Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. apríl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/240/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215211444
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2215211444.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, adresa sídla Žilina, Hodžova 11, proti žalovanému: K. H., nar. XX. G.
XXXX, adresa trvalého pobytu H., F. X, o 2.790,59 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 22. júna 2017 č. k. 10C/323/2015-53 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku čiastočne mení tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni ďalších 437,93 eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy
437,93 eur od 6. apríla 2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje.

III. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100% trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.521,34
eur s 5 % ročným úrokom z omeškania počítaným od 27. marca 2015 do zaplatenia a vyčíslený ročný
úrok z omeškania vo výške 2,39 eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku

žalobu zamietol, III. žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 70,30 % a IV. rozhodol, že o výške
náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobkyňa ako banka a žalovaný uzavreli 6. februára 2014 úverovú zmluvu č. 0000000000131138,
podľa ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému úver 3.000 eur. Úver mal byť splatený anuitnými
splátkami do 20. mája 2019. Žalovaný po vyčerpaní poskytnutého úveru porušil svoje zmluvné
povinnosti, preto ho žalobkyňa listom z 26. marca 2015 vyzvala na zaplatenie celého dlhu do 5. apríla
2015. Ku dňu predčasného zosplatnenia úveru nárok žalobkyne predstavoval 3.031,44 eur, z čoho istina
bola 2.790,59 eur, úroky 164,99 eur, úroky z omeškania 2,39 eur, poplatky za upomienky 69,75 eur a
poplatky za poistenie schopnosti splácať úver 3,72 eur.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluva zo 6. februára 2014 je spotrebiteľskou
zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
129/2010 Z.z., ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 cit. zákona. Dospel k záveru, že tátozmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, teda výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalobkyňa ako veriteľka určila splátku jednou sumou bez jasnej
a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky. Takto poskytnutý úver

sa tak podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa
má nárok len na vrátenie istiny. Žalovaný dostal od žalobkyne 3.000 eur, zaplatil 478,66 eur, má teda
nárok na vrátenie rozdielu 2.521,34 eur a vyčíslený úrok z omeškania vo výške 2,39 eur. Nárok na úrok
z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

5. Proti zamietavému výroku tohto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť ho tak,
že sa žalobe celkom vyhovie a žalovaný sa zaviaže zaplatiť celý dlh v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že v texte zmluvy musia byť jednotlivé splátky
rozdelené na istinu a úroky. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré upravujú tzv.
anuitné splácanie. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom v priebehu
splácania sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej tabuľky,

ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahuje aj tzv. štandardný
formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky by spôsobilo
zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy, keď v prerokúvanej veci by to znamenalo rozpísať 60
mesačných splátok. Žalobkyňa v tomto smere poukázala rozsudok Súdneho dvora EU z 9. novembra
2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti (§ 379 C.s.p.), ako aj
predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo

potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p. a
contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z
úradnej povinnosti (§ 380 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C.s.p. záväzný skutkový

stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Odvolací súd však tento skutkový stav dopĺňa týmito
skutkovými zisteniami:

Obchodné podmienky pre úvery občanom - Prima banka Slovensko, a.s., účinné v čase uzatvorenia
zmluvy ustanovujú okrem iného, že klient musí vrátiť (splatiť) banke všetky peňažné prostriedky, ktoré

mu poskytla v súlade s podmienkami zmluvy o úvere. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, spláca sa istina úveru
anuitným spôsobom (formou konštantnej anuity, ods. 2.5.1). Splácanie anuitným spôsobom znamená,
že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Výška každej splátky úveru (anuita) je rovnaká
(s výnimkou poslednej splátky) a skladá sa z časti splátky istiny úveru (amortizácia úveru) a časti
pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v priebehu

splácania úveru mení. Poslednou splátkou úveru sa splatí zostatok úveru aj so zvyšným príslušenstvom
(ods. 2.5.3).

9. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z
nespornýchskutočností(§151a§186ods.3C.s.p.)azvykonanýchdôkazovhodnotenýchvovzájomnej

súvislosti v súlade s § 191 C.s.p.. Skutkové zistenia doplnené odvolacím súdom vyplývajú z tvrdení
žalobkyne prednesených v jej podaní došlom súdu prvej inštancie 1. augusta 2016. Aj v spotrebiteľských
sporoch, akým je aj prerokúvaná vec (porov. § 290 C.s.p.), sa podľa § 300 C.s.p. podporne použijú
všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C.s.p. o popretí skutkových
tvrdení strany. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená ani ustanovením § 295 C.s.p.. Z neho

totiž vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj
keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné
prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať
skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej správy k dnešnému § 295 C.s.p. (porov. Národná rada
Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) je jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej

aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť
dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže však považovať tvrdenia žalobkyne za sporné,
ak ich sám spotrebiteľ nepoprel. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako
také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p., z ktorých je povinný prirozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Tvrdenia žalobkyne o
obsahu ustanovení obchodných podmienok pre úvery občanom obsiahnuté v jej podaní došlom súdu
prvej inštancie 1. augusta 2016 treba považovať za skutkové tvrdenie, ktoré žalovaný počas celého

konania nepoprel v súlade s § 151 C.s.p. Pretože odvolací súd nemá pochybnosti o ich pravdivosti
(obsah obchodných podmienok mu je známy z iných prerokúvaných vecí), podľa § 186 ods. 2 C.s.p. je
povinný z týchto tvrdení vychádzať.

