Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoCsp/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6619201574
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6619201574.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná
sporiteľňa, a. s., so sídlom 829 48 Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ E. V.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomXXXXXI.,P.XXX/XX,2/X.X.,nar.XX.XX.XXXX,bytomXXXXXI.,P.XXX/XX,
obaja zastúpení splnomocneným advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, so sídlom Advokátska kancelária
984 01 Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 16.349,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a
odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 5Csp/35/2019-122
zo dňa 22.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 5Csp/35/2019 - 122 zo dňa 22. 11. 2019 v napadnutých
výrokoch II. a III. a v závislom výroku IV. o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie v časti o zaplatenie
100,-eur s príslušenstvom zastavil podľa ustanovenia § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej „CSP“) v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, výrokom II. súd uložil
žalovaným v rade 1./ a v rade 2./ spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

16.249,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 16.349,47 eur od 09.10.2018
do12.06.2019,5,00%ročnezosumy16.249,47eurod13.06.2019dozaplateniavlehotedotrochdníod
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhému žalovanému a výrokom III. rozsudku súd žalobu žalobcu v časti o zaplatenie zmluvného
úroku vo výške 6,59 % ročne zo sumy 15.169,14 eur od 09.10.2018 do 12.06.2019, 6,59 % ročne zo
sumy 15.069,14 eur od 13.06.2019 do zaplatenia zamietol. Výrokom IV. súd rozhodol o náhrade trov
prvoinštančného konania a vyslovil, že žalovaný v rade 1./ a žalovaný v rade 2./ sú povinní zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým vyšší
súdny úradník rozhodne o ich výške s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhému žalovanému.

1.1. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval skutkový a právny základ uplatneného nároku žalobcu,
ktorý sa domáhal voči žalovaným uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
16 349,47 eur, spolu s 6,59 % p. a. úrokom za úver zo sumy 15.169,14 eur od 09.10.2018 do zaplatenia

a 5,00 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 16.349,47 eur od 09.10.2018 do zaplatenia, pričom jeho
nárok mal vyplývať zo Zmluvy o stavebnom sporení č. 2944282 7 02, uzatvorenou medzi dlžníkmi U.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom: B. XXXX/X, XXX XX I. a žalovaným v rade 1/ a žalobcom, ako veriteľom,
dňa 23.12.2013, ktorou poskytol žalobca dlžníkom medziúver vo výške 16 200 eur za dojednanýchzmluvných podmienok. Dlžníčka zomrela dňa XX.XX.XXXX. a dedičmi po nej sa stali žalovaní v rade
1/ a v rade 2/ na základe právoplatného uznesenia sp. zn. 14D/250/2016, Dnot 186/20161 zo dňa
05.01.2017. Žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a medziúver prestali riadne a včas splácať.

Listom zo dňa 05.09.2018 ich žalobca vyzval na doplatenie omeškaných splátok, pričom žalovaných
zároveň upozornil, že v prípade, ak omeškané splátky nebudú doplatené, žalobca bude požadovať
splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Následne žalobca
dňa 08.10.2018 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Dlžná suma ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru predstavovala sumu vo výške 16.349,47 eur, pričom pozostáva

z istiny vo výške 15169,14 eur a z nezaplatených 6,59 % p. a. úrokov za medziúver zo sumy 16.200,00
eur do 08.10.2018 spolu vo výške 1180,33 eur. Požadovaním predčasného splatenia úveru úverová
zmluva nezaniká, preto si žalobca ďalej úročil istinu 6,59 % p. a. úrokom za úver a zároveň celý zostatok
dlhu, vyčíslený ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, 5,00 % p. a. úrokom z omeškania odo dňa
nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti (t. j. od 09.10.2018).

1.2. Súd prvej inštancie nárok právne posúdil podľa ustanovení § 1 , § 7 ods. 3 a 4, § 11 ods. 1
zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy a v spojení
s ustanoveniami § 52 ods. 1 , 2, 3, 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a podľa § 497 Obchodného zákonníka a súd vyhodnotil zmluvný
vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,

kde sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť
obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Súd konštatoval, že aj napriek
tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, v danom prípade sa
jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral
žalobca ako dodávateľ a žalovaní ako spotrebitelia, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez

možnosti žalovaných privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre
spotrebiteľa výhodnejšia.

1.3. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba je sčasti dôvodná. V konaní

bolo nesporné, že dlžník a žalovaný v rade 1./ dňa 23.12.2013 uzatvorili zmluvu o úvere č. 2944282
7 0 a v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka splácať riadne a včas poskytnutý úver im vznikol dlh
vo výške 16.249,47 eur. Žalobca si žalobou uplatnil voči žalovaným aj úroky z úveru vo výške 6,59
% od 09.10.2018. V tomto smere súd konštatoval, že predčasné zosplatnenie úveru je jednostranný
sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorázové okamžité

vrátenie celej požičanej sumy. V prípade spotrebiteľskej zmluvy je žalobca pri zosplatnení úveru povinný
dodržiavať ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ k zosplatneniu došlo, žalobca ako
veriteľ môže oprávnene od dlžníka požadovať zmluvné úroky len do vyhlásenia predčasnej splatnosti.
Pokiaľ žalobca požadoval zmluvné úroky aj po tomto dátume súd žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol
tak, ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku. Žalobca nemá právo na zaplatenie zmluvných úrokov

po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Uvedený záver vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorá je
odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby splatnosti. Súd
prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov a podporne aj na závery vyplývajúce z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo/143/1998, podľa ktorého dohodnuté úroky, t.j. zmluvné
úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od splatnosti je dlžník

v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je logický a je potrebné
s ním súhlasiť, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťaženiu a to jednak v podobe úroku z úveru ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú
nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi konania. Súd zhrnul, že niet zákonného kogentného pravidla,
podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch

z omeškania a takým ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky
zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§ 657, § 658). Ak
úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už
zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Je
zároveň nepochybné, že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškania

a ďalších sankciách indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa. Je potom nevyhnutá
otázka vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úrokov popri úroku z omeškania
a prípadných ďalších sankciách. Na podporu svojho stanoviska súd poukázal na viaceré rozhodnutia,
napr. v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014, sp. zn. 5 Co/223/2014, Krajského súduvPrešove,sp.zn.3Co/85/2013zodňa25.10.2013akoajKrajskéhosúduvPrešove,sp.zn.4Co/83/2013
zo dňa 7.5.2014, na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co 475/2005 zo dňa 09.09.2015, ako aj
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v prvostupňovej veci 20C/48/2015 a rozhodnutie Krajského

súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 1Co/222/2016 zo dňa 17.05.2017. Vzhľadom na vyššie uvedené súd
žalobcovi nepriznal nárok na úrok z úveru tak, ako si uplatnil v žalobe a žalobu v tejto časti zamietol.

