % - neúspech 2,52%, = 94,96 % celkový úspech žalobcu).

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to voči výroku, ktorým v prevyšujúcej časti
bola žaloba zamietnutá (II. výrok) a závislému výroku o trovách konania (III. výrok). Odvolanie podali aj
obe žalované, ktoré podali odvolanie voči vyhovujúcemu výroku, ktorým ich súd prvej inštancie zaviazalk povinnosti zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 11.622,93 Eur s príslušenstvom (I. výrok)
a voči výroku o trovách konania (III. výrok).

9. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý druhý výrok, ktorým bola
žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a v uvedenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP v súvislosti s dôvodmi nepriznania ním uplatňovaného úroku za úver po
vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP a nesprávne skutkové zistenia podľa § 365 ods. 1
písm. f) CSP. Poukázal na to, že uplatnený nárok veriteľa na zmluvný úrok za úver od poskytnutia
peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia (nie len do momentu vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti) vyplýva priamo z ObZ a nevylučujú ho ani žiadne ustanovenia OZ, či ustanovenia iného
právneho predpisu prijatého na ochranu spotrebiteľa. Odkázal na ustanovenia § 497, § 502, § 503
ObZ, § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z.. Uviedol, že úroky za úver sú plnením ako cena obetovanej

príležitosti žalobcu nakladať s poskytnutými peňažnými prostriedkami a dosiahnutia zisku. Možnosť
nakladať s poskytnutými peňažnými prostriedkami žalobca nemá až do momentu ich vrátenia, nie
len do momentu splatnosti úveru. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že po splatnosti úveru
peňažné prostriedky poskytnuté veriteľom nie sú naďalej požičané.. Účelom § 565 OZ je poskytnúť
veriteľovi právne prostriedky na jeho ochranu pre prípad omeškania dlžníka s plnením splátok, nie

zhoršenie jeho postavenia oproti postaveniu, ktoré mal len pred uplatnením práva podľa citovaného
ustanovenia. Prvoinštančný súd povýšil princíp zvýšenej ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany nad
princíp právnej istoty, čo je neprípustné v právnom štáte. Vyčítal prvoinštančnému súdu neuvedenie
konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, ktoré by jeho nárok na úrok po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti vylučovalo a navyše vychádzal z rozhodovacej činnosti súdov, ktorú nemožno považovať

za záväznú, pričom neprihliadol na komplexnú právnu úpravu Zmluvy o úvere obsiahnutú v ObZ. Na
podporu svojich tvrdení poukázal na iné rozhodnutia súdov, ktoré mu nárok na úrok za úver po splatnosti
priznali (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/20/201 - 149, Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 8Co/36/2018, sp. zn. 12Co/71/20017).

10. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiťvžalobcomnapadnutejčasti.Bolitohonázoru,žesúdprvejinštanciesprávnerozhodolakdospel
k záveru, že žalobca má nárok na úrok za úver len do dňa jeho zosplatnenia. V odvolaní citovali napr.
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/138/2017 zo dňa 23. 05. 2017, Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/136/2017 zo dňa 13. 07. 2017 ako aj rozhodnutie Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 12Co/69/2017 zo dňa 18. 10. 2017.

11. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných v rámci odvolacej repliky nevyjadril.

12. Žalovaní 1/ a 2/ v podanom odvolaní navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do

výrokov I. a III zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa ich názoru rozhodnutie
súdu prvej inštancie trpí vadami v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP.

13. V odvolaní poukázali na smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá bola prebratá do nášho právneho
poriadku novelou č. 150/2004 Z. z., ktorou sa novelizoval OZ a ktorú podľa ich názoru bolo nevyhnutné

využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich spotrebiteľské
zmluvy. Poukázali na to, že zmluva bola formulovaného charakteru, ktorej obsah nemohli žiadnym
spôsobom ovplyvniť a preto mala byť zo strany súdu kvalifikovaná ako nekalá praktika. Nesúhlasili s
poplatkom za uzatvorenie zmluvy. Namietali aj to, že im nebol poskytnutý úver vo výške 11.500,- Eur
ako to konštatoval súd prvej inštancie, ale len vo výške 11.362,- Eur, čo vyplýva aj z úhrad zo dňa 24.

