Rozsudok – Iné práva a slobody ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 21. jún 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/42/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7120010452
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7120010452.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov
JUDr. Karola Kučeru a JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej v trestnej veci proti obžalovanému T. R. pre
pokračujúci prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora
a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 5T/17/2020 zo dňa 29. 4. 2020, na
verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 22. júna 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Obžalovaného T. R., nar. XX. 1. XXXX v B., trvale
bytom B., J. č. X

u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

1/ dňa 17.12.2019 v čase okolo 16.30 hod. v lekárni Elixír na Poliklinike Košice-Ťahanovce bezdôvodne
fyzicky napadol J. P., nar. X.X.XXXX, bytom B., F. č. XX v 4. mesiaci gravidity, a to tak, že ju trikrát
udrel ľavou rukou po líci,

2/ dňa 17.12.2019 v čase o 19.05 hod. pri ZŠ Belehradskej, Košice, fyzicky napadol C. Q., nar. X.X.XXXX
taktiež bezdôvodne a to tak, že ju udrel otvorenou dlaňou pravej ruky po ľavom líci a stlačil jej ústa,

t e d a
v bode 1/
dopustil sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti tým, že napadol iného, a taký čin
spáchal na chránenej osobe - tehotnej žene,

v bode 2/
dopustil sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti tým, že napadol iného,

t ý m s p á c h a l

v bode 1/
prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona.

v bode 2/
prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Z a t o m u s ú d u k l a d á

podľa § 364 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 4, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, písm. m/, § 41 ods. 1
Tr. zák. a § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zákona per analogiam úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

12 (dvanásť) mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do
ústavu na výkonu trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť zdravotnej poisťovni Dôvera,
a.s., Cintorínska 5, Nitra, IČO: 35942436 škodu vo výške 64,12 eur.

II. Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného T. R..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 5T/17/2020 zo dňa 29. 4. 2020 bol obžalovaný uznaný vinným
z pokračujúceho prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
1/ dňa 17.12.2019 v čase okolo 16.30 hod. v lekárni Elixír na Poliklinike Košice-Ťahanovce bezdôvodne
fyzicky napadol J. P., nar. X.X.XXXX, bytom B., F. č. XX v 4. mesiaci gravidity a to tak, že ju trikrát
udrel ľavou rukou po líci,

2/ dňa 17.12.2019 v čase o 19.05 hod. pri ZŠ Belehradskej, Košice, fyzicky napadol C. Q., nar. X.X.XXXX
taktiež bezdôvodne a to tak, že ju udrel otvorenou dlaňou pravej ruky po ľavom líci a stlačil jej ústa.

Súd mu za to uložil podľa § 364 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 2, § 36 písm. l/, § 37 písm. m/ a
§ 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zákona per analogiam trest odňatia slobody vo výmere sedem mesiacov
nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkonu trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť zdravotnej poisťovni Dôvera, a.s.,
Cintorínska 5, Nitra, IČO: 35942436 škodu vo výške 64,12 eur.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie prokurátor a obžalovaný.

V písomných dôvodoch odvolania prokurátor poukázal na to, že Trestný zákon vychádza zo zásady,
že základným účelom a cieľom je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel
existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď
vôbec nepáchali alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných
činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany
spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne a to nielen na páchateľa,
ale aj na ostatných členov spoločnosti. Zo stanoviska č. 44/2017 trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017 sp. zn. Tpj 55/2016, ktorým argumentuje súd pri výroku
o treste však vyplýva, že poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. 1/ Trestného zákona predpokladá
okrem priznania sa páchateľa, aj úprimné oľutovanie trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo,
je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa
(procesne ako obžalovaného) po prijatí vyhlásenia o uznaní viny podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného
poriadku (najmä pri využití práva záverečnej reči a posledného slova). V súlade so zásadou ústnosti
a bezprostrednosti na hlavnom pojednávaní, možno jednoznačne dospieť k záveru, že k úprimnému
oľutovaniu trestného činu zo strany obžalovaného nedošlo, navyše tento sa k jeho spáchaniu ani v
rámci prípravného konania nepriznal, pretože len uviedol, že „nevie, lebo bol pod vplyvom alkoholu,
a keď ho spáchal, tak ľutuje". Ani jeho správanie počas pojednávania nenaznačuje, že by konanie
oľutoval. Navyše poznamenal, že predmetné stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR nie je absolútne
a nedá sa použiť automaticky. Obžalovaný je niekoľkonásobný recidivista, bol 10-krát súdne trestaný,