1.4. Následne sa súd vysporiadal s námietkou premlčania uplatnenou žalovanými a vyhodnotil ju ako
nedôvodnú. Keďže sa žalovaný v rade 1/ a žalovaný v rade 2/ s plnením svojho dlhu dostali do

omeškania, súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania z dlžnej sumy istiny od tohto dátumu, tak
ako si žalobca uplatnil v žalobe, do zaplatenia a to vo výške 5,00 % ročne, ktorý je v súlade s príslušnou
právnouúpravouspoukazomnaustanovenie§517ods.1a2Občianskehozákonníkaapodľa§3ods.1
NariadeniavládySRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveníObčianskehozákonníka.
V závere rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s požiadavkou žalovaných 1/ a 2/, ktorí požiadali,
aby v prípade ak budú zaviazaní k úhrade žalovanej sumy o možnosť splácania žalobného nároku

v mesačných splátkach po 700 eur mesačne z dôvodu, že zaplatenie žalovanej pohľadávky by malo
negatívny ekonomický dopad na žalovaných. Súd posúdil predpoklady na povolenie plnenia splátkach
a vychádzal pri hodnotení zo štandardných hľadísk, ktoré už v minulosti judikovala prax súdov, v zmysle
ktorej súd pri priznaní výhody splátok povinnej strane musí zohľadniť výšku priznaného plnenia, platobnú
schopnosť žalovaných i v konaní prejavenú snahu o plnení záväzku. Odhliadnuc od toho, že žalovaní

žiadnym spôsobom svoje tvrdenie „o momentálnej sociálnej a majetkovej situácii, ktorá im neumožňuje
splatiť dlžnú sumu naraz“ nepreukázali, súd poukázal na fakt, že žalovaný v rade 2/ po pôvodnej dlžníčke
zdedil byt v hodnote 12 000 eur, čo vyvracia jeho zlú sociálnu a finančnú situáciu. Pokiaľ by aj tvrdenia
o zlej sociálnej a majetkovej situácii boli pravdivé a súd by mal za to, že splátku 700 eur , súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že žalobca legitímne očakával, že o jeho nároku bude rozhodnuté predvídateľne,

spravodlivo tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (čl. 2 ods. 1 CSP). Podľa názoru súdu výhoda
splátokvprípade,akjemožnosťsplateniadlhužalovanoustranousporuvprimeranomčaseleniluzórna,
je v rozpore s vyššie citovanými ústavnými právami žalobcu. Následne súd s poukazom na ustanovenia
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku priznal žalobcovi plnú náhradu trov
konania aj napriek tomu, že súd žalobu v časti príslušenstva zamietol, ktoré však neboli vyčíslené,

avšak pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej
istine bez príslušenstva, ak príslušenstvo žalobca nevyčísli vo svojej žalobe (uznesenie NS SR sp.zn.
6Obo/243/2007 z 27.11.2008).

2. Voči predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie tak

žalobca (voči výroku III. rozsudku, ktorým súd žalobu v časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 6,59
% ročne zo sumy 15 169,14 eur od 09.10.2018 do 12.06.2019 a 6,59 % ročne zo sumy 15 069,14 eur
od 13.06.2019 do zaplatenia zamietol), ako aj žalovaní 1/ a 2/, avšak len v rozsahu jeho výroku II. a len
v tej jeho časti, kde súd rozhodol o povinnosti žalovaných zaplatiť priznaný nárok s jeho príslušenstvom
v celosti v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (t.j. žalovaní nenapádali samotný priznaný nárok

na zaplatenie, ale len spôsob jeho zaplatenia - v celosti a v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku).

3. Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu v jeho zamietajúcej časti z dôvodov podľa § 365 ods.
1písm. h) a písm. d) CSP. Namietal nesprávne posúdenie veci, pokiaľ súd vo zvyšnej časti týkajúcej
sa úroku za úver žalobu zamietol, keď nepriznal žalobcov nárok na úrok za úver po splatnosti. Žalobca

uzatvoril so žalovanými zmluvu o úvere zo dňa 23.12.2013. Žalovaní sa zaviazali v štádiu medziúveru
splácať len úroky z medziúveru do okamihu splnenia podmienok na poskytnutie stavebného úveru.
Platenie uvedených úrokov bola ,,odplata“ za to, že žalobca poskytol žalovaným peňažné prostriedky
skôr, ako boli splnené podmienky na poskytnutie stavebného úveru a to v súlade so zmluvou o úvere,
všeobecnými podmienkami a zákonom o stavebnom sporení. Vzhľadom na to, že žalovaní sa dostali

do omeškania so splácaním úveru, žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca
namieta, že zmluva o úvere je absolútny obchod, a bez ohľadu na povahu účastníkov úverového
vzťahu sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Následne citoval ustanovenia § 497 a §
502 Obchodného zákonníka a namieta, že uvedené ustanovenie priznáva veriteľovi právo požadovať
nielen vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň právo požadovať úroky za úver. Pri

nároku na úrok za úver nejde teda o žiadnu svojvôľu žalobcu, ale o riadne uplatnenie práva, ktoré
mu priznáva platný právny predpis. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého úveru zaplatiť aj
dojednané úroky a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Analogicky túto povinnosť
možno vyložiť k ustanoveniu § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník vráti peňažnéprostriedky skôr, než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia peňažných
prostriedkov. Podľa názoru žalobcu je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok
za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. Žalobca sa tak nestotožňuje

s tvrdením okresného súdu, že došlo k porušeniu ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ale práve naopak, Obchodný zákonník zakladá žalobcov nárok na úrok za úver až do úplného vrátenia
poskytnutých peňažných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené, nárok na úrok za úver nie je predmetom
zmluvného dojednania, keďže tento nárok priznávajú žalobcovi priamo právne predpisy. V prípade,
ak by porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorého žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru,