08. 2016 vo výške 22,97 Eur a 10.327,03 Eur a úhrady zo dňa 27. 09. 2016 vo výške 1.012,- Eur. Z tohto
dôvodu boli toho názoru, že zmluva obsahovala nesprávnu výšku RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. l)
ZoSÚ, čoho dôsledkom v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Rovnako nesúhlasili s povinnosťou plniť v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázali na to,
že žalovaná 1/ má dva úvery od spoločnosti Prima banka a.s., pričom konanie sa vedie na Okresnom

súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 7Csp/84/2018 a pod ps- zn- 13Csp/246/2017 a rovnako má záväzok
voči spoločnosti Profi Credit Slovakia a. s. vo výške 500,- Eur. Uviedli, že žalovaná 1/ má mesačný
príjem vo výške 430,- Eur, pričom len na čiastočné plnenie dlhov platí 220,- Eur mesačne a výdavky na
energie v domácnosti má vo výške 100,- Eur mesačne. Žalovaná 2/ mala mať príjem vo výške 600,- Eurmesačne, nakoľko však pracuje mimo bydliska, nevedela odhadnúť svoje náklady na živobytie, pričom
nebola schopná prispievať na výdavky žalovanej 1/ sumou vyššou ako 100,- Eur mesačne. Navrhli, aby
odvolací súd im povolil splácať dlh v mesačných splátkach vo výške 67,30 Eur mesačne, v ktorej výške

vykonávajú splátky od marca 2018. Ako dôkaz predložili výpis o úhradách v celkovej výške 269,20 Eur
od 01. 07. 2018 do 31. 10. 2018, pričom súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zohľadnil len úhradu
za jún 2018. S ohľadom na podané odvolanie nesúhlasili ani so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu
k závislému výroku o trovách konania.

14. K odvolaniu žalovaných sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 15. 11. 2018. K námietke voči poplatku
za spracovanie úveru poukázal na § 499 OBZ, pričom uviedol, že žalovaným požičal na úhradu tohto
poplatku peňažné prostriedky. Rovnako vyjadril nesúhlas so splácaním dlžnej sumy v splátkach.

15. Žalované v odvolacej replike nesúhlasili s tvrdeniami žalobcu, a poplatok vo výške 138,- Eur
považovali za nezmyselný, nakoľko nemali záujem aby im žalobca poskytol úver aj na úhradu poplatku.

16. Žalobca sa k odvolacej replike žalovaných nevyjadril.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219

ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ale ani žalovaných

nie je dôvodné. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pretože
tento vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil správne a z tohto vyvodil
aj správny právny záver.

21. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaných zaplatenia

istiny vo výške 11.923,86 Eur s príslušenstvom. Na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. 3376095603
uzatvoril žalobca so žalovanými 1/, 2/ ako dlžníkmi dňa 22. 08. 2016 Zmluvu o medziúvere a stavebnom
- spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovaným mimoriadny medziúver č. 3376095005 vo
výške 11.500,- Eur. Žalobca vyhlásil dňa 16. 01. 2018 mimoriadnu splatnosť úveru. Ku dňu vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru bola výška dlhu žalovaných 11.824,64 Eur, ktorá pozostávala z istiny vo

výške 11.430,12 Eur, z nezaplatených úrokov za úver vo výške 257,02 Eur, nezaplatených poplatkov
za poistné vo výške 57,50,- Eur a z nezaplatených poplatkov za úver vo výške 80,- Eur , ktoré si však
žalobca neuplatňoval.

22. Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom a

žalovanými 1/, 2/ ako dlžníkmi ako to konštatoval aj súd prvej inštancie je špecifickým zmluvným typom,
upraveným v zákone č. 310/1992 Z. z.. Stavebným sporením sa podľa § 2 ods. 1 písm. b) uvedeného
zákona rozumie aj poskytovanie úverov stavebným sporiteľom zo zdrojov fondu stavebného sporenia
na stavebné účely, uvedené v § 11 ods. 1. Svojou podstatou ide o úverovú zmluvu, na náležitosti ktorej
treba aplikovať z dôvodu tzv. absolútneho obchodu ustanovenie § 497 OBZ. Ide o spotrebiteľský právny

vzťah, podliehajúci aj právnej úprave § 52 a nasl. OZ; v prípade dualizmu právnej úpravy tej z nich, ktorá
je pre spotrebiteľa priaznivejšia.

23. Žalobca vo svojom odvolaní okrem iného deklaroval aj odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].

24. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny
predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.25. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vec posúdil podľa príslušných zákonných ustanovení
a preto sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v odvolaní odvodzuje svoj nárok

na úroky po jednorazovom zosplatnení úveru z ustanovenia § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 OBZ. K
uvedenému treba uviesť, že z hypotézy normy nevyplýva do kedy je dlžník povinný platiť úroky v prípade
zosplatnenia úveru. Ustanovenie § 503 ods. 3 OBZ neupravuje situáciu po zosplatnení úveru veriteľom.
Ani ustanovenie § 503 ods. 1 OBZ nerieši otázku za aké obdobie sa platia úroky. Dohodnuté úroky sú
cenou za oprávnenie užívať veriteľov kapitál počas dohodnutej doby. Keďže, ale po zosplatnení úveru