10. Súd prvej inštancie preto správne posúdil úverovú zmluvu č. 0000000000131138 zo 6. februára

2014 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s §
1 ods. 2 cit. zákona, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho
potom neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho
je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. takýto úver bezúročný a bez poplatkov. S týmto názorom sa
odvolací súd nestotožňuje. Zákonom č. 129/2010 Z.z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky
implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so
smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v
zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov.
z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT

proti Consiliul Naţionalpentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy
urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové
metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s
účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo
veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatiquedu Centre Ouest Atlantique a Préfetde la

région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby
pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 6. februáru 2014 v čo
najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, ktorých implementáciu
bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť.

11. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho
čl.22ods.1cit.smerniceustanovuje,žekeďžesmernicaobsahujeharmonizovanéustanovenia,členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od
ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy

zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa.
Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 9.
novembra 2016 vo veci C-42/15 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,

aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.Tieto ustanovenia v spojení s článkom
22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave.“ Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z.z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm.
h) a i) smernice 2008/48/ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie

náležitosti než ustanovuje smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval
taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú
jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením
SlovenskárepublikaporušujeprávoEurópskejúnie,ktorévčl.22ods.1cit.smernicezakazujeprísnejšiu
úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., teda že takéto

rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad
contralegem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. V ňom zvolenú
formuláciu totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje
(porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku
a termín splátky ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa

a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421)
nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES
(porov. aj Borkovičová, V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úverová zmluva č.
0000000000131138 zo 6. februára 2014 obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 76,01

eur a dátumu splatnosti jednotlivých splátok odkazom na presný dátum prvej splátky (20. júna 2014),
kalendárne určený dátum ďalších splátok (20. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (20. mája
2019). Podľa odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra
2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie

tak nemožno považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor,
že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.
bezúročný a bez poplatkov.

13. Na základe toho tak treba uzavrieť, že nemožno podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010
Z.z. dospieť k záveru, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky ani poplatky. Súčasťou úverovej zmluvy

sa podľa jednoznačného znenia jej ods. 1.1 stali aj obchodné podmienky pre úvery občanom. Z ods.
2.5.1 a 2.5.3 týchto obchodných podmienok, zreteľne vyplýva, že sa anuitnými splátkami spláca tak časť
istiny, ako aj úrok z istiny. Pri anuitnom splácaní sa pri úročení postupuje tak, že sa najskôr vypočíta
úrok z istiny za obdobie od dátumu poslednej splátky do splatnosti príslušnej splátky a z tejto splátky
sa najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a

ďalšie úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Zo zisteného skutkového stavu
vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanému dohodnutých 3.000 eur ihneď 6. februára 2014 a od tohto
dňa sa začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 17,9% ročne. Žalovaný postupne uhradil prvých
šesť splátok s oneskorením a neúplne. Žalobkyňa sa v rámci svojho nároku do zosplatnenia úveru
(do 26. marca 2015) domáhala zaplatenia istiny 2.790,59 eur, úroku 164,99 eur, úroku z omeškania

2,39 eur, poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 3,72 eur. Takto uplatnené sumy
sú výsledkom započítania jednotlivých splátok uhradených žalovaným počas trvania zmluvy a tiež
výsledkom dohodnutého úročenia a ako také zodpovedajú výsledkom cit. ustanoveniam obchodných
podmienok.V konaní potom nebolo sporné, že pre porušenie povinnosť splácať splátky žalobkyňa k 5.
aprílu 2015 celý úver zosplatnila v súlade s § 53 ods. 9 Obč. zák.

14. Žalobkyňa si však ďalej uplatňovala nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 17,9% aj po
zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu jej však takýto úrok nepatrí.
Podľa § 658 ods. 1 Obč. zák. možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Podobne § 502 Obch. zák.
pri zmluve o úvere ustanovuje, že dlžník je od poskytnutia prostriedkov povinný platiť z nich úroky, ktoré

sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenia podľa názoru
odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke alebo o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata
patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V
momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich

nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide
o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno
zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa
názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné
prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) alebo o úvere (§ 497 a

nasl. Obch. zák.) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák.
je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno
sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu
omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala.
Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú

dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobkyni tak od 27. marca 2015 patrí len
nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1. februára 2013 v sadzbe o 5% vyššej ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky, ktorá k 27. marcu 2015 bola vo výške 0%.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo
výroku vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 26. marcu 2015 nárok na zaplatenie istiny
2.790,59 eur, úroku 164,99 eur, nezaplatených poplatkov za poistenie 3,72 eur a úroku z omeškania
2,39 eur, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania zo sumy 2.959,27 eur (istiny, úroku a poplatkov zapoistenie) od 6. apríla 2015. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny 2.521,34
eur, teda o 269,22 eur menej, a úrok z omeškania 2,39 eur, nárok na poplatky za poistenie a úrok jej
nepriznal vôbec. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, ako aj vyčísleného úroku

do 26. marca 2015 a nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 3,72 eur v celkovej výške 437,93
eur (269,22 + 164,99 + 3,72), ako aj pokračujúceho 5% ročného úroku z omeškania z tejto sumy od
6. apríla 2015. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p.
čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej
časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, však žaloba žalobkyne

nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, a odvolací súd
tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
potvrdil (výrok II).

16. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C.s.p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa

bola vo výsledku plne úspešná (okrem nároku na úrok po zosplatnení, ktorý je však pre výpočet miery
úspechu nepodstatný), odvolací súd jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C.s.p. priznal nárok
na náhradu všetkých trov konania (výrok III). Preto nebolo potrebné sa osobitne zaoberať odvolaním
žalobkyne proti tomuto výroku napadnutého rozsudku.

17. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).