zanikol veriteľov nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením povinnosti získal
pre neho výhodnejšie postavenie, nakoľko by sa „zbavil“ povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie.
Podľa názoru žalobcu je akékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a spôsobuje tým výhodu v
rozpore s dobrými mravmi a bez pochyby je v rozpore s účelom právnych predpisov vzťahujúcich sa na
daný právny vzťah. Žalobca nesúhlasil s tvrdením okresného súdu, že k predčasnému splateniu došlo
konaním veriteľa. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu, že žalovaní svojím konaním

porušili svoje povinnosti a prestali úver splácať riadne a včas. Súd by mal rovnako zachovať práva
veriteľa - žalobcu, ktorý si svoje povinnosti riadne splnil. Vyhlásením splatnosti žalobca len uplatnil svoje
právo v zmysle platných právnych predpisov. Žalobca ako veriteľ z dôvodu nesplácania dlžnej sumy
žalovanými musel pristúpiť k zosplatneniu úveru, nakoľko len tak môže pristúpiť k vymáhaniu dlžnej
sumy. Žalobcovi sa zdá neprípustné, aby sa tým, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v dôsledku

porušenia povinnosti zo strany žalovaných, dostal do horšej situácie a prišiel by tak o právo požadovať
úroky za úver, ktoré predstavujú odplatu za užívanie istiny a mal by nárok len na úrok z omeškania.
Žalobca má za to, že je potrebné rozlišovať tieto dva inštitúty. Žalobcovi sa ďalej zdá nelogické, prečo
by dlžníci, ktorý prestali splácať úver riadne a včas, mali užívať peňažné prostriedky, ktoré dostali
od veriteľa a ktoré nevrátili, bez toho, aby boli povinní platiť odplatu za ich poskytnutie. Okresný súd

priznal žalobcovi úrok z omeškania, ale tento predstavuje sankciu pre žalovaných za to, že porušili svoju
povinnosť, no žalobca nevidí dôvod na to, aby bol aj on sankcionovaný a to tým, že mu okresný súd
odoprie nárok na úrok za úver a pritom tento nárok mu vyplýva priamo z platných právnych predpisov.
Žalobca poukázal na to, že žalovaní naďalej disponujú s istinou žalobcu, nakoľko peňažné prostriedky
žalobcovi doposiaľ nevrátili. Žalobca má za to, že vzhľadom na uvedené, má byť zachovaný žalobcov

nárok na úrok za úver ako odplatu a náhradu za to, že stále nemá istinu k dispozícií. V danom prípade
ide o značnú nerovnováhu medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, a to v neprospech veriteľa, nakoľko
žalovaní sú neprimerane zvýhodňovaní voči veriteľovi a majú právo užívať peňažné prostriedky od
žalobcu bezodplatne. Rovnako sú žalovaní ako porušovatelia povinnosti neprimerane zvýhodňovaní
aj voči tým dlžníkom, ktorí si svoje povinnosti plnia riadne a včas, nakoľko tým, že okresný súd ich

zaviazal len na platenie 5 % p. a. úroku z omeškania im v podstate znížil úrokovú sadzbu, nakoľko
úroková sadzba pri úroku za úver bola dohodnutá na 6,59 % p. a. Uvedené sa zdá žalobcovi absolútne
neprijateľné. V právnom štáte je neakceptovateľné, aby sa osoba porušením svojich povinností dostala
do výhodnejšej pozície, akú mala pri riadnom plnení svojich povinností. Na podporu svojich tvrdení
žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2019, spis. zn.

6Cdo/113/2018, ako aj na viaceré konkrétne rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v
PrešoveaKrajskéhosúduvNitre.Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostížalobcažiada,abyodvolací
súd napadnutý výrok III. rozsudku zmenil tak, že súd uloží žalovanému v rade 1/ a žalovanému v rade 2/
spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobcovi 6,59 % ročne zo sumy 15 169,14 eur od 09.10.2018
do 12.06.2019, 6,59 % ročne zo sumy 15.069,14 eur od 13.06.2019 do zaplatenia, všetko v lehote do

troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhému žalovanému a taktiež žalovaným v rade 1./ a v rade 2./ uložiť povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým
súd rozhodne o ich výške s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhému žalovanému.

4. Žalovaní 1/ a 2/ podali voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, avšak len v rozsahu jeho
výroku II. a len v tej jeho časti, kde súd rozhodol o povinnosti žalovaných zaplatiť priznaný nárok s jeho
príslušenstvom v celosti v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaní výslovne uviedli, že
nenapádajú samotný priznaný nárok na zaplatenie, ale len spôsob jeho zaplatenia a to v celosti a v

lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaní v spore požadovali pre prípad, ak budú zaviazaní
na zaplatenie žalovanej sumy, aby im bolo umožnené jej splácanie v pravidelných mesačných splátkach
maximálne vo výške 700 eur. Žalovaní poukázali na skutočnosť, že im ich finančná situácia neumožňuje
zaplatiť žalovanú sumu naraz. Ani vyhlásenie žalovaného 2/ na pojednávaní konanom v prejednávanejveci dňa 22.11.2019 o tom, že po dlžníkovi zdedil byt v hodnote 12 000,-Eur, nemôže byť dôkazom
o preukázaní schopnosti žalovaných zaplatiť dlh v celosti, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaní v spore nespochybňovali a nerozporovali samotný nárok na zaplatenie dlžnej peňažnej

pohľadávky (namietali len nezákonnosť požadovania zmluvných úrokov za čas po zosplatnení úveru).
Žalovaní sú si vedomí svojej povinnosti o nevyhnutnosti zaplatenia dlžnej sumy, v priebehu sporu však
deklarovali, že zaplatenie celej sumy naraz nie je, aj s prihliadnutím na výšku žalovaného nároku, v ich
možnostiach žalovaných, preto navrhli, aby im súd povolil splácať prípadný dlh v mesačných splátkach
vo výške 700 Eur. Žalovaní v odvolaní zdôraznili, že hospodárske záujmy žalobcu by povolením splátok

neboli nijako vážne dotknuté, navyše žalovaní zvolili takú výšku mesačnej splátky, ktorá je adekvátna k
výške žalovanej sumy a tiež aj celková lehota, v ktorej by bola týmto spôsobom žalobcovi zaplatená celá
žalovaná suma, nie je neprimerane dlhá. Žalovaní uviedli, že majú úprimnú a reálnu snahu postupne
vyrovnať svoj dlh voči žalobcovi, preto začínajú pravidelne poukazovať žalobcovi mesačne sumu 600
eur, ktorá je aktuálne v ich reálnych finančných schopnostiach a možnostiach s tým, že ak im to ich
neskoršia finančná situácia dovolí, aj vo výške vyššej. S poukazom na uvedené navrhujú, aby odvolací