pričom skutok v predmetnej veci spáchal v prísnej podmienke za inú násilnú trestnú činnosť - prečin
nebezpečného vyhrážania na chránenej osobe. Tento bol dokonca dvakrát po sebe, dňa 25.06.2017,
ako aj 14.3.2019 odsúdený za prečin nebezpečného vyhrážania na chránenej osobe, čiže v jeho prípade
ide o tzv. druhovú recidívu. V predmetnej veci znovu spáchal trestný čin na chránenej osobe (tretíkrát),
preto podľa jeho názoru nie je možné u takéhoto obžalovaného akceptovať poľahčujúcu okolnosť v
zmysle § 36 písm. 1/ Tr. zák. Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov vyplýva, že tento bol 10-krát
priestupkovo riešený, a z toho raz i za násilie vo vzťahu k jeho manželke. K tomu, čo uvádza súd,
že má viaceré rozhodnutia zahladené poznamenal, že zahladenie znamená zahladenie odsúdenia, nie
zahladenie faktu spáchania trestného činu.

Vzhľadom na závažnosť skutku, správanie sa obžalovaného v rámci prípravného konania, jeho postojom
k prejednávanej veci, ako aj voči komu útok smeroval - tehotná žena, ktorá ho pred spáchaním skutku na
jej graviditu dokonca upozornila, je trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby neprimeraný,
a jeho uložením by nebol naplnený účel trestu tak z hľadiska individuálnej, ako exaktne aj generálnej
prevencie. To, čo uvádza súd vo svojom rozhodnutí, že v inej trestnej veci je obžalovanému uložené
ochranné liečenie protialkoholické ambulantnou formou, a keďže režim liečenia dodržiava, je absolútne
neopodstatnené a irelevantné. V predmetnej trestnej veci bol znalcom vypracovaný znalecký posudok,
zo záverov ktorého vyplýva, že vzhľadom k tomu, že obžalovaný nedodržiava ambulantnú liečbu a na
podklade jeho celkovej anamnézy je potrebné tomuto uložiť ochranné liečenie protialkoholické ústavnou
formou, lebo iba táto splní svoj účel. Tvrdenie súdu o tom, že obžalovaný dodržiava ambulantnú liečbu
nakoniec neguje fakt, že trestný čin v predmetnej veci spáchal značne pod vplyvom alkoholu. Ak
trestný čin spáchal v tejto veci pod vplyvom alkoholu, a znalec po dôslednom znaleckom skúmaní
uvádza v záveroch znaleckého posudku, že je u tohto potrebná ústavná liečba, nevidí dôvod presúvať
zodpovednosť na iný súd, ktorý by mal rozhodovať o zmene liečenia z ambulantnej formy na ústavnú.
Tvrdenia o duplicite, ktoré uvádza súd rovnako nie sú opodstatnené, pretože ak by v tejto veci znalec
odporučil obžalovanému ochranné liečenie ambulantnou formou, ani by nebolo toto z jeho strany
navrhované, nakoľko má vedomosť o tom, že je už uložené v inej trestnej veci a to by malo v konečnom
dôsledku prvky duplicity.
Na záver uviedol k tvrdeniu súdu o tom, že tento na podklade elementárnej právnej gramotnosti upravil
žalovaný skutok tak, že ho rozdelil oproti obžalobe na dva samostatné skutky toho istého pokračovacieho
trestného činu. V tejto súvislosti pri pokračovacom trestnom čine sa nejedná o dva samostatné skutky
tak, ako uvádza súd, ale ide o jednotlivé čiastkové útoky toho istého pokračovacieho trestného činu.
Pri nepoužití takého urážlivého termínu, ako je elementárna právna gramotnosť uviedol, že súd sa pri
tvorbe tak právnej vety, ako aj právnej kvalifikácie paradoxne zmýlil. Súd pri tvorbe právnej vety uviedol,
že obžalovaný v bodoch 1 a 2 sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti
tým, že napadol iného a taký čin spáchal na chránenej osobe - tehotnej žene. Toto koncipovanie právnej
vety zo strany súdu však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a ani nie je odrazom skutku. Chránená
osoba - tehotná žena ako kvalifikačný znak sa týka len poškodenej J. P., nie C. Q., ktorá nie je chránenou
osobou. Súd tak v rozpore s vyhlásením viny obžalovaného, ako aj vykonaného dokazovania, tomuto
dvakrát pričítal kvalifikovanú skutkovú podstatu i v odseku 2. Súčasne súd nesprávne právne kvalifikoval
konanie obžalovaného v bodoch 1 a 2 ako pokračujúci prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/,
ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. b/ Tr zák. Súd tak pre oba ním rozdelené
skutky tieto obe právne kvalifikoval i v odseku 2, čo je neopodstatnené a v rozpore s vyhlásením viny
i vykonaným dokazovaním. V predmetnej trestnej veci, podľa jeho názoru nemožno skutok kvalifikovať
ako pokračujúci trestný čin, dokonca v odseku 2. Súd mal tak správne skoncipovať právnu vetu, ktorá
má svoj odraz v skutku, mal správne kvalifikovať trestné činy obžalovaného a pri absencii poľahčujúcej
okolnosti a pri existencii dvoch priťažujúcich okolností (§ 37 písm. m/, § 37 písm. h/ Tr. zák.) tomuto
uložiť trest odňatia slobody pri zvýšenej dolnej hranici trestnej sadzby o jednu tretinu. V prípade daného
skutkového stavu absentuje skutočnosť, že každý trestný útok možno osobitne podradiť pod to isté
ustanovenie Trestného zákona, ako absentuje aj jednotiaci zámer páchateľa pokračovať v tom istom
trestnom čine.
Keďže súd prvého stupňa dospel k nesprávnym právnym záverom navrhol, aby odvolací súd vo veci
zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a v zmysle § 322
ods. 1 Tr. por. mu vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo aby sám vo veci rozhodol v zmysle
vyššie uvedeného.