dlžník už toto oprávnenie nemá, nemôže byť povinný zaň platiť. Odvolací súd udáva, že splácanie úveru
v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav, že požičaná suma istiny sa iba postupne (v splátkach)
vracia a spláca, a za tento stav (poskytnutia lehoty na postupné splácanie) patrí veriteľovi úrok. Úrok
pretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorý
tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk
pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný

stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník

nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny

titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade
by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený
všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by

sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k
zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynulizoZmluvypredveriteľomvyvolanouzmenouzáväzku.Súdtakýtostavvžiadnomprípadenemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z

majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy.
Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale
zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo

vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ
je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať
odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis. V danom protiprávnom stave patria

zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ v
spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z.

26. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že dlžník získa výhodnejšie postavenie, odvolací súd udáva, že veriteľ
pristúpil k zosplatneniu úveru, t. j vybral si jednu z možností, ktoré mu umožňuje zákon, mohol však

využiť iné zákonné prostriedky, napr. ponechať vzťah bez zmeny, odstúpiť od zmluvy. Na doplnenie
odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní pozície dlžníka, ktorý by podľa niektorých názorov porušením
povinnosti získal výhodnejšie postavenie oproti dlžníkom, ktorí svoje záväzky plnia riadne, nakoľko sa
zbavil povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie (úroky) je potrebné brať do úvahy aj následok tohto
porušenia, ktorým je skoršia ako pôvodne dohodnutá splatnosť celej pohľadávky. Dlžník v tomto prípade

síce nemá povinnosť platiť (zmluvné) úroky, na druhej strane stráca výhodu splátok a je povinný zaplatiť
celý dlh naraz a skôr, ako bolo pôvodne zjednané. Z pozície veriteľa to znamená, že síce stráca nárok na
úroky, ale na druhej strane veriteľ má nárok na zaplatenie celého dlhu naraz bez čakania na jeho úhradu,ako je to v prípade postupného splácania. Otázka rýchleho vymoženia dlhu je spojená s predzmluvnou
aktivitou (zisťovanie platby schopnosti klienta) a zabezpečením úveru.

27. Vo vzťahu k rozhodnutiam na ktoré v závere svojho odvolania poukázal žaloba, odvolací súd
upriamuje pozornosť na rozhodnutia súdov SR s opačným názorom, napr. Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 12. 05. 2015, sp. zn. 16Co/322/2015, alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
30. 06. 2015, sp. zn. 6Co/190/2014, či rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/611/2014 zo dňa
16. 12. 2014, rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/85/2013. Právny názor, v zmysle ktorého

veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu,
v danom prípade do dňa predčasnej splatnosti, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný
platiť už iba úroky bol podrobený aj prieskumu ústavnosti, kde uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
18. 09. 2012 č. k. IV. ÚS 476/2012-14 je založené na výklade záveru, že je ústavne akceptovateľné, že
po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie už úrokov z úveru.

28. Odvolací súd preskúmal aj odvolanie žalovaných, pričom dospel k záveru že ani toto nie je dôvodné.
K námietke nesprávne uvedenej výške RPMN v dôsledku, že im nebol poskytnutý úver vo výške 11.500,-
Eur, ale len 11.362,- Eur, odvolací súd s týmto názorom žalovaných o nesprávne vypočítanej RPMN
nesúhlasí. Z obsahu spisu vyplýva dohoda o výške úveru v sume 11.500,- Eur, ako aj dohoda o poplatku
za poskytnutie úveru v zmysle čl. 8 bod 8.1 zmluvy, ktorého úhrada sa mala zrealizovať započítaním, t. j.

znížením vyplatených prostriedkov úveru o výšku poplatku za poskytnutie úveru. V danom prípade bola
výška úveru dohodnutá v sume 11.500,- Eur a do nákladov, okrem dohodnutých splátok, bol zahrnutý
aj ďalší záväzok sume 138,- Eur (1,2 % z 11.500,- Eur), čo sa prejavilo aj v určení celkovej čiastky,
ktorú mali žalovaní uhradiť žalobcovi, t.j. poplatok za poskytnutie úveru v sume 138,- Eur tvoril súčasť
nákladov na ťarchu žalovaných. Záväzok žalovaných vrátiť žalobcovi poskytnutý úver mal byť splnený

splátkami. O situáciu, na ktorú poukazujú žalovaní, že by nebola uvedená správne výška RPMN, by išlo
v tom prípade, ak by poplatok za poskytnutie úveru v sume 138,- Eur, bol pripočítaný k celkovej výške
poskytnutého úveru, t.j. k sume 11.500,- Eur, a žalobca by deklaroval poskytnutie úveru v sume 11.638,-
Eur. V takom prípade by zodpovedalo tvrdeniu žalovaných, že neoprávnene do výšky poskytnutého
úveru bola započítaná aj suma poplatku za poskytnutie úveru vo výške 138,- Eur. Celková čiastka

úveru bola dohodnutá v sume 11.500,- Eur a reálne vyplatenie v čiastke 11.362,- Eur je zohľadnením
a výsledkom dohodnutého spôsobu plnenia časti peňažného záväzku - započítaním, pričom poplatok
vo výške 138,- Eur bol zahrnutý do celkových nákladov. Odvolací súd preto námietku žalovaných o
nesprávne určenej výške RPMN považoval za nedôvodnú.

29. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

30. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne

inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

31. Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota stanovená na plnenie, tzv. paričná lehota. V zásade
platí, že strana, ktorej bola táto povinnosť uložená, je povinná ju splniť do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.Povinnosťsúduuvádzaťvovýrokurozsudkuparičnúlehotuzákonneukladá,notátosauvádza
v záujme zachovania zrozumiteľnosti a určitosti výroku. Formálnou podmienkou vykonateľnosti nie je
slovné konštatovanie obsiahnuté vo výroku, ale vyznačenie vykonateľnosti doložkou vykonateľnosti. V
odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu resp. môže uloženú povinnosť plnenia povoliť
splácať v splátkach. Kratšia lehota prípustná nebude. Dlhšiu lehotu resp. splácanie v splátkach súd

stanoví podľa okolností daného prípadu, napríklad podľa sociálnej a rodinnej situácie, zdravotného stavu
osoby, ktorej sa ukladá povinnosť a iné.

32. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní s ohľadom na ich majetkovú situáciu žiadali, aby im bolo v prípade
uloženia povinnosti plniť umožnené plniť dlh v splátkach po 67,30 Eur mesačne s čím žalobca nesúhlasil.

Žalobca po zosplatnení úveru navrhol žalovaným možnosť plniť dlh v splátkach po 300,- Eur, s čím
žalovaní nesúhlasili. Žalovaní neplnili svoj záväzok v dohodnutých splátkach po 77,66 Eur mesačne, z
ktorého dôvodu došlo k zosplatneniu úveru, kedy žalovaní stratili možnosť plniť záväzok v splátkach.
Žalovaní teda mali možnosť plniť svoj záväzok v pravidelných mesačných splátkach, ktoré nedodržali,a preto žalobca zosplatnil úver. Nemožno spravodlivo od žalobcu žiadať, aby tento naďalej čakal na
splnenie svojho záväzku zo strany žalovaných v splátkach, ktoré by boli ešte v menšej výške ako
pôvodne dojednané splátky v zmysle zmluvy. Pričom zo správania žalovaných je zrejmé, že títo majú aj

iné záväzky, ktoré v dôsledku neplnenia podmienok zmluvy si veritelia voči nim uplatňujú súdnou cestou.

33. Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie v rozhodnutí nezohľadnil úhradu splátok
za obdobie od 01. 07. 2018 do 31. 10. 2018, odvolací súd k uvedenému uvádza, že v zmysle § 366 písm.
a) až d) CSP (novoty v odvolacom konaní), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej

obrany (§ 149 CSP, teda aj skutkové tvrdenia a návrhy dôkazov), ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok,
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávne obsadeného súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Uvedené dôkazy týkajúce sa úhrad
splátok po 67,30 Eur mesačne za obdobie od 07/2018 do 10/2018 žalovaní pred súdom prvej inštancie

nepredložili, pričom im nič nebránilo, aby tieto predložili do času pokým súd prvej inštancie vo veci
vyhlásil rozhodnutie, t. j. do 09. 10. 2018. Odvolací súd nenachádza žiadnu inú z výnimiek podľa §
366 CSP, na základe ktorej by žalovaní mohli túto novotu uplatniť v odvolacom konaní, keď žalovaní
ani neuvádzajú, prečo uvedené dôkazy nemohli bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej
inštancie.

33. Odvolací súd preskúmal aj závislý výrok o trovách konania, pričom dospel k záveru, že súd prvej
inštancie rozhodol správne ak na danú vec aplikoval § 255 ods. 2 CSP, a trovy priznal žalobcovi, ktoré
aj správne vyčíslil podľa pomeru jeho úspechu k úspechu žalovaných.

34. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387 ods.
1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

35. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu

súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. V odvolacom konaní nebol úspešný žalobca, ktorý podal
odvolanie voči výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok), ale ani
žalovaní, ktorí podali odvolanie do výroku, ktorým ich súd prvej inštancie zaviazal k povinnosti zaplatiť
žalobcovi sumu 11.622,93 Eur s príslušenstvom (I. výrok), preto odvolací súd žiadnej zo strán sporu
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).