súd po prehodnotení požiadavky o povolenie možnosti splátok, tejto požiadavke žalovaných vyhovel a
povolil im uhrádzať dlh vo výške mesačnej splátky 600 eur a výrok II. rozsudku zmenil tak, že žalovaný
v rade 1/ a žalovaný v rade 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
16.249,47 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 16.349,47 Eur od 09.10.2018
do 12.06.2019, 5 % ročne zo sumy 16.249,47 Eur od 13.06.2019 do zaplatenia, a to v pravidelných

mesačných splátkach vo výške 600 Eur, so splatnosťou vždy k poslednému dňu v tom-ktorom mesiaci,
počnúc mesiacom nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhému žalovanému.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že v prípade, ak sa odvolací súd stotožní

s rozhodnutím súdu prvej inštancie a potvrdí skutočnosť, že žalobca nemá nárok na úrok za úver po
splatnosti, žalobca má za to, že tu nie je daný dôvod na to, aby boli žalovaným povolené splátky, nakoľko
povolenie splátok bez priznania nároku na úrok za úver po splatnosti by bol v rozpore s tvrdeniami
okresného súdu. V prípade, ak žalobcovi bude priznaný nárok na úrok za úver aj po splatnosti, žalobca
súhlasí, aby súd rozhodol aj o povolením splátok vo výške 600 eur, nakoľko v danom prípade bude

žalobcovi poskytnutá odplata za to, že naďalej nemôže okamžite disponovať s istinou, a to v podobe
úroku za úver.

6. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrvávajú na svojom názore, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru neexistuje nárok veriteľa požadovať úroky z úveru. Poukázali a citovali z

komentára k Občianskemu zákonníku - Veľký komentár Občiansky zákonník I § 1 - 450 (C.H.BECK, rok
2015), na str. 578 a taktiež komentár k Občianskemu zákonníku - Veľký komentár Občiansky zákonník
II § 451 - 880 (C.H.BECK, rok 2015), str. 2293. Ustanovenia zmluvy, ktoré by zakladali takúto povinnosť
spotrebiteľa platiť veriteľovi riadne úroky aj po tom, ako bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru, je
potrebné vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku zakladajúcu značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, kedy by spotrebiteľ bol povinný platiť
dohodnutý úrok zo spotrebiteľského úveru, čomu by však už ďalej nekorešpondovalo jeho právo hradiť
spotrebiteľský úver v splátkach. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na ustanovenie § 502
Obchodného zákonníka, toto hovorí len o momente, od ktorého je dlžník povinný platiť z poskytnutých
peňažných prostriedkov úroky, t.j. od doby ich poskytnutia, ale nie je z neho možné vyvodiť záver,

že dlžník je tak povinný robiť až do úplného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Rovnako
aplikácia ustanovenia § 503 ods. 3 ObZ a vzťahovanie tam riešenej otázky splácania úveru aj na prípady
splácania úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, je preto nenáležité. Žalovaní poukázali
na § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že úroky sú splatné v momente, kedy
sa stane splatným záväzok vrátiť použité peňažné prostriedky, resp. zvyšok poskytnutých peňažných

prostriedkov. Neexistuje zákonné ustanovenie (ani v rámci Obchodného zákonníka), ktoré by dlžníka
zaväzovalo hradiť zmluvné úroky aj po splatnosti záväzku vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných
prostriedkov. Práve naopak, zo znenia ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je zrejmé, že veriteľ je
oprávnený na zmluvné úroky len do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Navrhujú preto
vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

7. Na vyjadrenie žalovaných 1/ a 2/ reagoval žalobca len v stručnosti a uviedol, že trvá na podanom
odvolaní a má za to, že nárok na úrok za úver po splatnosti je oprávnený. Žalobca rovnako tak trvá na
tom, že režim splátok je možné zachovať len v prípade, ak bude žalobcovi priznaný úrok za úver.8. Na vyjadrenie žalobcu k ich predošlému vyjadreniu reagovali žalovaní 1/ a 2/ a taktiež v stručnosti
uviedli, že v plnom rozsahu zotrvávajú na svojom odvolaní zo dňa 16.01.2020, pričom s prihliadnutím na

tamuvedenéargumentynavrhujú,abyodvolacísúdpoprehodnotenípožiadavkyžalovanýchopovolenie
možnosti splátok, tejto požiadavke žalovaných vyhovel a povolil im uhrádzať dlh vo výške mesačnej
splátky 600 eur.

9. Žalobca reagoval na toto vyjadrenie žalovaných opäť len v stručnosti s tým, že trvá na

podanom odvolaní a na svojich doterajších vyjadreniach.

10. Žalovaní 1/ a 2/ reagovali na vyjadrenie žalobcu a nad rámec svojich doterajších stanovísk uviedli,
že majú úprimnú a reálnu snahu postupne vyrovnať svoj dlh voči žalobcovi, preto začínajú pravidelne
poukazovať žalobcovi mesačne sumu 600 eur. Doklad o vykonaní úhrady dlhu 600 eur priložili k
odvolaniu ako listinný dôkaz, pričom číslo účtu v tvare IBAN, BIC-kód a VS uvedené v priloženom

doklade o úhrade boli žalovaným poskytnuté priamo žalobcom po dopyte zo strany právneho zástupcu
žalovaných. V ostatnom zotrvávajú na svojich odvolacích námietkach a odvolacích návrhoch.

11. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutých výrokoch II. a III. a v závislom výroku IV. o trovách prvoinštančného
konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania,

ktorými je v sporovom konaní viazaný (§ 379 a § 380 CSP), v odvolaním napadnutých výrokoch
konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvoinštančný súd rozhodol.
Je potrebné zdôrazniť, že tak žalobca, ako aj žalovaní 1/ a 2/, ktorí ako odvolatelia namietali
vecnú správnosť v meritórnych výrokoch rozsudku súdu prvej inštancie, neuviedli v odvolaní žiadne
nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadali doplniť dokazovanie za

podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové
relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním
len spochybnili vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania
a namietali dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa
spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený v meritórnych výrokoch

rozsudku.