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že uložený
trest považuje za neprimerane prísny a za nedostatočne zohľadňujúci, či už spáchaný skutok, ale
predovšetkým osobou páchateľa, ako aj jeho pomery. Zároveň uložený trest neprípustne nad mieru
ustanovenú § 34 ods. 3 Tr. zák. vplýva na rodinu obžalovaného a jemu blízke osoby. Poukázal na
ustanovenie § 34 ods. 1, 3, 4 Tr. zák. a podľa jeho názoru je potrebné v prvom rade zobrať do úvahy, že
obžalovaný vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu a trestný čin úprimne
oľutoval a konajúci súd takéto vyhlásenie na návrh a so súhlasom všetkých procesných strán prijal.
Okrem toho sú dôležitým momentom pri ukladaní trestu aj rodinné pomery obžalovaného. Manželka
obžalovaného je invalidná s viac ako 70 % znížením schopnosti pracovať, so závažnými kardiologickými,
ortopedickými, ale aj inými ochoreniami. O manželku sa pred obmedzením jeho osobnej slobody riadne
staral a poskytoval jej všetku potrebnú starostlivosť, ktorú si jej zdravotný stav vyžadoval. Navyše
v spoločnej domácnosti žije aj 79-ročná svokra, o ktorú sa tiež riadne staral, zabezpečoval nákupy,
lieky a podobne. Podľa jeho názoru neexistuje dôvod, pre ktorý by mu nemohol byť uložený niektorý
z alternatívnych trestov, resp. prečo by mal byť uložený trest odňatia slobody nie na úplne dolnej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Navyše poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2017 sp. zn. Tpj.55/2016 o mimoriadnom znížení trestu.

Z uvedených dôvodov preto obžalovaný navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil, keďže je uložený trest
neprimeraný a sám rozhodol tak, že mu uloží niektorý z alternatívnych trestov, prípadne trest odňatia
slobody na úplne dolnej hranici ustanovenej zákonnej trestnej sadzby.