13. Odvolací súd súčasne konštatuje, že súd prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav
veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd preto pri rozhodovaní

vychádzal zo súdom prvej inštancie správne zisteného skutkového stavu a nebolo preto potrebné zo
strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie (§ 383
Civilného sporového poriadku).

14. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie

základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Okresný súd správne konštatoval
(a v konaní nebolo spochybnené ani zo strany žalobcu), že vzhľadom na postavenie zmluvných strán
je nutné danú Zmluvu o stavebnom sporení č. 2944282 7 02 uzatvorenú dňa 23.12.2013, považovať
za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovení § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Okresný súd
správne poukázal na to, že okrem tejto všeobecnej právnej normy na daný zmluvný vzťah dopadá aj

právna úprava lex specialis a to zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy. Táto skutočnosť v odvolacom konaní sporná ani nebola. Predmetom a rámcom
odvolacieho konania (v zmysle odvolacích námietok žalobcu) však bolo zodpovedanie otázky, či je
z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatnených úrokov z poskytnutého spotrebiteľského úveru možné
a nutné aplikovať na daný zmluvný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného

zákonníka, predovšetkým ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, ktorých aplikácie sa
odvolateľ dovoláva. Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka má
potom zásadný vplyv na posúdenie aj nároku veriteľa na úroky z úveru po vzniku omeškania dlžníka s
vrátením sumy poskytnutého úveru.15. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto
ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva.

16. Odvolací súd sa predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorý síce zhodne s právnym
názorom vysloveným súdom prvej inštancie nespochybňuje, že daný zmluvný vzťah medzi žalobcom
a žalovanými, vyplývajúci zo zmluvy o úvere, je nutné posudzovať z hľadiska spotrebiteľského
práva a s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy, avšak
argumentuje, že pokiaľ ide o omeškanie dlžníka s vrátením peňažnej sumy, ktorého právne následky sú

upravené odlišne v občianskoprávnej a obchodnej úprave, táto sa spravuje ustanovením § 502 ods. 1 a
§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd poznamenáva, že na tento argument žalobcu, a to
vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka a to aj za predpokladu, ak by sa inak riadili normami obchodného práva, tak

nemožnoprihliadnuť.Zuvedenéhozákonnéhoustanovenia(vzneníúčinnomod1.apríla2015) vyplýva,
že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka
nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvným podmienkami, ale aj na posúdenie
všetkých iných právne relevantných skutočností z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, i keď
ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou

predmetného zákonného ustanovenia poukazuje na závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21. apríla 2015 (zhodne však aj v rozhodnutiach
NS SR sp. zn. 8MCdo 13/2014, sp. zn. 3M Cdo 9/2014 a sp. zn. 3MCdo 12/2014), ktorý vyslovil, že
ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred
účinnosťou tohto zákonného ustanovenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí
vyslovil, že aj keď toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.04.2015, právny predpis, ktorého
je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely a preto ich účinnosť sa vzťahuje
aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia. Odvolací súd tak

zdôrazňuje, že aj napriek tomu, že posudzovaná zmluva o stavebnom úvere v konkrétnej veci bola
uzatvorená ešte pred účinnosťou predmetného zákonného ustanovenia, no s poukazom na doposiaľ
neprekonanú uvedenú judikatúru NS SR odvolací súd je povinný rešpektovať občianskoprávnu úpravu
pre všetky, a to dokonca aj skôr uzatvorené spotrebiteľské zmluvy. S poukazom na Najvyšším súdom
SR prezentované závery a vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR v tejto otázke, pokiaľ tieto

rozhodnutia a vyslovené názory Najvyššieho súdu SR neboli doposiaľ žiadnym zákonným spôsobom
spochybnené, je odvolací súd povinný na ne prihliadať a pri rozhodovaní tieto závery a právny názor
Najvyššieho súdu SR, ako súdu vyššej inštancie, aj rešpektovať a pri svojej rozhodovacej činnosti
náležite právne zohľadniť. Je tak nutné na daný zmluvný vzťah aplikovať výlučne občianskoprávnu
úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Význam inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne

osobitne upravených práv a povinností vo vzťahoch, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ,
spočíva vo zvýšenej miere zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľa.

17. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ

právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa
tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania
ustanovuje vykonávací predpis.

18. Relevantné z hľadiska posúdenia správnosti úvahy prvoinštančného súdu je zodpovedanie otázky, či
bol správny záver súdu, že veriteľ si po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktorý bol dlžník v zmysle
zmluvných dojednaní povinný dovtedy uhrádzať v splátkach, môže voči dlžníkovi uplatňovať popri istinesúčasne úroky, ako aj úroky z omeškania, nakoľko sa dlžník preukázateľne dostal do omeškania so
splnením svojho dlhu (v dôsledku čoho aj veriteľ pristúpil k svojmu jednostrannému právnemu úkonu). V
konaní nebolo sporné, že žalobca, ako veriteľ, listom zo dňa 08.10.2018 vyhlásil predčasnú/mimoriadnu

splatnosťÚverovejzmluvyč.2944282702 zodňa23.12.2013atovdôsledkunesplácaniaposkytnutého
úveru dlžníkom riadne a včas, pričom bola dlžníkom poskytnutá dodatočná lehota na zaplatenie celého
dlhu vrátane príslušenstva a márnym uplynutím aj tejto dodatočnej lehoty na plnenie sa dlžníci dostali do
omeškania. V nadväznosti na uvedené je potom následne nutné vychádzať z citovaného ustanovenia §
517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý pre prípad omeškania dlžníka plniť peňažný záväzok riadne

a včas, poskytuje veriteľovi právo od zmluvy odstúpiť, pričom z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka jednoznačne vyplýva, že dochádza aj k modifikácii peňažného nároku veriteľa, pretože zákon
ustanovuje,žepokiaľideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťoddlžníka
popri plnení už len úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