Na podklade takto podaných odvolaní odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že okresný súd v súlade s ustanovením § 257 ods.
7 Tr. por. prijal vyhlásenie o vine obžalovaného o tom, že je vinný a zároveň zákonne rozhodol, že
dokazovanie v rozsahu, v akom priznal spáchanie skutku, resp. skutkov sa nevykoná a vykoná len
dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Tak na základe vyhlásenia o vine obžalovaného, ako aj na základe
dokazovania vykonaného v prípravnom konaní nemal krajský súd žiadne pochybnosti o tom, že skutky
sa stali, že ich spáchal obžalovaný T. R. a že skutok v bode 1/ napĺňa pojmové znaky prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 písm. b/ Tr. zák. a v bode 2/
pojmové znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Ako je to z vyššie uvedeného zrejmé, krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu o rozdelení
skutku uvedeného v obžalobe na dva samostatné skutky s vyššie uvedenou právnou kvalifikáciou,
ktorá zodpovedá aj vyhláseniu obžalovaného o vine na hlavnom pojednávaní, avšak na druhej strane
nestotožnil sa s názorom okresného súdu, že ide o dva samostatné skutky (čiastkové útoky) toho istého
pokračovacieho trestného činu.

V tomto smere je krajský súd toho názoru, že v predmetnej trestnej veci ide o opakovanie trestného činu,
pri ktorom je potrebné posudzovať útoky samostatne, v danom prípade ako dva trestné činy výtržníctva.

V praxi sa veľmi často vyskytujú prípady, kedy páchateľ viacerými samostatnými útokmi napĺňa skutkovú
podstatu toho istého trestného činu, pričom z hľadiska naplnenia znakov trestného činu, každý tento útok
je spáchaním trestného činu. Vyvstáva preto otázka, či takéto útoky posudzovať samostatne, každý ako
jeden trestný čin - vtedy ide o opakovanie trestného činu, alebo spoločne, kedy všetky útoky v súhrne
tvoria jeden trestný čin - vtedy ide o pokračovací trestný čin.

Podľa § 122 ods. 9 Tr. zák. trestný čin je spáchaný opakovane, ak páchateľ postupne spáchal viac
rovnakých trestných činov opakovanými samostatnými činmi, medzi ktorými nie je žiadna objektívna
alebo subjektívna súvislosť, pričom trestnosť každého z nich sa posudzuje samostatne.

Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní
toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak
všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich spáchania
a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený
trestný čin.

Ak teda ide o naplnenie skutkovej podstaty toho istého trestného činu viacerými útokmi v čase do
rozhodného momentu podľa § 122 ods. 13 Tr. zák., ide teda buď o trestný čin spáchaný opakovane
podľa § 122 ods. 9 Tr. zák. alebo o pokračovací trestný čin podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. Ako je to z
ustanovení § 122 ods. 9 a ods. 10 Tr. zák. a k tomu sa vzťahujúcej teórie práva zrejmé, rozhodujúcou
je vždy konštrukcia dvoch hlavných aspektov, a to objektívnej súvislosti medzi jednotlivými útokmi (čas,
spôsob spáchania jednotlivých útokov a predmet jednotlivých útokov) a subjektívnej súvislosti medzi
jednotlivými útokmi.

Subjektívnu súvislosť § 122 ods. 9 Tr. zák. (opakovanie trestného činu) bližšie nešpecifikuje, je však
demonštratívnym spôsobom určená v § 122 ods. 10 Tr. zák. (pokračovací trestný čin) ako jednotiaci
zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.

Pri výklade subjektívnej súvislosti je potrebné postupovať v súlade s logickým výkladom, a to v
previazanosti na charakter trestných činov z hľadiska ich zavinenia. Ak posudzujeme subjektívnu
súvislosť úmyselného trestného činu (tak ako v tomto prípade), táto spočíva práve v tom, že páchateľ
chcel, prípadne bol aspoň uzrozumený s tým, že spáchal viac čiastkových útokov toho istého trestného
činu, teda mal s týmto útokom jednotiaci zámer. Preto je v prípade úmyselných trestných činov jednotiaci
zámer obligatórnou súčasťou subjektívnej súvislosti.

V predmetnej trestnej veci sa možno zhodnúť v názore, že v zmysle vyššie uvedeného je daná medzi
oboma skutkami z hľadiska času spáchania jednotlivých skutkov, spôsobu ich spáchania, ako aj z
hľadiska predmetu oboch jednotlivých útokov objektívna súvislosť. Čo však podľa názoru krajského
súdu absentuje z hľadiska posúdenia oboch činov ako jedného pokračujúceho trestného činu, je práve
jednotiaci zámer páchateľa - obžalovaného spáchať viac čiastkových útokov toho istého trestného činu.
Krajský súd sa v tomto smere vzhľadom na okolnosti prípadu oboch skutkov, skutočnosť, že bol pod
vplyvom alkoholu a podľa vlastného vyjadrenia si na spáchanie skutkov ani nepamätá, priklonil k názoru,
že v oboch prípadoch ide o dva náhodne spáchané trestné činy, medzi ktorými žiadna subjektívna
súvislosť neexistuje. Preto krajský súd vyhodnotil konanie obžalovaného v predmetnej trestnej veci ako
dva samostatné skutky, resp. ako trestný čin spáchaný opakovane v zmysle § 122 ods. 9 Tr. zák.

Predmetné vyhodnotenie zo strany krajského súdu na základe dokazovania vykonaného okresným
súdom malo následne vplyv aj na výrok o treste.

Pokiaľ ide o osobu obžalovaného z odpisu registra trestov, ako to okresný súd správne zistil je zrejmé,
že obžalovaný má 10 záznamov s tým, že ide o odsúdenia staršieho dáta s výnimkou posledných dvoch
odsúdení. Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 3T/10/2019 zo dňa 14.
3. 2019 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,
ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. b/ Tr. zák., za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov s probačným dohľadom. Z uvedeného je tak
zrejmé, že skutkov v predmetnej trestnej veci sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
a to za obdobnú trestnú činnosť.

Krajský súd sa oproti názoru prokurátora stotožnil s názorom okresného súdu, že vo vzťahu k osobe
obžalovaného je daná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák., keďže k spáchaniu trestnej
činnosti sa priznal a aj ju opakovane, ako to vyplýva zo spisového materiálu, oľutoval. Priťažujúce
okolnosti krajský súd vyhodnotil ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., keďže už bol v
minulosti za trestný čin odsúdený a vzhľadom na vyššie uvedený záver krajského súdu aj ako priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., t. j., že spáchal viac trestných činov, čomu zodpovedá aj aplikácia
ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. o ukladaní úhrnného trestu za trestný čin najprísnejšie trestný, teda
podľa § 364 ods. 2 Tr. zák., ktorý ustanovuje zákonnú trestnú sadzbu odňatia slobody vo výmere 6
mesiacov a 3 roky.

Vzhľadom na prevažujúci pomer priťažujúcich okolností krajský súd podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. zvýšil
dolnú hranicu takto zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu (36 mesiacov - 6 mesiacov =
30 mesiacov : 3 = 10 mesiacov, z toho vyplýva 6 mesiacov + 10 mesiacov = 16 mesiacov), teda na 16
mesiacov, avšak rovnako ako okresný súd, zohľadniac vyhlásenie o vine obžalovaného a stanovisko

Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017 sp. zn. Tpj 55/2016
aplikoval zároveň ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 a uložil obžalovanému nepodmienečný trest
odňatia slobody pod spodnú hranicu takto zvýšenej trestnej sadzby.

Trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov nepodmienečne, podľa názoru krajského súdu spĺňa
všetky kritériá z hľadiska tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

V súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť Zdravotnej poisťovni Dôvera škodu
v uplatnenej a preukázanej výške.

Rovnako ako okresný súd, ani krajský súd neakceptoval návrh na uloženie ochranného
protialkoholického liečenia ústavnou formou, vzhľadom na skutočnosť, že obžalovanému už obdobné
ochranné liečenie ambulantnou formou bolo uložené rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.
3T/10/2019 zo dňa 14. 3. 2019. Krajský súd sa na základe lekárskej správy na č.l. 228 stotožnil s názorom
okresného súdu, že ak by uvedená forma uloženého liečenia pre dovŕšenie účelu ochranného opatrenia
nepostačovala, je možné na návrh uvedenú formu liečenia zmeniť.

Záverom považuje krajský súd za potrebné vyjadriť názor, že slovné spojenia o hodnotení „elementárnej
právnej gramotnosti“ procesných strán nemajú žiadny význam z hľadiska vecného odôvodnenia
rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Tr. por. a teda do odôvodnenia rozsudku nepatria.
To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 10. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.