19. Odvolací súd poznamenáva, že z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti celého úveru je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení (pričom
plnenie je nutné chápať do momentu zosplatnenia celého dlhu ako súhrnnú sumu zosplatneného
peňažného dlhu dlžníka, ktorý obsahuje jednak istinu, prípadné poplatky za poskytnutie peňažných
prostriedkov, ako aj úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov), len zákonné sankčné mechanizmy

za omeškanie dlžníka a to úrok z omeškania, pokiaľ nie je podľa Občianskeho zákonníka oprávnený
požadovať od dlžníka poplatok z omeškania, pričom výška uvedených sankčných mechanizmov je
vykonávacím predpisom limitovaná a nezávisí tak od svojvôle veriteľa, a dokonca ani od dohody
s dlžníkom. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
tak nevyplýva, že by bol veriteľ oprávnený po zosplatnení celého dlhu (vrátane istiny, poplatkov

a dovtedajších úrokov zosplatneného dlhu) požadovať okrem zákonom prípustných sankčných
prostriedkov z omeškania dlžníka aj úroky z dlžnej sumy. Súd prvej inštancie tak vecne správne výrokom
III. rozsudku zamietol zvyšnú časť žaloby, a to v časti o zaplatenie zmluvného úroku vo výške 6,59 %
ročne zo sumy 15.169,14 eur od 09.10.2018 do 12.06.2019 a 6,59 % ročne zo sumy 15.069,14 eur od
13.06.2019 do zaplatenia a to z dôvodu, že v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru prináleží

veriteľovi od doby zosplatnenia úveru len úrok z omeškania a nie už samotný úrok z úveru, pretože dlžník
sa dostal do omeškania a nastupuje tak režim platenia úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takýto záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že
je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré poskytol veriteľ dlžníkovi do doby splatnosti dlhu.
V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo ku dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v

podobe úrokov z úveru a jednak úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Nie je pritom rozhodujúce, či splatnosť
pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo skôr, ak veriteľ využil právo požadovať splatenie celého
dlhu pre nesplnenie niektorej splátky podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Po splatnosti
pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou, podľa

ktorej má veriteľ právo na zmluvné úroky aj počas doby, v ktorej je dlžníkom v omeškaní s vrátením
úveru, pretože počas tejto doby veriteľ nemá možnosť so svojimi peňažnými prostriedkami nakladať a
dlžník by mal mať povinnosť kompenzovať veriteľa za celý čas, ktorý istinu skutočne užíval až do jej
faktického vrátenia veriteľovi. Sankciou za omeškanie dlžníka a jeho motiváciou čo najskôr pohľadávku
zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník

dostane do omeškania, úroky z omeškania. Zo zákona (§ 565 Občianskeho zákonníka) spotrebiteľovi
vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť celú pohľadávku, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi
nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti
zo strany veriteľa zafixuje. Zákon pritom otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok
osobitne nerieši. Je preto nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka a túto

pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa,
pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Nakoľko pôvodný zmluvný vzťah - a tým aj vzájomné práva a
povinnosti z neho vyplývajúce - sa zásadným spôsobom menia momentom vyhlásenia predčasnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, práve týmto okamihom nastupuje nová povinnosť spotrebiteľa a práve
vtomtookamihusazastavujezmluvnedohodnutápovinnosťspotrebiteľaplatiťriadnedohodnutéúrokya

spotrebiteľ je povinný vrátiť veriteľovi popri nesplatenej istine len tie úroky, ktoré boli splatné ku momentu
vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - zmena
v obsahu záväzku). Zmena v obsahu záväzku potom aj spôsobuje novú povinnosť dlžníka - od momentu
omeškania s vrátením celej istiny vrátane kapitalizovaného úroku k vyhláseniu predčasnej splatnosticelého dlhu - platiť z takejto sumy kapitalizovaného dlhu aj úroky z omeškania v zákonnej výške. Je
to povinnosť dlžníka vyplývajúca ex lege - z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak
by veriteľ popri riadnych úrokoch (ako ceny peňazí) od dlžníka požadoval aj úroky z omeškania z

istiny, dochádzalo by tým k situácii, že by sa istina veriteľovi zhodnocovala duplicitne. Jedenkrát vo
forme riadnych úrokov, ktoré by ako cenu peňazí požadoval veriteľ za to, že dlžník nevrátil celú istinu
včas, druhýkrát vo forme úrokov z omeškania, ktoré by veriteľ požadoval z toho istého titulu, teda, že
spotrebiteľ nevrátil celú istinu včas. Takejto požiadavke by súd musel odoprieť ochranu okrem vyššie
uvedených dôvodov aj z titulu rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), prípadne

vzhľadom na zjavné zneužitiu práva (článok 5 Civilného sporového poriadku). Keďže ustanovenie §
565 Občianskeho zákonníka zjavne modifikuje dobu trvania (resp. minimálne dobu oprávnenia dlžníka
užívať peniaze veriteľa) zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru, berúc do úvahy ustanovenie
§ 578 Občianskeho zákonníka a mlčanie zákonodarcu o pokračujúcej povinnosti dlžníka platiť úroky
(porovnaj s ustanovením § 723 OZ), je zjavné, že po účinnosti zosplatnenia podľa ustanovenia §
565 Občianskeho zákonníka nastupujú výlučne sankčné mechanizmy. Odvolací súd s poukazom na

argumentáciu uvedenú vyššie tak konštatuje, že niet zákonného ustanovenia, podľa ktorého by dlžník
mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania.

20. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje ustanovením § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka,
odhliadnuc od už uvedeného, že na spotrebiteľský právny vzťah v súlade s ustanovením § 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka a 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné zdôrazniť, že táto argumentácia
žalobcu by bola nesprávna aj za predpokladu aplikability Obchodného zákonníka na nespotrebiteľský
vzťah. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že toto
zákonné ustanovenie upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru

zo strany dlžníka. Ustanovenie zakotvuje, že ak sa naplní hypotéza prvej vety (dlžník je oprávnený
vrátiť peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve), dlžník nebude povinný platiť úroky pre celé
úrokové obdobie dohodnutého úveru v zmysle úverovej zmluvy, ale len do obdobia, kedy peniaze vrátil.
Citované znenie ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka tak upravuje výlučne splatnosť úroku
len prípade predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka v dôsledku jeho vôle zaplatiť úver predčasne

(ktorá situácia v danom spore, odhliadnuc od nemožnosti aplikovať Obchodný zákonník, v danej veci ani
nenastala), pričom je nevyhnutné mať na zreteli aj skutočnosť, že Obchodný zákonník splatnosť úrokov
upravuje v ustanovení § 503 ods. 1 a 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadny úrok len do momentu vzniku
záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.

21. Taktiež pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľských
úveroch sú vyjadrením ceny peňazí, odvolací súd poznamenáva, že tento názor nijako nespochybňuje
a úrok predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd poznamenáva, že banka,
ako veriteľ, počas procesu kontraktácie určuje svoje úverové podmienky v rámci ktorých stanovuje aj
odplatu za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého veriteľa konajúceho s

odbornoustarostlivosťousaočakáva,žecenuzaúversistanovujezadanéohraničenéúverovéobdobie,
na ktoré sa úverový vzťah uzatvára, do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové
obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií
za omeškanie s plnením dlhu veriteľa. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by
mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav, že veriteľ a spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a

v termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim
jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,
ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany
veriteľa. K predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa. Bol
to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku

svojím jednostranným adresným právnym úkonom. Predčasné zosplatnenie úveru je sankčný právny
inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej
požičanej istiny. Podstatný rozdiel medzi výhodou splátok a stavom jednorazového zosplatenia úveru
spočívavtom,ževeriteľprirežimesplátoknemánárokaspotrebiteľnemápovinnosťvrátiťcelúpožičanú
sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej

sumy - istiny, ktorá sa iba postupne v pravidelných anuitných splátkach vracia a tento stav nedostatku
je vykompenzovaný nárokom veriteľa na úrok z požičanej istiny. Úrok preto predstavuje cenu peňazí
v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže
s touto voľne nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácanýspolu s istinou v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri vyvolaní stavu predčasnosti
splatenia úveru tak vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov
kapitalizovaných podľa splatenia úveru. Týmto právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, ktorým má

právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov a v dôsledku toho odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s požičanými
peniazmi,ktorédlžníknemáprávoďalejzadržiavaťastratilrežimvýhodysplátok.Pokiaľtedanastalstav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné prostriedky u seba a tieto naďalej legitímne
užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu

oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom
vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by ďalej inkasoval úrok zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu
nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny
obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako kedy k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však
spotrebiteľovi by boli upierané práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou

záväzku. Súd by pripustením takéhoto stavu toleroval založenie hrubej nerovnováhy medzi právami a
povinnosťami dodávateľa voči spotrebiteľovi a pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na proporcionalitu
práv a povinností dlžníka a veriteľa, odvolací súd poznamenáva, že tolerovaním takéhoto stavu by
podporoval nielen hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami v neprospech spotrebiteľa, ale aj
stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav

jeho potenciálnej činnosti, respektíve až zneužívať stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu
jednorazovo. Odobrením takéhoto stavu a to priznaním nároku veriteľa po vyvolanej zmene obsahu
záväzku požadovať od dlžníka úroky popri úrokoch z omeškania, by sa poprel celý zmysel ochrany
spotrebiteľa pred nekonečným nabaľovaním istiny o ďalšie a ďalšie úroky a úroky z omeškania. Pokiaľ
tak spotrebiteľ neoprávnene peňažné prostriedky zadržiava, v prípade takéhoto protiprávneho stavu

patria zmluvným stranám len sankcie vymedzené v ustanovení § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s ustanovením § 3 a § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.

22. Pokiaľ žalobca na podporu svojich argumentov poukazuje v odvolaní na viaceré rozhodnutia
krajských súdov, v ktorých boli zmenené rozsudky súdov prvej inštancie a odvolacie súdy priznali

veriteľoviprávonaúrokyzúveruajpopriúrokochzomeškania,odvolacísúdkonštatuje,žerozhodovacia
prax všeobecných súdov v tejto otázke jednotná nie je a taktiež príkladmo uvádza množstvo rozhodnutí
krajských súdov judikujúcich právny názor neprípustnosti kumulácie riadnych úrokov a úrokov z
omeškania, napr. rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 10Co/403/2016 z 27.03.2018, rozsudok
Krajského súdu Prešov, sp. zn. 24Co/99/2017 z 27.03.2018, rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp.

zn. 6Co/56/2018 z 28.03.2018, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 12Co/16/2018 z
12.04.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/74/2018, sp. zn. 14Co/79/2017,
sp. zn. 14Co/148/2018, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 15Co/193/2018 z 07.11.2018,
rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. 5Co/304/2017 z 24.10.2018, rozsudok Krajského súdu Trenčín,
sp. zn. 19Co/70/2018 z 25.10.2018, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 17Co/110/2018 z

08.11.2018, rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 24Co/189/2018 z 06.03.2019, rozsudok Krajského
súduŽilina,sp.zn.5Co/337/2018z25.06.2019,rozsudokKrajskéhosúduKošice,sp.zn.11Co/181/2018
z24.07.2019,rozsudokKrajskéhosúduTrnava,sp.zn.24Co/104/2019z04.09.2019...Navyše,uvedenú
otázku riešil aj Ústavný súd SR, ktorý sa vo svojom uznesení č.k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.
septembra 2012 zaoberal sťažnosťou sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 29C 131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co 30/2012-145 z 30. mája 2012, ktoré veriteľovi nepriznali po
zosplatnení úveru popri nároku na riadne úroky aj úroky z omeškania, pričom súdy vyslovili, že nie je

možné priznať žalobcovi úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania. Oba súdy pri svojej argumentácii poukázali na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že nezistil existenciu
takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo
možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel

práva na súdnu ochranu. Ústavný súd v predmetnom uznesení vyslovil, že krajský súd sa stotožnil
s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku,
prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľovi (úverovému veriteľovi) iba do splatnosti dlhu, rozšíril vecnúargumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne
poukazujúc na štandardnú judikatúru v tejto oblasti. Tento výklad považoval ústavný súd za ústavne
akceptovateľný.

23. Odvolací súd považuje súčasne za potrebné poznamenať, že v čase rozhodovania odvolacieho
súdu mu bolo známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 42/2020 zo dňa 16. júna
2020, v ktorom najvyšší súd, ako dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník

zaplatil ako cenu peňazí. Je však nevyhnutné prihliadnuť aj na skutočnosť, že aj najvyšší súd v
predmetnom rozhodnutí skonštatoval, že Otázka (ne)možnosti kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z
omeškania po zosplatnení úverovej zmluvy, kde jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, je predmetom
dlhodobej diskusie odbornej verejnosti, nakoľko jednoznačné legislatívne riešenie, ktoré by sa výslovne
k problematike vyjadrilo, absentuje. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov pretrváva nesúlad v riešení
otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru, kedy sa vyprofilovali

tri skupiny rozhodnutí. V danej konkrétnej veci, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania, je však
nevyhnutné zohľadniť konkrétne zmluvné podmienky, za ktorých bol úver dojednaný s dôrazom na
skutočnosť, že ide o stavebný úver, dojednaný na dlhé časové obdobie, konkrétne do 15. 12. 2040, pri
výškeúrokovejsadzby6,59%p.a.aprivýškedlžnejsumy16.349,47eurkudňuvyhláseniamimoriadnej
splatnosti úveru a za súčasnej povinnosti dlžníkov z tejto sumy platiť úroky z omeškania vo výške 5%

ročne od 06.10.2018 do 12.06.2019 a 5% ročne zo sumy 16.249,47 eur od 13.06.2019 do zaplatenia.
Za týchto podmienok by povinnosť platiť popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky do dojednanej
dobykonečnejsplatnostiúverubyneprimeranezaťažilaspotrebiteľov.Takýtovýkonprávadodávateľaza
takýchto zmluvných podmienok (zmluvne dojednaná konečná splatnosť stavebného úveru na 27 rokov
pri výške medziúveru 16.200 eur a stavebného úveru 9.622,07 eur a pri povinnosti ešte 22 rokov od

vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru platiť veriteľovi popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky)
by bol v konkrétnom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu odvolací súd, s poukazom
na aj Najvyšším súdom SR v predmetnom rozhodnutí konštatovaný doposiaľ naďalej nejednotný výklad
odbornej praxe a rozdielnu judikatúru všeobecných súdov, potom aj s dôrazom na názor vyslovený
Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí č.k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18. septembra 2012 a najmä

s dôrazom na nutnosť zohľadniť konkrétne zmluvné dojednania v posudzovanej zmluve, ktorou bol
dojednaný stavebný úver, potom rozhodol v zmysle dôvodov obsiahnutých v predošlých odsekoch
odôvodnenia tohto rozsudku a odklonil sa od názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného v rozhodnutí
sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo dňa 16. 06. 2020 z dôvodov uvedených vyššie.

24. Aj s poukazom na záver o ústavnej akceptovateľnosti názoru tak súdu prvej inštancie v predmetnej
veci, ako aj názoru odvolacieho súdu uvedeného vyššie, možno potom zhrnúť, že právne a skutkové
závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol v časti nároku na úroky z úveru po
zosplatnení úveru, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a
po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom

výroku III. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

25. Ohľadom odvolacích námietok žalovaných 1/ a 2/, ktorí odvolaním napadli rozsudok súdu prvej
inštancie len v rozsahu jeho výroku II. a len v tej jeho časti, kde súd rozhodol o povinnosti žalovaných
zaplatiť priznaný nárok s jeho príslušenstvom v celosti v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku,

pričomajvýslovneuviedli,žežalovanínenapádajúsamotnýpriznanýnároknazaplatenie,alelenspôsob
jeho zaplatenia - v celosti a v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, odvolací súd taktiež konštatuje
nedôvodnosť aj odvolania žalovaných 1/ a 2/. Ustanovenie § 217 ods. 2 CSP umožňuje súdu uložiť
povinnosť na plnenie aj v splátkach, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti, pričom však je nutné
zdôrazniť,želehotasplatnostisúdomuloženejpovinnostijedanávzmyslezákonnejúpravyvustanovení

§232ods.3CSP,podľaktoréholehotanaplneniejetridniaplynieodprávoplatnostirozsudku.Súdmôže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Takáto výnimka z ustanovenia § 232 ods. 3 CSP však
musí byť odôvodnená, pričom odvolací súd konštatuje, že tak v prvoinštančnom, ako ani v odvolacom
konaní žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala uložiť povinnosť žalovaným 1/ a 2/ v dlhšej ako v zákone
upravenej lehote na plnenie, preukázaná nebola. Niet tak dôvodu na to, aby súd obchádzal zákonnú

úpravu a poskytol - bez akýchkoľvek relevantných a najmä hodnoverných dôvodov - žalovaným možnosť
súdom priznané plnenie pre žalobcu platiť v splátkach. Odvolací súd preto potvrdil ako vecne správny
rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. a to ohľadom spôsobu a lehoty na plnenie tak, ako ju
stanovil súd prvej inštancie.26. Odvolací súd pre úplnosť konštatuje, že neušlo jeho pozornosti a oboznámil sa aj s listinným
dôkazom predloženým v štádiu odvolacieho konania a preukazujúceho skutočnosť, že dňa 19.02.2020

žalovaný 2/ poukázal v prospech žalobcu sumu 600 eur, avšak pokiaľ je odvolací súd viazaný skutkovým
stavom zisteným správne súdom prvej inštancie ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie,
nemohol toto čiastočné plnenie žalovaného 2/ v meritórnom rozhodnutí zohľadniť, avšak je nutné
zdôrazniť,želogickyosumučiastočnéhoplnenia súdompriznanéhonárokužalobcuvčasepovyhlásení
rozsudku prvoinštančného súdu, sa znižuje výška priznaného nároku žalobcu, pričom okrajovo

odvolací súd poznamenáva taktiež ďalšiu zásadnú skutočnosť, že plnenie žalovaného 2/ je limitované
lendovýškyjehonadobudnutéhodedičskéhopodielupopôvodnejdlžníčkeajehoprávnejpredchodkyni,
s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého dedič zodpovedá
do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou
smrťou. Avšak nakoľko je odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania a táto skutočnosť nebola v odvolaní
žalovaných namietaná, odvolací súd ju taktiež v rámci rozhodovania v odvolacom konaní zohľadniť

nemohol.

27. V nadväznosti na vecnú správnosť meritórneho výroku II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie a
konštatovanie prevažného procesného úspechu žalobcu, je potom vecne správny aj závislý výrok IV.
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou zohľadnenia miery procesného úspechu a

neúspechu strán sporu vyplývajúcej z ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku v
spojení s ustanovením § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu 100%.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.

1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1
a 2 CSP) a vyslovil, že nakoľko odvolanie podali tak žalobca, ako aj žalovaní 1/ a 2/ a odvolania žiadnej
zo strán dôvodné neboli a teda miera procesného úspechu v odvolacom konaní každej zo strán sporu
zodpovedá súčasne aj miere ich procesného neúspechu v odvolacom konaní, odvolací súd vyslovil, že
žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).